Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1Sa-6-2023.pdf
PDF · 115.34 KB
Case nature
Area
Subarea
1Sa/6/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach sudcom JUDr. Radovanom Turčíkom, v právnej veci žalobkyne: S. Z. N., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: S., trvalý pobyt F. J., S., bez cestovného dokladu, v čase rozhodnutia správneho súdu umiestnenej v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, Slovenská republika, zastúpenej Centrom právnej pomoci, so sídlom Račianska 71, 810 05 Bratislava, IČO: 30 798 841, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 41 Košice, proti žalovanému: Mobilná jednotka Policajného zboru Banská Bystrica, Skuteckého 19, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o správnej žalobe vo veci zaistenia, o nariadenie prepustenia žalobkyne zo zaistenia, takto
rozhodol:
I. N a r i a ď u j e žalovanému bezodkladne prepustiť žalobkyňu: S. Z. N., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: S., trvalý pobyt F. J., S., bez cestovného dokladu, toho času umiestnenú v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, zo zaistenia.
II. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Rozhodnutím Mobilnej jednotky Policajného zboru Banská Bystrica zo dňa 16.01.2023, č. PPZ-HCP- BB4-133-013/2023-AV, bola žalobkyňa, ako účastník konania z dôvodu vyplývajúceho z ust. § 82 ods. 1, písm. b/ zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostená z územia Slovenskej republiky na územie S.. Súčasne tým istým rozhodnutím bol žalobkyni podľa ust. § 82 ods. 3, písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu dvoch rokov. Žalobkyni taktiež v predmetnom rozhodnutí, postupom podľa ust. § 83 ods. 2, písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, nebola určená lehota na vycestovanie.
2. V ten istý deň t. j. 16.01.2023, žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB4-133-016/2022-AV zaistil žalobkyňu podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov (na účel výkonu administratívneho vyhostenia) na nevyhnutne potrebný čas, najviac do 16.04.2023 a umiestnil ju v Útvare policajného zaistenia v Sečovciach.
3. Z odôvodnenia rozhodnutia o zaistení vyplýva, že do zápisnice, ktorá bola so žalobkyňou spísaná dňa 16.01.2023 sa táto vyjadrila k okolnostiam a dôvodom jej vycestovania z domovského štátu, trase jej ďalšieho postupu, príchodu na územie Slovenskej republiky, ako aj k dĺžke doby zdržiavania sa na území jednotlivých štátov schengenského priestoru. Uviedla, že počas cesty na Slovensko sa nezdržiavala v žiadnych zónach vojnového konfliktu a ako svoju cieľovú krajinu uviedla Nemecko. Dôvodom odchodu žalobkyne z S. je podľa jej vyjadrenia chudoba. Uviedla tiež, že za útek z domovskej krajiny jej hrozí väzenie, ako aj to, že v S. nemá žiadny majetok. V zápisnici uviedla že o udelenie azylu na území Slovenskej republiky nežiada. Na otázku, či žalobkyni hrozí v domovskej krajne prenasledovanie z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, alebo či jej tam hrozí mučenie a trest, táto
