Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_10CoE-819-2013.pdf
PDF · 97.08 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoE/819/2013
Uznesenie
Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: Profidebt Slovakia, s.r.o., 820 05 Bratislava, Mliekarenská 10, zast. splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, 811 04 Bratislava, Kubániho 16, proti povinnej: H. Y., nar. X. R. XXXX, bytom XXX XX L., Q. XXXX/X, o 219,34 eur s príslušenstvom a iné, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Beatrix Vargová, 949 01 Nitra, Štefánikova 49, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Skalica zo dňa 1. júna 2012, č. k. 2Er/4140/2008-39, EX 439/08 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Nariaďuje súdu prvého stupňa doplniť označenie súdneho exekútora v úvodnej časti jeho uznesenia.
Povinnej ani súdnemu exekútorovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vo výroku v bode I/ vyhlásil exekúciu za neprípustnú, vo výroku v bode II/ exekúciu zastavil a vo výroku v bode III/ oprávnenej uložil povinnosť zaplatiť súdnej exekútorke (ďalej len exekútor) JUDr. Beatrix Vargovej náhradu trov exekúcie v sume 48,34 eur do troch dní odo dňa právoplatnosti prvostupňového uznesenia. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil aplikovaním ustanovení § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r/, ods. 5, § 54 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka (z. č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. z.“), čl. 3 ods. 1, ods. 3, čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g/a napokon § 200 ods. 2, § 203 ods. 1, § 196 Exekučného poriadku (z. č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „E. p.“) v spojení s ustanoveniami § 14 ods. 1, ods. 2 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov (tzv. exekútorská tarifa) a vecne záverom, že zastavenie exekúcie zavinila oprávnená (ktorá na vykonanie exekúcie predložila nespôsobilý exekučný titul), čím exekútorovi podľa súdu prvého stupňa vzniklo právo na odmenu, priznanú mu v súlade s ním predloženým vyčíslením, ktoré súd prvého stupňa v závere svojho uznesenia bez bližšieho odôvodnenia reprodukoval. Svoj postup súvisiaci s výrokmi v bodoch I/a II/odôvodnil tým, že medzi právnym predchodcom oprávnenej Slovenské telekomunikácie, a. s. a povinnou bola uzavretá Zmluva o pripojení zo dňa 6. decembra 2003 a dňa 2. augusta 2007 medzi dnešnou oprávnenou a povinnou došlo k uzavretiu Dohody o uznaní dlhu (ďalej len „Dohoda“), po preskúmaní ktorej, ako i súvisiacich Všeobecných obchodných podmienok a Zmluvných ustanovení Dohody zistil, že v bode 9 Zmluvných ustanovení je obsiahnutá rozhodcovská doložka, ktorá nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a núti tohto podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Je preto neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 4 písm. r/ O. z., ktorá je podľa § 53 ods. 5 O. z. neplatná. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodovať a z toho dôvodu je aj rozhodcovský rozsudok nulitný, ako exekučný titul je neúčinný a je tým daný rozpor exekučného titulu so zákonom. Keďže súd poveril exekútora vykonaním exekúcie napriek tomu, že exekučný titul má nedostatky alebo zaväzuje povinného na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, zastaví exekúciu dodatočne. Pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 E. p. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nepredstavuje prekážku rozsúdenej veci. Exekúcia nie je prípustná, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, súd ju preto vyhlásil za neprípustnú a zastavil. Exekútor si potom napriek výzve trovy exekúcie neuplatnil a preto mu neboli priznané.
Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená a navrhla ho v celom rozsahu zrušiť (a zrejme i vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie), namietajúc pritom predovšetkým nesprávnosťou posúdenia veci súdom prvého stupňa po právnej stránke. Súdu prvého stupňa jednak vytýkala nesprávnosť preskúmavania exekučného titulu mimo rámec vymedzený v zákone o rozhodcovskom konaní (čiže bez požiadavky povinnej na preskúmanie rozhodcovského rozsudku rozhodcom alebo v konaní o zrušenie takého rozhodnutia súdom), hoci také oprávnenie exekučný súd nemal a rozsah jeho prieskumnej činnosti bol obmedzený len na podmienky materiálnej i formálnej vykonateľnosti exekučného titulu a na posúdenie prípadného rozporu priznaného plnenia s právom či dobrými mravmi (čo ale neplatilo o skúmaní právneho dôvodu plnenia). Exekučný súd tak podľa nej konal nielen bez zákonnej opory, ale aj v hrubom nepomere s právom EÚ. Odhliadnuc od nedostatku právomoci a nesprávneho postupu exekučného súdu považovala tvrdenia o neplatnosti rozhodcovskej doložky za právne neopodstatnené a ani z dôvodovej správy k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ O. z. nemožno vyvodiť neplatnosť rozhodcovskej doložky ako celku, ak výber jednej z alternatív riešenia sporov je na žalobcovi a tým môže byť podľa okolností prípadu i spotrebiteľ.
Povinná ani súdny exekútor odvolacie návrhy nepodali.
Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú vec a to bez pojednávania (pretože nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za správne a námietky voči nemu zo strany oprávnenej tak logicky za nedôvodné.
Odvolací súd totiž nemal dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného postupu a týmto (okresným súdom) pojatej aj do odôvodnenia napadnutého uznesenia. Touto podstatou bolo, že rozhodcovská doložka mala charakter neprimeranej podmienky nezaväzujúcej spotrebiteľa a z toho plynúci záver, že ani rozhodcovský rozsudok za takejto situácie nemal požívať ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky. Pre nutnosť vyporiadania sa aj s ďalšími námietkami uplatnenými odvolaním je však nevyhnutné doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné :
Primárne nemožno akceptovať tú námietku z odvolania, podstatou ktorej je, že skúmanie platnosti rozhodcovskej doložky a teda i právnej bezvadnosti exekučného titulu reprezentovaného rozhodcovským rozsudkom výlučne v rámci procesu udeľovania poverenia exekútorovi (čiže zrejme najmä bez využitia opravného prostriedku v tzv. základnom konaní predstavovaného žalobou o zrušenie rozhodcovského rozsudku) je postupom bez opory v zákone.
Je to totiž najmä súdom prvého stupňa použité ustanovenie § 44 ods. 2 E. p. (resp. i odsek 3 rovnakého paragrafu), ktoré zakotvuje nielen možnosť, ale tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Tunajší odvolací súd pritom už viackrát v minulosti poukázal na to, že práve takáto úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve opak, čiže obrazné posvätenie exekúcie bol(o) možným len za cenu porušenia práva. V uvedenej súvislosti platí i to, že udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu, je možným len pri nezistení rozporu so zákonom exekučným súdom u žiadnej z celkom troch listín (písomností) v súhrne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (rozumej zamietnutie žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich (kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo titul a rovnako žiadnu úlohu tu nezohráva, či nesúlad so zákonom má charakter porušenia predpisov procesného alebo i hmotného práva).
