Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/87/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v spore žalobkyne: Z. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom W. U. č. XXX, XXX XX W. U., právne zastúpenej spoločnosťou Prosman a Pavlovič advokátska kancelária s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Hlavná č. 31, 917 01 Trnava, IČO: 36 865 281, proti žalovanému: U. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. D. č. XXXX/X, XXX XX M., právne zastúpenému spoločnosťou Alušic s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Madačová 1/A, 034 01 Ružomberok, IČO: 50 648 420, za účasti intervenienta na strane žalovaného: UNIQA pojišťovna, a. s., so sídlom Evropská 810/136, Praha 6, Česká republika, konajúca prostredníctvom: UNIQA pojišťovna, a. s., pobočka poisťovne z iného členského štátu, so sídlom Krasovského č. 3986/15, 851 01 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 53 812 948, o náhradu škody, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k. -349 zo dňa 22.06.2022, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného sa priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Ružomberok (ďalej aj ako „okresný súd“, prípadne „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol v celom rozsahu (výrok I. napadnutého rozsudku) a priznal žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku rozhodnutím vydaným súdnym úradníkom (výrok II. napadnutého rozsudku).

1.1. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou v prejednávanom spore domáhala náhrady škody vo výške 8.698,- eur, ktorá jej bola spôsobená na tom skutkovom základe, že dňa 11.03.2020 v čase okolo 13.50 hod. v Ružomberku na ulici Dončova pri ZŠ v blízkosti Evanjelického kostola žalovaný do nej počas toho, ako prechádzala cez priechod pre chodcov, narazil osobným motorovým vozidlom Škoda Fabia ev. č. RK973BO, pričom sa riadne nevenoval vedeniu uvedeného motorového vozidla, následkom čoho utrpela zranenia, pre ktoré bola viac mesiacov práceneschopná a dlhší čas bola podstatne obmedzená na obvyklých činnostiach.

1.2. Po právnej stránke súd prvej inštancie uzavrel, že zodpovednosť prevádzateľa (ďalej aj „prevádzkovateľa“) motorového vozidla v zmysle a je zodpovednosťou objektívnou, teda prevádzateľ motorového vozidla zodpovedá bez ohľadu na zavinenie, pričom žalovaný bol prevádzateľ motorového vozidla tak, ako to prezumuje

. Ďalej poukázal na , ktoré upravuje zbavenie sa zodpovednosti, tzv. liberáciu, pričom podľa tohto ustanovenia sa svojej zodpovednosti nemôže prevádzateľ zbaviť, ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Inak sa zodpovednosti zbaví, len ak preukáže, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. Uzavrel, že v danom prípade sa rozlišujú okolnosti, ktoré majú pôvod v prevádzke, alebo ktoré pôvod v prevádzke nemajú. V nadväznosti na uvedené poukázal na to, že znalci Chomo a Obtulovič dospeli k záveru, že nehoda bola zapríčinená nesprávnou technikou chôdze žalobkyne, ktorá vytvorila vodičovi vozidla prekážku z technického hľadiska náhlu, a teda mimo rámec okolností, ktoré majú pôvod v prevádzke motorového vozidla. Na základe toho dospel súd prvej inštancie k záveru, že v danom prípade sa jedná o liberačný dôvod podľa , v zmysle ktorého sa nemohlo škode zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno vyžadovať. Po právnej stránke súd prvej inštancie ďalej poukázal na ust. , ktoré zohľadňuje zavinenie poškodeného, pričom ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne, a ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám. Uviedol, že zavinenie poškodeného sa skúma bez ohľadu na to, či ide o zodpovednosť v zmysle alebo , pričom uzavrel, že je možné sa zbaviť zodpovednosti v rozsahu 100 %, avšak len v prípade, pokiaľ pôsobili výlučne okolnosti, ktoré nemajú pôvod v povahe prevádzky motorového vozidla, t. j. iba v prípade, pokiaľ výlučne príčinou vzniku škody bola nesprávna technika chôdze žalobkyne, t. j. subjektívna príčina dopravnej nehody na jej strane tak, ako to konštatovali znalci Chomo a Obtulovič. V nadväznosti na uvedené súd prvej inštancie skúmal, či k uvedenému nepristúpili príčiny majúce pôvod v prevádzke motorového vozidla, ktoré by mali za následok vznik škody. Z vykonaného dokazovania nemal súd prvej inštancie preukázané, že by k porušeniu povinnosti vodiča došlo, a už vôbec nie, že by toto malo za následok vznik dopravnej nehody, čiže príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody pri dopravnej nehode, keď poukázal na to, že nie každé porušenie povinnosti zakladá nárok na náhradu škody. Konštatoval, že aj v prípade objektívnej zodpovednosti prezumovanej pri možnej aplikácii a ustálení znalcami, že príčina vzniku škody spočívala v správaní sa žalobkyne spočívajúcom v nesprávnej technike chôdze, pokiaľ by mala byť zistená aj príčina spočívajúca v prevádzke motorového vozidla, tak by muselo byť jednak preukázané, že k tomu došlo a jednak, že to súvisí so vznikom dopravnej nehody, pričom v danej situácii by dôkazné bremeno bolo na žalobkyni, nakoľko sa jednalo o jej skutkové tvrdenia. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobkyňa predložila súdu videozáznam z Mestskej polície Ružomberok a odborné vyjadrenie znalca Hudáka, ktorý na rozdiel od znalcov Obtuloviča a Choma ustálil, že príčinou dopravnej nehody bola oneskorená reakcia žalovaného - vodiča, ktorý (vodič) napriek tomu, že žalobkyňa vstúpila do vozovky z dostatočnej vzdialenosti od jeho vozidla na to, aby mohol včas a adekvátne reagovať a zastaviť, takto neurobil. V nadväznosti na to súd prvej inštancie poukázal na odpoveď znalca Hudáka, ktorý na túto otázku uviedol, že k oneskorenej reakcii vodiča došlo v dôsledku toho, že sa nedostatočným spôsobom venoval vedeniu motorového vozidla, pričom tento jej záver mal vyplývať jednak zo samotného faktu, že reakčný čas žalovaného nezodpovedal reakčnému času na úrovni bežnej populácie, ktorý by bol za daných okolností predpokladaný a taktiež zo skutočnosti, že z videozáznamu mestskej polície z nehody vidieť, ako sa vodič v čase bezprostredne pred nárazom hmatal pravou rukou po pravej strane palubnej dosky. Súd prvej inštancie súčasne konštatoval, že žalobkyňa sa nestotožnila so závermi znalcov Obtuloviča a Choma, keď mala za to, že správne závery boli vyslovené znalcom Hudákom, a že posudky znalcov Choma a Obtuloviča nie sú dostatočne jasné a zrozumiteľné na to, aby ich súd mohol považovať za dôkaz o tom, že celá vina za dopravnú nehodu leží len na jej strane. Pokiaľ žalobkyňa súdu predložila ako zásadný dôkaz znalecký posudok znalca Hudáka, ktorý bol v prejednávanom spore aj vypočutý, súd prvej inštancie konštatoval, že tento posudok bol predložený žalobkyňou aj do trestného spisu vedeného na OR PZ, OKP Ružomberok, ktorý sa s ním vysporiadal v rámci svojho rozhodnutia o zastavení trestného stíhania voči žalovanému, pričom toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 23.02.2021 a nebolo napadnuté sťažnosťou. Upriamil pozornosť na tú skutočnosť, že v uvedenom rozhodnutí bolo vyhodnotené správanie žalovaného aj žalovanej (pozn. odvolacieho súdu: správne malo byť uvedené „žalobkyne“) pred samotným nehodovým dejom, a to v prospech žalovaného - technika jazdy žalovaného pred samotným nehodovým dejom sa javí ako správna, neohrozujúca ostatných účastníkov cestnej premávky, pokiaľ títo prispôsobovali svoje správanie a vykonávali pohyb aj mimo priestoru cestných komunikácií v súlade s pravidlami cestnej premávky a v neprospech žalobkyne - spôsob chôdze žalobkyne pred samotným nehodovým dejom sa javil ako nesprávny. Na základe uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že z uvedeného vyplýva zavinenie žalobkyne na vzniknutej škode pri dopravnej nehode v plnom rozsahu, resp. nie je dané žiadne zavinenie u žalovaného. Vyslovil, že posúdenie otázky zavinenia dopravnej nehody inak ako v trestnom

konaní na základe totožných dôkazov neprichádzalo do úvahy. Vo vzťahu k znaleckému posudku znalca Choma, ktorý bol pribratý do trestného konania, súd prvej inštancie uviedol, že tento mal k dispozícii kompletný spis, pričom na strane druhej znalec Hudák vypracoval posudok na základe objednávky žalobkyne, pričom tento trestný spis predložený k štúdiu nemal a boli mu predložené len kópie listín zo spisu v JPG formáte vyhotovené žalobkyňou, čo podľa názoru súdu prvej inštancie vzbudzovalo pochybnosti v smere vierohodnosti podkladov predložených znalcovi Hudákovi na znalecké skúmanie, čo mohlo mať nepochybne dopad aj na formulovanie záverov posudku.

