Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5T-108-2013.pdf
PDF · 135.69 KB
Case nature
Area
Subarea
5T/108/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Nitra, v konaní pred samosudkyňou Mgr. Alexandrou Osadskou, v trestnej veci obžalovaného Š. Š., pre prečin podvodu podľa § 221 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní konanom v Nitre dňa 19.06.2014 takto
rozhodol:
Podľa § 285 písmeno b) Trestného poriadku sa
obžalovaný
Š. Š. N. G. Q. X. K., narodený XX.XX.XXXX v Q., trvale bytom H. XXX,
spod obžaloby Okresného prokurátora v Nitre sp. zn. 1 Pv 585/10, podanej na Okresný súd Nitra dňa 11.09.2013, pre skutok v obžalobe právne kvalifikovaný ako prečin podvodu podľa § 221 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že:
v presne nezistenom období od 09.02.2009 v Nitre v úmysle obohatiť sa na úkor bývalej manželky J.P. Š. jej v konaní vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 17C/167/2008 o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov navrhol dohodu na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov tak, že si rodinný dom nachádzajúci sa v obci H. Č.. XXX zapísaný na liste vlastníctva Správy katastra Nitra Č.. XXXX ponechá vo svojom výlučnom vlastníctve a jej ako náhradu uhradí v dvoch splátkach sumu 29 874,53 eur (900 000,- Sk) a to sumu 13 277,57 eur (400 000,- Sk) do 30.04.2009 a sumu 16 596,96 eur (500 000,- Sk) do 31.12.2009, i napriek tomu, že J. Š. mala v záujme rodinný dom predať a výťažok pomerne rozdeliť medzi bývalých manželov, avšak po vydaní uznesenia Okresného súdu Nitra sp. zn. 17C/167/2008 z 09.02.2009 o schválení dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov a ani po získaní dlhodobého účelového spotrebného úveru poskytnutého prostredníctvom Istrobanky, a. s. v zmysle zmluvy č. XXXXX-XXXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX neuhradil J. Š. splátku vo výške 16 596,96 eur v dohodnutom termíne do 31.12.2009, čím tak poškodenej J. Š., narodenej XX.XX.XXXX, trvale bytom H. Č.. XXX, spôsobil škodu vo výške 16 596,96 eur (500 000,- Sk),
o s l o b o d z u j e,
pretože skutok nie je trestným činom.
odôvodnenie:
Na základe obžaloby Okresného prokurátora v Nitre č. 1 Pv 585/10, podanej na Okresný súd Nitra (ďalej len „súd“) dňa 11.09.2013 prejednal súd trestnú vec proti obžalovanému Š. Š. (ďalej len „obžalovaný“) a na hlavnom pojednávaní v dňoch 24.04.2014 a 19.06.2014 vykonal dokazovanie prečítaním výpovede obžalovaného z prípravného konania, výsluchom svedkyne poškodenej J. Š. (ďalej len „poškodená“),
podľa § 263 odsek 4 Trestného poriadku prečítaním výpovede svedka H. Š., podľa § 263 odsek 1 Trestného poriadku prečítaním výpovede svedka Z.. P. X. z prípravného konania a oboznámením listinných dôkazov obsiahnutých v spise, vrátane odpisu registra trestov na obžalovaného, ako aj ďalšími správami o povesti obžalovaného.
Obžalovaný Š. Š., na hlavnom pojednávaní dňa 24.04.2014 využil svoje právo nevypovedať, a tak bola podľa § 258 odsek 4 Trestného poriadku prečítaná jeho výpoveď z prípravného konania zo dňa 09.07.2013, v ktorej nesúhlasil s obvinením, že podviedol svoju bývalú manželku. Uviedol, že on nechcel manželku podviesť, on mal v úmysle celú dohodnutú sumu poškodenej titulom vyporiadania BSM manželke vyplatiť, nakoľko ale začal podnikať a táto podnikateľská činnosť mu nevyšla, nemal finančné prostriedky na vyplatenie druhej splátky poškodenej, tak ako sa dohodli v dohode o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „dohoda“). Obžalovaný tiež uviedol, že on mal záujem dohodnúť sa s poškodenou na ročných splátkach vo výške 3000,- eur, nakoľko však poškodená žiadala sumu vo výške 6000,- eur ročne, on s tým nesúhlasil, pretože sumu v tejto výške nebol schopný ročne uhrádzať. Obžalovaný zároveň vypovedal, že sa snaží predať rodinný dom v K. H. so súpisným číslom XXX za sumu vo výške 1 800 000,- eur a v prípade predaja domu vyplatí poškodenej sumu vo výške 500 000,- eur v zmysle dohody. V súčasnosti ale nemal z čoho bývalej manželke vyplatiť jej podiel, nakoľko je nezamestnaný, nie je živnostníkom a poberá len sociálne dávky vo výške 118,-eur. Obžalovaný ďalej vypovedal, že po tom ako uzavrel s poškodenou dohodu, zobral si úver z Istrobanky, a.s. vo výške 24 890,- eur, z ktorých zaplatil poškodenej prvú splátku vo výške 400 000,- Sk a zvyšok finančných prostriedkov využil na svoje osobné výdavky a na rozbehnutie podnikateľskej činnosti so živnostenským oprávnením od 21.05.2010 spočívajúcej v predaji zeleniny. Následne bol v období od 17.12.2010 do 31.03.2011 zamestnaný v spoločnosti SITA Slovensko, a.s. Nakoľko však nestíhal výkon podnikateľskej činnosti súbežne so zamestnaním, dňa 31.03.2011 sa dohodol so zamestnávateľom na skončení pracovného pomeru.
