Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_17C-122-2010.pdf
PDF · 140.9 KB
No categories available
Court name
Address
File mark
K2-17C/122/2010
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice II sudkyňou JUDr. Monikou Géciovou, PhD. v právnej veci navrhovateľky: B. W., nar. X.X.XXXX, bytom v W., Y. č. 4, zastúpená JUDr. Martou Šuvadovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Floriánska č. 16, proti odporcovi: Y. X., nar. XX.X.XXXX, bytom v W., C. č. 2, zastúpený JUDr. Mikulášom Buzgóom, advokátom so sídlom v Košiciach, Štúrova č. 20, v konaní o vylúčenie vecí z exekúcie takto
rozhodol:
V y l u č u j e 1 ks LCD televízny prijímač Samsung LE 32R 84B®, model: BP 32EO+DO, 4 ks sedacej súpravy, čierna kože 3+2+1+1 a 1 ks konferenčný stolík rám kovový sivý s mliečnym sklom z exekúcie vykonávanej JUDr. Dušanom Sopkom, exekútorom Exekútorského úradu Poprad, námestie Sv. Egídia 95, 058 01 Poprad, pod č. k. Ex 70/10, 35Er/532/2010 na základe poverenia Okresného súdu Košice II zo dňa 14.6.2010, pod č. 5803*102001.
Odporca je p o v i n n ý n a h r a d i ť navrhovateľke trovy konania vo výške 99,50 eur titulom zaplateného súdneho poplatku na účet navrhovateľky a 890,87 eur titulom trov právneho zastúpenia na účet právnej zástupkyne vedený v Tatra banke a.s., pob. W., č. účtu: XXXXXXXXXX/XXXX, VS: 4310, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Navrhovateľka sa návrhom doručeným tunajšiemu súdu 25.8.2010 domáhala, aby súd vylúčil 1 ks LCD televízny prijímač SAMSUNG, LE 32R 84B®, model: BP 32EO+DO, 4 ks sedacej súpravy, čierna koža 3+2+1+1 a 1 ks konferenčný stolík rám kovový sivý s mliečnym sklom z exekúcie vykonávanej JUDr. Dušanom Sopkom, exekútorom Exekútorského úradu Poprad, nám. Sv. Egídia č. 95, 058 01 Poprad, pod č. j. Ex 70/10, 35Er/532/2010 na základe poverenia Okresného súdu Košice II zo dňa 14.6.2010 pod č. 5803*102001 a zaviazal odporcu na náhradu trov konania. Návrh odôvodnila tým, že odporca ako oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie domáhal vymoženia svojej pohľadávky v sume 2.821,48 eur s príslušenstvom voči povinnému P. otcovi navrhovateľky. Exekúcia je vedená pod č. j. Ex 70/10, 35Er/532/2010. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané Okresným súdom Košice II dňa 14.6.2010 pod č. 5803*102001. Dňa 12.8.2010 vykonal súdny exekútor v byte vo výlučnom vlastníctve navrhovateľky „súpis hnuteľného majetku povinného nadobudnutého za trvania manželstva a patriaceho do BSM“, medzi ktorý majetok pojal:
- pod č. 1 - 1 ks LCD televízny prijímač SAMSUNG, LE 32R 84B®, model: BP 32EO+DO,
- pod č. 4 - 4 ks sedacia súprava, čierna koža 3+2+1+1
- pod č. 5 - 1 ks konferenčný stolík v obývacej izbe, rám kovový sivý s mliečnym sklom. Už pri súpise majetku povinného bol súdny exekútor upovedomený o tom, že predmetné hnuteľné veci nie sú majetkom povinného. Byt, do ktorého exekútor vstúpil po tom, čo začal vyvrtávať zámok na vchodových dverách, nepatrí povinnému, ale navrhovateľke, ktorá v ňom od roku 2004 žije a má ho zariadený (až na malé výnimky) vecami v jej výlučnom vlastníctve. Navrhovateľka v období od 6.7.2007 do 31.3.2009 podnikala, bola zárobkovo činná a disponovala finančnými prostriedkami, z
ktorých bola spôsobilá zakúpiť si hnuteľné veci, ktoré do súpisu vecí ako vlastníctvo povinného pojal súdny exekútor. Televízny prijímač si navrhovateľka zakúpila v decembri 2007 vo vianočnej akcii a odvtedy ho riadne a nerušene užívala. Sedaciu súpravu a konferenčný stolík darovala navrhovateľke jej stará matka, pre ktorú sa stali veci nepotrebnými. Uvedenému svedčí aj skutočnosť, že v januári 2010 sa nešťastnou náhodou rozbilo sklo na konferenčnom stolíku a navrhovateľka zadala zákazku na výrobu a zabezpečenie náhradného skla.
Odporca vo svojom vyjadrení k návrhu dňa 26.11.2010 uviedol, že vzhľadom k tomu, že dňa 12.8.2010 bol z núteného výkonu exekúcie vyhotovený záznam, na ktorom výkone bol prítomný Mgr. J. - exekútorský koncipient, zástupkyňa MÚ MČ Košice IV JUDr. P., pred ktorými boli robené prednesy účastníkmi exekučného konania, ako aj ďalšími osobami, ktoré sú rozporné s tvrdeniami v návrhu, považuje návrh na vylúčenie vecí z exekúcie v rozsahu špecifikácie za účelový. Navrhovateľka po ukončení strednej školy po určitom čase začala podnikať. Nepreukázala výšku svojho príjmu do začatia podnikania v predmete činnosti, ktorý bol poplatný predmetu činnosti jej otca - v exekučnom konaní ako povinného, resp. v súčasnosti zhruba v predmete podnikania, ako podniká jej matka - manželka povinného v exekučnom konaní. Navrhovateľka tiež nepreukázala hodnoverným dokladom bilancovanie svojej podnikateľskej činnosti za relevantné obdobie tak, ako robila daňové priznanie voči správcovi dane. Darovanie sedacej súpravy starou matkou navrhovateľky je účelovým tvrdením, keď v inom konaní (sp. zn. 19C 336/2003 OS KE II) bola preukazovaná iná skutočnosť, než majetková mohúcnosť takéhoto starého rodiča, keď práve z opačného dôvodu mal byť tejto svedkyni darovaný rodičmi navrhovateľky starý televízor. V každom prípade v čase núteného výkonu takéto skutočnosti tvrdené nikým neboli. Odporca, v zmysle záznamu o výkone exekúcie, poukázal na ochotu matky navrhovateľky pristúpiť k splácaniu exekučnej povinnosti. O vývoji a účelovosti obrany navrhovateľky v čase núteného výkonu a v zmysle podaného návrhu svedčí aj skutočnosť uvádzaná vo vzťahu k notebooku - v čase výkonu si k tejto veci robila nárok navrhovateľka, pričom v súčasnosti je predmetom žaloby o vylúčenie z exekúcie, ktorú podala manželka povinného, matka navrhovateľky. Vzhľadom na uvedené považoval odporca návrh za nedôvodný, žiadal ho zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania. Okresný súd Košice II rozsudkom sp. zn. 17C/122/2010-100 zo dňa 19.10.2011 návrh zamietol a zaviazal navrhovateľku nahradiť odporcovi trovy konanie.
