Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3Co-57-2013.pdf
PDF · 99.51 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/57/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej a sudcov JUDr. Ladislava Duditša a JUDr. Dany Ferkovej vo veci žalobcu D. G., T.. XX.XX.XXXX, H. Y., C. X, právne zastúpeného JUDr. Máriou Kozákovou, advokátkou so sídlom Košice, Odborárska 7, proti žalovanému Dopravný podnik mesta Košice, akciová spoločnosť, so sídlom Košice, Bardejovská 6, IČO: 31 701 914, v konaní o určení neplatnosti výpovede a určení neplatnosti právneho úkonu, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 2. októbra 2012 č.k. 19C/5/2011-72 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku, ktorým bol zamietnutý návrh žalobcu o určenie, že upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny, a to upozorňujúci list z 21. októbra 2010, č. 859/URD/2010 a z 21. októbra 2010 č. 860/URD/2010, dané žalovaným žalobcovi, sú neplatné.
Z r u š u j e rozsudok vo výroku, ktorým bolo určené, že výpoveď z 3. januára 2011 daná žalovaným žalobcovi, je neplatná a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvého stupňa“) napádaným rozsudkom určil, že výpoveď z pracovného pomeru z 3. januára 2011 daná žalovaným žalobcovi, je neplatná.
Ďalším výrokom súdu prvého stupňa zamietol žalobu o určenie, že upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny, a to upozorňujúci list z 21. októbra 2010, č. 859/URD/2010 a z 21. októbra 2010 č. 860/ URD/2010, dané žalovaným žalobcovi sú neplatné.
Zároveň rozhodol, že o náhrade trov konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.
Vykonaným dokazovaním mal súd prvého stupňa za preukázané, že žalovaný doručil ZO IOZ č. 2 pri DPKM, a.s. žiadosť o predchádzajúci súhlas - skončenie pracovného pomeru zo 7. decembra 2010, v ktorej žiadosti uviedol, že v zmysle § 74, § 240 ods. 8 Zákonníka práce a Kapitoly II., čl. 3 Podnikovej zmluvy a jej platných doplnkov predkladá na prerokovanie zamestnanca - žalobcu, navrhnutého na skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, t.j. z dôvodu porušovania pracovnej disciplíny. V žiadosti žalovaný tiež uviedol, že žalobca bol na porušovanie pracovnej disciplíny upozorňovaný písomne, pričom upozorňujúce listy z 23. júla 2010, 21. októbra 2010, 25. októbra 2010 a 26. októbra 2010, tvorili prílohu žiadosti. Výbor ZO IOZ č. 2 pri DPMK, a.s. Košice žalovanému 16. decembra 2010 oznámil, že sa oboznámil s jeho žiadosťou o vyjadrenie predchádzajúceho súhlasu so skončením pracovného pomeru výpoveďou z dôvodu porušovania pracovnej disciplíny žalobcom, ale s návrhom nesúhlasí.
Dňa 21. decembra 2010 žalovaný oznámil žalobcovi, že 21. decembra 2010 sa dostavil na psychologické vyšetrenie, ktoré však odmietol realizovať. Prvý krát sa tohto vyšetrenia zúčastnil 22. novembra 2010, avšak ho pre zdravotné problémy neukončil. Zároveň žalovaný žalobcovi oznámil, že z uvedeného dôvodu nemá v súlade s podmienkami § 31 a § 33 zákona č. 513/2009 Z.z. o dráhach platné osvedčenie o psychickej spôsobilosti tak, ako to vyžaduje uvedený predpis. Zároveň žalobcu upozornil, že nesplnenie psychickej spôsobilosti je výpovedným dôvodom v súlade s § 63 ods. 1 písm. d) bod 1 a 3 Zákonníka práce. Výbor ZO IOZ č. 2 pri DPMK, a.s. Košice žalovanému 2. januára 2011 oznámil, že sa oboznámil s opakovanou žiadosťou o predchádzajúci súhlas k skončeniu pracovného pomeru z 21. decembra 2010 pre žalobcu, aj s podnikovou smernicou a dospel k záveru, že aj v tomto prípade sa nejedná o skutočný dôvod výpovede a vyjadril svoj nesúhlas so skončením pracovného pomeru so žalobcom. Dňa 3. januára 2011 bola žalobcovi doručená výpoveď z pracovného pomeru v zmysle § 63 ods. 1 písm. d) body 1 a 3 Zákonníka práce, t.j. z dôvodu, že nespĺňa predpoklady ustanovené právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce a tiež bez zavinenia žalovaného požiadavky na riadny výkon dohodnutej práce určené zamestnávateľom vo vnútornom predpise. Vo výpovedi ďalej žalobca poukázal na skutočnosť, že na možnosť výpovede bol žalobca upozornený upozorňujúcimi listami z 23. júla 2010, 21. októbra 2010, 25. októbra 2010 a 26. októbra 2010.