1.3. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobkyne (ktorá uviedla, že príčinou dopravnej nehody bola skutočnosť, že žalovaný sa plne nevenoval riadeniu motorového vozidla a jeho pozornosť mala byť obmedzená, nakoľko podľa kamerového záznamu mestskej polície nemal na volante obe ruky, ale pravou rukou sa naťahoval k palubnej doske na strane spolujazdca), súd prvej inštancie konštatoval, že uvedené preukázané nebolo, keď je pravdou, že z kamerového záznamu vyplýva pohyb ruky vodiča v pravej časti vozidla, ale že sa tak stalo v čase bezprostredne pred nehodovým dejom a že tento pohyb mal spôsobiť oneskorenú reakciu vodiča a tým zapríčiniť dopravnú nehodu, preukázané nebolo. V danej súvislosti súd prvej inštancie poukázal na vysvetlenie vodiča, podľa ktorého si to tento nevedel vysvetliť a jednalo sa pravdepodobne o snahu o uzavretie skrinky na prístrojovej doske, ktorá sa počas brzdenia samovoľne otvorila. Súčasne poukázal na závery znalca Choma, ktorý vo svojom znaleckom posudku posúdil takéto špekulácie z hľadiska hodnotenia technickej príčiny za irelevantné, a že túto skutočnosť je možné hodnotiť iba právne. Súčasne poukázal na konštatovanie znalca Choma, ktorý uviedol, že z technického hľadiska je prijateľný aj predpoklad, že zadržiavací systém bezpečnostného pásu nemusel byť dostatočne účinný a predklon vodiča v sekvencii kolízneho brzdenia mohli zapríčiniť výrazné zotrvačné sily pôsobiace na jeho telo, čo je pri vysokej miere spomaľovania vozidiel úplne prirodzené. Na základe uvedeného mal súd za to, že na základe uvedeného videozáznamu nebolo možné ustáliť záver, ku ktorému dospela žalobkyňa, pričom vysvetlenie vodiča, t. j. žalovaného, považoval za logické a nerozporné s odpoveďou znalca Choma. Súčasne konštatoval, že pohyb vodiča pravou rukou vo vozidle neznamená bez ďalšieho, že nevenoval plnú pozornosť vedeniu vozidla, o to viac, keď k tomu došlo v neštandardnej situácii brzdenia, navyše v čase, keď už vodič brzdil a nehodový dej prebiehal, a teda nemožno uvažovať o tom, že tým došlo k zapríčineniu nehody. V nadväznosti na uvedené súd prvej inštancie konštatoval, že vyšetrovanie nehody bolo realizované políciou, avšak súdu nebolo predložené žiadne rozhodnutie kompetentného orgánu, kde by bolo vyslovené porušenie povinnosti uloženej v ustanovení , t.j. plne sa venovať vedeniu motorového vozidla žalovaným. Konštatoval, že stanovenie techniky jazdy vodiča z uvedeného dôvodu ako nesprávnej, resp. jeho reakcie na chodkyňu ako oneskorenej znalcom Hudákom v odpovedi č. 2 znaleckého posudku neobstojí, keďže ide o otázku právnu, ktorej hodnotenie nenáleží znalcovi, ale súdu, pričom tento záver znalca Hudáka sa súdu javil ako nepodložený. V nadväznosti na uvedené súd prvej inštancie upriamil pozornosť na to, že znalec Hudák odvíjal techniku jazdy žalovaného práve od skutočnosti nevenovaniu sa plne vedeniu vozidla z dôvodu, že hmatal pravou rukou k prístrojovej doske na strane spolujazdca a nevychádzal zo zasadenia tohto úkonu vodiča v rámci trvania celkového nehodového deja, z možných vplyvov procesu brzdenia na pohyby vodiča v aute a pokiaľ tento súčasne uvažoval o nepravdepodobnosti pripútania vodiča bezpečnostným pásom výlučne na základe tohto pohybu vodiča, aj tento záver sa javí súdu ako nepodložený, pričom súdu ani nebolo zrejmé, ako súvisí skutočnosť nepripútania sa vodiča vo vozidle so stanovením príčiny dopravnej nehody v danom prípade.

1.4. Súd prvej inštancie súčasne poukázal na ním zistený rozpor v odbornom vyjadrení znalca Hudáka, a to porovnávaním odpovede č. 1 s jeho vysvetlením v rámci výsluchu na pojednávaní na str. 6 zápisnice z pojednávania zo dňa 24.05.2022. Tieto rozpory súd prvej inštancie vzhliadol v tom, že v znaleckom posudku menovaný znalec vymedzil vstup chodkyne do vozovky kolmo na smer jazdy vozidla oboma nohami, ale v rámci svojej výpovede na pojednávaní uviedol, že vstupom je, keď chodec vstúpi prvou nohou do koridoru priechodu. Podľa názoru súdu prvej inštancie uvedené mohlo mať dopad na výpočet včasnosti reakcie vodiča na vstup chodkyne do vozovky, keďže je nepochybné, že časový údaj vstupu by bol rozdielny v prípade vstupu oboma nohami, resp. vstupu prvou nohou do koridoru priechodu pre chodcov. Za ešte závažnejšie súd prvej inštancie považoval to, že menovaný znalec v odbornom vyjadrení sa vyjadril, že chodkyňa vstúpila do koridoru priechodu pre chodcov kolmo na smer jazdy vozidla oboma nohami, kedy sa vozidlo vodiča pohybovalo rýchlosťou 38 km/h a bolo od miesta budúcej zrážky vzdialené 11,45 m a časovo 1,1 sekundy, pričom vstup chodkyne do vozovky bol jasný signál pre vodiča, že má úmysel prejsť cez priechod pre chodcov na druhú stranu vozovky a bol to okamih povinnosti vodiča reagovať na jej vstup. Naproti tomu znalec vo výpovedi uviedol, že

vodič reálne reagoval v tejto vzdialenosti 11,45 m, časovo 1,1 sekundy, keď uzavrel, že jedná sa o oneskorenú reakciu, kedy mal reagovať 1,6 sekundy pred miestom zrážky, t. j. cca 16m pred miestom zrážky, aby zabránil zrážke, kedy by sa jednalo o včasnú reakciu. Vo vzťahu k uvedenému súd prvej inštancie konštatoval, že tieto závery sú v diametrálnom rozpore, sú nelogické a zmätočné, nakoľko pokiaľ mal vodič podľa odborného vyjadrenia povinnosť reagovať na vstup chodkyne vo vzdialenosti 11,45 m a časovo 1,1 sekundy pred miestom zrážky, tak z výpovede znalca na pojednávaní vyplýva, že v skutočnosti tak aj reagoval a potom nie je zrejmé, z akého dôvodu bol ustálený záver o oneskorenej reakcii. Na druhej strane súd prvej inštancie konštatoval, že pokiaľ bol vstup chodkyne do vozovky vo vzdialenosti 11,45 m a časovo 1,1 sekundy pred miestom zrážky, ako bolo uvedené v odbornom vyjadrení, nie je reálne, aby mohol vodič reagovať cca 16 m a časovo 1,6 sekundy pred miestom zrážky, ako vyslovil menovaný znalec kritériá pre včasnú reakciu vo svojej výpovedi na pojednávaní. Podľa názoru súdu prvej inštancie si znalec týmto protirečí závažným spôsobom, a to v dôležitej skutočnosti dotýkajúcej sa záveru o včasnosti reakcie vodiča na vstup chodkyne do koridoru priechodu pre chodcov, keď práve na uvedených východiskách bol založený záver o príčine dopravnej nehody na strane vodiča, konkrétne odpoveď na otázku č. 3 písm. a), kde uviedol, že vodič reagoval oneskorene, ak by bol reagoval na prítomnosť chodkyne vo vozovke o minimálne 0,57 sekundy a skôr, tak by bol zabránil dopravnej nehode. Z uvedeného dôvodu potom súd prvej inštancie posúdil záver menovaného znalca za nejasný a nezrozumiteľný, ktorý nemôže byť podkladom pre preukázanie zavinenia žalovaného.