Na odvolanie navrhovateľky Krajský súd uznesením sp. zn. 2Co/375/2011-119 zo dňa 13.2.2013 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení zrušujúceho uznesenia uviedol, že konštatovanie súdu prvého stupňa spočívajúce v tom, že dôkazná povinnosť je v tomto prípade na strane navrhovateľky, nepovažuje za správne, pričom vychádza z toho, že exekútor, ktorý vykonal súpis majetku povinného, ktorým je otec navrhovateľky, tento nevykonával v jeho byte, ale v byte, ktorý je vo vlastníctve navrhovateľky. Podľa odvolacieho súdu preto za tohto stavu nemohol vykonávať súpis, ako keby išlo o veci otca navrhovateľky bez toho, aby bolo jednoznačne zjavné, že ide o veci vo vlastníctve tohto povinného. Odvolací súd vychádzal z toho, že odporca ako oprávnený nevykonal po darovaní nehnuteľnosti, prípadne aj hnuteľných vecí úkony, ktoré umožňuje Občiansky zákonník. Nedovolaním sa neúčinnosti právnych úkonov vo vzťahu k nemu, nemôže byť podľa odvolacieho súdu v byte iného ako povinného, vykonávaný súpis vecí, ako keby boli vlastníctvom povinného. Preto podľa názoru odvolacieho súdu je dôkazná povinnosť v tomto prípade na strane odporcu a on by mal preukázať, že konkrétne veci, ktorých vyňatia z exekúcie sa navrhovateľka domáha, nie sú v jej vlastníctve. Za tohto stavu je dôkazná povinnosť na strane odporcu. Preto podľa odvolacieho súdu, súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, a preto nevykonal k tomu zodpovedajúce dokazovanie. Dôkaz o opaku v tomto prípade zaťažuje odporcu a je na ňom, aby jednoznačne a nad akúkoľvek pochybnosť svoje tvrdenia o vlastníctve vecí povinným (otcom navrhovateľky) preukázal. Predpoklad alebo pravdepodobnosť v tomto prípade nepostačuje.
Súd vykonal vo veci dokazovanie výsluchom navrhovateľky, odporcu, prednesmi právnych zástupcov účastníkov konania, výsluchom svedkov, oboznámením sa s pripojeným spisom Okresného súdu Košice II sp. zn. 19C 336/2003, exekučným spisom č. EX 70/10, listinnými dôkazmi a po vrátení veci doplnil dokazovanie opätovným výsluchom svedka a navrhovateľky a zistil tento skutkový stav:
Rozsudkom Okresného súdu Košice II, č. k. 11C 184/2004 zo dňa 14.3.2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, č. k. 6Co 267/2007-128 zo dňa 13.5.2008, právoplatným dňa 24.7.2008 bol P. W. (povinný) zaviazaný zaplatiť Y. X. (ako žalobcovi) sumu 85.000,- Sk s úrokmi z omeškania vo výške 11,7% ročne zo sumy 150.000,- Sk od 18.10.2001 do 19.10.2001, zo sumy 100.000,- Sk od
20.10.2001 do 2.9.2002, zo sumy 90.000,- Sk od 3.9.2002 do 16.10.2002 a zo sumy 85.000,- Sk od 17.10.2002 až do zaplatenia a na náhradu trov konania. Návrhom na vykonanie exekúcie peňažnej pohľadávky vo výške 2.821,48 eur zo dňa 18.5.2010 žiadal oprávnený, Y. X. (v tomto konaní odporca) o vykonanie exekúcie súdnym exekútorom z dôvodu, že povinný (P. W.) si nesplnil svoju povinnosť v zmysle rozsudku Krajského súdu v Košiciach, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 24.7.2008 a vykonateľnosť dňa 9.12.2008. Na základe poverenia č. 5802*102001 zo dňa 14.6.2010 vydaného Okresným súdom Košice II upovedomil súdny exekútor JUDr. Dušan Sopko povinného o začatí a spôsobe vykonania exekúcie upovedomením zo dňa 23.6.2010. Dňa 12.8.2010 sa uskutočnil nútený výkon exekúcie v mieste bydliska povinného P. W.. Výkonu sa okrem exekútora zúčastnili dvaja príslušníci OO PZ Košice - Západ, exekútorský koncipient a zástupkyňa MÚ MČ Košice - Západ. Zo záznamu o výkone exekúcie spísaného dňa 12.8.2010 exekútorským koncipientom vyplynulo, že exekútor po vstupe do bytu povinného, trikrát povinného vyzval, aby si splnil uloženú povinnosť a zaplatil peňažný nárok tak, ako je uvedený v exekučných tituloch. Keďže povinný odmietol zaplatiť, exekútor vyhlásil súpis hnuteľného majetku, ktorý spísal a označil pečaťami. Povinný s dcérou (navrhovateľkou v tomto konaní) vyhlásili, že všetok hnuteľný majetok v byte je vo vlastníctve dcéry, čo ale nepreukázali žiadnymi relevantnými listinami (darovacou zmluvou, zmluvou o kúpe na splátky...). Vzhľadom k skutočnosti, že povinný spolu s manželkou darovali dcére predmetný byt v roku 2004 a k veku ich dcéry je minimálny predpoklad, aby si sama zakúpila hnuteľné veci v byte, ktoré podliehajú exekúcii. Dcéra povinného zároveň tvrdila, že hnuteľné veci - prenosný počítač a tlačiareň potrebuje k podnikaniu, pričom podnikateľskú činnosť ukončila v marci 2010. Na to vyhlásil exekútor zabezpečenie spísaného majetku odobratím, s čím povinný nesúhlasil. Následne manželka povinného požiadala exekútora o umožnenie splácať dlžnú sumu v splátkach po 100 eur mesačne vždy do 30 dňa v mesiaci vzhľadom k tomu, že povinný je nezamestnaný a jediným príjmom v domácnosti je jej príjem z podnikania. Uvedené tvrdenia nasvedčujú, že hnuteľný majetok v byte je vo vlastníctve tak povinného ako aj jeho manželky, nakoľko dcéra nie je schopná otcovi finančne pomôcť a rodičia musia dcéru finančne podporovať. Na základe uvedeného exekútor ponechal spísané hnuteľné veci v byte s tým, že ak nebude uhradená čo i len jedna splátka, exekútor spísané veci zabezpečí odobratím do exekučného skladu. Z upovedomenia o vykonaní súpisu hnuteľných vecí zo dňa 12.8.2010 vyplynulo, že