Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_13CoE-89-2014.pdf
PDF · 75.98 KB
Case nature
Subarea
13CoE/89/2014
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: S. H. - S. polícia H., Y. N. XX/A, H., IČO: XX XXX XXX proti povinnému: Y. A., nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom v H., S. XX, o vymoženie 33,19 eura a trov exekúcie, vedenej pred súdnou exekútorkou Z.. I. W., X. XX, H., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice I zo dňa 27.11.2013, č.k. 37Er/2226/2009-11, takto
rozhodol:
O d m i e t a odvolanie oprávneného proti výroku o zastavení exekúcie. V prevyšujúcej časti v r a c i a vec súdu prvého stupňa na rozhodnutie o náhrade trov konania.
odôvodnenie:
Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvého stupňa“) uznesením zo dňa 27.11.2013, č.k. 37Er/2226/2009-11 (ďalej len „uznesenie“) exekúciu zastavil a oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnej exekútorke trovy exekúcie vo výške 39,83 eura do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia.
Súd prvého stupňa rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie doručeného súdnej exekútorke dňa 7.9.2009, žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a exekučného titulu - bloku na pokutu nezaplatenú na mieste č. XXXXXX zo dňa 16.1.2008, súd poveril súdnu exekútorku vykonaním exekúcie dňa 28.9.2009. Dňa 11. 9. 2013 bol doručený súdu podnet súdnej exekútorky na zastavenie exekúcie, ktorý podala z dôvodu, že povinný zomrel v priebehu exekúcie dňa 22.3.2011. Súd vec právne posúdil podľa § 57 ods. 1 písm. h), § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 7 ods. 1 a 2, § 470 ods. 1, § 579 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a podľa § 19 a 103 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) a uviedol, že má za preukázané, že povinný zomrel dňa 22.3.2011 a Okresný súd Košice I uznesením zo dňa 9. 1. 2012, č. k. 24 D XXX/XXXX-XX, O. XX/XXXX, dedičské konanie zastavil z dôvodu, že poručiteľ nezanechal žiaden majetok. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 9. 1. 2012 vo výroku, ktorým súd zastavil dedičské konanie. Ako súd uviedol, strata spôsobilosti byť účastníkom konania u povinného je taký nedostatok podmienky konania, pre ktorý nemožno v exekúcii ďalej pokračovať. Nakoľko povinný zomrel bez zanechania majetku, ktorý by mohli zdediť jeho dedičia, avšak jeho povinnosť voči oprávnenému nezanikla jeho smrťou, nakoľko nešlo o záväzok, ktorý mal osobne vykonať povinný, súd zastavil exekúciu v súlade s § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, teda z dôvodu, že majetok povinného nepostačuje ani na úhradu trov exekúcie. Príčinou zastavenia exekúcie totiž nie je samotná strata právnej subjektivity povinného, nakoľko exekúcia pokračuje ďalej voči dedičom povinného, na ktorých prešli aj pasíva povinného okamihom smrti, s ohľadom na to, že pohľadávka oprávneného sa môže uspokojiť iba do výšky ceny nadobudnutého dedičstva. Keďže dedičia povinného nededili, pretože ten nezanechal po sebe žiaden majetok, súd zastavil exekúciu s poukazom na nemajetnosť povinného. V nadväznosti na dôvod zastavenia exekúcie súd ďalej rozhodoval o trovách exekúcie. Citoval § 196, § 199, 200 ods. 1 a 2, § 203 ods. 2 Exekučného poriadku a § 14 a nasl. vyhlášky
č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „vyhláška“) a priznal súdnej exekútorke trovy exekúcie vo výške 39,83 eura. Na náhradu trov exekúcie súd prvého stupňa zaviazal oprávneného s poukazom na § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený.
Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby súd exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku a trovy konania účastníkom nepriznal.
Oprávnený mal za to, že o zastavení exekúcie bolo nesprávne rozhodnuté, pokiaľ bola zastavená v zmysle § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, pretože mala byť zastavená z dôvodu, že povinný v priebehu exekúcie zomrel, a teda ju mal súd vyhlásiť za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať a zastaviť ju. Vzhľadom na uvedené bol oprávnený presvedčený, že exekúcia mala byť zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku a v tom prípade by trovy exekučného konania nemal platiť súdnej exekútorke oprávnený. Oprávnený bol toho názoru, že súdna exekútorka sa účelne snažila o zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, aby trovy exekúcie platil oprávnený, keďže majetok povinného nepostačuje ani na úhradu trov exekúcie. Oprávnený poukázal na znenie § 197 Exekučného poriadku, podľa ktorého náklady podľa § 196 uhrádza povinný a uviedol, že Exekučný poriadok stanovuje situáciu, kedy možno pri zastavení exekúcie rozhodnúť o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie. Na to, aby bol oprávnený zaviazaný na náhradu trov exekúcie sa vyžaduje, aby exekúcia bola zastavená z dôvodu zavinenia oprávneného, čo však nie je daný prípad, nakoľko návrh na vykonanie exekúcie bol podaný včas pred uplynutím prekluzívnej lehoty a v tejto dobe sa exekúcia nielen začala, ale mohlo dôjsť aj k vymoženiu pohľadávky. Oprávnený teda nemal za preukázané, že by jeho zavinením došlo k zastaveniu exekúcie. Súčasne poukázal aj na to, že od roku 2009, kedy podal návrh na vykonanie exekúcie, nedostal od exekútorky žiadnu správu, nemal vedomosť o žiadnom úkone a jeho nárok nebol ani sčasti uspokojený. Poukázal taktiež na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, a to nález ÚS F. zo dňa 31.8.2010, v zmysle ktorého môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie. Riziko, ktoré exekútorka nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Vzhľadom na vyššie uvedené mal oprávnený za to, že nie je žiaden zákonný dôvod, aby trovy zastaveného exekučného konania znášal oprávnený.
