Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_7CoPr-5-2014.pdf
PDF · 102 KB
Case nature
Area
Subarea
7CoPr/5/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd Žilina, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a Mgr. Márie Kašíkovej, v právnej veci navrhovateľa: P. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. D., N. U. XX/XX, právne zastúpený JUDr. Ivanou Michalíkovou, advokátkou so sídlom F. Z., M. S. XXX/X, proti odporcovi: LIENKA - Centrum voľného času detí a mládeže, so sídlom Liptovský Hrádok, Ul. J. D. Matejovie 544, IČO: 378 105 53, právne zastúpený JUDr. Zuzanou Medveckou, advokátkou so sídlom F. Z., O. XXX, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 5Cpr/2/2013-93 zo dňa 27.02.2014, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.
Navrhovateľ j e p o v i n n ý nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania vo výške 69,91 Eur k rukám právnej zástupkyne odporcu JUDr. Zuzany Medveckej, advokátky so sídlom v F. Z., do troch dní.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a zároveň navrhovateľa zaviazal k náhrade trov konania v prospech odporcu. Rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 77 Zákonníka práce, keď navrhovateľ mal prevziať výpoveď z pracovného pomeru dňa 30.11.2012, výpovedná doba v trvaní 3 mesiace uplynula 28.2.2013, a preto sa úspešne mohol domáhať neplatnosti výpovede na súde do 29.4.2013, avšak návrh podal až dňa 24.5.2013, teda po uplynutí zákonom stanovenej 2-mesačnej lehoty. Vychádzal z toho, že navrhovateľovi bola doručená odporcom výpoveď z organizačných dôvodov, pričom medzi účastníkmi bol sporný dátum kedy táto mala byť doručená. Navrhovateľ tvrdil, že dňa 12.12.2012 a odporca, že dňa 30.11.2012. Tvrdenie odporcu, že výpoveď bola doručená dňa 30.11.2012 na prevádzkovej porade bolo preukázané jednak z výpovede odporcu, ale aj výpoveďou svedka F. T., ktorý ako jeden z viacerých zamestnancov bol prítomný na uvedenej prevádzkovej porade. Tento spontánne opísal priebeh prevádzkovej porady, že riaditeľ odporcu p. Z. odovzdal navrhovateľovi za prítomnosti viacerých zamestnancov výpoveď a oboznámil ho s obsahom výpovede. Potvrdil, že navrhovateľ odmietol podpísať doručenie výpovede. Rovnako táto skutočnosť bola preukázaná zápisnicou z odovzdania výpovede navrhovateľovi, z ktorej obsahu vyplynulo, že výpoveď bola navrhovateľovi doručená, ktorý ju následne odmietol podpísať. Z týchto dôvodov nevykonal dôkaz správou poštového podniku, kedy bola zásielka doručená poštovou prepravou. V zásade nemožno vylúčiť, že navrhovateľovi mohla byť doručená výpoveď aj v decembri 2012, avšak toto nemôže mať zákonom predpokladané právne následky s tým spojené.
Súčasne konštatoval, že navrhovateľ neoznačil žiaden dôkaz na preukázanie jeho tvrdenia. Len argumentoval skutočnosťou, že aj v mesiaci marec 2013 sa zdržiaval na pracovisku, odporca mu prideľoval prácu a za vykonanú prácu mal zaplatenú mzdu. Poukázal na písomný prejav odporcu vo
výpovedi, v ktorom je konštatované, že pracovný pomer skončí ku dňu 31.3.2013, čomu zodpovedalo aj faktické správanie sa odporcu. Avšak ani samotné faktické prideľovanie práce v mesiaci marec 2013 navrhovateľovi nemôže odvrátiť účinky, ktoré vyplývajú z riadneho a účinného doručenia výpovede. Jednalo sa o určitý faktický vzťah medzi účastníkmi konania po skončení pracovného pomeru, čo nemôže mať za následok predĺženie výpovednej doby. Z tohto dôvodu ani nevykonal navrhovaný dôkaz správou Sociálnej poisťovne za účelom zistenia, kedy odporca odhlásil navrhovateľa zo sociálneho poistenia. Neplatnosť výpovede nemôže spôsobiť ani nesprávne uvedený dátum skončenia pracovného pomeru vo výpovedi, nakoľko údaj o dĺžke výpovednej doby, ani dátum skončenia pracovného pomeru nie je potrebné uvádzať v písomnej výpovedi.
