Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_21Er-15-2012.pdf
PDF · 125.29 KB
Case nature
Area
Subarea
21Er/15/2012
Uznesenie
Okresný súd Zvolen v exekučnej veci oprávneného PRO CIVITAS s. r. o., IČO: 45 869 464, so sídlom v Bratislave, Astrová 2/A, zast. JUDr. Romanom Dulom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom v Banskej Bystrici, Horná 32, proti povinnému T. U. (L. S.), B.. XX.XX.XXXX, X. P. Z., L. X, zast. JUDr. Ľubomírom Ivanom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom vo Zvolene, Dukelských hrdinov 22, vedenej pod značkou EX 48/12 súdnym exekútorom JUDr. Eleonórou Noskovou, Exekútorský úrad so sídlom v Banskej Bystrici, Robotnícka č. 4, na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 1.360,05 Eur s prísl., takto
rozhodol:
Súd exekúciu vyhlasuje za n e p r í p u s t n ú.
Súd exekúciu z a s t a v u j e.
Súd návrh povinného na odklad exekúcie zo dňa 10.09.2013 z a m i e t a.
odôvodnenie:
Okresný súd Zvolen poverením zo dňa 05.01.2012 poveril súdneho exekútora JUDr. Eleonóru Noskovú vykonaním exekúcie na uspokojenie pohľadávky oprávneného vo výške 1.360,05 Eur Sk s príslušenstvom na základe rozhodcovského rozsudku STÁLEHO ROZHODCOVSKÉHO SÚDU zriadeného pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŽNEJ A MEDIAČNEJ, a.s. so sídlom v Bratislave č.k. IIA0610057 zo dňa 19.09.2011.
V exekučnom titule bola povinnému uložená povinnosť na zaplatenie sumy istiny 1.360,05 Eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.360,05 Eur od 02.04.2010 do zaplatenia, s 15,68 % ročným úrokom zo sumy 1.360,05 Eur od 02.04.2010 do zaplatenia a dlžnými úrokmi a úrokmi z omeškania spolu v sume 578,99 Eur a náhradou poplatku za rozhodcovské konanie vo výške 77,56 Eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku.
Dňa 10.09.2013 bolo tunajšiemu súdu prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu doručené podanie povinného označené ako „Návrh na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú s návrhom na odklad exekúcie“, v ktorom povinný poukázal na ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d), § 57 ods. 1 písm. g), § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 2 písm. a) a písm. b) zákona č. 258/2001 Z o spotrebiteľských úveroch, §39, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, § 53 ods. 4 písm. k), § 54 ods. 1, § 53 ods. 5 a § 879j Občianskeho zákonníka a § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Povinný uviedol, že má za to, že rozhodcovský rozsudok na základe ktorého je voči nemu vedené exekučné konanie nie je spôsobilým exekučným titulom, keďže bol vydaný rozhodcovským súdom na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky. V súvislosti s uvedeným poukázal povinný na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave č. k. 10CoE/375/2011-60, ktorom súd konštatuje, že možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom treba považovať za skôr teoretickú (keďže tu spektrum potencionálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do
takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku - nakoľko táto práve predpokladá prvotné prejednanie a tiež rozhodnutie sporu rozhodcom). Za neprijateľné však treba považovať už riziko, že spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými, v tomto prípade inak len dvoma do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa a už takáto možnosť spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rovnako stále platí, že túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať, odhliadnúc tu od nutnosti urobiť tak v prípadoch obdobných tomu z prejednávanej veci ako prvý, aby tak vylúčil uplatnenie rozhodcovskej doložky druhou stranou vzťahu, nesúce so sebou vlastný záväzok podriadiť sa takto vykonanej voľbe). Ako povinný uviedol ďalej, v jeho prípade ustanovenia formulárovej zmluvy vyhotovenej na predtlači pôvodného veriteľa - Poštová banka, a.s., boli i spôsobom ich naformulovania výlučne v záujme zmluvného partnera spotrebiteľa, teda právneho predchodcu oprávneného. Ide najmä o bod 9.2 Obchodných podmienok, ktorý v prípade, že sa zmluvné strany nedohodnú, že spor vyriešia dohodou, automaticky zveruje riešenie sporu jedinému rozhodcovského súdu vopred určenému bankou. Povinný poukázal na to, že v danom prípade exekúciu nemožno vykonať pre rozpor dojednanej rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi, a teda jej absolútnu neplatnosť. Vzhľadom na uvedené skutočnosti povinný navrhol, aby súd vyhlásil exekúciu voči nemu za neprípustnú a v súlade § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku predmetnú exekúciu zastavil.
Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z citovaných zákonných ustanovení, pričom pri právnom posudzovaní dôvodnosti skutočností namietaných povinným súd vychádzal jednak z vnútroštátnych právnych noriem, a jednak z noriem európskeho práva a judikatúry Súdneho dvora.
Súd zistil, že právny vzťah, v rámci ktorého vznikol majetkový spor medzi účastníkmi, ktorý bol rozhodnutý rozhodcovským súdom, vznikol na základe zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 05.10.2006 medzi Poštovou bankou, a.s. (právnym predchodcom oprávneného v exekučnom konaní - spoločnosti PRO CIVITAS s. r. o.) ako veriteľom a dlžníkom, ktorý je v exekučnom konaní v procesnom postavení povinného. V zmysle čl. 9.2. predmetnej zmluvy o úvere, zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere a obchodných podmienok, budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody klient prijíma návrh banky na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich so zmluvou o úvere a obchodnými podmienkami, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik zmluvy o úvere alebo obchodnými podmienkami, v rozhodcovskom konaní pred stálym rozhodcovským súdom zriadenom pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., IČO: 35 862 882 podľa jeho vnútorných predpisov. Strany sporového konania sa rozhodnutiu podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné. Miestom rozhodcovského konania je Bratislava.
Nakoľko dlžník záväzky z predmetnej zmluvy o úvere riadne a včas neplnil uplatnil právny nástupca veriteľa pohľadávku voči dlžníkovi v rozhodcovskom konaní.
Podľa čl. 2. písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ako „smernica 93/13 EHS“), na účely tejto smernice: „spotrebiteľ“ znamená akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu.
Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len ako „ OZ “) v znení účinnom do 31.12.2007, spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Podľa § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom od 01.01.2008, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa § 52 ods. 2 OZ v znení účinnom od 01.01.2008, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
Súd posúdil predmetný právny vzťah ako spotrebiteľský s ohľadom na predmet činnosti právneho predchodcu oprávneného (Poštovej banky, a.s.), ako aj jeho postavenie ako banky, vyvíjajúcej podnikateľskú aktivitu a obchodnú činnosť v predmetnej oblasti. Pokiaľ ide o postavenie dlžníka z predmetnej zmluvy o úvere, z jej obsahu nevyplýva a žiadna okolnosť nenasvedčuje tomu, že by predmetnú zmluvu uzatvoril v rámci svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, uskutočniac tento právny úkon pod svojím obchodným menom. S poukazom na povahu subjektov právneho vzťahu je na uvedený právny vzťah daná aj pôsobnosť ustanovení OZ o spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné v zmysle zásady nepriameho účinku interpretovať v súlade s ustanoveniami smernice 93/13/ EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Pôsobnosť ustanovení vnútroštátneho práva, prostredníctvom ktorých bola transponovaná do právneho poriadku SR smernica 93/13/EHS a na základe zásady nepriameho účinku aj ustanovení smernice 93/13/EHS je daná bez ohľadu na to, že právna úprava zmluvy o úvere sa ako zmluvný typ nachádza v Obchodnom zákonníku, nakoľko pri vymedzení svojho cieľa smernica v článku 6 ods. 1 výslovne uvádza, že členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli pre spotrebiteľa záväzné. Je teda zrejmé a absolútne nepochybné, že Obchodný zákonník je súčasťou vnútroštátneho práva SR a na zmluvy podľa neho uzatvorené je daná pôsobnosť smernice 93/13/EHS, ak sú účastníkmi na jednej strane osoba konajúca s cieľom vzťahujúcim sa k svojim obchodom, podnikaniu a povolaniu a na druhej strane spotrebiteľ, tak ako je tomu v prípade predmetnej zmluvy o úvere. Teda pri posudzovaní otázky pôsobnosti európskych a vnútroštátnych noriem o ochrane spotrebiteľa je okolnosť, že predmetná zmluva bola zmluva uzatvorená podľa Obchodného zákonníka bez významu.