exekútor spísal tieto hnuteľné veci: 1. - 1 ks LCD televízny prijímač SAMSUNG, LE 32R 84B®, model: BP 32EO+DO nachádzajúci sa v obývacej izbe, 2. - 1 ks Audioveža AIWA, v. č.: SOLPM85P0588 + 2 ks reproduktory AIWA nachádzajúce sa v obývacej izbe, 3. - 1 ks stojanová lampa v obývacej izbe (halogenová) sklápacia z kovu, výška cca 1,5 m, 4. - 4 ks sedacia súprava, čierna koža 3+2+1+1, 5. - 1 ks konferenčný stolík v obývacej izbe, rám kovový sivý s mliečnym sklom, 6. - 1 ks LCD monitor k osobnému počítaču PRESTIGIO P171, model: L70S, typ: L17AODO80, 7. - 1 ks notebook TOSHIBA, model: PSP SDE-012 00W SK, v. č. 19081407W. Listom zo dňa 16.8.2010 oznámil právny zástupca oprávneného (odporcu v tomto konaní), že oprávnený súhlasí s vymožením pohľadávky mesačnými splátkami podľa exekútorom dobrozdaného splátkového kalendára. Dňa 6.9.2010 exekútor vyzval povinného na riadne plnenie vymáhaného nároku v exekučnom konaní v dohodnutých mesačných splátkach po 100 eur vždy k poslednému dňu v mesiaci od augusta 2010. Dňa 26.8.2010 podal povinný na Okresný súd Košice II návrh na odklad exekúcie z dôvodu, že jeho dcéra (navrhovateľka) a manželka podali na súd návrhy na vylúčenie vecí z exekúcie. Uznesením Okresného súdu Košice II, č. k. 35Er 532/2010-24, Ex 70/2010 zo dňa 13.9.2010 súd povolil čiastočný odklad exekúcie vo vzťahu k notebooku TOSHIBA, model: PSP SDE-012 00W SK, v. č. 19081407W až do nadobudnutia právoplatnosti rozsudku o vylúčení veci z exekúcie Okresným súdom Košice II (č. k. 19C 127/2010) a vo vzťahu k 1 ks LCD televízny prijímač SAMSUNG, LE 32R 84B®, model: BP 32EO+DO, 4 ks sedacia súprava, čierna koža 3+2+1+1, 1 ks konferenčný stolík v obývacej izbe, rám kovový sivý s mliečnym sklom a to až do nadobudnutia právoplatnosti rozsudku o vylúčení vecí z exekúcie Okresným súdom Košice II, č. k. 17C 122/2010. Uvedené vyplynulo z exekučného spisu č. k. Ex 70/10.
Z výpisu LV č. XXXXX súd zistil, že navrhovateľka je výlučnou vlastníčkou bytu č. XX, na 6. poschodí bytového domu, súp. č. XXX na ul. Y. č. X v W. titulom darovacej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena V-843/2004 - II z 3.8.2004 - 1368/04.
Podľa príjmového pokladničného dokladu zo dňa 14.1.2010 mala navrhovateľka zaplatiť Sklenárstvu Jo
- MI v Košiciach sumu 44,30 eur za opravu konferenčného stolíka.
Z oznámenia Sociálnej poisťovne pob. Košice zo dňa 18.3.2011 vyplynulo, že navrhovateľka bola registrovaná v Sociálnej poisťovni, pob. Košice ako samostatne zárobkovo činná osoba v období od 1.7.2008 do 31.3.2009 a zároveň na základe zamestnávania občanov v období od 7.7.2008 do 31.3.2009 aj ako zamestnávateľka. Odvodové povinnosti na nemocenské poistenie, starobné poistenie a starobné dôchodkové sporenie, invalidné poistenie, poistenie v nezamestnanosti, úrazové poistenie, garančné poistenie a poistné do rezervného fondu solidarity splnila v súlade s predloženými mesačnými výkazmi poistného a príspevkov a s výpismi z Priznania k dani z príjmov fyzických osôb. Ku dňu vydania potvrdenia Sociálna poisťovňa neeviduje predpísané pohľadávky.
Z oznámenia Sociálnej poisťovne zo dňa 30.5.2011 súd zistil, že navrhovateľka za obdobie od 1.7.2008 do 31.3.2009, kedy bola prihlásená do sociálnej poisťovne ako SZČO, odviedla na účet Sociálnej poisťovne, pob. Košice poistné vo výške 828,31 eur.
Z potvrdenia Daňového úradu Košice II zo dňa 16.3.2011 vyplynulo, že voči daňovému subjektu B. W., ku dňu 16.3.2011 nie sú evidované nedoplatky po lehote splatnosti na daniach spravovaných Daňovým úradom Košice II.
Z potvrdenia Všeobecnej zdravotnej poisťovne zo dňa 3.5.2011 vyplynulo, že u platiteľa poistného, B. W., poisťovňa neeviduje ku dňu 3.5.2011 pohľadávku na poistnom na verejné zdravotné poistenie.
Navrhovateľka vo svojej výpovedi pred súdom uviedla, že minulý rok (2010) v lete prišiel k nej domov, do bytu v jej vlastníctve exekútor, na základe exekučného konania vedeného proti jej otcovi a spísal jej patriace hnuteľné veci a to pod č. 1 LCD televízor, pod č. 4. koženú sedaciu súpravu a pod č. 5. konferenčný stolík s kovovým rámom a mliečnym sklom. Uviedla, že už počas vysokoškolského štúdia podnikala, televízor si kúpila v roku 2007 vo vianočnej akcii, doklad o jeho kúpe už nemá, pretože uplynula záručná doba, sedaciu súpravu a konferenčný stolík jej darovala stará mama, ktorá jej darovala aj byt. Ako vlastníci bytu boli pôvodne na LV zapísaní jej rodičia a po nadobudnutí jej plnoletosti bolo vlastnícke právo k bytu prevedené na navrhovateľku, pretože tak si to želala jej stará mama. Postupne si v byte vymenila aj ostatný nábytok. Sedacia súprava je stará, asi 30 ročná. Na konferenčnom stolíku bolo nedopatrením rozbité sklo, ktorá dala ona opraviť, o čom predložila doklad. Uviedla, že je pravdou, že mala dlh v sociálnej poisťovni, k čomu došlo z jej strany nedopatrením, keď zrejme zabudla zaplatiť odvody. V súčasnosti sociálna poisťovňa neeviduje voči nej žiadne pohľadávky. V čase výkonu exekúcie bývali v jej byte aj jej rodičia
Odporca vo svojej výpovedi uviedol, že návrh navrhovateľky je účelový. Otec navrhovateľky mu dlhuje veľa peňazí, ktoré nechce vrátiť a robí všetko proti vráteniu súdom priznanej dlžnej sumy.
