Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10To-20-2014.pdf
PDF · 94.97 KB
Case nature
Area
Subarea
10To/20/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Monoka a sudcov JUDr. Evy Pirkovskej a JUDr. Evy Rešatkovej na verejnom zasadnutí konanom dňa 18.6.2014, v trestnej veci proti obžalovanému Y. G. pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 7T 190/2012 zo dňa 17.6.2013 takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods. 1 písm. a), e) Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu.
Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku
obžalovaného Y. G. , nar. XX.X.XXXX v U. O., trvale bytom Y. č. XX, okr. U. O.,
u z n á v a v i n n ý m , ž e
dňa 15.1.2012 ako živnostník vystupujúci pod obchodným menom Y. G. - JR, so sídlom v Y. XX, okres U. O., IČO: 41 143 582 uzatvoril s objednávateľom JUDr. C. X., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom ul. I. X, W., zmluvu o dielo, ktorej predmetom bol predaj tatranského profilu s PÚ a montáž podhľadov na rodinnom dome v obci U., okres W. - okolie, na základe ktorej JUDr. C. X. dňa 17.1.2012 poukázal na bankový účet obžalovaného č. XXXXXXXXXX/XXXX zálohu na nákup materiálu vo výške 900,- eur, pričom obžalovaný materiál potrebný na vykonanie diela neobjednal, nezakúpil, ani ho objednávateľovi nedodal v lehote 21 dní, ako to vyplýva z uzatvorenej zmluvy o dielo, práce nevykonal a peniaze použil na iný účel, čím poškodenému JUDr. C. X. spôsobil škodu vo výške 900,- eur,
t e d a
prisvojil si cudziu vec, ktorá mu bola zverená, a spôsobil tak na cudzom majetku malú škodu,
č í m s p á c h a l
prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zákona.
Podľa § 44 Tr. zákona u p ú š ť a od uloženia súhrnného trestu vo vzťahu k trestu, ktorý mu bol uložený trestným rozkazom Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 7T 41/2012 zo dňa 13.3.2013.
Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku ukladá obžalovanému p o v i n n o s ť zaplatiť poškodenému JUDr. C. X., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom W. - Y., ul. I. XXXX/X, škodu vo výške 900,- eur.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa bol obž. Y. G. uznaný za vinného pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 3 Tr. zákona a prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. f) Tr. zákona na tom skutkovom základe, že
- dňa 15.1.2012 ako živnostník vystupujúci pod obchodným menom Y. G. - JR, so sídlom v Y. XX, okres U. O., IČO: 41 143 582 uzatvoril s objednávateľom JUDr. C. X., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom ul. I. X, W., zmluvu o dielo, ktorej predmetom bol predaj tatranského profilu s PÚ a montáž podhľadov na rodinnom dome v obci U., okres W. - okolie, na základe ktorej JUDr. C. X. dňa 17.1.2012 poukázal na bankový účet obžalovaného č. XXXXXXXXXX/XXXX zálohu na nákup materiálu vo výške 900,- eur, pričom obžalovaný materiál potrebný na vykonanie diela neobjednal, nezakúpil, ani ho objednávateľovi nedodal v lehote 21 dní, ako to vyplýva z uzatvorenej zmluvy o dielo, práce nevykonal a peniaze použil na iný účel, čím poškodenému JUDr. C. X. spôsobil škodu vo výške 900,- eur.
Za to mu bol podľa § 213 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 42 ods. 1 Trestného zákona pri rovnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov nepodmienečne, pre ktorého výkon bol podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Zároveň podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku bola obžalovanému uložená povinnosť zaplatiť poškodenému JUDr. C. X. škodu vo výške 900,- eur.
Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podal obžalovaný odvolanie, ktoré následne písomne odôvodnil. Uviedol, že záloha na nákup materiálu od poškodeného nebola nikdy poukázaná na jeho účet, ktorý má vedený v banke mBank Polland a.s., ale bola zaslaná na účet č. XXXXXXXXXX/ XXXX vedený v U. U., na ktorý nikdy nemal dispozičné právo a nebol ani jeho majiteľom. Na základe tejto skutočnosti poukazuje na to, že bol podvedený a oklamaný jeho expriateľkou, pretože účet, na ktorý boli prevedené peniaze, je Q. X.. Cenové ponuky a zmluvy o dielo mu vypracovávala ona sama, keďže aj kanceláriu mal v dome, v ktorom žili v spoločnej domácnosti. Má za to, že vyšetrovateľ PZ a súd si riadne neoverili všetky skutočnosti a nereagoval ani jeho právny zástupca, a preto bol porušený zákon a jeho právo na riadny a spravodlivý proces. Preto navrhol, aby odvolací súd všetky jeho obvinenia, rozhodnutia a rozsudky zrušil a vec vrátil do prípravného konania.
Na základe podaného odvolania preskúmal krajský súd napadnutý rozsudok v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. poriadku, podľa ktorého ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku, a dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné, aj keď z iných dôvodov, než aké v odvolaní uviedol obžalovaný.
Z predmetného spisu vyplýva, že na okresnom súde bola dňa 18.10.2012 proti Y. G. podaná obžaloba pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zákona a to na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti rozsudku.
Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 17.6.2013 je zistiteľné, že po zákonnom poučení obžalovaný vyhlásil, že je vinný zo skutku uvedeného v obžalobe. Po kladných odpovediach obžalovaného na otázky primerane podľa § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) Tr. poriadku a zistení stanoviska prítomného
prokurátora súd podľa § 257 ods. 7 Tr. poriadku vyhlásenie obžalovaného podľa § 257 ods. 1 písm. b) Tr. poriadku prijal a podľa § 257 ods. 8 Tr. poriadku rozhodol, že dokazovanie v rozsahu, v akom obžalovaný priznal spáchanie skutku, sa nevykoná a že sa vykonajú iba dôkazy súvisiace s výrokom o treste.
Napriek uvedenému rozhodnutiu o prijatí vyhlásenia a o rozsahu dokazovania, teda bez vykonania dôkazov ohľadom výroku o vine, prvostupňový súd právnu kvalifikáciu skutku uvedenú v obžalobe pozmenil, keď pre skutok uvedený v obžalobe uznal obžalovaného za vinného pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 3 Tr. zákona a prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. f) Tr. zákona. Takýto postup je však v rozpore s ust. § 257, § 241 ods. 2, ako aj § 284 ods. 2 Tr. poriadku.
Inštitút uznania viny svojou povahou vylučuje preskúmavanie skutkového stavu konštatovaného výrokom obžaloby a obžalobou určenej právnej kvalifikácie po prijatí vyhlásenia obžalovaného podľa § 257 ods. 1 písm. b) Tr. poriadku. Odpoveďou na otázky uvedené v § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) Tr. poriadku obžalovaný vyjadruje svoju vôľu prijať vinu za skutok zistený výrokom obžaloby a zároveň aj jeho právnu kvalifikáciu bez výhrad, rovnako ako pri dohode o vine a treste (§ 333 ods. 3, § 334 ods. 1, 4 Tr. poriadku). Ak súd podľa § 257 ods. 7 Tr. poriadku toto vyhlásenie prijme, nemá už procesný priestor na dokazovanie, ktoré by vyvolalo zmenu skutkových zistení obžaloby, zároveň ani možnosť zmeny právnej kvalifikácie skutku určenej obžalobou (pokiaľ nebol obžalovaný pred vyhlásením na možnosť odchýlneho právneho posúdenia a hroziaci trest upozornený). Inak by boli otázky kladené obžalovanému podľa § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) Tr. poriadku nezmyselné a bez právnej relevancie.
