Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Uznesenie_16CoE-27-2014.pdf
PDF · 105.59 KB
Case nature
Area
Subarea
16CoE/27/2014
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici vo veci exekúcie oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Advocate s. r. o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO: 36 865 141, proti povinnému: G. H., nar. XX. 9. XXXX, trvale bytom A., Y. Y. XXXX/XD, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu 821 08 Bratislava, Záhradnícka 60, pod sp. zn. EX 14409/13, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 1.623,83 EUR s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Žiar nad Hronom, č. k. 10Er/749/2013-10 zo dňa 22. 10. 2013, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s poukazom na ustanovenie § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej aj „Exekučný poriadok“). Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že exekučné konanie je vedené na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava, sp. zn. SR 11108/11 zo dňa 19. 4. 2012. Oprávnený a povinný uzavreli dňa 19. 1. 2011 zmluvu o úvere a tento svoj záväzkový vzťah zabezpečili neúplnou zmenkou (blankozmenkou) vystavenou dňa 19. 1. 2011, kde povinný vystupoval ako vystaviteľ a oprávnený ako remitent. Povinný si svoju povinnosť vyplývajúcu zo záväzkového vzťahu riadne nesplnil, čím sa stal dlh v zmysle dohodnutých podmienok splatný vcelku dňa 4. 8. 2011. Oprávnený vyplnil dňa 2. 9. 2011 zmenku povinnej v zmysle dohody o vyplnení zmenky (nachádzajúcu sa vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru) na sumu 1.643,83 EUR s dátumom úročenia dňa 4. 8. 2011 a táto bola povinnému predložená na zaplatenie 7. 9. 2011. Rozhodcovský súd vyhovel žalobe oprávneného a priznal plnenie na základe predloženej zmenky. Exekučný súd vyhodnotil zmluvu o úvere uzavretú medzi oprávneným a povinným ako zmluvu spotrebiteľskú, nakoľko je nepochybné, že povinný je a aj v čase uzavretia zmluvy bol spotrebiteľom, pretože nebolo preukázané, že pri uzavieraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Prvostupňový súd aplikoval aj zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a uviedol, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na účel zamestnania, povolania alebo podnikania úverového dlžníka ťaží tohto, kto tvrdí takúto výnimku, teda veriteľa. V uvedenom zmysle však oprávnený svoju dôkaznú povinnosť nesplnil, preto súd konštatoval, že vymedzenie účelu poskytnutia úveru v konkrétnej veci „na výkon povolania“ v spojení s nedostatkom akýchkoľvek ďalších dôkazov zo strany oprávneného malo rovnaký dopad ako keby v zmluve nebol jej účel vymedzený vôbec. Poukázal na to, že predmetná zmluva neobsahuje základnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 4 ods. 2 písm. j) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, a to ročnú percentuálnu mieru nákladov. Tento nedostatok spája zákon s následkom, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Rozhodcovský rozsudok pritom nie je preskúmateľný v tom zmysle, čo z priznanej istiny 1.205,01
EUR predstavuje nevrátené peňažné prostriedky a čo nedovolené úroky a poplatky, a to s poukazom na skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok bol odôvodnený výlučne len ako plnenie z vlastnej zmenky povinného, ktorá bola vyplnená oprávneným na základe dohody o vyplnení zmenky. Prvostupňový súd však vyhodnotil dohodu o vyplnení zmenky, uvedenú v článku 13 Všeobecných zmluvných podmienok ako neprijateľnú, a teda neplatnú zmluvnú podmienku, v dôsledku čoho je plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom (priznané len na základe predloženej zmenky) v rozpore s § 52 ods. 2, § 53 ods. 1,2, § 53 ods. 4 písm. k/ o/ zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“). Na základe uvedenej dohody oprávnený vyplnil do zmenky chýbajúce údaje, a to zmenkovú sumu a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Ide o zmluvné dojednanie, ktoré je výrazne v neprospech spotrebiteľa a sleduje cieľ obísť právne predpisy týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Zmenkovú sumu vyplní veriteľ - oprávnený v rozsahu všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Takéto zmluvné dojednanie o vyplnení zmenky za stavu, že ide o spotrebiteľský vzťah, meniace vzťah medzi účastníkmi zo zmluvného dojednania na vzťah zo zmenky, ktorý nie je zásadne kauzálny a nepožíva žiadnu ochranu spotrebiteľa, musí súd vyhodnotiť ako neprijateľnú, a tým neplatnú zmluvnú podmienku v zmysle § 54 ods. 5 OZ. Uzavretím dohody o vyplnení zmenky pritom oprávnený dostáva do rúk oprávnenie rozhodnúť o tom, že ním požadované plnenie je v súlade so zmluvou, čo je taktiež v rozpore s § 53 ods. 4 písm. o) OZ. V dôsledku uvedeného a za použitia princípu proporcionality potom nemožno pripísať na vrub povinného ani rozhodcovským rozsudkom priznané trovy rozhodcovského konania, nakoľko tieto predstavujú v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvo pohľadávky. Na základe uvedeného okresný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Proti uvedenému rozhodnutiu podal včas odvolanie oprávnený. Uplatnil odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. f/ a písm. b/ zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O. s. p.