Svedkyňa JUDr. Y. P. vo svojej svedeckej výpovedi uviedla, že ako zamestnankyňa MČ Košice - Západ zastupovala mestskú časť ako tretia nezúčastnená osoba pri výkone exekúcie. Keď prišli k bytu povinného, exekútor zvonil na zvonček, búchal na dvere a vyzýval povinného, aby otvoril dvere. Keďže sa tak nestalo, exekútor poveril koncipienta násilným otvorením dverí. Akonáhle začal vŕtať zámok, dvere boli zvnútra otvorené, v byte bol povinný, jeho manželka a ich dcéra, či tam bol aj syn si nespomínala. Exekútor oboznámil prítomných, z akého dôvodu prišiel, odovzdal im upovedomenie o začatí exekúcie spôsobom súpisu a následným predajom hnuteľných vecí a zároveň niekoľkokrát vyzval povinného na úhradu dlžnej sumy, s čím povinný od začiatku nesúhlasil a odôvodnil to tým, že nemá dostatok finančných prostriedkov a spochybňoval aj výšku sumy. Následne došlo k slovnej potýčke medzi povinným a exekútorom. Povinný viackrát telefonoval a radil sa so svojim známym, či má prevziať toto oznámenie, ktorý mu povedal, že ho prevziať môže. Manželka povinného tiež telefonovala právnej zástupkyni. Následne vošli do bytu aj za prítomnosti príslušníkov policajného zboru. Celý čas stáli v predsieni, došlo k slovnej výmene názorov. Nakoniec po telefonáte povinný ustúpil a exekútor mohol označiť veci, ktoré by mohli byť postihnuté výkonom exekúcie. V priebehu súpisu vecí sa opakovane pýtal povinného, či nechce uhradiť dlžnú sumu a potom navrhol, že veci vezme do úschovy. Manželka povinného počas súpisu vecí odišla do kancelárie právnej zástupkyne JUDr. P., rýchlo sa však vrátila. Napokon došlo k zmene dusnej atmosféry, keď manželka povinného navrhla úhradu dlžnej sumy v splátkach. Povinný najprv nesúhlasil, neskôr so splácaním súhlasil a to najmä z dôvodu, aby veci neboli
vzaté do úschovy. Exekútor sa snažil spojiť s právnym zástupcom odporcu, keďže o tejto možnosti nemohol rozhodnúť sám, ale sa mu nedovolal. Bola tiež polemika, či veci sú vo vlastníctve povinného alebo nie, keďže vlastníčkou bytu je dcéra povinného, čo uvádzal pred označením vecí povinný. Dcéra povinného taktiež tvrdila, že veci sú v jej vlastníctve. Exekútor požadoval doklad, že označené veci sú vo vlastníctve dcéry povinného, o čom však v tom čase doklad nebol. Svedkyňa si nespomínala, či dcéra povinného (navrhovateľka) uvádzala, akým spôsobom predmetné veci nadobudla. Pokiaľ ide o počítač, ten mal slúžiť k podnikateľskej činnosti manželky povinného, preto nebol vzatý do úschovy. U ostatných vecí nebolo preukázané vlastníctvo. Exekútor teda vychádzal z toho, že byt bol len prednedávnom prevedený na dcéru povinného a preto staršie hnuteľné veci by patrili povinnému. Vec bola uzavretá napokon s tým, že v prípade, ak právny zástupca oprávneného bude súhlasiť so splácaním dlžnej sumy a nedôjde k omeškaniu s niektorou zo splátok, veci budú ponechané v byte. O tom, či k takejto dohode došlo, svedkyňa vedomosť nemala.
Svedok Mgr. J. U. vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že predmetnej exekúcie sa zúčastnil ako exekútorský koncipient. Bol poverený zabezpečením všetkých úkonov súvisiacich s vymáhaním pohľadávky. Vstup do bytu sa zabezpečoval za účelom odovzdania upovedomenia, čo má exekútor v prípade exekúcie predajom hnuteľných vecí urobiť osobne. Keď prišli k dverám povinného exekútor zvonil, klopal na dvere, dával povinnému vedieť, aby otvoril. Keďže neotváral, exekútor ho poveril vyvŕtaním zámky dverí, ktorú keď začal vyvŕtavať, dvere sa otvorili, v byte stál povinný a jeho manželka. Povinný sa začal rozčuľovať, exekútor mu vysvetlil, z akého dôvodu prišiel, poučil ho a chcel mu odovzdať poverenie, čo povinný odmietol. Nasledovala niekoľkominútová slovná výmena. Povinný na to telefonoval zrejme so svojim známym, následne chcel odísť, pričom exekútor mu vysvetlil bezdôvodné odopretie prevzatia upovedomenia. Súčasne sa riešila aj úhrada dlžnej sumy, povinný bol však arogantný, dlžnú sumu odmietal zaplatiť. Exekútor si následne vynútil vstup do bytu, ostali stáť v predsieni. Naďalej bola riešená otázka úhrady dlžnej sumy, povinný volal svojmu známemu, dal ho k telefónu aj svedkovi, ktorý mu vysvetlil dôvod, pre ktorý sú tam. Nakoniec povinný upovedomenie prevzal. Následne sa vykonal súpis hnuteľných vecí v obývačke (sedacia súprava, chromovaná lampa, televízor), v detskej izbe, z ktorej keď vyšla dcéra povinného, začala sa rozčuľovať a chcela podať trestné oznámenie. V detskej izbe bol notebook, o ktorom manželka povinného tvrdila, že ho používa na svoje podnikanie. Spísalo sa sedem vecí vrátane notebooku. Svedok ďalej uviedol, že ohľadne spísania vecí nebol žiaden problém, povinný mal však výhrady už pri ich vstupe do bytu, neprial si, aby vošli, tvrdil, že tam nemajú čo robiť, pretože byt je jeho dcéry. Keď prišla dcéra povinného, tvrdil, že všetky hnuteľné veci sú jej. Exekútor žiadal relevantné doklady o ich nadobudnutí, ostalo to však len pri tvrdeniach. Na otázku, či dcéra povinného vzniesla námietku, že veci sú výlučne v jej vlastníctve svedok uviedol, že výlučne takúto námietku nevzniesla, stretávajú sa však často s tým, že povinný je stále nemajetný. Vždy sa ale snažia o to, aby osoba, ktorá tvrdí, že je vlastníkom tej - ktorej veci preukázala, že ju má vo vlastníctve. V tomto prípade byt nadobudol do vlastníctva povinný so svojou