1.5. Poukazovanie žalobkyne na rozpory medzi znaleckými posudkami znalca Choma a znalca Obtuloviča, a to konkrétne, že znalec Chomo vypočítal rýchlosť vozidla žalovaného v čase vstupu do vozovky na približne 38,6 km/hod. a znalec Obtulovič túto vyrátal v intervale 31 až 35 km/hod., keď zároveň znalec Chomo uviedol, že aby vodič mohol zabrániť nehode, musel by sa pohybovať rýchlosťou cca 31 km/hod., súd prvej inštancie nezohľadnil, nakoľko sa jedná o hraničný údaj, resp. využitie rozpätia, keď určitá tolerancia pri znaleckom skúmaní je prípustná, ako to vyplynulo aj z výpovede znalca Hudáka na pojednávaní. V nadväznosti na uvedené súd prvej inštancie súčasne konštatoval, že znalci Chomo a Obtulovič v konečnom dôsledku napriek rozdielnym vstupom dospeli k totožnému záveru o príčine dopravnej nehody. V nadväznosti na uvedené súd prvej inštancie konštatoval, že aj znalec Hudák vyhodnotil nesprávnosť v technike chôdze žalobkyne, keď vo svojom vyjadrení uviedol, že táto technicky správne zastavila pred vstupom na priechod pre chodcov, aby sa presvedčila o dopravnej situácii na vozovke, avšak nesprávne vyhodnotila vznikajúce nebezpečenstvo, t. j. rýchlosť približujúceho sa vozidla, nakoľko predpokladala, že vodič vozidla jej pohyb registruje - prítomnosť približujúceho sa vodiča zaregistrovala až v okamihu, kedy už nemohla zrážke zabrániť. V tejto súvislosti súd konštatoval, že znalec Hudák napriek tomu, že dospel k záveru o nesprávnosti techniky chôdze žalobkyne, uvedené nezohľadnil žiadnym spôsobom vo svojom závere o príčinách dopravnej nehody, resp. možnostiach zabránenia nehode a práve naopak, znalec Chomo konštatoval, že žalobkyňa mohla nehode zabrániť primeranou skoršou reakciou, lebo z jej strany mohlo prísť k vyhodnoteniu situácie ako kolíznej už v dostatočnom predstihu a v jej možnostiach bolo počkať na prejazd automobilu alebo po vykročení takmer okamžite zastaviť svoj pohyb, resp. zmeniť smer svojho pohybu.

1.6. V nadväznosti na uvedené súd prvej inštancie konštatoval, že v súlade s princípom kontradiktórnosti procesu mohol vykonať iba tie dôkazy, ktoré boli stranami navrhnuté, pričom k návrhu na vykonanie ďalších dôkazov zo strany žalobkyne nedošlo. Nakoľko dôkazné bremeno v spore ťažilo žalobkyňu, pre jej úspech v spore nepostačovalo len spochybňovať posudky znalca Choma a Obtuloviča, ale bola povinná predložiť dôkaz, ktorý bezpečne ustáli zavinenie žalovaného na škode, ktorá jej vznikla pri dopravnej nehode. Na základe vykonaného dokazovania potom ustálil, že žalovaný nemohol škode zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho požadovať, a teda bol daný liberačný dôvod v zmysle , pričom zavinenie poškodenej - žalobkyne na vzniknutej škode bolo zistené v rozsahu 100%, a preto znáša škodu sama a pomerné znášanie škody so žalovaným nie je opodstatnené.

1.7. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ust. (ďalej len „“) tak, že priznal žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného právo na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %, keďže títo boli v spore úspešní v celom rozsahu.

2. Proti predmetnému rozsudku podala žalobkyňa riadne a včas odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam z dôvodu, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

ako aj z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa má za to, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil závery Ing. Hudáka, keď za dôveryhodnejšie považoval závery znalcov Ing. Choma a Obtuloviča. Má za to, že znalec Ing. Hudák vo svojom posudku a následne aj počas svojej výpovede pred súdom prvej inštancie za príčinu nehody jednoznačne určil oneskorenú reakciu vodiča, t. j. žalovaného, ktorý mal dosť času na to, aby po tom, ako žalobkyňa vstúpila do vozovky, zareagoval na jej pohyb brzdením a zastavil vozidlo ešte pred priechodom pre chodcov. Má za to, že závery súdu o menšej dôveryhodnosti posudku Ing. Hudáka sú len výsledkom dezinterpretácie záverov tohto znalca, ktorý sa vo svojej výpovedi a v predmetnom posudku vo vzťahu k vzájomným vzdialenostiam obidvoch účastníkov nehody vyjadril zhodne a úplne logicky, a preto súdom prvej inštancie konštatovaný rozpor medzi jeho závermi týkajúcimi sa vzdialenosti medzi vozidlom žalovaného a žalobkyňou v čase, keď žalovaný zareagoval na pohyb žalobkyne a v čase, keď žalovaný mohol a mal začať reagovať, nie je daný. Žalobkyňa poukázala na záver znalca Ing. Hudáka, v zmysle ktorého žalovaný mal možnosť a povinnosť zareagovať na žalobkyňu v čase, keď sa táto nachádzala približne pol metra od okraja vozovky, avšak reagoval až v momente, keď sa žalobkyňa nachádzala vo vzdialenosti takmer jeden meter od okraja vozovky a 1,5 m od vozidla žalovaného. Podľa názoru žalobkyne súd prvej inštancie hodnotí a spochybňuje posudok Ing. Hudáka ničím nepodloženými závermi, že menovaný znalec nemal k dispozícii celý trestný spis tak, ako ho mal Ing. Chomo, ale mal k dispozícii len kópie listín zo spisu v JPG formáte. Takýto záver považuje žalobkyňa za svojvoľný, arbitrárny a nemajúci nijakú oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom skutočnosť, že znalec Ing. Hudák nemal k dispozícii originál trestného spisu, ale len jeho ofotenú, resp. oskenovanú kópiu v žiadnom prípade neznamená, že nemal pri vypracovaní podkladov k dispozícii rovnaké vstupné údaje a podklady ako znalci Chomo a Obtulovič. K tomuto záveru súd prvej inštancie dospel napriek tomu, že v konaní nebol doložený nijaký dôkaz o tom, že by žalobkyňa nedoložila znalcovi všetky potrebné podklady, pričom navyše sa Ing. Hudák počas svojho výsluchu vyjadril, že k dispozícii mal dostatočný rozsah podkladov a všetky potrebné údaje na vypracovanie posudku a žiadna tretia osoba sa ho nijakým spôsobom nesnažila pri formulácii záverov posudku ovplyvňovať. Žalobkyňa súčasne poukázala na závery znalca Ing. Choma, ktorý dospel k záveru, že jedinou príčinou dopravnej nehody bola nesprávna technika chôdze chodkyne a za nepodstatnú označil aj otázku, či sa vodič tesne pred nárazom plne venoval vedeniu vozidla, alebo bola jeho pozornosť rozptýlená obsahom palubnej priehradky, pričom pochybnosti o pozornosti vodiča označil tento znalec za irelevantné špekulácie, a to aj napriek tomu, že priložený videozáznam celkom jednoznačne preukazoval polohu vodičovej pravej ruky pri priehradke spolujazdca v čase krátko pred nárazom. Žalobkyňa opätovne poukázala na videozáznam z kamery mestskej polície, na ktorom je zachytená jazda a správanie žalovaného v čase bezprostredne pred, počas aj po nehode, a podľa jej názoru je z uvedeného záznamu zrejmé, že vodič, t. j. žalovaný, mal v čase krátko pred nárazom pravú ruku natiahnutú dopredu smerom k palubnej priehradke na strane spolujazdca, kam smeroval aj jeho pohľad. Z uvedeného potom vyvodila, že vodič sa v čase tesne pred nehodou plne nevenoval vedeniu vozidla, keď namiesto vozovky pred sebou upriamil svoju pozornosť na interiér vozidla. V nadväznosti na uvedené žalobkyňa poukázala aj na rozpory vo výpovediach a vyjadreniach samotného žalovaného, ktorý vo svojej výpovedi v rámci trestného konania sám vypovedal, že na videozázname je skutočne viditeľná jeho ruka v priestore palubnej priehradky spolujazdca, ktorú údajne zatváral po tom, ako sa otvorila následkom prudkého brzdenia, avšak následne v tomto konaní vo svojich písomných vyjadreniach popieral, že by sa na predmetnom zázname skutočne nachádzala jeho ruka, naťahujúca sa smerom k priehradke tesne pred nehodou. Podľa názoru žalobkyne uvedená snaha žalovaného spochybniť obsah videozáznamu preukazuje, že sám žalovaný si bol vedomý významu tejto skutočnosti z pohľadu celkového posúdenia zodpovednosti za dopravnú nehodu a je nesporné, že prípadná nepozornosť vodiča, venujúceho sa počas jazdy obsahu priehradky na strane spolujazdca by zásadným spôsobom negatívne ovplyvnila jeho reakčný čas, čo v konečnom dôsledku potvrdil aj znalec Ing. Hudák. Má za to, že súd prvej inštancie sa v podstate bez ďalšieho stotožnil s nelogickým vysvetlením žalovaného, že palubná priehradka sa mu otvorila počas náhleho brzdenia a on sa ju snažil reflexívne zavrieť, čo spôsobilo namietanú polohu jeho pravej ruky na predmetnom videozázname, keď uvedené tvrdenie nemá žiadnu logiku, nakoľko zotrvačné sily pri prudkom brzdení pôsobia v smere proti otvoreniu priehradky a neexistuje dôvod, prečo by sa táto priehradka mala v danom momente samovoľne otvoriť. Žalobkyni nie je zrejmé, na základe čoho súd prvej inštancie dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že sa vodič, t. j. žalovaný, naťahoval k skrinke spolujazdca v čase bezprostredne pred nehodou, keď celý priebeh nehody je zachytený na videozázname, z ktorého jasne vidieť, že ruka vodiča je natiahnutá doprava dopredu a hneď následne tento vodič zráža žalobkyňu. Podľa žalobkyne nie je možné síce objektívne preukázať, že práve tento pohyb vodiča bol príčinou jeho neskorej reakcie (nakoľko pozornosť vodiča nemôže rozptyľovať počas jazdy veľké množstvo faktorov), avšak v situácii,

