Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23Co/101/2013

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: G. O., nar. X.X.XXXX, bytom D. S. XXXX/XX, W. Z., zastúpenej: JUDr. Tamás Puskás, advokát, so sídlom Alžbetínske námestie 1203, Dunajská Streda, proti žalovanému: L. B., nar. XX.X.XXXX, bytom D. nám. XXXX/XX, W. Z., zastúpenému: JUDr. Gejza Sidó, advokát, so sídlom Malá 13, Dunajská Streda, o zaplatenie 663,87 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. -113 zo 17. júla 2012, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 663,87 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo 663,87 eur od 25.1.2010 do zaplatenia a nahradiť trovy konania vo výške 39,50 eur titulom zaplateného súdneho poplatku a trovy právneho zastúpenia vo výške 196,48 eur pre JUDr. Tomása Puskása, advokáta, so sídlom Alžbetínske námestie 1203 v Dunajskej Strede, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa poskytla žalovanému 30.6.2008 pôžičku 20 000 Sk. Finančné prostriedky v tejto výške vybrala z osobného účtu vedeného v H., a. s., pobočka W. Z.. Pôžičku poskytla za účelom, aby si žalovaný zakúpil náradie na svoje podnikateľské aktivity. Žalovaný mal dlh vrátiť do 30.9.2008. K odovzdaniu peňazí malo dôjsť pred H., a. s. v W. Z.. Z výpisu z účtu predloženého žalobkyňou vzal súd za preukázané, že žalobkyňa vybrala 30.6.2008 z bankomatu na B. Y. v W. Z. 20 000 Sk. Z výpovede svedkyne O. Z., priateľky žalobkyne, súd zistil, že pri návšteve žalobkyne, ktorá sa konala cca 2,5 roka pred výsluchom (27.9.2010), počula žalovaného, ktorý bol u žalobkyni na návšteve, ako žalobkyni vravel, že je vo finančnej tiesni a potrebuje peniaze. Zároveň ju žalobkyňa koncom školského roka požiadala, aby opatrovala jej dcéru, pretože ide vybaviť pôžičku pre žalovaného. Z výpovede svedka S. T. súd zistil, že od žalobkyne mal vedomosť o pôžičke pre žalovaného a v roku 2008 videl žalobkyňu a žalovaného, ako sa rozprávajú na ulici pred JEDNOTOU v Dunajskej Strede. Z výpovede svedkyne O. O. súd zistil, že 29.6.2008 bola u žalobkyni na návšteve, keď prišiel žalovaný. Žalovaný bol so žalobkyňou v kuchyni a svedkyňa z obývacej izby počula, že žalovaný pýtal od žalobkyne 20 000 Sk z titulu pôžičky. Na druhý deň (30.6.2008) bola rozlúčka v škôlke. Svedkyňa išla pre svoju vnučku do škôlky a po ceste videla žalobkyňu a žalovaného v reštaurácii SEVEN pri TATRABANE ako aj pred H. v W. Z.. U žalobkyni v byte bola prítomná i v auguste 2008 a počula, ako žalovaný potom, čo sa žalobkyňa domáhala vrátenia peňazí jej odpovedal, že jej peniaze vráti. Z výpovede svedkyne C. B., pracovníčky H., a. s., súd zistil, že sa stretávala so žalobkyňou pracovne, ale podrobnosti o výbere 20 000 Sk si nepamätá. Z výpovede svedka S. T. súd zistil, že mal vedomosť o pôžičke z rozprávania žalobkyne, a že videl žalobkyňu a žalovaného v roku 2008 ako sa rozprávajú na ulici pred JEDNOTOU v Dunajskej Strede. Z potvrdenia materskej školy D.. A. W. Z. súd zistil, že maloletá S., nar. XX.X.XXXX, dcéra žalobkyne, od roku 2006 do konca júna 2008 navštevovala materskú školu. Žalovaný tvrdil, že sa zo žalovanou nevidel 15 rokov, čo súd vyhodnotil na základe výpovedí svedkov O. Z., O. O. a S. T., ako nepravdivé. Žalovaný tvrdil, že 30.6.2008 bol práceneschopný, predložil potvrdenie zo Sociálnej poisťovne o poberaní nemocenského,