uviedla, že áno. Žalovaný skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia, avšak dospel k záveru, že žalobkyňa nespĺňa podmienky, za ktorých by jej mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov, keďže v zápisnici o podaní vyjadrenia uviedla , že nemá na území Slovenskej republiky žiadnu rodinu a nedisponuje ani finančnou hotovosťou, ktorá by reálne pokryla zabezpečenie jej pobytu na území Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu preto žalovaný rozhodol o jej zaistení. Pokiaľ ide o dĺžku doby zaistenia, túto žalovaný určil na čas nevyhnutne potrebný, najviac do dňa 16.04.2023, kedy počas tejto doby sa bude zabezpečovať technicko-personálne zabezpečenie návratu žalobkyne do jej domovskej krajiny. Žalovaný poukázal na úkony, ktoré bude vykonávať Útvar policajného zaistenia pre cudzincov a ktorými sú: štúdium spisového materiálu, vykonanie pohovoru so žalobkyňou za účelom získania osobných údajov potrebných pre podanie žiadosti o vystavenie náhradného cestovného dokladu, zaslanie predpísaných žiadostí o lustráciu osoby cez zastupiteľský úrad prostredníctvom Konzulárneho odboru Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, ako aj žiadosti o lustráciu cez Interpol, rozhodnutie o realizácii návratu buď pozemnou cestou alebo letecky. V prípade leteckého návratu bude potrebné pristúpiť k vybavovaniu leteniek. Pri vybavovaní náhradného cestovného dokladu bude taktiež podľa žalovaného nevyhnutná osobná súčinnosť a spolupráca žalobkyne s orgánmi polície Slovenskej republiky, i keď podľa vyjadrenia Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov je možné náhradný cestovný doklad vydať nielen v prípade, keď cudzinec pri jeho vybavovaní aktívne spolupracuje, ale aj v prípade, ak nespolupracuje, ibaže v tomto prípade sa doba vydania náhradného cestovného dokladu môže predĺžiť. V ďalšom obsahu rozhodnutia o zaistení žalobkyne žalovaný poukázal na splnenie podmienky pre začatie konania o reálnom vyhostení z územia Slovenskej republiky a teda existencii rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobkyne z územia Slovenskej republiky. Žalovaný považuje túto podmienku za splnenú, čoho dôkazom je nespochybniteľná existencia vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-BB4-133-013/2023-AV zo dňa 16.01.2023. Žalovaný považuje zaistenie žalobkyne na výkon administratívneho vyhostenia za účelné a efektívne, pretože v prípade jej uloženého administratívneho vyhostenia je potreba vykonať výkon bez zbytočného odkladu a prieťahov zo strany orgánov Slovenskej republiky a tak zabezpečiť a vykonať výkon administratívneho vyhostenia, ktorý bol žalobkyni uložený. V prípade žalobkyne to nie je možné vykonať okamžitým vrátením na hranicu ani uložením miernejších donucovacích opatrení (alternatívy zaistenia). Navyše predchádzajúci neoprávnený pobyt žalobkyne v štátoch schengenského priestoru odôvodňuje obavu žalovaného, že jej nezaistením by mohlo dôjsť k pokračovaniu jej neoprávneného pobytu v krajinách schengenského priestoru, ako aj k zmareniu úkonov smerujúcich k vystaveniu náhradného cestovného dokladu.
4. Proti rozhodnutiu žalovaného zo dňa 16.01.2023, č. PPZ-HCP-BB4-133-016/2022-AV, ktorým, ako už bolo vyššie spomenuté, bola žalobkyňa zaistená, podala táto, cestou svojho zvoleného zástupcu, dňa 06.02.2023 na poštovú prepravu správnu žalobu a v nej správnemu súdu navrhla nariadiť jej bezodkladné prepustenie zo zaistenia. Zároveň si uplatnila náhradu trov konania vo výške 153,26 Eur.
5. V správnej žalobe dôvodila, že z rozhodovacej činnosti všeobecných súdov ako aj Ústavného súdu SR vyplýva, že pri rozhodovaní správneho orgánu musí správny orgán skúmať, či takýmto rozhodnutím nedôjde k obmedzeniu práv chránených aj inými právnymi predpismi. Ustanovenie § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, na základe ktorého došlo k zaisteniu žalobkyne síce oprávňuje policajný orgán zaistiť cudzinca s cieľom zabezpečiť jej vycestovanie na základe rozhodnutia o administratívnom vyhostení, no limitom zaistenia je okrem