Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_19CoE-58-2014.pdf
PDF · 84.5 KB
Case nature
Area
Subarea
19CoE/58/2014
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, proti povinnému: F. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXX, o vymoženie 883,52 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 7Er/201/2014-17 zo dňa 25.04.2014 jednohlasne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. §§ 41 ods. 2 písm. d); 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní, §§ 2 písm. a), b); 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, §§ 52 ods. 1; 53 ods. 1 až 3, ods. 4 písm. r), ods. 5; 54 ods. 1 a aplikoval Smernicu Rady 93/13/EHS. Konštatoval, že skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor.
V rámci tohto skúmania zistil, že zmluva zo dňa 31.5.2005 uzatvorená medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným je nepochybne spotrebiteľskou. Ide o spotrebiteľskú zmluvu, typovú (adhéznu, formulárovú) zmluvu, a to s poukazom na § 52 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonník účinného v čase jej uzavretia a na znenie § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.
Právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy je spotrebiteľský, lebo povinný v tomto zmluvnom vzťahu vystupoval ako fyzická osoba, ktorá úverom zabezpečovala svoje potreby, teda ako spotrebiteľ, kým oprávnený konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti, teda ako dodávateľ, ktorý poskytol povinnému peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere a povinný sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Z predloženej zmluvy medzi účastníkmi konania vyplýva, že sa jedná o typovú zmluvu, ktorú nemohol povinný ako spotrebiteľ ovplyvniť. Súdu je z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti známe, že oprávnený v obdobných prípadoch vystupuje opätovne. V takomto prípade okrem úpravy zmluvy o úvere upravenej v Obchodnom zákonníku je potrebné prihliadať aj na úpravu zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý je úpravou „lex specialis“ k úprave Obchodného zákonníka a takáto zmluvu musí mať náležitosti upravené týmto zákonom. Zároveň je potrebné aplikovať aj ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to §§ 52 a nasl., ktoré obsahujú úpravu spotrebiteľských zmlúv, keďže zmluva uzavretá medzi oprávneným a povinným je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou.
Súd prvého stupňa sa zároveň zaoberal rozhodcovskou doložkou uvedenou v Dohode o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa 21.3.2012 aj z pohľadu ochrany povinného ako spotrebiteľa, pričom dospel k záveru, že takáto rozhodcovská doložka je v spotrebiteľských zmluvách neprípustná.
Predmetná rozhodcovská doložka má síce formálne charakter rozhodcovskej doložky, pretože tvorí súčasť listiny obsahujúcej aj uznanie záväzku povinného a dohodu účastníkov o úhrade pohľadávky v splátkach a netvorí súčasť formulárovej zmluvy o úvere. Taktiež znenie dohodnutej rozhodcovskej doložky zodpovedá požiadavke § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, keď nevyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s veriteľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Napriek tomu táto rozhodcovská doložka je neplatná, pretože nespĺňa podmienku individuálneho dojednania.
Z Dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa 21.03.2012 mal súd prvého stupňa za dokázané, že účastníci rozhodcovskú zmluvu formou osobitnej zmluvy neuzatvorili. Rozhodcovská doložka v čl. 4 Dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa 21.03.2012 je obsahom formulárovej dohody, ktorú povinný nemal možnosť ovplyvniť ani individuálne dohodnúť, alebo zmeniť. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu, ako celok odmietnuť, alebo sa podrobiť všetkým všeobecným obchodných podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná.
V súvislosti s tým prvostupňový súd konštatoval, že za individuálne dojednanie rozhodcovskej zmluvy treba považovať také, ktorému predchádzalo poučenie spotrebiteľa o právnych dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy so zameraním na zhoršenie procesných práv a povinností v neprospech spotrebiteľa v porovnaní so súdnym konaním. Spotrebiteľovi musí byť pritom daná reálne možnosť voľby, či príjme alebo nepríjme rozhodcovskú zmluvu. Voľba spotrebiteľa v prospech všeobecného súdu nesmie byť spojená s možnosťou neuzavretia samotnej spotrebiteľskej zmluvy. Veriteľ (dodávateľ) musí splnenie týchto podmienok individuálneho dojednania rozhodcovskej zmluvy v prípade pochybností preukázať (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka), inak sa nepovažuje rozhodcovská zmluva za individuálne dojednanú.
Z Dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa 21.3.2012, ani z ďalších listín, ktoré mal tak rozhodcovský súd ako aj súd v tomto exekučnom konaní k dispozícii nevyplýva, že povinný pred podpisom zmluvy bol oprávneným takto poučený. V dôsledku toho nastupuje zákonom stanovená domnienka, že tam dohodnutá rozhodcovská doložka sa nepovažuje za individuálne dojednanú, inými slovami povedané, bola uzavretá neplatne.
Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.