Pri posudzovaní predmetnej veci je vo všeobecnosti potrebné vychádzať z toho, že obsah záväzku rozsahom môže byť zhodný so znením zmluvy, avšak môže byť užší napr. ak je zmluva čiastočne neplatná, ale môže byť aj širší, ako v tomto prípade, keď obsah záväzku tvoria nielen úverová zmluva a obchodné podmienky majúce povahu všeobecných obchodných podmienok, ale aj predmetné kogentné právne normy majúce za cieľ ochranu spotrebiteľa. Súd pri posudzovaní daného vzťahu ako spotrebiteľského zobral do úvahy postavenie zmluvných strán, ale aj okolnosti, ktoré sprevádzali uzatvorenie zmluvy, to znamená, že zmluva bola uzatvorená vopred pripravenom predtlačenom formulári, ktorý právny predchodca oprávneného v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa opakovane. Na základe toho mal súd jednoznačne preukázané, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a pri ich výklade vychádzať z ustanovení smernice 93/13/EHS. Tieto majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán.
Podľa § 53 ods.1 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné zmluvné podmienky individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods. 4 písm. r) OZ, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Podľa § 53 ods. 5 (v znení účinnom do 31.12.2007 ods. 4) OZ, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 54 ods. 1 prvá veta OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-334/92 zo dňa 16.12.1993 Teodoro Wagner Miret proti Fondo de Garantía Salarial body 20,21, po tretie, je potrebné pripomenúť, že keď sa vykladá a aplikuje vnútroštátne právo, každý vnútroštátny súd musí predpokladať, že štát mal v úmysle v plnom rozsahu splniť povinnosti vyplývajúce z príslušnej smernice. Ako uviedol Súdny dvor v rozsudku v prípade 106/89 Marleasing v La Comercial Internacional de Alimentación [1990] ECR I-4135, bod 8, pri použití vnútroštátneho práva, či dotknuté ustanovenia boli prijaté pred alebo po smernici, vnútroštátny súd je povolaný interpretovať ho v čo najväčšej možnej miere, vo svetle znenia a účelu smernice, aby dosiahol cieľ sledovaný smernicou v súlade s odsekom 3 článku 189 Zmluvy. Zásada výkladu v súlade so smernicami musí byť dodržiavaná najmä tam, kde vnútroštátny súd zvažuje, ako v prejednávanej veci, či skôr účinné ustanovenia vnútroštátneho práva spĺňajú požiadavky príslušnej smernice.
Podľa čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie ( predtým čl. 153 ods. 1 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva), únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov.
Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (predtým čl. 249 ods. 3 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, pôvodne čl. 189 ods. 3 Zmluvy o založení EHS), smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom.
Podľa rozsudkov Súdneho dvora (ES) vo veci 14/83 zo dňa 10.4.1984 Sabine von Colson a Elisabeth Kamann proti Land Nordrhein-Westfalen bod 16 a vo veci 79/83 zo dňa 10.4.1984 Doroty Harz proti Deutsche Tradax GmbH bod 16, Podľa 3 odseku článku 189: “smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom“. Hoci toto ustanovenie ponecháva členským štátom možnosť voľby spôsobov a prostriedkov na zabezpečenie, že smernica je implementovaná, táto sloboda nemá vplyv na povinnosť všetkých členských štátov, ktorým je smernica určená, prijať, v rámci ich vnútroštátnych právnych poriadkov všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že smernica je plne účinná v súlade s cieľom, ktorý sleduje.
