Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_11Co-584-2013.pdf
PDF · 124.56 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/584/2013
Rozhodnutie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudkýň JUDr. Angely Čechovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej vo veci žalobkyne F. G., nar. XX.X.XXXX, bytom A., O. X, zast. JUDr. Kristínou Piovarčíovou, advokátkou, Košice, Štúrova 20, proti žalovanému K. H., nar. XX.X.XXXX, bytom F. E. XXX, zast. JUDr. Janou Šándorovou, advokátkou, Košice, Mlynárska 19, o určenie priebehu hranice medzi pozemkami, o odvolaní žalovaného proti rozsudku 15C 241/2006-305 z 8.10.2013 Okresného súdu Košice - okolie
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa rozsudkom určil, že hranica medzi nehnuteľnosťami nachádzajúcimi sa v kat. území F. E., zapísanými na LV č. XXX ako parcela KN- C č. XX/X - zast. plocha o výmere XXX m2 a na LV č. XX ako parc. KN- C č. XX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2 prechádza bodmi XX, XX, XX, XX, XX a XX podľa grafickej prílohy znaleckého posudku č. XX/XXXX znalca D.. F. F. a geometrického plánu č. XX/XXXX z 30.6.2009 overeného 10.7.2009 pod č. XXX/XXXX, ktorý sa stáva súčasťou tohto rozsudku. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobkyni 100 % trov konania, ktoré pozostávajú zo súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia a budú vyčíslené v osobitnom uznesení po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku.
Rozhodol tak po vykonanom dokazovaní výsluchom účastníkov konania a svedkov F.. M. T., G. T., B. G., P. H. a L. F., oboznámení výpisov z LV č. XXX a č. XX v kat. území F. E. a listinných dôkazov predložených účastníkmi konania, znaleckým posudkom vypracovaným znalcom D.. E. K. č. X/XXXX z 27.4.2009 a kontrolným znaleckým posudkom vypracovaným znalcom D.. F. F. č. XX/XXXX z 22.6.2012, a pri právnom posúdení veci podľa ust. § 126 ods. 1, § 123 a § 124 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že medzi účastníkmi ako vlastníkmi susedných pozemkov dochádzalo k nezrovnalostiam ohľadom hranice ich pozemkov, a preto mal preukázaný naliehavý právny záujem na podaní žaloby o určenie priebehu spornej hranice pozemkov, pričom konštatoval, že formulácia žalobného petitu (po upresnení zást. žalobkyne na pojednávaní 17.9.2013) nie je zákonom vylúčená a tento druh ochrany prichádza do úvahy aj preto, že výpočet prostriedkov ochrany vlastníckeho práva uvedený v ust. § 126 ods. 1 OZ má iba demonštratívny charakter, z čoho vyplýva, že ochrana vlastníckeho práva je možná aj prostredníctvom žaloby o určenie priebehu spornej hranice pozemkov, ktorú Občiansky zákonník výslovne neupravuje. Vzal za preukázané, že žalobkyňa v čase kúpy parcely KN- C č. XX/X vedela, že kupuje pozemok o výmere XXX m2, ale nemala vedomosť o priebehu hranice medzi touto parcelou a susediacim pozemkom parc. č. XX/X, ktorý v tom čase patril čsl. štátu a bol v správe F. F. E., preto požiadala U., n.p. X. o zameranie kúpenej parcely, a tým aj o určenie hranice. O tom, že došlo k zameraniu parciel a vytýčeniu hranice, bola dňa XX.XX.XXXX spísaná zápisnica, ktorá bola podpísaná zúčastnenými stranami, za F. F. E., objednávateľkou F. G. (žalobkyňa) a za U. n.p. H. M., v ktorej (zápisnici) zúčastnené strany prehlásili, že hranica bola označená železnými rúrkami a s priebehom hranice súhlasili. Žalobkyňa plot na tejto hranici hneď nestavala, keďže