Svedkyňa poškodená J. Š., bývala manželka obžalovaného, si na hlavnom pojednávaní dňa 24.04.2014 neuplatnila nárok na náhradu škodu, pretože zaplatenie sumy 16.596,96 eura si vymáha v exekúcii, v ktorej doteraz nebolo nič vymožené. Vypovedala, že dňa 17.01.2008 bola s obžalovaným rozvedená na Okresnom súde Nitra. Keďže obžalovaný nesúhlasil s tým, aby ona zostala bývať v ich spoločnom rodinnom dome v K. H. Č.. XXX a ani s predajom tohto rodinného domu a obžalovaný chcel zostať bývať v predmetnom rodinnom dome dohodli sa, že jej vyplatí 29.874,53 eura, tak, že obžalovaný jej mal vyplatiť jej podiel v dvoch splátkach. Prvú splátku vo výške 400 000,- Sk mal obžalovaný uhradiť do konca apríla 2009 a druhú vo výške 500 000,- Sk do konca decembra 2009. Obžalovaný jej uviedol, že si na vyplatenie zoberie americkú pôžičku, čo aj spravil a za účelom jej vyplatenia si obžalovaný zobral hypotekárny úver v Istrobanke, a.s., so založením rodinného domu v K. H. Č.. XXX, ktorý bol sprostredkovaný Z.. P. X.. Presnú výšku úveru poškodená nevedela uviesť. Uviedla, že prvá splátka jej bola vyplatená včas, avšak k uhradeniu druhej splátky už neprišlo. Napriek jej snahe skontaktovať sa s obžalovaným, obžalovaný neprejavil záujem splátku vo výške 500 000,- Sk zaplatiť. Poškodená kontaktovala aj finančného poradcu obžalovaného Z.. P. X., ktorý jej prisľúbil, že bude kontaktovať obžalovaného. Poškodená vypovedala, že obžalovaný mal finančné prostriedky z predaja zeleniny na tržnici, ktorú skupoval, mesačne vo výške približne 30 000,- Sk, že v roku 2010 alebo 2011 predal rodičovský dom so záhradou. Svedkyňa poškodená nevedela uviesť na aký účel použil obžalovaný zvyšok peňazí poskytnutých z úveru, iba vedela, že na polícii obžalovaný uviedol, že peniažky sa rozkotúľali.
Svedok H. Š., brat obžalovaného, na hlavnom pojednávaní dňa 24.04.2014 odmietol vypovedať a tak bola podľa § 263 odsek 4 Trestného poriadku prečítaná jeho výpoveď z prípravného konania, v ktorej svedok vypovedal, že v roku 2008 spolu s obžalovaným a ďalším bratom predali záhradu v D. K. za sumu vo výške 250 000,- Sk a zároveň aj rodinný dom v D. K. za sumu vo výške 1 000 000,- Sk, ktoré zdedili po starej matke T. S.. Obžalovanému tak bola vyplatená suma vo výške 410 000,- Sk. Svedok nevedel uviesť na čo použil obžalovaný peniaze z predaja nehnuteľností, uviedol však, že obžalovaný nakupoval drahé zbytočnosti. Podľa výpovede svedka obžalovaný nie je ochotný sa zamestnať, nakoľko prechováva názor, že za tak malé peniaze, aké v súčasnosti platia zamestnávatelia nie je ochotný chodiť do práce, ale zarába si predajom ovocia a zeleniny. Nevedel uviesť či obžalovaný ovocie a zeleninu aj skupuje. Tiež vypovedal, že obžalovaný mu uviedol, že po rozvode musí vyplatiť bývalú manželku a že si na to zoberie úver.
Podľa § 263 odsek 1 Trestného poriadku súd prečítal zápisnice o výpovediach svedka Z.. P. X. zo dňa 01.03.2011 a zo dňa 12.08.2013, finančného poradcu obžalovaného pri vybavovaní hypotekárneho úveru z prípravného konania, z ktorých vyplynulo, že na jar roku 2009 ho obžalovaný nakontaktoval so svojou žiadosťou o sprostredkovanie úveru. Po oboznámení sa s majetkovými pomermi obžalovaného, ako aj s dohodou o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov schválenej na Okresnom súde Nitra, on obžalovanému navrhol úver v celkovej výške dohody, teda 900 000,- Sk, ktorý mu mala banka akceptovať v prípade, ak by nehnuteľnosť, ktorou sa ručilo, mala v znaleckom posudku odhadovanú sumu vo výške 1 800 000,- Sk. Mesačné splátky v prípade úveru vo výške 900 000,- Sk sa zdali byť obžalovanému privysoké, a tak žiadal úver len vo výške 750 000,- Sk. Keď sa svedok pýtal obžalovaného ako chce poškodenej zaplatiť zvyšok sumy dohodnutej v dohode, vyjadril sa, že prvú splátku uhradí priamo z úveru a na druhú splátku zarobí na predaji ovocia a zeleniny. Následne bola prvá časť úveru vyplatená na účet poškodenej a druhá časť obžalovanému. Po nejakom čase kontaktoval svedok obžalovaného s otázkou, či má problémy so splácaním úveru a so zarobením zvyšných peňazí pre poškodenú, nakoľko dostal avízo z poisťovne, že obžalovaný mešká s platením poistného. Obžalovaný mu povedal, že peniaze mal, ale ešte ich nevyplatil poškodenej, pretože mal ešte vtedy čas. V januári 2010 bol kontaktovaný poškodenou, ktorá sa mu sťažovala, že jej obžalovaný nezaplatil zvyšok dohodnutej sumy. Obžalovaný mu nato uviedol, že on peniaze mal a že poškodenej nejaké peniaze dá a že to s ňou vyrieši. Následne ho opätovne skontaktovala poškodená, ktorá mu tvrdila, že obžalovaný si svoj záväzok stále nesplnil. On preto opätovne kontaktoval obžalovaného, ktorý sa vyhováral, že peniaze minul, no neuviedol na čo. Svedok tiež vypovedal, že z konania a z vyjadrení obžalovaného v čase vybavovania úveru, mal dojem, že obžalovaný mal v úmysle svoj záväzok voči poškodenej si splniť. Zároveň svedok vypovedal, že obžalovaný uzavrel účelový úver na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov a teda obžalovaný bol povinný použiť celú sumu úveru na účel, na ktorý mu bol poskytnutý, a to na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a nie pre vlastné potreby. K prečítaným výpovediam svedka obžalovaný uviedol, že nie je pravdou, že manželku nechcel vyplatiť, on jej chcel splácať 3000,-eur ročne, ale ona s tým nesúhlasila.
