Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7C-23-2013.pdf
PDF · 124.8 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
CA-7C/23/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Č a d c a sudkyňou JUDr. Laurou Židekovou v právnej veci navrhovateľa: F. Z., nar. XX. X. XXXX, bytom X. XXX, právne zastúpený STEHURA & partners s. r. o., Advokátska kancelária, F. Kráľa 2080, 022 01 Čadca, proti odporcovi: Slovenská republika, zast. Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné nám. 13, 812 72 Bratislava, v konaní o náhradu škody s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu z a m i e t a .
Navrhovateľ je p o v i n n ý nahradiť odporcovi trovy konania vo výške 21,08 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Podaným návrhom doručeným súdu dňa 14. 6. 2013, následne zmeneným, ktorého zmenu súd pripustil uznesením č. k. 7 C 23/2013 - 66 zo dňa 13. 5. 2014 sa navrhovateľ domáhal voči odporcovi zaplatenia sumy 19 299,39 € spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 19. 12. 2012 do zaplatenia titulom náhrady škody. Návrh odôvodnil tým, že uznesením Okresného súdu Čadca 13 Tp 6/2011 z 28. 2. 2011 bol v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku vzatý do väzby. Voči tomuto rozhodnutiu ihneď po jeho oznámení podal sťažnosť, ktorá bola uznesením Krajského súdu v Žiline 3 Tpo 8/2011 zamietnutá. Uznesením vyšetrovateľa PZ ČVS: ORP-104/OEK-CA-2011 mu bolo vznesené obvinenie pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, 2 písm. b) Trestného zákona a zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 Trestného zákona. Proti uzneseniu podal sťažnosť, ktorú Okresná prokuratúra Čadca rozhodnutím pod č. PV 159/11 z 7. 4. 2011 zamietla ako nedôvodnú. V ďalšom konaní dokonca došlo k zmene právnej kvalifikácie na zločin podľa § 189 ods. 1, 2 a § 208 ods. 1 písm. a), d) Trestného zákona. Skutočnosť, že bol trestne stíhaný veľmi zle znášal. V rámci prípravného konania sa dožadoval vykonania konfrontácie s poškodenou a svedkami, čo mu zo strany vyšetrovateľky nebolo umožnené. Rozhodnutie o jeho väzobnom stíhaní považoval za predčasné, čo sa v konečnom dôsledku aj potvrdilo. Súd rozhodol len na základe svedeckých výpovedí, ktoré ani neboli urobené v súlade so zákonom. Svedkovia neboli náležite poučení, o čom vypovedali pred súdom. Obhajca mu bol ustanovený až po vykonaní týchto úkonov, keď súd rozhodol o jeho väzbe. Tým bolo porušené jeho právo na obhajobu. Rozsudkom Okresného súdu Čadca 1 T 100/2011 z 2. 11. 2011 bol spod obžaloby v zmysle § 239 ods. 2 Trestného poriadku oslobodený lebo prokurátor na hlavnom pojednávaní ustúpil od obžaloby, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 2. 11. 2011. Počas trvania väzby bol viackrát terčom fyzického a psychického týrania zo strany spolubývajúcich, má poruchy spánku a musel byť liečený psychiatrom. Tieto problémy mal od počiatku väzby. Nakoľko je veľmi bojazlivý a tichej povahy, bol vyhľadávaným terčom psychických a fyzických útokov na jeho osobu. Zamestnanci Ústavu na výkon väzby v Žiline jeho situáciu aj napriek žiadostiam relevantným spôsobom neriešili resp. uvádzali, že nemôžu z kapacitných dôvodov. Až po intervencii a výsluchu jedného zo spolubývajúcich došlo dňa 14. 10. 2011 k jeho preloženiu na inú celu. V podstate celú väzbu pociťoval mučivé útrapy z čoho mu dodnes
zostali následky. Aj po prepustení z väzby mal vážne psychické problémy a z dôvodu jeho pobytu vo väzbe sa aj naďalej lieči u psychiatra. Bojí sa vychádzať z domu resp. jeho vychádzky sa obmedzili len na návštevu psychiatra. Má poruchy spánku, nevykonáva žiadnu činnosť mimo domu. Nie je schopný sa zamestnať a ani sa iným spôsobom realizovať v súkromnom živote. Pred výkonom väzby nemal žiadne psychické problémy. Vzhľadom na ujmu, ktorá mu bola rozhodnutím o väzbe spôsobená a za všetky mučivé útrapy žiada primeranú nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 19 299,39 €. Žiadosťou zo dňa 18. 6. 2012 si voči odporcovi nárok uplatnil, avšak jeho žiadosť bola posúdená ako nedôvodná.