Na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. Zákonný sudca o odvolaní oprávneného proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka v súlade s § 374 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) rozhodol tak, že mu nemieni vyhovieť, preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal oprávnený v zákonnej lehote, preskúmal uznesenie podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p., ako aj konanie mu predchádzajúce, a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.).
Predmetom odvolacieho konania je posúdenie dôvodu zastavenia exekúcie a nároku súdnej exekútorky na náhradu trov exekúcie.
Oprávnený podal odvolanie jednak proti výroku o zastavení exekúcie čo do uvedenia dôvodu na zastavenie exekúcie a jednak proti výroku o náhrade trov exekúcie.
Odvolací súd skôr, než pristúpil k vecnému preskúmaniu prvého z napadnutých výrokov (výrok o zastavení exekúcie), zaoberal sa otázkou prípustnosti odvolania a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného proti výroku o zastavení exekúcie je neprípustné.
Oprávnený v podanom odvolaní nesúhlasil s dôvodom, pre ktorý súd prvého stupňa exekúciu zastavil a v tejto časti žiadal napadnuté uznesenie zmeniť a exekúciu vyhlásiť za neprípustnú a túto zastaviť podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Jeho odvolanie proti výroku o zastavení exekúcie teda smeruje proti dôvodom prvostupňového rozhodnutia.
Podľa § 202 ods. 4 O.s.p., odvolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 218 ods. 1 písm. c) O.s.p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
Nakoľko oprávnený podal odvolanie proti dôvodu zastavenia exekúcie a podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení takéto odvolanie prípustné nie je, odvolací súd toto odvolanie odmietol.
Odvolanie podané proti druhému z napadnutých výrokov (výrok o náhrade trov exekúcie), oprávnený odôvodnil tým, že súd prvého stupňa nemal zaviazať oprávneného na náhradu trov exekúcie súdnej exekútorke, nakoľko nezavinil zastavenie exekúcie.
Odvolací súd aj v tomto prípade skôr, než pristúpil k vecnému preskúmaniu napadnutého výroku uznesenia, zaoberal sa otázkou prípustnosti podania odvolania.
Možnosť podania odvolania proti uzneseniam v exekučnom konaní upravuje Občiansky súdny poriadok v § 202 ods. 2 a jednotlivé ustanovenia Exekučného poriadku.
Podľa § 202 ods. 2 O.s.p., odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona. Osobitným zákonom v zmysle cit. zákonného ustanovenia je Exekučný poriadok.
Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Podľa § 58 ods. 6 Exekučného poriadku účinného od 1.11.2013, proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 nemožno podať mimoriadne dovolanie.
Z vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že od 1.11.2013 sa stala účinnou novela Exekučného poriadku vydaná pod č. 299/2013 Z.z., podľa ktorej sa z ustanovenia § 58 ods. 6 vypustila možnosť podať odvolanie proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 Exekučného poriadku. O takéto rozhodnutie sa jedná aj v tomto prípade. Keďže odvolanie proti tomuto rozhodnutiu bolo podané po 1. novembri 2013, súd v zmysle § 243b ods. 3 Exekučného poriadku (prechodné ustanovenie) postupoval podľa ustanovení platných a účinných v čase rozhodovania.
Podľa § 374 ods. 4 O.s.p., proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka
alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.
Ustanovenie § 374 ods. 4 O.s.p. upravuje v prípade odvolanie proti rozhodnutiu vydanému v občianskom súdnom konaní súdnym úradníkom alebo justičným čakateľom autoremedúrou, ktorou sudca, ktorý by inak bol zákonným sudcom vo veci, môže odvolaniu celkom vyhovieť. Táto úprava je v súlade s čl. 142 Ústavy SR, lebo rešpektuje povinnosť sudcu rozhodnúť o odvolaní, ktoré vydal zamestnanec súdu poverený sudcom. V prípade podania odvolania v odvolacej lehote oprávnenou osobou proti rozhodnutiu súdneho úradníka, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa, sa rozhodnutie podaním odvolania zrušuje zo zákona a následne je povinný rozhodnúť sudca súdu prvého stupňa.
V prejednávanej veci o náhrade trov konania rozhodol vyšší súdny úradník, pričom proti takémuto uzneseniu v zmysle § 58 ods. 6 Exekučného poriadku odvolanie prípustné nie je. Preto podaním odvolania súdnym exekútorom došlo zo zákona k zrušeniu uznesenia súdu prvého stupňa v napadnutom rozsahu a o náhrade trov konania opätovne rozhodne zákonný sudca. Vzhľadom na uvedené odvolací súd vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.