Ak má súd pochybnosti o výsledkoch prípravného konania vo vzťahu k žalovanému skutku v rovine skutkovej alebo právnej, má procesný priestor na ich vyjadrenie vymedzený pri rozhodovaní o otázke, či vyhlásenie obžalovaného prijme. Následné skúmanie viny, resp. jej kvalifikačnej podoby vo vzťahu k dotknutému skutku by popieralo zmysel a obsah predchádzajúceho uznania viny obžalovaným a prijatia tomu zodpovedajúceho vyhlásenia súdom.
Keďže prvostupňový súd po prijatí vyhlásenia obžalovaného o vine zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe v napadnutom rozsudku zmenil obžalobou určenú právnu kvalifikáciu, pričom obžalovaného pred vyhlásením podľa § 257 ods. 1 písm. b) Tr. poriadku ani na možnosť odchýlneho právneho posúdenia skutku a hroziaci trest neupozornil (analogicky podľa § 241 ods. 2 a § 284 ods. 2 Tr. poriadku), tak postupoval v rozpore s ustanoveniami § 257 Tr. poriadku.
Vzhľadom na uvedenú chybu krajskému súdu neostávalo nič iné, len napadnutý rozsudok pre podstatnú chybu konania v celom rozsahu zrušiť.
Zároveň krajský súd zistil, že uvedenú chybu je možné napraviť aj v odvolacom konaní. Skutku, vo vzťahu ku ktorému obžalovaný na hlavnom pojednávaní vyhlásil, že je vinný, totiž zodpovedá aj právna kvalifikácia uvedená v obžalobe, ku ktorej sa obžalovaný pri kladení otázok vyjadril, že tejto kvalifikácii skutku ako trestného činu rozumie. Obžalovaný si svojím konaním popísaným v obžalobe prisvojil cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spôsobil tak na cudzom majetku malú škodu, čím naplnil pojmové znaky prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zákona.
Pochybnosti o správnosti skutkových zistení uvedených v obžalobe nevyplývajú ani z dôkazov zákonne zabezpečených v priebehu prípravného konania, ale naopak dostatočne odôvodňujú záver o tom, že skutok, ktorý je predmetom obžaloby, sa stal, že je trestným činom a že ho spáchal obžalovaný. Takéto závery odôvodňujú nielen usvedčujúce svedecké výpovede poškodených JUDr. C. X. a JUDr. H. X., ktorým zmluvu o dielo i zálohovú faktúru obžalovaný predložil, ale aj nasledujúca emailová komunikácia, v ktorej ani raz poškodených obžalovaný neupozornil na to, že zálohu zaslali na zlý bankový účet alebo že zálohu vôbec neuhradili.
Vzhľadom na uvedené krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a vo veci sám svojim rozsudkom rozhodol tak, že obžalovaného uznal za vinného zo skutku uvedeného v obžalobe právne kvalifikovaného ako prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zákona.
K inému záveru, než prvostupňový súd, dospel odvolací súd po doplnení dokazovania na verejnom zasadnutí aj pri rozhodovaní o treste.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku zistil, že okresný súd pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu vychádzal zo základných zásad ukladania trestov uvedených v § 34 Tr. zákona, keď prihliadol najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zistenie jednej poľahčujúcej okolnosti a jednej priťažujúcej okolnosti (priznal sa k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval - § 36 písm. l) Tr. zákona a bol už za trestný čin odsúdený - § 37 písm. m) Tr. zákona), na osobu obžalovaného a možnosť jeho nápravy.
Z odpisu registra trestov, ako aj z oboznámených spisov vyplýva, že obžalovaný sa do rozporu so zákonom dostal už v štyroch prípadoch, pričom v dvoch prípadoch sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený. K zahladeniu však nedošlo v prípade odsúdenia trestným rozkazom Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 7T 8/10 zo dňa 27.1.2010 za prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 2, ods. 3 písm. b) Tr. zákona. Za tento mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 16 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 2 rokov, ale keďže sa v skúšobnej dobe neosvedčil (dopustil sa trestných činov postihnutých v konaní sp. zn. 7T 41/2012), tak uznesením zo dňa 25.6.2012 mu bol nariadený výkon tohto trestu a pre jeho výkon bol zaradený do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.
