Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_5To-56-2012.pdf
PDF · 107.04 KB
Case nature
Area
Subarea
5To/56/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Františka Mozner a sudcov Petra Reváka a JUDr. Evy Rešatkovej na verejnom zasadnutí konanom 3. júna 2014 v Prešove takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods. 1 písm. b), d) Tr. poriadku na podklade odvolania obž. H. D. zrušuje rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou v celom rozsahu.
Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku
obž. H. D., nar. XX. K. XXXX vo T. Q. W., trvale bytom sídl. S. XXX/X, T. Q. W., prechodne bytom F. č. XXX/X, T. Q. W., zamestnanec firmy Bukocel, a. s. F.,
uznáva vinným, že
v presne nezistenom čase asi od septembra 2008 do 15. septembra 2009 vo T. Q. W. v byte na X. poschodí bytového domu na sídlisku S. č. XXX/X počas vzájomných, postupne sa stupňujúcich hádok s manželkou J. D., nar. XX. H. XXXX, tejto, ale aj ich mal. dcére M. D., nar. X. D. XXXX, prevažne pod vplyvom alkoholu vulgárne nadával, vyhrážal sa im bitkou a ublížením na zdraví, napr. polámaním nôh a rúk, pričom v presne nezistených dňoch manželku aj fyzicky napadol bez toho, aby jej spôsobil zranenie vyžadujúce si jej práceneschopnosť a 15. septembra 2009 v čase asi o 20:30 hod. počas vzájomnej hádky manželku J. D. napadol tak, že ju pri vzájomnom zápase hodil na posteľ, kde táto narazila hlavou na nočný stolík, vytáčal jej prsty oboch rúk a keď mu ich maloletá dcéra chcela v ďalšom konaní zabrániť, sotil ju do skrine, čím takto pošk. J. D. spôsobil otras mozgu I. stupňa, povrchovú tržnú ranu v temennozáhlavnej oblasti vpravo veľmi malých rozmerov a podvrtnutie I. záprstnočlánkových kĺbov oboch rúk ľahkého stupňa s dobou liečenia desať dní, pošk. mal. M. D. spôsobil pomliaždenie palca pravej ruky a pohmoždenie hlavy, krku a chrbta nevyžadujúce si práceneschopnosť a vzhľadom na jeho predchádzajúce agresívne správanie vyvolal u oboch poškodených strach,
teda
- inému sa vyhrážal ťažkou ujmou na zdraví takým spôsobom, že to mohlo vzbudiť dôvodnú obavu a čin spáchal na chránenej osobe - blízkej osobe,
- inému úmyselne ublížil na zdraví a čin spáchal na chránenej osobe - blízkej osobe,
čím spáchal
pokračovací prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zákona v spojení s § 139 ods. 1 písm. c) Tr. zákona v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zákona v spojení s § 139 ods. 1 písm. c) Tr. zákona a
za to mu ukladá
podľa § 156 ods. 2 Tr. zákona v spojení s § 38 ods. 3 Tr. zákona prihliadajúc na § 36 písm. j) Tr. zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 15 (pätnásť) mesiacov.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odkladá.
Podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona určuje skúšobnú dobu na 20 (dvadsať) mesiacov.
Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku obžalovanému ukladá povinnosť nahradiť pošk. J. D., nar. XX. H. XXXX vo T. Q. W., trvale bytom T. G. W., Y. S. č. XXX/X, škodu vo výške XXX,- eur.
Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku poškodených Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, .a.s. so sídlom v Bratislave, Mamateyova 17, IČO 35937874, a Sociálnu poisťovňu, pobočka Vranov nad Topľou so sídlom Rázusová 128, Vranov nad Topľou, IČO 30807484, odkazuje s nárokmi na náhradu škody na občianske súdne konanie.