Odporca v písomnom vyjadrení k návrhu k rozhodnutiu o väzbe poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tost 1/2012 zo dňa 17. 1. 2012 s tým, že aj v prípade navrhovateľa bolo dané dôvodné podozrenie, že skutky, pre ktoré bolo voči nemu začaté trestné stíhanie, sa mali stať v rozsahu vzneseného obvinenia, z ich spáchania bol v čase rozhodovania o väzbe dôvodne podozrivým navrhovateľ, a to na podklade výpovedí svedkov, matky obvineného a otca obvineného, ktorí uviedli, že syn v čase opitosti matku pravidelne napadá 2 - 3 krát do mesiaca, ide o kopanie do nôh, kopanie do zadnej časti tela, zauchá, bitky zavretými päsťami po hlave. Otec obvineného uviedol, že syn začal intenzívne požívať alkoholické nápoje pred rokom a jeho manželku fyzicky napadol za obdobie od februára 2010 do februára 2011 opakovane tým spôsobom, že do nej strkal, kopal, sácal do nej a taktiež jej vulgárne nadával. Sám obvinený pri výpovedi uviedol, že si je vedomý svojho nie vždy vhodného správania sa voči svojej matke, v triezvom stave by matku nikdy neudrel. Obvinený pri rozhodovaní o návrhu prokurátorky na vzatie do väzby uviedol, že mamku nebil, len keď bol v strate a bol opitý. Uviedol, že je nezamestnaný, peniaze mal z dávok a mesačne si vypil maximálne 2 krát. Uviedol, že mu je ľúto, čo mamke urobil. Uviedol, že má psychické problémy 2 roky a hodnotí sa ako totálne zrútený. Keď si vypije, je agresívny a potom si nič nepamätá. Súd v odôvodnení rozhodnutia o väzbe uviedol, že obvinený má sklony k požívaniu alkoholu, ďalej uviedol, že je tu reálna obava vzhľadom na charakter násilnej trestnej činnosti, že by sa opakovane mohol dostať do stavu opitosti, nemohol by pokračovať v páchaní trestnej činnosti, teda v agresívnom správaní voči matke, s ktorou žije v spoločnej domácnosti. Osoba obvineného nedáva dostatočnú záruku, že pri ponechaní na slobode sa nebude dopúšťať totožného protiprávneho konania voči svojej matke. Pre obmedzenie osobnej slobody prostredníctvom väzby postačovalo konštatovanie, že v súčasnom počiatočnom štádiu prípravného konania je navrhovateľ dôvodne podozrivý zo spáchania označeného trestného činu a bol daný dôvod väzby, teda hrozba, že obvinený bude ďalej pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Odporca má zato, že predmetné veci si navrhovateľ väzbu zavinil sám, preto mu právo na náhradu škody nevzniklo. Navrhovateľ mohol dôvody väzby ovplyvniť, a to najmä tým, že nebyť jeho alkoholizmu a následných agresívnych atakov na svoju matku, nemohlo by prísť k vzatiu navrhovateľa do väzby z preventívnych dôvodov. Vzhľadom na obsah výpovedí svedkov v prípravnom konaní ako aj výsluchu samotného navrhovateľa v prípravnom konaní a pri rozhodovaní o jeho vzatí do väzby, okolnosti, ktoré viedli k väzbe navrhovateľa a trvanie dôvodov preventívnej väzby, nie je daný základ nároku na náhradu škody podľa § 8 ods. 5, 6 zákona č. 514/2003 Z.z., keďže je nepochybné, že si navrhovateľa väzbu zavinil sám. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo/2255/2002 zo dňa 31. 3. 2004. V prejednávanej veci mal odporca jednoznačne preukázané, že to bolo práve správanie obvineného, ktoré založilo dôvodnú obavu zakladajúcu dôvody, pre ktoré bol navrhovateľ vzatý do väzby. Zavinenie väzby okrem vyššie uvedeného následne podporuje aj tá skutočnosť, že navrhovateľ dňa 15. 6. 