Okrem toho bolo zistené, že trestným rozkazom Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 7T 41/2012 zo dňa 13.3.2012 bol obžalovaný uznaný za vinného v bode 1/ pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zákona a v bode 2/ pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 2, ods. 3 písm. b), c) Tr. zákona, za čo mu bol podľa § 213 ods. 2 Tr. zákona uložený nepodmienečný úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 16 mesiacov, pre výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Keďže žalovaný trestný čin obžalovaný spáchal skôr, než mu bol Okresným súdom Stará Ľubovňa v konaní sp. zn. 7T 41/2012 doručený trestný rozkaz, boli splnené predpoklady uvedené v § 42 ods. 1 Tr. zákona pre uloženie súhrnného trestu a to podľa zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin najprísnejšie trestný zo zbiehajúcich sa trestných činov. Týmto ustanovením je ust. § 213 ods. 2 Tr. zákona, ktoré ustanovuje trestnú sadzbu odňatia slobody za prečin sprenevery na jeden až päť rokov.
V predmetnom trestnom konaní je obžalovaný stíhaný pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zákona, za ktorý Tr. zákon ustanovuje trest odňatia slobody vo výmere do 2 rokov. Obžalovaný sa teda odsudzuje za trestný čin menej závažný, než za aké bol odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 7T 41/2012 zo dňa 13.3.2012, k výroku o treste ktorého sú splnené podmienky pre uloženie súhrnného trestu.
Ďalej je z obsahu oboznámených spisov zrejmé, že pred spáchaním žalovaného trestného činu na obžalovaného ešte nebolo pôsobené výkonom trestu odňatia slobody a že tresty odňatia slobody uložené v konaniach sp. zn. 7T 41/2012 a 7T 8/2010 nastúpil až 9.5.2012. Z celkovej dĺžky týchto trestov 32 mesiacov pritom vykonal viac ako 17 mesiacov, keď dňa 15.10.2013 bol uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 4PP 23/2013 z výkonu týchto trestov podmienečne prepustený a bola mu určená skúšobná doba podmienečného prepustenia v trvaní 3 rokov.
Z dokazovania vykonaného na verejnom zasadnutí vyplýva, že po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody došlo u obžalovaného k takým skutočnostiam, z ktorých možno vyvodiť, že skôr uložené tresty boli na jeho nápravu a na ochranu spoločnosti dostatočné. Odvolací súd zistil, že obžalovaný s H. G. dňa
XX.X.XXXX opäť uzavreli manželstvo, s ktorou čakajú štvrté dieťa. Podľa predloženého živnostenského listu a vyjadrenia obžalovaného tento začal opäť podnikať a z príjmov získaných z tejto činnosti bude schopný v krátkej dobe uhradiť aj škodu spôsobenú trestným činom.
Na základe týchto skutočností krajský súd dospel k záveru, že trest uložený trestným rozkazom Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 7T 41/2012 zo dňa 13.3.2012, z ktorého v prípade neosvedčenia sa v skúšobnej dobe má vykonať ešte takmer 15 mesiacov, je na ochranu spoločnosti a nápravu obžalovaného dostatočný.
Preto odvolací súd v súlade s ust. § 44 Tr. zákona od uloženia súhrnného trestu upustil.
Za správny je potrebné považovať výrok napadnutého rozsudku o náhrade škody. Len z dôvodu, že tento výrok má svoj podklad vo výroku o vine, ktorý bol zrušený, musel byť zrušený aj výrok napadnutého rozsudku o náhrade škody. V súlade s napadnutým rozsudkom potom krajský súd opäť obžalovanému uložil povinnosť nahradiť poškodenému škodu spôsobenú trestným činom.
Vzhľadom na uvedené dôvody krajský súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je
prípustný.