Z pripojeného spisu tamojšieho súdu sp. zn. 13C 7/2011 súd prvého stupňa zistil, že žalobca žiadal, aby súd určil, že upozorňujúce listy z 26. októbra 2010, č. 878/URD/2010 a z 26. októbra 2010 č. 872/ URD/2010, dané mu žalovaným, sú neplatné. Súd žalobný návrh zamietol.
Súd prvého stupňa poukázal na ustanovenia § 61 ods. 2, § 63 ods. 1 písm. d) bod 1 a 3, ako aj § 240 ods. 8 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce (ďalej len „Zákonník práce") a uzavrel, že výpoveď z 3. januára 2011 daná žalovaným žalobcovi je neplatná. Rozhodol tak z dôvodu, že žalobca pôsobil u žalovaného ako predseda odborovej organizácie vodičov MHD a žalovaný dal žalobcovi výpoveď napriek tomu, že zástupcovia zamestnancov v zmysle § 240 ods. 8 Zákonníka práce súhlas s výpoveďou neudelili. V dôsledku toho nebola výpoveď daná v súlade so zákonom, a preto je neplatná.
Čo sa týka časti žaloby o určenie, že upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny, a to upozorňujúci list z 21. októbra 2010 č. 859/URD/2010 a z 21. októbra 2010 č. 860/URD/2010, dané žalovaným žalobcovi sú neplatné, súd žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca v konaní naliehavý právny záujem na požadovanom určení nepreukázal. Súd mal zato, že prípadným určením upozorňujúcich listov za neplatné by sa na právnom postavení žalobcu nič nezmenilo. Súd nemal za preukázané, že upozorňujúce listy boli dôvodom výpovede z pracovného pomeru, ktorý žalovaný dal žalobcovi a pokiaľ by aj boli, súd rozhodol o neplatnosti výpovede samostatným výrokom.
Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, odôvodniac ho odvolacím dôvodom podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. Žalobca navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá a aby mu v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie.
Odvolateľ bol toho názoru, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Podľa názoru žalobcu určením neplatnosti predmetných upozornení by sa jednoznačne potvrdilo, že má právo na pracovisku ako zamestnanec odoprieť podpísať niečo, či vyjadriť sa k niečomu, čo považuje za rozpor so zákonom, či dobrými mravmi, tak ako to umožňuje § 47 Zákonníka práce bez toho, aby bol upodozrievaný z inej činnosti a sankcionovaný. Spornosť jeho práva a neistoty v pracovnom vzťahu vidí v tom, že pokiaľ chce využiť svoje právo v zmysle § 47 ods. 3 písm. a) Zákonníka práce, konal ako zamestnanec a bol postihnutý predmetným upozorňujúcim listom. Pritom nikoho v kolektíve nepoburoval, nenabádal, iba ak sa ho kolegovia pýtali na názor, tak ho vyjadril. Preto nezdieľa názor súdu, že vo veci nemá naliehavý právny záujem. Zároveň poukázal na výsledky konania pred Okresným súdom Košice II vo veci sp.zn. 22C/7/2011 a sp.zn. 28C/289/03, kde boli ním uvádzané dôvody uznané. Súd pritom neuviedol, ako sa môže pracovník brániť voči upozorňujúcim listom, ktoré majú veľmi vážny dopad na zamestnanca, ale tento sa nápravy môže veľmi ťažko vďaka subjektívnemu výkladu § 80 písm. b), c) O.s.p. dopracovať.