2011 uzatvoril s prokurátorom dohodu o vine a treste podľa § 232 ods. 3 Trestného poriadku. K nemajetkovej ujme uviedol, že samotné rozhodnutie o väzbe bez ďalšieho nemá automaticky za následok vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 17 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z.. Priznanie zadosťučinenia v peniazoch súdom v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. predpokladá splnenie zákonom kvalifikované podmienky, t. j. že iba samotné konštatovanie porušenia práva sa v konkrétnom prípade javí nepostačujúcim a že nemajetkovú ujmu nie je možné uspokojiť inak (ospravedlnením či zverejnením rozhodnutia, v ktorom bolo konštatované porušenie práva a pod.). Prípustnosť peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy je inštitútom výnimočného druhu a nastupuje vždy až potom, keď sa morálne zadosťučinenie ukázalo buď celkom, alebo v časti nedostatočným. Určenie výšky peňažnej náhrady pri splnení podmienok podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. je síce predmetom voľnej úvahy súdu, nie však ľubovôľou. Pri svojej úvahe musí prihliadnuť najmä na osobu poškodeného (jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje), závažnosť ujmy a na okolnosti jej vzniku a závažnosti následkov v súkromnom živote a spoločenskom uplatnení poškodeného. Dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy ako i kritérií pre určenie jej výšky stíha výlučne poškodeného. Odporca má zato, že navrhovateľ vzhľadom na jeho osobu, absenciu následkov v spoločenskom uplatnení a
súkromnom živote nemá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Skutočnosti, na základe, ktorých navrhovateľ požaduje náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 19 299,39 €, teda že od výkonu väzby až doposiaľ trpí psychickými poruchami a okolnosti výkonu väzby mali za následok závažné následky na osobe navrhovateľa, v jeho súkromnom živote ako aj v spoločenskom uplatnení, zostávajú v rovine ničím nepodložených tvrdení. Odporcovi nie je zrejmé, k akým následkom v spoločenskom uplatnení navrhovateľa došlo rozhodnutím o väzbe, keď už pred rozhodnutím o väzbe navrhovateľ uviedol, že je nezamestnaný. Rovnako odporcovi nie je zrejmé, k akým následkom v súkromnom živote navrhovateľa malo dôjsť rozhodnutím o väzbe, keď ešte pred rozhodnutím o väzbe navrhovateľ uviedol, že mesačne sa 2 krát opije tak, že si potom nepamätá, čo robí, a že už 2 roky má psychické problémy a je totálne zrútený. K príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím o väzbe a vznikom nemajetkovej ujmy uviedol, že navrhovateľ nepreukázal, že rozhodnutie o väzbe bolo jedinou a výlučnou príčinou vzniku nemajetkovej ujmy. V odôvodnení svojej žaloby sám navrhovateľ spochybňuje príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím o väzbe a vznikom nemajetkovej ujmy, keď za príčinu vzniku nemajetkovej ujmy považuje svoje trestné stíhanie ako také, keď uvádza, že veľmi zle znášal skutočnosť, že je trestne stíhaný. Navrhovateľ oslabuje presvedčivosť svojej argumentácie aj tým, že v odôvodnení svojej žaloby uvádza, že nie rozhodnutie o väzbe, ale správanie sa spoluobvinených voči nemu mu spôsobovalo fyzické a psychické týranie. Zo záznamu z Ústavu na výkon väzby v Žiline zo dňa 14. 10. 2011 vyplýva, že obvinený je po jeho premiestnení na inú celu spokojný, cíti sa vyrovnanejší a pokojnejší, iné ťažkosti neudáva. Predmetom tohto konania je však náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe, nie náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným stíhaním navrhovateľa, ani správaním sa spoluobvinených k navrhovateľovi, inak by bolo potrebné skúmať (a preukazovať) to, akou mierou sa na vzniku nemajetkovej ujmy podieľalo samotné trestné stíhanie a v akej miere správanie sa spoluobvinených voči navrhovateľovi. Z uvedených dôvodov má zato, že žaloba je nedôvodná a žiadal, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol.
Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa, prečítaním a oboznámením listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise, oboznámením podstatného obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Čadca sp. zn. 1 T 100/2011 a na základe takto vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav.