Podľa rozsudkov Súdneho dvora (ES) vo veci 14/83 zo dňa 10.4.1984 Sabine von Colson a Elisabeth Kamann proti Land Nordrhein-Westfalen bod 26 a vo veci 79/83 zo dňa 10.4.1984 Doroty Harz proti Deutsche Tradax GmbH bod 26, avšak povinnosť členských štátov vyplývajúca zo smernice dosiahnuť výsledok stanovený smernicou a ich povinnosť podľa článku 5 Zmluvy prijať všetky primerané opatrenia, všeobecné alebo konkrétne, s cieľom zabezpečiť splnenie tejto povinnosti, je záväzná pre všetky orgány členských štátov, v rámci ich jurisdikcie, vrátane súdov. Z toho vyplýva, že pri aplikácii vnútroštátneho práva a najmä ustanovení vnútroštátneho práva zavedených osobitne s cieľom implementovať smernicu (v prejednávaných veciach 76/207), je vnútroštátny súd povinný vykladať svoje vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice s cieľom dosiahnuť výsledok podľa tretieho odseku článku 189.
Podľa čl. 6 ods.1 smernice 93/13/EHS, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
Podľa čl. 2. písm. a) smernice 93/13/EHS, na účely tejto smernice: „nekalé podmienky“ znamenajú zmluvné podmienky definované v článku 3.
Podľa čl. 3 ods. 1. smernice 93/13/EHS, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa.
Podľa čl. 3 ods. 3. smernice 93/13/EHS, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré môžu byť považované za nekalé.
Podľa prílohy smernice 93/13/EHS ods.1 písm. q), podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.
Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98 zo dňa 27.6.2000 Océano Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero, cieľ Článku 6 Smernice (93/13/ES), ktorý od členských štátov vyžaduje stanoviť, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce, by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ sám povinný vystúpiť proti nekalej povahe takých podmienok.
Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL bod 25, systém ochrany zavedený smernicou (93/13/ES) vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25).
Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL bod 26, tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (rozsudok Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 27). Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL bod 27, na základe týchto zásad Súdny dvor rozhodol, že možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 28, ako aj z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32). Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL bod 38, povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica (93/13/EHS) zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom.
Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod 43, vnútroštátnemu súdu prislúcha posúdiť, či možno zmluvnú podmienku kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice (93/13/EHS) ako nekalú. Podľa bodu 32 tohto rozhodnutia, je teda úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje, zabezpečiť potrebný účinok ochrany, ktorú sledujú ustanovenia smernice. Úloha, ktorú v konkrétnej oblasti vnútroštátnemu súdu udeľuje právo Spoločenstva, preto nie je vymedzená len možnosťou vysloviť sa k prípadnej nekalej povahe zmluvnej podmienky, ale zahŕňa taktiež povinnosť preskúmať ex offo túto otázku hneď potom, ako je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, vrátane, ak nastolil otázku o svojej vlastnej miestnej príslušnosti.
Podľa čl. 8 smernice 93/13/EHS, členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa.
Súd posudzuje ne/prijateľnosť konkrétnych zmluvných dojednaní nielen prostredníctvom exemplikatívneho výpočtu neprijateľných podmienok obsiahnutých v ustanovení § 53 ods. 4 OZ, ale aj prostredníctvom tzv. generálnej klauzuly obsiahnutej v ustanovení § 53 ods.1 OZ. Neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve môže byť teda nielen zmluvné dojednanie, ktoré možno podradiť pod niektorú z konkrétnych neprijateľných podmienok uvedených v ustanovení § 53 ods. 4 OZ, ale v
zmysle znenia generálnej klauzuly obsiahnutej v §53 ods. 1 OZ môže byť neprijateľnou podmienkou aj zmluvné dojednanie, ktoré nemožno podradiť pod niektorú z neprijateľných podmienok obsiahnutých v ustanovení § 53 ods. 4 OZ.
