Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_13CoKR-13-2014.pdf
PDF · 116.63 KB
Case nature
Area
Subarea
13CoKR/13/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Dubcovej a členov senátu Mgr. Zuzany Štolcovej, JUDr. Jany Martinčekovej, v právnej veci žalobcu: Ing. Bohuslav Belanec, nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX/XX, XXX XX M., zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Václavom Jaroščiakom, advokátom, so sídlom M. N. XX, XXX XX . M., proti žalovanému: Mgr. Marína Gallová, so sídlom kancelárie H. XX, XXX XX J., správca úpadcu CERTIFIKOVANÁ INVESTIČNÁ A STAVEBNÁ SPOLOČNOSŤ, s.r.o., so sídlom Dlhá 90, 010 09 Žilina, IČO: 31 615 422, zastúpenému právnym zástupcom Mgr. Richardom Karkóom, advokátom, so sídlom Y. Q. Y. XXXX/XX, XXX XX M., v konaní o určenie popretej pohľadávky, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 11Cbi/6/2012-120 zo dňa 03.04.2013
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 11Cbi/6/2012-120 zo dňa 03.04.2013, p o t v r d z u j e .
Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania, a to trovy právneho zastúpenia 128,22 Eur, v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Václava Jaroščiaka, advokáta, so sídlom M. N. XX, XXX XX M..
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že žalobca je voči úpadcovi veriteľom pohľadávky vo výške 28.251,90 Eur, ktorej právnym dôvodom je pohľadávka voči spoločnosti - účet XXX XXX, zapísanej v konečnom zozname pohľadávok úpadcu CERTIFIKOVANÁ INVESTIČNÁ A STAVEBNÁ SPOLOČNOSŤ, s.r.o., Dlhá 90, 010 09 Žilina, IČO: 31 615 422, pod poradový číslom 506 s tým, že poradie tejto pohľadávky je iná pohľadávka. Súčasne žalobcovi náhrada trov konania nebola priznaná. Okresný súd v odôvodnení uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal určiť, že je veriteľom pohľadávky vo výške 28.251,90 Eur, ktorej právnym dôvodom vzniku je pohľadávka voči spoločnosti - účet XXX XXX, zapísanej v konečnom zozname pohľadávok úpadcu pod poradovým číslom 506, ktorú žalobu odôvodnil tým, že si do konkurzného konania prihlásil svoju pohľadávku vo výške 28.251,90 Eur, ktorú osvedčil listinnými dôkazmi. Správkyňa poprela pohľadávku čo do právneho dôvodu s tým, že pohľadávka je sporná a ďalej uviedla, že úpadca nepredložil správkyni účtovníctvo za rok 2011, a preto nebolo možné zistiť, či vklady do pokladne boli skutočne zrealizované. Žalobca v podanej žalobe poukázal na to, že popretie pohľadávky je zmätočné, pretože správkyňa mala účtovníctvo v celom rozsahu v čase popretia k dispozícii a toto popretie bližšie neodôvodnila, z ktorého dôvodu sa žalobca domáhal určenia, že je veriteľom tejto pohľadávky. Okresný súd po vykonanom dokazovaní, aplikácii ust. § 28 ods. 5, § 29 ods. 1, 5, 6, 9, § 30 ods. 1 veta prvá, § 32 ods. 1, 3, 6 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení platnom a účinnom do 31.12.2011 (ďalej len zákon č. 7/2005 Z.z.“) uviedol, že ako prvou sa zaoberal otázkou dodržania zákonom stanovených lehôt. Účinky vyhlásenia konkurzu nastali ku dňu 24.11.2011 a posledným dňom lehoty na podanie prihlášky bol deň 09.01.2012, kedy žalobca prihlášku doručil súdu. Posledným dňom na podanie incidenčnej žaloby bol deň 09.03.2012
a žalobca žalobu podal dňa 06.03.2012, preto bolo možné konštatovať, že bola dodržaná zákonom stanovená 30-dňová lehota na podanie žaloby na určenie popretej pohľadávky. Predmetom konania bolo určenie pohľadávky, ktorá bola prihlásená právnym dôvodom pohľadávky voči spoločnosti - účet XXX XXX. Správkyňa úpadcu poprela túto pohľadávku z titulu, že nemá k dispozícii účtovníctvo a v priebehu konania na tomto popretí trvala, pretože pohľadávka z účtovníctva úpadcu nevyplýva. Okresný súd sa preto zaoberal otázkou, či žalobca preukázal existenciu svojej pohľadávky a na druhej strane, či správkyňa uniesla dôkazné bremeno ohľadom popretia tejto pohľadávky.