keď je na videozázname tesne pred nehodou viditeľné, ako sa vodič nepozerá na vozovku, ale jeho pozornosť sa upriamuje na interiér vozidla, keď znalec skonštatuje, že reakcia vodiča na pohyb chodkyne bola oneskorená, je jej záver, že vodič včas nereagoval na pohyb chodca z dôvodu svojej nepozornosti, nanajvýš logický a zmysluplný.

2.1. Vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie, že on vychádzal zo záverov trestného konania vedeného OR PZ OKP Ružomberok pod ČVS: ORP-251/VYS-RK-2020, v ktorom bolo trestné konanie voči žalovanému zastavené z dôvodu, že vyšetrovaný skutok nebol podľa záverov vyšetrovateľa trestným činom, žalobkyňa uviedla, že uvedený záver nemá oporu v . Uvedené rozhodnutie o zastavení trestného stíhania nie je rozhodnutím, ktoré by zaväzovalo súd v civilnom konaní o náhradu škody. Vo vzťahu k uvedenému žalobkyňa poukázala na to, že pokiaľ by aj pripustila názor súdu o záväznosti výsledkov predchádzajúceho vyšetrovania dopravnej nehody vo vzťahu k rozhodnutiu v prejednávanom spore, neexistuje dôvod, prečo by súd nemal byť na základe totožného právneho názoru viazaný tiež rozhodnutím Okresného dopravného inšpektorátu v Ružomberku č. ORPZ-RK-ODI2-P-131/2020 zo dňa 20.06.2020 o zastavení konania o priestupku voči žalobkyni, v ktorom príslušný správny orgán dospel k záveru, že nielenže sa žalobkyňa pri dopravnej nehode nedopustila žiadneho priestupku na úseku cestnej premávky, ale výsledky vyšetrovania odôvodňujú záver, že za nehodu zodpovedá vodič, t. j. žalovaný, ktorý sa v súvislosti s ňou pravdepodobne dopustil spáchania trestného činu ublíženia na zdraví voči žalobkyni (a práve toto trestné konanie bolo neskôr zastavené). V tejto súvislosti poukázala žalobkyňa na to, že v tomto priestupkovom konaní mal správny orgán k dispozícii okrem iných dôkazov tiež znalecký posudok Ing. Hudáka, na základe ktorého dospel k záveru, že vinníkom nehody bol práve žalovaný.

2.2. Pokiaľ možno z vyjadrenia súdu prvej inštancie vyvodiť jeho záver, že pohyb ruky vodiča mal byť hlavným a v podstate jediným dôvodom, prečo znalec Ing. Hudák dospel vo svojom posudku k iným záverom ako zvyšní dvaja znalci, tak táto konštatácia je podľa názoru žalobkyne v priamom rozpore s obsahom znaleckého posudku, ako aj výpovede Ing. Hudáka na pojednávaní, ktorý v posudku a ešte obšírnejšie počas svojho výsluchu podrobne popísal, na základe akých vstupných údajov dospel k svojim záverom o neskorej reakcii vodiča, pričom vychádzal výlučne z výpočtov analýzy celkového priebehu nehody a podrobne popísal vzájomné vzdialenosti a pohyb žalobkyne a vozidla žalovaného, ich rozostup v jednotlivých fázach nehodového deja, ako aj časové intervaly medzi vstupom žalobkyne do vozovky, reakciou vodiča na pohyb žalobkyne a kontaktom žalobkyne s vozidlom žalovaného. Vo vzťahu k naťahovaniu sa smerom k palubnej priehradke spolujazdca znalec toto označil len za najpravdepodobnejšiu príčinu oneskorenej reakcie vodiča a nie za skutočnosť, na základe ktorej dospel k svojim záverom tak, ako to tvrdí súd prvej inštancie v rozsudku. V nadväznosti na uvedené poukázala žalobkyňa na vyjadrenie znalca, ktorý pri svojom výsluchu uvedené vyslovene poprel a uviedol: „Napriek tomu moje odborné vyjadrenie bolo urobené tak, že tento akt nebol nijakým spôsobom včlenený do toho výpočtu. Ak by som mal istotu a bolo by nejakým spôsobom zo šetrenia polície preukázané, že vodič sa nevenoval jazde z titulu, že niečo hľadal, niečo robil na pravej strane, tá reakcia by určite nemohla byť tak, ako som ju dal, to znamená 0,8 sekundy.“ Pokiaľ súd prvej inštancie súčasne poukazoval aj na údajný záver znalca Ing. Hudáka o tom, že technika chôdze žalobkyne bola nesprávna, tak tento záver nie je súladný so záverom Ing. Hudáka tak, že tento považuje pohyb žalobkyne za nesprávny, keďže on iba poukázal na to, že žalobkyňa mohla zabrániť nehode, pokiaľ by do vozovky vstúpila až po prejazde vozidla žalovaného, avšak zároveň v posudku opätovne konštatoval, že žalobkyňa nevytvorila žalovanému náhlu prekážku a jedinou príčinou nehody bola neskorá reakcia žalovaného ako vodiča. Žalobkyňa má za to, že záver súdu prvej inštancie o nižšej dôkaznej sile posudku Ing. Hudáka v porovnaní s posudkom Ing. Choma je nesprávny a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom vychádza z chybného právneho názoru súdu o jeho viazanosti výsledkami trestného konania, pričom pokiaľ súd prvej inštancie nemá po vykonanom dokazovaní jednoznačne ustálené, ktorý posudok logickejšie a zrozumiteľnejšie popisuje priebeh dopravne nehody, žalobkyňa má za to, že z jej strany bol na pojednávaní dňa 24.05.2022 prednesený návrh na vykonanie konfrontácie znalcov ich spoločným výsluchom, čím bolo možné odstrániť zásadné rozpory medzi ich závermi a definitívne ustáliť, kto a v akej miere zodpovedá za vznik dopravnej nehody a škodu na jej zdraví, pričom súd prvej inštancie sa tento dôkaz rozhodol v konaní nevykonať.