Pri posúdení ne/prijateľnosti konkrétneho dojednania obsiahnutého v spotrebiteľskej zmluve je z hľadiska ustanovenia § 53 ods. 1 OZ je rozhodujúci obsah tohto zmluvného dojednania, ktoré nesmie spôsobovať značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ak však ide o dojednanie, ktoré takúto nerovnováhu medzi účastníkmi spotrebiteľskej zmluvy v neprospech spotrebiteľa spôsobuje, nie je rozhodujúce, či ho možno podradiť pod niektorú z neprijateľných podmienok obsiahnutých v príkladnom neuzavretom výpočte obsiahnutom v ustanovení § 53 ods. 4 OZ, pretože aj také zmluvné dojednanie, ktoré sa v tomto výpočte nenachádza možno posúdiť ako neprijateľnú podmienku v zmysle tzv. generálnej klauzuly obsiahnutej v ustanovení § 53 ods. 1 OZ. Výnimkami z generálnej klauzuly sú na prvom mieste zmluvné dojednania týkajúce sa hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak boli v zmluve vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo na druhom mieste, ak ide o zmluvné dojednania, ktoré síce z hľadiska svojho obsahu spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ale tieto boli z hľadiska kontraktačného procesu dojednané individuálne, čo znamená, že spotrebiteľ mal možnosť buď zmluvu uzatvoriť spôsobom, že dotknutá spotrebiteľská zmluva bude uzatvorená bez zmluvného dojednania spôsobujúceho značnú nerovnováhu v právach povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, inak povedané, spotrebiteľ sa v rámci kontraktačného procesu môže reálne a nielen iluzórne rozhodnúť, či si zmluvné ustanovenie s takýmto obsahom želá do obsahu zmluvy zahrnúť alebo nie. Ďalšou možnosťou je, že spotrebiteľ má možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť obsah zmluvného dojednania, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v jeho neprospech, t.j. má reálnu možnosť ovplyvniť a formulovať obsah tohto zmluvného dojednania.
V danom prípade je predmetom posúdenia ne/prijateľnosti dojednanie o rozhodcovskej doložke obsiahnuté v zmluve o úvere, ktorej súčasťou sú obchodné podmienky. Z hľadiska generálnej klauzuly obsiahnutej v ustanovení § 53 ods. 1 OZ je zrejmé, že rozhodcovská doložka nie je zmluvným dojednaním týkajúcim sa hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, a teda z tohto hľadiska nie je z posúdenia v zmysle § 53 ods. 1 OZ vyňatá. Zároveň z obsahu zmluvy o úvere, ktorej súčasťou sú obchodné podmienky podľa názoru súdu nevyplýva, že v nej obsiahnutá rozhodcovská doložka je zmluvným dojednaním, ktoré bolo dohodnuté medzi účastníkmi predmetnej dohody individuálne, a teda, že by dlžník, ktorý má postavenie spotrebiteľa a ochranu tomu prislúchajúcu, mal možnosť túto dohodu uzavrieť bez tejto rozhodcovskej doložky, pretože táto bola začlenená medzi ostatné ustanovenia vopred pripraveného návrhu predmetnej zmluvy o úvere.
Ako už bolo uvedené, súd je pri posudzovaní neprijateľných zmluvných podmienok viazaný nielen výpočtom obsiahnutým v § 53 ods. 4 OZ, ale aj obsahom generálnej klauzuly obsiahnutej v § 53 ods. 1 OZ; rozhodujúce sú ciele, účinky a dôsledky posudzovaných zmluvných podmienok. Pri výklade súd teda vychádza aj z ustanovení smernice 93/13/EHS, nakoľko cieľ citovaných ustanovení OZ o spotrebiteľských zmluvách, ako aj smernice 93/13/EHS je zhodný a je ním dosiahnutie toho, aby spotrebiteľ nebol neprijateľnými zmluvnými podmienkami viazaný.