Poukázal na to, že navrhovateľ presvedčivo nevysvetlil zmenu tvrdenia v písomnej žalobe, že výpoveď mu bola doručená dňa 30.11.2012. Prvýkrát tvrdil iný dátum doručenia až v odvolaní proti rozsudku okresného súdu. Vzťah založený medzi navrhovateľom a jeho právnym zástupcom predpokladá, že zvolený zástupca má k dispozícii všetky relevantné informácie, ktoré vyplývajú z konkrétnej kauzy a obzvlášť tak dôležitý údaj o dátume doručenia výpovede navrhovateľovi. Aj v listine označenej ako pokus o zmier je uvedený dátum doručenia výpovede 30.11.2012. Neoznačil dôkazy na preukázanie jeho tvrdenia, že predchádzajúcemu právnemu zástupcovi oznámil neskorší dátum doručenia výpovede ako je uvedený v žalobe.
O trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p.
V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku podal odvolanie navrhovateľ a navrhol rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Zotrval na svojom tvrdení, že výpoveď mu bola doručovaná poštovou prepravou. Namietal, že odporca pred súdom sa vyjadroval neurčito, keď tvrdil, že výpoveď mu odovzdal na prevádzkovej porade, ktorú si mal prevziať, pričom právna zástupkyňa odporcu tvrdila, že ju odmietol prevziať. Ak si teda mal prevziať výpoveď na prevádzkovej porade, nie je mu jasné akú výpoveď z opatrnosti mu odporca zasielal poštovou prepravou. Pokiaľ by ihneď po skončení prevádzkovej porady podpísali zamestnanci odporcu zápisnicu o tom, že odmietol podpísať prevzatie výpovede, odporca by nemal dôvod z opatrnosti zasielať mu výpoveď poštou. Preto skutočným dôvodom zasielania bolo, že odporca disponoval originálom výpovede a z toho dôvodu spochybňuje vierohodnosť listinného dôkazu. Túto listinu odporca predložil až na pojednávaní dňa 27.2.2014, o jej existencii sa nevyjadril ani vo vyjadrení k žalobe, ani na pojednávaní dňa 28.10.2013. Vzhľadom na uvedené nie je vôbec zrejmé z akého dôvodu ho odporca ďalej zamestnával až do 31.3.2013. Tiež po odhlásení zo Sociálnej poisťovne ku dňu 31.3.2013 ho opätovne prihlásil do sociálneho systému a uhrádzal za neho povinné odvody až do 16.6.2013, vzhľadom k tomu, že bol od 11.3.2013 práceneschopný. Ako uchádzač o zamestnanie bol zaevidovaný od 17.6.2013. Nie je ani možné ustáliť, že išlo o pisársku chybu pri uvedení dátumu skončenia pracovného pomeru vo výpovedi dňom 31.3.2013, nakoľko v tom prípade by bolo možné rozumne očakávať, že faktické konanie odporcu nebude korešpondovať s takýmto obsahom výpovede. Poukázal na ust. § 15 Zákonníka práce o výklade prejavu vôle. Namietal, že súd sa jednostranne obmedzil iba na konštatovanie, že v návrhu uviedol, že výpoveď mu bola doručená dňa 30.11.2012 a že svoje tvrdenie o doručení výpovede 12.12.2012 presvedčivo nevysvetlil a tvrdil ho až v odvolaní. Prvýkrát sa k veci mal možnosť vyjadriť až v odvolaní, keďže prvýkrát súd rozhodol v jeho neprítomnosti. Jeho predchádzajúci právny zástupca mu neposkytol právne služby zodpovedne a riadne, čo bolo dôvodom ukončenia zastupovania, a preto nemôže byť za toto postihovaný. Súd nerešpektoval ani právny názor Krajského súdu Žilina v uznesení č.k. 7CoPr/1/2014 z 21.1.2014.
