Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (6)Rozsudok_4C-39-2022.pdf
PDF · 139.51 KB
Case nature
Area
Subarea
4C/39/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Rožňava sudkyňou JUDr. Ivetou Farkašovskou v spore žalobcu: SR - Slovenská konsolidačná, a.s., Cintorínska 21, 814 99 Bratislava, IČO: 35 776 005 , proti žalovanému R. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom W.W. XXX, XXX XX R. I., o zaplatenie 78,- eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
1. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 78,00 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 78,00 eur od 19. 06. 2020 do zaplatenia, to všetko v mesačných splátkach po 10,- eur, splatných do konca toho - ktorého mesiaca, pod stratou výhody splátok, počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku.
II. Žalobcovi p r i z n á v a plnú náhradu trov konania proti žalovanému s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Žalobca (pôvodne SR - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866) návrhom na vydanie platobného rozkazu žiadal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu vo výške 78,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 78,- eur od 19.06. 2020 do zaplatenia. Dňa 09.04.2021 boli odboru právnych služieb sekcie legislatívy a právnych služieb Ministerstva vnútra Slovenskej republiky odborom účtovníctva sekcie ekonomiky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky odstúpené podklady na vymáhanie pohľadávky štátu voči povinnému R. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom W. XXX, XXX XX R. I. (ďalej ako „žalovaný“). Žalovanému bola dňa 19.05.2020 vystavená faktúra č. 3060084383 vo výške 78,00 eur, splatná do 18.06.2020 za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení SOŠ VO Modra za obdobie od 06.05. 2020 do 12.05.2020. Keďže žalovaný pohľadávku štátu v lehote splatnosti faktúry neuhradil, bola žalovanému zaslaná výzva na úhradu pohľadávky štátu zo dňa 19.10.2020 na zaplatenie dlžnej sumy do 30 dní od vystavenia výzvy. Žalobca zaslal žalovanému výzvu na úhradu pohľadávky štátu zo dňa 26.01.2022, ktorou vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy do 10 dní od doručenia tejto výzvy. Uvedená doporučená listová zásielka bola žalovaným prevzatá dňa 04.02.2022. Keďže žalovaný nezaplatil žalobcovi dlžnú sumu v lehote splatnosti, dostal sa do omeškania s plnením peňažného dlhu, čím mu zároveň vznikla povinnosť zaplatiť aj zákonný úrok z omeškania, ktorý je v súlade s ustanovením § 121 ods. 3, § 517 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, v spojení s § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka vo výške 5,00 % ročne, a to: - zo sumy 78,00 eur od 19.06.2020 do zaplatenia. Podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon č. 355/2007 Z. z.“) náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť. Predmetné ustanovenie umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré
vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia tým, že tieto náklady je fyzická osoba povinná znášať. Uloženie povinnosti podľa ustanovenia § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. znášať náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia osobe, ktorá je povinná tieto povinnosti 3 plniť, je podľa Ústavného súdu SR v súlade s ustanoveniami Ústavy SR (nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021). Faktúra predstavuje plnenie v podobe paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanému zabezpečená počas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení. Žalobca zastáva názor, že žalovaný by si potreboval zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebol umiestnený v karanténnom zariadení, a preto žalobca postupoval v súlade s príslušnými platnými právnymi predpismi a stravu žalovanému zabezpečil. Vychádzajúc z platnej právnej úpravy, žalobca je povinný využívať všetky právne prostriedky na ochranu majetku štátu v súlade so zákonom NR SR č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov. V tomto prípade nemožno opomenúť zákon č. 374/2014 Z. z. o pohľadávkach štátu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý ukladá žalobcovi povinnosť využívať všetky právne prostriedky na vymoženie pohľadávky štátu a dbať, aby nedošlo k jej zániku alebo premlčaniu, zániku alebo premlčaniu práv na jej vymáhanie a k zníženiu pohľadávky štátu.
2. Súd vydal v konaní platobný rozkaz sp. zn. 4C/39/2022 - 12 zo dňa 27.04. 2022, ktorým zaviazal žalovaného do 15 dní odo dňa doručenia platobného rozkazu zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 78,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 78,- eur od 19.06. 2020 do zaplatenia a trovy konania vo výške 16,50 eur.