odôvodnenie:
Okresný sú Vranov nad Topľou rozsudkom z 30. júla 2012, sp. zn. 12T/35/2010 uznal obž. H. D. vinným zo zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a), d) Tr. zákona v spojení s § 138 písm. b) Tr. zákona, ktorý mal spáchať tak, že v presne nezistenej dobe, minimálne od roku 2006 do 15. septembra 2009 vo W. W. na Y. S. č. XXX/X v ich byte na X. poschodí, v prevažnej miere pod vplyvom alkoholu, fyzicky napádal svoju manželku J. D., nar. XX. H. XXXX, a svoju mal. dcéru M. D., nar. X. D. XXXX, a to tým spôsobom, že ich bil rukami po tvári a hlave, ťahal ich za vlasy, sácal o nábytok, kopal do nôh a svojej manželke vytáčal zápästia oboch rúk, škrtil ju, pričom obom vulgárne nadával, ponižoval ich a vyhrážal sa ublížením na zdraví a zabitím a dňa 15. septembra 2009 okolo 20:30 hod. po predchádzajúcom slovnom nedorozumení nezisteným predmetom udrel J. D. do hlavy, hodil ju na posteľ, kde ju škrtil, vytáčal zápästia oboch rúk, v čom mu chcela zabrániť ich dcéra mal. M. D., ktorú sotil o skriňu a pokračoval v škrtení svojej manželky J. D., čím poškodenej J. D. spôsobil otras mozgu I. stupňa, povrchovú tržnú ranu v temennozáhlavnej oblasti vpravo veľmi malých rozmerov a podvrtnutie I. záprstnočlánkových kĺbov oboch rúk ľahkého stupňa s dobou liečenia desať až štrnásť dní a pri fyzickom napádaní a vulgárnych nadávkach u oboch poškodených spôsobil posttraumatickú stresovú poruchu s dobou liečenia v prípade pošk. J. D. v trvaní najmenej jeden rok a v prípade mal. M. D. v trvaní najmenej tri mesiace.
Za to mu okresný súd uložil podľa § 208 ods. 2 Tr. zákona v spojení s § 38 ods. 3 Tr. zákona pri zistení prevahy poľahčujúcich okolností podľa § 36 písm. j) Tr. zákona a neexistencii priťažujúcich okolností podľa § 37 Tr. zákona trest odňatia slobody vo výmere sedem rokov, na výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Zároveň mu podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku uložil povinnosť nahradiť pošk. J. D. škodu vo výške 723,- eur, Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a. s. škodu vo výške 1.301,06 eura a Sociálnej poisťovni škodu vo výške 323,30 eura.
Ihneď po vyhlásení tohto rozsudku podal proti nemu obž. H. D. odvolanie. V dodatočne predložených dôvodoch predovšetkým namieta, že okresný súd sa dôsledne neriadil právnym názorom vysloveným v uznesení Krajského súdu v Prešove zo 7. marca 2011, č. k. 5To/49/2010-629, ktorým bol zrušený jeho predchádzajúci rozsudok. Zároveň tvrdí, že súd prvého stupňa hodnotil vykonané dôkazy opäť veľmi jednostranne až zaujato, zásadne proti nemu. Poukázal pritom na zistenia konzultanta pribratého pri spracovaní znaleckého posudku z odvetvia psychiatrie, ktorý si nechal vyhotoviť on, podľa ktorých nie je agresorom. Okresný súd sa podľa neho náležite nevysporiadal so zmenou v záveroch posudku znalcov MUDr. T. a MUDr. T., pokiaľ ide o jeho závislosť na alkohole, ktorí oproti pôvodnému posudku pripustili, že u neho ide o II. vývojové štádium abusu alkoholu bez prejavov telesnej závislosti. Ďalej namieta hodnotenie výpovede svedkyne Mgr. D. K., ktorá uviedla, že si na maloletej nikdy nevšimla modriny, v kolektíve chcela byť stredobodom pozornosti a bola úprimná. V tejto súvislosti poukazuje na to, že súd odmietol vykonať nimi navrhnutý dôkaz výsluchom ošetrujúcej lekárky maloletej. Za ťažko predstaviteľné označil odvolateľ to, aby znalci MUDr. X., MUDr. P. a MUDr. U. zmenili svoje stanoviská k znaleckým posudkom, ktoré pôvodne podali, iba na základe výpovedí poškodených, bez objektívne zisteného skutkového stavu. Tvrdí, že jednoducho zotrvali na svojich zisteniach aj teraz, hoci sa skutkový stav zmenil. Ďalej namieta, že okresný súd veľmi negatívne v jeho neprospech