manželkou, nemali zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo, veci neboli nové, dalo sa teda predpokladať a v zmysle ich postupu bolo preukázané, že hnuteľné veci sú vo vlastníctve povinného a jeho manželky. Keď malo dôjsť k odobratiu veci a povinný bol už veľmi nahnevaný, vstúpila do konania jeho manželka a navrhla úhradu dlžnej sumy v splátkach po 100 eur mesačne, nakoľko ona jediná je zárobkovo činná s príjmom cca 18.000,- Sk. Keďže sa nevedel dovolať právnemu zástupcovi oprávneného, predbežne sa s manželkou povinného dohodol na tejto forme úhrady. Následne právny zástupca oprávneného s touto formou splácania dlžnej sumy súhlasil a dal na to písomný súhlas, dohoda s povinným však uzavretá nebola. Ak by takáto dohoda uzavretá bola a bola by splácaná dlžná suma, exekútor by exekúciu voči povinnému nevykonával. Nakoľko povinný dlžnú sumu nesplácal, neuhradil ani jednu splátku, bol vydaný príkaz na zrážky zo mzdy a iných príjmov. Svedok uviedol, že má vedomosť, že povinný pracoval ako živnostník v oblasti autodopravy do roku 2005, následne túto činnosť prevzala jeho dcéra, ktorá činnosť ukončila v roku 2009 a od roku 2009 činnosť v oblasti autodopravy do 3,5 tony vykonávala manželka povinného, ktorá na základe dohody zamestnávala aj povinného. Po vydaní exekučného príkazu na zrážky zo mzdy však manželka povinného exekútorovi oznámila, že povinný už nie je u nej zamestnaný.
Svedkyňa Y. W. vo svojej svedeckej výpovedi uviedla, že veci spisované v exekučnom konaní aj s bytom nechala jej matka navrhovateľke. Pôvodne vlastníkom bytu bola matka svedkyne, keďže dcéra (navrhovateľka) nebola ešte plnoletá, chvíľu bol byt prepísaný na ňu a jej manžela, po dovŕšení plnoletosti byt previedli na navrhovateľku. V darovacej zmluve nie sú spísané ako dar aj hnuteľné veci, nakoľko v tom čase nevedeli, že sa vedie nejaké konanie (proti jej manželovi). V darovacej zmluve bolo aj vecné bremeno - právo doživotného bývania pre svedkyňu a jej manžela, toto však bolo zrušené, nakoľko
ona založila byt, požiadali o úver v OTP banke, pretože kupovali auto do firmy. Na otázku právneho zástupcu odporcu, ktorý poukázal na to, že darovacia zmluva a zmluva o zriadení vecného bremena bola uzavretá 15.5.2004, vklad do katastra bol povolený 3.8.2004, pričom v konaní o zaplatenie sumy 85.000,- Sk bol vydaný platobný rozkaz 23.3.2004 a právna zástupkyňa navrhovateľky v apríli 2004 písala proti nemu odpor, prečo napriek tomu svedkyňa tvrdí, že o tomto konaní nevedeli, svedkyňa uviedla, že verili, že toto konanie vyhrajú, nakoľko odporcovi peniaze vyplatili. Pokiaľ ide o televízny prijímač, svedkyňa uviedla, že navrhovateľka si chcela kúpiť v akcii, niekedy pre Vianocami nový televízor a keďže mali dva televízory, starý ponúkla švagrinej. Doklad o kúpe televízora navrhovateľka nemá, pretože bol kúpený dávnejšie a bločky už vyhodili. Uviedla, že ona pri spisovaní vecí nebola, šla za JUDr. P. a keď sa vrátila veci už boli spísané. Spolu s manželom (povinným) tvrdili, že veci nie sú ich. Pokiaľ ide o návrh na splácanie dlžnej sumy, keď sa spisovali veci syn bol v šoku, že exekútor im chce zobrať televízor, exekútor začal na nich robiť nátlak, či nemôže dať nejaké peniaze, na čo ona povedala, že určite nie, v peňaženke má 20 eur, tiež sa pýtal, či si nemôže vziať pôžičku, na čo však nemá príjem. Uviedla, že exekútor nevyhovel ani jej požiadavke napr. čo sa týka notebooku, ktorý potrebuje k práci, pýtal doklad o jeho kúpe do firmy, ktorý však predložiť nevedela, lebo bol vo firme. I napriek tomu ho nechal v súpise vecí. Pokiaľ ide o chatu na Pereši, ktorá bola tiež prepísaná na navrhovateľku svedkyňa uviedla, že jej matka im na chatu dala dosť vysokú sumu a kvôli tomu chcela dať všetko ich dcére, navrhovateľke, pretože tak to bolo v rodine dohodnuté. Na otázku, keď matka svedkyne chcela dať všetko svojej vnučke, navrhovateľke, či sa odsťahovala z predmetného bytu svedkyňa uviedla, že jej matka sa z bytu odsťahovala, kúpila si nové veci, vzala si len obývaciu stenu. Gaučová súprava je stará asi 30 až 35 rokov, je popraskaná a molitan na nej je prepadnutý. Pokiaľ ide o konferenčný stolík, na tomto prasklo sklo, ktoré dala navrhovateľka opraviť.
Právna zástupkyňa navrhovateľky pred súdom uviedla, že v rámci výkonu exekúcie bolo povedané, že spisované veci patria navrhovateľke i to, že nemajú momentálne k dispozícii doklady o ich nadobudnutí a tieto predložia neskôr, avšak aj veci, ku ktorým boli doklady predložené exekútor spísal. Pokiaľ ide o hnuteľné veci, ktoré sú predmetom konania, na ich darovanie nemusí byť písomný doklad a nie je ani predpoklad, aby takýto doklad bol, ak sa niečo daruje v rámci rodiny, okrem nehnuteľnosti. Navrhovateľka predložila v konaní doklad o oprave konferenčného stolíka a ak by to nebolo jej vlastníctvo, nedala by opraviť niečo, čo jej nepatrí. Navrhovateľka tiež preukázala, že v spornom období, keď bol zakúpený televízny prijímač, o čom síce neexistuje písomný doklad, pracovala. Uviedla, že otec navrhovateľky (povinný) sa nezbavoval majetku účelovo, nakoľko žaloba zo strany odporcu bola podaná v roku 2003 a otec navrhovateľky ani netušil, že sa vedie takéto konanie. Následne v roku 2004 po dovŕšení plnoletosti navrhovateľky, bol na žiadosť jej starej matky byt prevedený do vlastníctva navrhovateľky.