Okresný súd uviedol, že podľa vykonaných dôkazov bolo zistené, že žalobca poskytoval dotácie do pokladne v spoločnosti úpadcu v priebehu rokov 2009 až 2011, ktorá skutočnosť vyplynula nielen z výpovede žalobcu, ktorý uviedol, že dotácie sa realizovali za účelom zachovania chodu spoločnosti, ale predovšetkým tieto dotácie vyplynuli z účtovných dokladov, ktoré žalobca predložil. Zo strany žalobcu boli predložené účtovné doklady nielen za rok 2011, ale aj za roky 2009 a 2010. Z dokladov vyplýval stav a zostatok na účte pohľadávky, ktorú mal žalobca voči úpadcovi. Tento stav bolo možné označiť za kontinuálne preukázaný už od spomínaného roku 2009, keď zostatok evidovaný ku koncu roku 2009 bol prenášaný na začiatok do roku 2010 a zostatok ku koncu roku 2010 bol prenesený na začiatok účtovného obdobia roku 2011. Podľa vyjadrenia žalobcu a vypočutej účtovníčky bolo zrejmé, že pohľadávka, ktorá tvorila predmet konania, vznikla rozdelením pôvodnej pohľadávky evidovanej spoločnosťou voči žalobcovi na samostatné podúčty. Pôvodná pohľadávka, ktorá bola evidovaná ku koncu roku 2011, obsahovala aj pohľadávku žalobcu na podiel na zisku, pričom v účtovníctve bola následne táto pohľadávka preúčtovaná na samostatný účet a na účte XXX XXX bola evidovaná len pohľadávka titulom dotácií spoločníka do pokladne spoločnosti. Z predložených dokladov za rok 2009 a 2010 tak okresný súd mal preukázané, že vklady spoločníka existovali aj v tomto období.
Žalovaný namietal, že vklady boli preukázané len za rok 2011 a za roky 2009 a 2010 z účtovníctva nevyplývali. Na preukázanie tohto tvrdenia žalovaný nepredložil žiadne dôkazy a ani žiadne dôkazy neboli okresnému súdu navrhnuté. Žalovaný sa odvolával len na správu audítora a list manažmentu. Tieto dôkazy vo všeobecnej rovine však spochybňujú vedenie účtovníctva úpadcu, avšak nepreukazujú žalovaným tvrdenú skutočnosť o tom, že vklady boli fiktívne, resp. že nikdy do pokladne vložené neboli. V tejto súvislosti okresný súd uviedol, že za stav účtovníctva nesie zodpovednosť úpadca, teda spoločnosť, ktorá je povinná účtovníctvo viesť v súlade so zákonom. Zodpovednosť za stav účtovníctva preto nemožno prenášať na veriteľa spoločnosti, a to ani v prípade, ak veriteľ je zároveň konateľom tejto spoločnosti. O tom, že vklady do spoločnosti reálne prebiehali, svedčila aj žalovaným predložená správa, resp. list manažmentu vypracovaný audítorom, ktorý potvrdzuje skutočnosti tvrdené žalobcom. Z tohto listu manažmentu vyplynulo, že v priebehu roku 2011 spoločníci dotovali spoločnosť vkladmi do pokladne s tým, že tieto vklady boli následne používané na úhradu faktúr dodávateľov spoločnosti. Potvrdilo to aj vyjadrenie žalobcu, ktorý rovnakým spôsobom opísal dotácie, ktoré úpadcovi poskytol. Dotácie uskutočnené v roku 2011 tak bolo možné považovať za jednoznačne preukázané. Ohľadom spochybnenia dotácií za rok 2009 a 2010 svoje dôkazné bremeno žalovaný neuniesol. Za rozhodujúci doklad pritom bolo možné považovať knihu analytickej evidencie, ktorá potvrdzuje uplatnenú pohľadávku