hodnotí skutočnosť, že hospodáril s peniazmi, čo je podľa neho vec dohody v rodine. S poukazom na znenie § 208 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a), d) Tr. zákona ďalej tvrdí, že svedkovia - bezprostrední susedia - nepotvrdili nič, čo by nasvedčovalo týraniu. Obyčajná manželská hádka nemôže byť podľa neho zločinom týrania. Napokon namieta hodnotenie výpovedí pošk. J. D., ktorú považuje za nevierohodnú, svedkov S. Z., jeho rodičov a znaleckých posudkov a uzatvára, že vykonanými dôkazmi nebol ani v jednom prípade, vyjmúc skutok z 15. septembra 2009, zistený žiaden iný prípad jeho fyzického útoku voči poškodeným. Domáha sa preto uplatnenia zásady v pochybnostiach v prospech obžalovaného a žiada, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na nové konanie a rozhodnutie. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu alternatívne navrhol zmeniť napadnutý rozsudok a vec postúpiť na priestupok, resp. ho uznať vinným z miernejšieho trestného činu a uložiť mu primeraný trest.
Krajský súd v Prešove ako odvolací súd na podklade uvedeného, riadne, včas a oprávnenou osobou podaného odvolania, preskúmal v súlade s § 317 ods. 1 Tr. poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo.
Po takto vykonanom prieskume a po doplnení konania dôkazmi nevyhnutnými na to, aby mohol o odvolaní rozhodnúť, dospel k záveru, že odvolanie obž. H. D. je dôvodné, pretože okresný súd sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo napokon viedlo k tomu, že napadnutým rozsudkom bolo porušené ustanovenie Trestného zákona.
Úvodom treba k veci uviesť, že okresný súd vykonal dokazovanie v zásade v rozsahu nevyhnutnom pre jeho rozhodnutie a v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne zrekapituloval obsah jednotlivých vykonaných dôkazov. Krajský súd ich už preto nepovažuje za potrebné vo svojom rozhodnutí opakovať a v ďalšej časti na niektoré z nich iba odkáže.
Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd prvého stupňa oprel svoje rozhodnutie predovšetkým o výpovede poškodených J. D. a M. D.. Pri ich hodnotení však nevenoval náležitú pozornosť tomu, že ich výpovede, pokiaľ ide o dobu páchania, frekvenciu a intenzitu najmä fyzických útokov obžalovaného voči nim, nepotvrdil žiaden ďalší svedok, okrem najbližších príbuzných pošk. J. D., ktorí však neboli v čase skutku s poškodenými v kontakte a v ich prípade ide iba o svedectvo z počutia.
V tejto súvislosti poukazuje krajský súd na to, že žiaden zo susedov, a to ani z tých, o ktorých pošk. J. D. tvrdila, že sa im na útoky poškodeného sťažovala a ukazovala im modriny na tele, nepotvrdil, aby pravidelne už od roku 2006 takmer každý deň bolo z bytu obžalovaného a poškodenej počuť hádky, krik, resp. hluk svedčiaci o bitke, prípadne o rozbíjaní nábytku, ako to tvrdí pošk. J. D.. Nemožno pritom prehliadnuť, že hoci u pošk. J. D. nebolo zistené zvýšené L-skóre, o jej tendencii zveličovať konanie obžalovaného svedčí, okrem prípadov, keď sama uviedla, že si v minulosti pred svedkami vymýšľala,
aj jej tvrdenie, že ju obžalovaný mal pri útoku 15. septembra 2009 škrtiť a mal jej pritisnúť koleno na hrudník, avšak pri následnom vyšetrení neboli na jej tele objektívne zistené žiadne poranenia, ktoré by takémuto fyzickému útoku nasvedčovali. Z tohto pohľadu je podľa krajského súdu významnou i snaha poškodenej pripísať útoku z 15. septembra 2009 aj jej následné zdravotné problémy, ktoré s ním ale neboli v príčinnej súvislosti, a tiež jej rozdielne vyjadrenia pri psychologickom a psychiatrickom vyšetrení (kým pred psychologičkou uviedla, že posledný rok sa s obžalovaným intímne nestýkali, pred psychiatrami tvrdila, že za posledné roky sa sexuálne stýkali cca 1-krát do mesiaca).