podľa zvyklostí ho mal stavať vlastník susediacej parcely č. XX/X, ktorá bola pridelená žalovanému do osobného užívania so súhlasom F. F. E. zo dňa 28.1.1988 a rozhodnutím H. A. - V. č.k. XXX/XXXX/Q. z 21.4.1988, a to za účelom výstavby rodinného domu, a následne sa žalovaný stal jej vlastníkom. Rodinný dom žalovaného podľa rozhodnutia H. A. - V. zo 17.3.1988 bol umiestnený 2 m od rodinného domu žalobkyne, čo bolo aj zakreslené v kópii z pozemkovej mapy č. XXX-X-XXXX-XXX/XX zo 4.6.1987 (ktorá je súčasťou rozhodnutia o umiestnení stavby), a to priamočiaro s hraničnou čiarou, ktorá bola určená predchádzajúcim vlastníkom parc. č. XX/X, t.j. čsl. štátom a žalobkyňou odsúhlasená ešte v r. 1985. Súd vykonaným dokazovaním mal tiež preukázané, že žalovaný súhlasil s hranicou vytýčenou v r. 1985 a aj s osadením plota na túto hranicu žalobkyňou, a až keď nedodržal vzdialenosť od plota pri osadení stavby domu do terénu, čo mu žalobkyňa vytýkala, začal mať výhrady a v r. 2005 požiadal o zameranie hranice a vtedy nastali problémy a nezhody medzi účastníkmi. Vzhľadom na rozdielnosť určenia hranice v rokoch 1985 a 2005 súd nariadil vo veci znalecké dokazovanie. Znalec D.. K. v znaleckom posudku č. X/XXXX nevychádzal z geometrického plánu č. XXX-XXXX-XX z r. 1969, ktorým sa rozdelila parcela č. XX na parcely č. XX/X a XX/X, ale vytýčil hranicu podľa mapových podkladov z kartometricky získaných prvkov, pričom takto určená hranica nebola totožná s hranicou vytýčenou v r. 1985. Znalec D.. F. v kontrolnom znaleckom posudku č. XX/XXXX (ďalej aj „ZP“) sa nestotožnil so znaleckým posudkom znalca D.. K. z dôvodu, že tento ZP nezohľadnil ďalšie listinné dôkazy. Znalec v ZP posúdil aj geometrický plán z r. 1969 (ďalej aj „GP“) a uviedol, že vytýčením hranice v r. 1985 boli porušené technické predpisy v rezorte geodézie, ale zrejme dohoda sa vytvorila, aby vznikol ďalší stavebný pozemok, lebo ak by v teréne bola vytýčená hranica s priebehom, ako ju zobrazuje GP č. XXX-XXXXXX a poľný náčrt č. X z r. 1969, nebolo by možné vytvoriť stavebnú parcelu č. XX/X z dôvodu zložitých terénnych podmienok (svahovitosť) a situačným uložením stavby. Znalec na vytyčovacom náčrte vytýčil hranicu medzi parcelami KN- C č. XX/ X a XX/X podľa GP č. XXX-XXXX-XX ako spojnicu z bodu A do bodu B vyznačenú zelenou farbou a hranicu, ktorá bola odsúhlasená právnym predchodcom žalovaného a žalobkyňou v r. 1985 vyznačil v náčrte červenou farbou, pričom prechádza bodmi XX, XX, XX, XX, XX a XX. Podľa vyjadrenia znalca plot je situovaný na tejto hranici a táto hranica bola rešpektovaná aj stavebníkom, t.j. žalovaným v r. 1992, kedy rovnobežne s ňou postavil rodinný dom. Znalec na vytýčenie tejto hranice nevyhotovil nový geometrický plán a uviedol, že na zaevidovanie hranice v katastri nehnuteľností postačuje vypracovaný GP č. XX/XXXX z 10.7.2009. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním (i z výpovede samotného žalovaného) mal tiež preukázané, že žalovaný odkúpil parcelu č. KN- C č. XX/X od predchádzajúceho vlastníka bez toho, aby bol predávajúcim upozornený, že časť tejto parcely užíva žalobkyňa, že v čase kúpy parc. č. XX/X hranice parcely boli odsúhlasené ešte predchádzajúcim vlastníkom, predmet kúpy bol presne ohraničený a hranica bola vytýčená, pričom žalovaný súhlasil s výstavbou plota a s jeho osadením do terénu. Prihliadol tiež na vyjadrenie znalca, že ak by sa vytýčila hranica podľa GP z r. 1969, tak parcela č. XX/X by nemohla byť stavebnou parcelou vzhľadom na svahovitosť terénu. Po vyhodnotení vykonaných dôkazov dospel k záveru, že hraničná čiara vlastníkmi dohodnutá v r. 1985 je právnou hranicou, ktorá nemení rozsah vlastníctva k susediacim parcelám a je totožná, resp. prebieha zhodne s užívacou hranicou určenou plotom, pričom hranica je vyznačená jednak v GP č. XX/XXXX z 10.7.2009 a v ZP znalca D.. F. červenou čiarou a prebieha bodmi XX, XX, XX, XX, XX a XX, je hranicou vlastníkmi dohodnutou, a z uvedených dôvodov žalobu o určenie hranice považoval za dôvodnú a preto jej vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 7 O.s.p. tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni, ktorá mala v tomto konaní úspech, trovy konania v rozsahu 100 %, pozostávajúce zo súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia, ktoré budú vyčíslené v osobitnom uznesení po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku.
Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný, odôvodniac ho tým, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, ktoré doteraz neboli uplatnené. Bol toho názoru, že nie je možné vziať za preukázanú hraničnú čiaru medzi parcelami č. XX/X a XX/X v kat. území F. E. len na základe zápisnice z XX.XX.XXXX spísanej pri vytýčení hranice, ktorú podpísali za F. F. E., žalobkyňa a za U. n.p. M. H.. Uviedol, že zo spomínaného merania z r. 1985 neexistuje geometrický plán, ani žiadny vytyčovací návrh, ktorý by bol hodnoverným dokladom o tom, ako bola hranica v teréne v r. 1985 skutočne vytýčená (táto skutočnosť vyplýva zo stanoviska geodetky D.. I. U. a i z vykonaného dokazovania). Poukázal na to, že aj znalec D.. F. vo svojej výpovedi potvrdil, že k dohode z r. 1985 neexistuje žiadny grafický podklad a že ani v teréne sa nenašli kovové rúrky, ktorými sa mala určiť hraničná čiara. Za nepravdivé považoval tvrdenie súdu prvého stupňa o tom, že mal súhlasiť s hraničnou čiarou z r. 1985 a s osadením plota žalobkyňou. V konaní tvrdil, že už od času, kedy začal s výstavbou rodinného domu, mal opodstatnené pochybnosti o
tom, že žalobkyňou postavené oplotenie je správnou hraničnou čiarou oddeľujúcou ich parcely, pričom svoju nespokojnosť s postaveným oplotením žalobkyňou a užívaním spornej parcely dával najavo často, a to keď si vypil alebo vtedy, keď to nepočula jeho nebohá matka, ktorá sa snažila so žalobkyňou udržiavať dobré susedské vzťahy a nútila ho k tomu, aby sa nedomáhal svojich vlastníckych práv k spornej časti parcely vo výmere XX m2. Hádky medzi ním a žalobkyňou boli pomerne časté a poukázal na výpoveď svedka P. F., ktorý vo svojej výpovedi potvrdil, že ako bagrista upravoval terén na jeho parcele a v tom čase prišla žalobkyňa a začala sa s ním hádať, že stavia dom na jej pozemku. Taktiež svedok E. B. vo svojej svedeckej výpovedi potvrdil, že vie o spore medzi ním a žalobkyňou ohľadom hraničnej čiary, ktorý bol od začiatku, kedy kúpil predmetnú parcelu, že už od začiatku sa na seba so žalobkyňou krivo pozerali a potvrdil tiež, že už v tom čase mu (žalovaný) povedal, že žalobkyňa užíva časť jeho nehnuteľnosti. Svedok tiež uviedol, že jeho matka ho krotila, aby sa so žalobkyňou nehádal, že pre kus zeme nie je dobré mať spor. Taktiež svedok P. H. potvrdil, že už od začiatku vznikali medzi ním a žalobkyňou spory čo sa týka osadenia stavby, neskôr v r. 1996 ohľadom spornej hranice, pretože postavil kompostovisko na spornú časť parcely. Poukázal na výpoveď žalobkyne na pojednávaní dňa 16.7.2007, ktorá okrem iného uviedla, že „nikdy nevyvolávala problémy, nesúhlasili s tým, keď žalovaný postavil rodinný dom 1,2 m od plota a mal ho postaviť 3 m, takisto pivnicu postavil tesne pod naším plotom a kompotovisko a keď sa išli informovať o čo sa jedná, boli vulgárni, my sme odišli“. Z uvedeného mu vyplynulo, že samotná žalobkyňa vo svojej výpovedi potvrdila, že ohľadom spornej časti parcely vznikali medzi ním a žalobkyňou konflikty, a preto ohľadom užívania spornej časti parcely nemožno držbu pokladať za nerušenú, nepretržitú a vykonávanú v dobrej viere, z čoho teda vyplýva, že žalobkyňa spornú časť parcely nemohla vydržať. S poukazom na uvedené nemožno súhlasiť so záverom súdu prvého stupňa o tom, že on súhlasil s hraničnou čiarou vytýčenou v r. 1985 a s osadením plota na túto hranicu žalobkyňou. Poukázal na znalecký posudok D.. K., v ktorom znalec určil hraničnú čiaru zhodne ako geodetka D.. I. B. vytyčovacím návrhom č. XXX z 27.5.2005, ako aj na ZP D.. F. F. podaný vo veci, ktorý určil hraničnú čiaru medzi parcelami č. XX/X a XX/X z geometrického plánu z r. 1969 a označil ju zelenou farbou (prebieha