Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1Co-309-2013.pdf
PDF · 78.76 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/309/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr. Dany Ferkovej a JUDr. Petra Tutka v právnej veci žalobcu G.I.C. Cash, a.s., so sídlom v Košiciach, Hradbová 19, IČO: 36 172 081, zastúpeného Advokátskou kanceláriou GOREJ Legal, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Žižkova 6, proti žalovanej A. G., E.. XX.XX.XXXX, I. K. D., K. XXXX/X, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej Právne služby spotrebiteľom a vlastníkom bytov, so sídlom v Košiciach, Škultétyho 3, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Darina Solárová, o zaplatenie 620 eur, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 24.04.2013 č.k. 13C/292/2012-56 jednohlasne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania medzi žalobcom a žalovanou.
N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 620,-- eur spolu s úrokmi z omeškania s percentuálnym vyčíslením za konkrétne časové obdobia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcom rozsahu nárok žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania zamietol. Žalovanú zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 37,-- eur a trovy právneho zastúpenia v sume 228,29 eura, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal.
Týmto rozsudkom rozhodol súd prvého stupňa o nároku žalobcu na zaplatenie sumy 620,-- eur spolu s úrokmi z omeškania, ktorého sa domáhal na základe tvrdenia, že so žalovanou uzavrel dňa 24.3.2009 Zmluvu o pôžičke, na základe ktorej jej požičal sumu 617,-- eur, ktorú sa zaviazala splatiť v 12 mesačných splátkach po 62,-- eur v termíne do 20.4.2010. Žalovaná však riadne uhradila iba prvú splátku.
Súd prvého stupňa odôvodnil rozsudok tým, že z obsahu písomne uzavretej Zmluvy o pôžičke mal za preukázané, že žalobca žalovanej poskytol dňa 24.03.2009 pôžičku vo výške 617,-- eur, a to vyplatením hotovosti. Účastníci zmluvy sa dohodli, že žalovaná vráti pôžičku s 36 % ročným úrokom do dňa 20.04.2010 tak, že celkovo zaplatí žalobcovi sumu 744,-- eur v 12 mesačných splátkach po 62,-- eur. Z dokladov predložených žalobcom vyvodil záver o tom, že táto uhradila žalobcovi iba sumu 124,-- eur, a to splátkou vo výške 62,-- dňa 12.5.2009 a rovnakou splátkou dňa 29.06.2009. Uvedené splátky žalobca započítal. S poukazom na ust. čl. 4 Všeobecných podmienok poskytovania pôžičky mal za to, že celý dlh sa stal splatným neuhradením včas troch po sebe idúcich splátok, a to dňa 20.06.2009.
Mal za to, že nie je medzi účastníkmi sporné, že nárok žalobcu je založený na spotrebiteľskej zmluve podliehajúcej režimu Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Z tohto dôvodu podrobil zmluvu prieskumu v zmysle ust. § 52 ods. 2 a § 53 ods. 8 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že vyššie ustanovená zmluvná podmienka uvedená v čl. 4 Všeobecných podmienok je neplatná. Prihliadol na skutočnosť, že žalobca pred podaním žaloby výzvou žalovanej zo dňa 22.09.2009 túto vyzval na zaplatenie celého nezaplateného zostatku dlhu, ktorú táto prevzala 24.09.2009 a z toho vyvodil záver, že celý dlh sa stal splatným dňa 09.10.2009. Neuhradením uvedenej sumy 620,-- eur sa žalovaná dopustila porušenia zmluvnej povinnosti vrátiť poskytnutú pôžičku, a preto ju zaviazal k tejto povinnosti.
Ohľadne dohodnutých úrokov z pôžičky konštatoval, že ust. § 658 Obč. zák. umožňuje, aby si účastníci zmluvy o pôžičke dohodli úroky. Mal za to, že ich výška nie je limitovaná, nemôže však byť v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Obč. zák.). Konštatoval, že účastníci zmluvy dohodli v jej písomnom vyhotovení úroky z pôžičky vo výške 36 % ročne, avšak na základe vlastného matematického prepočtu zistil a v tomto smere aj sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že dohodnuté úroky z pôžičky pri dohodnutej dobe splatnosti do 20.4.2010 predstavujú výšku úrokov ako rozdiel medzi sumou, ktorú mala žalovaná vrátiť a poskytnutou sumou, t.j. v sume 127,-- eur. S prihliadnutím na výšku požičanej sumy 617,-- eur, považoval ročné úroky vo výške 127,-- eur (20,58 % ročne) za úroky, ktoré nie sú v rozpore s dobrými mravmi. S poukazom na tieto dôvody žalobe vyhovel, vrátane úroku z omeškania, ktorý založil na ust. § 517 ods. 1 a 2 Obč. zák. a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.