2.3. Na základe uvedené má žalobkyňa za to, že napadnuté rozhodnutie trpí viacerými vadami, ktoré odôvodňujú jeho zrušenie, prípadne zmenu v odvolacom konaní. Konkrétne ide o nesprávne právne posúdenie veci, kedy súd prvej inštancie dospel k chybnému záveru, že sa nemôže odchýliť od výsledkov

dokazovania vykonaného v trestnom konaní a je viazaný rozhodnutím o zastavení trestného konania voči žalovanému. Súčasne dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď za zodpovedného za vznik škody v celom rozsahu označil žalobkyňu, pričom vychádzal z nesprávneho vyhodnotenia posudku Ing. Hudáka ako menej dôveryhodného v porovnaní s posudkom Ing. Choma a Dipl. Ing. Obtuloviča, čo zakladá odvolací dôvod podľa a taktiež aj podľa , keďže mal možnosť po návrhu žalobkyne vykonať konfrontáciu medzi znalcami za účelom odstránenia pretrvávajúcich zásadných rozporov v ich záveroch, čo však neurobil. Na základe uvedeného navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a súčasne navrhla, aby jej bola priznaná náhrada trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že v konaní boli tvrdenia žalobkyne o príčinách vzniku predmetnej dopravnej nehody, resp. zavinenia dopravnej nehody na jeho strane vyvrátené jednak odborným vyjadrením znalca Ing. Obtuloviča a taktiež znaleckým posudkom znalca Ing. Choma. Podľa jeho názoru nebolo v súdenej veci potrebné vykonávať akúkoľvek konfrontáciu znalcov, nakoľko súd prvej inštancie na nastolené otázky dostal od znalca Ing. Choma a Ing. Obtuloviča jasnú a presvedčivú odpoveď a v konaní nevznikli žiadne pochybnosti o správnosti vypracovaného znaleckého posudku a odborného vyjadrenia. Taktiež poukázal na to, že znalecký posudok Ing. Choma bol vyhotovený ako posledný, pričom na jeho podklade bolo v trestnom konaní rozhodnuté o zastavení trestného stíhania. Poukázal na závery uznesenia OR PZ Ružomberok zo dňa 10.02.2021 pod ČVS: ORP-251/ VYS-RK-2020, podľa ktorého príčinou dopravnej nehody bola chodkyňa, t. j. žalobkyňa, ktorá svojím správaním, a to vstupom do jazdného pruhu približujúceho sa vozidla vytvorila vodičovi, t. j. žalovanému, prekážku z technického hľadiska náhlu, pretože vodič, ktorý reagoval na kolíznu situáciu adekvátne a včas, nemohol za daných podmienok zabrániť dopravnej nehode akýmkoľvek účinným spôsobom.

4. Pokiaľ žalovaný poukazoval na nedostatočne presvedčivý záver súdu prvej inštancie o tom, že pri hodnotení dôkazov je potrebné vychádzať zo základného predpokladu, že žiadny dôkaz nemá legálnu silu, ktorú by sudca musel zohľadniť predpísaným spôsobom, tak podľa nálezu Ústavného súdu ČR z 30.04.2006 sp. zn. by mal súd hodnotiť znalecký posudok komplexne, t. j. vrátane prípravy znaleckého skúmania, zadováženie podkladov pre znalca, priebeh znaleckého skúmania, vierohodnosť teoretických východísk, ktorými znalec odôvodňuje svoje závery spoľahlivo z metód použitých znalcom a v spôsobe vyvodzovania záverov znalca. V tomto smere považuje žalovaný za dôležité, že Ing. Choma bol pribratý do trestného konania uznesením OR PZ OKP Ružomberok, pričom mal k dispozícii kompletný spis a na druhej strane Ing. Hudák vypracoval posudok na základe objednávky žalobkyne, pričom tento trestný spis predložený k štúdiu nemal a boli mu predložené len kópie listín zo spisu v JPG formáte, vyhotovené a zabezpečené žalobkyňou, ktoré boli nekompletné. Podľa názoru žalovaného uvedené zakladá pochybnosti o vierohodnosti podkladov predložených znalcovi Ing. Hudákovi na znalecké skúmanie, čo nepochybne ovplyvnilo formulovanie záverov posudku. Súčasne poukázal na to, že pochybnosti o vypracovaní odborného vyjadrenia zakladá aj doložka k posudku vypracovaná doplnkom, čo je v rozpore so Zákonom o znalcoch. Namietal aj to, že znalec Ing. Hudák v odbornom vyjadrení používa program „Kolízie“ z roku 1996, ktorý sa už nepoužíva. Stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že sám znalec Ing. Hudák vyhodnotil nesprávnosť v technike chôdze žalobkyne, keď v znaleckom posudku uviedol, že táto technicky správne zastavila pred vstupom na priechod pre chodcov, aby sa presvedčila o dopravnej situácii na vozovke, avšak nesprávne vyhodnotila vznikajúce nebezpečenstvo, t. j. rýchlosť približujúceho sa vozidla, nakoľko predpokladala, že vodič vozidla jej pohyb registruje, t. j. prítomnosť približujúceho sa vodiča zaregistrovala až v okamihu, kedy už nemohla zrážke zabrániť. Žalovaný má za to, že v konaní nebolo preukázané, že by došlo k porušeniu povinností z jeho strany ako vodiča a už vôbec nie, že by toto malo za následok vznik dopravnej nehody, čiže nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody pri dopravnej nehode, keď v tomto smere bolo dôkazné bremeno na žalobkyni, nakoľko sa jedná o skutkové tvrdenia žalobkyne a toto bremeno žalobkyňa v konaní neuniesla. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobkyňa nepredložila dôkaz, ktorý by bezpečne ustálil zavinenie žalovaného na škode vzniknutej žalobkyni pri dopravnej nehode, a to čiastočne, resp. pomerne. Má za to, že odvolanie neobsahuje dôvody, s ktorými by sa súd vo svojom rozhodnutí už nevysporiadal. Na základe uvedeného sa v plnom rozsahu stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný nemohol škode zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho požadovať a o aplikácii liberačného dôvodu podľa , pričom zavinenie poškodenej, t. j. žalobkyne, na vzniknutej škode bolo zistené v rozsahu 100 % v zmysle