Ďalej v odvolaní poukazuje žalobca na to, že pracovník pri rozviazaní pracovného pomeru má právo na vydanie pracovného posudku. Je pravda, že aj vtedy môže žalovať zamestnávateľa o nepravdivé údaje v posudku, ale to už bude neskoro, lebo novému zamestnávateľovi nemôže dať čistý pracovný posudok. Kým by dosiahol očistenie súdnou cestou, prišiel by o možnosť zamestnať sa u nového
zamestnávateľa. Preto naliehavosť vidí v tom, aby v danom čase, dané upozornenie, kým ešte k jeho obsahu sa má kto vyjadriť, kto si pamätá, požiadal súd o preskúmanie pravdivosti ich obsahu a v prípade ich opodstatnenosti zabezpečil ich zrušenie.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie aj žalovaný, ktorý svoje odvolanie zdôvodnil podľa § 205 ods. 2 písm. a), d), f) O.s.p. a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo vyhovujúcej časti zmenil a návrh žalobcu na určenie, že výpoveď z 03. januára 2011 daná žalovaným žalobcovi je neplatná, zamietol, alebo aby v uvedenej časti rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V odvolaní uviedol, že výpoveď daná žalovaným žalobcovi spĺňa všetky formálne a obsahové náležitosti podľa § 61 a nasl. Zákonníka práce, t.j. má písomnú formu, bola žalobcovi riadne doručená a výpovedný dôvod bol vo výpovedi skutkovo, a s odvolaním sa na príslušné ustanovenie Zákonníka práce, jasne vymedzený tak, že ho nebolo možné zameniť s iným výpovedným dôvodom. Súd prvého stupňa rozhodol o neplatnosti výpovede s odkazom na znenie § 240 ods. 8 Zákonníka práce, nakoľko žalovaný dal žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru napriek tomu, že zástupcovia zamestnancov predchádzajúci súhlas s výpoveďou neudelili. Je nesporné, že súhlas s výpoveďou daný nebol, žalovaný však namieta skutočnosť, že súd sa vôbec nezaoberal znením § 240 ods. 9 Zákonníka práce, v zmysle ktorého, ak sú ostatné podmienky výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru splnené a súd v spore podľa § 77 zistí, že od zamestnávateľa nemôže spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, je výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru platné. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že pri rozhodnutí o otázke existencie dôvodu výpovede a tým aj splnenia podmienok na platnosť výpovede, napriek neudelenému súhlasu, podľa § 240 ods. 9 Zákonníka práce súd prvého stupňa nezohľadnil, pričom výsledky dokazovania podľa názoru žalovaného jasne preukazujú, že od žalovaného ako zamestnávateľa nemožno z dôvodu uvedeného vo výpovedi spravodlivo požadovať, aby žalobcu ako zamestnanca ďalej zamestnával.
Žalovaný podal vyjadrenie k odvolaniu žalobcu, v ktorom navrhol, aby odvolací súd rozsudok vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, potvrdil ako vecne správny. Na zdôvodnenie vyjadrenia uviedol, že žalobca v odvolaní nijako relevantne právne nezdôvodnil existenciu naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti upozorňujúcich listov. Žalobca v odvolaní vyjadril výlučne svoj subjektívny a ničím nepodložený názor.
Odvolací súd prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu 30. mája 2014 v súlade s § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 O.s.p.. Po prejednaní odvolania proti rozsudku v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a), d) a f) O.s.p., odvolací súd rozsudok v časti ako vecne správny potvrdil a v časti zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Z obsahu odvolaní žalobcu a žalovaného vyplýva, že podané odvolanie odôvodnili podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p., t.j., že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 [§ 221 ods. 1 písm. h), že súd nesprávne vec právne posúdil, tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav], ako aj tým, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, t.j. odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.
Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. sa týka skutkových zistení, na základe ktorých súd posúdil vec po právnej stránke a ktoré sú nesprávne v tom zmysle, že nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 až § 135 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré sú založené na chybnom hodnotení dôkazov.
Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. spočíva v tom, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak
súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil správny predpis, ale nesprávne ho interpretoval.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.) je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil na správne zistený skutkový stav nesprávny právny predpis, alebo síce aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil, príp. vtedy, ak z preukázaných skutočností vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov.