Rozhodnutie o trovách konania účastníkov založil na ust. § 142 ods. 3 O.s.p. majúc za to, že žalobca bol neúspešný iba v nepatrnej časti týkajúcej sa príslušenstva uplatnenej pohľadávky a preto mu priznal plnú náhradu trov konania. Tieto pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku v sume 37,-- eur a z trov právneho zastúpenia za štyri úkony právnej pomoci (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie žaloby, účasť na pojednávaní dňa 15.3.2013 a 24.4.2013 po 39,84 eura a s pripočítaním režijných paušálov ustálil výšku trov právneho zastúpenia na 190,24 eur a s pripočítaním DPH v sume 38,05 eura ustálil trovy žalobcu na 228,29 eur.
Proti rozsudku podala včas odvolanie žalovaná. V odvolaní uviedla, že má za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Opätovne sa pridržiavala svojich tvrdení uvedených už v odpore proti platobnému rozkazu, kde tvrdila, že jej bola vyplatená pôžička iba v sume 200,-- eur napriek tomu, že podpísala výdavkový doklad na sumu 617,-- eur. Bolo jej zo strany zástupcu žalobcu oznámené, že sú to čiastky, ktoré prináležia k pôžičke a v inom prípade by jej pôžičku neposkytli. Keďže peniaze potrebovala, tak uvedený doklad podpísala. Uviedla, že pri preberaní peňazí boli prítomné dve svedkyne, jej suseda, tá však dňa 19.05.2013 zomrela, ako aj ďalšia suseda A. A., ktorá však žije v Rakúsku na neznámom mieste a preto jej svedčiť nemôže. Tvrdenie zástupcu žalobcu, že ak doklad nepodpíše, peniaze jej nedajú, považovala za vyhrážku. Poukázala na to, že má 79 rokov, je starobnou dôchodkyňou zdravotne ťažko postihnutou.
Žalobca sa k odvolaniu žalovanej vyjadril tak, že rozsudok súdu prvého stupňa žiadal ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť. Zotrval na svojom stanovisku, že žalovanej poskytol pôžičku vo výške 617,-- eur a v tomto smere poukazoval na to, že žalovaná svojím podpisom na výdavkovom doklade potvrdila prevzatie tejto sumy. Jej tvrdenia o tom, že v skutočnosti jej bola poskytnutá iba suma 200,- eur považuje za účelové s cieľom vyhnúť sa povinnosti, ktorá jej bola uložená rozsudkom.
Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa vo vyhovujúcom výroku, ako aj vo výroku o trovách konania účastníkov, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania, postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie postupom podľa § 120 ods. 1 O.s.p., vykonané dôkazy aj vyhodnotil postupom zodpovedajúcim úprave § 132 O.s.p. a vec aj správne právne posúdil aj vecne správne vo veci rozhodol.
Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie, než ako rozhodol súd prvého stupňa.
Za vecne správne a výstižné považuje odvolací súd aj dôvody prvostupňového rozsudku a preto na ne v súlade s ust. § 219 ods. 2 odkazuje a s poukazom na obsah odvolania žalovanej týmto považuje za potrebné dodať:
Podľa ust. § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak jej vykonanie je nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
V citovanom zákonnom ustanovení je upravená jedna zo základných zásad civilného sporového konania tzv. prejednacia zásada, ktorá ukladá účastníkom povinnosť nielen tvrdenia, ale aj dôkaznú povinnosť spočívajúcu v povinnosti označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd je v takomto konaní povinný vykonať iba dôkazy, ktoré účastníci na preukázanie svojich tvrdení označili a nesplnenie tejto dôkaznej povinnosti má zásadne za následok procesnú zodpovednosť, ktorá sa prejaví neúspechom v konaní.
Žalovaná sa v konaní bránila skutočnosťou, že žalobca jej v skutočnosti neposkytol pôžičku v sume 617,-- eur tak, ako je to uvedené v písomne vyhotovenej zmluve, ale iba sumu 200,-- eur. Na tieto svoje tvrdenia však žalovaná neoznačila žiadne dôkazy a preto možno považovať za správny postup súdu prvého stupňa, ktorý vychádzal z dôkazov označených žalobcom, a to z obsahu písomne vyhotovenej zmluvy o pôžičke podpísanej žalovanou, ako aj z výdavkového pokladničného dokladu na sumu 617,-- eur, ktorý žalovaná taktiež podpísala. V dôsledku neunesenia dôkazného bremena žalovanej vyvodil súd prvého stupňa správny záver pokiaľ nárok žalobcu vyhodnotil ako dôvodný. Na tejto skutočnosti nezmenil nič ani samotný obsah odvolania žalovanej.
Na základe toho odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v jeho vyhovujúcom výroku ako aj vo výroku o trovách konania účastníkov potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Neúspešnej žalovanej náhrada trov odvolacieho konania nepatrí a žalobca si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, preto odvolací súd nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.