Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/613/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Angely Čechovej vo veci žalobcu V. U., bytom C., D. XXXX/XX, zastúpeného JUDr. Ľubomírom Hudákom, advokátom, Humenné, Mierová 87, proti žalovanému A. W., bytom U., D. XXX/XX, zastúpenému JUDr. Martinom Okálym, advokátom, Spišská Nová Ves, Hviezdoslavova 7, o zaplatenie 22.239,93 € (670.000 Sk) s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku -301 z 23.10.2013 Okresného súdu Spišská Nová Ves

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovaný nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Žalobca sa žalobou z 31.1.2005 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 22.239,93 € (670.000,- Sk) s prísl. titulom nevrátenej finančnej zálohy. Tvrdil, že 28.3.2001 na základe písomnej zmluvy o poskytnutí finančnej zálohy poskytol žalovanému sumu 670.000,- Sk, ktorú si tento prevzal priamo pri podpise zmluvy a zaviazal sa za ňu dodať dubovú guľatinu kvality I., II., III. a v prípade nedodržania tejto podmienky zaviazal sa vrátiť finančné prostriedky do 31.1.2002, čo napriek viacerým výzvam neurobil.

O žalobe súd prvého stupňa rozhodol prvým rozsudkom -101 z 12.11.2007 tak, že žalobu zamietol a žalobcu zaviazal žalovanému zaplatiť trovy konania. Na základe odvolania žalobcu odvolací súd uznesením -115 z 19.12.2008 tento rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s vysloveným právnym názorom, že súd prvého stupňa nevykonaním dokazovania vyšetrovacím spisom zaťažil konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie.

Súd prvého stupňa v ďalšom konaní rozhodol o žalobe rozsudkom -183 zo 7.12.2009 opätovne tak, že žalobu zamietol a zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému trovy konania, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 3.419,90 €, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Na základe odvolania žalobcu odvolací súd znovu uznesením -205 z 31.1.2011 tento rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s vysloveným právnym názorom, že prvostupňový súd opätovne nepostupoval v súlade s relevantnými procesnými ustanoveniami a nevykonal znovu dokazovanie riadne a úplne, keďže neoboznámil obsah listinného dôkazu - vyšetrovacieho spisu OR PZ v Poprade, Úradu justičnej a kriminálnej polície č. ČVS: ORP-966-OEK-LE-2004, hoci z tohto (nevykonaného) dôkazu vyvodzoval závery podstatné pre rozhodnutie.

O žalobe súd prvého stupňa rozhodol v ďalšom konaní rozsudkom -253 z 31.10.2011 (v poradí tretím) tak, že žalobu zamietol a žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému trovy konania. Na základe odvolania žalobcu odvolací súd uznesením -277 z 10.5.2013 aj tento rozsudok zrušil, nakoľko súd prvého stupňa napriek predchádzajúcim upozorneniam dôkaz listinou nevykonal procesne relevantným spôsobom.

Súd prvého stupňa po pokračovaní v konaní rozhodol o žalobe rozsudkom -301 z 23.10.2013 (t.j. teraz preskúmavaným rozsudkom) tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi do 15 dní od právoplatnosti rozsudku sumu 22.239,93 € a úroky z omeškania vo výške 10 % ročne z dlžnej sumy počnúc dňom 1.2.2002 až do zaplatenia a trovy konania - trovy právneho zastúpenia na účet jeho zástupcu vo výške 5.345,85 € a uložil mu tiež povinnosť zaplatiť štátu súdny poplatok vo výške 1.332 € tiež v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