, a preto znáša škodu sama. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

5. Žalobkyňa v odvolacej replike poukázala na to, že žalovaný sa vo svojom vyjadrení pridržiava záverov súdu prvej inštancie uvedených v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia a v prevažnej časti svojho vyjadrenia len opakuje argumentáciu súdu. Nakoľko sa už k jednotlivým skutkovým záverom súdu prvej inštancie vyjadrila vo svojom odvolaní a v celom rozsahu na neho odkazuje, nepovažovala za potrebné sa opätovne vyčerpávajúco vyjadrovať ku každému bodu vyjadrenia žalovaného. Pokiaľ žalovaný poukazuje na údajnú nižšiu mieru dôkaznej sily a dôveryhodnosti záverov znalca Ing. Hudáka v porovnaní so závermi znalcov Ing. Obtuloviča a Ing. Choma z dôvodu, že Ing. Hudák nemal mať na rozdiel od zvyšných dvoch znalcov v konaní sprístupnený celý originál spisu, ale len fotografie jeho jednotlivých častí, uviedla, že v konaní nebola preukázaná absencia akéhokoľvek relevantného podkladu, z ktorého by znalci Ing. Obtulovič a Ing. Chomo vychádzali, a ktorý by Ing. Hudák nemal k dispozícii, pričom bez označenia konkrétnej listiny, ktorá by mohla mať vplyv na závery Ing. Hudáka, a ktorú by nemal k dispozícii, považuje žalobkyňa tieto tvrdenia žalovaného za nepreukázané a účelové, produkované v snahe spochybniť závery znalca, ktoré nepodporujú obranu žalovaného v konaní. Pokiaľ žalovaný poukazuje na skutočnosť, že z číslovania uvedeného na znaleckej doložke vyplýva, že znalec má viesť denníky v písomnej podobe v rozpore s § 14 Zákona o znalcoch, tak túto skutočnosť Ing. Hudák jednak vysvetlil priamo pri svojej výpovedi na pojednávaní a navyše, žalobkyni ani nie je zrejmé, ako môže spôsob číslovania znaleckého úkonu ovplyvniť správnosť záverov konkrétneho znalca. Za zavádzajúce považuje žalobkyňa tiež tvrdenie žalovaného, že samotný Ing. Hudák vyhodnotil techniku chôdze žalobkyne ako nesprávnu, čo má preukazovať jej zodpovednosť za vzniknutú škodu, keď práve naopak, tento znalec vo svojom odbornom vyjadrení, a to aj v rámci svojej výpovede celkom jednoznačne, bez náznaku akýchkoľvek pochybností označil za vinníka dopravnej nehody žalovaného, ktorého neskorá reakcia viedla ku kolízii a vzniku škody na zdraví žalobkyne. Na základe uvedeného navrhla, aby odvolací súd rozhodol v zmysle jej odvolacieho návrhu.

6. Krajský súd, ako súd odvolací ( ), preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania žalobkyne v rozsahu danom a a bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa a ako vecne správny potvrdil.

7. Rozsudok súdu prvej inštancie bol odvolaním napadnutý z dôvodu prezumovaného , t. j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, z dôvodu prezumovaného , t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj z dôvodu prezumovaného , t. j. z dôvodu, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

8. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením . Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať za také, ktoré by bolo v rozpore s SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa súd prvej inštancie neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia ( ).

9. Východiskovo je zo strany odvolacieho súdu nevyhnutné poukázať na principiálnu zodpovednosť odvolateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a súvisiacu viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi ( ). Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd nemôže v sporovom/ kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutiu na základe iných, než stranou sporu v odvolaní vznesených námietok. Pre zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dopĺňa:

10. Žalobkyňa sa žalobou v prejednávanom spore domáhala, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť jej istinu vo výške 8.698,- eur titulom zodpovednosti žalovaného za škodu prezumovanú a nasl. na tom skutkovom základe, že dňa 11.03.2020 v čase okolo 13.50 hod. v Ružomberku na ulici Dončova pri základnej školy v blízkosti Evanjelického kostola žalovaný do nej počas toho, ako prechádzala cez priechod pre chodcov, narazil osobným motorovým vozidlom Škoda Fabia ev. č. RK973BO, pričom sa riadne nevenoval vedeniu uvedeného motorového vozidla, následkom čoho utrpela zranenia, pre ktoré bola viac mesiacov práceneschopná a dlhší čas bola podstatne obmedzená na obvyklých činnostiach. Pri výške škody vychádzala z lekárskeho posudku o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia, podľa ktorého jej bolestné bolo obodované na 170 bodov a jej sťaženie spoločenského uplatnenia bolo obodované na 220 bodov.

11. Žalobkyňa sa teda voči žalovanému domáhala náhrady škody titulom zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku tak, ako ju prezumuje . Uvedená zodpovednosť za škodu je objektívnou zodpovednosťou, ktorej základom je vznik škody, ktorá bola vyvolaná zvláštnou povahou prevádzky dopravného prostriedku, t. j. existenciou osobitnej kvalifikovanej udalosti, pri ktorej je bez významu zavinené porušenie povinnosti prevádzkovateľa. To znamená, že predpoklady vzniku tejto zodpovednosti sú: a) škoda, b) zvláštna povaha danej prevádzky a c) príčinná súvislosť medzi nimi. Právna úprava vychádza zo zásady, že ten, kto určitý dopravný prostriedok prevádzkuje, má niesť riziko nebezpečenstva, ktoré vyplýva z prevádzky tohto prostriedku. Objektívna zodpovednosť prevádzkovateľa motorového vozidla za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku však nie je bezvýnimočná. Prevádzkovateľ dopravného prostriedku sa môže zodpovednosti zbaviť (liberovať), pokiaľ sú naplnené dôvody vyplývajúce z ust. , prípadne . V zmysle sa prevádzkovateľ svojej zodpovednosti nemôže zbaviť, ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Inak sa zodpovednosti zbaví, len ak preukáže, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. Je potrebné vždy dôsledne rozlišovať medzi pojmom škody, ktorá bola vyvolaná zvláštnou povahou prevádzky, teda prejavom typických vlastností dopravy a medzi pojmom škody spôsobenej takými okolnosťami, ktoré majú svoj pôvod v prevádzke. Pojem „okolnosti, ktoré majú svoj pôvod v prevádzke“ je užší pojem než pojem „škoda vyvolaná osobitnou povahou prevádzky“. Za okolnosť majúcu pôvod v prevádzke je považované napríklad zlyhanie bŕzd, vada materiálu, uvoľnené alebo odpadnuté koleso, nedostatočná údržba dopravného prostriedku, ale aj okolnosti a nedostatky na strane vodiča, prípadne osôb, ktoré boli pri prevádzkovaní dopravy použité (napr. zraková vada, prechodná zdravotná indispozícia a podobne). V prípade existencie týchto okolností neprichádza do úvahy zbavenie sa zodpovednosti prevádzkovateľa bez ohľadu na to, či škode bolo možné, alebo nebolo možné zabrániť. Teda v prípade objektívnej zodpovednosti sa prevádzkovateľ motorového vozidla môže podľa úplne alebo sčasti zbaviť zodpovednosti, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. Uvedená liberácia však nie je možná, ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. O takúto udalosť však v súdenej veci nejde, čo žiadna zo strán v priebehu konania ani nenamietala. Prevádzkovateľ motorového vozidla sa môže úplne alebo sčasti zbaviť zodpovednosti aj v intenciách ustanovenia , podľa ktorého ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám. Je nepochybné, že to, či sú dané úplne alebo sčasti liberačné dôvody na strane žalovaného, je otázkou právnou. Avšak na posúdenie rozhodných skutočností musí súd zamerať dokazovanie na zistenie príčiny dopravnej nehody. Hoci ide o otázku právnu, spravidla sa vyhodnotenie príčiny dopravnej nehody nezaobíde bez technického hodnotenia znalca a podkladov spracovaných znalcom, pretože je nevyhnutné vykonať technickú analýzu nehodového deja, posúdiť možnosti zabránenia dopravnej nehode a posúdiť správanie sa jednotlivých účastníkov dopravnej nehody, najmä z hľadiska možnosti zabrániť vzniku dopravnej nehody. Zisťovanie technickej príčiny nehody musí byť zamerané na obidvoch účastníkov nehody.