Z uvedeného vyplýva nedôvodnosť tzv. odvolacích námietok oprávnenej procesného rázu, keďže treba trvať na ďalšom už v minulosti tunajším súdom ustálenom a síce, že exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu. Takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, kde právne významným je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom (čiže rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že konkrétnym problémom sa tzv. všeobecný súd môže - opäť z toho vynímajúc možnosť podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku - zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi); môže mu však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť. Prijatie opačného názoru (formulovaného odvolaním prakticky tak, že exekučný súd by bez žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku tento nemal mať oprávnenie skúmať inak než po stránke formálnych náležitostí) by pritom malo za následok, že súdy by nevenovali exekučným titulom žiadnu pozornosť (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať či už vôbec alebo len formálne). Stále tu síce existuje ešte i možnosť zastavenia exekúcie z dôvodov uvedených či už v E. p. alebo zákone o rozhodcovskom konaní (v zákone č. 244/2002 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení), tunajší odvolací súd však už v minulosti viackrát zdôraznil, že zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú ich atribúty, ktoré tu sú (alebo naopak nie sú) už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle nie je spôsobilé nič zmeniť, pre ktorý dôvod alternatíva k zamietnutiu žiadosti o poverenie reprezentovaná možnosťou zastavenia exekúcie z tu diskutovaného dôvodu je opodstatnenou a zároveň i náležitým procesným nástrojom len tam, kde práve v dôsledku určitého zlyhania v čase rozhodovania o poverení (v procese udeľovania poverenia) došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak vôbec stať nemalo. Ani v tejto konkrétnej veci pritom od takéhoto záveru - predstavujúceho výraz konštantnej rozhodovacej praxe (judikatúry) tunajšieho súdu nebol dôvod ustupovať (v uvedenej súv. por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 29. februára 2012, č. k. 10CoE/223/2011-29).
Správnou podľa názoru odvolacieho súdu potom nie je ani interpretácia ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ O. z. (resp. tiež Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a čl. 9 zmluvných ustanovení Dohody - tu por. i dnešné č. l. 15 p. v. spisu) prezentovaná odvolaním, ktorej účelom bolo presvedčiť, že už poskytnutie možnosti výberu orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy a tým i spôsobu vyriešenia prípadného sporu obom zmluvným stranám (s poukazom na možné vystupovanie v prípadnom spore na strane žalobcu ako dnešnej oprávnenej, tak aj dnešného povinného) treba považovať za také zmluvné dojednanie, ktoré je z pohľadu rešpektovania domácich i európskych štandardov ochrany spotrebiteľa k tejto strane zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto nemôže vykazovať znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky.
Odhliadnuc od faktu, že úprava tvoriaca obsah dnešného písmena r/ sa stala súčasťou ustanovenia § 53 ods. 4 O. z. až s účinnosťou od 1. januára 2008 (v tejto súv. por. i čl. II bod 3 a čl. VII zákona č. 568/2007 Z. z.) a dopad takejto úpravy i na právny vzťah účastníkov konania z prejednávanej veci (založený i podľa odôvodnenia rozhodcovského rozsudku ešte v mesiaci júl 2007) by bol možným iba vo vzťahu k nárokom vzniknutým po nadobudnutí účinnosti príslušnej novelizácie O. z. (viď prechodné ustanovenie § 879j O. z. vnesené doň čl. II bodom 14 prezentovanej novely) totiž oprávnená nepripisovala náležitý význam tomu, že už súčasťou rozhodného znenia hmotného práva aj pre túto vec (v ktorej spor vedúci k uplatňovaniu pohľadávky vznikol až po účinnosť tzv. prvotnej spotrebiteľskej novely O. z. - tu rozumej zákona č. 150/2004 Z. z.) bolo ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré obsahuje definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Nemenej významným okrem toho však i je, že jednou z určujúcich charakteristík výpočtu neprijateľných podmienok zahrnutých do ustanovenia § 53 ods. 4 (v čase uzavretia zmluvy z prejednávanej veci ods. 3) O. z. počas celej doterajšej existencie tejto úpravy je, že ide len o výpočet demonštratívny (príkladmý).
Takto ale samozrejme musela byť celkom bez nádeje na úspech obhajoba exekučného titulu oprávnenou založená na tom, že by tu patričnú rovnováhu v právach a povinnostiach, či presnejšie nedostatok značnej nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa malo zabezpečovať dojednanie, ktoré právo výberu spôsobu riešenia sporu a aj subjektu majúceho prípadný spor účastníkov hmotnoprávneho vzťahu vyriešiť zveruje žalobcovi (iniciátorovi konania) a to tak, že tento si môže vybrať ako prejednanie (a rozhodnutie) sporu rozhodcom, tak i všeobecným súdom.