3. Žalovaný podal proti platobnému rozkazu odpor, kde uviedol, že bol po vstupe na územie Slovenskej republiky z Rakúska dňa 05.05.2020, po noci nútene strávenej na hraničnom prechode vo svojom motorovom vozidle, odvedený dňa 05.05.2022 proti svojej vôli do izolácie v karanténnych priestoroch v Modre, kde takto bol držaný od 6.5.2020 do 12.5.2020. Právnym titulom nariadenej izolácie bolo Opatrenie Úradu verejného zdravotníctva SR č. OLP/3012/2020 zo dňa 4.4.2020 zverejnené na webovej stránke, príp. úradnej tabuli tohto úradu. Podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR: Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR: Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy SR: Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Podľa čl. 13 ods. 2 Ústavy SR: Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. Podľa čl. 13 ods. 4 Ústavy SR: Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Podľa čl. 17 ods. 1 Ústavy SR: Osobná sloboda sa zaručuje. Podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy SR: Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd: Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov. Podľa čl. 5 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd: Každý, kto je zatknutý, musí byť oboznámený bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, s dôvodmi svojho zatknutia a s každým obvinením proti nemu. Podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; Každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné. Podľa § 2 ods. 1 písm. m) Zák. č. 355/2007 Z. z.: Na účely tohto zákona izolácia je oddelenie osôb chorých na prenosné ochorenie počas ich infekčnosti od iných osôb na účely zamedzenia šíreniu prenosného ochorenia. Podľa § 12 ods. 2 písm. f) Zák. č. 355/2007 Z. z.: Opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení sú: izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne opatrenia. Podľa § 58 ods. 2 Zák. č. 355/2007 Z. z.: Náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť. Podľa čl. 5 CSP: Zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným prieťahom v konaní. Podľa čl. 17 CSP: Súd postupuje v konaní tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Žalobca tiež poukazuje, že podľa zákona č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu a zákona č. 374/2014 Z. z. o pohľadávkach štátu je povinný využívať všetky právne prostriedky na ochranu majetku štátu a preto legitímne uplatnil žalovaný nárok. Opatrenie Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky zo dňa 4.4.2020 OLP/3012/2020: Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky ako príslušný orgán podľa § 5 ods. 4 písm. h) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 355/2007 Z. z.“) z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie na území Slovenskej republiky vládou Slovenskej republiky uznesením vlády Slovenskej republiky č. 111 z 11.03.2020 dňom 12.03.2020 a pandémie ochorenia COVID-19 vyhlásenej dňa 11.03.2020 generálnym riaditeľom Svetovej zdravotníckej organizácie v súlade s uznesením vlády č. 197 zo dňa 2.04.2020 podľa § 12 ods. 2 písm. b), c) a f) a § 48 ods. 4 písm. I) zákona č. 355/2007 Z. z. nariaďuje: Všetkým osobám, ktoré od 06. apríla 2020 od 7.00 hod. vstúpia na územie Slovenskej republiky, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených štátom na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky ochorenia COVID-19 a následne po zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariaďuje domáca izolácia v celkovej súhrnnej dobe 14 dní. Po dobu domácej izolácie podľa predchádzajúcej vety sa táto nariaďuje i osobám žijúcim s ňou v spoločnej domácnosti (ďalej iba posudzované Opatrenie).S poukazom na Uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 24.9.2020 sp. zn. II. ÚS 411/2020 posudzované Opatrenie nie je právnou normou, a nie je teda všeobecne záväzným právnym predpisom.S poukazom na citovaný Nález Ústavného súdu SR zo dňa 8.12.2021 sp. zn. PL. ÚS 4/2021 posudzované Opatrenie vydané podľa § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. nie je v súlade s čl. 17 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 2, ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 5 ods. 1 písm. e) a ods. 2, ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalovaný nie je pasívne legitimovaným subjektom, pretože nie je osobou povinnou v zmysle § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. Podľa § 15 Trestného zákona: Trestný čin je spáchaný úmyselne, ak páchateľ a) chcel spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, alebo b) vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený. Podľa § 326 ods. 1, ods. 4 písm. c) Trestného zákona verejný činiteľ, ktorý v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech a) vykonáva svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu, b) prekročí svoju právomoc, alebo c) nesplní povinnosť vyplývajúcu z jeho právomoci alebo z rozhodnutia súdu potrestá sa odňatím slobody na desať rokov až dvadsať rokov. Podľa § 326a ods. 1 Trestného zákona kto ako sudca, prísediaci