Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_7CoP-85-2014.pdf
PDF · 92.81 KB
Case nature
Area
Subarea
7CoP/85/2014
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v právnej veci navrhovateľa K. V. nar. XX.X.XXXX bývajúceho v H. na W. ul. č. X proti Q. Jane V. rod. I. nar. X.X.XXXX bývajúcej v H. na W. ul. č. X v konaní o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode k maloletým deťom K. V. nar. XX.XX.XXXX a I. V. nar. XX.X.XXXX zastúpeným kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 15.1.2014 č.k. 23P 74/2013-91 takto
rozhodol:
Zrušuje rozsudok a vracia vec na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa na rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode k maloletým deťom pochádzajúcim z tohto manželstva a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
Zistený skutkový stav právne posúdil podľa § 1, § 18, § 19, § 22, § 23, § 24, § 25, § 27, § 62, § 65, § 75, § 76, § 77, § 78 Zákona o rodine a uviedol, že v danom prípade nie sú splnené zákonné podmienky pre vyhovenie návrhu navrhovateľa a teda rozvod manželstva účastníkov. Z vykonaných dôkazov jednoznačne vyplynulo, že účastníci uzatvárali manželstvo dobrovoľne, išlo o ich slobodné rozhodnutie, uzatvárali ho na základe citovej náklonnosti, z ich spolužitia pochádzajú dve maloleté deti. Zároveň zistil, že manželia mali vážne manželské problémy, ktoré súviseli s mimomanželskou známosťou odporkyne, čo viedlo k čiastočnému narušeniu ich vzájomných vzťahov, správanie sa odporkyne sa však zlepšilo, mimomanželský vzťah ukončila ešte v roku 2011 a je nesporné, že daná okolnosť viedla k oslabeniu vzájomných vzťahov účastníkov a k zhoršeniu ich vzájomného spolužitia, čo sa prejavilo aj v intímnej oblasti, v ktorej ich spolužitie doposiaľ nefunguje, avšak z vykonaných dôkazov jednoznačne vyplynulo, že vo všetkých ostatných funkciách toto manželstvo svoj spoločenský účel plní. Poukázal predovšetkým na ust. § 1 ods. 2 Zákona o rodine, z ktorého vyplýva, že účelom manželstva je vytvoriť harmonické a trvalé životné spoločenstvo, ktoré zabezpečí riadnu výchovu detí, z čoho vyplýva, že prvoradou funkciou manželstva je zabezpečovanie výchovy a všestranných potrieb maloletých detí. Z vykonaného dokazovania je nesporné, že v tejto najdôležitejšej funkcii manželstvo účastníkov svoj účel plní, samotní účastníci potvrdili vo svojich výpovediach a vyplynulo to aj zo šetrení kolízneho opatrovníka, že starostlivosť o maloleté deti účastníkov je zabezpečovaná spoločne tak navrhovateľom i odporkyňou nielen osobnou starostlivosťou, ale aj po finančnej stránke, kedy sú potreby detí zabezpečované oboma účastníkmi v súlade s nimi dosahovanou výškou príjmov, čo je v súlade s citovaným ustanovením § 19 ods. 1 Zákona o rodine. Štandardne a na požadovanej úrovni je zabezpečovaná zo strany oboch účastníkov i starostlivosť o domácnosť a finančné zabezpečovanie celej rodiny a chodu domácnosti. Vzhľadom na uvedené má súd za to, že vzťahy medzi manželmi nie sú tak vážne narušené ani trvale rozvrátené, aby to odôvodňovalo rozhodnutie súdu o rozvode manželstva. Odporkyňa s rozvodom manželstva nie je stotožnená, na navrhovateľa je naďalej citovo viazaná, navrhovateľ sám uviedol, že v roku 2012 napriek predtým krátko ukončenej mimomanželskej známosti odporkyne bol ochotný obnoviť po všetkých stránkach manželské spolužitie, len očakával od odporkyne akýsi prejav ospravedlnenia, slovného vyjadrenia jej citovej náklonnosti k nemu a keďže v tejto oblasti jeho očakávania odporkyňou neboli naplnené, rozhodol sa požiadať o rozvod manželstva, pričom samotný návrh podal až v apríli 2013, teda viac ako rok po ukončení mimomanželskej známosti odporkyňou. Vzhľadom na zistený skutkový stav a zistené vzájomné vzťahy navrhovateľa a odporkyne, ako aj výsledky práce psychológa Referátu poradensko-psychologických služieb Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach dospel k jednoznačnému záveru, že i keď v súčasnosti sú vzťahy účastníkov stále sčasti narušené, nejde o tak vážne narušenie, ktoré by viedlo k trvalému rozvratu manželstva spôsobom, že by nebolo možné očakávať od nich obnovenie manželského spolužitia tým skôr, že toto manželstvo svoj účel s výnimkou intímneho spolužitia účastníkov v súčasnosti po všetkých stránkach plní, je teda reálny predpoklad, že pri primeranej snahe a vôli oboch účastníkov predovšetkým s ohľadom na potreby ich maloletých detí, ku ktorým obaja majú hlboké citové väzby a majú záujem zabezpečiť ich riadnu výchovu a všestrannú starostlivosť o ne, do budúcna je reálny predpoklad úpravy vzájomných vzťahov účastníkov aj v oblasti intímnej sféry. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 144 O.s.p..