Z pripojeného spisu Okresného súdu Čadca sp. zn. 1 T 100/2011 súd zistil nasledujúce skutočnosti: Uznesením Okresného riaditeľstva PZ v Čadci ČVS: ORP-104/ OEK-CA-2011 zo dňa 25. 2. 2011 (č.l. 8) bolo podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku začaté trestné stíhanie a zároveň podľa § 209 ods. 1 Trestného poriadku vznesené obvinenie navrhovateľovi pre zločin vydierania podľa § 198 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona a zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 Trestného zákona, ktorých sa mal dopúšťať voči svojej matke. Zo zápisnice napísanej na Okresnom súde v Čadci dňa 28. 2. 2011 (č.l. 54) vyplýva, že navrhovateľ na súde pred sudcom pre prípravné konanie pri rozhodovaní o vzatí do väzby vypovedal nasledovne: Ja som mamku nebil, len, keď som bol v skrate a bol som opitý. Som nezamestnaný, peniaze som mal z dávok, mesačne som si vypil tak maximálne 2 krát. Je mi strašne ľúto, čo som robil s mamkou. Ja nemám ísť kde inde, len domov. Ja by som si našiel robotu a kdesi s kamarátom by som šiel. Ja mám psychické problémy už 2 roky, hodnotím sa ako totálne zrútený. Ja, keď si vypijem, vraj som agresívny, ja si potom nič nepamätám. Ja veľmi ľutujem toho, čo som spôsobil a čo sa stalo. Uznesením Okresného súdu Čadca sp. zn. 13 Tp 6/2011 zo dňa 28. 2. 2011 (č.l. 55) bol navrhovateľ podľa § 87 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodov § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku vzatý do väzby s tým, že väzba sa počíta od 25. 2. 2011 od 9:00 hod. a bude sa vykonávať v Ústave na výkon väzby Žilina. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že zo skutkov, pre ktoré je obvinený stíhaný, vyplýva, že týchto sa mal dopustiť voči svojej matke, s ktorou žije v spoločnej domácnosti. Násilie mal páchať v čase, keď bol pod vplyvom alkoholických nápojov. Tak svedkyňa - poškodená P. Z. ako aj X. Z., ktorí sú rodičmi obvineného vo výpovedi zhodne uviedli, že obvinený je pod vplyvom alkoholu agresívnym, opakovane fyzicky napádal P. Z., vyhrážal sa jej, vulgárne jej nadával. Z výpovede svedkov P. Z. ako aj X. Z. je zrejmé, že obvinený (aj napriek tomu, že uviedol, že pije 2 krát do mesiaca a má psychické problémy) má sklony k požívaniu alkoholu, nemá kam ísť, teda môže sa vrátiť iba domov k matke a otcovi a je tu teda reálna obava vzhľadom na charakter násilnej trestnej činnosti, že by sa opätovne mohol dostať do stavu opitosti a mohol by pokračovať v páchaní trestnej činnosti, teda v agresívnom správaní voči osobám - najmä matke, s ktorou žije v spoločnej domácnosti. Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ sťažnosť. Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 3 Tpo 8/2011 - 14 zo dňa 30. 3. 2011 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť obvineného zamietol. V odôvodnení rozhodnutia súd konštatuje, že zo
spisu vyplýva, že protiprávneho konania voči poškodenej ako blízkej osobe sa mal navrhovateľ dopúšťať dlhodobo už od februára 2010, pričom jeho agresivita sa stupňuje a od verbálneho vyhrážania po požití alkoholických nápojov prechádza do fyzického napádania poškodenej. Obvinený je bez zamestnania a nemá stály príjem, finančné prostriedky na alkohol a cigarety si vynucuje od poškodenej, ktorej sa vyhrážal bitím a zabitím. Zistené skutočnosti a doposiaľ zabezpečené dôkazy dostatočne odôvodňujú obavu, že v prípade prepustenia na slobodu by obvinený opätovne pokračoval v páchaní násilnej trestnej činnosti, pre ktorú je trestne stíhaný. Táto obava je umocnená tiež faktom, že obvinený s poškodenou býva v spoločnej domácnosti a nie je možné zabrániť, aby sa s ňou nedostal do styku. Zo záveru znaleckého posudku vo veci vyšetrenia duševného stavu navrhovateľa vypracovaného F.. X. A. a F.. L. Š., znalcami z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria (liečba alkoholizmu a toxikománie, gerontopsychiatria) (č.l. 114) vyplýva, že u obvineného ide o zmiešanú poruchu osobnosti a syndróm závislosti na alkohole. Syndróm závislosti na alkohole je plne rozvinutý cca 1 rok, alkohol uvoľňuje jeho latentné agresívne správanie a znižuje korekčné mechanizmy. Doposiaľ sa psychiatricky neliečil, ani nebol psychiatricky hospitalizovaný. Zo znaleckého posudku ďalej vyplýva, že obvinený trpel zmiešanou poruchou osobnosti už v detstve a táto porucha sa neskôr naplno manifestovala v období dospelosti (č.l. 112). Z výpisu z evidencie priestupkov Obvodného úradu Čadca, odbor všeobecnej vnútornej správy č. ObU- CA-OVVS 1/2011/01259 zo dňa 9. 