sudca alebo rozhodca rozhodcovského súdu pri rozhodovaní svojvoľne uplatní právo a iného tým poškodí alebo zvýhodní, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov. Podľa § 350 Trestného zákona kto marí alebo podstatne sťažuje výkon rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky tým, že nesplní povinnosť vyplývajúcu z jeho rozhodnutia, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. S poukazom na čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, ods. 3 Ústavy SR, čl. 5, čl. 17 CSP zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu, súd môže odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie práva, pričom súd postupuje tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.S poukazom na vyššie uvedené a to na: absenciu všeobecne záväzného právneho predpisu ukladajúceho žalovanému povinnosť plniť, kde takýmto predpisom nie je posudzované Opatrenie, neprípustnosť núteného vymáhania povinností vrátane náhrad štátu voči pôvodne povinným subjektom titulom právneho aktu vydaného na základe ustanovení zákona, o ktorých Ústavný súd vyslovil nesúlad s ústavou, vady nulity právneho aktu spočívajúce v nedostatku právneho základu, absolútneho omylu v osobe adresáta a požiadavke nemožného plnenia,je konanie žalobcu zjavným zneužitím práva, svojvoľným a objektívne bezúspešným uplatňovaním žalovaného nároku v spojení so zneužívaním právomoci verejného činiteľa konajúceho za žalobcu, ktorý pozná a musí poznať predmetný právny stav veci. Podávaním (hromadných) žalôb v takejto veci vzniká na strane štátu škoda titulom súdnych poplatkov, prípadných trov konania a iných nárokov de iure pasívne nelegitimovaných subjektov a vo veci inak neprípustného vymáhania nároku na základe neústavného podkladu a de iure nulitného paaktu. S poukazom na § 267 ods. 4 CSP a zákaz ohýbania práva žalovaný následne v konaní navrhuje žalobu zamietnuť s poukazom na nedostatok jeho pasívnej legitimácie a ostatné namietané nedostatky. Žalovaný si uplatňuje trovy konania. 4. Žalobca sa k podanému odporu vyjadril tak, pre komplexný pohľad na danú vec uvádza, že vláda Slovenskej republiky vyhlásila podľa § 8 zákona NR SR č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov počnúc dňom 12.03.2020 od 06:00 hod. mimoriadnu situáciu. Úrad
verejného zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej ako „ÚVZ SR“) ako príslušný orgán štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva podľa ustanovenia § 5 ods. 4 písm. h) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v rozhodnom čase (ďalej ako „zákon č. 355/2007 Z. z.“) z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie na území Slovenskej republiky nariadil podľa ustanovenia § 12 ods. 2 písm. f) a ustanovenia § 48 ods. 4 písm. n) zákona č. 355/2007 Z. z. opatrenie č. OLP/3172/2020 zo dňa 17.04.2020, podľa ktorého „Všetkým osobám, ktoré od 20. apríla 2020 od 7.00 hod. vstúpia na územie Slovenskej republiky, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených štátom na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky ochorenia COVID-19 a následne po zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariaďuje domáca izolácia v celkovej súhrnnej dobe 14 dní. Po dobu domácej izolácie podľa predchádzajúcej vety sa táto nariaďuje i osobám žijúcim s ňou v spoločnej domácnosti.“ Žalobca zdôrazňuje, že nariadenie izolácie formou jednotlivých opatrení nepatrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Zákon č. 355/2007 Z. z. v ustanovení § 12 stanovuje opatrenia na predchádzanie ochoreniam a na to, aby sa dosiahol predpokladaný účinok nariadených opatrení, ustanovenie § 51 zákona č. 355/2007 Z. z. stanovuje povinnosť fyzickým osobám plniť nariadené opatrenia a podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam lekárskym vyšetreniam a diagnostickým skúškam, ktoré nie sú spojené s nebezpečenstvom pre zdravie, preventívnemu podávaniu protilátok a iných prípravkov, povinnému očkovaniu, liečeniu prenosných ochorení, izolácii a karanténnym opatreniam, preto žalovaný absolvoval izoláciu v karanténnom zariadení. Fyzické osoby sú, podľa § 51 zákona č. 355/2007 Z. z., povinné plniť opatrenia na predchádzanie ochoreniam, a preto žalovaný mal povinnosť absolvovať izoláciu v karanténnom zariadení a uhradiť náklady, ktoré mu pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia vznikli. Dovoľujeme si uviesť, že fyzické osoby neplatia všetky náklady, ktoré sú spojené s povinnou izoláciou, ale iba stanovenú paušálnu čiastku za stravu. Všetkým fyzickým osobám, ktoré mali povinnosť absolvovať izoláciu, bola zabezpečená strava rovnako, pričom žalovaný nepreukázal žiaden doklad, z ktorého by vyplývalo, že zabezpečenú stravu neprijal. Skutočnosť, že žalovaný absolvoval izoláciu v karanténnom zariadení od 06.05.2020 do 12.05.2020 a počas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení mu bola zabezpečená strava nie je sporná, nakoľko táto skutočnosť vyplýva zo samotného odporu žalovaného. Podľa písmena A6 uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 113 z 15. marca 2020 bolo ministerke vnútra SR uložené „vykonať opatrenia so zabezpečením povinnej karantény občanov SR, ktorí sa skupinovo vracajú z postihnutých oblastí do karanténnych zariadení určených Ministerstvom vnútra SR“. Žalobca uvádza, že karanténne zariadenie Stredná odborná škola vinársko -ovocinárska Modra, v ktorom žalovaný absolvoval nariadenú izoláciu bolo Príkazom Okresného úradu Pezinok č. OU-OKR-2020/004351 zo dňa 10.04.2020 určené ako subjekt hospodárskej mobilizácie podľa § 4 ods. 1 písm. d) druhého bodu zákona č. 179/2011 Z. z. o hospodárskej mobilizácii a o zmene a doplnení zákona č. 387/2002 Z. z. o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 179/2011 Z. z.