čo ale nevyvracia skutočnosť, že 30.6.2008 nemohol byť pred bankomatom H., a. s. v W. Z. za účelom prevzatia pôžičky.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný. Poukázal na rozporné tvrdenia svedkov. Svedkyňa O. Z. (kamarátka žalobkyne) uviedla, že žalovaného videla v byte žalobkyne, kde ich počula rozprávať sa o finančných problémoch žalovaného (zápisnica z pojednávania z 27.9.2010, str. 3). Svedkyňa O. O. (kamarátka žalobkyne) uviedla, že pri stretnutí v byte žalobkyne 29.6.2008, keď si mal žalovaný pýtať od žalobkyne pôžičku, v byte okrem nej, žalobkyne a žalovaného nikto nebol (zápisnica z pojednávania z 2.12.2010, str. 2 - 3). Svedecké výpovede ďalších troch svedkov považuje za irelevantné, pretože svedkyňa C. B., pracovníčka H., a. s., si pamätala iba prítomnosť žalobkyne v banke, T. T. pozná prípad len od žalobkyne a údajne videl raz žalobkyňu a žalovaného spolu na ulici. Svedok B. C., ktorý bol predvolaný na návrh žalobkyne, sa k veci nevedel vyjadriť - žalovaného nepozná. K svojmu tvrdeniu, že sa so žalobkyňou už 15 rokov nestretol, nikde spolu neboli a nikdy od nej nič nechcel uviedol, že je vytrhnuté z kontextu, pretože ním iba reagoval na priamu otázku na pojednávaní 27.9.2010, pokiaľ ide o predmet sporu, teda poskytnutie pôžičky. Žalovaný aj k dnešnému dňu tvrdí, že za účelom poskytnutia pôžičky za žalobkyňou nikdy nebol a za tým účelom ju ani nekontaktoval, napriek tomu, že dve svedkyne Z. a O. tvrdia, že ho videli u žalobkyne. Na základe uvedeného má za to, že v konaní nebolo preukázané odovzdanie peňazí žalovanému, ako základná otázka sporu. V súvislosti s hodnotením morálnej úrovne žalovaného, ktoré uviedol súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku, poukázal na zdravotný stav žalobkyne, podľa potvrdenia o zdravotnom stave zo 17.3.2012 a na narušený vzťah medzi ním a žalobkyňou, čo podľa jeho názoru viedlo k účelovému spojeniu skutočností, ktoré by mohli potvrdiť „pravdu“ žalobkyne. Žalovaný poukázal na svoj nepriaznivý zdravotný stav, kvôli ktorému upriamil nedostatočnú pozornosť na vyvrátenie tvrdení žalobkyne, ale to len z dôvodu, že žalobkyňa ani nemohla dokázať požičanie finančných prostriedkov. Žalovaný ďalej uviedol, že na pojednávaní 26.4.2012 predložil súdu potvrdenie od lekára, ktorým preukázal, že 30.6.2008 bol u lekára, teda že sa so žalobkyňou stretnúť nemohol. Nie je jeho vinou, že pre nečitateľný rukopis lekára súd nedokázal dôkaz identifikovať. Poukázal na skutočnosť, že dôkaz o návšteve materskej škôlky dcérou žalobkyne nemôže relevantným spôsobom preukázať, či došlo k odovzdaniu peňazí. Namietol tiež nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom sa súd vôbec nevysporiadal s otázkou reálneho odovzdania peňažných prostriedkov žalovanému. Na základe uvedeného navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že výpovede svedkýň, na ktoré poukázal žalovaný, nie sú rozporuplné. O. Z. potvrdila, že bola v byte žalobkyne, kde bol aj žalovaný a počula, ako žalovaný povedal žalobkyni, že potrebuje peniaze. Netvrdila pritom, že bola u žalobkyni dňa 29.6.2008. Zároveň tiež potvrdila, že koncom školského roka opatrovala dcéru žalobkyne, nakoľko tá išla vybaviť pôžičku pre žalovaného. Iba O. tvrdila, že bola v byte žalobkyne 29.6.2008 a počula, ako si žalovaný pýtal pôžičku 20 000 Sk. Následne 30.6.2008 videla žalobkyňu a žalovaného pred H. v W. Z.. Svedkyňa O. potvrdila, že bola aj pri stretnutí žalobkyne a žalovaného v auguste 2008, kde žalovaný uznal svoj záväzok 20 000 Sk. Pokiaľ ide o obranu žalovaného, že jeho výpoveď o tom, že sa so žalobkyňou 15 rokov nikdy nikde nestretol bola vytrhnutá z kontextu, žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že súd sa otázku žalovaného na pojednávaní pýtal trikrát, a to aj v kontexte, že svedkyňa Z. tvrdila niečo iné. Svedok S. T. tiež potvrdil, že videl žalobkyňu a žalovaného rozprávať sa na ulici, preto sa vynára otázka, prečo žalovaný na opätovné otázky súdu tvrdil, že so žalobkyňou nikdy nikde nebol. Žalobkyňa ďalej uviedla, že súd i ona sa dôvodne zaoberali morálnou úrovňou žalovaného, pretože tento si v inom prípade zobral úver pre vlastné potreby, pričom sa dohodol s rodičmi vlastnej manželky, že na zabezpečenie úveru bude zriadené záložné právo na ich byt. Úver žalovaný nesplatil a rodičia jeho manželky stratili svoj byt a museli sa odsťahovať. Súd teda mohol vzhľadom na vyjadrenia žalovaného, že sa so žalobkyňou nestretol, na veľký počet jeho dlhov a konanie v minulosti dospieť k záveru, že nehovorí pravdu. Naopak žalobkyňa preukázala čas, miesto a výšku poskytnutej pôžičky. Vzhľadom k uvedenému navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil, a aby žalobkyni priznal náhradu trov odvolacieho konania.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou - účastníkom konania ( ), proti rozhodnutiu proti ktorému je možné podať odvolanie ( a 202 ), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom

predpísané náležitosti ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi podaného odvolania ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Predmetom konania je zaplatenie 663,87 eur s príslušenstvom.

V sporovom konaní sa uplatňuje tzv. prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech.

V zmysle ustanovenia , v sporovom konaní je to žalobca, kto je povinný uviesť skutočnosti, o ktoré opiera svoj návrh a uplatňuje svoj nárok. Dôkazné bremeno postihuje vždy toho, kto niečo tvrdí, teda spravidla žalobcu. Žalovaný ako druhá procesná strana má povinnosť tvrdiť skutočnosti, ktoré vo svojej podstate znamenajú, že právo alebo nárok žalobcu nevzniklo prípadne zaniklo alebo sa zmenilo. Tieto povinnosti tvrdenia sú základom pre bremeno tvrdenia, ktoré spravidla zaťažuje obidve strany. Neunesenie dôkazného bremena má potom v konaní za následok procesný neúspech toho účastníka sporu, ktorý nedokázal preukázať ním tvrdené skutočnosti.

Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená unesenie dôkazného bremena. Procesná strana môže splniť dôkaznú povinnosť, avšak ak ju splní len tak, že nevedie k preukázaniu jej tvrdení, resp. splní ju bez náležitej procesnej pozornosti, dôkazné bremeno táto strana neuniesla. Dôsledkom neunesenia dôkazného bremena je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje toho účastníka, na ktorom spočívalo dôkazné bremeno a ktorý sa dostal do dôkaznej núdze, keďže neponúkol alebo nevedel ponúknuť súdu také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali pre výsledok sporu rozhodujúce skutočnosti.