žalobcu vo výške 28.251,90 Eur. Tento doklad bol potvrdený pečiatkou žalovaného a podpisom jeho konateľa pána Cibuľku. Z dôvodu, že tento doklad nebol adresovaný žalobcovi, nemožno ho označiť za uznanie záväzku, išlo však o podstatný doklad, ktorým spoločnosť potvrdzuje existenciu takéhoto záväzku voči žalobcovi, aj keď tento doklad ostatné atribúty uznania záväzku podľa § 323 Obchodného zákonníka nespĺňa. Žalovaný neuniesol svoje dôkazné bremeno a v konaní nevyvrátil hodnovernosť tohto dokladu. Žalovaný len spochybňoval samotné účtovníctvo úpadcu, čo však na unesenie dôkazného bremena žalovaným ohľadne tvrdenej neexistencie tejto pohľadávky nepostačovalo. Na základe týchto skutočností okresný súd dospel k záveru, že žalobca v konaní uniesol svoje dôkazné bremeno a preukázal, že je nositeľom pohľadávky prihlásenej do konkurzného konania voči úpadcovi. Z vykonaných dôkazov vyplynulo, že žalobcovi vznikla pohľadávka titulom dotácií voči spoločnosti, ktorá je v účtovníctve úpadcu vedená na účte XXX XXX v prihlásenej výške. Okresný súd preto žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel. Vzhľadom k týmto prijatým záverom potom okresný súd zamietol ďalšie dôkazné návrhy žalobcu, ktoré mali smerovať k preukázaniu dôvodnosti podanej žaloby. Bol tak zamietnutý návrh na vypočutie audítorky a na skúmanie celého účtovníctva úpadcu v zmysle návrhu žalobcu.
Pri rozhodovaní o trovách prvostupňového konania okresný súd aplikoval ust. § 142 ods. 1, § 150 O.s.p.. Žalobca bol v konaní úspešný, a preto mu vzniklo právo na náhradu trov konania. Okresný súd mal za to, že je tu dôvod hodný osobitného zreteľa v znení ust. § 100 ods. 2 písm. a) zákona č. 7/2005 Z.z., podľa ktorého sú v konkurze z uspokojenia okrem iného vylúčené aj trovy účastníkov konania, ktoré im vznikli účasťou v konkurznom konaní a v konaniach súvisiacich s týmto konaním. Konkurzné právo preto vylučuje trovy úspešného účastníka z uspokojenia v konkurznom konaní. Pri rozhodovaní o trovách konania bolo potrebné prihliadnuť ku všetkým okolnostiam veci, ktoré by mohli mať vplyv na stanovenie povinnosti nahradiť trovy konania. Rozhodnutie, ktorým by okresný súd neúspešnému správcovi uložil povinnosť nahradiť trovy konania úspešnému žalobcovi, by bolo v rozpore s ust. § 100 ods. 2 písm. a) zákona č. 7/2005 Z.z.. Správca, ktorý je podľa zákona č. 7/2005 Z.z. oprávnený uspokojovať veriteľov len v súlade s ustanoveniami tohto zákona, by okresným súdom uloženú povinnosť nahradiť trovy konania súvisiaceho s konkurzným konaním nemohol splniť. Po skončení konkurzného konania by síce rozhodnutie o trovách konania, ktoré by boli úspešnému žalobcovi priznané, bolo formálne vykonateľné, úpadcom je však v tomto prípade právnická osoba, ktorá po skončení konkurzného konania nielen že nebude mať žiaden majetok, ale bude z obchodného registra vymazaná. Ani po skončení konkurzného konania by takéto priznané trovy nemohli byť uspokojené. Okresný súd preto o trovách prvostupňového konania rozhodol tak, že žalobcovi ich náhradu nepriznal.