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ a navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil a ich manželstvo s odporkyňou rozviedol, zveril maloleté deti do starostlivosti odporkyne a zaviazal ho prispievať na výživu maloletých detí v súlade s dohodou rodičov z 25.11.2013, alternatívne navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že súd v odôvodnení rozhodnutia v rámci ustálenia skutkového stavu uvádza zistenia, ktoré sú evidentne v rozpore so zákonnou úpravou Zákona o rodine a de facto potvrdzujú trvalý rozvrat manželstva, avšak napriek tomu bez nejakého logického zdôvodnenia aj tak súd dospel k záveru o zamietnutí jeho návrhu. Táto skutočnosť robí rozhodnutie nepreskúmateľným pre jeho nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Súd v odôvodnení tiež nepochopiteľne uvádza celý rad nezmyselných a nesúvisiacich ustanovení Zákona o rodine, ktoré sú s prihliadnutím k výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa viac ako nadbytočné. Návrhom z 9.4.2013 sa domáhal rozvodu manželstva a úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode. Manželstvo s odporkyňou uzavreli asi po ročnej známosti a okrem menších nedorozumení bolo vcelku harmonické až do roku 2009, kedy došlo k vážnemu narušeniu manželských vzťahov. Uvedené narušenie trvá doposiaľ. Odporkyňa v uvedenom roku nadviazala dôvernú známosť s cudzím mužom, začala sa dopúšťať nevery, míňala viac peňazí, vedenie domácnosti upadalo, začala milencovi platiť účty z domácich peňazí, mala tajný mobil a úplne upadal jej citový vzťah k nemu a nemala ani záujem o intímny život. Vynaložil snahu na udržanie manželstva, avšak odporkyňa žiadnym spôsobom nereagovala na jeho návrhy a to požiadať o pomoc odborníkov - manželskú poradňu. Z uvedeného dôvodu dospel k názoru, že ich manželstvo už neplní svoj účel. K odporkyni stratil citový vzťah a manželstvo je hlboko a trvale rozvrátené a neplní a ani do budúcna nebude plniť svoj spoločenský účel, čo je u neho definitívne a nezmeniteľné. Nie je zrejmé, ako súd dospel k záveru, že ich manželstvo môže plniť svoj spoločenský účel napriek tomu, že na pojednávaniach tvrdil, že jeho rozhodnutie je nezmeniteľné a že manželské spolunažívanie s ohľadom na uvedené skutočnosti neobnoví. Nie je mu zrejmé, na základe čoho by bolo možné od neho spravodlivo žiadať, aby v takomto len výsostne formálnom zväzku zotrval. Domnieva sa, že aj zákonodarca v ust. § 18 vety druhej Zákona o rodine dáva do popredia najdôležitejšie aspekty manželských vzťahov (v poradí) a to žiť spolu a byť si verní, čo nebolo dodržiavané a nešlo len o chvíľkovú či jednorazovú záležitosť. Za rovnako nepochopiteľné považuje konštatovanie súdu, že len tým, že by odporkyňa prestala mať mimomanželskú známosť, sa niečo zlepšilo v ich živote. Rovnako nie je jasné, z čoho mal súd preukázané, že by v ostatných svojich funkciách manželstvo svoj spoločenský význam plnilo (s výnimkou výchovy detí). Zákonodarca v tomto však tiež kladie výchovu detí v zmysle ust. § 2 Zákona o rodine do roviny až po zabezpečení si harmonického a trvalého životného spoločenstva manželov. Ich spolužitie nebude už nikdy ani harmonické a ani trvalé, čo však neznamená, že by zanevrel na svoje deti. Účelové vyjadrenie odporkyne, že nie je stotožnená s návrhom na rozvod, lebo je na neho vraj citovo naviazaná, nemôžu byť ani podporným dôkazom toho, že by ich spolužitie bolo obnoviteľné a navyše v rozpore s ďalšou časťou odôvodnenia, kde súd uvádza zistenie, že napriek