Podľa (ďalej len „“) zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

Ako vyplýva z citovaného ustanovenia, jedným z pojmových znakov zmluvy pôžičke je i prenechanie vecí dlžníkovi, teda okrem dohody zmluvných strán o prenechaní vecí sa vyžaduje aj reálne odovzdanie vecí (peňazí) dlžníkovi. V prejednávanej veci žalobkyňa tvrdí, že žalovanému 30.6.2008 požičala 20 000 Sk, ktoré jej žalovaný nevrátil. Žalovaný v konaní skutočnosť, že so žalobkyňou uzavrel zmluvu o pôžičke, ako aj skutočnosť, žeby od nej prevzal predmetné finančné prostriedky popiera. Z dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa neosvedčila existenciu právneho vzťahu zmluvy o pôžičke predložením jej písomného vyhotovenia, ale snažila sa ho preukázať svedeckými výpoveďami, pretože k uzavretiu zmluvy malo dôjsť ústne. Rovnako tak i samotné odovzdanie peňazí žalovanému bolo preukazované svedeckými výpoveďami a ďalšími súvisiacimi okolnosťami podloženými písomne, ako boli výber tvrdenej sumy pôžičky v deň jej údajného poskytnutia z účtu žalobkyne a návšteva materskej školy dcéry žalobkyne, ktorá mala potvrdiť dátum pôžičky - v čase konania rozlúčky v materskej škole ku koncu školského roka (teda 30.6.2008).

Písomným dôkazom (kópiou výpisu z osobného účtu žalobkyne) bolo preukázané, že žalobkyňa 30.6.2008 o 13.45 z bankomatu pred H., a. s., B. Y. v W. Z. vybrala sumu 20 000 Sk. Odvolací súd zistil, že žiadny svedok, ktorý bol vypočutý súdom prvého stupňa nepotvrdil, že priamo videl a bol prítomný pri odovzdaní peňazí žalovanému. Žalobkyňa navrhla na pojednávaní 2.12.2010 vypočuť svedka B. C., ktorý mal náhodou vidieť ako došlo k odovzdaniu peňazí. Svedok B. C. však na pojednávaní 26.4.2012

podľa zápisnice uviedol, že sa k veci nevie vyjadriť. Žalobkyňa na túto skutočnosť reagovala tak, že sa stal omyl, čo do predvolania svedka. V konaní tak nebol produkovaný ani jeden priamy dôkaz, že k odovzdaniu peňazí došlo a rozhodnutie súdu sa v rozhodujúcej časti opiera v podstate iba o dve výpovede svedkýň O. Z. a O. O., ktoré počuli žalovaného, ako žiadal od žalobkyne požičať peniaze. Podľa názoru odvolacieho súdu, z vykonaných svedeckých výpovedí však nevyplýva skutkový stav tak, ako ho ustálil súd prvého stupňa. Z týchto výpovedí totiž vyplýva iba to, že menované svedkyne počuli žalovaného ako žiadal poskytnutie pôžičky. Súd prvého stupňa vyhodnotil tvrdenia žalovaného, ktorý popieral prevzatie peňažných prostriedkov ako nepravdivé, a to na základe skutočnosti, že žalovaný popieral, že by sa za posledných 15 rokov stretol so žalobkyňou, hoci traja svedkovia vypovedali o opaku, a preto súd prvého stupňa považoval žalovaného tvrdenia za nedôveryhodné a priklonil sa k tvrdeniam žalobkyne.