Proti tomu rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný. Odvolacie dôvody vychádzali z ust. § 205 ods. 2 písm. d), f) O.s.p., keďže žalovaný mal za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ako aj, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaný mal za to, že žalobca dôkazné bremeno neuniesol, pretože nepreukázal existenciu svojej pohľadávky. Výpis z knihy analytickej evidencie podpísaný konateľom spoločnosti nie je relevantným dôkazom toho, že vklady boli do pokladne reálne vložené, čo napokon bolo preukázané aj výpoveďou svedkyne K. Q.. Výpis z knihy analytickej evidencie je totiž len účtovným dokladom, t.j. dokladom, že vklady boli zaúčtované, nie však reálne vložené. Vypočutá svedkyňa jednoznačne uviedla, že vklady do pokladne úpadcu neboli realizované priamo, ale tak, že úhrady jednotlivých konateľov za úpadcu boli zaúčtované ako vklady do pokladne, ale reálne tieto peňažné prostriedky nikdy do pokladne vložené neboli. Podľa výpovede svedkyne k zisteným inventúrnym rozdielom sa vyjadrovali konatelia a ona vklady do pokladne účtovala podľa pokynov konateľov tak, aby bol zostatok v pokladni nulový, nie mínusový, pretože zákon o účtovníctve takýto stav nepripúšťa. Svedkyňa uviedla, že zaúčtovala len jeden „vklad“ žalobcu, evidovaný dňa 20.11.2011, pretože len v tom čase viedla účtovníctvo úpadcu. Aj v danom prípade podľa názoru žalovaného nešlo o reálny peňažný vklad zo strany žalobcu, ale len o zaúčtovanie úhrady vykonanej žalobcom, ktorá žalobcom bola navyše iba tvrdená. Z týchto dôkazov, t.j. z výpovede K. Q., ani z výpovede žalobcu, ani z predložených listinných dôkazov podľa názoru žalovaného nebolo preukázané, že žalobca vklady do pokladne reálne vložil. Žalobca len tvrdil, že uhrádzal pohľadávky úpadcu, to znamená plnil za tretieho. Žalobca si v konkurznom konaní neuplatnil voči úpadcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia a takýto nárok napokon ani nepreukázal. Žalovaný počas celého konania poukazoval na tú skutočnosť, že žalobca a rovnako ďalší spoločník Ing. Cibulka nimi tvrdené vklady do pokladne úpadcu vykonávali výlučne v hotovosti, nikdy nie cez účet úpadcu, t.j. v konaní nebolo preukázané, že by peňažné prostriedky reálne prešli cez účet úpadcu. Pokiaľ by dotácia bola úpadcovi zo strany žalobcu v roku 2009 a 2010 reálne poskytnutá tak, ako ju účtoval úpadca na účte XXX, v priebehu roku 2010 by zrejme nebol podaný návrh na reštrukturalizáciu úpadcu z dôvodu nepriaznivej finančnej situácie. Ak okresný súd uviedol, že zodpovednosť za stav účtovníctva nemožno prenášať na veriteľa spoločnosti, a ani v prípade, že je veriteľ zároveň konateľom spoločnosti, tak s takouto argumentáciou sa žalovaný nestotožnil. Konateľa spoločnosti zákonite nemožno považovať za bežného veriteľa spoločnosti vzhľadom na to, že samotný konateľ je v zmysle ust. § 135 ods. 1 Obchodného zákonníka zodpovedný za vedenie účtovníctva, t.j. je oprávnený priamo zasahovať do spôsobu vedenia účtovníctva, rozhodovať o uznaní, resp. neuznaní pohľadávok jednotlivých veriteľov a pod. Nemôže sa preto zbavovať zodpovednosti za nesprávne vedenie účtovníctva. Žalovaný žiadal rozsudok okresného súdu podľa ust. § 220 O.s.p. zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca prostredníctvom právneho zástupcu. Žalobca poukázal na to, že správkyňa úpadcu prevzala od konateľov spoločnosti kompletné účtovníctvo úpadcu za celé obdobie obchodnej činnosti. Iba cez účtovníctvo úpadcu a účtovné prípady preukazované účtovnými dokladmi možno objektívne dokázať, či preukázať, či prihlásená pohľadávka