Právny zástupca odporcu pred súdom uviedol, že po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia súdu, povinný v exekučnom konaní (otec navrhovateľky) previedol chatu a predmetný byt darovacou alebo kúpnou zmluvou a zbavil sa tak vlastníctva k týmto veciam. Keďže dlh nebol zaplatený, oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie, kde exekútor dospel k určitým zisteniam. Prejavy matky a otca navrhovateľky, ako povinného, boli iné ako to odôvodňuje návrh. V exekučnom konaní mali byť s exekútorom dohodnuté splátky dlžnej sumy. Poukázal na to, že otec navrhovateľky podnikal ako spolumajiteľ spol. K+K, ktorá sa zaoberala počítačovou a kancelárskou technikou a zariadením a to po dobu niekoľkých rokov a teraz nemá nič, pričom navrhovateľka, ktorá podnikala v období približne 2,5 roka tieto veci nadobudla.
Právny zástupca odporcu na pojednávaní konanom dňa 13.5.2014 poukázal na to, že darovacia zmluva bola uzatvorená v roku 2004, v roku 2008 nadobudol právoplatnosť rozsudok, ktorým bol otec navrhovateľky zaviazaný zaplatiť odporcovi sumu 85.000,- Sk. Podľa § 42a Občianskeho zákonníka, lehota na podanie návrhu na neúčinnosť právneho úkonu je trojročná, pričom posledná nehnuteľnosť, ktorá mohla byť exekútorom zabavená, bola predaná bezprostredne po doručení návrhu na začatie konania o zaplatenie 85.000,- Sk. Doba rozhodnutia o uplatnenom nároku odporcu na zaplatenie sumy 85.000,- Sk bola dlhšia ako doba, ktorá bola určená na odporovateľnosť právneho úkonu, keďže rozsudok nadobudol právoplatnosť až v roku 2008. Odporca teda nemohol namietať neúčinnosť právneho úkonu s tým, že povinný mal v úmysle ukrátiť veriteľa. Krajský súd má za to, že tým, že tak odporca nekonal, má povinnosť v tomto konaní dokazovať, či vlastníkom hnuteľných vecí namietaných navrhovateľkou je povinný (otec navrhovateľky), čo je ohľadne hnuteľných vecí absolútne nemožné. Inak ako v tomto konaní, sa odporca nemohol dozvedieť o vlastníctve hnuteľných vecí.
Právna zástupkyňa navrhovateľky na tomto pojednávaní uviedla, že navrhovateľka od začiatku tvrdila, že veci sú v jej vlastníctve a nemajú byť zahrnuté do súpisu, ktorú skutočnosť potvrdila aj JUDr. P. (na pojednávaní dňa 27.6.2011), keď na otázku „...čo konkrétne dcéra povinného uvádzala ako jej vlastníctvo...“, uviedla, že „...veci sú v jej vlastníctve, ale nemá o tom doklad...“. Svedkyňa zároveň uviedla, že bola polemika ohľadne vecí, kedy exekútor vychádzal z toho, že byt bol nedávno prevedený na dcéru a teda ona nemohla nadobudnúť tieto hnuteľné veci. K prevodu bytu došlo v roku 2004, súpis vecí bol vykonávaný v roku 2010. Navrhovateľka uviedla, že televízny prijímač bol zakúpený v roku 2007. V súpise vecí bol uvedený aj notebook, ktorý bol zakúpený neskôr, niekedy v roku 2009. Ostatné hnuteľné veci - sedacia súprava a konferenčný stolík - darovala navrhovateľke babka. Matka navrhovateľky vo výpovedi uviedla, že sedacia súprava môže mať 30 až 35 rokov, čo znamená, že bola zakúpená niekedy v roku 1976. Otec navrhovateľky sa narodil v roku 1963, teda v čase zakúpenia sedacej súpravy mal 13 rokov. Uvedené potvrdzuje, že gaučovú súpravu kúpila babka navrhovateľky. Exekútorský koncipient vo svojej výpovedi na pojednávaní 27.6.2011 uviedol, že súpis vecí bol vykonávaný najprv v obývačke a bola spísaná sedacia súprava a konferenčný stolík, z čoho možno vyvodiť, že konferenčný stolík bol súčasťou vybavenia obývacej izby a sedacia súprava s konferenčným stolíkom boli darované navrhovateľke spolu s bytom.