Pokiaľ ide o priznanie trov konania odporcovi, je toho názoru, že sú splnené predpoklady na aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p. Od 17.3.2013 je evidovaný ako uchádzač o zamestnanie a do 17.12.2013 poberal len dávky v hmotnej núdzi. Od toho času nemá žiaden príjem. Nevlastní žiadne nehnuteľnosti, ani hnuteľné veci väčšej hodnoty, nevlastní motorové vozidlo a nemá ani úspory. Priznaním náhrady trov konania odporcovi by bola jeho majetková sféra ako fyzickej osoby v zložitej sociálnej situácii dotknutá výrazným spôsobom. Pritom nepriznaním náhrady trov konania by bola majetková sféra odporcu dotknutá len minimálne. Rovnako je potrebné prihliadnuť na okolnosti, ktoré ho viedli k podaniu žaloby a tou bolo jednoznačne správanie odporcu, ktorým porušil pracovnoprávne predpisy týkajúce sa skončenia pracovného pomeru. Okresný súd opomenul prihliadnuť na skutočnosť, že všetky skutočnosti a dôkazy odporca uviedol až na pojednávaní 27.2.2014.
K odvolaniu sa vyjadril odporca, ktorý rozhodnutie okresného súdu považuje za vecne správne, vydané na základe objektívne zisteného skutkového stavu, a preto ho navrhuje potvrdiť a priznať mu trovy odvolacieho konania spočívajúce z trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby - písomne vyjadrenie k odvolaniu vo veci samej, pozostávajúce z odmeny vo výške 61,87 eur a režijného paušálu 8,04 eur. Poukázal na to, že navrhovateľ podal žalobu na súd po uplynutí 2-mesačnej prekluzívnej lehoty. Tvrdenia navrhovateľa, že výpoveď prevzal dňa 12.12.2012 považuje za nepravdivé a účelové aj s poukazom na to, že najskôr tvrdil, že ju prevzal on sám a následne ju údajne mala prevziať jeho manželka. Navrhovateľ taktiež v žalobe, v pokuse o zmier, uvádzal, že výpoveď mu bola doručená dňa 30.11.2012. Pred súdom preukázal, že výpoveď bola navrhovateľovi doručená dňa 30.11.2014 jednak výpoveďou samotného odporcu, svedka F. T., zápisnicou zo dňa 30.11.2012. Predmetnú zápisnicu predložil až na pojednávaní dňa 27.2.2014 z dôvodu, že dátum doručenia výpovede nebol do toho času medzi účastníkmi sporný. Zápisnica bola skutočne spísaná dňa 30.11.2012 a spochybňovanie vierohodnosti navrhovateľom možno považovať za účelové, napr. aj z dôvodu, že podpísaná p. N. E. zomrela v B. XXXX.
Pokiaľ poukazoval v odvolaní, že je tu predpoklad použitia ust. § 150 ods. 1 O.s.p., navrhovateľ nepreukázal existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa. Navrhovateľ je od 7.3.2014 zamestnaný a mal by pracovať v jednom zo zariadení spoločnosti Sorea Bratislava, z čoho vyplýva, že má príjem. V konaní je zastúpený právnym zástupcom na základe ním udelenej plnej moci a tento mu nebol pridelený Centrom právnej pomoci. Navrhovateľ mal dostatok času na to, aby podal žalobu včas.
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.), rozsudok okresného súdu v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
Odvolací súd sa v zásadných a rozhodujúcich zisteniach a záveroch stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto sa obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov rozsudku okresného súdu a na zdôraznenie vecnej správnosti len doplnil/zopakoval niektoré podstatné skutočnosti (§219 ods. 2 O.s.p.).
Účinky doručenia nastanú aj vtedy, ak zamestnanec alebo zamestnávateľ prijatie písomnosti odmietne (§ 38 ods. 4 veta druhá Zákonníka práce).
