Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/205/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Adriany Murínovej v právnej veci žalobcu: Cetelem Slovensko, a.s., so sídlom v Bratislave, Panenská 7, IČO: 35787783, zastúpeného JUDr. Marekom Czompolym, advokátom, so sídlom v Bratislave, Ventúrska 16, proti žalovanému G. F., H.. XX.X.XXXX, H. C. N. E., X. X, t.č. na neznámom mieste, zastúpenému X.Í. N. D., S. X. K. E. P., o zaplatenie 449,81 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 3. septembra 2012 č.k. -63 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom:

1) žalobu zamietol

2) vyslovil, že žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.

Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 449,81 eura s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 452,10 eura od 1.1.2011 do 8.6.2011 a zo sumy 449,81 eura od 9.6.2011 do zaplatenia a náhrady trov konania z titulu vrátenia zostatku dlhu zo zmluvy o poskytnutí revolvingového úveru a všeobecných úverových podmienok pre poskytnutie revolvingového úveru (ďalej len „VÚP“), tvoriacich jej súčasť, ktorú so žalovaným ako dlžníkom uzavrel dňa XX.XX.XXXX a od ktorej ako veriteľ dňa XX.XX.XXXX odstúpil z dôvodu riadneho a včasného neplnenia záväzkov žalovaným. Ten na základe poskytnutého úverového rámca vo výške 15.000,- Sk a vydanej úverovej karty vyčerpal peňažné prostriedky vo výške 1.444,15 eura, avšak doposiaľ neuhradil zostatok dlhu 449,81 eura, pozostávajúci zo sumy 292,10 eura, t.j. zvyšnej časti dlžnej úverovej istiny nezahrnutej v dlžných mesačných splátkach, ktorá sa stala zročná v dôsledku odstúpenia od úverovej zmluvy a zo sumy 157,71 eura, t.j. dlžných mesačných splátok úveru splatných do odstúpenia od úverovej zmluvy.

Vychádzal zo zistenia, že dňa XX.XX.XXXX účastníci konania uzatvorili písomnú zmluvu o poskytnutí revolvingového úveru a vydaní úverovej karty AURA, predmetom ktorej bolo poskytnutie úverového rámca vo výške 15.000,- Sk (časť B/). Úver poskytnutý formou čerpania peňažných prostriedkov prostredníctvom úverovej karty sa žalovaný ako spotrebiteľ zaviazal splácať žalobcovi (dodávateľovi)

v pravidelných mesačných splátkach vo výške 5 % z poskytnutého úverového rámca 15.000,- Sk, t.j. vo výške 750,- Sk mesačne, vždy k 10. dňu v mesiaci, pri mesačnej úrokovej sadzbe vo výške 2,39 % a mesačnom poplatku 19,- Sk za odoslanie výpisu z úverového účtu. Žalovaný mal v zmluve súčasne prehlásiť, že sa oboznámil so zmluvou o poistení č. L. XXX/XXXX s poisťovňou CARDIF Slovakia, a.s. a všeobecnými podmienkami poisťovne a vyjadril s nimi svoj súhlas (časť D/). Úver bol pri prvom financovaní požadovaný na nákup walkmana a prvé čerpanie bolo dňa 10.12.2001 a činilo 1.750,- Sk. Žalobca poskytol žalovanému celkovo sumu 1.334,89 eura, žalovaný uhradil žalobcovi sumu 2.226,60 eura (od 8.1.2002 do 10.2.2010) a sumu 50 eur v mesiaci jún 2011 (po odstúpení od úverovej zmluvy). Konštatoval, že žalobca splátky žalovaného započítaval najprv na úhradu nákladov za poskytnutý úver (na úhradu úrokov, poplatkov a poplatkov za poistenie), úver potom evidoval ako nesplatený a od úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXXXXXX odstúpil. V zmysle článku III., bod 5.2 VÚP stal ku dňu 30.11.2009 splatným v celom rozsahu na základe odstúpenia od žalobcom, ktorý potom listom zo dňa XX.XX.XXXX (žalovaným v odbernej lehote nevyzdvihnutým) vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy 499,81 eura, pozostávajúcej zo sumy 160 eur dlžných mesačných splátok úveru (t.j. úverovej istiny vrátane úrokov po lehote splatnosti ku dňu účinnosti odstúpenia), zo sumy 292,10 eura (t.j. úverovej istiny splatnej ku dňu účinnosti odstúpenia od zmluvy), zo sumy 47,71 eura (t.j. zmluvnej pokuty za omeškanie so splácaním úveru) s upozornením, že počnúc dňom X.XX.XXXX mu bude účtovaný úrok z omeškania vo výške 0,08 % z dlžnej sumy denne.