Je potrebné uviesť, že ustanovenia OZ je potrebné vykladať „vo svetle znenia a účelu smernice“, pričom samotná smernica 93/13/EHS rovnako ako OZ obsahuje okrem indikatívneho a príkladného výpočtu neprijateľných podmienok obsiahnutého v prílohe aj generálnu klauzulu obsiahnutú v čl. 3 ods. 1, pretože aj samotná smernica počíta s tým, že nekalé môžu byť nielen zmluvné dojednania príkladmo uvedené v prílohe smernice, čo napokon jasne vyplýva aj z čl. 3 ods. 3 smernice, ktorý uvádza, že zoznam uvedený v prílohe „je indikatívny a nevyčerpávajúci“. Teda rovnako ako z OZ aj zo smernice 93/13/EHS zhodne vyplýva, že ne/prijatelnosť, resp. nekalosť zmluvného dojednania môže byť posudzovaná nielen za základe zoznamu neprijateľných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 OZ, resp. v prílohe smernice 93/13/EHS, ale pokiaľ zmluvné dojednanie nie je v zozname neprijateľných/ nekalých podmienok uvedené, možno ho podriadiť posúdeniu ne/prijateľnosti, resp. nekalosti v zmysle generálnej klauzuly.
Použitie ustanovení príslušnej smernice sa opiera o zásadu nepriameho účinku práva EÚ na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Nejde teda o priame dosiahnutie výsledku riadnym implementovaním smernice, ale o nepriame dosiahnutie
výsledku stanoveného smernicou - výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu a nie vnútroštátneho právneho aktu implementujúceho smernicu. Povinnosť eurokonformného výkladu sa vzťahuje nielen na národné predpisy implementujúce právo EÚ, ale na celé národné právo hoci prijaté pred prijatím smernice. Z hľadiska zásady nepriameho účinku sú rozhodujúce citované rozhodnutia Súdneho dvora vo veciach 14/83 von Colson a 79/83 Harz, v zmysle ktorých sú členské štáty povinné prijať v rámci ich vnútroštátnych právnych poriadkov, všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že smernica je plne účinná v súlade s cieľom, ktorý sleduje, pričom vnútroštátny súd je povinný vykladať svoje vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice. Pri výklade predmetnej smernice, ale aj implementujúcich predpisov súd vychádza z teleogického výkladu, a teda vychádza z príslušného prameňa práva ako celku s akcentom na jeho ciele a zmysel. Je však potrebné uviesť, že povinnosť eurokomfomného výkladu neznamená to, že vnútroštátny súd má možnosť zvoliť si, že ne/prijateľnosť, resp. nekalosť bude posudzovať podľa smernice 93/13/EHS, ak táto v nejakom prípade obsahuje nižší štandard ochrany ako vyplýva z vnútroštátneho práva obsiahnutého v OZ, pretože ako už bolo uvedené z čl. 8 smernice 93/13/EHS vyplýva princíp minimálnej harmonizácie, t.j. členský štát môže poskytnúť spotrebiteľovi aj vyšší štandard ochrany ako vyplýva zo znenia smernice. Do úvahy pripadá len postup opačný, t.j. ak z vnútroštátneho práva obsiahnutého v OZ v konkrétnom prípade vyplýva nižší štandard ochrany ako zo znenia smernice 93/13/EHS, tak v takom prípade súd vykladá vnútroštátne právo v zmysle znenia a účelu smernice tak, aby bol vyšší štandard ochrany vyplývajúci zo smernice zabezpečený.
V posudzovanej veci je podkladom pre vykonanie exekúcie exekučný titul - rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcovským súdom, ktorý vo veci rozhodoval na základe rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo vopred pripravenom návrhu zmluvy o úvere, ktorej súčasťou sú obchodné podmienky, keď spotrebiteľ v postavení dlžníka mohol danú zmluvu len prijať ako celok alebo ju odmietnuť.
Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd opiera aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES), ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/ EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice všetky podmienky „nekalosti“ už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa. V uvedenej veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi, položil vnútroštátny súd Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku nasledovného znenia: „ Možno článok 6 ods.1 smernice [93/13], podľa ktorého členské štáty sú povinné zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa, vykladať v tom zmysle, že nekalá podmienka použitá predajcom alebo dodávateľom nie je pre spotrebiteľa záväzná ipso iure, ale len v prípade , že spotrebiteľ podal v tomto smere príslušný návrh a podmienku napadol? Súdny dvor na uvedenú otázku v bode 28 tohto rozsudku odpovedal “Je teda namieste odpovedať na prvú otázku, že článok 6 ods.1 smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nekalá podmienka nezaväzuje spotrebiteľa a v tejto súvislosti nie je potrebné, aby spotrebiteľ vopred úspešne napadol takúto podmienku.“ V tomto rozhodnutí Súdny dvor vymedzil nielen zmysel v akom vykladať článok 6 ods. 1 smernice 93/13 EHS vo vzťahu k viazanosti spotrebiteľa nekalými zmluvnými podmienkami, ale zároveň v ňom stanovil, že ustanovenia o nekalých zmluvných podmienkach a ich indikatívny výpočet, ale aj generálnu klauzulu je potrebné za účelom dosiahnutia cieľa smernice 93/13 EHS vykladať natoľko extenzívne, že napr. v prejednávanej veci aj zmluvné dojednanie v spotrebiteľskej zmluve podľa ktorého je na všetky spory zo zmluvy je príslušný všeobecný súd v sídle dodávateľa v meste Budaörs, vzdialený od miesta bydliska dotknutého spotrebiteľa 275 kilometrov, pričom zo zákona by bol miestne príslušný súd v mieste bydliska spotrebiteľa spĺňa všetky podmienky, aby mohlo byť z hľadiska smernice kvalifikované ako nekalé (bod 40), a to napriek tomu, že tomu, že toto zmluvné dojednanie, podľa ktorého je na prejednanie sporov zo zmluvy príslušný iný súd ako všeobecný súd spotrebiteľa sa v tomto výpočte nenachádza. V rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd, ktorý má rovnako ako oprávnený sídlo v Bratislave, pričom inak by bol na rozhodnutie sporu príslušný súd v mieste trvalého pobytu povinného. Podľa názoru exekučného súdu je rozhodcovská doložka na podklade, ktorej v predmetnej veci rozhodoval
rozhodcovský súd neprijateľnou podmienkou, nakoľko jej dôsledkom je, že spotrebiteľ je po podaní žaloby na rozhodcovský súd nútený riešiť spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní bez akejkoľvek inej možnosti; a to v zmysle generálnej klauzuly obsiahnutej v § 53 ods. 1 OZ, pretože aj s ohľadom na už spomenuté rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi rozhodcovská doložka v predmetnej veci napĺňa podstatu neprijateľnej podmienky pretože svojimi dôsledkami vyvoláva značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, keď tento je nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu v mieste sídla veriteľa.
Predpokladom na vedenie exekúcie voči dlžníkovi je exekučný titul (§ 41 Exekučného poriadku). Exekučným titulom je iba také rozhodnutie, ktoré je vykonateľné a ktoré ukladá určitú povinnosť. Každé rozhodnutie, aj iný titul, ktorého exekúcia sa navrhuje ( jeho obsahom je súd viazaný a je povinný z neho vychádzať), musí súd podrobiť skúmaniu, či sú splnené podmienky vykonateľnosti (formálnej i materiálnej). Z hľadiska formálnej vykonateľnosti platí, že vykonateľné je rozhodnutie, ktoré nadobudlo právoplatnosť a lehota na splnenie, ktorá v ňom bola stanovená uplynula. Kým materiálna vykonateľnosť rozhodnutia znamená, že predmetné rozhodnutie musí obsahovať označenie oprávnenej osoby a povinnej osoby, vymedzenie rozsahu a obsahu uloženej povinnosti a určenie lehoty na jej splnenie. V tomto rozsahu skúma exekučný súd exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44) na prípadnú námietku povinného proti exekúcii (§ 50) a na prípadný návrh povinného na zastavenie exekúcie (§ 58). Súd musí zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti musí exekúciu aj bez návrhu zastaviť. V predmetnej veci je podkladom pre vykonanie exekúcie rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcovským súdom, ktorý svoju legitimitu rozhodnúť spor medzi účastníkmi exekučného konania odvodzoval od rozhodcovskej doložky, ktorú súd s ohľadom na už uvedené vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 OZ absolútne neplatná. Nakoľko teda rozhodcovská zmluva vo forme rozhodcovskej doložky bola dojednaná neplatne, rozhodcovský súd nemal právomoc predmetný majetkový spor medzi účastníkmi exekučného konania rozhodnúť. Exekučný súd je oprávnený, a zároveň povinný skúmať, či exekučný titul bol vydaný orgánom vybaveným právomocou na vydanie takéhoto rozhodnutia. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny akt nulitný. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa naň tak, akoby neexistoval. Z uvedeného dôvodu rozhodcovský rozsudok vydaný STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŽNEJ A MEDIAČNEJ, a.s. so sídlom v Bratislave sp. zn. IIA0610057 zo dňa 19.09.2011 nemohol nadobudnúť, a ani nenadobudol formálnu a materiálnu vykonateľnosť, a teda nie je spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie.