Z oboznámených listinných dôkazov zistil súd nasledovné: Z pripojeného spisu Okresného súdu Nitra sp. zn. 17C/167/2008 vyplynulo, že návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode podala na Okresný súd Nitra dňa 04.09.2008 poškodená v znení, že obžalovaný nesúhlasil s predajom nehnuteľnosti a s rozdelením finančných prostriedkov na polovicu, pristúpila k alternatíve podľa ktorej navrhla, aby nehnuteľnosti rovnako ako hnuteľný majetok patriaci do bezpodielového vlastníctva manželov boli prikázané do výlučného vlastníctva obžalovaného a aby bol obžalovaný zaviazaný zaplatiť jej z titulu finančného vyporiadania sumu 1.500.000,- Sk. Na základe takto podaného návrhu bola uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 17C/167/2008 zo dňa 05.09.2008 obžalovanému uložená povinnosť, aby sa k návrhu poškodenej vyjadril v lehote 15 dní. Uznesenie bolo obžalovaným prevzaté dňa 24.09.2008. Obžalovaný dňa 02.10.2008 vyjadril nesúhlas s návrhom poškodenej, nakoľko považoval zostatkovú cenu hnuteľných vecí za nadhodnotenú, ale zároveň súhlasil s tým, aby všetky veci boli prikázané do jeho výlučného vlastníctva s tým, že bude povinný zaplatiť poškodenej sumu vo výške 900.000,- Sk v troch splátkach po 300.000,- Sk. Na pojednávaní na Okresnom súde Nitra dňa 09.02.2009 bolo súdu navrhnuté, aby schválil súdny zmier obžalovaného a poškodenej, následne na čo bolo vyhlásené uznesenie Okresného súdu Nitra sp. zn. 17C/167/2008 dňa 09.02.2009, právoplatné dňa 18.02.2009, z ktorého vyplynulo, že súd schválil zmier účastníkov konania v tom znení, že hnuteľné veci v hodnote 6.638,78,- eura boli v zmysle návrhu zo dňa 04.09.2008 prikázané do vlastníctva obžalovaného a nehnuteľnosti zapísané na S. Č.. XXXX vedenom Správou katastra Nitra, nachádzajúce sa v katastrálnom území K. H., a to parcelné č. XXXX/ XX o výmere 550 m2 zastavané plochy a nádvoria spolu s domom súpisné Č.. XXX postavenom na tejto parcele, parcelné číslo XXXX/XXX o výmere XXX m2 záhrady, parcelné č. XXXX/XXX o výmere XXX m2 orná pôda, parcelné č. XXXX/XXX o výmere XXX m2 záhrady, parcelné č. XXXX/XXX o výmere XXXX m2 orná pôda boli tiež prikázané do výlučného vlastníctva obžalovaného, ktorý bol zároveň zaviazaný zaplatiť poškodenej titulom finančného vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov sumu 29.874,53,- eura, teda 900 000,- Sk, v dvoch splátkach tak, že sumu 13.277,57,- eura, teda 400 000,- eura, do 30.04.2009 a sumu 16.596,96,- eura, teda 500 000,- Sk, do 31.12.2009. Návrh na vykonanie zrýchleného záznamu do katastra nehnuteľností podal obžalovaný dňa 29.04.2009 s odôvodnením, že bolo jeho povinnosťou vyplývajúcou z uznesenia Okresného súdu Nitra vyplatiť bývalú manželku; záznam bol vykonaný dňa 21.05.2009 (spis Katastrálneho úradu v Nitre, Správa katastra Nitra M. XXXX/ XX)
Z úverovej zmluvy č. XXXXX-XXXXXX/XXXX uzatvorenej medzi Istrobanka, a.s., a obžalovaným zo dňa 23.04.2009 (ďalej len „zmluva“) a ako aj z celého úverového spisu, súd zistil, že obžalovanému bol, na základe jeho žiadosti zo dňa 26.02.2009, v ktorej uviedol ako čistý mesačný príjem 1.100,- eur z podnikania a následných finančných analýz uskutočnených bankou na obžalovaného, poskytnutý dlhodobý účelový spotrebný úver na sumu vo výške 24.890,- eur, teda 749 836,14 Sk, za účelom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov so splatnosťou do 15.04.2024, s dohodnutou výškou mesačnej splátky vo výške 155,18 eura na 180 mesiacov. Podľa čl. III. zmluvy, bod 3 sa čerpanie úveru zrealizovalo bezhotovostne na ťarchu úverového účtu v prospech účtu poškodenej v zmysle uznesenia Okresného súdu Nitra sp. zn. 17C/167/2008, resp. v prospech bežného účtu obžalovaného. Na základe zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č. M. XXXXX-XXXXXX/XXXX/XXXX uzatvorenej medzi Istrobankou a.s. na jednej strane a obžalovaným a poškodenou na druhej strane, vzniklo záložné právo v prospech Istrobanky, a.s. k nehnuteľnosti, k rodinnému domu obžalovaného a poškodenej, za účelom zabezpečenia úveru poskytnutého Istrobankou obžalovanému. Toto záložné právo bolo následne na základe návrhu na vklad záložného práva do katastra nehnuteľností zo dňa 29.04.2009 podaného obžalovaným zapísané dňa 21.05.2009. Na základe úverovej zmluvy č. XXXXX- XXXXXX/XXXX bola dňa 27.04.2009 poškodenou podpísaná ručiteľská listina, ktorou sa poškodená zaviazala uspokojiť pohľadávku Istrobanky, a.s., ktorá vyplýva z uvedenej úverovej zmluvy, v prípade ak by obžalovaný nesplatil svoj splatný záväzok. Z úverového spisu Istrobanky, a.s., bolo tiež zrejmé, že obžalovaný požiadal o poskytnutie spotrebného dlhodobého účelového úveru na sumu 24.890,- eura, za účelom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktorý bol zabezpečený záložným právom k nehnuteľnosti v K. H., ktorý bol znaleckým posudkom ohodnotený na sumu 52.365,50,- eur, zároveň bol zabezpečený ručiteľským záväzkom poškodenej ako aj dohodou o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov obžalovaného č. D. XXXXX-XXXXXX/XXXX/XXXX/D.