formálnej zákonnosti aj jeho účelnosť a efektívnosť a aj súlad s čl. 5 ods. l písm. f) Európskeho dohovoru a čl. 3 Dohovoru, a teda reálna možnosť a prípustnosť naplnenia účelu zaistenia, ktorým je v prejednávanom prípade výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Podľa žalobkyne, žalovaný v rozhodnutí o jej zaistení nezaujal žiadnu právnu úvahu k otázke jej vyhostiteľnosti, keďže je S. štátnou príslušníčkou pochádzajúcou z krajiny postihnutej vojenským konfliktom, ktorá má navyše jednu z najhorších úrovní ochrany základných ľudských práva slobôd, čo vyplýva zo všeobecne dostupných informácií o S. a správ a pozorovaní orgánov či organizácií v oblasti dodržiavania základných ľudských práv: napr. organizácia Human Rights Watch alebo Spojené štáty americké (United States) - Department of State. Žalobkyňa poukazuje na to, že sama vypovedala o svojom strachu z návratu, pretože ušla z S.. Žalovaný nezaujal ani žiadnu právnu úvahu k prípustnosti vyhostenia žalobkyne z pohľadu súladu s čl. 3 Európskeho dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy a teda ani k otázke efektívnosti jej držania v zaistení. Žalobkyňa dôvodí, že pokiaľ nie je výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení ani potenciálne možný či prípustný, nie je prípustné ani zaistenie a takéto obmedzenie osobnej slobody je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru. Žalobkyňa odišla z S. pre zlú situáciu a v prípade návratu sa bojí uväznenia za opustenie krajiny. V súvislosti s alarmujúcou
situáciou v S. žalobkyňa poukazuje na Uznesenie o situácii v S. (2016/2568 ((RSP)), ktoré dňa 10.03.2016 prijal Európsky parlament. Rozhodnutiu žalovaného žalobkyňa vyčíta, že napriek zlej situácii v S. sa v konaní o zaistení ani v odôvodnení rozhodnutia o administratívnom vyhostení nezaoberal skúmaním účelnosti a efektívnosti jej zaistenia, nezaoberal sa skúmaním a vyhodnotením existencie prekážok vyhostenia vzhľadom na potrebu dodržania čl. 3 Európskeho dohovoru, hoci žalobkyňa svoje obavy konkrétne špecifikovala. Žalobkyňa považuje svoje zaistenie za nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a čl. 15 ods. 4 tzv. návratovej smernice, keďže v jej veci existujú právne aj faktické prekážky vyhostenia. Žalovaný napadnuté rozhodnutie, podľa mienky žalobkyne, zakladá iba na dôvodoch poukazujúcich na formálny súlad príslušného rozhodnutia so zákonom o pobyte cudzincov, pričom absentuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia z pohľadu efektivity a účelnosti zaistenia žalobkyne. Zaistenie žalobkyne je odôvodnené formalisticky citáciou právnych predpisov avšak bez vlastnej správnej úvahy žalovaného vo vzťahu k prípustnosti jej vyhostenia z pohľadu povinnosti dodržania čl. 3 Európskeho dohovoru a bez skúmania jej reálnej vyhostiteľnosti. Žalobnú argumentáciu žalobkyňa doplnila o viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a tiež Ústavného súdu Slovenskej republiky. V ďalšom obsahu správnej žaloby žalobkyňa poukázala na znenie čl. 8 ods. 1 Európskeho dohovoru, podľa ktorého má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie a v tejto súvislosti oznámila, že má na území Nemecka manžela: M. S. G., nar. XX.XX.XXXX, ktorý zaslal Centru právnej pomoci kópie svojich dokladov a sobášneho listu. Žalobkyňa uvádza, že jej manžel má na území Nemecka medzinárodnú ochranu. Vyhostením žalobkyne preto dôjde nielen k porušeniu čl. 3, ale aj čl. 8 Európskeho dohovoru a nedovolenému zásahu do jej práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručeného čl. 8 ods. 1 Dohovoru.