12. Východiskovo žalobkyňa v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, keď dospel k chybnému záveru, že sa nemôže odchýliť od výsledkov dokazovania vykonaného v trestnom konaní a je viazaný rozhodnutím o zastavení trestného konania voči žalovanému. V reakcii na uvedenú odvolaciu námietku odvolací súd poukazuje na bod 22. odôvodnenia napadnutého rozsudku, z ktorého vyplýva konštatovanie súdu prvej inštancie, že otázka zavinenia žalobkyne na vzniknutej škode bola riešená v trestnom konaní vedenom OR PZ OKP Ružomberok, ktorý sa s touto otázkou vysporiadal tak, že zavinenie na vzniknutej škode žalobkyni pri dopravnej nehode posúdil v plnom

rozsahu na strane žalobkyne, resp. žiadne zavinenie na strane žalovaného, keď posúdenie otázky zavinenia dopravnej nehody inak, ako v trestnom konaní na základe totožných dôkazov, neprichádza podľa súdu prvej inštancie do úvahy. Napriek uvedenej (čiastočne mätúcej) formulácii odvolací súd má za to, že s týmto záverom sa možno stotožniť. Je odvolaciemu súdu zrejmé, že súd v civilnom sporovom konaní je podľa viazaný (okrem iných) len rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu a o tom, kto ich spáchal, avšak zároveň vyslovuje presvedčenie, že súd na druhej strane musí tiež zohľadniť existenciu iných rozhodnutí vydaných v trestnom konaní a dbať na to, aby sa s nimi nedostal do rozporu. Aj keď je teda súd v občianskom súdnom konaní (poznámka odvolacieho súdu: aktuálne v civilnom sporovom konaní) výslovne viazaný iba odsudzujúcim rozsudkom vydaným v trestnom konaní, nemôže ponechať bez povšimnutia oslobodzujúci rozsudok, keď sa v ňom konštatuje, že skutok, z ktorého sa vyvodzuje nárok na náhradu škody, sa vôbec nestal, že tento skutok nespáchal žalovaný a podobne (viď správu o rozhodovaní súdov o náhrade škody vo veciach, ktorým predchádzalo adhézne konanie Najvyššieho súdu ČSR zo dňa 24.10.1979, ktorá bola prejednaná a vzatá na vedomie Plénom Najvyššieho súdu ČSR dňa 05.12.1979). Nemožno konštatovať, že by vedomosti, ktoré vyšli v trestnom konaní najavo, nemali (resp. nemohli mať) v civilnom sporovom konaní žiadny význam. Práve naopak, jednotlivými výpoveďami a dokladmi z trestného konania je potrebné v civilnom sporovom konaní vykonať dokazovanie podľa a pri zisťovaní skutkového stavu na ne prihliadať, aj keď samotným výsledkom trestného konania súd nie je viazaný. Uvedený záver podľa názoru odvolacieho súdu možno vztiahnuť nielen na rozhodnutie súdu, ale aj na závery vyplývajúce z rozhodnutí iných orgánov činných v trestnom konaní tak, ako to bolo aj v prejednávanom spore, kedy uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru OR PZ OKP Ružomberok ČVS: ORP-251/ VYS-RK-2020 zo dňa 10.02.2021, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 23.02.2021, bolo trestné stíhanie pre prečin ublíženia na zdraví podľa a na tom skutkovom základe, že dňa 11.03.2020 v čase o 13.44 hod. U. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. D. XXXX/X, M., viedol motorové vozidla zn. Škoda Fabia, EČV:RK973BO, po ulici Dončova v Ružomberku v smere od cesty I/18 k Evanjelickému kostolu, kde na priechode pre chodcov pri základnej škole na ulici Dončova došlo k stretu dopravného osobného motorového vozidla s chodkyňou Z. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. U. XXX, okres M., ktorá po strete s vozidlom utrpela zlomeninu pravého vnútorného členka s posunom úlomkov, ktorá zlomenina bola združená so zlomeninou zadnej hrany dolnej časti píšťaly, zmliaždením mäkkých tkanív ľavého kolena a driekovo-panvovej oblasti mierneho stupňa a rozsahu, pričom uvedené zranenia boli znalcom z odboru Zdravotníctvo kvalifikované z lekárskeho hľadiska ako poranenia stredne ťažkého stupňa a charakteru, z medicínskeho hľadiska s prihliadnutím k typu zlomeniny a priebehu liečby bola určená doba liečenia a obmedzenia obvyklého spôsobu života na dobu 3 mesiacov, vodič aj chodkyňa boli podrobení dychovej skúške s výsledkom 0,00 mg alkoholu v dychu, škoda na majetku nevznikla, zastavené, pretože tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Z predmetného uznesenia vyplýva, že vyšetrovateľ policajného zboru na základe nazhromaždeného spisového materiálu dospel k záveru, že technika jazdy žalovaného - vodiča OMV Škoda U. C. tesne pred samotným nehodovým dejom sa javí ako správna, neohrozujúca ostatných účastníkov cestnej premávky, pokiaľ by títo prispôsobovali svoje správanie a vykonávali pohyb v priestore aj mimo priestoru cestných komunikácií v súlade s pravidlami cestnej premávky a oproti tomu spôsob chôdze žalobkyne - chodkyne Z. G. tesne pred samotným nehodovým dejom sa javí ako nesprávny (skutočnosť, že chodkyňa neuskutočnila vstup do priechodu jazdného pruhu bez nebezpečenstva, a to vo vzťahu k povolenej aj k skutočnej rýchlosti pohybu OMV Škoda možno konštatovať, že v danom prípade vstup chodkyne do priestoru priechodu pre chodcov musí byť nutne vyhodnotený ako technicky nesprávny a vysoko rizikový). Z uvedeného uznesenia taktiež vyplynulo, že po starostlivom vyhodnotení spisového materiálu a všetkých zabezpečených dôkazov jednotlivo, aj v ich súhrne, bolo konštatované, že príčinou dopravnej nehody bola chodkyňa Z. G., ktorá svojím správaním - vstupom do jazdného pruhu približujúceho sa vozidla - vytvorila vodičovi U. C. prekážku z technického hľadiska náhlu, pretože vodič U. C., ktorý reagoval na kolíznu situáciu adekvátne a včas, nemohol za daných podmienok zabrániť dopravnej nehode akýmkoľvek účinným spôsobom. Odvolací súd poukazuje na to, že vydaniu predmetného uznesenia o zastavení trestného stíhania predchádzalo vypracovanie znaleckého posudku znalcom z odboru Doprava cestná Ing. Stanislava Choma, z ktorého potom vyšetrovateľ policajného zboru pri zastavení trestného stíhania vychádzal, keď vyšetrovateľ policajného zboru, ako to vyplýva z odôvodnenia zastavujúceho uznesenia, vychádzal aj zo záverov vyjadrenia znalca Dipl. Ing. Martina Obtuloviča. Vyšetrovateľ policajného zboru taktiež poukázal na závery odborného vyjadrenia znalca Ing. Antona Hudáka, PhD., z ktorých vyplynulo, že chodkyňa Z. G. technicky správne zastavila pred vstupom na priechod pre chodcov, aby sa presvedčila o dopravnej

situácii na vozovke, avšak nesprávne vyhodnotila vznikajúce nebezpečenstvo, t.j. rýchlosť približujúceho sa vozidla, pričom predpokladala, že vodič vozidla jej pohyb registruje a prítomnosť približujúce sa vozidla zaregistrovala v okamihu, kedy už nemohla zrážke zabrániť.

13. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd primárne poukazuje na to, že v spore o náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla je daná objektívna zodpovednosť prevádzkovateľa motorového vozidla, ktorý sa tejto zodpovednosti zbaví v prípade, ak v konaní preukáže existenciu liberačných dôvodov prezumovaných druhá veta , resp. ustanovením . V prejednávanej veci však tomuto konaniu predchádzalo priestupkové konanie vedené voči žalobkyni Okresným riaditeľstvom PZ v Ružomberku, ODI, pod sp. zn. ORPZ- RK-ODI2-P-131/2020 zo dňa 20. júna 2020, ktoré bolo zastavené rozhodnutím o zastavení konania o priestupku č. ORPZ-RK-ODI2-P-131/2020 zo dňa 20.06.2020, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 23.06.2020 z dôvodu, že príslušný správny orgán vyhodnotil, že uvedený skutok, ktorého sa mala dopustiť žalobkyňa, nespáchala žalobkyňa ako obvinená z priestupku, pričom v danom prípade všetky skutočnosti nasvedčovali tomu, že práve zo strany vodiča C. ide o spáchanie trestného činu ublíženia na zdraví v zmysle niektorého z ustanovení alebo a následkom čoho mal vec postúpiť orgánu činnému v trestnom konaní, Okresnému dopravnému inšpektorátu, odd. výkonu služby Ružomberok. Následne bolo Okresným riaditeľstvom Policajného zboru v Ružomberok, Okresný dopravný inšpektorát uznesením ČVS: ORP-48/DI-RK-2020 zo dňa 15.07.2020 začaté trestné stíhanie pre prečin ublíženia na zdraví podľa na tom skutkovom základe, ktorý je identický so skutkovým základom, na základe ktorého sa žalobkyňa domáha náhrady škody v prejednávanom spore a v ktorom bol vypracovaný znalecký posudok Ing. Stanislava Choma č. 040/2020, ktorý (tak, ako už bolo vyššie uvedené) konštatoval zavinenie žalobkyne na predmetnej dopravnej nehode. Je potrebné poukázať na to, že menovaný znalec v čase vypracovania predmetného znaleckého posudku už mal k dispozícii aj znalecký posudok Ing. Hudáka, na ktorý žalobkyňa práve odkazuje v rámci svojej skutkovej a právnej argumentácie v prejednávanom spore a čiastočne sa s nimi konfrontoval, a to s odlišnými závermi (napr. otázka reakčného času vodiča, príp. brzdného spomalenia), pričom jeho závery napriek určitým odlišnostiam (napr. ohľadne rýchlosti OMV žalovaného) zodpovedajú záverom odborného posúdenia Dipl. Ing. Obtuloviča. Ako už bolo uvedené, uznesením vyšetrovateľa policajného zboru OR PZ OKP Ružomberok ČVS: ORP-251/VYS-RK-2020 zo dňa 10.02.2021 bolo trestné konanie vedené na uvedenom skutkovom základe zastavené, pretože nie je tento skutok trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