Tunajší odvolací súd už v minulosti opakovane zdôraznil a ani v tejto konkrétnej veci nevidí dôvod čokoľvek meniť na tom, že možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom treba považovať za skôr akademickú (nakoľko spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku - predpokladajúca prvotné prejednanie a tiež rozhodnutie sporu rozhodcom), predovšetkým však treba mať za to, že značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa. Požadovanú rovnováhu potom nie je spôsobilé prinavrátiť ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať).
Práve o takýto súdom prvého stupňa správne kvalifikovaný prípad nanútenia vôle dnešnej oprávnenej povinnému (spotrebiteľovi) sa jednalo aj v posudzovanej veci, nakoľko okrem použitia tzv. formulárovej zmluvy obsahujúcej množstvo predtlačených údajov (u ktorých tak bolo prinajmenšom problematickým aj odchýlenie sa od nich, i ak by zmluvný partner osoby disponujúcej takýmto návrhom zmluvy mal záujem na nej niečo zmeniť) síce nemožno vylúčiť možnosť ponúkanú odvolaním (čiže vyvolanie sporu spotrebiteľom a vybratie si ním, kto by mal ním iniciovaný spor prejednať), už samotný obsah dojednaní v tomto smere kľúčových však je praktickým svedectvom ich naformulovania výlučne v záujme zmluvného partnera spotrebiteľa (v uvedenej súv. por. najmä jednotlivé časti bodu 9.2.1 Zmluvných dojednaní Dohody v ich vzájomnej súvislosti, ktoré síce základné právo výberu spôsobu riešenia sporu priznávajú žalobcovi, jedno z takýchto ustanovení je však svojim obsahom praktickým popretím takejto možnosti, keď riešenie sporu zveruje jednému z troch vopred určených rozhodcov a to s právom prípadný výpadok všetkých takýchto osôb „sanovať“ určením náhradného rozhodcu len na strane veriteľa).
Pri riadení sa opísanými úvahami preto odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru, než k tomu, ku ktorému už dospel pred ním súd prvého stupňa, čiže k záveru o potrebe vyhodnotenia rozhodcovskej doložky tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku slúžiaceho tu za exekučný titul za neprijateľnú (a preto i neplatnú) zmluvnú podmienku.
Logickým dôsledkom toho však bola i správnosť ďalšieho záveru okresného súdu, že tu nebola platne založená ani právomoc rozhodcovského súdu (rozhodcu) na prejednanie veci a na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať aj náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom).
Súhlasiť napokon ani v tomto prípade (obdobne ako vo viacerých dosiaľ tunajším súdom prejednávaných veciach inej oprávnenej ovládanej však tým istým spoločníkom, sídliacej na adrese totožnej so sídlom oprávnenej z prejednávanej veci a aj zastupovanej tou istou tzv. advokátskou spoločnosťou) nešlo ani s obranou založenou na názore, žeby tu dôkazom prijateľnosti rozhodcovskej doložky mal byť neúspech iného spotrebiteľa, usilujúceho sa o zrušenie rozhodcovského rozsudku v konaní pred Okresným súdom Žilina. Okrem toho, že tuzemský právny poriadok nepozná viazanosť súdu vyššieho stupňa právnym názorom vysloveným súdom nižšieho stupňa navyše vo veci s čiastočne odlišným okruhom účastníkov (ktorá rôznosť nepochybne môže mať svoj význam), vo vzťahu k argumentácii uplatnenej odvolaním nešlo nepovšimnúť si, že v oprávnenou pripojenom rozsudku Okresného súdu Žilina o otázke prijateľnosti dojednania diskutovaného v prejednávanej veci nebolo zmienky a prípadné tvrdenie tomuto odporujúce by mohlo byť opreté nanajvýš o zjavne nedokončenú vetu zo záveru 4. strany rozsudku Okresného súdu Žilina z 26. mája 2009 č. k. 14C/166/2008-82 v znení „Preto je súd názoru, že zmluva teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve.“ (?), čo je však i pri tej najlepšej vôli na záver o prijateľnosti doložky predsa len dosť málo.