z bodu A do bodu B) vo svojom znaleckom posudku. Následne znalec D.. F. odhliadnuc od všetkých jeho meraní a ním určenej hraničnej čiary vedúcej bodmi A a B, sa stotožnil s tým, že hraničná čiara má prebiehať zhodne so súčasným oplotením, pričom ako jediný dôvod uviedol, že už v r. 1992 túto hranicu rešpektoval stavebník, t.j. žalovaný, lebo mal postaviť svoj rodinný dom súbežne s touto hraničnou čiarou. Zároveň však znalec D.. F. zdôraznil, že neexistuje priamy dôkaz na skutočnosť, že hraničná čiara prebieha v súlade so súčasným oplotením, t.j. neexistuje priamy grafický podklad, ale existuje písomná zápisnica z odovzdania daného pozemku. Bol toho názoru, že nemožno založiť záver ZP č. XX/XXXX, t.j. určiť hraničnú čiaru len na nepriamom dôkaze, t.j. určitej dohode strán z r. 1985, keď neexistuje žiadny priamy grafický podklad takto určenej hraničnej čiary. Podľa jeho názoru hraničná čiara určená znalcom D.. K. a geodetkou D.. B. je správnou a je aj totožná s hraničnou čiarou vyznačenou v katastrálnom operáte. Vytýkal súdu prvého stupňa, že neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal ním navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a nerešpektoval jeho návrh na vyžiadanie stanoviska k priebehu spornej hranice medzi parcelami č. XX/ X a XX/X v kat. území F. E. od katastrálneho inšpektora Katastrálneho úradu v A. v zmysle § 15 a § 16 zák. č. 162/1995 Zb. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv v znení neskorších predpisov. Taktiež navrhoval, aby z dôvodu rozporu dvoch znaleckých posudkov a odborného stanoviska súd nariadil znalecké dokazovanie znaleckým ústavom z odboru geodézie, avšak súd ani tento dôkaz nevykonal. Nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, že hraničná čiara vlastníkmi dohodnutá v r. 1985 je právnou hranicou, ktorá nemení rozsah vlastníctva k susediacim parcelám a jeho totožná s užívacou hranicou danou plotom, a to z toho dôvodu, že takouto úpravou v zmysle stanoviska geodetky D.. B. z 19.9.2012 došlo k zásahu do jeho vlastníckeho práva a v dôsledku výroku rozsudku sa jeho parcela zmenšila, takže má výslednú výmeru XXX m2 (v skutočnosti ešte menšiu lebo zo severnej strany je veľká strmina) a parcela žalobkyne sa zväčšila o výmeru XX m2, teda má výmeru XXX m2, čo je značný rozdiel oproti pôvodnej výmere. Takýto zásah považoval za neoprávnene zvýhodňujúci žalobkyňu a ukracujúci jeho vlastnícke právo (uvedené vyplýva aj zo stanoviska D.. I. B. z 19.9.2012) a v konečnom dôsledku aj porušujúci jeho základné ústavné právo vlastniť majetok. Zásadne sa ohradil voči záveru súdu o tom, že s výstavbou plota, ktorý stavala žalobkyňa, súhlasil, lebo výpoveďou vyššieuvedených svedkov preukázal, že nesúhlasil s takto postaveným plotom, a teda s hraničnou čiarou a z uvedeného dôvodu medzi nimi vznikali hádky a spory. Znalec D.. F. svoj ZP postavil na „logickej súvzťažnosti“, že hraničná čiara z r. 1985 je správna, lebo on (žalovaný) postavil svoj rodinný dom súbežne s touto hraničnou čiarou. Opätovne poukázal na skutočnosť, že už v r. 1990, kedy staval rodinný dom, ho postavil vo vzdialenosti asi 1,3 m od oplotenia postaveného žalobkyňou, i keď v súlade s vydaným stavebným oplotením mal byť rodinný dom postavený 2m od hraničnej čiary. Už v tom čase si teda bol vedomý, že žalobkyňou
postavené oplotenie zasahuje do jeho parcely, preto aj takto umiestnil rodinný dom a aj týmto spôsobom si uplatňoval svoje vlastnícke právo k spornej časti parcely, a teda rušil žalobkyňu v držbe a užívaní spornej nehnuteľnosti vo výmere XX m2. So zreteľom na uvedené navrhol rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť a priznať mu 100 % náhradu trov konania.
Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že súd prvého stupňa rozhodol o žalobe po rozsiahlom a presnom, úplne a riadne vykonanom dokazovaní, z ktorého nepochybne zistil, že sporná hranica medzi parcelami č. XX/X a XX/X bola na jej žiadosť vytýčená U. n.p. X. ešte v r. 1985, pričom tohto vytýčenia sa zúčastnili predchádzajúci vlastník parcely č. XX/X - za G. štát F. F. E., zast. F. E. a bola spísaná na F. F. E. dňa XX.XX.XXXX zápisnica, z ktorej vyplýva, že obidvaja vlastníci, teda ona a F. F. E. boli s priebehom hranice oboznámení a s touto súhlasili, pričom hranica bola v prírode označená železnými rúrkami. Nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že nebol vyhotovený GP č. XXX-XXXX-XXX/ XX, ktorý bol vyhotovený dňa X.X.XXXX U. n.p. X. a týmto GP bol zameraný dom na parcele č. XX/ X, teda ten, ktorý kúpila zmluvou zo dňa XX.X.XXXX registrovanou pod J.. Z tohto GP sa dá zistiť, že nové hranice boli v prírode označené, sú v ňom zakreslené a vlastníkom oboch parciel č. XX/X a XX/X boli známe. Uviedla ďalej, že žalovaný nadobudol právo osobného užívania k parcele č. XX/X na základe zmluvy o zriadení práva osobného užívania pozemku J., tri roky po tom, čo sa ona stala vlastníčkou, pričom nadobudol ho v rozsahu ako bol v prírode vydelený a ako o tom rozhodla aj J. F. F. E. na svojom zasadnutí XX.X.XXXX. Pred uzavretím dohody o zriadení práva osobného užívania v prospech žalovaného k parcele č. XX/X bol na podnet F. F. E. vyhotovený U. n.p. X. geometrický plán č. XXX - XXXX - XXX/XX z X.X.XXXX na zameranie parcely č. XX/X, z ktorého rozsah aj rozmery parcely č. XX/X sú jednoznačne zrejmé, rovnako je zrejmý aj priebeh hranice medzi parcelami s tým, že v geopláne je uvedené, že hranice boli v prírode ohraničené železnými rúrkami, a žalovaný bol s ním oboznámený pri uzatváraní dohody o zriadení práva osobného užívania, a preto je nepravdivé tvrdenie žalovaného uvedené v odvolaní, že nebol vyhotovený žiadny geometrický plán. Poukázala na výpoveď žalovaného na pojednávaní 17.9.2013, v ktorej uviedol, že získal parcelu č. XX/X v takom rozsahu, v akom sa v tom čase v prírode nachádzala, jej hranice mu boli známe a nemal vedomosť o tom, že by časť tejto parcely mala užívať žalobkyňa. Tvrdila, že žalovaný rešpektoval hranicu medzi parcelami č. XX/X a XX/X počas doby 20 rokov a nič proti nej nenamietal, ani pri stavebnom konaní a po vydaní stavebného povolenia na jeho dom č. Y. zo XX.X.XXXX, a bola to práve ona, ktorá namietala, že dom postavil v rozpore so stavebným povolením bližšie k vytýčenej hranici (namiesto 2 metrov vo vzdialenosti 1,2 metra). Podľa jej názoru v súdenej veci sa jedná o vydržanú hranicu na základe dlhodobej, nerušenej a dobromyseľnej držby, ktorá hranica začala byť spochybňovaná až po 20 rokoch. Vzhľadom na zložitú členitosť terénu, nepresné geodetické metódy a postupy, má hranica medzi parc. č. XX/X a XX/X prebiehať inak, ktorú skutočnosť žalovaný zistil v r. 2005. Z dôvodu, že žalovaný parcelu č. XX/X kúpil v prírode vydelenom stave s vytýčenou hranicou, ktorý mu bol známy a s ktorým súhlasil, mala za to, že tento stav je záväzný a nemôže byť zmenený. Podľa jej názoru súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a vec aj správne právne posúdil, preto žalovaným uplatnené odvolacie dôvody uvedené v § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. nie sú dané. Z uvedených dôvodov navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť a zaviazať žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcich z odmeny a paušálnej náhrady hotových výdavkov za vyjadrenie k odvolaniu.
Odvolací súd rozhodol o odvolaní bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu dňa 4.6.2014 v súlade s § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 O.s.p. Po prejednaní veci v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. c/, d/ a f/ O.s.p. dospel k záveru, že na vec sa vzťahujú aj ust. §§ 129, 130 ods. 1a 2, 132 ods. 1 a § 134 Občianskeho zákonníka, ktoré pri doterajšom rozhodovaní neboli použité, preto v súlade s § 213 ods. 2 O.s.p. vyzval účastníkov, aby sa vyjadrili k možnému použitiu týchto zák. ustanovení, a rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil ako vecne správny.
Žalovaný podané odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal ním navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, t.j. odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. c/, d/ a f/ O.s.p.
Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. spočíva v neúplnosti zistenia skutkového stavu veci, pričom je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových
zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal taký účastníkom navrhnutý dôkaz, ktorý bol spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý hoci bol navrhovaný, nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa.
Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie (na základe ktorého súd vec posúdil po právnej stránke) je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého súd zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.s.p. vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré sú založené na chybnom hodnotení dôkazov.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t.j. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil, príp. vtedy, ak zo skutočností dostatočne preukázaných vyvodil nesprávne právne závery.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov dospel k záveru, že namietané odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú dané a rozsudok je vecne správny. Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, vykonané dôkazy správne a úplne vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z § 132 a nasl. O.s.p. a náležite zistil skutkový stav, na prejednávanú vec aplikoval relevantné ustanovenia procesného predpisu (§ 80 písm. c/ O.s.p.) a Občianskeho zákonníka (§ 123, § 124 a § 126 ods. 1), ktoré aj správne vyložil a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov. Odvolací súd nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvého stupňa nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo. Aj keď súd čiastočne pochybil pri právnom posúdení veci, lebo zistený skutkový stav neposúdil právne (okrem ust. §§ 123, 124 a 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka) aj podľa ustanovení §§ 129, 130 ods. 1 a 2, 132 ods. 1 a § 134 Občianskeho zákonníka, uvedené pochybenie však nemalo vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku.