Z ustáleného skutkového stavu zisteného okresným súdom vyplýva, že na prevádzkovej porade odporcu dňa 30.11.2012 bola navrhovateľovi doručovaná výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, a to Mgr. Jaroslavom Melichom ako štatutárom odporcu. Navrhovateľ výpoveď z pracovného pomeru odmietol prevziať, pritom bol riadne poučený, že v prípade nepodpísania prevzatia výpovede, doručenie bude platné. Doručenie sa vykonalo pred svedkami Mgr. K. C., Mgr. B. E., N. E., M. M. a F. T. a tieto skutočnosti boli spísané do zápisnice z odovzdania výpovede zo dňa 30.11.2012, ktorá bola podpísaná uvedenými svedkami. V zápisnici sa tiež konštatuje, že po skončení porady bola navrhovateľovi zaslaná výpoveď aj poštou. F. T. aj ako svedok pred súdom uvedené skutočnosti potvrdil. Z toho je zrejmé, že odporca doručoval navrhovateľovi výpoveď z pracovného pomeru na pracovisku v súlade s § 38 ods. 3 Zákonníka práce a navrhovateľ prijatie tejto písomnosti odmietol. Účinky doručenia výpovede z pracovného pomeru navrhovateľovi nastali dňom 30. novembra 2012 (§ 38 ods. 4 druhá veta Zákonníka práce), a to bez ohľadu na skutočnosť, že po doručovaní výpovede z pracovného pomeru navrhovateľovi na prevádzkovej porade mu odporca následne tento písomný rozväzovací prejav doručoval (nadbytočne) poštou (zásielka sa vrátila odporcovi ako nedoručená z dôvodu neprevzatia v odbernej lehote). Keďže pracovný pomer medzi účastníkmi konania trval najmenej 5 rokov, výpovedná doba bola 3 mesiace, a preto sa pracovný pomer mal skončiť jej uplynutím 28.2.2013. Uplynutím výpovednej doby zároveň začala navrhovateľovi plynúť dvojmesačná lehota na uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou uvedená v § 77 Zákonníka práce a uplynula 29. apríla 2013. Navrhovateľ podal svoju žalobu na okresný súd 24.5.2013, teda oneskorene.
Tvrdenie navrhovateľa na pojednávaní pred súdom, že výpoveď mu bola doručená poštou dňa 12.12.2012, pričom mu ju mala poslať na jeho žiadosť ekonómka E., ktorá už nežije, súd vyhodnotil ako účelové a ničím nepodložené. Naopak práve odporca preukázal, že navrhovateľ na prevádzkovej porade odmietol prevziať výpoveď, čo bolo potvrdené ďalšími svedkami a následne mu ju doručoval aj poštou dňa 30.11.2012, ktoré doručenie sa stalo neúspešné z dôvodu nevyzdvihnutia zásielky a odporcovi bola zásielka poštou vrátená dňa 27.12.2012 (prílohová obálka č.l. 79). Pri fikcii doručenia podľa ust. § 38 ods. 4 veta druhá Zákonníka práce (odmietnutie prevzatia) nie je podstatné, či adresátovi bola odovzdaná do rúk listina a iba odmietol podpísať jej prevzatie. Na účinky doručenia v tomto prípade postačuje, ak sa adresátovi doručuje písomnosť, tento ju odmietne prevziať (bez toho, aby si prevzal do rúk predmetnú písomnosť). Navyše zo zápisnice o doručovaní výpovede vyplýva, že bol poučený čo je predmetom doručovania a aj o následkoch odmietnutia prevzatia a tomu nepriamo nasvedčuje aj skutočnosť, ako sa navrhovateľ vyjadril, že požiadal p. E. o doručenie písomnosti, aby ju mohol odovzdať svojmu zástupcovi. V prípade ak mu aj p. E. doručovala výpoveď, jednalo sa doručovanie (ako sám navrhovateľ uviedol) na jeho žiadosť, aby listinu mohol odovzdať svojmu právnemu zástupcovi (aj z tohto vyplýva, že potom musel mať vedomosť o výpovedi).