Na druhej strane ale za pravdivú nemožno považovať ani výpoveď obžalovaného podporovanú jeho príbuznými, ktorý síce pripustil vzájomné manželské hádky, súčasťou ktorých boli vulgárne nadávky, poprel však akékoľvek vyhrážky a fyzické útoky. Nielen zo zvukových nahrávok predložených poškodenými, ale i zo samotného priebehu posledného útoku totiž vyplýva, že v rámci hádok s manželkou používal nielen vyhrážky ublížením na zdraví (poláme nohy, ruky a pod.), ale túto aj fyzicky napadol.
Uvedené viedlo krajský súd k záveru, že pre správne ustálenie skutkového stavu sú v tejto veci rozhodujúcimi zvukové nahrávky predložené poškodenou doplnené výpoveďami na veci bližšie nezainteresovaných svedkov. Predovšetkým ide o svedkyňu Mgr. Z. D., z výpovede ktorej vyplýva, že hoci sa s pošk. J. D. stretávali možno dvakrát do týždňa, poškodená jej modriny ukazovala nie tak často, raz za tri mesiace - raz po pol roku, pričom asi tak často u nej poškodená aj prespala. Ďalej je to výpoveď svedkyne D. K. - učiteľky maloletej, ktorá si na nej nevšimla známky týrania, čo zároveň zodpovedá správe Centra špeciálno-pedagogického poradenstva, podľa ktorej sa maloletá, napriek tomu, že bola od októbra 2008 opakovane vyšetrená, o týraní zo strany otca nezmienila. Napokon sú to výpovede kolegýň pošk. J. D., ktoré zhodne uviedli, že poškodená sa začala na obžalovaného sťažovať asi rok pred septembrom 2009, a výpovede zasahujúcich policajtov, ktorí potvrdili, že pošk. M. D. mala 15. septembra 2009 z obžalovaného viditeľne strach.
Najmä na základe týchto dôkazov krajský súd skutkovo uzatvára, že počnúc septembrom 2008 došlo medzi obžalovaným a pošk. J. D. k narušeniu ich manželského spolužitia, ktoré bolo podmienené ich rozdielnymi názormi na spôsob spoločného života a na výchovu ich mal. dcéry M., čo sa prejavilo ich častými vzájomnými hádkami, pri ktorých si obaja navzájom vulgárne nadávali a ktoré zo strany obžalovaného prerástli až do vyhrážania sa ublížením na zdraví a fyzických útokov voči poškodeným a vyhrotili sa útokom, ku ktorému došlo 15. septembra 2009, pri ktorom obžalovaný spôsobil pošk. J. D. zranenie vyžadujúce si práceneschopnosť v trvaní desať dní a pošk. M. D. drobné zranenie nevyžadujúce si práceneschopnosť, pričom u oboch vyvolal strach.
Pokiaľ ide posttraumatickú stresovú poruchu, ktorú znalci zistili u oboch poškodených, poukazuje krajský súd na to, že u pošk. J. D. sa táto postupne vyvíjala už od roku 2000 (v súvislosti so smrťou jej matky) a následne bola potencovaná jej nespokojnosťou s manželstvom a dlhodobo neriešenou konfliktnou situáciu, na ktorej však mali podiel obaja, a posledný útok obžalovaného bol iba jej spúšťačom. U pošk. M. D. šlo zasa o akútnu reakciu na stres vyvolaný nielen posledným útokom obžalovaného na jej matku, ale aj hrozbou jej neskoršieho trestného stíhania (čo nemožno pripísať obžalovanému) a to na pozadí pretrvávajúcich vzájomných konfliktov rodičov. Z týchto dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že znalcami zistená posttraumatická stresová porucha nie je v príčinnej súvislosti s konaním obžalovaného.