tomu, že dal odporkyni veľmi dlhý čas na zmenu a žiadna sa neudiala, pričom chcel mať aj ďalšie dieťa, len značí, že rozhodnutie súdu nie je správne. Domnieva sa, že vynaložil dostatočné úsilie na udržanie manželstva, avšak zbytočne, pričom sa mu nedostalo ani len formálneho ospravedlnenia, vysvetlenia konania odporkyne alebo prejavenia náklonnosti voči jeho osobe a už vôbec nie oľutovania. Jeho snaha o udržanie manželského zväzku sa navždy skončila, keď odporkyňa rázne odmietla jeho návrh, aby mali tretie dieťa. Napriek tomu, že trvalo neopustil domácnosť, aj keď je to už len vecou formálnou, pretože vlastne spolu nežijú v spoločnej domácnosti, doma sa snaží nezdržiavať, nekomunikujú spolu s výnimkou podstatných vecí a čas trávi keď, tak len s deťmi, žijú v oddelených miestnostiach a podobne, preto mieni riešiť ich bytovú otázku a odísť zo spoločnej domácnosti. Zdôraznil, že jeho rozhodnutie nevychádza z ľahkomyseľného konania, či prístupu k manželstvu, nie je momentálnym alebo krátkodobým emotívnym rozhodnutím podmieneným jednou alebo niekoľkými skutočnosťami pochádzajúcimi z bližšej minulosti, ale rozhodnutím majúcim presnú jednoznačnú podstatu, ktoré vyplýva zo zhodnotenia posledných rokov manželstva. Vyjadril názor, že spoločnosť nemôže donútiť niekoho zotrvať v manželskom zväzku, zvlášť keď samotná odporkyňa s rozvodom vyslovene súhlasila. Vo veci týkajúcej sa úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom podotkol, že medzi ním a odporkyňou došlo k dohode, ktorú uzavreli 25.11.2013 a súdu predložili 29.11.2013, preto žiada, aby túto dohodu súd akceptoval a rozhodol na jej základe.
Odporkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedla, že s návrhom na rozvod manželstva súhlasí, čo uviedla už aj na pojednávaní. Ich problémy v manželstve boli a sú z väčšej časti z dôvodu, že mala mimomanželskú známosť, čím sa narušil ich vzťah a všetky na to nadväzujúce funkcie manželstva. Známosť síce ukončila, ale poznačilo to ich vzťah natoľko a trvale, že nie je už možné vrátiť sa späť a obnoviť ich spolužitie. Aj keď sa snažila tento stav následne zmierniť, neprinieslo to už dostatočný efekt a je pochopiteľné, že manžel už nemá zrejme ani záujem o takýto vzťah. S manželom síce bývajú v jednej domácnosti, ale ich manželstvo je len formálne, pretože majú spoločné deti. Starajú sa o nich riadne, ostatné veci si rieši každý sám. Vôbec sa nerozprávajú, nerešpektujú sa navzájom, spolu riešia veci, ktoré sa týkajú len detí, nepomáhajú si, intímne dlhodobo nežijú a bývajú v iných miestnostiach v byte. Ponuku mať ďalšie dieťa odmietla, pretože už majú deti dve a asi tým nedostatočne využila možnosť, ktorú jej manžel dával na obnovenie manželstva. Manžel sa snažil zmieriť ich problémy po udalostiach, ktoré sa stali, čo nemôže poprieť, no niektoré veci sa ale už zmeniť nedajú a rovnako dospela k zisteniu, že takýto vzťah nemá budúcnosť. Manžel sa asi sám už nevie viac zmeniť v sebe, čo aj chápe, pretože mu veľmi ublížila. Napriek pokusom o zmenu to nevychádza, lebo sú v mnohom veľmi rozdielni, nerozumejú si a nevedia nijako nájsť spoločnú cestu. Dôvody uvedené v odvolaní nepopiera a celkovo ich stav skutočne odôvodňuje rozvod manželstva. S manželom spolu budú aj v budúcnosti musieť fungovať do takej miery, aby zabezpečili deti, ale pokiaľ ide o nich dvoch, už nebudú mať riadne manželstvo, či rodinné prostredie, čo aj cíti. Tento stav nie je pre deti vôbec dobrý a je to dôvod, prečo s rozvodom súhlasí a rozviesť sa chce.