6. K správnej žalobe zaujal stanovisko žalovaný a vo svojom vyjadrení datovanom ku dňu 16.02.2022 zopakoval dôvody, na ktorých je založené správnou žalobou preskúmavané rozhodnutie a na doplnenie uviedol, že pre účely stanovenia dĺžky zaistenia uvedeného v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vychádzal zo zaužívanej praxe Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. Žalovaný zastáva názor, že dobu zaistenia riadne odôvodnil, najmä s prihliadnutím na fakt, že nevyužil maximálnu dobu zaistenia. Pri vydávaní rozhodnutia o zaistení žalovaný vychádzal z informácií zistených o žalobkyni, vrátane jej správania pred zaistením (najmä účel vycestovania, doba migrácie, migrácia za úplatu a pomoci prevádzačov, cieľ jej cesty - Nemecko) a hlavne to, že nemá potrebný cestovný doklad, čo je uvedené v napadnutom rozhodnutí. Ak žalobkyňa vo svojej žalobe vyslovuje obavu zo svojho návratu do krajiny pôvodu z dôvodu, že má strach z väzenia za to, že odišla z domovskej krajiny, tak podľa žalovaného ani v žalobe a ani v správnom konaní žiadne konkrétne skutočnosti, okolnosti, prípadne hrozby týkajúce sa hrozby väzenia nevyjadrila. Žalovaný bral do úvahy aj individuálne okolnosti týkajúce sa konkrétneho prípadu žalobkyne a podľa dôkazov a zistených okolností dospel k záveru, že skutočne môže dôjsť k naplneniu účelu, ktorému má administratívne zaistenie slúžiť, teda dôvodu podľa ustanovenia § 88 ods.1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Dňa 02.02.2023 bola zo strany Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce na základe spolupráce so žalobkyňou spracovaná a odoslaná žiadosť o vydanie jej náhradného cestovného dokladu. Žalovaný sa vyjadril aj ku skutočnostiam vyplývajúcim z dodatočne predložených dokladov a uviedol, že žalobkyňa dňa 16.01.2023 počas realizácie úkonov súvisiacich s jej administratívnym vyhostením bližšie nešpecifikovala svoje rodinné pomery, štátnu príslušnosť svojho manžela ani jeho typ a druh pobytu v Nemecku. Taktiež nepredložila žiadne listinné dokumenty prípadne iné dôkazy, ktoré by túto jej rodinnú situáciu vedeli a mohli správnemu orgánu objasniť. Z pohľadu dodatočného poskytnutia týchto údajov formou neoverených fotokópií matričného dokladu a identifikačnej karty, žalovaný považuje za potrebné poznamenať, že tieto neboli predložené v súlade s ustanovením § 126 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, teda v úradnom preklade do štátneho jazyka v origináli alebo v úradne osvedčenej kópii, ako ani v súlade s ustanovením § 126 ods. 6 citovaného zákona, teda opatrené doložkou vyššieho overenia. Žalovaný uvedené doplnené listinné materiály preskúmal, avšak po ich preskúmaní nemohol vysloviť jednoznačný záver o ich autenticite (keďže neboli predložené v origináli alebo úradne osvedčenej fotokópii a opatrené doložkou vyššieho overenia). Žalovaný poukazuje na známe prípady a postupy garantované aj legislatívou Európskej únie, keď sa štátni príslušníci tretích krajín prisťahujú za účelom zabezpečenia zlúčenia rodiny k svojim blízkym príbuzným do Schengenského priestoru legálnym spôsobom buď využitím formy podávania úradných žiadostí o povolenie pobytu v konkrétnej krajine pobytu rodinného príslušníka, alebo tiež aj využitím formy spolupráce s medzinárodnými mimovládnymi organizáciami, avšak za dôsledného dodržiavania nastavených pravidiel. Ani jednu z týchto možností žalobkyňa podľa žalovaného nevyužila. V závere svojho vyjadrenia žalovaný informoval správny súd,
že spolu so žalobou vo veci zaistenia žalobkyne bolo doručené žalovanému aj jej odvolanie voči rozhodnutiu o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu č. PPZ-HCP-BB4-133-013/2023-AV zo dňa 16.01.2023. Vzhľadom na skutočnosť, že správny orgán odvolaniu nevyhovel v plnom rozsahu, dňa 16.02.2023 bolo odvolanie spolu s fotokópiou spisového materiálu postúpené na rozhodnutie druhostupňovému správnemu orgánu, ktorým je Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica. Žalovaný považuje správnu žalobu za nedôvodnú a navrhuje jej zamietnutie.
7. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný správny súd v konaní o správnej žalobe vo veci zaistenia (§ 221 až § 230 Správneho súdneho poriadku) preskúmal rozhodnutie žalovaného o zaistení žalobkyne zo dňa 16.01.2023, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného, mapujúceho priebeh správneho konania a to tak v právnych medziach vznesených žalobných námietok, ako aj procesným postupom podľa ust. § 134 ods. 2, písm. e/ a ust. § 206 ods. 3 a 6 Správneho súdneho poriadku a dospel k záveru o dôvodnosti správnej žaloby a preto potrebe nariadenia bezodkladného prepustenia žalobkyne zo zaistenia, postupom podľa ust. § 230 ods. 2, písm. a/ Správneho súdneho poriadku.