Odvolací súd však poukazuje na skutočnosť, že pri hodnotení svedeckých výpovedí bolo potrebné vziať do úvahy tiež fakt, že svedkyne O. Z. a O. O. sú priateľkami žalobkyne a svedok S. T. je žalobkynin bývalý švagor, ktorý vychádza so žalobkyňou dobre a so žalovaným má nepriateľský vzťah. Je teda nepravdepodobné, aby títo svedkovia vypovedali v neprospech žalobkyne. Napriek tomu, ak aj súd prvého stupňa vyhodnotil dôkazy tak, že mal preukázané, že sa žalovaný so žalobkyňou stretával, a že ju žiadal o poskytnutie pôžičky, nebolo možné vyvodiť, že pôžička bola žalovanému aj reálne poskytnutá. Ak súd prvého stupňa na jednej strane vyvodil, že prípadná práceneschopnosť žalovaného 30.6.2008 neznamená, že nemohol byť prítomný pred budovou pobočky H., a. s. v W. Z., kde malo dôjsť k odovzdaniu peňazí, nie je zrejmé, prečo tento spôsob uvažovania neaplikoval aj pokiaľ ide o stretávanie sa žalovaného so žalobkyňou, to znamená, že skutočnosť, že žalovaný sa prípadne stretával so žalobkyňou nepreukazuje, že od nej aj prevzal pôžičku. Navyše súd prvého stupňa sa na jednej strane v odôvodnení rozhodnutia zaoberal dôveryhodnosťou výpovedí žalovaného, no na druhej strane sa v odôvodnení vôbec nezaoberal dôveryhodnosťou výpovedí žalobkyne. Tá navrhla vypočuť svedka B. C., ktorý mal potvrdiť prevzatie pôžičky, pričom svedok uviedol, že keď zbadal žalovaného, zistil, že nejde o osobu, ktorú v kritickom čase videl so žalobkyňou. Z výpovede uvedeného svedka vyplynulo, že videl žalobkyňu v „kritickom“ čase s inou osobou ako so žalovaným. Súd prvého stupňa sa s rozpormi medzi svedeckou výpoveďou B. C. a svedkyne O. O., ktorá tvrdila, že videla žalovaného so žalobkyňou 30.6.2008 pred H. nijak nevysporiadal, čím žalovanému odňal možnosť brániť sa proti záveru súdu, ktorého dôvody mu zostali utajené. Súd prvého stupňa ani nevyžiadal od žalobkyne vysvetlenie, akým spôsobom došlo k omylu pri predvolaní svedka. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa ďalej nevysporiadal ani s tvrdením žalobkyne, ktorá na pojednávaní 27.9.2010 uviedla, že 30.6.2007 (správne 2008) spolu so žalovaným navštívila H. za účelom výberu 20 000 Sk. Pýtala sa pracovníčky, či by bolo výhodnejšie vybrať peniaze z vkladnej knižky dcéry alebo z jej osobného účtu, ktorá jej poradila výber z osobného účtu, pretože tak nebude stratová ohľadom poplatkov. Žalobkyňa preto podľa jej vlastného tvrdenia vybrala 20 000 Sk z osobného účtu a pred vchodom do budovy H. ich odovzdala žalovanému. Z výpisu z osobného účtu žalobkyne pritom vyplýva, že dňa 30.6.2008 bola suma 20 000 Sk vybratá z bankomatu a nie na pobočke banky. Výber na pobočke nevedela síce vyvrátiť, ale ani potvrdiť pracovníčka banky, svedkyňa C. B.. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, akým spôsobom sa súd s týmito skutočnosťami, ktoré sú pre ustálenie skutkového stavu rozhodujúce, vysporiadal.

Podľa názoru odvolacieho súdu možno dôvodne očakávať, že i priemerne racionálne uvažujúci človek si pri poskytnutí pôžičky, ktorá sa neuskutočňuje bezhotovostným prevodom na účet v banke, ale odovzdaním hotovosti, nechá túto skutočnosť od dlžníka písomne potvrdiť, resp. tak činí minimálne za prítomnosti viacerých svedkov, práve pre prípad, aby dlžník poskytnutie pôžičky nemohol neskôr poprieť, či spochybniť. Také konanie, ako opísala žalobkyňa, teda odovzdanie finančnej hotovosti žalovanému bez písomného potvrdenia a bez prítomnosti svedkov (keď podľa výpovede svedkyne O. O., táto len videla žalobkyňu a žalovaného 30.6.2008 pred H., a. s. počas jej cesty do škôlky) vykazuje znaky značnej neopatrnosti a javí sa ako nepravdepodobné. Ak by súd prijal skutkový záver, že k výberu hotovosti došlo z bankomatu pri pobočke banky a následne hneď k jej odovzdaniu žalovanému, takéto konanie žalovanej sa javí tiež nepravdepodobné (okrem poukazu na jej výpoveď pred súdom) aj s ohľadom na skutočnosť, že celú tvrdenú transakciu by bolo možné zrealizovať i v priestoroch pobočky banky, za prítomnosti pracovníčky, resp. pracovníčok banky, ktoré by následne mohli vystupovať ako relevantní svedkovia (pričom transakcia by bola bankou štandardne i písomne potvrdená s podpismi zodpovedných pracovníkov). Ani s touto okolnosťou sa však súd prvého stupňa nijakým spôsobom v napadnutom rozsudku nevysporiadal.