“). Uviedol, že právne posúdenie veci súdom je nesprávne vtedy, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav nedopadá alebo právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne ju interpretoval alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Exekučný súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskumávacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok. Poukázal na § 44 ods. 2, § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZRK“) a uviedol, že uvedené ustanovenia síce upravujú povinnosť exekučných súdov zastaviť exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok ukladá povinnosť, ktorá odporuje dobrým mravom, ale má za to, že citované ustanovenie súd nesprávne aplikoval. Exekučný súd v konaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie z predložených podkladov posudzuje exekučný titul z formálnej a materiálnej stránky. Formálne preskumávanie exekučného titulu sa obmedzuje na dodržanie všetkých formálnych náležitostí exekučného titulu tak, ako ich vyžaduje ustanovenie § 34 ZRK. Preskúmavaním materiálnej stránky zisťuje exekučný súd, či sú splnené hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu (dovolenosť, možnosť a súlad s dobými mravmi). Exekučný súd sa však v rámci tohto prieskumu musí obmedziť len na skúmanie výroku exekučného titulu, nemôže skúmať samotné rozhodcovské konanie. V rámci exekučného konania exekučný súd nemôže zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku samotného exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) a musí sa obmedziť len na také dôvody zastavenia exekúcie, ktoré majú povahu skutkovo zjavných dôvodov, nemôže sa teda jednať o dôvody právneho posúdenia veci. Postupom súdu v tejto veci a jeho výkladom ustanovenia § 45 ZRK dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov exekučným konaním, čo je v rozpore s obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom konaní. Inou vadou konania, na ktorú oprávnený poukázal, je podľa jeho názoru nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia. Exekučný súd v predmetnom prípade neposudzoval danosť existencie podmienok spotrebiteľského vzťahu stanovených v hypotéze príslušnej právnej normy (§ 52 OZ). V odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje postup konajúceho súdu, na základe ktorého dospel k záveru o aplikácii zákona o spotrebiteľských úveroch. Nezohľadnil a v tomto smere ani nevykonával dokazovanie o skutočnostiach svedčiacich o závere, k akému dospel. Na uvedený prípad nie je možné aplikovať ustanovenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd musí mať pri posúdení vzťahu ako spotrebiteľského napevno ustálené, že fyzická osoba, ktorá uzatvára zmluvu na predtlačenom formulári, je v skutočnosti spotrebiteľom. Navyše súd pri svojej rozhodovacej činnosti má postupovať prioritne tak, aby dodržal zásadu pacta sunt servanda a z tohto vyplýva zásada vykladať dôvody neplatnosti právneho úkonu skôr reštriktívne. Ak súd zjednodušene konštatoval neplatnosť právneho úkonu a z tohto dôvodu zastavil celé exekučné konanie, vlastne tak pozbavil oprávneného domáhať sa plnenia, ktoré je v súlade so zákonom, nakoľko oprávnený už nemá možnosť uplatniť si svoje právo, a to z dôvodu prekážky rozhodnutej veci (res iudicata). Vzhľadom na uvedené odvolacie námietky žiadal oprávnený odvolaním napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo. Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. l O. s. p.) odvolanie prejednal v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 1, 2 O. s. p., a uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. Podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 toho istého ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Podľa § 52 ods. 1 OZ spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 3, 4 OZ). Podľa § 53 ods. 1 prvá veta OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné (§ 53 ods. 5 OZ). Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Zákonný sudca uviedol, že odvolaniu nemieni vyhovieť a podľa ust. § 374 ods. 4, druhej vety O. s. p. vec predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), po preskúmaní uznesenia prvostupňového súdu, aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p., sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol. Na zdôraznenie jeho správnosti navyše dodáva : Z obsahu spisu krajský súd zistil, že súdny exekútor požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného proti povinnému, a to na podklade rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava, sp. zn. SR 11108/11 zo dňa 19. 4. 2012. Rozhodcovský súd uviedol, že svoju právomoc odvodzuje z rozhodcovskej zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinnou. Z exekučného titulu je zrejmé, že rozhodcovský súd vyhovel nárokom oprávneného, ktoré si uplatnil na základe zmenky, ktorou bol zabezpečený iný záväzkový vzťah oprávneného a povinného (založený zmluvou o úvere zo dňa 19. 1. 2011), vystavenej dňa 19. 1. 2011. V uvedenej zmenke vystupuje povinný ako vystaviteľ a oprávnený ako remitent. Súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie - oboznámiac sa s obsahom predmetnej zmluvy o úvere, ako aj Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, obsahujúcich rozhodcovskú doložku - vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne aj vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a Zákona o spotrebiteľských úveroch svoje rozhodnutie zdôvodnil. Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou judikatúrou Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08, C-76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa. Pokiaľ odvolateľ polemizuje o správnosti právneho posúdenia Zmluvy o úvere ako spotrebiteľskej zmluvy z dôvodu, že okresný súd nemal preukázanú existenciu spotrebiteľa a dodávateľa, keď nevykonal vo veci dostatočné dokazovanie, odvolací súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že v štádiu exekučného konania, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie p pravom zmysle slova (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Dokazovanie v pravom zmysle slova (vyžadujúce nariadenie pojednávania s možnosťou účasti oprávneného i povinného) v tejto časti exekučného konania neprichádza do úvahy aj z dôvodu, aby sa tým nezmaril účel exekúcie, o ktorej sa má povinný prvýkrát dozvedieť (ak nie je daná výnimka vyplývajúca zo zákona) až doučením upovedomenia o začatí exekúcie. Pokiaľ mal teda exekučný súd pri posudzovaní žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie k dispozícii kompletné znenie Zmluvy o úvere vrátane Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (č. l. 6 spisu), na
základe ktorých právnych úkonov vznikol záväzkový vzťah medzi oprávneným a povinným okresným súdom posúdený ako spotrebiteľský, možno konštatovať, že obsah spisu okresného súdu obsahoval dostatok relevantných skutočností na to, aby okresný súd uvedené posúdenie záväzkovoprávneho vzťahu mohol vykonať. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia je zrejmé, že charakter uvedeného vzťahu ako spotrebiteľského okresný súd ustálil po preskúmaní obsahu Zmluvy o úvere, pričom dospel k záveru, že sa jedná o zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Ďalej uviedol že Zmluva o úvere má charakter formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu, a tiež, že uvedená zmluva je adhézna, t. j. spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok, resp. ju odmietnuť. Odvolací súd, ako už bolo uvedené vyššie, sa s uvedeným názorom okresného súdu stotožnil, keď poukazuje na znenie ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka platného v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere (spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom) ako aj na legálnu definíciu dodávateľa (§ 52 ods. 3 OZ platného v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere) a spotrebiteľa (§ 52 ods. 4 OZ platného v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere). Už z preskúmania obsahu samotnej Zmluvy o úvere je totiž zrejmé, že oprávnený, v predmetnej zmluve v postavení veriteľa, sám seba označil identifikačnými údajmi charakterizujúcimi podnikateľa (IČO, údaj o zápise v Obchodnom registri a právna forma veriteľa - spoločnosť s ručením obmedzením), ktoré postavenie navyše vyplýva aj z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, Oddiel: Sro, vložka č. 23636/B (č. l. 5 spisu), kde ako jeden z predmetov činnosti oprávneného je uvedené poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Povinný, ktorý je podľa obsahu Zmluvy o