13.1. Za daných okolností odvolací súd dospel k záveru, že povinnosť uniesť dôkazné bremeno vo vzťahu k neexistencii liberačných dôvodov prezumovaných , resp. , zaťažovalo žalobkyňu, keďže preukázanie existencie týchto liberačných dôvodov na strane žalovaného vyplýva zo znaleckého posudku vypracovaného na účely trestného konania Ing. Chomom pod č. 040/2020, ktorý bol vykonaný ako listinný dôkaz v civilnom sporovom konaní. V tejto súvislosti sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že za danej dôkaznej situácie bolo povinnosťou žalobkyne uniesť dôkazné bremeno ohľadne ňou tvrdených skutočností, t. j. preukázania správnosti záverov znalca Ing. Hudáka, a teda na jej úspech v spore nepostačovalo iba spochybňovanie záverov Ing. Choma, prípadne Dipl. Ing. Obtuloviča. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v konaní neboli predkladané nové dôkazy a v zásade sa (zo strany obidvoch strán) jednalo o opakovanie argumentácie strán sporu - účastníkov dopravnej nehody z priestupkového, prípadne trestného konania, keď v konaní neboli navrhované a vykonané (okrem výsluchov Dipl. Ing. Obtuloviča, Ing. Hudáka a Ing. Choma, ktorí zotrvali na svojich záveroch prezentovaných v rámci priestupkového, resp. trestného konania) žiadne nové dôkazy, ktoré by svojím obsahom boli spôsobilé zmeniť závery vyplývajúce z posúdenia orgánu činného v trestnom konaní v rámci trestného konania vo veci predmetnej dopravnej nehody.

13.2. V nadväznosti na uvedené odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ žalobkyňa v priebehu konania navrhla v konaní vykonať dôkaz - konfrontáciu Ing. Choma, Ing. Antona Hudáka a Dipl. Ing. Obtuloviča, tak na pojednávaní zo dňa 24.05.2022 (ako to jednoznačne vyplýva z druhého odseku strany 12 uvedenej zápisnice) sa žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrila, že netrvá na konfrontácii znalcov z dôvodu, že (podľa jej názoru) výsluch Ing. Hudáka jednoznačne preukázal, že príčinou dopravnej nehody bola oneskorená reakcia vodiča, ktorý včas nereagoval na jej pohyb. Z uvedeného dôvodu potom odvolací súd nemohol akceptovať ani odvolaciu námietku žalobkyne podľa spočívajúcu v tom, že súd prvej inštancie mal možnosť po návrhu žalobkyne

vykonať konfrontáciu medzi znalcami za účelom odstránenia pretrvávajúcich zásadných rozporov v ich záveroch. Je potrebné poukázať na to, že prejednávaný spor sa riadi zásadou kontradiktórnosti, kedy je súd oprávnený vykonať iba tie dôkazy, ktoré strany sporu v konaní na preukázanie nimi tvrdených skutočností navrhli. Keďže žalobkyňa upustila od návrhu na vykonanie dôkazu konfrontáciou Ing. Hudáka, Dipl. Ing. Obtuloviča a Ing. Choma, nebol súd prvej inštancie oprávnený vykonať tento dôkaz, a teda nedošlo k naplneniu tohto žalobkyňou namietaného odvolacieho dôvodu.

14. Vo vzťahu k žalobkyňou prezentovanej argumentácii odkazujúcej na kamerový záznam mestskej polície (na ktorom je zachytená jazda a správanie vodiča - žalovaného v čase bezprostredne pred, počas aj po nehode, keď z tohto kamerového záznamu vyplýva, že žalovaný mal v čase krátko pred nárazom pravú ruku natiahnutú dopredu smerom k palubnej priehradke na strane spolujazdca, kam smeroval aj jeho pohľad, z čoho žalobkyňa vyvodzuje, že žalovaný sa v čase tesne pred nehodou plne nevenoval vedeniu vozidla a namiesto vozovky pred sebou upriamil svoju pozornosť na interiér vozidla) odvolací súd opätovne poukazuje na to, že uvedené skutočnosti boli známe tak orgánu činnému v trestnom konaní, ako aj Ing. Chomovi pri vypracovaní znaleckého posudku na účely trestného konania vedeného voči žalovanému. Ing. Chomo v tomto znaleckom posudku priamo konštatoval, že oneskorená reakcia vodiča OMV Škoda nemôže byť v tomto prípade parciálnou technickou príčinou nehodového deja.

15. Súčasne odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom súdu prvej inštancie (ktorý namietala žalobkyňa v odvolaní ako záver nelogický), že „je pravdou, že z kamerového záznamu vyplýva pohyb ruky vodiča z pravej časti vozidla, ale že sa tak stalo v čase bezprostredne pred nehodovým dejom a že tento pohyb mal spôsobiť oneskorenú reakciu vodiča a tým zapríčiniť dopravnú nehodou, preukázané nebolo“. Tento záver neodporuje tomu, že sa žalovaný naťahoval k skrinke spolujazdca v čase bezprostredne pred nehodou, avšak neumožňuje vysloviť záver, že tento pohyb mal spôsobiť oneskorenú reakciu vodiča a tým zapríčiniť dopravnú nehodu, keď uvedený pohyb možno preukázateľne konštatovať až v čase, kedy už žalovaný reagoval na pohyb žalobkyne. Pritom je logicky nepravdepodobné, že by vodič počas prebiehajúceho predkolízneho manévru (brzdenia) venoval (uprednostňoval) pozornosť skrinke na strane spolujazdca. Pokiaľ potom žalobkyňa zakladala svoju skutkovú argumentáciu na závere, že k dopravnej nehode a k vzniku škodovej udalosti došlo práve v dôsledku oneskorenej reakcie žalovaného vzhľadom na situáciu v cestnej premávke, tak bolo jej povinnosťou túto skutočnosť preukázať, avšak tieto jej dohady zostali (ako to už uviedol súd prvej inštancie) iba v rovine tvrdení.

16. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, keď po vyhodnotení odvolacích námietok, ktoré žalobkyňa formulovala v podanom opravnom prostriedku, tieto vyhodnotil ako nedôvodné a v zmysle princípu neúplnej apelácie sa nezaoberal inými (v odvolaní nenamietanými) prípadnými pochybeniami súdu prvej inštancie.

17. V nadväznosti na uvedené potom odvolací súd konštatujúc nedôvodnosť odvolania žalobkyne napadnutý rozsudok potvrdil aj v závislom výroku II. o trovách konania, ktorý vo vzťahu k výroku o veci samej vykazuje vecnú správnosť.

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia v spojení s a ustanovenia a tak, že žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, nakoľko strana žalovaného mala v odvolacom konaní plný úspech, keďže odvolací súd odvolaniu žalobkyne ani len v časti nevyhovel, pričom v odvolacom konaní nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali aplikáciu ustanovenia . Podľa ust. o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

19. Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. ( )

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n). ( a )

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. ( a )

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. ( )

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. ( a )

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). ( )

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. ( )

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. ( )