vznikla, existuje a z nich vyvodiť, z akého právneho dôvodu vznikla a existuje. Zákonnou povinnosťou správcu v konkurznom konaní pri zisťovaní prihlásených pohľadávok veriteľov je skutkový stav porovnať s účtovnou a inou evidenciou úpadcu v zmysle § 32 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z.. Žalobca poukázal na to, že žalovaný - správkyňa úpadcu nepostupovala s odbornou starostlivosťou tak, ako jej to prikazuje zákon, keďže pri výkone svojej správcovskej činnosti neurobila žiadne porovnanie s účtovnou evidenciou úpadcu. Ak by tak urobila, nemohla by tvrdiť, že žalobca všetky vklady do spoločnosti realizoval iba v hotovosti a nikdy nie na účet spoločnosti a toto svedčí o fiktívnosti takýchto vkladov. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na výpis z účtu č. XXX XXX, ako na nespornú skutočnosť, že napríklad 21.12.2009 vložil na účet úpadcu č. účtu: 3549568/5200 ako dotáciu do spoločnosti úpadcu čiastku spolu 44.000 Eur (4.000 Eur + 40.000 Eur), ktoré boli následne úpadcom použité na výplatu zamestnancov. Žalobca uviedol, že sa nestotožňuje s tvrdením žalovaného, že neuniesol dôkazné bremeno. Naopak, napriek tomu, že všetky listinné dôkazy (účtovné doklady, účtovníctvo) je v úplnej dispozícii žalovaného, právny dôvod i existenciu prihlásenej pohľadávky v rámci svojich možností preukázal, a to napriek vyslovene úmyselnému sabotovaniu zistenia skutkového a právneho stavu žalovaným. Žalovaný poprel pohľadávku z dôvodu jej spornosti, ktorá mala spočívať v tom, že úpadca správcovi nepredložil účtovníctvo za rok 2011, a preto správca nemohol vylúčiť spornosť. V danom konaní žalobca preukázal, že žalovaný - správkyňa úpadcu mala účtovníctvo úpadcu kompletne k dispozícii podľa odovzdávacieho protokolu dňa 6.2.2012 o 15.00 hod. Žalobca ako konateľ spoločnosti sa nezbavuje zodpovednosti za vedenie spoločnosti, avšak tvrdí, že účtovníctvo spoločnosti bolo vedené riadne a úplne, čo bolo v minulosti opakovane potvrdené vykonanými auditmi a audítorskými správami vypracovanými audítormi. Žalobca žiadal rozsudok okresného súdu potvrdiť a žalovaného zaviazať na náhradu trov konania.
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec v medziach ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. § 156 ods. 1, 3 O.s.p. bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p.. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13CoKR/13/2014-198 zo dňa 15.05.2014 a doručovanie upovedomenia o termíne vyhlásenia rozsudku účastníkom konania prostredníctvom ich právnych zástupcov s tým, že podľa ust. § 156 ods. 1, 3 O.s.p. bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 10.06.2014, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline v spojení s ust. § 211 ods. 2 O.s.p..
Za aplikácie ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bol posudzovaný napadnutý rozsudok okresného súdu v medziach odvolacích dôvodov žalovaného obsiahnutých v podaní zo dňa 22.05.2013, ktoré smerovali k výrokovej časti rozhodnutia okresného súdu, ktorou bolo určené, že žalobca je voči úpadcovi veriteľom pohľadávky vo výške 28.251,90 Eur, ktorej právnym dôvodom je pohľadávka voči spoločnosti - účet XXX XXX zapísanej v konečnom zozname pohľadávok úpadcu CERTIFIKOVANÁ INVESTIČNÁ A STAVEBNÁ SPOLOČNOSŤ, s.r.o., Dlhá 90, 010 09 Žilina, IČO: 31 615 422 pod poradovým číslom 506 s tým, že poradie tejto pohľadávky je iná pohľadávka.
V súvislosti s odvolacími dôvodmi žalovaného a posúdenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu, po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu vyplynulo, že žalobca si prihláškou (č.l. 19 až 22 spisu) do konkurzného konania prihlásil pohľadávku voči dlžníkovi -úpadcovi CERTIFIKOVANÁ INVESTIČNÁ A STAVEBNÁ SPOLOČNOSŤ, s.r.o., vo výške 28.251,90 Eur, keď žalobca pri právnom dôvode vzniku pohľadávky uviedol Pohľadávka voči spoločnosti - účet XXX XXX. Žalobca splnil svoju povinnosť, ktorá mu vyplývala aj z ust. § 29 ods. 6 zákona č. 7/2005 Z.z., keď k prihláške pripojil listiny, t.j. dokumentáciu, z ktorej vyplývala pohľadávka prihlásená v konkurznom konaní. Konkrétne išlo o knihu analytickej evidencie - prehľad účtov za rok 2011, ktorá sa týkala ostatných záväzkov voči spoločníkom
- Belanec, č.l. 23 spisu, z ktorej vyplývala výška pohľadávky uplatnenej žalobcom v súdnom konaní, a to v sume 28.251,90 Eur, ktorej určenia sa žalobca domáhal.