Odvolacia námietka navrhovateľa, že nie je zrejme kedy bola zápisnica o doručovaní výpovede vypracovaná, keď ju odporca predložil až na pojednávaní dňa 27.2.2014 nie je ničím podložená. Ako z tohto listinného dôkazu vyplýva, zápisnicu podpísala i p. N. E. (podľa navrhovateľa aj na jeho žiadosť mu doručovala výpoveď), ktorá v mesiaci B. XXXX zomrela, preto nemohla byť vypracovaná dodatočne. Odporca náležite vysvetlil z akého dôvodu predložil uvedenú listinu až na pojednávaní dňa 27.2.2014, a to že sám navrhovateľ vo svojom písomnom návrhu tvrdil, že výpoveď mu bola doručená dňa 30.11.2012. Teda v tomto štádiu konania nebol sporný dátum doručenia výpovede, a preto nebolo ani potrebné produkovať dôkazy k tejto otázke. Až následne, keď navrhovateľ v odvolaní zmenil svoje tvrdenia a uvádzal, že výpoveď mu bola doručená dňa 12.12.2012, odporca vo vyjadrení k tomuto odvolaniu uvedenú skutočnosť popieral a tvrdil, že existuje záznam o doručovaní výpovede, čo následne na súde preukázal.
Neobstojí ani odvolacia námietky navrhovateľa, že výpoveď bola doručená dňa 12.12.2012 vyplýva aj z faktického správania odporcu, keď tento ho zamestnával a odvádzal za neho poistné do sociálnej poisťovne aj v marci 2013. Dĺžka výpovednej doby, začiatok jej plynutia a skutočnosť, že uplynutím výpovednej doby sa končí pracovný pomer je kogentne upravené v ustanoveniach Zákonníka práce (§ 62). Podľa § 61 ods. 4 Zákonníka práce, výpoveď, ktorá bola doručená druhému účastníkovi, možno odvolať len s jeho súhlasom. Odvolanie výpovede, ako aj súhlas s jej odvolaním treba urobiť písomne. Z konštatovaného vyplýva, že už raz doručená výpoveď z pracovného pomeru vyvoláva účinky v zmysle zákona a odvolať ju možno len so súhlasom druhého účastníka, a to v písomnej forme. Avšak nikto z účastníkov konania netvrdil, že by bolo došlo k odvolaniu pôvodnej výpovede a že by následne bola daná nová výpoveď, v zmysle ktorej by mal pracovný pomer skončiť dňa 31.3.2013. Tak ako uviedol okresný súd v prípade, že navrhovateľ pokračoval v práci aj po uplynutí výpovednej doby, jednalo sa o nový určitý faktický vzťah medzi účastníkmi konania, ktoré nie je možné stotožňovať s pôvodným pracovným pomerom.
Nič na veci nemení ani nesprávne uvedenie dátumu skončenia pracovného pomeru v písomnej výpovedi z pracovného pomeru odporcom (31.3.2013), nakoľko ako bolo vyššie konštatované dĺžka výpovednej doby, začiatok jej plynutia a časový údaj kedy dôjde ku skončeniu pracovného pomeru z dôvodu výpovede vyplýva zo zákonného ust. § 62 Zákonníka práce.
V neprospech navrhovateľa svedčí aj skutočnosť, že sám v písomnom návrhu, v listinách adresovaných odporcovi pred podaním návrhu na súd uvádzal, že výpoveď mu bola doručená dňa 30.11.2012 a až v odvolaní voči prvému rozsudku okresného súdu uvádzal, že výpoveď mu bola doručená dňa 12.12.2012. Následne ešte tvrdil, že nesprávny dátum doručenia výpovede uviedol jeho pôvodný právny zástupca. Odporca tieto svoje tvrdenia ničím nepodložil. Taktiež pokiaľ mal pôvodný právny zástupca uviesť omylom nesprávny dátum, navrhovateľ na preukázanie tohto tvrdenia nepredložil žiadne relevantné dôkazy.
Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namietal, že okresný súd nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu v uznesení č.k. 7CoPr/1/2014 ohľadne dátumu doručenia výpovede, odvolací súd poukazuje, že v predmetnom uznesení nebol zaujatý žiaden právny názor ohľadne dátumu doručenia výpovede navrhovateľa. Vo svojom uznesení iba poukazoval na dátumy v jednotlivých listinách a tvrdeniach účastníkov s tým, že bude povinnosťou okresného súdu v rámci dokazovania sa týmito zaoberať. Z rozsudku, ktorý je predmetnom preskúmavania tohto odvolacieho konania vyplýva, že okresný súd sa s touto otázkou náležite vysporiadal a dal odpoveď na všetky uvádzané dátumy ako aj tvrdenia účastníkov konania.