Teda na základe uvedeného, súd po zvážení a zohľadnení všetkých uvedených okolností uzatvárania zmluvy, povahy účastníkov zmluvy, predmetnej právnej úpravy a judikatúry Súdneho dvora dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá vo svojich účinkoch a dôsledkoch viedla k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia OZ o spotrebiteľských zmluvách, ale aj ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a spotrebiteľ ňou nie viazaný, a táto je v rozpore príslušnými ustanoveniami najmä Občianskeho zákonníka, a taktiež v rozpore s ustanoveniami smernice 93/13/EHS. Na základe uvedeného súd rozhodol tak, že návrhu povinného na zastavenie exekúcie vyhovel a exekúciu v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a súčasne zastavil.
Nakoľko súd v čase svojho rozhodovania nemal k dispozícii vyúčtovanie trov predmetnej exekúcie, o náhrade trov predmetnej exekúcie súd rozhodne samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia.
Vo svojom podaní zo dňa 10.09.2013 povinný zároveň uviedol, že má za to, že s poukazom na ustálenú súdnu prax možno odôvodnene predpokladať, že predmetná exekúcia bude zastavená, a preto súdu navrhuje, aby povolil odklad exekúcie, a to až do právoplatného rozhodnutia o návrhu povinného na zastavenie exekúcie.
Podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku, aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57).
K návrhu povinného na odklad exekúcie súd považuje za podstatné uviesť, že vzhľadom k tomu, že súd týmto uznesením rozhodol o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení, nepovažoval za dôvodné vyhovieť návrhu povinného na odklad exekúcie. V tejto súvislosti súd poznamenáva, že s poukazom na ustanovenie § 3 Exekučného poriadku je konajúci súdny exekútor viazaný rozhodnutím súdu vydaným v exekučnom konaní, čo v plnom rozsahu platí aj pre toto rozhodnutie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení. Odo dňa prevzatia tohto uznesenia až do dňa nadobudnutia jeho právoplatnosti môže súdny exekútor ponechať ako účinné opatrenia zabezpečovacieho charakteru, avšak je dôvodné najmä s poukazom na ustanovenia § 57 ods. 4 Exekučného poriadku a § 61 Exekučného poriadku, aby sa konajúci súdny exekútor zdržal samotného postihovania majetku povinného ďalším vedením exekúcie. Pokiaľ by bolo preukázané, že konajúci exekútor aj po rozhodnutí prvostupňového súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení pokračoval naďalej vo vedení exekúcie, v takom prípade by bol opätovný návrh povinného na odklad exekúcie dôvodný. Na základe uvedeného súd o návrhu povinného na odklad exekúcie rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je odvolanie prípustné. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
Odvolanie treba podať v lehote 15 dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia na tunajší súd, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované a treba ho predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis s prílohami, ak je to potrebné).