“) na účel zriadenia karanténneho zariadenia podľa § 2 ods. 4 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 77/2020 Z. z. na vykonanie niektorých opatrení hospodárskej mobilizácie (ďalej len „nariadenie vlády č. 77/2020 Z. z.“). Dôkaz:
- Príkaz Okresného úradu Pezinok č. OU-PK.OKR-2020/004351. Subjektu hospodárskej mobilizácie (ďalej len „určený subjekt“) bolo uložené vykonať opatrenia hospodárskej mobilizácie podľa § 5 písm. b) zákona č. 179/2011 Z. z., a to organizácia výroby a organizácia služieb, v rámci vykonávania ktorého bol určený subjekt povinný zabezpečiť vo svojom zariadení ubytovanie a stravovanie fyzickým osobám, ktorým bola nariadená povinná izolácia v karanténnych zariadeniach. Určenému subjektu sa uhradia výdavky za vykonanie opatrenia hospodárskej mobilizácie. Konkrétnu úhradu oprávnených nákladov vykoná Ministerstvo vnútra SR v súlade s nariadením vlády č. 77/2020 Z. z. V zmysle vyššie uvedeného Ministerstvo vnútra SR v súlade so zákonom č. 179/2011 Z. z. a nariadením vlády č. 77/2020 Z. z., uhradilo karanténnemu zariadeniu SOŠ VO Modra náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti s ubytovaním a stravou žalovaného, ktorý absolvoval nariadenú izoláciu. Dôkaz: - Faktúra č. 4000420. Žalobca opätovne poukazuje na ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z., v zmysle ktorého platí: „Náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.“. Predmetné ustanovenie určuje okruh osôb, ktoré sú povinné uhrádzať náklady spojené s plnením povinností ustanovených zákonom č. 355/2007 Z. z. Ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. však nerieši 4 prípady, kedy náklady vzniknú subjektu, ktorý neuložil povinnosť podľa zákona č. 355/2007 Z. z. Žalobca s poukazom na vyššie uvedené vymáha od žalovaného paušálne náklady za stravu, keďže plnil za žalovaného to, čo mal podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. plniť žalovaný sám. Na záver žalobca na podporu svojich tvrdení poukazuje aj na nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky PL ÚS 4/2021-136 zo dňa 08.12.2021 publikovaným v Zbierke zákonov SR pod č. 551/2021 Z. z. (ďalej ako „Nález Ústavného súdu SR“). V tejto súvislosti žalobca zdôrazňuje, že Ústavný súd Slovenskej republiky v bode 168. predmetného nálezu Ústavného súdu SR aj konštatuje, že cit.: „uloženie povinnosti podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia znášať (bez náhrady) náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, osobe, ktorá je povinná tieto povinnosti plniť, je v súlade s čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy i v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu“. V bode 177. nálezu Ústavného súdu SR sa uvádza, že cit.: „Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti preto ústavný súd návrhu navrhovateľky na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru, s čl. 35 ods. 3 druhou vetou, čl. 39 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4 ústavy a s čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu nevyhovel (výrok 3 nálezu)“. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti vyplýva, že žalobca postupoval v súlade s príslušnými právnymi predpismi, a preto žalobca na podanom návrhu v plnom rozsahu naďalej zotrváva, odpor žalovaného nepovažuje za vecne odôvodnený. 5. Žalobca sa na pojednávanie dňa 03.11. 2022 nedostavil, svoju neúčasť ospravedlnil z dôvodu hospodárnosti konania, aby nedochádzalo k navyšovaniu trov konania vo forme cestovných nákladov. Súhlasil s prejednaním a rozhodnutím veci bez jeho účasti. Uviedol, že s pridržiava svojich všetkých doterajších tvrdení a dôkazov.
6. Žalovaný na pojednávaní dňa 03.11. 2022 vo svojej výpovedi uviedol, že zotrváva v celom rozsahu na tom, čo uviedol v odpore. Odpor mu napísala JUDr. Krajníková. Trval na tom, že žiada žalobu zamietnuť, jednak žiadanú sumu nemá z čoho zaplatiť a ani ju nechce zaplatiť. Bolo to tak, že zastavili ho na hranici 05.05. 2020, vracal sa zo zahraničia, kde pracoval ako opatrovateľ. Vôbec s tým nesúhlasil, nakoniec aj ústavný súd uviedol v rozhodnutí, že to nebolo v súlade so zákonom. Nejde o vysokú sumu, no má dôchodok len 370,- eur mesačne, pričom len Sipo mesačne platí vo výške 150,- eur až 160,- eur, pričom platí ešte telefón aj svojej mame, internet a pod., zostane mu v mesiaci 80,- eur až 100,- eur. Nedávno musel požiadať o pomoc svojho syna, ktorý žije v Anglicku.