Po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené, avšak odvolanie žalovaného je dôvodné. Súd prvého stupňa nevzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyplynuli z tvrdení účastníkov a vykonané dôkazy nevyhodnotil úplne a správne podľa zásad vyplývajúcich z § 132 a nasledujúcich O.s.p. vo vzťahu k uplatneným nárokom, ktoré ani neposúdil podľa všetkých relevantných ustanovení právnych predpisov.
Podľa ustanovenia § 240 ods. 8 zákona č. 311/2001 Z.z. (ďalej len „Zákonník práce“) zamestnávateľ môže dať členovi príslušného odborového orgánu, členovi zamestnaneckej rady alebo zamestnaneckému dôverníkovi výpoveď alebo s nimi okamžite skončiť pracovný pomer len s predchádzajúcim súhlasom týchto zástupcov zamestnancov. Za predchádzajúci súhlas sa považuje aj, ak zástupcovia zamestnancov písomne neodmietli udeliť zamestnávateľovi súhlas do 15 dní odo dňa, keď o to zamestnávateľ požiadal. Zamestnávateľ môže použiť predchádzajúci súhlas len v lehote dvoch mesiacov od jeho udelenia.
Podľa odseku 9 citovaného zákonného ustanovenia, platného a účinného v čase dania výpovede, ak zástupcovia zamestnancov odmietli udeliť súhlas podľa odseku 8, je výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa z tohto dôvodu neplatné; ak sú ostatné podmienky výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru splnené a súd v spore podľa § 77 zistí, že od zamestnávateľa nemôže spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, je výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru platné.
S účinnosťou novely Zákonníka práce od 1. septembra 2007 sa spresnilo znenie citovaného ustanovenia, podľa ktorého zamestnávateľ môže dať členovi príslušného odborového orgánu, členovi zamestnaneckej rady alebo zamestnaneckému dôverníkovi výpoveď alebo s nimi okamžite skončiť pracovný pomer len s predchádzajúcim súhlasom týchto zástupcov zamestnancov. Ak príslušný zástupca zamestnancov odmietne udeliť súhlas, výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru je z tohto dôvodu neplatné (§ 17 ods. 2). Zákon pripúšťa možnosť nahradiť nedostatok predchádzajúceho súhlasu zástupcov zamestnancov s výpoveďou alebo okamžitým skončením pracovného pomeru rozhodnutím súdu. Táto možnosť prichádza do úvahy vtedy, ak zástupcovia zamestnancov odmietli udeliť súhlas a ak sú ostatné podmienky uvedených zrušovacích prejavov splnené a súd v spore o určenie ich neplatnosti zistí, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. V takomto prípade je výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru platné.
Súd prvého stupňa vyhovel žalobe žalobcu v jeho nároku na určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, ale vôbec neskúmal opodstatnenosť žaloby z hľadísk uvedených v ustanovení § 240 ods. 9 Zákonníka práce.
Vzhľadom na vyššie uvedené je preto dôvodná odvolacia námietka žalovaného, v zmysle ktorej súd prvého stupňa pri rozhodnutí o otázke existencie dôvodu výpovede, a tým aj splnenia podmienok na platnosť výpovede, napriek neudelenému súhlasu, neskúmal existenciu podmienok podľa § 240 ods. 9 Zákonníka práce, t.j. či od žalovaného ako zamestnávateľa možno z dôvodu uvedeného vo výpovedi spravodlivo požadovať, aby žalobcu ako zamestnanca ďalej zamestnával. Z uvedeného dôvodu musel odvolací súd zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým žalobe vyhovel a určil, že výpoveď z 3. januára 2011 daná žalovaným žalobcovi, je neplatná, a v rozsahu zrušenia mu vec vrátiť na ďalšie konanie.
Na druhej strane, súd prvého stupňa správne rozhodol, pokiaľ napadnutým rozsudkom zamietol žalobu o určenie neplatnosti upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny z 21. októbra 2010, č. 859/URD/2010 a z 21. októbra 2010 č. 860/URD/2010, a to z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení.