Pokiaľ ide o opakovanú svedeckú výpoveď Mrg. J. U., poukazuje súd na jeho výpoveď pred súdom dňa 27.6.2011 (č.l. 68). Svedok v podstatnom zopakoval svoju výpoveď aj na pojednávaní dňa 10.3.2014. Dodal, že pri súpise hnuteľných vecí navrhovateľka nevzniesla námietku ohľadne vlastníctva hnuteľných vecí, tvrdila len, že byt je jej, pokiaľ ide o notebook uviedla, že ho používa na podnikanie. Keď žiadal doklad od notebooku a preukázanie, že je vedený v účtovníctve, navrhovateľka nedoložila žiaden doklad, tvrdila len, že ho používa na podnikanie, pričom zo živnostenského registra zistil, že v tom čase navrhovateľka nepodnikala. Pokiaľ ide o ostatné hnuteľné veci, keď navrhovateľka tvrdila, že sú jej, žiadal, aby preukázala, kedy došlo k odovzdaniu a prevzatiu týchto vecí, nič preukázala, preto tieto tvrdenia považoval za lživé a tendenčné, aby bolo exekučné konanie zmarené. Následne vyžiadal z katastra listiny týkajúce sa predmetného bytu a zistil, že rodičia previedli na navrhovateľku byt s tým, že bolo zriadené vecné bremeno práva doživotného bývania nielen k bytu, ale aj k chate a v roku 2007 povinný, manželka a dcéra povinného zmluvou právo vecného bremena zrušili, naďalej však boli povinní znášať všetky náklady súvisiace s bytom a chatkou. Ani v jednej zmluve nepotvrdili, kedy k darovaniu hnuteľných vecí došlo a to nielen v byte ale aj v chatke, čo smerovalo k úvahe, že všetky veci sú vo vlastníctve povinného alebo sú v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov (rodičov navrhovateľky). Na otázku právnej zástupkyne navrhovateľky, keď svedok uviedol, že v čase súpisu hnuteľných vecí vecné bremeno bolo zrušené, na základe čoho svedok dospel k záveru, že veci sú vo vlastníctve povinného svedok uviedol, že v ust. § 119 ods. 1, 2 exekučného poriadku je presne určené právo exekútora vymôcť si vstup do bytu povinného s právom vykonať prehliadku bytu ako aj osoby povinného exekútorom rovnakého pohlavia ako je povinný. Komentár k exekučnému poriadku uvádza, čo je bytom povinného: „...pojem byt povinného je potrebné vykladať v širšom význame; ide o akýkoľvek súbor miestností, ktorý povinný fakticky užíva, či už ako vlastník, spoluvlastník, nájomca, podnájomca, oprávnený z vecného bremena, člen spoločnej domácnosti iného užívateľa. Môže ísť aj o byt, ktorý povinný užíva bez právneho dôvodu. Súdny exekútor by mal za účelom overenia, či predmetný byt je bytom povinného vykonať aspoň určité zistenia...“. Uviedol, že vstup súdneho exekútora do priestorov fyzickej osoby nie je nikdy viazaný na vlastníctvo bytu. Byt bol prevedený na dcéru povinného, preto bolo akceptované, že byt nie je možné exekuovať. Po šetrení zistil, že pán W. sa zdržiava v predmetnom byte, a aj zo zariadenia bolo preukázané, že tam býva a zdržiava sa tam. Hnuteľné veci, ktoré boli v byte navrhovateľky boli staršie, nepredpokladal teda, že ich nadobudla sama. Ani povinný ani jeho manželka neuviedli, kedy odovzdali hnuteľné veci navrhovateľke. Málokedy sa stáva, že povinný je vlastníkom nehnuteľnosti, väčšina býva v podnájme, prípadne v štátnom byte, exekútor však nikdy nežiada súhlas vlastníka bytu so vstupom do nehnuteľnosti.
Povinný a jeho manželka v predmetnom byte v čase výkonu exekúcie bývali, čo znamená, že hnuteľné veci, ktoré tam boli neboli darované dcére, a nebolo to ani preukázané. Tvrdenia dcéry povinného, že veci sú jej, nepostačujú na to, aby ich nepojal do súpisu. Hnuteľné veci neboli v darovacej zmluve špecifikované, pričom pri darovaní hnuteľnej veci je nutné jej prevzatie. Uviedol, že si nepamätá že by navrhovateľka, tvrdila, že by mala niečo nadobudnúť od babky, vždy bolo uvádzané, že byt a hnuteľné veci boli vo vlastníctve rodičov, ktorí byt darovali dcére (navrhovateľke), o starých rodičoch reč nebola, ani o tom, že by starí rodičia niečo navrhovateľke darovali. Pokiaľ ide o dôkaznú povinnosť na strane odporcu, aby preukázal, že hnuteľné veci sú vo vlastníctve povinného, svedok uviedol, že na 90 % sa
stretáva s tým, že príbuzní chránia povinného, že je nemajetný, pričom ide o lživé a tendenčné tvrdenia a vyhýbanie sa povinnosti vysporiadať si svoj záväzok, spravidla finančný.
Navrhovateľka k výpovedi svedka uviedla, že ona netvrdila, že notebook používa ona, ale že ho používa jej mama na podnikanie, že doklad k nemu sa nachádza v účtovníctve firmy. Bolo vedené konanie o vylúčenie notebooku z exekúcie a rozhodnutím súdu bol notebook z exekúcie vylúčený (konanie vedené pod sp. zn. 19C/127/2010). Nespomína si, či sa svedok pýtal jej otca, či predmetom darovacej zmluvy boli aj hnuteľné veci, tieto len začali spisovať a keď povedala, že tieto veci patria jej, exekútor ju vôbec nevypočul. Celé konanie jej pripadalo ako obmedzovanie osobnej slobody; keď vošli do bytu, otec chcel telefonovať, čo mu nedovolili, chcel sa poradiť s JUDr. P., nepustili ho z bytu, preto za JUDr. P. išla jej mama. Medzitým exekútor spísal hnuteľné veci. Keď sa jej mama vrátila, opýtali sa jej či, má nejakú hotovosť, keďže nemala pri sebe väčšiu hotovosť, nemohla dlžnú sumu uhradiť, jej mama však nenavrhovala splátky, ani s nimi nesúhlasila, navrhol to JUDr. U.. Rodičia nesúhlasili s úhradou dlžnej sumy, pretože túto už raz oprávnenému uhradili. Uviedla, že po tom, čo jej bol byt rodičmi darovaný, investovala doň nejaké finančné prostriedky, výšku investícií nemá zrátanú, ale istý čas podnikala a časť zarobených peňazí do bytu investovala. Na nadobudnutie hnuteľných vecí, ktoré žiada z exekúcie vylúčiť, však peniaze mať nemusela, keďže tieto veci jej boli darované spolu s bytom, keď dovŕšila plnoletosť. V darovacej zmluve hnuteľné veci uvedené neboli z dôvodu, že šlo o darovanie v rámci rodiny a nie je to nevyhnutná náležitosť darovacej zmluvy. V čase keď nadobudla predmetný byt do vlastníctva študovala na vysokej škole, zároveň podnikala a brigádovala, preto za užívanie bytu platby uhrádzali jej rodičia a čiastočne i ona.
Právny zástupca odporcu, pokiaľ ide o hnuteľné veci, ktoré mali byť darované navrhovateľke, mal za to, že v roku 2004 nič nebránilo babke navrhovateľky tieto uviesť do darovacej zmluvy. Túto situáciu dával do súvislosti s konaním otca navrhovateľky, ktorý sa chcel vyhnúť plneniu veriteľovi. Po vydaní platobného rozkazu a následne v priebehu konania vedenom pod sp. zn. 19C/336/2003, dochádzalo zo strany otca navrhovateľky k prevodom nehnuteľností i hnuteľných vecí. Navrhovateľka nemá dôkaz, že tieto veci jej boli darované a pokiaľ právna zástupkyňa navrhovateľky s uznesením Krajského súdu v Košiciach súhlasí, odporca v tomto uznesení vidí problém. Exekútor pri výkone exekúcie posudzoval finančnú situáciu navrhovateľky a mal za to, že pokiaľ navrhovateľka nie je zberateľkou použitého nábytku, nemôže byť vlastníčkou týchto vecí, a v tomto konaní nevznikla dôkazná povinnosť na strane odporcu.