3. 2011 (č.l 146 ) vyplýva, že navrhovateľ má v evidencii priestupkov od roku 2006 do uvedeného dňa 2 záznamy, pod číslami 2009/527 - Hž a 2010/176 - Sl. Z rozhodnutia Obvodného úradu Čadca, odbor všeobecnej vnútornej správy č. PS 527/09 - Hž zo dňa 5. 10. 2009 vyplýva, že navrhovateľ bol uznaný vinným zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. b) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, ktorého sa dopustil voči svojej matke a bola mu uložená sankcia - pokarhanie. Rozkazom o uložení sankcie za priestupok Obvodného úradu Čadca, odbor všeobecnej vnútornej správy č. PS 176/2010 - Sl zo dňa 28. 4. 2010 bola navrhovateľovi uložená pokuta vo výške 30 € za spáchanie priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, ktorého sa dopustil taktiež voči svojej matke. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní na Okresnom súde v Čadci dňa 2. 11. 2011 ( č.l. 227-230) vyplýva, že navrhovateľ pri výsluchu uviedol, že čo je uvedené v obžalobe, nie je pravda. Má problémy sám so sebou, a to psychické, zomrel mu brat. Priznal, že sem - tam požil alkohol a to kvôli samote a problémom, že si nemohol nájsť prácu. Svedkyňa poškodená P. Z. pri výsluchu uviedla, že všetko, čo uvádzala v prípravnom konaní si vymyslela kvôli tomu, že obvinený nešiel do práce. Nič z toho čo pôvodne uvádzala v prípravnom konaní sa nestalo. Svedok X. Z. pri výsluchu uviedol, že výpoveď z prípravného konania nie je v jeho výpoveďou, on skutočnosti uvedené v prípravnom konaní nevypovedal. Vzhľadom na výpoveď poškodenej a svedka na hlavnom pojednávaní, prokurátorka v celom rozsahu ustúpila od obžaloby. Rozsudkom Okresného súdu v Čadci č. k. 1 T 100/2011 - 232 zo dňa 2. 11. 2011 súd navrhovateľa podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku oslobodil spod obžaloby, pretože prokurátor na hlavnom pojednávaní ustúpil od obžaloby podľa § 239 ods. 2 Trestného poriadku. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 2. 11. 2011.
Navrhovateľ pri výsluchu na pojednávaní uviedol, že vzatím do väzby utrpel psychickú aj fyzickú ujmu, je stále zoslabnutý. Nemôže si nájsť prácu, a keďže je zoslabnutý, nemôže robiť namáhavejšie práce. Pred vzatím do väzby bol nezamestnaný a poberal dávky v hmotnej núdzi. Žil spolu s rodičmi v rodinnom dome. Hrával futbal, ktorý teraz nehrá, pretože je oslabený. Vzatím do väzby sa jeho život zmenil, stále na to spomína, ako ho tam bili a týrali. Zhoršil sa mu fyzický stav, je zoslabnutý z toho, že bol v cele o veľkosti 2 x 2 metre, nemohol tam nič robiť, tak úplne ochabol. Vo väzbe to bolo strašné, dvaja spolubývajúci ho týrali, brali mu jedlo, hasili mu špaky na ruke, bili ho po hlave. Viackrát na to upozorňoval dozorcov, ku koncu väzby mu potom pomohla psychologička, ktorú jeden jeho spolubývajúci na to upozornil a ona potom zabezpečila, aby ho preradili do inej cely. Pred vzatím do väzby nemal nejaké psychické problémy, nenavštevoval psychiatra. Psychiatra začal navštevovať až potom, ako bol prepustený z väzby. Spúšťačom jeho psychických problémov bolo týranie vo väzbe a nie rozhodnutie o väzbe. Na osoby, ktoré ho vo väzbe týrali, nepodal trestné oznámenie, pretože o tejto možnosti nevedel. Svojmu právnemu zástupcovi o problémoch, ktoré mal vo väzbe nepovedal, pretože sa bál. V jeho súkromnom živote a spoločenskom uplatnení malo vzatie do väzby za následok to, že v dedine, kde býva mu nadávajú, že bol vo väzbe, že je basman. I keď si hľadal prácu v okolí Turzovky, tak mu povedali, že basmana neberú. Poprel, že bol v minulosti uznaný vinným zo spáchania priestupku, ktorého sa mal dopustiť voči svojej matke.
Zo správy F.. T. U., psychiatričky, doručenej súdu dňa 2. 6. 2014 (č.l. 69) vyplýva, že navrhovateľ je v evidencii jej ambulancie od 3/2012 pre poruchy v afektivite a emotivite, s možným vývojom posttraumatickej stresovej poruchy. Pred uvedeným termínom pacient na ich ambulancii ošetrený nebol. Pri poslednom vyšetrení 29. 5. 2014 bol plne orientovaný, bez psychotickej symptomatológie, plne chápal zmysel hovoreného slova.