Následne krajský súd posudzoval, či konanie obžalovaného, tak ako je toto ustálené vyššie, napĺňa znaky zločinu týrania podľa § 208 Tr. zákona.
K tomu považuje krajský súd za potrebné najprv vo všeobecnej rovine uviesť, že súčasné znenie skutkovej podstaty trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 Tr. zákona je výsledkom snahy prispôsobiť vnútroštátnu právnu úpravu medzinárodným štandardom tak, aby táto umožňovala účinný trestnoprávny postih aj prípadov domáceho násilia (viď. dôvodové správy k zák. č. 183/1999 Z. z., ako aj k dnes účinnému Trestnému zákonu). Preto pri posúdení, či určitý prejav domáceho násilia je týraním v trestnoprávnom zmysle, je podľa názoru odvolacieho súdu nutné
zohľadniť aj medzinárodné dokumenty tak záväznej, ako i nezáväznej povahy, ktoré sa tejto problematiky dotýkajú.
Vo vzťahu k posudzovanej veci treba poukázať najmä na Deklaráciu Spojených národov o odstránení násilia páchaného na ženách, prijatú Valným zhromaždením OSN 20. decembra 1993 (ďalej len „Deklarácia“). Podľa tejto Deklarácie násilie na ženách predstavuje akýkoľvek čin násilia, založený na rodovej nerovnosti, ktorého dôsledkom je, alebo ktorý smeruje k tomu, aby jeho dôsledkom bolo fyzické, sexuálne alebo psychické poškodenie trpiacej ženy, vrátane vyhrážania sa takýmito činmi, nátlaku alebo akéhokoľvek odňatia slobody, či už vo verejnom alebo v súkromnom živote. Násilie na ženách okrem iného zahŕňa fyzické, sexuálne a psychické násilie, ktoré sa vyskytuje v rodine, vrátane bitia, sexuálneho zneužívania dievčat členmi domácnosti, násilia súvisiaceho s venom, znásilnenia v manželstve, mrzačenia ženských genitálií a iných tradičných praktík, ktoré škodia ženám [čl. 1, čl. 2 písm. a) Deklarácie]. Štáty pritom majú všetkými dostupnými prostriedkami a bez otáľania uplatňovať politiku odstraňovania násilia na ženách a za tým účelom majú okrem iného rozširovať trestné, občianske, pracovné a administratívne postihy v rámci domácej legislatívy na potrestanie a náhradu za ujmu spôsobenú ženám, ktoré sa stali obeťami násilia [čl. 4 písm. d) Deklarácie].
Ďalej je to Odporúčanie Výboru ministrov členských štátov Rady Európy Rec(2002)5, ktoré bolo prijaté 30. apríla 2002, vrátane jeho príloh a vysvetľovacieho memoranda (ďalej len „Odporúčanie“). Podľa tohto Odporúčania sa pojem násilia na ženách má chápať ako akýkoľvek skutok násilia založený na pohlaví, ktorý má za následok alebo pravdepodobne bude mať za následok telesnú, sexuálnu alebo psychickú ujmu alebo utrpenie žien, vrátane hrozieb takých skutkov, nátlaku alebo svojvoľného zbavenia slobody, bez ohľadu na to, či sa vyskytuje vo verejnom alebo súkromnom živote. Toto násilie zahŕňa okrem iného násilie vyskytujúce sa v rodine alebo domácnosti, vrátane fyzickej a psychickej agresivity, emocionálneho a psychologického zneužívania. V intenciách tohto Odporúčania je fyzickým násilím najmä postrkovanie, vrážanie, ťahanie za vlasy, udieranie, bitie, kopanie, popálenie, hryzenie, škrtenie, bodanie, mrzačenie pohlavných orgánov, mučenie, vražda. Psychické násilie zahŕňa predovšetkým výčitky, posmech, zlomyseľné alebo potupné narážky, vyhrážanie, izoláciu, opovrhovanie, zastrašovanie, verejné urážky, pričom takéto správanie obvykle poškodzuje sebadôveru obete, najmä ak pretrváva dlho. Podľa Odporúčania by členské štáty navyše mali zavádzať, rozvíjať a v prípade potreby zlepšovať národnú politiku proti násiliu okrem iného aj úpravou trestného práva vrátane súdneho konania a to v tom smere, aby všetky formy násilia v rodine kvalifikovali ako trestný čin.