Stručne zrekapituloval priebeh doterajšieho konania a uviedol, že v intenciách odôvodnenia zrušujúceho uznesenia krajského súdu prečítal prítomným účastníkom obsah vyšetrovacieho spisu ČVS: ORP-966/ OEK-LE-2004. Zistil, že účastníci konania podpísali zmluvu o poskytnutí finančnej zálohy, ktorú vypracoval žalobca a k uzavretiu ktorej malo dôjsť dňa 28.3.2001 v C., pričom podpisy účastníkov na zmluve boli overené dňa 5.3.2002 na Notárskom úrade JUDr. Vladislava Vojtka, notára v Humennom. Podrobne uviedol podstatný obsah vyjadrení účastníkov a svedka L. U. a tieto aj porovnal. Z uznesenia OR PZ v Poprade ČVS: ORP-966/OEK-PP-2004 zo dňa 14.6.2005, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 28.6.2005 vzal za preukázané, že trestné stíhanie obvineného A. W. bolo podľa zastavené, nakoľko skutok nie je trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci. Citoval až 3, , a a dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o poskytnutí finančnej zálohy, na základe ktorej žalovaný prevzal od žalobcu sumu 670.000 Sk ako zálohu na nákup drevnej hmoty a tento právny úkon pokladal zo zákona za platný a účinný. Vychádzajúc zo stanoviska vyjadreného v zrušujúcom uznesení krajského súdu zo dňa 10.5.2013, v zmysle ktorého dôkazné bremeno na preukázanie tej skutočnosti, že k odovzdaniu peňazí reálne nedošlo, zaťažuje žalovaného, ďalej uviedol, že žalovaný od roku 2005, teda od podania žaloby nepredložil súdu, resp. ani len nenaznačil spôsob dokazovania, akým by chcel súdu preukázať, že predmetná zmluva bola len fiktívnym právnym úkonom. Oboznámil sa aj so spisom Okresného súdu Spišská Nová Ves , v ktorom konaní bolo rozvedené manželstvo žalovaného a Mgr. S. W. a z tohto mu vyplynulo, že bývalá manželka žalovaného v odôvodnení žalobného návrhu v tomto konaní uviedla, že rozpory medzi manželmi nastali potom, ako žalovaný začal podnikať a ona zistila, že má množstvo dlžôb a jeho veritelia častokrát žiadali vrátenie finančných pôžičiek aj od nej. Mal tak za preukázané, že žalobca hovoril pravdu, keď vo svojich výpovediach opakovane tvrdil, že žalovaný mal v čase, keď mu on požičiaval peniaze, finančné problémy a naopak, nebola pravdivá výpoveď žalovaného, ktorý sa vyjadroval v tom smere, že sa mu darilo a nebol odkázaný na pôžičku. Citoval ďalej , , a , a pri vyhodnocovaní skutočného odovzdania peňazí vychádzal predovšetkým z platnej a účinnej písomnej zmluvy. Fakt, že zmluva bola uzavretá dňa 28.3.2001 a podpisy na nej boli overené 5.3.2002 žalobca podľa neho logicky zdôvodnil tým, že žalovaný mu peniaze nemienil vrátiť a preto si chcel predmetnú zmluvu takto právne zabezpečiť. Na základe zistenia, že medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu platného a účinného právneho úkonu - zmluvy o pôžičke a po preukázaní, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia, že k odovzdaniu peňazí zo strany žalobcu reálne nedošlo, žalobe v celom rozsahu vyhovel. Po citácii , priznal žalobcovi aj nárok na úroky z omeškania počnúc dňom splatnosti pôžičky, teda od 1.2.2002. O trovách konania rozhodol podľa a priznal žalobcovi trovy právneho zastúpenia vo výške 5.345, €. Nakoľko žalobca bol v konaní podľa od súdnych poplatkov oslobodený, neúspešného žalovaného zaviazal na zaplatenie súdneho poplatku.

Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný, navrhol ho zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie alebo ho podľa zmeniť a žalobu zamietnuť. Mal za to, že súd prvého stupňa ustanovenia až 3, , a nesprávne aplikoval, resp. ich na daný skutkový stav nepoužil správne. Trval na tom, že z jeho strany išlo len o kamarátsku výpomoc pre žalobcu, ktorý bol napádaný svojim veriteľom a ten sa voči nemu domáhal splatenia dlhu a len za týmto účelom podpísal predmetnú zmluvu, aby ho kryl. Nejednalo sa teda o jeho určitý a vážny prejav, ktorým by mienil voči sebe vyvodiť práva a povinnosti, resp. z ktorého by bol povinný niečo plniť. Za správne označil predchádzajúce rozhodnutia prvostupňového súdu, ktorými žalobe nebolo vyhovené s poukazom na to, že zmluva o pôžičke z 28.3.2001 je neplatným právnym úkonom, lebo je fiktívna. Poukázal ďalej na podľa neho diametrálne odlišné právne názory vyslovené v doterajších zrušujúcich rozhodnutiach odvolacieho súdu. Konanie prvostupňového súdu je podľa jeho názoru postihnuté aj inou vadou, keď mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko nebol upovedomený o termíne pojednávania a nebol oboznámený ani s obsahom zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 10.5.2013.

Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.

Podľa na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak

a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

c) ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,

d) to vyžaduje verejný záujem.

Podľa ods. 2 cit. ust. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania (214 ods. 2 , keďže v posudzovanej veci nejde o žiadny z prípadov uvedených v ), za dodržania podmienok stanovených v , keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bez nariadenia pojednávania bolo riadne oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach a to v rozsahu vyplývajúcom z , a rozsudok potvrdil podľa lebo z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov je vecne správny.

Žalovaný podľa obsahu jeho odvolania toto odôvodnil okrem iného aj nesprávnym právnym posúdením veci ( ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil na správne zistený skutkový stav nesprávny právny predpis, alebo aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil, prípadne ak zo skutočností dostatočne preukázaných vyvodil nesprávne právne závery.