V prípade sporu o určenie priebehu hranice pozemku - ako je tomu aj v posudzovanej veci, ide o vzájomné vymedzenie predmetu dvoch vlastníckych práv a o určenie, ktorá časť zo spornej plochy v prírode, ktorému z vlastníkov susedných pozemkov patrí. Svojou povahou je takýto spor - ako to správne posúdil aj súd prvého stupňa - sporom vlastníckym v zmysle § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje, najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje. Z okruhu určujúcich návrhov na ochranu vlastníckeho práva podľa cit. ust. nemožno vylúčiť ani žalobu na určenie spornej hranice medzi pozemkami, ak má žalobca na požadovanom určení naliehavý právny záujem (§ 80 písm. c/ O.s.p.). Hranice parciel sa zapisujú do katastrálnej mapy, príp. aj do iných častí katastrálneho operátu (napr. mapa určeného operátu). Vlastníci pozemkov si hranice svojich pozemkov vyznačujú v teréne napr. oplotením, príp. iba tzv. lomovými bodmi (miesta, v ktorých sa mení priebeh hranice) napr. kamenným medzníkom. V rámci susedských vzťahov predstavuje presné vymedzenie hraníc pozemkov jeden z kľúčových inštitútov, ktorým sa zabezpečuje ochrana vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Za hranicu susedných pozemkov vymedzenú vlastníckym právom sa považuje hranica
podľa skutočnej držby, ak ju vlastníci susedných pozemkov uznávajú a nie je medzi nimi sporná (§ 3 ods. 2 zák. č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov). Súdne konanie o určenie hranice medzi susediacimi pozemkami je konaním sporového charakteru a podkladom pre rozhodnutie súdu v tomto konaní je znalecký posudok znalca z odboru geodézie a kartografie, ktorý znalec vypracuje po prešetrení priebehu hranice pozemkov a vytýčení hranice v teréne podľa geometrického a polohového určenia nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností alebo podľa iných mapových podkladov (katastrálnej mapy, pozemkovej mapy, geometrických plánov), príp. listinných dokladov (napr. zmluva o darovaní časti pozemku, kúpna zmluva, predmetom ktorej bola kúpa časti pozemku a pod.).
Predmetom konania v prejednávanej veci je spor medzi účastníkmi konania o priebeh hranice medzi pozemkami - parc. č. XX/X zapísanou na LV č. XXX vo výlučnom vlastníctve žalovaného a parc. č. XX/X zapísanou na LV č. XX v kat. území F. E. vo výlučnom vlastníctve žalobkyne, preto aj v danej veci ide o určenie, ktorá časť zo spornej plochy pozemku v prírode, ktorému z účastníkov ako vlastníkov susedných pozemkov patrí. Žalobkyňa v žalobe tvrdila, že žalovaný neoprávnene zasiahol do jej vlastníckeho práva k parc. č. XX/X, a žalovaný v konaní v rámci svojej obrany tvrdil, že zo strany žalobkyne došlo k postaveniu plota na nesprávnej hraničnej čiare, a tým aj k neoprávnenému zásahu žalobkyne do jeho vlastníckych práv k pozemku (parc. č. XX/X). Pre úspech žalobkyne v spore sa vyžadovalo preukázať, že nastali skutočnosti, na základe ktorých nadobudla vlastnícke (či užívacie) právo k nehnuteľnosti parc. č. XX/X - zast. plochy a nádvoria o výmere XXX m2 zapísanej na LV č. XX v kat. úz. F. E. v rozsahu, v akom ju oplotenú užíva aj v súčasnosti, t.j. vrátane spornej plochy o výmere XX m2 (geometrickým plánom č. XXX/XXXX, ktorý sa stal súčasťou napadnutého rozsudku, je táto časť od parcely č. XX/X oddelená ako novovytvorená parc. č. XX/X -zast. plocha o výmere XX m2), a súčasne bola žalobkyňa povinná v konaní preukázať, že došlo k tvrdenému neoprávnenému zásahu zo strany žalovaného do jej vlastníckych práv k nehnuteľnosti. Súd výsluchom účastníkov konania, výsluchom navrhnutých svedkov, a oboznámením listinných dôkazov správne zisťoval uvedené relevantné skutočnosti vrátane skúmania otázky priebehu spornej hranice medzi pozemkami, na posúdenie ktorej (otázky) správne v konaní ustanovil znalca z odboru geodézie a kartografie. Vzhľadom na námietky žalobkyne proti záverom znaleckému posudku č. X/XXXX vypracovaného znalcom D.. E. K. (jej nesúhlas s určením hranice podľa evidenčných podkladov v katastrálnej mape), znalecký posudok dal súd preskúmať znalcovi D.. F. F. (tzv. kontrolné znalecké dokazovanie). Znalecký posudok č. XX/XXXX vypracovaný znalcom D.. F. F. správne vzal za základ svojho rozhodnutia po zistení, že jeho závery sú dostatočne odôvodnené a podložené skutočnosťami, ktoré vyšli najavo z ostatných vykonaných dôkazov (výsledkami vykonaného dokazovania). Súd prvého stupňa vykonanými dôkazmi zistil v konaní všetky relevantné skutkové okolnosti, ktoré mali pre rozhodnutie podstatný význam, a po vyhodnotení vykonaných dôkazov dospel k správnemu záveru, že