Z odpovedí Československej obchodnej banky, a.s. (do 30.06.2009 išlo o Istrobanke, a.s., z ktorého dôvodu bol úverový účet obžalovaného aj prečíslovaný), vyplynulo, že Československá obchodná banka, a.s., ako záložný veriteľ nesúhlasila s predajom nehnuteľností založených v jej prospech. Zároveň správou zo dňa 13.06.2012 potvrdila, že úver č. XXXXX-XXXXXX/XXXX bol poskytnutý obžalovanému vo výške 24.890,- eur, pričom čerpanie úveru bolo realizované tak, že suma vo výške 13.277,57,- eura bola v zmysle uznesenia Okresného súdu Nitra o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov vyplatená v prospech účtu poškodenej a suma vo výške 11.612,43,- eura bola vyplatená obžalovanému, a to v zmysle čl. III, bod 3, čím banka neporušila žiadnu povinnosť, pretože postupovala v zmysle zmluvy. Banka potvrdila, že úver zo strany obžalovaného je splácaný pravidelne, o čom predložila aj výpisy za obdobie 26.03.2009 do 19.02.2010 a za obdobie od 20.02.2010 do 31.07.2011. Úver bol poskytnutý za účelom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov v zmysle uznesenia Okresného súdu Nitra sp. zn. 17C/167/2008 zo dňa 09.02.2009. Suma vo výške 11.612,43,- eura bola na základe príkazu na úhradu zo dňa 05.05.2009 prevedená na bežný účet vedený na obžalovaného a suma vo výške 13.277,57,- eura na základe príkazu na úhradu zo dňa 04.05.2009 prevedená na účet poškodenej, oba príkazy boli urobené obžalovaným. Z oznámení banky a z výpisov z účtu bolo zistiteľné, že na účte obžalovaného bol ku dňu 31.12.2009 zostatok 1.720,26 eura, ku dňu 31.01.2010 bol zostatok vo výške 471,07,- eura a ku dňu 31.02.2010 vo výške 0,00,- eura a pohyby na účte obžalovaného boli väčšinou debetné a zaúčtované ako splátky úveru. Na bežnom účte obžalovaného mala banka evidovanú blokáciu z titulu exekúcie od 23.02.2010 vo výške 20.720,13 eur.
Z listín, týkajúcich sa kúpy bytu poškodenou, nachádzajúcich sa v spise, súd zistil, že poškodená uzatvorila dňa 17.06.2009 s G. Č. kúpno-predajnú zmluvu, predmetom ktorej bol byt nachádzajúci sa v Q., T. Č.. XX/XX za 48.131,- eur. V zmysle uvedenej Kúpnej zmluvy podali obe zmluvné strany Správe katastra Nitra návrh na vklad vlastníckeho práva k predmetu kúpy do katastra nehnuteľností v prospech poškodenej dňa 23.11.2009. Dňa 03.03.2010 bolo Správou katastra Nitra rozhodnuté o zastavení konania o povolení vkladu vlastníckeho práva k predmetu kúpy. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa poškodená dohodla s G. Č., že kúpna zmluva uzavretá dňa 17.06.2009 zanikla dňom 08.09.2010 a bude uzatvorená nová kúpno-predajná zmluva. Nakoľko poškodená porušila povinnosť zaplatiť poslednú časť kúpnej ceny vo výške 16.597,-eur, ktorá jej vyplývala z kúpno-predajnej zmluvy, vznikla poškodenej povinnosť zaplatiť predávajúcej G. Č. zmluvnú pokutu vo výške 5.191,- eur do 12.11.2010. Poškodená zaplatila zmluvnú pokutu dňa 11.11.2010.
Z osvedčenia o dedičstve spísanom H.. E. N., notárkou - ako súdnym komisárom, pod č. XXD XXX/ XXXX zo dňa 06.06.2005, právoplatné dňa 22.06.2005 v dedičskej veci po T. S. bolo zistené, že všetok poručiteľkin majetok aj hnuteľný, ako aj nehnuteľný v hodnote 226.028,-Sk bol odkázaný jej trom vnukom, z ktorých jeden bol obžalovaný. Notárskou zápisnicou č. Q. XXX/XXXX, Q. XXXXX/XXXX, Q. Z. XXXX/XXXX zo dňa 26.07.2007 bolo notárkou J.. P. Ž. osvedčené vydržanie vlastníckeho práva obžalovaným a jeho dvoch bratov, každý v podiele 1/3-ine k nehnuteľnosti v obci D. K., katastrálne územie D. K. parc. č. XXXX/X zastavaná plocha o výmere XXX m2, parc. č. XXXX/X záhrada o výmere XXXX m2, parc. č. XXXX/X zastavané plocha o výmere XXX m2, rodinný dom súpisné číslo XXX na parc. č. 1393/2.
Zo zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy, ako aj z kúpnej zmluvy, uzatvorených medzi obžalovaným a jeho dvomi bratmi na jednej strane a manželmi U. na strane druhej, vyplynulo, že obžalovaný spoločne so svojimi bratmi previedol vlastnícke právo k pozemku nachádzajúcom sa v katastrálnom území D. K., zapísanom v liste vlastníctva č. XXXX, parc. č. XXXX/X o výmere XXXX m2 záhrady, na manželov U. za kúpnu cenu 250 000,- Sk dňa 04.06.2008.
Z notárskej zápisnice č. Q. XXX/XXXX, Q. XXXXX/XXXX, Q. Z. XXXXX/XXXX bolo zistiteľné, že obžalovaný spoločne so svojimi bratmi uzavrel s manželmi X. kúpnu zmluvu predmetom ktorej boli nehnuteľnosti v K. D. K., katastrálne územie D. K. zapísané v LV č. XXXX v registri „C“ ako parc. Č. XXXX/ X zastavaná plocha o výmere XXX m2, parc. č. XXXX/X zastavané plocha o výmere XXX m2, rodinný dom súpisné číslo XXX na parc. č. XXXX/X, v celosti za kúpnu cenu 1.000.000,- Sk dňa 28.11.2008.
Z popisu pracovnej pozície z 30.09.2010 súd zistil, že obžalovaný bol zamestnaný v SITA Slovensko, a.s. na pozícii vrátnik.
Z kúpnej zmluvy č. X/XXXX uzavretej medzi spoločnosťou HAAN, s.r.o., a obžalovaným dňa 12.07.2007, predmetom ktorej bola kúpa skriňového automobilu zn. DAEWOO AVIA A 30 L za kúpnu cenu 110.000,- Sk, vyplynulo, že obžalovaný kúpil predmetné vozidlo od HAAN, s.r.o. Obžalovaný zároveň uzavrel kúpno-predajnú zmluvu č. XXXX/V dňa 29.11.2008 s AUTOALLES, s.r.o. ako predávajúcim, predmetom ktorej bola kúpa osobného motorového vozidla zn. Volvo S40 za kúpnu cenu 155.000,- Sk. Skutočnosť, že obžalovaný nadobudol osobné motorové vozidlo zn. Volvo S40 potvrdzujú aj listiny preukazujúce uzavretie povinného zmluvného poistenia na toto vozidlo dňa 29.11.2008 a faktúra č. XXXXXXXXVUYC. Podľa zoznamu vlastnených vozidiel obžalovaného bolo zrejmé, že obžalovaný vlastnil obe vozidlá nadobudnuté podľa vyššie opísaných kúpno-predajných zmlúv do okamihu, kedy obidve vozidlá boli dňa 05.02.2010 prepísané na syna obžalovaného Š. Š. (11.01.1990).