Podľa názoru odvolacieho súdu (zhodne s názorom Krajského súdu v Košiciach vysloveným v obdobnej veci žalobcu v rozsudku z 27. novembra 2013, sp.zn. 11Co/226/2012-341) upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny je právnym úkonom (jednostranným) v zmysle definície vymedzenej v § 39 Občianskeho zákonníka (Zákonník práce z dôvodu subsidiárnej pôsobnosti Občianskeho zákonníka vo vzťahu k 1. časti Zákonníka práce nevymedzuje pojem právny úkon), podľa ktorej právnym úkonom je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom vôle spájajú. Uvedená legálna definícia právneho úkonu umožňuje za právny úkon považovať napr. aj pokyny alebo upozornenia zamestnávateľa, ktoré spôsobujú právne následky. Právny význam širšieho ponímania právneho úkonu spočíva, okrem iného, v tom, že najmä protiprávne pokyny zo strany zamestnávateľa sa dajú posudzovať ako neplatné právne úkony. Voči takýmto protiprávnym pokynom sa môže zamestnanec brániť na súde a žiadať vyslovenie ich neplatnosti (k uvedenému pozri Zákonník práce, Komentár, Prof. JUDr. Helena Barancová, DrSc., 5. vydanie, 2007, s. 226 - 227, komentár k ust. § 15 ZP).
Z uvedeného vyplýva, že naliehavý právny záujem sa viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu; záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu predpokladá teda posúdenie, či podaná určovacia žaloba je procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie.
Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/112/2004).
Úspešnosť podanej určovacej žaloby aj v posudzovanej veci závisela predovšetkým od posúdenia, či žalobca má na požadovanom určení naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c) O.s.p. Skutočnosti, ktorými žalobca odôvodňoval naliehavý právny záujem na určení neplatnosti upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny z 21. októbra 2010, č. 859/URD/2010 a z 21. októbra 2010 č. 860/URD/2010 daného mu žalovaným (jednoznačne by sa potvrdilo, že má právo na pracovisku ako zamestnanec odoprieť podpísať niečo, či vyjadriť sa k niečomu, čo považuje za rozpor so zákonom, či dobrými mravmi, tak ako to umožňuje § 47 Zákonníka práce bez toho, aby bol upodozrievaný z inej činnosti a sankcionovaný), aj podľa názoru odvolacieho súdu neumožňujú záver o preukázaní naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. Rozhodnutím o určovacej žalobe v danom prípade sa neodstráni neistota v právnom postavení žalobcu, rozhodnutie o nej nerieši celý obsah sporného právneho vzťahu medzi účastníkmi a nezmení právne postavenie žalobcu v pracovno-právnom vzťahu so žalovaným. Žalobca sa ochrany svojich práv môže s úspechom domáhať (a aj sa domáha) proti žalovanému žalobou na určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, popri ktorej žaloba o určenie neplatnosti upozornenia, nemôže obstáť, vedie len k zbytočnému nárastu súdnych sporov a nemá žiadny význam. Okrem toho otázka, či predmetné upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny sú platnými právnymi úkonom, prípadne či nimi vytýkané porušenie pracovnej disciplíny žalobcom je dôvodné alebo nedôvodné (odhliadnuc od toho, že iba samotná nedôvodnosť vytýkaného porušenia pracovnej disciplíny nezakladá dôvod neplatnosti upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny podľa žiadneho právneho predpisu), má povahu predbežnej otázky vo vzťahu k existencii alebo neexistencii práva alebo právneho vzťahu - výpovede z pracovného pomeru, ktorá môže a má byť posúdená aj bez rozhodnutia o nej určovacím výrokom v tomto konaní vedenom na základe žaloby o neplatnosť výpovede.
So zreteľom na uvedené, žalobca v odvolaní nedôvodne vytýka súdu prvého stupňa nesprávne právne posúdenie otázky naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, a odvolanie žalobcu preto nie je opodstatnené ani z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.
Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok vo výroku, ktorým súd prvého stupňa zamietol žalobu o určenie, že upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny upozorňujúcimi listami z 21. októbra 2010, č. 859/URD/2010 a z 21. októbra 2010 č. 860/URD/2010, dané žalovaným žalobcovi sú neplatné, ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. a vo výroku, ktorým určil, že výpoveď z pracovného pomeru z 3. januára 2011 daná žalovaným žalobcovi, je neplatná, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v súlade s ustanovením § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušil a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na samostatné konanie v súlade s ustanovením § 221 ods. 2 O.s.p.
O trovách konania súd prvého stupňa nerozhodoval, preto o nich nerozhodoval ani odvolací súd. Preto súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolanie nie je prípustné.