Podľa ust. § 55 ods. 1 zák. č. 233/1995 Zb. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, právo na vec, ktoré nepripúšťa exekúciu, môže tretia osoba uplatniť voči oprávnenému na súde návrhom na vylúčenie veci z exekúcie podľa osobitného predpisu.
Podľa ust. § 120 ods. 1 O.s.p., účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
V danom prípade žalobkyňa žiadala, aby súd vylúčil z exekúcie 1 ks LCD televízny prijímač SAMSUNG, LE 32R 84B®, model: BP 32EO+DO, 4 ks sedacej súpravy, čierna koža 3+2+1+1 a 1 ks konferenčný stolík rám kovový sivý s mliečnym sklom z dôvodu, že exekúcia je vedená voči jej otcovi ako povinnému, nie voči nej a uvedené hnuteľné veci, ktoré boli exekútorom spísané pri výkone exekúcie sú v jej osobnom vlastníctve, teda nie vo vlastníctve povinného.
Ustanovenie § 55 EP vyjadruje jednu zo základných zásad exekučného konania, a to zásadu, podľa ktorej oprávnený má byť uspokojovaný výlučne z majetku povinného (ods. 1). Nemožno totiž vylúčiť, že úkony exekútora postihnú aj veci, ktoré nepatria povinnému, ale svedčí im právo tretej osoby, voči ktorému je exekúcia neprípustná. Chránia sa len práva k veci, a to hnuteľnej alebo nehnuteľnej. Spravidla pôjde o vlastnícke a spoluvlastnícke právo tretej osoby. Patrí sem aj oprávnená držba veci, ba aj detencia, ktorá sa opiera o právny dôvod (napr. o nájomnú zmluvu). Záložné práva, zádržné (retenčné) práva a vecné bremená však nie sú dôvodom na úspešné vylúčenie veci z exekúcie.
V danom prípade, súd rešpektujúc právny názor odvolacieho súdu, že dôkazná povinnosť, a to preukázať, že konkrétne veci, ktorých vyňatia z exekúcie sa navrhovateľka domáha, nie sú v jej
vlastníctve je na strane odporcu, mal súd za to, že odporca neuniesol dôkazné bremeno a teda nepreukázal jednoznačne a nad akúkoľvek pochybnosť, že predmetné veci sú vo vlastníctve povinného (otca navrhovateľky) a nie vo vlastníctve navrhovateľky. Uvedenú skutočnosť nepotvrdila ani opätovná výpoveď svedka, súdneho exekútora, ktorý len konštatoval, že vzhľadom na čas nadobudnutia bytu spolu s hnuteľnými vecami v ňom sa nachádzajúcimi a vek navrhovateľky, nemohla navrhovateľka tieto hnuteľné veci nadobudnúť z vlastných finančných prostriedkov a tieto veci podľa jeho názoru pravdepodobne patria do výlučného vlastníctva odporcu prípadne do bezpodielového spoluvlastníctva rodičov navrhovateľky. Pokiaľ odporca, resp. jeho právny zástupca namietal, že v prípade, ak boli tieto hnuteľné veci (gaučová súprava a konferenčný stolík) darované navrhovateľke spolu s bytom, poukazuje súd na to, že pri darovaní nehnuteľnosti, nie je podstatnou náležitosťou uvedenie aj hnuteľných vecí v nej sa nachádzajúcich. Pokiaľ ide o televízny prijímač, o ktorom navrhovateľka tvrdila, že si ho kúpila vo vianočnej akcii v roku 2007, pričom doklad o kúpe už nemá, je síce pravdou, že v tomto prípade nebolo skutočne preukázané, kto televízny prijímač kúpil, avšak odporca nepreukázal, že by nebol vo vlastníctve navrhovateľky. Nebolo teda v konaní jednoznačne preukázané, že hnuteľné veci ktorých sa exekúcia týka, patria do vlastníctva povinného, otca navrhovateľky, a len pravdepodobnosť, že by do jeho vlastníctva patrili, nepostačuje.
Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Vzhľadom na vyššie uvedené a v súlade s cit. zákonnými ustanoveniami, rozhodol súd tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku a vylúčil navrhovateľkou žiadané hnuteľné veci z exekúcie.
O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech súd prizná náhradu trov potrebných na účel na uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Preto úspešnej navrhovateľke priznal súd náhradu trov konania vo výške 990,37 eur, ktoré pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 99,50 eur a z trov právneho zastúpenia vo výške 742,39 eur, a to podľa § 11 ods. 1 v spojení s § 13a ods. 1, 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) za dva úkony právnej služby á 55,49 eur (prevzatie a príprava zastúpenia zo dňa 25.8.2010, návrh na začatie konania zo dňa 25.8.2010), šesť úkonov právnej služby á 57 eur (účasť na pojednávaní dňa 23.5.2011, dňa 27.6.2011, dňa 25.7.2011, dňa 14.9.2011 a dňa 19.10.2011 a podanie odvolania dňa 25.11.2011), za jeden úkon právnej služby á 60,07 eur (účasť na pojednávaní dňa 13.5.2013), za jeden úkon právnej služby á 15,02 eur (účasť na pojednávaní dňa 1.7.2013, ktoré bolo odročené bez prejednania veci), za dva úkony právnej služby á 61,87 eur (účasť na pojednávaní dňa 10.3.2014 a dňa 2.6.2014) a režijný paušál za dva úkony právnej služby á 7,21 eur, šesť úkonov právnej služby á 7,41 eur, dva úkony právnej služby á 7,81 eur a dva úkony právnej služby á 8,04 eur.
Vzhľadom na to, že právna zástupkyňa navrhovateľky je platcom DPH, priznal jej súd v zmysle ust. § 18 ods. 3 cit. vyhlášky, 20% DPH vo výške 148,48 eur.
Súd upravil vyčíslené trovy právneho zastúpenia pri jednom úkone právnej služby - účasť na pojednávaní dňa 1.7.2013, pretože toto pojednávanie bolo odročené bez prejednania veci samej, a priznal trovy len vo výške 1 základnej sadzby tarifnej odmeny (t. j. 15,02 eur).
Celkom tak priznal súd právnej zástupkyni navrhovateľky trovy právneho zastúpenia vo výške 890,87 eur (742,39 eur + DPH 148,48 eur).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho písomného doručenia na Okresný súd Košice II. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.