úvere fyzickou osobou, je v predmetnej zmluve charakterizovaný identifikačnými znakmi, ktoré nie sú typické pre podnikateľa, t. j. menom a priezviskom, miestom trvalého pobytu, rodným číslom a číslom občianskeho preukazu. Z listinných dôkazov obsiahnutých v spise exekučného súdu a ani z tvrdení oprávneného nevyplýva, že by vykonával obchodnú alebo inú podnikateľskú činnosť. Vzhľadom na uvedené je potom oprávnený dodávateľom v zmysle § 52 ods. 3 OZ a povinný spotrebiteľom (§ 52 ods. 4 OZ). Rovnako je zrejmý aj formulárový a adhézny charakter zmluvy o úvere, keď táto je tvorená vopred predtlačenými údajmi veriteľa, kolónkami pre vpísanie identifikačných údajov dlžníka, výšky poskytnutého úveru, odplaty a spôsobu splácania. Všetky ostatné zmluvné dojednania sú súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Pokiaľ okresný uvedené posúdenie uskutočnil preskúmaním relevantných listín tvoriacich súdny spis s tým, že v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že daná zmluva je spotrebiteľskou podľa svojho obsahu, ide o zmluvu formulárovú a adhéznu, čo vedie spotrebiteľa k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom a oprávnený ju v rámci podnikateľskej činnosti používa pri uzatváraní zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu, pričom zároveň na viacerých miestach odôvodnenia napadnutého uznesenia okresný súd obsah zmluvy o úvere podrobne uvádza, možno mať za to, že odôvodnenie napadnutého uznesenia obsahovo napĺňa požiadavky, ktoré sú kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p.. Preto odvolací súd námietku odporcu, ktorou poukázal na nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, nepovažoval za dôvodnú. Podľa ustanovenia § 44 ods. 1 Exekučného poriadku súdny exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie ( § 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie skúma návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Súdneho exekútora písomne poverí vykonaním exekúcie do 15 dní od doručenia jeho žiadosti len v tom prípade, ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V prípade ak uvedený rozpor zistí žiadosť o udelenie poverenia zamietne. V zmysle ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c/ ZRK, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa citovaného ustanovenia, odseku 2, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b/ alebo c/. Proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok (§ 45 ods. 3 ZRK). Vychádzajúc z dikcie citovaných zákonných ustanovení, a to tak Exekučného poriadku, ako aj ZRK, je zrejmé, že súd pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je tak predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku, a tiež, či uvedený exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Keďže exekučným titulom je rozhodcovské rozhodnutie (rozhodcovský rozsudok zaväzujúci na plnenie podľa zmenky), je nevyhnutné, okrem už uvedených ustanovení Exekučného poriadku, vychádzať aj zo Zákona o rozhodcovskom konaní. Z ustanovení tohto zákona totiž vyplýva, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 ZRK je hmotnoprávnym predpokladom na vykonanie exekúcie. Preto exekučný súd v tejto fáze konania je povinný prihliadnuť, či sú dané dôvody neprípustnosti exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ZRK. V zmysle citovaných ustanovení je okresný súd nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a to nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo 23. novembra 2011). Práve takáto úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve opak - obrazné posvätenie exekúcie - bolo možným len za cenu porušenia práva. V uvedenej súvislosti preto stále platí to, že „odobrenie" exekúcie - teda udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu, je možným len pri nezistení rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností) v súhrne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (rozumej zamietnutie žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich (kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo exekučný titul a rovnako žiadnu úlohu tu nezohráva, či nesúlad so zákonom má charakter porušenia predpisov procesného alebo i hmotného práva). Záveru o možnosti skúmania zákonnosti exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, napokon svedčí i doslovné znenie ustanovenia § 35 ZRK, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský súd je