Z oznámenia spoločnosti SITA Slovensko, a.s. súd zistil, že obžalovaný bol v tejto spoločnosti zamestnaný na dobu určitú v pozícii strážna služba - vrátnik v období od 17.12.2010 do 31.03.2011 s priemerným mesačným čistým príjmom vo výške 345,24,- eur, pričom bol pracovný pomer uzatvorený do 30.06.2011, avšak na základe dohody zo strany obžalovaného bol pracovný pomer obžalovaného ukončený dňa 31.03.2011.
Zo správy súdneho exekútora H.. Z.. H. U. zo dňa 28.06.2012 vyplynulo, že exekútorský úrad Levice, H.. Z.. H. U. vedie exekučné konanie pod sp. zn. P. XXXXX/XX na základe exekučného titulu, a to uznesenia Okresného súdu Nitra sp. zn. 17C/167/2008 zo dňa 09.02.2009, proti povinnému - obžalovanému. Obžalovaný si dňa 21.12.2011 prevzal výzvu na vyhlásenie majetku, na ktorú reagoval listom dňa 09.01.2012, v ktorom uviedol, že nie je schopný vyrovnať pohľadávku poškodenej nakoľko mesačne spláca úver vo výške 300,- eur, platí výživné na maloletého syna vo výške 100,- eur, a zároveň má ešte aj bežné výdavky na živobytie. Obžalovaný mal, podľa svojho vyjadrenia, príjem len zo sezónnej práce a z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, kde je evidovaný ako uchádzač o zamestnanie. Obžalovaný sa zároveň vyjadril, že je ochotný sa s poškodenou vyrovnať, ako náhle sa mu podarí predať rodinný dom, ktorý bol predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov alebo ako náhle sa zamestná a bude mať pravidelný príjem. Podľa správy obžalovaný nedisponuje žiadnym majetkom a banka, ako prednostný záložný veriteľ, nesúhlasila s predajom predmetnej nehnuteľnosti, preto je pohľadávka poškodenej nevymožiteľná.
Okresný súd Nitra oznámil, že je vymáhané dlžné výživné na R. Š. 16Er/427/2012, povereným súdnym exekútorom je H.. J. Š.. Z oznámenia H.. J. Š. súd zistil, že proti obžalovanému je vedené exekučné
konanie súdnym exekútorom H.. J. Š. pod sp. zn. P. XXX/XXXX, vo veci oprávneného maloletého R. Š. proti povinnému Š. Š., v ktorom bol podaným návrh na vykonanie exekúcie 30.03.2012 na zaplatenie zročného výživného vo výške 297,90,- eura a bežného výživného vo výške 99,58,- eura mesačne od 01.04.2012. Obžalovaný v rámci roka 2012 uhrádzal platby priamo oprávnenému v rôznych výškach a ku dňu 31.01.2013 dlhoval na výživnom sumu vo výške 543,70,- eur, bežné výživné 99,58,- eur mesačne od 01.02.2013 a trovy oprávneného vo výške 19,92,-eura a trovy súdneho exekútora vo výške 1.020,72,- eur.
Zo správ o povesti na obžalovaného súd zistil, že obžalovaný doposiaľ nebol súdne riešený a z miesta bydliska bol pozitívne hodnotený. Poberal dávky hmotnej núdzi a príspevky od 01.11.2011 do 30.11.2011 vo výške 118,30,- eur a od 01.12.2011 až doposiaľ vo výške 152,99,- eur a zároveň je vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie od 09.11.2011. Z prehľadu evidencii Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Nitra bolo zrejmé, že obžalovaný bol evidovaný ako uchádzač o zamestnanie od 05.01.2009 do 22.02.2009, od 21.12.2009 do 20.05.2009. Zo správy Obecného úradu Jelenec súd zistil, že obžalovaný mal naposledy vydané potvrdenie, že vlastní poľnohospodársku pôdu, na ktorej pestuje zeleninu a ovocie dňa 25.02.2011, pričom platil z tejto nehnuteľnosti riadne daň. Z výpisu zo živnostenského registra bolo zistiteľné, že obžalovaný mal od 02.06.1993 do 16.05.1994 vydaný živnostenský list s predmetom podnikania na maloobchod mimo predajne - ovocie, zelenina a od 21.05.2010 do 17.03.2011 mal živnosť na kúpu tovaru na účely jeho predaja konečnému spotrebiteľovi alebo iným prevádzkovateľom živnosti. Obžalovaný nepodal žiadne daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie 2008, 2009. V roku 2010 mal podľa daňového priznania za toto obdobie čistý základ dane 1.330,41 eura. Zo správy Sociálnej poisťovne vyplynulo, že obžalovaný nie je registrovaný v informačnom systéme u zamestnávateľa ani ako SZČO a že obžalovaný bol naposledy zamestnaný v spoločnosti SITA Slovensko, a.s., v období od 02.10.2010 do 31.03.2011.
Po vykonaní dokazovania súd zhodnotil dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, i v ich súhrne nezávisle od toho, či tieto obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán.
Prečinu podvodu podľa § 221 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona sa dopustí ten, kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl a spôsobí tak na cudzom majetku väčšiu škodu. Predmetná skutková podstata teda vyžaduje, aby bolo úmyselným zavinením páchateľa pokryté nielen to, že „iného uvádza do omylu alebo využíva iného omyl“, ale úmyselným zavinením páchateľa musí byť pokryté aj to, že takýmto konaním chce "spôsobiť na cudzom majetku škodu" a zároveň chce „seba alebo iného obohatiť“. Úmyselné zavinenie páchateľa sa musí vzťahovať k všetkým týmto znakom skutkovej podstaty trestného činu podvodu a prípadne, že sa úmysel vzťahuje len k niektorým z nich (napríklad uvádzanie iného do omylu), kým k iným je dané zavinenie len z nedbanlivosti (napríklad prípadné spôsobenie škody a prípadné obohatenie páchateľa alebo niekoho iného), nemôže ísť o spáchanie trestného činu podvodu.