Zo záznamov Ústavu na výkon väzby v Žiline predložených navrhovateľom (č.l. 5 - 10) vyplýva, keďže navrhovateľ mal zvýšený dohľad z dôvodu sebapoškodzovania v minulosti. Navrhovateľ opakovane žiadal o preradenie na inú celu z dôvodu neprimeraného správania spolubývajúceho voči nemu, čo ťažšie zvládal. Zo záznamu zo dňa 6. 10. 2011 vyplýva, že ho preložili na inú celu, čo u neho opäť spôsobilo dekompenzáciu, zvýraznilo a prehĺbilo intropsychickú tenziu, poruchy spánku a nervozitu, bolo doporučené kontrolné psychiatrické vyšetrenie a preloženie na pôvodnú celu. Následne sa navrhovateľ opakovane dožadoval premiestnenia na inú celu z dôvodu, že si nerozumie so spolubývajúcimi. Zo záznamu zo dňa 14. 10. 2011 vyplýva, že po premiestnení na inú celu je spokojný, cíti sa vyrovnanejší a pokojnejší.
Podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe.
Podľa § 8 ods. 5 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak bol oslobodený spod obžaloby.
Podľa § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, právo na náhradu škody nevznikne ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama.
Podľa § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, (1) Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. (2) V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. (3) Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Podmienkou pre podanie návrhu na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe je v zmysle § 15, § 16 zákona č. 514/2003 Z.z. v spojení s § 8 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) prerokovanie nároku na náhradu škody s príslušným orgánom. Navrhovateľ preukázal, že došlo k predbežnému prerokovaniu nároku u príslušného orgánu - odporcu v súlade so zákonom. Dôkazom je žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 18. 6. 2012 (č.l. 61 spisu) a negatívna odpoveď odporcu (č.l. 11 spisu). Tým splnil podmienku podľa § 15 a § 16 zákona č. 514/2003 Z.z. o povinnosti predbežne prerokovať nárok na náhradu škody s príslušným orgánom ako podmienku právomoci súdu podľa § 8 O.s.p..
Navrhovateľ je v spore aktívne legitimovaným subjektom na podanie návrhu na náhradu škody, pretože na základe uznesenia Okresného súdu Čadca sp. zn. 13 Tp /6/2011 zo dňa 28. 2. 2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 3 Tpo/8/2011 - 14 zo dňa 10. 3. 2011 bol vzatý do väzby. Ako pasívne legitimovaný subjekt je označená Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR. Podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej
moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo, ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu. Keďže tvrdená škoda mala vzniknúť v dôsledku rozhodnutia o väzbe vydaného súdom, je pasívne legitimovaným subjektom Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR.
Zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci upravuje podmienky pre uplatnenie a priznanie náhrady škody, okrem iného v prípadoch, ak osobe vznikne škoda z dôvodu rozhodnutia o jej vzatí do väzby. Zákon je ohľadom na rozhodnutie o väzbe dostatočne jednoznačný v tom, že zásadne stanovuje, že osoba má nárok na náhradu škody, ktorá jej vznikla rozhodnutím o väzbe, ak bola oslobodená spod obžaloby. Na priznanie nároku na náhradu škody je v takomto prípade potrebné kumulatívne splnenie nasledujúcich zákonom stanovených podmienok: 1.) osoba bola zobratá do väzby, resp. bola vo výkone väzby, 2.) z tohto dôvodu jej vznikla škoda a 3.) následne bola spod obžaloby v trestnom konaní oslobodená. Priznanie nároku na náhradu škody v prípade rozhodnutia o väzbe nevyžaduje, aby toto rozhodnutie bolo zrušené pre jeho nezákonnosť. Rozhodujúcim pre posúdenie opodstatnenosti väzby je neskorší výsledok trestného konania, preto základnou podmienkou priznania nároku na náhradu škody je v takomto prípade taký výsledok trestného konania, pri ktorom nedochádza k odsúdeniu dotknutej osoby, resp. právoplatnému vysloveniu jeho viny za skutok v súvislosti s ktorým bol zobratý do väzby. V predmetnom prípade je možné na základe zisteného skutkového stavu veci v zásade konštatovať, že navrhovateľ by mal nárok na náhradu škody v súvislosti s rozhodnutím o väzbe, nakoľko väzbu vykonal a bol spod obžaloby právoplatne oslobodený. Dôvodom oslobodenia bolo, že prokurátor ustúpil od obžaloby podľa § 239 ods. 2 Trestného poriadku, nakoľko svedkyňa poškodená P. Z. a svedok X. Z. (rodičia navrhovateľa) na hlavnom pojednávaní zmenili svoje výpovede.