7. Žalobca dňa 19.01. 2023 doručil súdu oznámenie o zmene na strane žalobcu a súhlas s rozhodnutím v neprítomnosti strán. V právnej veci žalobcu SR - MV SR so sídlom v Bratislave, IČO: 00151866 proti žalovanému R. S., bytom W. XXX, XXX XX R. I., nar. XX.XX.XXXX o zaplatenie 78,- eur s prísl. Slovenská konsolidačná, a.s. podaním zo dňa 31.10.2022, číslo 274023/2022, doručeným súdu dňa 31.10.2022, oznámila konajúcemu súdu, že Zmluvou o vymáhaní pohľadávok štátu č. 18/2022/MV SR zo dňa 12.08.2022, zverejnenou v CRZ dňa 18.08.2022 pod číslom Z2200159, ktorá bola uzavretá v zmysle zák. č. 374/2014 Z.z. o pohľadávkach štátu a o zmene a doplnení niektorých zákonov medzi správcom pohľadávok štátu - Ministerstvom vnútra SR so sídlom v Bratislave, IČO: 00151866 a Slovenskou konsolidačnou, a.s. so sídlom v Bratislave, IČO: 35776005 (ďalej len „SK, a.s.“ alebo „žalobca“), bolo SK, a.s. ako poverenej osobe postúpené právo uplatňovať a vymáhať (konsolidovať) pohľadávku štátu voči žalovanému. V súlade s ust. § 15 ods. 2 zákona č. 374/2014 Z.z. o pohľadávkach štátu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je SK, a.s. dňom účinnosti zmluvy o vymáhaní pohľadávok štátu oprávnená uplatňovať pohľadávku štátu, zabezpečiť k nej exekučný titul a vymáhať ju, konať voči dlžníkom, pred príslušnými orgánmi a tretími osobami pri uplatňovaní pohľadávky štátu; pričom sa písomné splnomocnenie sa nevyžaduje, konať vo vlastnom mene, na vlastný účet a v prospech správcu a prijať plnenie, ktorým sa plní dlh voči správcovi.. Nakoľko sa nejedná o postúpenie pohľadávky ako takej, nedošlo k prevodu alebo prechodu práv alebo povinností, o ktorých sa koná, len k z zmene osoby oprávnenej uplatňovať a vymáhať pohľadávku, ktorej vlastníkom aj naďalej zostáva štát a k tejto zmene došlo zo zákona dňom účinnosťou zmluvy o vymáhaní pohľadávok štátu, ktorým SK, a.s. vstupuje do postavenia správcu pohľadávok štátu a - MV SR a pôvodný správca - MV SR toto postavenie stráca, nie je potrebné, aby v danej veci súd rozhodoval o zmene účastníka konania na strane oprávneného v zmysle ust. § 80 ods. 1 CSP . Vzhľadom na uvedené súd v ďalšom konaní pokračuje s SK, a.s. ako so zákonom poverenou osobou za pôvodného správcu MV SR. 8. Podľa § 151 ods. 1/ Civilný sporový poriadok skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.
9. Podľa § 186 ods. 2/ Civilný sporový poriadok súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Na zmeny v tvrdeniach o skutočnostiach, na ktorých sa strany dohodli, súd neprihliada.
10. Súd podľa § 151 ods. 1 CSP v spojení s § 186 ods. 2 CSP považoval v konaní za nesporné, že Ministerstvo vnútra SR vystavilo žalovanému faktúru č. 3060084383 s dátumom splatnosti 26.06.2020 na sumu 78,- eur, ako náklady za stravu počas nariadenej karantény v zariadení SOŠ VO Modra za obdobie od 06.05. 2020 do 12.05. 2020. Ministerstvo vnútra SR následne výzvami zo dňa 19.10.2020 a dňa 26.01. 2022 vyzvalo žalovaného na úhradu predmetnej pohľadávky. ÚVZ vydal dňa 15.03.2020 opatrenie č. OLP/2595/2020 podľa § 5 ods. 4 písm. h) zákona o ochrane verejného zdravia s poukazom na § 12 ods. 2 písm. f) a § 48 ods. 4 písm. e) predmetného zákona, ktorým všetkým osobám, ktoré sa od 16.03.2020 od 06:00 hod. skupinovo vracajú z postihnutých oblastí zahraničia, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a to na dobu 14 dní (ďalej aj „opatrenie“). Karanténne zariadenie Stredná odborná škola vinársko -ovocinárska Modra, v ktorom žalovaný absolvoval nariadenú izoláciu bolo Príkazom Okresného úradu Pezinok č. OU- OKR-2020/004351 zo dňa 10.04.2020 určené ako subjekt hospodárskej mobilizácie podľa § 4 ods. 1 písm. d) druhého bodu zákona č. 179/2011 Z. z. o hospodárskej mobilizácii a o zmene a doplnení zákona č. 387/2002 Z. z. o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 179/2011 Z. z.“) na účel zriadenia karanténneho zariadenia podľa § 2 ods. 4 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 77/2020 Z. z. na vykonanie niektorých opatrení hospodárskej mobilizácie (ďalej len „nariadenie vlády č. 77/2020 Z. z.“). Subjektu hospodárskej mobilizácie (ďalej len „určený subjekt“) bolo uložené vykonať opatrenia hospodárskej mobilizácie podľa § 5 písm. b) zákona č. 179/2011 Z. z., a to organizácia výroby a organizácia služieb, v rámci vykonávania ktorého bol určený subjekt povinný zabezpečiť vo svojom zariadení ubytovanie a stravovanie fyzickým osobám, ktorým bola nariadená povinná izolácia v karanténnych zariadeniach. Určenému subjektu sa uhradia výdavky za vykonanie opatrenia hospodárskej mobilizácie. Konkrétnu úhradu oprávnených nákladov vykoná Ministerstvo vnútra SR v súlade s nariadením vlády č. 77/2020 Z. z. V zmysle vyššie uvedeného Ministerstvo vnútra SR v súlade so zákonom č. 179/2011 Z. z. a nariadením vlády č. 77/2020 Z. z., uhradilo karanténnemu zariadeniu SOŠ VO Modra náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti s ubytovaním a stravou žalovaného, ktorý absolvoval nariadenú izoláciu. 11. Predmetom sporu medzi sporovými stranami bol nárok žalobcu na zaplatenie stravy počas pobytu žalovaného v karanténnom zariadení v zmysle vydaného opatrenia, ktoré si žalobca uplatnil na základe vystavenej faktúry s poukazom na § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia.