sporná hranica medzi pozemkami účastníkov vyznačená v prírode plotom - podľa ktorej žalobkyňa parcelu č. XX/X zapísanú na LV č. XX v kat. území F. E., od zamerania pozemku a vytýčenia hranice v prírode (zápisnica z XX.XX.XXXX o vytýčení hranice spísaná na F. F. E. na č.l. 12) vykonaného pred nadobudnutím vlastníckeho práva žalobkyne k rodinného domu súp. č. XX postavenom na parc. č. XX/X kúpnou zmluvou z XX.X.XXXX, aj v nasledujúcom období užívala v dobrej viere a nerušene najmenej do r. 2005, kedy žalovaný požiadal o nové zameranie priebehu hranice a začali vznikať medzi účastníkmi spory - je hranicou vlastníckou a v súlade s užívacím stavom, ktorá však nie je identická s evidenčnou hranicou evidovanou v katastrálnej mape. Po preukázaní naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. súd dospel k správnemu záveru o dôvodnosti (vlastníckej) žaloby o určenie priebehu hranice pozemkov.
Skutočnosti, ktorými žalobkyňa odôvodnila podanú žalobu a ktoré tvrdila v priebehu konania, i (správne) skutkové zistenia, ku ktorým dospel súd prvého stupňa, umožňovali právne posúdenie veci aj podľa ustanovení §§ 129, 130 ods. 1a 2, 132 ods. 1 a § 134 Občianskeho zákonníka, preto odvolací súd v súlade s § 213 ods. 2 O.s.p. vyzval účastníkov, aby sa vyjadrili k možnému použitiu týchto relevantných ustanovení, ktoré pri doterajšom rozhodovaní neboli použité. Žalobkyňa na výzvu súdu vo vyjadrení z 3.6.2014 (č.l. 337) uviedla, že súhlasí s použitím uvedených zák. ustanovení na súdenú vec. Žalovaný vo vyjadrení z 29.5.2014 (č.l. 336) uviedol, že vzhľadom k doposiaľ zistenému skutkového stavu a vykonanému dokazovaniu súdom prvého stupňa nesúhlasí s použitím uvedených zák. ustanovení, a trvá na všetkých svojich doterajších podaniach a vyjadreniach týkajúcich sa dôvodov, prečo podľa neho žalobkyňa nemohla spornú časť vydržať.
Podľa § 129 ods. l Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.1.1992 (ďalej len „OZ“) držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba.
Podľa § 129 ods. 2 OZ držať možno veci, ako aj práva, ktoré pripúšťajú trvalý alebo opätovný výkon.
Podľa § 130 ods. 1, 2 OZ ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Ak zákon neustanovuje inak, má oprávnený držiteľ rovnaké práva ako vlastník, najmä má tiež právo na plody a úžitky z veci po dobu oprávnenej držby.
Podľa § 132 od. 1 OZ vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom.
Podľa § 134 ods. 1 OZ oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.
Podľa § 134 ods. 2 OZ takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb ( § 125).
Z cit. zák. ustanovení vyplýva, že vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu rozhodnutie štátneho orgánu. K zákonným predpokladom vydržania podľa cit. ustanovení patria: a/ nadobúdateľ je oprávneným držiteľom po celú vydržaciu dobu, b/ nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je nerušený stav užívania predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej doby (u nehnuteľností 10 rokov) a c/ spôsobilý predmet vydržania. Jednou zo zákonom stanovených podmienok vydržania, bez ohľadu na právny stav, podľa ktorého sa vydržanie posudzuje, je existencia oprávnenej držby veci. V súdnej praxi sa už jednoznačne ustálil výklad, že oprávneným držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako so svojou vlastnou a so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vlastnícky patrí. Rozlišujúcim znakom medzi držbou oprávnenou a neoprávnenou je dobromyseľnosť, resp. nedobromyseľnosť držiteľa, pričom otázku dobromyseľnosti je potrebné posudzovať so zreteľom na všetky okolnosti. Súdna prax je jednotná v tom, že posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť, ako vnútorný psychický stav je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba. Z týchto okolností potom možno usúdiť, či držiteľ vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu mohol, alebo nemohol rozpoznať, že mu vec alebo právo skutočne patrí. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu (titulu) nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod, teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí. Zákon ani v minulosti a ani teraz neupravuje, čo je titulom vstupu do držby, avšak možno ho vyvodiť z toho, že vlastník má vôľu previesť vlastníctvo na iný subjekt, ktorý s úmyslom nadobudnúť ho vstúpi do držby a zo všetkých okolností možno vyvodiť, že má dôvod správať sa, ako keby mu vec patrila. V dobrej viere je teda držiteľ, ktorý sa domnieva, že mu držaná vec alebo vykonávané právo patrí, aj keď v skutočnosti tomu tak nie je.