Kolízny opatrovník sa k odvolaniu nevyjadril.
Odvolací súd bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky ani pre potvrdenie rozsudku, ani pre jeho zmenu, preto rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm.h/ O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 tohto ustanovenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Podľa § 22 Zákona o rodine k zrušeniu manželstva rozvodom možno pristúpiť len v odôvodnených prípadoch.
Podľa § 23 Zákona o rodine súd môže manželstvo na návrh niektorého z manželov rozviesť, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Súd zisťuje príčiny, ktoré viedli k vážnemu rozvratu vzťahov medzi manželmi, a pri rozhodovaní o rozvode na ne prihliada. Súd pri rozhodovaní o rozvode vždy prihliadne na záujem maloletých detí. Súd pri posudzovaní miery rozvratu vzťahov medzi manželmi prihliada na porušenie povinností manželov v zmysle § 18 a § 19 Zákona o rodine.
Podľa § 18 Zákona o rodine manželia sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach. Sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie.
Podľa § 19 ods. 1 Zákona o rodine o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom sú povinní starať sa obidvaja manželia podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Uspokojovaním potrieb rodiny je aj osobná starostlivosť o deti a domácnosť.
Podľa § 24 ods. 1 Zákona o rodine v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, najmä určí, komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného.
Podľa § 25 ods. 1 Zákona o rodine rodičia sa môžu dohodnúť o úprave styku s maloletým dieťaťom pred vyhlásením rozhodnutia, ktorým sa rozvádza manželstvo; dohoda o styku rodičov s maloletým dieťaťom sa stane súčasťou rozhodnutia o rozvode. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa rodičia nedohodnú o úprave styku s maloletým dieťaťom podľa odseku 1, súd upraví styk rodičov s maloletým dieťaťom v rozhodnutí o rozvode; to neplatí, ak rodičia úpravu styku nežiadajú upraviť.
Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 23 Zákona o rodine vyplýva, že zákonným predpokladom zrušenia manželstva rozvodom je existencia vážneho rozvratu vzťahu medzi manželmi, pre ktorý manželstvo nemôže plniť svoj spoločenský účel, pričom záver o vážnosti rozvratu medzi manželmi je odôvodnený vtedy, ak sa rozvrat vzťahu medzi manželmi javí ako neodčiniteľný, nenapraviteľný stav vzhľadom na jeho intenzitu (hĺbku) a trvalosť rozvratu a so zreteľom na možnosť ďalšieho plnenia spoločenského účelu manželstva. Účel manželstva vyplýva z jeho základných funkcií a to funkcie biologickej spočívajúcej v tom, že manželstvo vytvára najvhodnejšie prostredie na zabezpečenie reprodukcie spoločnosti a na uspokojovanie citových a sexuálnych potrieb, funkcie výchovnej spočívajúcej v založení rodiny a riadnej výchove detí, funkcie vzájomnej pomoci spočívajúcej vo vytváraní zdravého rodinného prostredia, v ktorom manželia a ostatní členovia nimi založenej rodiny si všestranne vzájomne pomáhajú a funkcie hospodárskej, t.j. že obaja manželia sa starajú o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom a to podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Predpokladom rozvodu manželstva je objektívne zistenie podmienok pre rozvod, a to či manželstvo môže plniť svoj spoločenský účel. Spoločenský účel manželstva spočíva vo vytváraní rodinného prostredia, v ktorom manželia žijú spolu vo vzájomnej zhode, citovom zblížení poskytujúc si vzájomnú pomoc a podporu. Prechodný a krátkodobý nesúlad medzi manželmi nemôže byť dôvodom na rozvod manželstva. Pri skúmaní vážnosti rozvratu manželstva je vždy povinnosťou súdu dôsledne zistiť a následne vyhodnotiť najmä vzájomný citový vzťah medzi manželmi, dĺžku