12. V danej veci prostriedky procesného útoku, najmä po doplnení tvrdení a predložení ďalších dôkazov, preukazujú dôvodnosť podanej žaloby. Žalobca smeroval svoje rozhodujúce skutkové tvrdenia k aplikácii § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia na tom základe, že žalobca mal za žalovaného uhradiť náklady organizácii prevádzkujúcej karanténne zariadenie, v ktorom bola strava žalovanému poskytnutá. Žalovaný v konaní nepoprel, že bol v rozhodnom období v karanténnom zariadení. Rovnako nepoprel, že mu strava nebola v danom období karanténnym zariadením poskytnutá a že žalobca za túto stravu karanténnemu zariadeniu zaplatil cenu stravného. Súd na základe predložených dôkazov podľa § 186 ods. 2 CSP nemal o týchto zhodných skutkových tvrdeniach sporových strán pochybnosti.
13. Z hypotézy ustanovenia § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia vyplýva, že náklady, ktoré má žalovaný znášať, musia súvisieť s plnením povinností podľa zákona o ochrane verejného zdravia alebo podľa iných všeobecne záväzných právnych predpisov, t. j. všeobecne záväznými právnymi aktami. Súd preto zameral svoje posudzovanie nároku na otázku, či žalobca plnil povinnosti uložené mu zákonom o ochrane verejného zdravia, konkrétne § 12 ods. 2 písm. f) v znení účinnom v čase vydania opatrenia, podľa ktorého: „Opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení sú izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne opatrenia.“
14. Ústavný súd v náleze PL. ÚS 4/2021-136 zo dňa 08.12.2021 (ktorým došlo k derogácii časti predmetného ustanovenia zákona pre nesúlad s ústavou) v bode 109 a 110 nálezu uviedol: „Hoci samotný § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia neustanovuje žiadne povinnosti ani neumožňuje štátnym orgánom ukladanie opatrení, a teda sám osebe žiadnym spôsobom nezasahuje do osobnej slobody jednotlivca, je potrebné ho posudzovať v spojení s § 5 ods. 4 písm. k) zákona o ochrane verejného zdravia, ktorý zveruje úradu verejného zdravotníctva nariaďovanie opatrení na predchádzanie ochoreniam podľa § 12, ak ich treba vykonať v rozsahu presahujúcom územnú pôsobnosť regionálneho úradu verejného zdravotníctva, resp. s § 6 ods. 3 písm. e) zákona o ochrane verejného zdravia, ktorý zveruje nariaďovanie rovnakých opatrení regionálnemu úradu verejného zdravotníctva v rámci jeho
územnej pôsobnosti. Rovnako je § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia aplikovateľný aj v spojení s § 48 ods. 4, a to nielen z dôvodu formulácie § 5 ods. 4 písm. k) a § 6 ods. 3 písm. e), ktorá zahŕňa odkaz na § 12, ako aj na § 48 ods. 4, ale aj výslovným prepojením § 48 ods. 4 písm. n) na § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia či použitím identickej terminológie v § 48 ods. 4 písm. u) a § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia. Z tohto dôvodu a napriek tomu, že § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia v časti o izolácii v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, ako aj v časti o karanténnych opatreniach (tak ako je to ďalej odôvodnené) obsahuje iba vymenovanie opatrení na predchádzanie ochoreniam a sám osebe nemá priame právne účinky, šírka jeho formulácie spojená s absenciou legálnych definícií, ktoré by svojou presnosťou a ohraničenosťou zohľadnili mieru obmedzenia osobnej slobody, vytvára pri využití kompetencie podľa § 5 ods. 4 a § 6 ods. 3 a nadväzne aj podľa § 48 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia riziko zásahov do osobnej slobody, ktoré sa síce môžu javiť ako formálne súladné so zákonom, no v dôsledku použitia nedostatočne legálne definovaných, a tým neurčitých pojmov sa môžu stať nekontrolovateľnými. Navyše sa týmto prístupom zákonodarca v prospech exekutívy významne zbavuje výlučného oprávnenia legalizovať i legitimizovať vážne zásahy do ľudských práv v kontexte čl. 13 ods. 1 a 2 ústavy. Preto situácia, v ktorej § 5 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia zahŕňa oprávnenie úradu nariadiť aj iné opatrenia podľa § 12 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia, vo vzťahu ku ktorým takéto pochybnosti v dôsledku ich formulácie nevznikajú, dostatočne odôvodňuje postup navrhovateľky smerujúci k preskúmaniu ústavnej súladnosti iba časti normy obsiahnutej v písmene f) predmetného ustanovenia. Problematickým sa v tejto súvislosti ústavnému súdu nejaví zverenie kompetencie nariaďovať tieto opatrenia úradu verejného zdravotníctva a regionálnym úradom verejného zdravotníctva (PL. ÚS 8/2021), ale ustanovenie limitov tejto kompetencie zákonodarcom.“
15. Z uvedeného vyplýva, že v § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia síce nie sú ustanovené žiadne povinnosti, pretože toto ustanovenie obsahuje len vymenovanie opatrení na predchádzanie ochoreniam a sám o sebe nemá priame právne účinky, avšak tie nastávajú v prípade, ak sú spojené s v tom čase účinnom oprávnení ÚVZ nariadiť opatrenia podľa § 48 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia. Z logického výkladu v súvislosti s právnym názorom Ústavného súdu SR potom vyplýva, že žalovaný mal podľa opatrenia ÚVZ povinnosť podrobiť sa karanténe s poukazom na právne účinky derogačného nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 4/2021 až od okamihu jeho zverejnenia v Zbierke zákonov.
16. Podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia bolo účelom zákonodarcu, aby osoby, ktoré sú povinné plniť povinnosti podľa zákona a ktoré im boli nariadené v rozhodnom čase opatrením ÚVZ, znášali náklady s tým spojené. Podľa názoru súdu (rovnako aj Ústavného súdu SR v bode 157 nálezu PL. ÚS 4/2021) ide o jasnú zákonom ustanovenú povinnosť, ktorá zasahuje do práva povinnej osoby vlastniť majetok podľa článku 20 Ústavy SR. Prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska rozsahu je výslovne obmedzená výškou nákladov spojených s plnením uložených povinností, ktoré je fyzická osoba povinná znášať sama. Ide pritom o náklady plnenia akýchkoľvek (uložených) povinností, nielen povinnosti podrobiť sa opatreniam obmedzujúcim jej osobnú slobodu - patrí sem napríklad aj povinnosť znášať náklady spojené s používaním preventívnych a iných ochranných pomôcok, náklady dezinfekcie atď. (nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 4/2021, bod 158). Aj z argumentácie Ústavného súdu SR v plenárnom náleze vyplýva, že ustanovenie § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia má výrazný súkromnoprávny presah, pretože stanovuje, že žalovaný nemá nárok na náhradu nákladov, ktoré mu v súvislosti s plnením uložených povinností vznikli. Toto ustanovenie však a priori nezakladá možnosť domáhať sa úhrady nákladov medzi „poskytovateľom služieb“ a jeho prijímateľom - osobou povinnou plniť povinnosti podľa zákona o ochrane verejného zdravia. Uvedené ustanovenie § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia upravuje len vertikálne právne vzťahy medzi orgánom štátu, ktorý tieto povinnosti fyzickej osobe (žalovanému) uložil a povinnostiach fyzickej osoby znášať náklady s tým spojené.
17. Ako vyplýva už z citovaného nálezu Ústavného súdu SR (bod 158) uvedené ustanovenia dopadá na všetky náklady, ktoré povinnej osobe vznikli. Ide napríklad o náklady z titulu kúpy rúšok, respirátorov, dezinfekcie, teda aj o náklady súvisiace so stravou, ktorá bola žalovanému poskytnutá. Náklady s tým súvisiace však žalovanému vznikajú v okamihu, keď dôjde k uzavretiu súkromnoprávneho vzťahu, ktorým ako povinná osoba realizuje povinnosti uložené mu opatrením ÚVZ. To znamená, že v prípade povinnosti nosiť rúška vzniká povinnej osobe výdavok (podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia) okamihom zaplatenia kúpnej ceny od predávajúceho. V prípade, ak by túto kúpnu cenu povinná
osoba neuhradila, môže sa predávajúci (napr. lekáreň a pod.) domáhať zaplatenia kúpnej ceny na súde podľa § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka, nie na základe § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia.