Na pojednávaní konanom pred okresným súdom dňa 15.02.2013, žalobca predložil výpis z účtu č. 261 571, č.l. 98 až 103 spisu, z ktorého vyplývajú transakcie medzi žalobcom a úpadcom. Žalobca na pojednávaní konanom dňa 15.02.2013, č.l. 95 spisu, uviedol, že pohľadávka, ktorá bola uplatnená prihláškou v konkurznom konaní úpadcu CERTIFIKOVANÁ INVESTIČNÁ A STAVEBNÁ SPOLOČNOSŤ, s.r.o., vznikla voči úpadcovi z titulu dotácie spoločníka do pokladne spoločnosti, pričom k týmto dotáciám zo strany spoločníkov dochádzalo od roku 2008 až 2009, kedy z dôvodu hospodárskej krízy sa spoločnosť - dlžník (úpadca) dostávala do platobnej neschopnosti vzhľadom k tomu, že spoločnosť musela platiť svoje záväzky, napr. mzdové náklady, úhrady za elektrickú energiu, leasing a daňové povinnosti, preto spoločníci spoločnosť dotovali. Ďalej žalobca uviedol, že suma na účte sa kumulovala asi od roku 2009 a ku koncu roka 2009 bola na účte č. XXX XXX evidovaná suma 40.425 Eur, ku koncu roka 2010 suma stúpla na 1.180.625,11 Eur, ktorá suma sa objavuje aj v doklade, ktorý bol pripojený k prihláške, podľa ktorého táto suma bola následne preúčtovaná na iný účet. Žalobca poukázal na to, že k preúčtovaniu tejto sumy na iný účet došlo po tom, ako pre spoločnosť - úpadcu začala robiť účtovníctvo iná ekonómka, ktorá navrhla, aby sa tento účet rozdelil na tri podúčty XXX XXX, XXX XXX a XXX XXX. Predmetom konania bola suma vyčíslená ku dňu vyhlásenia konkurzu v mimoriadnej účtovnej závierke sumou 28.251,90 Eur. Žalobca potvrdil, že dotácie do spoločnosti prebiehali aj z jeho strany takým spôsobom, že buď boli peniaze vkladané do pokladne v hotovosti, prípadne prevodom na účet, resp. sa priamo platili pohľadávky podľa faktúr jednotlivých dodávateľov, tzn. po tom, ako bola faktúra dodávateľovi zaplatená, sa táto suma objavila ako dotácia spoločnosti - úpadcu na uvedenom účte.
Krajský súd mal z výpovede svedkyne K. Q. na pojednávaní konanom pred okresným súdom dňa 03.04.2013 v zhode s výpoveďou žalobcu, preukázanú pohľadávku žalobcu ako veriteľa voči úpadcovi CERTIFIKOVANÁ INVESTIČNÁ A STAVEBNÁ SPOLOČNOSŤ, s.r.o., keď K. Q., ktorá spracovávala účtovníctvo úpadcu od augusta 2011 do mesiaca jún 2012 potvrdila, že žalobca predložil všetky doklady týkajúce sa jeho pohľadávky. Svedkyňa K. Q. potvrdila, že doklady zo strany žalobcu boli predložené a následne internými účtovnými dokladmi bola urobená analytická evidencia účtu tak, aby bol zrejmý konečný stav a ku všetkým interným účtovným dokladom boli pripojené doklady preukazujúce pravdivosť účtovných skutočností, keďže v čase, kedy spracovávala účtovníctvo, žalobca naďalej platil záväzky spoločnosti (úpadcu), a to takým spôsobom, že buď priamo zaplatil vystavené faktúry dodávateľom alebo zakúpil nejaké veci, ktoré spoločnosť pre svoju činnosť potrebovala a tieto skutočnosti v danom období zaúčtovala. Svedkyňa potvrdila, že žalobca zaplatil faktúry dodávateľom a doklady o úhrade priniesol na zaúčtovanie, pričom v pokladni sa to potom riešilo takým spôsobom, že sa táto úhrada zaúčtovala ako príjem, ako dotácia pokladne zo strany spoločníka a následne bol vystavený výdavkový pokladničný doklad, podľa ktorého spoločnosť - úpadca tento záväzok dodávateľovi zaplatila. Výpoveďou svedkyne K. Q. sa potvrdila aj skutočnosť odovzdania všetkých dokladov súvisiacich s účtovnou evidenciou úpadcu
- dlžníka správkyni úpadcu.