Uvedením niekoho do omylu je konanie, ktorým páchateľ predstiera okolnosti, ktoré nie sú v súlade so skutočným stavom veci. V zmysle uvedeného sa páchateľ dopustí trestného činu podvodu v prípade, ak vyvíja činnosť spočívajúcu v predstieraní určitých neexistujúcich skutočností, ktoré nie sú v zhode s realitou, alebo sa dopúšťa iného podvodného konania v dôsledku ktorého sa na škodu majetku, ktorý mu nepatrí vôbec alebo len z časti, dosiahne rozmnoženie svojho majetku alebo ušetrenie nákladov ktoré by inak boli vynaložené z jeho majetku alebo z majetku niekoho iného. Naplnenie skutkovej podstaty trestného činu podvodu predpokladá existenciu príčinnej súvislosti medzi omylom určitej osoby (resp. jej neznalosti všetkých podstatných skutočností) a jej uskutočnenou majetkovou dispozíciou a ďalej príčinnú súvislosť medzi touto dispozíciou na jednej strane a škodou na cudzom majetku a obohatením páchateľa alebo inej osoby na strane druhej.
Ťažiskovým problémom v danej veci bolo to, či nezaplatenie zvyšnej sumy vo výške 16 596,96 eur (500 000,- Sk) do 31.12.2009 za vyporiadanie BSM zo strany obžalovaného poškodenej, znamenalo samo o sebe, spáchanie trestného činu podvodu.
Z vykonaného dokazovania bolo nesporné, že obžalovaný sa s poškodenou v konaní o vyporiadanie BSM vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 17C/167/2008 dňa 09.02.2009 dohodli, že spoločná nehnuteľnosť bude výlučným vlastníctvom obžalovaného a že obžalovaný poškodenú vyplatí
do 30.04.2009 tak, že jej uhradí 400.000,- Sk a do 31.12.2009 jej uhradí 500.000,-Sk. Na vyporiadanie BSM si dňa 23.04.2009 obžalovaný zobral dlhodobý účelový spotrebný úver na sumu 24.890,- eur, teda 749 836,14 Sk, zvyšok 150.000,-Sk chcel uhradiť z predaja ovocia a zeleniny (výpoveď obžalovaného, poškodenej, svedka P. X.), pričom čerpanie úveru bolo realizované tak, že suma vo výške 13.277,57,- eura bola vyplatená v prospech účtu poškodenej a suma vo výške 11.612,43,- eura bola vyplatená na účet obžalovaného, nakoľko druhá časť za vyporiadanie BSM za nehnuteľnosť mala byť obžalovaným zaplatená do 31.12.2009. Túto sumu však obžalovaný poškodenej nevyplatil.
Podľa ustanovenia § 15 písmeno a) Trestného zákona, trestný čin je spáchaný úmyselne, ak páchateľ chcel spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom. Podľa § 15 písmeno b) Trestného zákona, trestný čin je spáchaný úmyselne aj vtedy, ak páchateľ vedel, že svojim konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre prípad, že ich spôsobí, bol s tým uzrozumený.
Okruh skutočností, ktoré musia byť pokryté zavinením, naznačujú v určitom zovšeobecnení ustanovenia § 15 a § 16 Trestného zákona. Zavinenie sa vzťahuje na podstatné skutočnosti, ktoré tvoria páchateľov skutok, čin a musí sa vzťahovať v podstate na všetky skutočnosti, ktoré sú znakom skutkovej podstaty trestného činu (R 17/2003). K naplneniu subjektívnej stránky úmyselného trestného činu nestačí, že páchateľ konal úmyselne, t. j. tak, ako chcel, ale treba aby úmyselne porušil, alebo ohrozil záujem chránený týmto zákonom spôsobom v tomto zákonom uvedeným. Pri posudzovaní zavinenia sa od páchateľa nepožaduje, aby mal vedomosť o právnych skutočnostiach (pojmoch) uvádzaných v skutkovej podstate trestného činu, z ktorých vyplýva aj protiprávnosť činu, ale postačuje laická predstava (znalosť faktických okolností). To znamená, že páchateľ si je vedomý toho, aký je obvyklý význam týchto pojmov v spoločnosti, čo sa nimi v spoločnosti rozumie a aký je ich sociálny obsah. Je zrejmé, že zavinenie, ako vnútorný psychický vzťah páchateľa ku skutočnostiam tvoriacim trestný čin, tvoriace obligatórnu zložku subjektívnej stránky trestného činu, je v jeho úmyselnej forme budované nielen na vedomostnej, ale aj na vôľovej zložke, pričom pri priamom úmysle páchateľ chce spôsobiť porušenie alebo ohrozenie chráneného záujmu a pri nepriamom úmysle takéto porušenie alebo ohrozenie priamo nechce spôsobiť, avšak je uzrozumený s tým, že nastane. V tejto súvislosti treba brať do úvahy aj sporné prípady ľahostajnosti páchateľa vo vzťahu k následku a rozlišovať medzi tzv. pravou a tzv. nepravou ľahostajnosťou. Pri pravej ľahostajnosti nie je vyjadrené uzrozumenie páchateľa, takže aj eventuálny úmysel je priamo vylúčený (R 4/1997). Pri nepravej ľahostajnosti (ak ľahostajnosť páchateľa k tomu, či následok nastane alebo nenastane, vyjadruje jeho kladné stanovisko k obom týmto možnostiam), stručne vyjadrená slovami páchateľa „Bolo mi jedno, či sa to stane, či nestane...“ zodpovedá požiadavke uzrozumenia, teda i definícii nepriameho úmyslu (R 41/1976, R 13/1997). Len z ľahkomyseľného správania páchateľa vo vzťahu k možnému následku, nie je možné bez ďalšieho usudzovať, že bol so vzniknutým následkom uzrozumený. Vedomostná (intelektuálna, rozumová, predstavová) zložka spočíva v páchateľovom vnímaní predmetov a javov jeho zmyslovými orgánmi a v jeho predstavách o týchto predmetoch a javoch. Vôľová zložka zahŕňa chcenie alebo uzrozumenie, tzn. rozhodnutie konať určitým spôsobom so znalosťou podstaty veci. Ak totiž páchateľ rozhodujúce skutočnosti nechce a nie je s nimi ani uzrozumený, nemožno hovoriť o jeho vôli spáchať trestný čin. Vôľovú zložku zavinenia nemožno zamieňať s vôľou ako psychickou zložkou konania, ani so schopnosťou ovládacou, ktorá je určujúca pri posudzovaní príčetnosti páchateľa. Uzrozumenie pri nepriamom úmysle vyjadruje aktívny vôľový vzťah páchateľa k spôsobeniu následku relevantného pre trestné právo, tzn. predpokladaného (a vyjadreného) v konkrétnom ustanovení Trestného zákona. Na uzrozumenie páchateľa v čase činu s možným následkom sa usudzuje aj z charakteru konania páchateľa, tzn. z intenzity jeho útoku, času jeho trvania, z početnosti atakov a podobne, ako aj zo správania sa páchateľa po čine - ako pomocného hľadiska, a z toho, či páchateľ počítal s konkrétnou okolnosťou, ktorá by mohla následku, ktorý vnímal ako možný, zabrániť (JR 6/2002).