Žalobkyňa v konaní podľa názoru odvolacieho súdu preukázala, že nehnuteľnosť parc. č. XX/X nadobudla v r. 1986 kúpnou zmluvou, kedy bol pozemok zameraný, v prírode boli vytýčené jeho hranice, a následne bol oplotený, a od tej doby nehnuteľnosť v takom rozsahu užívala, pričom žalovaný hranicu pozemkov určenú plotom rešpektoval bez sporov do r. 2005. Pokiaľ ide o spornú plochu o výmere XX m2 (z parc. č. XX/X), túto podľa názoru odvolacieho súdu žalobkyňa nadobudla vydržaním, lebo v konaní sa preukázalo splnenie zákonných predpokladov vydržania, keďže túto nehnuteľnosť žalobkyňa užívala dobromyseľne s vedomím, že jej vlastnícky patrí v rozsahu, v akom je pozemok (vrátane spornej plochy) v súčasnosti oplotený, a tiež nerušene po dobu viac než 10 rokov, a nadobudla takto vlastnícke právo k spornej ploche vydržaním najneskôr v r. 2002 podľa Občianskeho zákonníka účinného od 1. januára 1992. Keďže nerešpektovaním existujúcej hranice medzi pozemkami zo strany žalovaného došlo k neoprávnenému zásahu do vlastníckeho práva žalobkyne, súd po preukázaní zákonných predpokladov
úspešnosti vlastníckej žaloby podľa § 126 ods. 1 OZ napadnutým rozsudkom správne rozhodol, pokiaľ žalobe o určenie hranice ako dôvodnej vyhovel.
Žalovaný v odvolaní v rámci uplatnených odvolacích dôvodov neuviedol skutočnosti, ktoré by spochybnili vecnú správnosť napadnutého rozsudku a odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Vykonanie žalovaným navrhnutých dôkazov (vyžiadanie stanoviska katastrálneho inšpektora k priebehu spornej hranice, znalecké dokazovanie znaleckým ústavom) aj podľa názoru odvolacieho súdu nebolo potrebné pre rozhodnutie vo veci, lebo navrhnuté dôkazy neboli spôsobilé preukázať právne významné skutočnosti. Preto nemožno považovať za opodstatnené ani námietky žalovaného vytýkajúce súdu prvého stupňa neúplné zistenie skutkového stavu veci (v rámci uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Vykonanie týchto dôkazov neprichádzalo do úvahy už z toho dôvodu, že súd po vykonanom potrebnom dokazovaní určil priebeh spornej hranice medzi susediacimi pozemkami účastníkov v súlade s užívacím stavom (ako hranicu vymedzenú vlastníckym právom a podľa skutočnej držby), a nie podľa podkladov z katastrálneho operátu (ako je evidovaná v katastri nehnuteľností). K odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd zdôrazňuje, že hranica pozemkov, podľa ktorej vlastníci svoje pozemky pokojne a dobromyseľne užívali, stáva sa obvykle následkom vydržania aj hranicou vlastníckou bez ohľadu na to, či je v súlade s hranicou evidovanou v mapových podkladoch v pozemkovej knihe alebo v katastri nehnuteľností, a to aj v prípade, ak evidenčná hranica pozemkov pred vydržaním bola správna. Pozemno-knižné údaje o výmere jednotlivých parciel neboli nikdy záväzné, a podobne, údaje katastra nehnuteľností sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak (§ 70 zák. č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam - katastrálny zákon), takže iba z tej okolnosti, že výmera pozemku - parc. č. XX/X vlastnícky patriacej žalovanému uvedená vo výpise z katastra nehnuteľností (LV č. XXX v kat. území F. E.) nezodpovedá skutočnej výmere v prírode, nemožno ešte vyvodzovať, že hranica pozemku v prírode nie je správna.
Z uvedených dôvodov bol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdený. O trovách odvolacieho konania nebolo rozhodnuté, lebo o nich rozhodne súd prvého stupňa samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku, ktorým súd priznal žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 % v súlade s § 151 ods. 7 O.s.p.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.