Vychádzajúc najmä z týchto medzinárodných dokumentov síce nezáväznej povahy, ktoré však bližšie objasňujú účel v posudzovanej veci aplikovanej právnej normy a z pohľadu teleologického výkladu tak poskytujú aj vnútroštátnym súdom významné interpretačné východiská, krajský súd uzatvára, že preukázané konanie obžalovaného spočívajúce v opakovaných vyhrážkach adresovaných poškodeným, ktoré boli spojené nielen s verbálnou, ale i fyzickou agresivitou, ktorá viedla k ublíženiu na zdraví poškodenej, je nepochybne prejavom domáceho násilia, ktoré bolo v konkrétnej veci výsledkom narušenia rovnováhy síl medzi obžalovaným a poškodenou pri riešení sporov plynúcich z ich konfliktného manželského spolužitia. To však ešte bez ďalšieho neznamená, že takéto konanie obžalovaného je týraním v trestnoprávnom zmysle.
K tomu odvolací súd uvádza, že aj so zreteľom na typovú závažnosť zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 Tr. zákona vyjadrenú základnou trestnou sadzbou trestu odňatia slobody (tri až osem rokov), znaky skutkovej podstaty tohto trestného činu budú napĺňať iba najzávažnejšie prípady domáceho násilia, ktoré sa vyznačujú nielen zlým zaobchádzaním s blízkou a zverenou osobou vyššieho stupňa hrubosti a bezcitnosti, ale zároveň i určitou mierou trvalosti a takou intenzitou, ktoré sú u obete objektívne spôsobilé vyvolať stav, ktorý táto pociťuje ako ťažké príkorie (primerane napr. zhodnotenie a rozhodnutie uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu pod č. 11/1984 a 20/1984, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Tz 31/2005). Takýto výklad ustanovenia § 208 Tr. zákona pritom nie je v rozpore ani s vyššie uvedenými požiadavkami medzinárodných organizácií kvalifikovať každý prejav domáceho násilia ako trestný čin, keďže útoky páchateľa voči blízkym a zvereným osobám, ktoré nenapĺňajú znak týrania, sú postihnuteľné ako iné, spravidla menej závažné trestné činy.
Spravujúc sa týmito úvahami dospel krajský súd k záveru, že konanie obžalovaného tak, ako je toto ustálené vo výroku tohto rozsudku, napĺňa znaky pokračovacieho prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zákona v spojení s § 139 ods. 1 písm. c) Tr. zákona spáchaného v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zákona v spojení s § 139 ods. 1 písm. c) Tr. zákona.
Pokiaľ ide o výrok o treste, zohľadniac zásady ukladania trestu, osobitne to, že obžalovaný doposiaľ nebol súdne trestaný, v súčasnosti už nežije v spoločnej domácnosti s poškodenými, pričom došlo k obnoveniu jeho styku s dcérou, je krajský súd toho názoru, že primeraným je trest odňatia slobody pri dolnej hranici podľa § 38 ods. 3 Tr. zákona upravenej trestnej sadzby, t. j. vo výmere pätnásť mesiacov, s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dvadsať mesiacov.
Napokon krajský súd, rovnako ako súd prvého stupňa, uložil obžalovanému nahradiť pošk. J. D. škodu vo výške 723,- eur a to z titulu bolestného.
Na rozdiel od okresného súdu však Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a. s. a Sociálnu poisťovňu odkázal s ich nárokmi na náhradu škody na občianske súdne konanie, keďže nimi uplatnená škoda zahŕňala aj zdravotnú starostlivosť, resp. vyplatené dávky nemocenského poistenia, ktoré súvisia aj s takými poruchami zdravia poškodených, ktoré neboli v príčinnej súvislosti s konaním obžalovaného.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.