Podľa § 150 ods. 1 O.s.p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
V citovanom ustanovení je dané moderačné právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania. Dáva súdu možnosť, aby za splnenia predpokladov v tomto ustanovení uvedených nepriznal náhradu trov konania úspešnému účastníkovi konania, u ktorého sú inak splnené predpoklady pre priznanie náhrady celkom alebo sčasti. Musí sa však jednať o výnimočnosť v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane obidvoch účastníkov. Ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. neslúži k zmierňovaniu majetkových rozdielov medzi účastníkmi konania, ale k riešeniu situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, získal náhradu trov, ktoré pri tomto konaní dôvodne vynaložil. Preto rozhodnutie súdu, ktorým neprizná náhradu trov konania úspešnému účastníkovi a tento si ich bude znášať sám, sa bude javiť spravodlivým predovšetkým vzhľadom na existenciu okolností súvisiacich so stavom pred začatím sporu, so správaním sa účastníkov v priebehu sporu, s okolnosťami uplatnenia nároku a pod. Pôvodné znenie ust. § 150 ods. 1 O.s.p., ktoré obsahovalo iba terajšiu prvú vetu, bolo s účinnosťou od 15.10.2008 doplnené, podľa ktorého súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril, ibaže ich nemohol uplatniť. Aplikácia tohto ustanovenia musí preto zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu. Novela účinná od 15.10.2008 výrazne zmenila dovtedajšie chápanie predmetného ustanovenia, v ktorom pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa pri rozhodovaní o náhrade trov konania prevládalo najmä skúmanie majetkových, sociálnych, osobných a ďalších pomerov všetkých účastníkov konania a až následne skúmanie okolností, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a pod. Na rozdiel od toho nové ustanovenie § 150 ods. 1 druhá veta O.s.p. ako prioritné hľadisko uvádza správanie sa účastníka v konaní. Námietka navrhovateľa, že odporca listinný dôkaz predložil až na pojednávaní dňa 27.2.2014 je irelevantná, nakoľko ako už bolo vyššie konštatované, dovtedy nebolo medzi účastníkmi sporné, kedy došlo k doručeniu výpovede navrhovateľovi a nebolo potrebné túto skutočnosť preukazovať. Až následne, keď navrhovateľ vo svojom odvolaní uviedol nový dátum dourčenia výpovede, odporca predmetný dôkaz označil a hneď na nasledujúcom pojednávaní ho aj predložil. Navrhovateľ pri tejto odvolacej námietke nepreukázal, že na jeho strane sa jedná o také osobitné okolnosti v oblasti sociálnych, majetkových a osobných pomerov, ktoré by odôvodňovali použitie ust. § 150 ods. 1 O.s.p. Odvolací súd vychádzajúc z vyššie uvedených osobitostí preskúmavanej veci dospel k záveru, že v danom prípade nie je na mieste použitie ust. § 150 ods. 1 O.s.p.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku okresného súdu a zhodnotení výsledkov dokazovania, ktoré vo veci vykonal, dospel k záveru, že okresný súd správne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania a zaujal správny právny záver, že navrhovateľ podal žalobný návrh o neplatnosť skončenia pracovného pomeru po uplynutí 2-mesačnej prekluzívnej lehoty. Preto odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.
O trovách odvolacieho konania súd rozhodol v zmysle ust. § 224 ods. 1 aplikujúc ust. § 142 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V preskúmavanej veci mal plný úspech odporca, preto mu súd náhradu trov odvolacieho konania spočívajúce z trov právneho zastúpenia priznal v celkovej výške 69,91 eur (odmena 61,87 eur, režijný
paušál 8,04 eur) - za úkon právnej služby, a to písomné vyjadrenie k odvolaniu vo veci samej podľa § 11 ods. 1, § 13a ods. 1 písm.c/, § 15 písm. a/ a § 16 ods. 3 vyhl.č. 655/2004 Z.z. Ust. § 150 ods. 1 O.s.p. odvolací súd neaplikoval s poukazom na vyššie konštatované ohľadne odvolacej námietky navrhovateľa.
Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.