18. To rovnako platí aj na prípad poskytnutia stravy žalovanému. Výdavky spojené so zabezpečením karantény, konkrétne s poskytnutím stravy pre žalovaného v sume určenej príkazom správneho orgánu vo výške 13,- eur na osobu/ deň, predstavovali podľa právnej úpravy účinnej v čase izolácie žalovaného pohľadávku, ktorá patrila prevádzkovateľovi zariadenia, ktorý uvedenú službu dodal. Žalobca v konaní preukázal, že organizácia, ktorá žalovanému poskytla ubytovanie tak bola povinná urobiť na základe príkazu správneho orgánu. Rovnako preukázal, že uvedená organizácia náklady s tým spojené vyúčtovala žalobcovi faktúrou, v ktorej je vyčíslená sumárne za všetky osoby strava v rozhodnom období, ktorú žalobca zaplatil na základe osobitného predpisu (zákon č. 179/2011 Z. z. o hospodárskej mobilizácii). Skutočnosť, že došlo k zaplateniu nákladov organizácie zo strany žalobcu, však nemá vplyv na povinnosť žalovaného znášať náklady spojené s plnením povinností podľa opatrenia ÚVZ tak, ako to predpokladá § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia. Žalovaný bol subjektom, ktorý niesol hmotnoprávnu povinnosť znášať náklady za stravu podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia počas nariadenej izolácie (v rozsahu stanovenom v príkaze správneho orgánu, t. j. 13,- eur na deň). Keďže tak neurobil a túto povinnosť za neho splnil vedome žalobca, čím jeho dlh voči prevádzkovateľovi zariadenia zanikol, vzniklo na strane žalovaného voči žalobcovi bezdôvodné obohatenie podľa § 454 Občianskeho zákonníka. To spočívalo v tom, že nedošlo na strane žalovaného k zmenšeniu jeho majetkových hodnôt vo výške plnenia za stravu, ku ktorému by inak došlo, ak by plnil sám. V tomto smere je irelevantné, že prevádzkovateľ zariadenia si nárok uplatnil voči žalobcovi, pretože v zmysle § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia bolo hmotnoprávnou povinnosťou znášať náklady na stravu na strane žalovaného. Súd aj v zmysle nálezu Ústavného súdu SR nezistil, že by náklady na stravu v sume 78,- eur od 06.05. 2020 do 12.05. 2020 boli zjavne disproporčné voči žalovanému. Zároveň ide o primeranú položku stravného, ktorá zjavne nepresahuje výšku nákladov na stravu dospelej osoby mimo nariadenej izolácie, t. j. v bežnom živote.
19. Žalovaný sa so splnením svojej peňažnej povinnosti voči žalobcovi dostal do omeškania. Žalobcovi ako veriteľovi vzniklo právo v súvislosti s omeškaním žalovaného podľa § 517 Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. požadovať úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne až do zaplatenia istiny v sume 78,- eur od okamihu, keď sa dostal do omeškania, Išlo o deň nasledujúci po splatnosti faktúry, ktorá mu bola žalobcom vystavená, t. j. dňa 19.06.2020.
20. Podľa § 517 ods. 2/ Občiansky zákonník ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
21. Podľa ustanovenia § 10c Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka: „Ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013. “
22. Podľa § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka platného a účinného od 01.02. 2013 „Výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky 2/ platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.“
23. Súd v zmysle týchto zákonných ustanovení priznal žalobcovi aj zákonné úroky z omeškania z dlžných súm.
24. Podľa ustanovenia § 232 ods. 2/ CSP ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný márnym uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak.
25. Podľa ustanovenia § 232 ods. 3/ CSP lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.
26. Podľa ustanovenia § 232 ods. 4/ CSP ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne inak; súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť celého plnenia.
27. Procesná norma (ust. § 232 ods. 3 CSP) ako hlavné (prioritné) pravidlo určuje, že v prípade povinnosti uloženej súdom je túto povinný subjekt splniť do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výnimka z tejto zásady je založená na vlastnej úvahe súdu (t.j. je možná i bez návrhu dlžníka, spravidla však je s ním spojená), že peňažné plnenie v konkrétnom prípade sa môže vykonať v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí súd. Podľa ustálenej súdnej praxe hľadiskami pre úvahu súdu o priznaní výhody splácania dlhu v mesačných splátkach, sú najmä výška priznaného plnenia, platobná schopnosť dlžníka, i v konaní prejavená jeho snaha splniť záväzok, možnosť žalobcu domáhať sa celého plnenia v prípade nedodržania jednotlivých splátok, ako aj skutočnosť, či povolenie splátok v riešenom prípade nebude pre žalobcu (vzhľadom na jeho osobné pomery) príliš ťaživé. Stanovenie dlhšej lehoty na plnenie alebo povolenie splátok dlžníkovi teda nie je závislé od návrhu strany sporu, ale súd je oprávnený sám zvážiť, či povolenie tejto výhody je vhodné so zreteľom na sociálne pomery toho, komu sa povinnosť plnenia ukladá, na výšku prisudzovanej sumy alebo na iné okolnosti prípadu.
28. Súd rozhodol o možnosti žalovaného zaplatiť dlžnú sumu v splátkach vzhľadom na jeho majetkové a sociálne pomery.
29. Podľa § 255 ods. 1/ CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobca mal vo veci plný úspech, súd mu teda priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.
30. Podľa § 262 ods. 2/ CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote do 15 dní od doručenia rozsudku, ktoré sa podáva na Okresnom súde Rožňava a o odvolaní rozhodne Krajský súd v Košiciach.
Podľa ustanovenia § 363 C. s. p. v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa § 364 C. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 C. s. p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa odseku 2 citovaného § odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Podľa odseku 3 citovaného § odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 125 ods. 1,2,3 C. s. p. podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. (2) Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. (3) Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol
založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (č. 233/1995 Z. z. - Exekučného poriadku).