Je to však žalobkyňa, ktorá znáša dôkazné bremeno ohľadom tvrdených skutočností, a ktorá teda musí jednoznačne a bez pochybností preukázať, že došlo k vzniku tvrdeného právneho vzťahu, a následne i k odovzdaniu peňazí žalobcovi. Ak by aj tvrdenia žalobkyne o poskytnutí pôžičky žalovanému boli pravdivé a žalobkyňa by sa vlastnou neopatrnosťou (a teda vlastnou vinou) dostala do dôkaznej núdze (a nevedela by svoje tvrdenia vierohodne preukázať), nebolo by jej možné priznať v konaní úspech, pretože dôsledkom neunesenia dôkazného bremena je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje toho účastníka, na ktorom dôkazné bremeno spočívalo. Rovnako je potrebné poukázať na skutočnosť, že žalovaný nemôže objektívne preukázať „neposkytnutie“ pôžičky (neexistujúce skutočnosti sa v zásade preukazovať nedajú). Mohol teda súdu len predložiť dôkaz, ktorý by vylučoval, že mohlo dôjsť k poskytnutiu pôžičky tak, ako tvrdí žalobkyňa, napríklad tým, že by preukázal, že sa v rozhodnom čase (30.6.2008 medzi 13.00 až 14.00) zdržiaval na inom mieste ako tvrdila žalobkyňa (teda inde ako pred pobočkou H. v W. Z.). Je potrebné si však uvedomiť, že žalovaný (ani iná osoba) nie je a nebol povinný zhromažďovať si dôkazy o tom, kde a kedy sa zdržiaval (pre prípad eventuálnych budúcich súdnych sporov), ale ak žalobkyňa tvrdila, že mu pred budovou H. v W. Z. odovzdala 20 000 Sk, bola to ona, kto bol povinný túto skutočnosť preukázať.

Dôkaz, ktorý žalovaný predložil súdu o pracovnej neschopnosti súd vyhodnotil tak, že táto skutočnosť nevylučovala možnosť stretnutia sa so žalobkyňou 30.6.2008 pred H. v W. Z. a teda nebolo vylúčené prevzatie peňazí. Hoci teda žalovaný nepredložil súdu dôkaz, ktorý by jednoznačne vylučoval možnosť, aby sa v predmetný deň mohol stretnúť so žalobkyňou, a že by mohol prevziať peniaze ako pôžičku, na druhej strane však ani nie je z ním predložených dôkazov možné prijať záver, že jeho tvrdenie o neprevzatí peňazí je jednoznačne nepravdivé.