8. Na rozhodnutie o správnej žalobe nariadil Krajský súd v Košiciach na deň 01.03.2023 so začiatkom o 12:30 hod. pojednávanie, na ktorom sa nezúčastnila žalobkyňa ani jej zvolený zástupca, ktorí svoju neúčasť na ňom ospravedlnili už v správnej žalobe a súhlasili s prejednaním veci v ich neprítomnosti. Rovnako tak, sa pojednávania nariadeného na deň 01.03.2023 nezúčastnil ani zástupca žalovaného, pričom svoju neúčasť žalovaný ospravedlnil vo vyjadrení k správnej žalobe personálnou zaneprázdnenosťou. Zo zápisnice o pojednávaní konanom dňa 01.03.2023 vyplýva, že boli splnené podmienky vyplývajúce z ust. § 137 ods. 3, veta druhá Správneho súdneho poriadku a preto správny súd v tento deň vyhlásil rozsudok vyvesením jeho skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach.
9. Podľa ust. § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutia správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
10. Podľa ust. § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
11. Podľa ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
12. Podľa ust. § 81 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. (o pobyte cudzincov), cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu taký trest môže byť uložený. Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený za zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku.
13. Podľa ust. § 88 ods. 1, písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z., policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
14. Podľa ust. § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z., štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon
predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.
15. Podľa ust. § 90 ods. 1, písm. d/ Zákona č. 404/2011 Z. z., je policajný útvar povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
16. Z citovaného ust. § 90 ods. 1, písm. d/ Zákona č. 404/2011 Z. z., nepochybne vyplýva, že už pri vydávaní rozhodnutia o zaistení, musí policajný orgán, na základe dovtedy a neskôr priebežne získaných informácií a vykonaných úkonov načrtnúť, prečo sa domnieva, že účel zaistenia bude možné dosiahnuť. Z rozhodnutia o zaistení musí byť potom zrejmé, že sú splnené, nie len formálne predpoklady zaistenia ( vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení ), ale že zaistenie je aj efektívne, to znamená, že účel zaistenia, ktorým je realizácia vyhostenia, bude možné splniť.
17. Podľa znenia článku 5 ods. 1, písm. f/ Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, nikoho nemožno pozbaviť slobody pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanového zákonom, ktorým je okrem iného aj zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva zhodne konštatuje, že na to, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné, pričom sa vyžaduje súčasné splnenie týchto podmienok. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca, v našom prípade žalobkyne.
18. Správny súd v súvislosti s argumentáciou žalobkyne, ktorá spočíva v namietaní nezákonnosti jej zaistenia, z dôvodu nemožnosti naplniť jeho účel, dospel k záveru, že žalovaný v procese rozhodovania o zaistení žalobkyne nijakým spôsobom nezisťoval, aké podmienky prevládajú v S., ktorá je žalobkyninou domovskou krajinou a zároveň krajinou, do ktorej bola žalobkyňa rozhodnutím vyhostená a aké zaobchádzanie by žalobkyni hrozilo v prípade jej návratu do tejto krajiny, vo vzťahu k informáciám, ktoré žalobkyňa žalovanému v priebehu administratívneho konania poskytla. Inak povedané či S. nie je pre žalobkyňu tým štátom, na ktorý sa vzťahujú definičné znaky vyplývajúce z cit. ust. § 81 ods. 1 a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov. V konaní o