Krajský súd v zhode so záverom okresného súdu konštatuje, že výsledky dokazovania potvrdili skutočnosť dotácií žalobcu pre spoločnosť - úpadcu v rokoch 2009 a 2010 a takisto k dotáciám zo strany žalobcu došlo do pokladne spoločnosti aj za rok 2011. O priebehu dotácií a ich spôsobe v konečnom dôsledku svedčí aj dôkaz - list manažmentu, keď z vkladov aj žalobcu boli uhrádzané faktúry dodávateľov spoločnosti (úpadcu), t.j. uhrádzané záväzky spoločnosti - úpadcu. V rovine námietky žalovaným, že sa malo jednať o „fiktívne“ vklady, je podľa názoru krajského súdu potrebné poukázať na to, že žalovaný mal k dispozícii kompletné účtovníctvo úpadcu, a preto pri dispozícii s takýmito dokladmi bola na žalovanom dôkazná povinnosť vyvrátiť tvrdenia a dôkazy zo strany žalobcu, k čomu zo strany žalovaného nedošlo. Vzhľadom k danému skutkovému stavu tak bolo nevyhnutné aj v rámci vyvolaného odvolacieho konania vysloviť, že žalobca v konaní uniesol svoje dôkazné bremeno a preukázal, že je veriteľom pohľadávky prihlásenej do konkurzného konania voči úpadcovi a ak okresný súd žalobe žalobcu vyhovel, tak jeho rozhodnutie bolo vecne správne a krajským súdom potvrdené.
Žalovaný i napriek tomu, že mal k dispozícii účtovníctvo úpadcu, nepredložil žiadne relevantné dôkazy a nebol navrhnutý okresnému súdu zo strany žalovaného taký dôkaz, ktorý by vyvrátil tvrdenia a
dôkazy žalobcu. Krajský súd sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu, že žalovaný predkladanými dôkazmi len spochybnil účtovníctvo úpadcu, avšak nevyvrátil existenciu žalobcom uplatnenej pohľadávky v konkurznom konaní. Krajský súd ďalej poukazuje aj na listinu na č.l. 23 spisu - kniha analytickej evidencie - prehľad účtov, z ktorej vyplýva záväzok dlžníka - úpadcu voči žalobcovi vo výške 28.251,90 Eur, keďže podľa tohto listinného dôkazu sa potvrdzuje existencia pohľadávky žalobcu a na druhej strane záväzok úpadcu - dlžníka voči žalobcovi.
Vzhľadom k vyššie uvedeným zhodnoteniam vykonaných dôkazov pred okresným súdom, keď sa krajský súd stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu viažucom sa k výrokovej časti, ktorou bolo určené, že žalobca je voči úpadcovi veriteľom pohľadávky vo výške 28.251,90 Eur, tak nebol zistený ako relevantný ani jeden z odvolacích dôvodov žalovaného, pretože rozhodnutie okresného súdu vychádza z riadne zisteného skutkového stavu, výsledkom ktorého sú správne skutkové zistenia. Nebol relevantný ani odvolací dôvod žalovaného o nesprávnom právnom posúdení veci, pretože okresný súd na správne zistený skutkový stav veci aplikoval aj správny právny predpis, a to zákon č. 7/2005 Z.z. a jeho jednotlivé zákonné ustanovenia, ktoré sú citované v odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu. Vo vzťahu k vecno-právnym záverom vysloveným okresným súdom v odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu viažucom sa k výroku, ktorým bolo žalobe žalobcu vyhovené, krajský súd uvádza, že sa s nimi stotožňuje a v podrobnostiach na tieto závery odkazuje.
K úplnosti je potrebné dodať, že spôsob a forma dotácií do spoločnosti - úpadcu bola podľa výsledkov dokazovania žalobcom preukázaná, a preto žalobca je veriteľom pohľadávky vzniknutej titulom týchto dotácií, ktoré poskytoval spoločnosti - úpadcovi na splnenie záväzkov tejto spoločnosti. Krajský súd sa nestotožňuje ani s odvolacím dôvodom žalovaného s poukazom na ust. § 135 ods. 1 Obchodného zákonníka, keďže v danom sporovom prípade predmetom konania nebolo posudzovanie správnosti vedenia účtovníctva, ale bolo vyhodnocované za dôkaznej povinnosti sporových strán, či žalobca je veriteľom prihlásenej pohľadávky do konkurzného konania, pričom výsledky dokazovania preukázali, že pohľadávka žalobcu v sume 28.251,90 Eur patrí do konkurznej podstaty úpadcu - dlžníka. Žalobcu v danom konaní zaťažovalo dôkazné bremeno, ktoré pokiaľ uniesol a preukázal dôvodnosť svojho nároku, resp. pohľadávky uplatnenej prihláškou v konkurznom konaní, a to hlavne na základe listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spisovom materiáli v spojení s výpoveďou žalobcu a svedkyne, tak následne bolo nevyhnutné žalobe žalobcu vyhovieť. Ak takýmto spôsobom postupoval okresný súd a žalobe žalobcu vyhovel, tak ani krajský súd nezistil dôvod, pre ktorý by malo dôjsť k zmene napadnutého rozsudku okresného súdu, a preto vo vyvolanom odvolacom konaní bol rozsudok okresného súdu potvrdený v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p..