- napriek výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku - súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Z už uvedeného vyplýva nedôvodnosť odvolacích námietok oprávneného, keďže stále treba trvať na skutočnosti, že exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu. Takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, kde právne významným je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície apelačného alebo kasačného súdu a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom; môže mu však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností (napríklad z dôvodu rozporu so zákonom) odoprieť vykonateľnosť. Ako už bolo uvedené vyššie, záväzkovo-právny vzťah oprávneného a povinného, založený zmluvou o úvere a správne okresným súdom posúdený ako spotrebiteľský, bol zabezpečený neúplnou zmenkou, nároky z ktorej zmenky boli následne oprávnenému priznané v rozhodcovskom konaní. Za takto správne zisteného skutkového stavu bol potom absolútne legitímny postup okresného súdu pokiaľ skúmal, či boli splnené podmienky na to, aby oprávnený splnenie záväzkov zo spotrebiteľskej zmluvy formou blankozmenky vôbec zabezpečil. Ak by totiž dohoda o vyplnení zmenky nebola platne uzatvorená, oprávnený nemohol svoje nároky zo spotrebiteľskej zmluvy zmenkou zabezpečiť, a pokiaľ tak urobil, tieto následne nemohli byť platne (už ako nároky zo zmenky) priznané v rozhodcovskom konaní. Právny inštitút zmenky je totiž síce založený na pomerne prísnej formálnosti zmenkových vzťahov, táto formálnosť samotná by však nemala vychyľovať práva zo zmenkového vzťahu plynúce v prospech jednej zo zúčastnených strán. Túto skutočnosť je treba akcentovať najmä za situácie, kedy zmenková prax inklinuje k využívaniu zaisťovacej funkcie zmeniek vo vzťahu k spotrebiteľom ako subjektom, od ktorých
reálne nemožno očakávať hlbšie poznatky z oblasti zmenkového práva (k uvedenému pozri napr. Nález ÚS ČR sp. zn. IV.ÚS 457/10 zo dňa 18. 7. 2013 a pod.). Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa okrem prípadov, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Nakoľko v prejednávanom prípade dohoda o vyplnení zmenky sa netýka hlavného predmetu plnenia úverovej zmluvy a ani ceny, kdeže ide o ustanovenie upravujúce zabezpečovací inštitút, oprávnene exekučný súd pristúpil k posudzovaniu, či dohoda o vyplnení zmenky bola alebo nebola individuálne dojednaná a či nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Následne prvostupňový súd správne vyhodnotil dohodu o vyplnení zmenky, obsiahnutú v článku 13 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako neprijateľnú, a teda neplatnú zmluvnú podmienku v zmysle 53 ods. 4 a 5 Občianskeho zákonníka, a plnenie priznané exekučným titulom na základe takto vyplnenej zmenky ako plnenie nedovolené. Zaradenie dohody o vyplnení zmenky do bodu 13 všeobecných podmienok umiestnených na zadnej strane zmluvy, už samo o sebe pojmovo vylučuje možnosť, že uvedená podmienka bola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne. Spotrebiteľ nemohol ovplyvniť jej obsah a navyše ju nemohol ani odmietnuť bez toho, aby tým nezmaril uzatvorenie úverovej zmluvy ako celku. V zmysle takejto dohody sa spotrebiteľ ako slabšia zmluvná strana dostal do značne nevýhodného postavenia oproti veriteľovi - oprávnenému, nakoľko dohoda o vyplnení zmenky zakladá pre veriteľa - oprávneného jeho oprávnenie určiť výšku dlžnej sumy, ktorá sa stane zmenečnou sumou a rovnako aj dátum, od ktorého sa bude zmenková suma úročiť. Uvedené dojednanie navyše neprimerane sťažuje (a to až na hranici úplného znemožnenia) spotrebiteľovi výkon jeho práv na ochranu pred nekalými zmluvnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, keď spotrebiteľovi ani len neumožňuje zistiť, z čoho pozostáva veriteľom určená zmenečná suma. Tým sa spotrebiteľ dostáva do postavenia, v ktorom si nedokáže „overiť“ oprávnenosť veriteľom požadovaného plnenia zlúčeného do jedného číselného údaju zmenečnej sumy, a naopak oprávnený dostáva do rúk efektívny nástroj rozhodnúť, že ním požadované plnenie, ktorého výšku sám určil, je v súlade so zmluvou o úvere, ale aj v súlade so všeobecnými právnymi predpismi, dobrými mravmi a podobne. Práve v uvedenom je možné badať značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, čo plne odôvodňuje záver okresného súdu o neplatnosti daného dojednania (§ 53 ods. 1, ods. 4 písm. o/ a ods. 5 OZ). Pokiaľ teda rozhodcovský súd priznal plnenia oprávnenému z titulu zmenky, ktorú vyplnil oprávnený na základe neplatne uzatvorenej dohody o vyplnení zmenky, bol plne na mieste záver okresného súdu, že plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je plnením rozporným zo zákonom, a teda plnením nedovoleným (§ 45 ods. 1 písm. c/ ZRK). Preto odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.