trvania a intenzitu rozvratu vzťahu medzi nimi. Zistenie príčin, ktoré viedli k vážnemu rozvráteniu manželstva nie je iba zistením základnej alebo poslednej príčiny, ale zistením všetkých príčin, ktoré už v dobe uzavretia manželstva mohli znížiť vyhliadky na to, že manželstvo bude harmonické, pevné a trvalé, ktoré boli podnetom pre konflikty medzi manželmi a ktoré sa prehlbovali a dovŕšili rozvrat medzi nimi do tej miery, že rozvod sa stal rozumným východiskom vzniknutej situácie. Na zrušenie manželstva rozvodom nie je právny nárok. Zákon o rodine nevypočítava jednotlivé dôvody, pre ktoré by súd mal povinnosť manželstvo rozviesť. Rozvod manželstva je dôvodný, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvale rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Objektívny kvalifikovaný rozvrat vzťahu medzi manželmi je daný intenzitou rozvratu a dĺžkou jeho trvania, ktoré sú zahrnuté v požiadavke vážnosti a trvalosti rozvratu. Znamená to, že manželstvo možno rozviesť iba, ak je rozvod v tom ktorom prípade riešením zodpovedajúcim stanoveným hľadiskám na manželstvo a jeho zánik rozvodom.
Súd prvého stupňa dospel k záveru, že v manželstve účastníkov došlo k manželskej kríze, ktorá však nemá za následok trvalosť a potrebnú intenzitu rozvratu, pre ktorú by nemohlo plniť svoj spoločenský účel. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkových zistení súdu prvého stupňa, ako aj odvolania navrhovateľa a vyjadrenia odporkyne dospel k odlišnému právnemu záveru. V prípade účastníkov konania nejde o krátkodobú krízu v manželstve, avšak o dlhodobý rozvrat v manželstve spôsobený mimomanželskou známosťou odporkyne v roku 2011, ktorú síce ukončila, ale k riadnemu obnoveniu fungovania manželstva účastníkov nedošlo aj napriek prvotnej snahe navrhovateľa obnoviť všetky funkcie manželstva, na ktoré odporkyňa nereagovala, v dôsledku čoho navrhovateľ stratil akýkoľvek citový vzťah k odporkyni a za žiadnych okolností nie je ochotný manželské spolužitie obnoviť. Obaja manželia hodnotia ich manželstvo len ako formálne, ich kontakty sa obmedzujú len na zabezpečenie starostlivosti o maloleté deti, čo je však potrebné na druhej strane vysoko vyzdvihnúť, že zlyhanie svojho partnerského vzťahu nepreniesli na maloleté deti. Z uvedeného pohľadu teda nemožno konštatovať, že manželstvo účastníkov plní svoj účel, pretože nevytvára rodinné prostredie, v ktorom by manželia žili spolu vo vzájomnej zhode, citovom zblížení, poskytujúc si vzájomnú podporu a pomoc, pričom tento rozvrat je zjavne hlboký a trvalý, manželia spolu nekomunikujú, dlhodobo sa intímne nestýkajú a snaha o reparáciu ich vzťahu napriek dostatočnému časovému obdobiu zlyhala. Súčasný právny stav neumožňuje súdu donútiť navrhovateľa a v konečnom dôsledku aj odporkyňu zotrvať v nefunkčnom manželstve a nie je ani v záujme maloletých detí, aby vyrastali v disharmonickom rodinnom prostredí bez vzájomnej úcty a porozumenia medzi rodičmi. Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že ak sa v ďalšom konaní nepreukážu iné skutočnosti, neostane iné východisko, než návrhu navrhovateľa na rozvod manželstva vyhovieť.
Pretože návrh na rozvod bol zamietnutý, v dôsledku čoho nebolo rozhodnuté o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode, nebolo možné výrok o rozvode manželstva zmeniť, pretože odvolací súd by v tomto prípade rozhodol o úprave pomerov detí ako súd prvého stupňa, čím by zbavil účastníkov konania možnosti využitia riadneho opravného prostriedku, čím by porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania a odňal by tak účastníkom konania možnosť konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm.f/ O.s.p.), preto musel rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.