administratívnom vyhostení, ako aj v konaní o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia, o vzájomnej previazanosti ktorých nemožno pochybovať, nesie orgán verejnej správy zodpovednosť za riadne obstaranie podkladov pre rozhodnutie. V prvom a jedinom vypočutí žalobkyne, ku ktorému došlo dňa 16.01.2023, ešte na úrovni konania o jej administratívnom vyhostení, žalobkyňa na otázku či jej hrozí v krajine pôvodu alebo v krajine, z ktorej pochádza, prenasledovanie z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodu zastávania určitých politických názorov alebo zastávania príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo jej hrozí v tejto krajine mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, odpovedala, že jej hrozí väzenie pre to, že odišla z krajiny. Na otázku položenú žalobkyni, či jej bol v krajine pôvodu uložený trest smrti alebo je predpoklad, že by jej taký trest mohol byť uložený a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce do tejto krajiny vrátiť, žalobkyňa odpovedala, že áno. Uvedené skutočnosti sú podľa správneho súdu dostatočné na to, aby podnietili žalovaného k tomu, aby preskúmal spôsob zaobchádzania so štátnymi príslušníkmi S., tam navrátenými. Aj keď súčasťou administratívneho spisu žalovaného je správa o bezpečnostnej situácii v S., táto ale vzhľadom na fakt, že neobsahuje informácie o zaobchádzaní s návratilcami do S., neprispieva k dôkladnému splneniu povinnosti žalovaného zabezpečiť k tvrdeniu žalobkyne maximálne množstvo dôkazov a správ o krajine, do ktorej má byť žalobkyňa vyhostená. Žalovaný síce v správnou žalobou napadnutom rozhodnutí uviedol niektoré vyjadrenia žalobkyne, tieto ale formuloval inak, ako vyplývajú z jej odpovedí pri vypočutí dňa 16.01.2023. Ako príklad poukazuje správny súd na konštatovanie žalovaného, kedy tento v napadnutom rozhodnutí, ako dôvod odchodu žalobkyne z domovskej krajiny uviedol chudobu, avšak žalobkyňa pri vypočutí dňa 16.01.2023 uviedla, že domovskú krajinu opustila z dôvodu, že chce ísť za manželom do Nemecka. Rovnako tak, aj otázky týkajúce sa obáv žalobkyne z prenasledovania, neľudského zaobchádzania, ako aj možnosti uloženia trestu smrti v domovskej krajine boli položené inak, ako to bolo prezentované v rozhodnutí žalovaného a inak preto boli logicky poskytnuté aj odpovede na tieto otázky. Zároveň však žalovaný aj napriek tomu, že ako už bolo vyššie spomenuté, časť obsahu zápisnice o vypočutí žalobkyne v napadnutom rozhodnutí podal nepresne, ku konštatovaniam, ktoré v
napadnutom rozhodnutí uviedol a ktoré sa týkajú obáv žalobkyne, nepridal žiadny hodnotiaci úsudok. Žalovaný teda nedostatočne zistil skutkový stav veci najmä tým, že v rozhodnutí o zaistení absentuje jeho vyjadrenie a úvaha k prípustnosti vrátenia žalobkyne na územie S.. Ak žalobkyňa argumentuje, že žalovaný nevykonal dostatočné dokazovanie o bezpečnostnej situácii v S., správny súd jej dáva za pravdu. Ako už bolo vyššie spomenuté, správa obsiahnutá v administratívnom spise žalovaného pod č. PPZ-HCP-BB4-133-010/2023-AV zo dňa 16.01.2023 neobsahuje relevantné odpovede na obavy žalobkyne z návratu do krajiny jej pôvodu. Správny súd zároveň nepochybuje o tom, že žalovaný mohol a preto aj mal zabezpečiť do konania také podklady, ktoré na obavy žalobkyne plnohodnotné odpovede dávajú. Viď napríklad „World Report 2023“ o krajine S., organizácie Human Rights Watch a tiež ucelenú štúdiu Európskeho azylového podporného úradu (European Asylum Support Office), ktoré obsahujú informácie týkajúce sa postavenia a zaobchádzania s utečencami a návratilcami v S. a na ktoré poukazuje aj žalobkyňa v správnej žalobe. Informácie, ktoré do konania zabezpečil žalovaný, sú preto