Po právnom posúdení veci podľa , , , až e), a , až 5 o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení o slovenskej obchodnej inšpekcii, v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o poskytnutí revolvingového úveru a výdaji úverovej karty AURA, i podľa , posúdil ako neprijateľnú, a preto podľa absolútne neplatnú tak podmienku obsiahnutú v článku III. bod 3.1 VÚP posudzovanej zmluvy, ako i zmluvnú podmienku, ktorá popri úroku z omeškania 0,08 % denne (29,2 % ročne), zakotvila právo žalobcu na zmluvnú pokutu vo výške 8 % už po 30 dňoch. Dospel totiž k záveru, že znenie článku III. bod 3.1 VÚP spôsobuje hrubú nerovnováhu právach a povinnostiach zmluvných strán, pretože bez ohľadu na vôľu žalovaného spotrebiteľa, ktorý nemal nijakú možnosť túto zmluvnú podmienku ovplyvniť, v neprospech žalovaného dáva žalobcovi možnosť použiť splátku aj na iný účel ako na splatenie istiny a umožňuje mu tak vytvoriť stav, že splátky podľa zmluvného kalendára nie sú zaplatené napriek tomu, že spotrebiteľ plnil práve za účelom vykonania splátok. V tejto súvislosti pritom poukázal na znenie ust. , v znení účinnom v čase vzniku zmluvy, až novelou vykonanou , ktorý nadobudol účinnosť od 1.1.2008, doplnené o odsek 2, podľa ktorého pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa plnenie dlžníka započítava najprv na istinu a potom na úroky, ak dlžník neurčí inak, i na čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 6 ods. 1 Smernice rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá bola do slovenského právneho poriadku implementovaná dňom 1.4.2004 z 2.3.2004, ktorým bol zmenený a doplnený , v znení neskorších predpisov, ako i na viaceré rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (vo veci C-240/98 Océano Grupo Editorial SA, C-243/08 Pannon GSM Zrt., C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL). Na základe zistenia, že žalovaný vyčerpal z úverového rámca peňažné prostriedky v celkovej výške 1.334,37 eura a celkovo žalobcovi uhradil sumu 2.276,60 eura, potom dospel k záveru, že žalovaný peňažnú pohľadávku žalobcu zaplatil v celom rozsahu a žalobu preto ako nedôvodnú zamietol.

Výrok o trovách konania odôvodnil aplikáciou ust. a skutočnosťou, že v konaní úspešný žalovaný náhradu trov konania neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca z odvolacích dôvodov uvedených v ust. a . Navrhol zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň uplatnil náhradu trov odvolacieho konania vo výške 73,50 eura.

V dôvodoch odvolania predovšetkým označil za nepreskúmateľný napadnutý rozsudok v časti, v ktorej prvostupňový súd vyslovil záver o neplatnosti zmluvného ustanovenia bodu III. bod 3.1 VÚP pre jeho rozpor so zákonom bez toho, aby uviedol konkrétne zákonné ustanovenie platné v čase vzniku úverovej zmluvy, s ktorým by bolo v rozpore. Tvrdil totiž, že súd prvého stupňa nesprávne právne vec posúdil, pokiaľ jeho absolútnu neplatnosť odvodzoval od ust. , ktoré sa

stalo účinným až po uzatvorení posudzovanej úverovej zmluvy. Za ničím nepodložený záver súdu označil i jeho konštatovanie, že označené zmluvné ustanovenie dáva žalobcovi možnosť použiť splátku na iný účel ako splatenie istiny bez ohľadu na vôľu žalovaného, ktorý nemal nijakú možnosť túto zmluvnú podmienku ovplyvniť. Poukazom na ust. , v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, uviedol, že pri uzatváraní posudzovanej úverovej zmluvy i dojednaní tohto zmluvného ustanovenia postupoval v súlade so základnou zásadou súkromného práva, v zmysle ktorej je dovolené všetko, čo nie je výslovne zákonom zakázané, pričom žalovaný jeho obsah nerozporoval. Napokon vyjadril nesúhlas i so záverom súdu prvého stupňa, že je neprijateľná a preto absolútne neplatná zmluvná pokuta stanovená vo výške 8 % už po 30 dňoch a popri úroku z omeškania. Tvrdil, že zmluvná pokuta vo výške 8 % z mesačnej splátky nie je účtovaná ako úrok z mesačnej splátky, s ktorou sa žalovaný dostal do omeškania, ale jednorazový poplatok vo výške 8 % z nesplatenej splátky, ktorú žalovaný neuhradil ani 30 dní po jej splatnosti.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Odvolací súd ( ) vec prejednal a rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa . Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo (, ) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Vyhlásenie rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 12.6.2014 o 9,00 hod. v pojednávacej sieni číslo dverí 207 na 2. poschodí Krajského súdu v Košiciach (, v spojení s ).