Odvolanie žalovaného z hľadiska tohto uplatneného dôvodu nie je opodstatnené, lebo súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav, na zistený skutkový stav správne aplikoval relevantné právne predpisy a správne tak posúdil nárok žalobcu.

Neobstojí poukazovanie žalovaného na údajne rozporné právne názory prezentované v predchádzajúcich zrušujúcich uzneseniach odvolacieho súdu. Žiada sa uviesť, že odvolací súd primárne predchádzajúce rozhodnutia súdu prvého stupňa musel zrušovať pre závažnú procesnú chybu, keďže prvostupňový súd pri rozhodovaní vždy vychádzal aj z pripojeného vyšetrovacieho spisu, hoci tento listinný dôkaz (vyšetrovací spis OR PZ v Poprade č. ČVS: ORP-966/OEK-LE-2004) neoboznámil a dôkaz tak nevykonal riadne a úplne v súlade s procesným právom (, ). Pritom odvolací súd v zrušujúcich uzneseniach formuloval aj všeobecné zásady, ktoré je nevyhnutné aplikovať pri posudzovaní zmlúv o pôžičke a týmito zásadami sa súd prvého stupňa v preskúmavanom rozhodnutí aj dôsledne riadil a správne tiež vyhodnotil otázku dôkazného bremena na strane účastníkov v spore, postupujúc v súlade s ust. a a so zásadami ustálenej súdnej praxe a vykonané dôkazy vo vzťahu k uplatnenému nároku hodnotil v súlade s a nasl. .

V ust. a je upravená povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť (v teórii procesného práva sa pomenúva ako tzv. bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno), ktoré sú v sporovom konaní naplnením princípu kontradiktórnosti (prejednávacej zásady), stanovujúceho, že je zásadne vecou účastníka konania tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení, pričom bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno je medzi účastníkmi konania rozdelené v závislosti od toho, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu, teda účastník je povinný navrhnúť dôkazy na preukázanie tých právne významných skutočností, ohľadom ktorých má bremeno tvrdenia (ktoré sú podľa hmotného práva v jeho záujme). Posúdenie, ktorý z účastníkov má dôkazné bremeno na preukázanie určitých skutočností, bude preto možné pri znalosti hmotnoprávneho predpisu. Súdna prax vykladá pojem dôkazného bremena tak, že sa nim rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že počas konania vykonanými dôkazmi neboli preukázané jeho tvrdenia, a preto muselo byť rozhodnuté v jeho neprospech.

V prejednávanej veci žalobca svoje nároky na vrátenie peňazí proti žalovanému uplatňoval na základe zmluvy o poskytnutí finančnej zálohy, datovanej 28.3.2001, podpísanej oboma účastníkmi, ktorí svoje podpisy na listine uznali za svoje vlastné aj pred notárom JUDr. Ladislavom Vojtkom dňa 5.3.2002. Ako bolo uvádzané už aj v predchádzajúcich rozhodnutiach odvolacieho súdu, zmluva o pôžičke podľa a nasl. je neformálnou, ale reálnou zmluvou (kontraktom) a k jej platnému uzavretiu zákon vyžaduje nielen dohodu strán o predmete pôžičky a o čase jej vrátenia, ale i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky (peňazí) veriteľom dlžníkovi. V posudzovanom prípade skutočnosť, že žalovaný (ako dlžník) prevzal od žalobcu (ako veriteľa) peňažné prostriedky v sume 670.000 Sk vyplýva priamo zo zmluvy o poskytnutí finančnej zálohy, ktorá podľa čl. 4 bola prejavom slobodnej a vážnej vôle účastníkov a títo sa na nej dohodli bez nátlaku tretej osoby. Podľa tejto zmluvy sa veriteľ zaviazal peniaze poskytnúť pri podpise zmluvy a dlžník sa za ne zaviazal dodať adekvátnu dubovú guľatinu, resp. finančné prostriedky vrátiť do 31.1.2002. Existencia písomnej zmluvy, s podpismi účastníkov nimi uznanými pred notárom predstavuje zvlášť silný a rozhodujúci dôkaz v obdobných sporoch o vrátenie pôžičky, ktorý nemôže umožňovať dlžníkom jednoduché popieranie prevzatia peňazí, čo by znamenalo vážny zásah do právnej istoty veriteľov. Preto ak žalovaný v konaní tvrdil, že napriek existencii zmluvy (podľa textu ktorej peniaze mali byť odovzdané pri jej podpise) k odovzdaniu peňazí reálne nedošlo, dôkazné bremeno vo vzťahu k ním uvedenej a tvrdenej skutočnosti (ktorá je v jeho záujme) zaťažovalo v konaní jeho a nie žalobcu.