Všetky tieto všeobecné právne závery ohľadne subjektívnej stránky mal súd na pamäti aj v posudzovanej trestnej veci.
V danej veci bolo zrejmé, že obžalovaný nespochybniteľne vedel o svojom záväzku vo výške 500.000,- Sk (16 596,96 eur) voči poškodenej, ktorý bol splatný dňa 31.12.2009. V tejto súvislosti je nevyhnutné, ale poukázať na to, že skutočnosť, že obžalovaný neuhradil čiastku peňazí v dohodnutom termíne, nie je sama o sebe dostatočným dôvodom pre zistenie, že pri uzatváraní dohody uviedol veriteľa
do omylu (R 15/1969). Skutočnosť, že páchateľ neuhradil peňažnú čiastku v súdom určenej lehote poškodenej, sama o sebe neodôvodňuje záver, že obvinený sa obohatil na škodu cudzieho majetku tým, že poškodenú uviedol do omylu a naplnil tým znaky trestného činu podvodu. Keďže prečin podvodu podľa § 221 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona je úmyselným trestným činom je potrebné, aby úmysel páchateľa obohatiť sa podvodným konaním na úkor poškodeného bol preukázaný. Pokiaľ až po uzatvorení dohody, predmetom ktorej bolo peňažné plnenie, vznikli prekážky, ktoré bránili dlžníkovi splniť záväzok vyplývajúci z dohody, a ktoré nemohol v dobe uzatvorenia dohody ani predvídať, keď inak bol schopný vtedy záväzok splniť, alebo pokiaľ bol síce schopný peniaze vrátiť v dojednanej lehote, ale z rôznych dôvodov vrátenie peňazí odkladal alebo dodatočne pojal úmysel peniaze vôbec nevrátiť, potom jeho konanie nemožno považovať za trestný čin podvodu. K naplneniu znakov skutkovej podstaty uvedeného trestného činu sa po subjektívnej stránke vyžaduje, aby páchateľ už v dobe uzatvárania dohody konal v úmysle peniaze vôbec nevrátiť alebo nevrátiť ich v zmluvnej lehote, poprípade konal s vedomím, že peniaze nebude môcť v zmluvnej lehote vrátiť a že tým uvádza iného do omylu (R 57/1978). nebolo však žiadnym spôsobom preukázané, že konanie obžalovaného či v čase uzavretia dohody alebo v čase po uzavretí dohody bolo spojené s úmyslom uviesť poškodenú do omylu, využiť jej omyl a tým seba obohatiť alebo spôsobiť škodu na majetku poškodenej.
Uvedenie poškodenej do omylu obžalovaným a úmysel obžalovaného seba obohatiť na úkor poškodenej nebolo možné vyvodiť nielen z výpovede obžalovaného (ktorý môže na svoju obranu uvádzať čokoľvek, a teda môže aj klamať), ale ani zo žiadnej zo svedeckých výpovedí, ani z výpovede poškodenej, ktorá sama uviedla, že ju obžalovaný chcel vyplatiť z úveru, ktorú skutočnosť potvrdil aj svedok P. X., ktorý dodal, že rozdiel medzi 900.000,-Sk a 750.000,-Sk chcel obžalovaný uhradiť z predaja zeleniny. Táto skutočnosť bola dokázaná tým, že obžalovaný si skutočne dlhodobý spotrebný úver z Istrobanky, a.s. aj dňa 23.04.2009 zobral a tento pravidelne spláca úver (listinné dôkazy). Tieto fakty potvrdil aj svedok H. Š., brat obžalovaného, ktorý vypovedal, že obžalovaný mu uviedol, že poškodenú chcel vyplatiť z úveru, ktorý si chcel zobrať. Bolo tiež nepochybné, že obžalovaný do splatnosti pohľadávky poškodenej disponoval určitými finančnými prostriedkami, či už z úveru, z dedičstva a následného predaja nehnuteľností, z predaja ovocia a zeleniny (listinné dôkazy), ale tieto použil na svoje podnikanie, ktoré sa mu nepodarilo zrealizovať podľa svojich predstáv a na ktoré použil prostriedky z úveru. Toto však nepreukázalo úmysel, že by obžalovaný už v čase uzatvárania dohody počítal s tým, že poškodenej predmetné peniaze nevyplatí. Aj následné konanie obžalovaného, spočívajúce v ochote obžalovaného predať rodinný dom, podporilo presvedčenie súdu o záujme obžalovaného vyrovnať sa s poškodenou, nie o tom, že chcel poškodenú podviesť. Obžalovaný sa aj v čase, keď poškodená začala svoju pohľadávku voči obžalovanému vymáhať prostredníctvom exekúcie, nezatajoval a komunikoval so súdnym exekútorom a prejavil záujem svoj záväzok voči poškodenej v splátkach uhradiť.