Výnimky, kedy osobe, na ktorej bola vykonaná väzba nevznikne právo na náhradu škody sú ustanovené v § 8 ods. 6 zákona. V zmysle § 8 ods. 6 písm. a) zákona právo na náhradu škody nevznikne, ak si osoba väzbu zavinila sama. Zavinenie navrhovateľa na vzatie do väzby je potrebné skúmať s ohľadom na dôvod, pre ktorý bol zobratý do väzby. Na konštatovanie takéhoto zavinenia je potrebné zistenie nejakého chovania navrhovateľa, ktoré by vyvolávalo obavu zakladajúcu dôvod, pre ktorý bol zobratý do väzby. Súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo/2255/2002 zo dňa 31. 3. 2004, podľa ktorého pre posúdenie, či si obvinený väzbu zavinil sám, sú významné skutočnosti, ktoré boli dôvodom pre vzatie obvineného do väzby, prípadne pre jej trvanie alebo predĺženie... Vzhľadom k tomu, že zákon nevyžaduje určitú formu zavinenia väzby, postačuje k naplneniu tohto predpokladu i nevedomá nedbanlivosť... Nie je významné, či správanie obvineného vyvolalo podozrenie, že bol spáchaný trestný čin, a či naplnilo skutkovú podstatu trestného činu, pre ktorý je stíhaný; významné je to, či správanie obvineného bolo dôvodom k obave zakladajúcej dôvod, pre ktorý bol vzatý do väzby. Súd sa preto zaoberal tou skutočnosťou, čo predchádzalo rozhodnutiu o väzbe. Navrhovateľovi bolo vznesené obvinenie pre zločin vydierania podľa § 198 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona a zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 Trestného zákona, ktorých sa mal dopúšťať voči svojej matke, s ktorou býval v spoločnej domácnosti. Z uznesenia okresného súdu, ktorým rozhodol o väzbe navrhovateľa vyplýva, že dôvod na vzatie navrhovateľa do väzby v danom čase bol daný, nakoľko z výpovede svedkov P. Z. ako aj X. Z. je zrejmé, že obvinený má sklony k požívaniu alkoholu, nemá kam ísť, teda môže sa vrátiť iba domov k matke a otcovi a je tu teda reálna obava vzhľadom na charakter násilnej trestnej činnosti, že by sa opätovne mohol dostať do stavu opitosti a mohol by pokračovať v páchaní trestnej činnosti, teda v agresívnom správaní voči matke, s ktorou žije v spoločnej domácnosti. S týmto rozhodnutím sa stotožnil aj krajský súd, ktorý sťažnosť navrhovateľa zamietol. Predtým ako sudca pre prípravné konanie rozhodol o vzatí navrhovateľa do väzby, navrhovateľa vypočul. Navrhovateľ vypovedal tak, že svoju matku bil len, keď bol v strate a bol opitý, pričom opakovane uviedol, že mu je strašne ľúto, čo robil s matkou a čo spôsobil. Priznal, že si vypil 2 krát za mesiac a 2 roky má psychické problémy. Keď si vypije, vraj je agresívny a potom si nič nepamätá. Predovšetkým vzhľadom na túto výpoveď navrhovateľa, má súd zato, že navrhovateľ si väzbu zavinil sám. Navrhovateľ mohol rozhodnutie o väzbe ovplyvniť. Nakoľko však nadmieru požíval alkoholické nápoje, pod vplyvom ktorých opakovanie napádal svoju matku, čo sám navrhovateľ pri výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie v podstate potvrdil, toto jeho správanie ako aj samotná skutočnosť, že s matkou žil v spoločnej domácnosti viedlo k obave, že bude v takomto konaní pokračovať. Ďalší dôvod, pre ktorý má súd zato, že navrhovateľ si väzbu zavinil sám, je aj tá skutočnosť, že navrhovateľ bol v minulosti pred rozhodnutím o väzbe (v roku 2009 a 2010) 2 krát uznaný vinným zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, ktorého sa dopustil voči svojej matke tak, že ju
fyzicky napádal. Na základe súhrnného zhodnotenia všetkých týchto skutočností dospel súd k záveru, že navrhovateľ si väzbu zavinil sám, preto nemá právo na náhradu škody.