Preto súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. V odvolaní uviedol, že súd prvého stupňa prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorý mu zveril Exekučný poriadok. Exekučný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť exekučného titulu a zo žiadneho ustanovenia právneho predpisu nevyplýva, že exekučný súd môže skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy.
Poukazujúc na slovenský preklad Smernice Rady 93/13/EHS a na rozhodnutie vo veci Asturcom oprávnený ďalej namietal, že rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti, ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie.
Podľa oprávneného v kontexte so Smernicou nie je možné dojednanie rozhodcovskej doložky hodnotiť za nekalú podmienku, nakoľko rozhodcovské konanie je súčasťou legislatívne upraveného procesu a je súčasťou civilného práva. Zo slovenského a ani z európskeho práva za súčasného právneho stavu nie je možné vyvodiť záver. Podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, ale neuplatnil si ich.
Na základe uvedeného oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Krajský súd v Prešove ako odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 214 O.s.p. a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, ako aj s dôvodmi tam uvedenými.
K odvolacím námietka oprávneného odvolací súd len na doplnenie konštatuje nedôvodnosť odvolacej námietky oprávneného, že súdy zastávajú nesprávny názor, pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci ASTURCOM.
Odvolací súd k uvedenej námietke oprávneného konštatuje, že rozhodnutie súdu prvého stupňa z uvedeného rozhodnutia nevychádza a je právne odôvodnené v súlade s platným právnym poriadkom SR.
Pokiaľ oprávnený namietal nemožnosť exekučného súdu skúmať exekučný titul, odvolací súd konštatuje:
Súd prvého stupňa správne postupoval, keď v zmysle horeuvedených zákonných ustanovení preskúmal žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul a ich súlad resp. rozpor so zákonom, pričom v súvislosti s týmto preskúmaním správne konštatoval, že žiadosti o udelenie poverenia nemožno vyhovieť.
K otázke preskúmania rozhodcovského rozsudku po formálnej a materiálnej stránke je potrebné uviesť, že rozhodcovský rozsudok síce nadobúda účinky rozsudku súdu, ale zákonodarca upravil postup, ako zabrániť, aby sa plnenie priznané arbitrom nevymohlo, ak okrem iného odporuje zákonu alebo dobrým mravom.
Podľa § 35 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky, ako právoplatný rozsudok. Teória rozoznáva dvojaké účinky právoplatnosti, tzv. formálne a tzv. materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú suspenzívny účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, medzi
ktorými má táto právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku (res iudicatae), v ktorom nemožno znovu konať, a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Kým formálna právoplatnosť je bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je, alebo nie je napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho väčšou flexibilitou.
Materiálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky. Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať, patrí zákonu, teda zákonodarcovi a súdom nepatrí skúmať vhodnosť či nevhodnosť zákonodarcom zvoleného riešenia, pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom ( čl. 125 ods. 1 písm. a/ a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).
Vzhľadom na ustanovenie § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa uvedené vzťahuje aj na rozhodcovský rozsudok, ktorý nadobudol účinky právoplatného rozsudku súdu. Z účinkov materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku tak existujú výnimky rovnako, ako z účinkov materiálnej právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Typickým prejavom takejto výnimky je ustanovenie § 40 zákona o rozhodcovskom konaní, o žalobe o zrušení rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ by totiž bolo ustanovenie § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní vykladané doslovne, potom by súd v konaní o tejto žalobe nemohol rozhodcovský rozsudok vôbec preskúmať, pretože by ním bol v zmysle § 35 zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 159 O.s.p. viazaný. Takýto výklad by bol zjavne proti zreteľne vyjadrenej vôli zákonodarcu, ktorý v § 40 zákona o rozhodcovskom konaní zakotvil oprávnenie súdu takýto rozhodcovský rozsudok preskúmať v rozsahu tam uvedenom.
Z uvedeného dôvodu je preto potrebné i ustanovenie § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v spojení s § 159 O.s.p. redukovať tak, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní. V tomto zmysle je potom potrebné vykladať aj ustanovenie § 45 citovaného zákona. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút
- prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia.
Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 zákona rozhodcovskom konaní je potrebné na účely § 45 zákona o rozhodcovskom konaní vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný súd je teda pri postupe podľa § 45 citovaného zákona oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol, teda nie je ním viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, aj čo do jeho materiálnej právoplatnosti.
Rozhodcovská doložka zakladajúca právomoc rozhodcovského súdu nebola v danom prípade spotrebiteľom - povinným osobitne dojednaná a ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný orgánom, ktorý na to nemal právomoc, potom ide o akt, ktorý nemá atribúty exekučného titulu a dôsledkom je zastavenie exekučného konania, zastavenie exekúcie alebo zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré má v konečnom ten dôsledok, že v zmysle § 44 ods. 3 Exekučného poriadku sa exekučné konanie zastaví.
Preto odvolací súd napadnuté uznesenie v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.