na posúdenie existencie prekážok vyhostenia žalobkyne nedostatočné. Správny súd zároveň v súvislosti s informáciami, ktoré o sebe poskytla žalobkyňa, dáva žalovanému do pozornosti aj ďalší, nie nepodstatný moment, kedy žalobkyňa opakovane na otázku týkajúcu sa jej etnickej príslušnosti, ako aj vierovyznania uviedla, že je kresťanka a aktívne sa zúčastňuje náboženského života v komunite. Aj keď si je správny súd vedomý, že žalobkyňa ako dôvod svojich obáv z prenasledovania v domovskej krajine neuviedla svoje náboženské presvedčenie, z vyššie citovanej správy o bezpečnostnej situácii v S. č. PPZ-HCP-BB4-133-010/2023-AV zo dňa 16.01.2023, ktorú do konania zabezpečil žalovaný okrem iného vyplýva, že S. je krajinou s obmedzenou náboženskou slobodou, kde sa evidujú prípady niekoľkoročného zadržiavania evanjelických a ortodoxných kresťanov práve z dôvodu ich náboženského presvedčenia. Správny súd je preto presvedčený, že uvedené skutočnosti mal žalovaný pri skúmaní podmienok účelu zaistenia taktiež vyhodnocovať. Ako v čase vydania rozhodnutia o administratívnom vyhostení, tak aj pri rozhodovaní o zaistení cudzinca, sa musí policajný orgán verejnej správy náležite zaoberať otázkou potenciality zrealizovania účelu zaistenia, ktorým je výkon rozhodnutia o vyhostení a vo vzťahu k nej sa zaoberať existenciou možných prekážok zrealizovania vyhostenia. Pokiaľ žalovaný administratívne vyhostil žalobkyňu do konkrétnej krajiny (S.), je pre správny súd prekvapením, prečo pri rozhodovaní o jej zaistení, nepristúpil k dôslednému skúmaniu prekážok vyhostenia vo vzťahu k tejto krajine a teda či je vyhostenie do S. možné, najmä ak informácie poskytnuté žalobkyňou podľa názoru správneho súdu skúmanie účelu zaistenia, ktorým je realizácia vyhostenia žalobkyne, odôvodňovali. Je potrebné si uvedomiť, že povinnosť policajného orgánu skúmať, či stále existuje účel zaistenia, sa vzťahuje na celé obdobie zaistenia cudzinca. Z administratívneho spisu nevyplýva, že by žalovaný vyvinul nejakú aktivitu smerujúcu k zodpovedaniu otázky, či realizácia vyhostenia žalobkyne je vzhľadom na ňou ponúknuté informácie možná a teda či zaistenie žalobkyne je z tohto dôvodu efektívne. Ak mal žalovaný pocit, že tvrdenia žalobkyne o jej obavách z návratu do domovskej krajiny sú všeobecného rázu, nič mu nebránilo, v prípade, ak by sa na základe doplnenia skutkového stavu uistil, že nútený návrat, ako taký nie je dôvodom neľudského zaobchádzania, prípadne uloženia trestu v S., aby žalobkyňu požiadal o spresnenie, prípadne doplnenie skôr uvedených informácií. Správny súd musí konštatovať, že žalovaný správnou žalobou napadnuté rozhodnutie o zaistení žalobkyne, pokiaľ ide o jeho účel, založil iba na dôvodoch poukazujúcich na súlad tohto rozhodnutia so zákonom o pobyte cudzincov, pričom v ňom absentuje také odôvodnenie, ktoré by nazeralo na efektivitu a účelnosť zaistenia žalobkyne, vzhľadom na analýzu bezpečnostnej situácie týkajúcej sa navrátilcov v krajine, do ktorej bola žalobkyňa administratívne vyhostená.
19. Nedostatočné zistenie situácie vo vzťahu k dodržiavaniu článku 3 Dohovoru v krajine, do ktorej bola žalobkyňa administratívne vyhostená, je podľa názoru správneho súdu takou vadou správnou žalobou napadnutého rozhodnutia, ktorá spôsobuje jeho nezákonnosť a ako taká zakladá relevantný dôvod na bezodkladné prepustenie žalobkyne zo zaistenia.
20. O trovách konania rozhodol správny súd v zmysle ust. § 167 Správneho súdneho poriadku a ich náhradu priznal žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná, voči neúspešnému žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 Správneho súdneho poriadku).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.