Z už uvedených dôvodov bolo samozrejme nadbytočným zaoberanie sa aj inými nedostatkami či už rozhodcovského rozsudku alebo zmluvných dojednaní účastníkov predchádzajúcich vydaniu takéhoto rozhodnutia, keďže akýkoľvek názor v tomto smere by na neakceptovateľnosti rozhodcovského rozsudku majúceho slúžiť za exekučný titul nemohol nič zmeniť.
Odvolací súd preto podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1, ods. 2 O. s. p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vo výrokoch v bodoch I/a II/ (otázka potreby súbežného vyhlásenia exekúcie za neprípustnú bola pritom otázkou, ktorá spadá do roviny akademických diskusií na poli procesného purizmu) ako vecne správne potvrdil. Následne krajský súd pristúpil k preskúmaniu uznesenia v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov exekúcie, v ktorej časti je odvolanie prípustné (§ 58 ods. 5, resp. v súčasnom znení už ods. 6 v spojení s § 57 ods. 2 E. p. s použitím § 202 ods. 2 O. s. p.), pričom s poukazom na ustanovenie § 212 ods. 1 O. s. p., v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania dospel k záveru, že v tejto časti je potrebné a plne dôvodné napadnuté uznesenie potvrdiť. Oprávnená sa totiž v odvolaní (ku v poradí tretiemu výroku napadnutého uznesenia, v ktorom ju súd prvého stupňa zaviazal zaplatiť exekútorovi náhradu trov exekúcie vo výške 48,34 eur) vôbec nevyjadrila, neuviedla v ňom žiaden k tomu prislúchajúci odvolací dôvod a nenamietla žiadnu z priznaných položiek trov exekúcie, a to ani čo do dôvodnosti (oprávneného nároku), ani čo do výšky. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd (po vyčerpaní odvolacích dôvodov uplatnených do uplynutia lehoty na odvolanie) uznesenie súdu prvého stupňa aj v tej napadnutej časti, ktorou rozhodol o náhrade trov exekúcie ako vecne správne potvrdil, aplikujúc pritom okrem vyššie označených aj zákonné ustanovenie § 219 O. s. p..
Zároveň však podľa § 222 ods. 3 a § 164 O. s. p. nariadil súdu prvého stupňa opraviť zrejmú nesprávnosť vyskytujúcu sa v úvodnej časti (záhlaví) napadnutého uznesenia. Tam totiž vôbec nebol označený poverený exekútor, ktorý ale v zmysle § 37 ods. 1 E. p. je účastníkom konania za situácie, keď sa rozhoduje o trovách exekúcie.
Pri takomto výsledku odvolacieho konania bola v ňom plne neúspešnou oprávnená (odvolateľka) a preto právo na náhradu trov exekúcie tu formálne vzniklo obom ďalším jeho účastníkom (povinnej preto, lebo takto bolo definitívne odvrátené riziko vymoženia pohľadávky od nej v tejto veci a tiež uloženia tzv. náhradovej povinnosti tejto účastníčke, a exekútorovi preto, že stotožnením sa aj odvolacieho súdu s názorom o existencii dôvodov pre zastavenie exekúcie, pričítateľných oprávnenej, exekútorovi právo na náhradu trov exekúcie vzniklo voči tejto účastníčke). Pretože ale týmto účastníkom v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli a nebol tu ani návrh žiadneho z nich na priznanie náhrady, odvolací súd o tejto otázke rozhodol podľa § 251 ods. 4, § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O. s. p. spôsobom uvedeným v poslednej vete výroku tohto svojho uznesenia.
K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.