Žalobca v odvolaní označil odvolací dôvod, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ) a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ).

Odvolací dôvod podľa ust. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. , a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. až 135 .

K odvolaciemu dôvodu podľa ust. odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tieto uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené. Odvolacie námietky žalobcu totiž nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.

Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. až , alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. , z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.

Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Napadnuté rozhodnutie tak zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle , podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Tvrdenie žalobcu, že súd mu nedal špecifickú odpoveď, keď neuviedol konkrétne zákonné ustanovenie platné v čase vzniku úverovej zmluvy, s ktorým by bol v rozpore bod III. bod 3.1 VÚP, nemá oporu v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia. Z odôvodnenia totiž vyplýva, že prvostupňový súd odvodzoval absolútnu neplatnosť označeného zmluvného ustanovenia od . Či tak urobil správne, je otázkou právneho posúdenia veci. Sám žalobca pritom vo svojom odvolaní tvrdí, že takéto právne posúdenie bolo nesprávne v situácii, ak súdom označené zákonné ustanovenie sa stalo účinným až po uzatvorení úverovej zmluvy.

Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie netrpí nedostatkom riadneho odôvodnenia, ktoré by malo za následok vznik vady podľa , napadnutý rozsudok je vecne správny a je potrebné ho potvrdiť ( ), pretože súd prvého stupňa na základe dostatočne zisteného skutkového stavu vec správne právne posúdil, aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a správne rozhodol. Podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje ( ).

Na zdôraznenie správnosti právneho názoru súdu prvého stupňa a k jednotlivým odvolacím námietkam žalobcu je dôvodné doplniť ( in fine) nasledovné:

Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia zostatku nesplateného spotrebiteľského úveru s odôvodnením, že žalovaný prostredníctvom splátok, vrátane predčasného splatenia úveru, neuhradil celý zostatok poskytnutého spotrebiteľského úveru. Z formy a obsahu zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára mal žalobca už vopred pripravený a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa žalovaného, pričom žalovaný obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť, a ani neovplyvnil.

V čase rozhodovania prvostupňového súdu síce platil už o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť od 11. júna 2010, avšak jeho prechodné ustanovenia ( až 4) riešia použitie doterajšieho . Podľa právne vzťahy, ktoré

vznikli pred 11. júnom 2010 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa tak spravujú podľa doterajších predpisov, ak tento zákon v odseku 2 neustanovuje inak. V zmysle odseku 2 sa na právne vzťahy vzniknuté na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá bola uzavretá pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona na dobu neurčitú a podľa ktorej sa po nadobudnutí účinnosti tohto zákona poskytuje alebo môže poskytovať spotrebiteľský úver, použije (o.i) i ustanovenie , stanovujúce povinnosť veriteľa počas doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania pravidelne informovať spotrebiteľa prostredníctvom výpisu z účtu alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi, o a) období, ktorého sa výpis z účtu týka, b) výške čerpaných prostriedkov a dátumoch ich čerpania, c) zostatku z predchádzajúceho výpisu a jeho dátume, d) novom zostatku, e) dátume a výške splátok spotrebiteľa, f) uplatnenej úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru, g) všetkých uplatnených poplatkoch súvisiacich so spotrebiteľským úverom zaplatených v danom období, h) minimálnej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť.

Z tohto pohľadu správne súd prvého stupňa pri rozhodovaní postupoval, keď na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení o Slovenskej obchodnej inšpekcii, v znení účinnom v čase vzniku posudzovaného právneho vzťahu (ďalej len ). Vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je o spotrebiteľských úveroch, ako i ustanovenie a nasl. , má prednosť pred právnou úpravou všeobecnou, ktorou je , je (bolo) nevyhnuté právny vzťah medzi účastníkmi konania, založený predmetnou zmluvou o úvere, posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (, ).

Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval na zásadu autonómie vôle strán a z toho odvodenú zásadu zmluvnej slobody, ktorá je jedným z hlavných princípov záväzkového práva, odvolací súd pripomína, že v posudzovanej veci sa jedná o úver spotrebiteľský. Pre spotrebiteľské zmluvy platí, že nesmú obsahovať neprijateľné podmienky a nejasnosť alebo nezrozumiteľnosť zmluvných dojednaní nesmie byť na ťarchu spotrebiteľa. Samotným východiskom je pritom postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a konečne so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Zo stretu autonómie vôle a z myšlienky rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany, a to s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície, t.j. spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov. Zákonodarca sa preto túto faktickú nerovnosť pokúsil vyrovnať cestou práva, a to formou obmedzenia autonómie vôle, v zmysle ktorej každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá (čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd). I uplatnenie obchodných podmienok (v posudzovanej veci bod III. bod 3.1 VÚP) tak nie je neobmedzené, pretože právna úprava stanovuje jej základné limity. Tieto limity stanovovala aj v čase vzniku posudzovaného zmluvného vzťahu účastníkov, (o.i.) v o ochrane spotrebiteľa, ktorý v ustanovení určil, že typová zmluva (zmluva uzatváraná vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje //) nesmela obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi (odsek 2 cit. ustanovenia).