Žalovaný napriek dlhotrvajúcemu sporu neposkytol žiadne rozumné a logické vysvetlenie, prečo podpisoval spornú zmluvu, ak ku odovzdaniu peňazí vôbec nemalo dôjsť a obmedzil sa len na tvrdenie, že práve žalobca mal finančné problémy s bratrancom, ktorému dlhoval asi 200.000 Sk a predmetnou zmluvou sa chcel len kryť. Na toto tvrdenie nikdy nepredložil ani neoznačil žiadne dôkazy a ani „bratranca“ žalobcu nikdy bližšie neidentifikoval. Žalovaný presvedčivo nevysvetlil ani tú skutočnosť, prečo trval na ručnom dopísaní dodatku zmluvy o poskytnutí finančnej zálohy, podľa ktorého: „Z dlžnej sumy bude odrátaný podiel zo zisku z obchodov cez I. s.r.o., Z.., ako bolo vzájomne dohodnuté, po vzájomnom odsúhlasení.“ Existencia takéhoto dopísaného dodatku, na ktorom žalovaný trval, podľa zásad elementárnej logiky vyplývajúcich zo vzťahu veriteľ - dlžník skutočne nesvedčí o tom, že účastníci vyhotovili len fiktívnu zmluvu, ktorou sa mal žalobca kryť pred svojimi veriteľmi, ale naopak vypovedá o tom, že k odovzdaniu peňazí reálne došlo a žalovaný ich vrátenie chcel zabezpečiť aj z budúcich podielov na obchodných ziskoch. Neobstojí ani tvrdenie žalovaného, že na požičiavanie peňazí nemal dôvod a súd prvého stupňa správne v tejto súvislosti poukázal na vyjadrenie bývalej manželky žalovaného, ktorá v návrhu na rozvod manželstva (v konaní ) uviedla, že žalovaný mal množstvo dlžôb a veritelia často žiadali vrátenie finančných pôžičiek aj od nej.

Opätovne je potrebné poukázať i na závery orgánov činných v trestnom konaní, keď vyšetrovateľ OR PZ v Poprade uznesením zo 14.6.2005 síce trestné stíhanie žalovaného zastavil s odôvodnením, že skutok v súvislosti s prejednávanou vecou nie je trestným činom, ale zároveň konštatoval, že v prípade pochybností je v trestnom konaní potrebné postupovať v prospech obvineného (zásada in dubio pro reo). Takýto záver potvrdil aj prokurátor Okresnej prokuratúry Spišská Nová Ves, keď v odôvodnení uznesenia z 18.8.2005 konštatoval, že „i v prípade poskytnutia uvedenej zálohy tak, ako to tvrdí poškodený, nebolo zistené, že by obvinený tak konal už v čase uzavretia zmluvy v podvodnom úmysle.“ Z výsledkov trestného konania teda v žiadnom prípade nemožno vyvodiť záver o fiktívnosti spornej zmluvy, keď navyše rámec trestnej zodpovednosti, vzhľadom na jej dôsledky, je oproti občianskoprávnej zodpovednosti za plnenie záväzkov vymedzený podstatne striktnejšie a často sa v prípade pochybností postupuje v zmysle zásady in dubio pro reo, teda v pochybnostiach v prospech obvineného.

Podľa názoru odvolacieho súdu je takto rozsudok súdu prvého stupňa vecne správny a bolo potrebné ho potvrdiť v súlade s . Z obsahu spisu totiž ani nevyplýva, aby postupom súdu žalovanému bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom (odvolací dôvod podľa v spojení s ) treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi vykonať v priebehu konania procesné práva priznané mu , a to najmä právo zúčastniť sa pojednávania, predniesť svoje návrhy a navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k rozhodujúcim skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali ( ), ako aj k právnej stránke veci, pričom ide o prípady, keď účastníkovi konania bola odňatá reálna a efektívna možnosť konať pred súdom spočívajúca v práve argumentovať skutkovú a právnu stránku prejednávanej veci. Porušenie procesných práv účastníka, v dôsledku ktorého mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, je takou vadou konania, ktorá má vždy za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odhliadnuc od toho, že žalovaný bol súdom prvého stupňa vypočutý 28.10.2009 aj 7.7.2011 (ďalších pojednávaní sa nezúčastňoval ospravedlňujúc sa pracovnými povinnosťami v zahraničí), bol počas celého konania zastúpený advokátom, poskytujúcim mu nepochybne efektívnu právnu pomoc, a tento (resp. jeho substitút) sa osobne zúčastňoval nariadených pojednávaní, a to i posledných dňa 7.10.2013 a 23.10.2013 a zástupcovi žalovaného bolo doručené aj uznesenie -277 Krajského súdu v Košiciach. Práva žalovaného preto všestranne boli zabezpečené a k zásahu do nich postupom súdu nedôvodne nedošlo.

Žalovaný nemal úspech v odvolacom konaní, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania (, ).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 ( v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.