Hoci súd z vyššie uvedených dôvodov dospel k záveru, že navrhovateľ nemá nárok na náhradu škody, nad rámec uvedeného sa súd zaoberal uplatneným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 19 299,39 € s príslušenstvom. Prípustnosť peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy je inštitútom výnimočného druhu a nastupuje vždy až potom, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ odôvodnil uplatnený nárok tým, že vo väzbe bol týraný a po prepustení z väzby má vážne psychické problémy a lieči sa u psychiatra. Má poruchy spánku, nevykonáva žiadnu činnosť mimo domu, nie schopný zamestnať sa a ani iným spôsobom realizovať v súkromnom živote. Skutočnosť, že v dôsledku väzby sa nemôže navrhovateľ zamestnať, nemal súd preukázanú, nakoľko navrhovateľ už pred vzatím do väzby bol nezamestnaný a poberal dávky v hmotnej núdzi. Taktiež nemal súd preukázané, že práve v dôsledku väzby nastali u navrhovateľa psychické problémy. Sám navrhovateľ pri rozhodovaní o vzatí do väzby uviedol, že má už 2 roky psychické problémy a hodnotí sa ako totálne zrútený. Zo znaleckého posudku vyplýva, že u obvineného ide o zmiešanú poruchu osobnosti, ktorou trpel už v detstve, táto porucha sa neskôr naplno manifestovala v období dospelosti a taktiež syndróm závislosti na alkohole. Samotná skutočnosť, že navrhovateľ sa začal liečiť u psychiatra až po prepustení z väzby nie v tomto prípade relevantná. Podstatné je to, že navrhovateľ mal vážne psychické problémy už pred tým ako bol vo väzbe, tieto u neho nenastali v dôsledku výkonu väzby. Súd považuje za potrebné poukázať aj na to, že navrhovateľ uviedol, že spúšťačom jeho psychických problémov nebolo samotné rozhodnutie o väzbe, ale týranie vo väzbe spolubývajúcimi. Predmetom tohto konania je však nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe a nie nárok na náhradu škody spôsobenej týraním navrhovateľa vo väzbe. Navrhovateľ to, že je týraný vo väzbe neoznámil svojmu obhajcovi, nepodal trestné oznámenie na spolubývajúcich, ktorí ho mali vo väzbe týrať resp. nevyužil iné zákonné prostriedky ochrany. Navrhovateľ v konaní nepreukázal, že by rozhodnutie o väzbe spôsobilo v jeho súkromnom alebo pracovnom živote, resp. v spoločenskom uplatnení také závažné následky, ktoré by odôvodňovali priznanie nemajetkovej ujmy.
Na základe vyššie uvedeného súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého má odporca plný nárok na náhradu trov konania, nakoľko bol v konaní plne úspešný proti navrhovateľovi, ktorý v konaní úspešný nebol.
Podľa § 72 ods.1 zákona č. 543/2005 Zb., k hotovým výdavkom osoby zúčastnenej na konaní patria účelne vynaložené náklady, najmä cestovné, stravné a preukázané výdavky na ubytovanie.
Podľa § 73 ods.1, 2, 3 Zákona č. 543/2005 Zb., (1) Nárok na cestovné má osoba zúčastnená na konaní, ktorá nemá trvalý alebo prechodný pobyt alebo nepracuje v mieste, kde sa konanie uskutočňuje alebo je predvolaná z miesta, kde sa dočasne zdržuje. (2) Osobe zúčastnenej na konaní sa hradia skutočné, účelné a hospodárne vynaložené výdavky cestovného verejným hromadným dopravným prostriedkom. (3) Ak použila osoba zúčastnená na konaní vlastné motorové vozidlo, hradí sa jej cestovné ako pri ceste hromadným dopravným prostriedkom okrem prípadov podľa § 74. Podľa § 74 Zákona č. 543/2005 Zb., ak okolnosti prípadu vyžadujú, aby cesta bola vykonaná inak ako verejným hromadným dopravným prostriedkom, poskytne sa osobe zúčastnenej na konaní pri ceste náhrada podľa osobitných predpisov. Podľa týchto predpisov sa poskytuje stravné a preukázané výdavky na ubytovanie.
Odporca si vyčíslil trovy konania vo výške 48,91 € pozostávajúcich z nákladov na dopravu na pojednávanie dňa 10. 6. 2014 osobným motorovým vozidlom. V danom prípade odporca súdu neuviedol žiadne okolnosti prípadu, ktoré by na jeho strane vyžadovali, aby cesta na pojednávanie bola vykonaná inak ako verejným hromadným prostriedkom. S poukazom na ustanovenie § 72 ods. 1 Zákona č. 543/2005 Zb. priznal súd odporcovi náhradu cestovných výdavkov hromadným dopravným prostriedkom a to vlakom dňa 10. 6. 2014, kedy sa na Okresnom súde Čadca uskutočnilo pojednávanie, ktorého sa odporca zúčastnil. Z internetového portálu <http://cp.atlas.sk> súd zistil, že cestovný lístok z Bratislavy do Čadce a späť stojí 21,08 €, v ktorej výške súd odporcovi náhradu cestovného ako trov konania priznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Žiline prostredníctvom Okresného súdu Čadca v dvoch vyhotoveniach.
Podľa § 205 ods. 1 O. s. p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Ak nebude povinnosť uložená týmto rozsudkom splnená dobrovoľne, je možné navrhnúť výkon rozhodnutia.