K tomuto je vhodné dodať, že ochrana spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany, ktorej účelom je (a bolo) poskytnúť spotrebiteľovi primeranú ochranu vyplývajúcu z ustanovení o spotrebiteľskom práve, spadá medzi jednu zo zdieľaných politík Európskej únie, preto je nutné na vec nahliadať tiež z pohľadu unijného práva. Európska únia vydala niekoľko smerníc dopadajúcich na ochranu spotrebiteľa. S posudzovanou vecou úzko súvisí najmä smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorej článok 6 musí byť vykladaný v tom zmysle, že spotrebiteľ nie je zneužívajúcou klauzulou viazaný a že v tomto smere nie je nevyhnutné, aby túto klauzulu najprv úspešne napadol (Pannon, bod 1. výroku). Podľa ustálenej judikatúry (i v prípadoch skutkových okolností, ktoré nastali pred pristúpením Slovenskej republiky do Európskej únie) je treba pri aplikácii domáceho práva prihliadať k normám unijného práva. Judikatúra Európskeho súdneho dvora totiž v tejto oblasti rozvinula

povinnosť eurokonformného výkladu domáceho práva dokonca mimo rámec časovej pôsobnosti noriem unijného práva. Napríklad v rozsudku zo dňa 13. novembra 1990 C-106/89 „Marleasing SA v. La Comercial Internacional de Alimentacion SA“, v rozsudku zo dňa 16. decembra 1993 C-334/1992“ Teodora Wagner Miret v. Fonda de Garantia Salarial“ alebo v rozsudku zo dňa 14. júla 1994 C-91/92, Paola Faccini Dori a Recreb SRL“ Súdny dvor Európskej únie vyvodil povinnosť vykladať „vo svetle“ unijných noriem nielen ustanovenia domáceho práva implementujúce unijný predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok, a to bez ohľadu na to, či sa jedná o domácu legislatívu prijatú po príslušnom unijnom predpise alebo či domáca právna norma predchádzala prijatie unijného predpisu.

V posudzovanej veci tak prvostupňový súd správne „nachádzal“ taký výklad ustanovení , v znení účinnom v dobe uzavretia zmluvy medzi účastníkmi konania, ktorý reflektoval i na obsah a účel unijnej ochrany spotrebiteľa obsiahnutej v príslušných smerniciach. Vnútroštátny súd má totiž povinnosť posúdiť z úradnej povinnosti zneužívajúci charakter zmluvnej podmienky, pokiaľ má k dispozícii informácie o právnom a skutkovom stave, ktoré sú pre tieto účely nevyhnutné. Ak považuje takúto zmluvnú podmienku za neprimeranú (nekalú), zdrží sa jej použitia (Pannon, bod 2. výroku).

Vzhľadom na uvedené potom nemožno súdu prvého stupňa vyčítať ani jeho záver o neplatnosti dohody o zmluvnej pokute pre jej neprimeranosť. Pokiaľ žalobca, tvrdiac, že zmluvná pokuta je účtovaná ako jednorazový poplatok vo výške 8 % z nesplatenej splátky, ktorú žalovaný neuhradil ani 30 dní po jej splatnosti, v odvolaní vyjadril nesúhlas so záverom súdu prvého stupňa, že zmluvná pokuta je neprijateľná a preto absolútne neplatná, bolo jeho povinnosťou uviesť a vysvetliť, v čom konkrétne vidí namietaný nedostatok a pochybenie súdu v právnom posúdení. Je to totiž odvolateľ, ktorý v podanom odvolaní svojím dispozičným úkonom vymedzuje rozsah a dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu, ktorý je viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania.

Pretože odvolací súd v rámci odvolacieho prieskumu existenciu tzv. zmätočných vád v zmysle v spojení s a v konaní nezistil a nezistil ani iné vady konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), považuje odvolací súd podané odvolanie za nedôvodné.

Na základe uvedených skutočností, ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje rozsudok súdu prvého stupňa, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, žalobca ani v odvolacom konaní právne relevantným spôsobom svoj nárok nepreukázal a správnosť napadnutého rozsudku nespochybnil uplatnenými odvolacími dôvodmi, preto odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. v spojení s ust. . Úspešnému žalovanému totiž trovy odvolacieho konania nevznikli, žalobca v odvolacom konaní úspešný nebol a tak mu náhrada trov nepatrí.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( o súdoch v znení účinnom od 1. mája 2011

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.