Preto právny záver, že obžalovaný chcel poškodenej spôsobiť škodu nezaplatením druhej časti splátky za vyporiadanie BSM a zároveň tým chcel seba neoprávnene obohatiť na úkor poškodnej o túto sumu, respektíve, že považoval následok vo forme tejto škody za nevyhnutný a nepočítal so žiadnou okolnosťou, ktorá by mohla následku zabrániť (priamy alebo nepriamy úmysel), vyvoláva oprávnené pochybnosti. Okolnosti, ktoré tu boli pred podpisom dohody, v čase uzavretia dohody o vyporiadaní BSM ako aj ktoré nastali po schválení dohody o vyporiadaní BSM, svedčili najviac o vedomej nedbanlivosti obžalovaného k prípadnému následku vo forme škody. Z dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní nebola preukázaná subjektívna stránka prečinu podvodu. Ak obžalovaný nezaplatil dohodnutú časť za vyporiadanie BSM, tak týmto konaním porušil ustanovenia Občianskeho zákonníka, Exekučného poriadku, dobré mravy a konal nezodpovedne a neseriózne voči bývalej manželke, ale takéto jeho konanie spadá do kompetencie civilných súdov a exekútora, pričom trestné právo je prostriedkom ultima ratio (ide o poslednú a najkrajnejšiu možnosť), čo znamená, že v trestnoprávnej náuke ako aj praxi sa už tradične vychádza zo zásady pomocnej úlohy trestnej represie (zásada subsidiarity). Podľa tejto zásady má byť trestné právo použité len ako najkrajnejší prostriedok a len pri typovo najzávažnejších porušeniach spoločenských vzťahov, záujmov a hodnôt, teda len tam, kde iné možnosti, hlavne prostriedky ostatných právnych odvetví, nie sú dostatočné, teda už boli vyčerpané, sú neúčinné alebo zjavne nie sú vhodné, teda nie pri každom nezaplatení záväzku vyplývajúceho z rozhodnutia civilného súdu. Princíp trestného práva ako prostriedku ultima ratio sa prejavuje najmä v prípadoch, ktoré majú súkromnoprávny základ, pričom v takýchto prípadoch musia orgány činné v trestnom konaní a súd vykladať znaky skutkových podstát, prevažne majetkových trestných činov (tak ako je to aj v posudzovanom prípade), aj s vedomím, že princíp ultima rátio je neoddeliteľnou súčasťou formálnych znakov skutkovej podstaty trestného činu a má vplyv aj na subjektívnu stránku trestného činu a musia tiež
náležite zvažovať, či je možné využiť inštitúty iných právnych odvetví na namietané porušenie práva a či týmito inštitútmi možno reálne dosiahnuť nápravy, ak k porušeniu práva skutočne došlo. Princíp ultima rátio tak umožňuje orgánom činným v trestnom konaní a súdu odlíšiť prípady, ktoré spadajú výhradne do sféry občinskoprávnych, obchodných, či pracovnoprávnych vzťahov od trestnej činnosti. Všetky otázky, ktoré vyplývali zo vzájomného súkromnoprávneho vzťahu medzi obžalovaným a poškodenou a ktoré sa týkali nevyplatenia dlžnej sumy, či nejakého následného protiprávneho konania obžalovaného po uzavretí dohody, mali byť riešené súdmi v civilnom konaní, prípadne výlučne len exekútorom, nakoľko orgány činné v trestnom konaní a ani súd v trestnom konaní nemôžu a ani nie sú oprávnené nahrádzať ich činnosť, pretože práve súdy v civilnom konaní zákonodarca povoláva k tomu, aby rozhodovali všetky sporné otázky, ktoré vyplynú zo súkromnoprávnych vzťahov a ktoré sa nevymykajú bežne sa vyskytujúcim obdobným prípadom
Súd pripomína, že nie každé porušenie práva, pretože obžalovaný naozaj porušil dohodu uzavretú pred súdom, musí nutne znamenať, že došlo aj k spáchaniu trestného činu, nakoľko v opačnom prípade by každé porušenie práva muselo byť riešené v trestnom konaní, čo možno považovať za absurdné. Naviac, prostriedky trestného práva nie je možné využiť len preto, že subjekt, ktorý sa cíti byť v práve, už nevidel iné východisko ako dostať peniaze od povinného subjektu, teda od obžalovaného. Uvedené právne princípy a zásady musel súd aplikovať aj na posudzovaný prípad, pričom zistil, že obžalovaný bol dlžníkom poškodenej, ktorej obžalovaný pohľadávku včas a riadne neuhradil. V posudzovanej veci z vyššie uvádzaných skutkových okolností súd zistil, že medzi obžalovaným a poškodenou existoval záväzkovo-právny vzťah upravený právnymi predpismi z odvetvia občianskeho práva, preto poškodená mala možnosť domáhať sa ochrany svojich práv cestou žaloby na náhradu škody, okrem poškodenou využitého exekučného konania. Súd akcentoval, že nebol preukázaný úmysel obžalovaného uviesť poškodenú do omylu alebo využiť jej omyl a tak sa na škodu majetku poškodenej obohatiť. Skutkový dej opísaný v obžalobe okresného prokurátora sa stal a dopustil sa ho obžalovaný, jeho konanie však nenaplnilo všetky zákonné znaky skutkovej podstaty prečinu podvodu podľa § 221 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona, pretože nezaplatením zvyšnej čiastky v dohodnutom termíne konal v rozpore s rozhodnutím súdu, ktorá skutočnosť nezaložila trestnoprávnu zodpovednosť obžalovaného, preto žalovaný skutok nie je trestným činom, takže bol na mieste legálny rezultát o oslobodení obžalovaného spod obžaloby podľa § 285 písmeno b) Trestného poriadku. Súd zároveň poznamenal, že nebolo reálne žalovaný skutok posudzovať ako porušenie trestného práva, ale že išlo občianskoprávny vzťah, problémy ktorého sa musia riešiť inými zodpovedajúcimi právnymi prostriedkami.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie na súde, proti ktorého rozsudku smeruje (Okresný súd Nitra), a to do 15 (pätnásť) dní odo dňa oznámenia rozsudku. O odvolaní rozhoduje Krajský súd v Nitre. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku. V písomne podanom odvolaní treba uviesť, proti ktorým výrokom smeruje a či smeruje aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Odvolanie musí byť odôvodnené tak, aby bolo zrejmé, v ktorej časti sa rozsudok napáda a aké chyby sa vytýkajú rozsudku alebo konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Odvolanie možno oprieť o nové skutočnosti a dôkazy. Právo podať odvolanie nemá ten, kto sa tohto práva výslovne vzdal.