Vo vzťahu k výrokovej časti o trovách prvostupňového konania je nevyhnutné uviesť, že žalobca ako úspešný účastník prvostupňového konania nepodal odvolanie proti výroku o trovách prvostupňového konania, preto sa táto výroková časť rozhodnutia okresného súdu nestala predmetom posudzovania v odvolacom konaní, a to aj za aplikácie ust. § 212 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Vzhľadom k uvedenému procesnému stavu potom bol rozsudok okresného súdu potvrdený aj vo výroku o trovách prvostupňového konania, avšak z dôvodu, že nepodaním odvolania žalobcom nepodliehal hodnoteniu, posudzovaniu krajským súdom.
O trovách tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1, § 151 ods. 1, 8 O.s.p.. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorý v písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 18.06.2013 si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania, ktorú vyčíslil podaním zo dňa 18.06.2014 doručeným krajskému súdu dňa 18.06.2014. Trovy odvolacieho konania pozostávali z trov právneho zastúpenia podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. § 11 ods. 1 písm. a) za dva úkony právnej služby, písomné vyjadrenie k odvolaniu 1x 60,07 Eur + 1x 7,81 Eur režijný paušál, účasť na verejnom vyhlásení rozsudku dňa 18.6.2014 30,93 Eur, 1x 8,04 Eur režijný paušál, 20 % DPH = 21,37 Eur, súčtom dôvodné trovy odvolacieho konania 128,22 Eur. Podľa ust. § 149 ods. 1 O.s.p. je žalovaný povinný nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania na účet právneho zástupcu žalobcu v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Krajský súd pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania aplikoval ust. § 142 ods. 1 O.s.p., ktoré zákonné ustanovenie vyjadruje zásadu zodpovednosti za výsledok sporového
konania. Uvedené znamená, že účastník, ktorý mal v sporovom konaní plný úspech, má právo na náhradu všetkých účelne vynaložených trov konania. Vo vzťahu k ust. § 150 ods. 1 O.s.p. a ust. § 100 ods. 2 písm. a) zákona č. 7/2005 Z.z. krajský súd uvádza, že primárne je nevyhnutné o nároku na náhradu trov súdneho konania rozhodnúť, pretože v rámci tohto súdneho konania sa rozhoduje o trovách v zmysle Občianskeho súdneho poriadku a nie v zmysle zákona č. 7/2005 Z.z.. K úplnosti krajský súd dodáva, že úlohou súdu pri rozhodovaní o trovách súdneho konania v konkrétnom konaní nie je posudzovať, či pohľadávka vzniknutá ako trovy konania bude v konkurznom konaní uplatniteľná, pretože súd rozhoduje len o oprávnenosti účastníka konania na náhradu trov súdneho konania. Zákonné ust. § 100 ods. 2 písm. a) zákona č. 7/2005 Z.z. preto nemôže ovplyvniť zásadu zodpovednosti za výsledok sporového konania v rovine trov súdneho konania.
Odvolací súd zákonné ust. § 100 ods. 2 písm. a) zákona č. 7/2005 Z.z. nekvalifikuje ako dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle ust. § 150 ods. 1 O.s.p., pre ktorý nie je možné žalobcovi ako úspešnému účastníkovi súdneho konania priznať náhradu trov. Krajský súd uvádza v súvislosti so svojím právnym názorom, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky je aj to, že účastník konania, ktorý v konaní, spravidla v spore uspel, má zásadne právo na to, aby sa mu nahradili všetky trovy, ktoré mu vznikli vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Rozhodovaním o náhrade trov konania môže súd zasiahnuť aj do základného práva vlastniť podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnému účastníkovi alebo účastníkovi, ktorému to priamo priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel vynaložiť.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.