Vyjadrenie žalovaného o tom, že sa nikdy nikde so žalobkyňou nestretol, bolo podľa názoru odvolacieho súdu, súdom prvého stupňa pri hodnotení dôveryhodnosti jeho výpovedí použité značne účelovo, pretože súd žalovaného, ktorý nemá právnické vzdelanie nekonfrontoval so skutočnosťou, že ako bývalý švagor žalobkyne sa s ňou pravdepodobne stretol a pokiaľ sa jeho kategorické tvrdenie ukáže ako nepravdivé, bude to mať za následok nedôveryhodnosť jeho všetkých ďalších tvrdení, vrátane tvrdenia o neprevzatí peňazí. Rovnako súd prvého stupňa nepoložil žalovanému otázku, či sa jeho vyjadrenie viaže výlučne k predmetu sporu. Navyše dôkazmi o tom, že žalovaný sa so žalobkyňou stretával sú svedecké výpovede osôb, ktoré majú kladný vzťah k žalobkyni a minimálne jedna z nich má, podľa vlastnej výpovede, nepriateľský vzťah k žalovanému.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa tiež nedostatočne vyhodnotil dôkaz predložený žalovaným na pojednávaní 26.4.2012, ktorým mala byť fotokópia z listu z jeho zdravotnej dokumentácie, ktorá mala preukazovať, že 30.6.2008 bol žalovaný u lekára, keď v zápisnici z pojednávania uviedol, že listina je nečitateľná a vzhľadom na nezrozumiteľné poznámky, nedokáže súd dôkaz identifikovať a ďalej sa ním už nezaoberal, a neuviedol ho ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Ak teda súd prvého stupňa nevedel identifikovať tvrdenú fotokópiu zo zdravotnej dokumentácie, mal možnosť si vyžiadať vyjadrenie ošetrujúceho lekára žalovaného s predložením prípadných vysvetliviek ku skratkám v kópii časti zdravotnej dokumentácie. Z kópie listiny je totiž minimálne zrejmé, že je na nej uvedený dátum 30.6.2008 a odtlačok pečiatky so skratkou Dg (diagnóza), čo naznačuje, že nie je vylúčené, že ide o kópiu listu zo zdravotnej dokumentácie žalovaného, ktorá by mohla byť spôsobilá preukázať rozhodujúcu skutočnosť v spore, teda že sa žalovaný nemohol zdržiavať na mieste, kde malo dôjsť k odovzdaniu peňazí z pôžičky. Súd ani nepožiadal žalovaného o predloženie originálu časti zdravotnej dokumentácie, ale bez ďalšieho neprihliadol na dôkaz, ktorý by mohol svedčiť v jeho prospech a pri hodnotení dôkazov ho v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ani neuviedol. Na druhej strane, ako už bolo uvedené vyššie, bez ďalšieho neprihliadol súd na svedeckú výpoveď svedka B. C..

Odvolací súd zastáva názor, že v situácii keď vznik zmluvy o pôžičke ani odovzdanie peňazí nie sú preukázané listinným dôkazom a ani jedinou priamou svedeckou výpoveďou nestranného a dôveryhodného svedka, pričom ostatné svedecké výpovede, ktoré majú iba nepriamy charakter (keď svedkovia videli ako sa žalovaný so žalobkyňou stretli, resp. počuli ich, ako sa rozprávajú o pôžičke), pričom ide o svedkov, ktorí majú priateľský vzťah k žalobkyni a minimálne v jednom prípade nepriateľský

vzťah k žalovanému, závery súdu prvého stupňa o unesení dôkazného bremena zo strany žalobkyne a preukázaní jej nároku na zaplatenie 663,87 eur z titulu zmluvy o pôžičke podľa vychádzajú z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, pretože neboli preukázané zákonné predpoklady vzniku zmluvy o pôžičke uvedené v , teda že došlo k uzavretiu zmluvy a aj k reálnemu odovzdaniu peňazí, teda nebola preukázaná hypotéza uvedenej právnej normy, no napriek tomu súd v prejednávanej veci aplikoval jej dispozíciu, teda vyvodil, že žalovaný je povinný žalobkyni vrátiť peniaze z pôžičky.

Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle a zrušil a podľa odseku 2 citovaného ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinnosťou prvostupňového súdu v ďalšom konaní bude vysporiadať sa so všetkými vykonanými dôkazmi a so všetkými rozpormi medzi nimi, ako aj s otázkou unesenia či neunesenia dôkazného bremena zo strany účastníkov konania, tieto skutočnosti a úvahy uviesť v odôvodnení rozhodnutia a nepriaznivým výsledkom sporu postihnúť toho účastníka, na ktorom spočívalo dôkazné bremeno a ktorý sa dostal do dôkaznej núdze, keďže neponúkol alebo nevedel ponúknuť súdu také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali pre výsledok sporu rozhodujúce skutočnosti.

Prvostupňový súd zároveň rozhodne o trovách tohto odvolacieho konania podľa

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.