Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_26CoE-18-2014.pdf
PDF · 97.02 KB
Case nature
Area
Subarea
26CoE/18/2014
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: Dopravný podnik Bratislava, akciová spoločnosť, Bratislava, Olejkárska 1, zastúpenej advokátom: JUDr. Marián Chovanec, Bratislava, Trnavská cesta 60, proti povinnému: B. I., nar. XX. Q. XXXX, bytom V. A., P. G. č. XXX/XX, zastúpeného opatrovníkom: Mesto Dunajská Streda, Hlavná 50/16, Dunajská Streda, o 23,24 eur s príslušenstvom, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Pavel Halás, Bratislava, Štefanovičova 20, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda z 15. júla 2009 č. k. 9Er/681/2008-13, EX 11516/2008, takto
rozhodol:
Odvolací súd odvolanie oprávnenej v časti zastavenia exekúcie o d m i e t a .
Uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov exekúcie r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napádaným uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu a oprávnenej uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi (ďalej len „exekútor“) náhradu trov exekúcie v sume 132,02 eur do 3 dní po právoplatnosti uznesenia. Zastavenie exekúcie právne odôvodnil ust. § 31 ods. 1 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, čiže exekučného poriadku, ďalej len „E. p.“) a vecne návrhom exekútora na zastavenie exekúcie pre nezloženie oprávnenou preddavku na trovy exekúcie (na výzvu exekútora v lehote ním určenej). Rozhodnutie v časti trov exekúcie odôvodnil právne ust. § 196, § 197 ods. 1, § 200 ods. 1 a 2 a § 203 ods. 1 E. p. i s odkazom na ust. § 193 písm. b/ a § 210 tohto zákona a tiež ust. § 2 ods. 1, § 3, § 14, § 15 ods. 1, § 19, § 22 ods. 1 a 2, § 23 a § 25 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (tzv. exekútorskej tarify) a odkazom na zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, vecne potom prakticky názorom o zavinení zastavenia exekúcie oprávnenou (nezložením požadovaného preddavku) a o len čiastočnej správnosti vyčíslenia požadovanej náhrady zo strany exekútora, keď podľa záverov súdu prvého stupňa exekútor nesprávne účtoval paušálnu odmenu a niektoré položky (napr. poplatok za archiváciu spisu, náhradu za stratu času, cestovné výdavky a daň z pridanej hodnoty aj z iných čiastkových položiek vyúčtovania než z odmeny). Výslovne inak konštatoval (súd prvého stupňa) aj vznik práva na odmenu za 22 paušálne odmeňovaných (v odôvodnení však bližšie nešpecifikovaných) úkonov v sume 73,04 eur a daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) 13,88 eur a hotové výdavky v sume 45,10 eur, spolu 132,02 eur.
Proti tomuto uzneseniu podala včas oprávnená odvolanie totožné (vyjmúc z toho spisovú značku veci, dátum a označenie súdu prvého stupňa i účastníkov konania) s inými odvolaniami v druhovo identických konaniach (vedených za účasti tejto oprávnenej na viacerých okresných súdoch, neskôr na tunajšom odvolacom súde a skončených v prvom stupni s rovnakým alebo prinajmenšom obdobným výsledkom) a navrhla ho (uznesenie) evidentne ako celok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (požadované zamietnutie návrhu exekútora na zastavenie exekúcie a na pokračovanie v exekúcii bolo treba vyhodnotiť takto), resp. i priznanú náhradu trov exekúcie postupom podľa ust. § 150 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) nepriznať alebo
primerane znížiť (sumu považovanú za primeranú však ani tu neuviedla). Aj v tomto prípade trvala na tom, že zastavenie exekúcie pre nezloženie preddavku oprávneným je len možnosťou (nie povinnosťou) súdu a ani v prejednávanej veci podľa nej nebol takýto postup namieste. Zastavenie exekučného konania (správne exekúcie) podľa jej názoru nie je opodstatnené, nakoľko by jej (oprávnenej) takto nebola poskytnutá dostatočná súdna ochrana (ktorej súčasťou je aj výkon rozhodnutia), čím by došlo k upretiu práva garantovaného Ústavou a medzinárodnými zmluvami. Exekútor si totiž náhradu trov môže uplatniť nielen preddavkom, ale aj trovami exekučného konania, kým ona (oprávnená) sa výkonu svojho práva môže domáhať len exekúciou.
Povinný odvolací návrh nepodal.
Exekútor navrhol odvolanie oprávneného zamietnuť.
Podľa § 251 ods. 4 O. s. p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.
Podľa § 202 ods. 2 O. s. p. odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona (vo vzťahu k tomuto i predchádzajúcemu ustanoveniu sa pritom žiada uviesť, že osobitným predpisom podľa prvého z nich a prvým z osobitných zákonov podľa toho druhého je na základe poznámky č. 31 v O. s. p. práve E. p. - pozn. odvolacieho súdu).
Podľa § 218 ods. 1 písm. a/ O. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané oneskorene a podľa písmena c/ rovnakého ustanovenia rovnako naloží s odvolaním, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
Z prvého zo zhora citovaných ustanovení vyplýva zásada podpornej použiteľnosti ustanovení O. s. p. aj v tých prípadoch, v ktorých E. p. neobsahuje inú (rozumej odchylnú) alebo za určitých okolností i žiadnu úpravu (v ktorom prípade však treba zvažovať ešte i účel a konštrukciu oboch takýchto právnych úprav a ich prípadnú kompatibilitu, čiže zlučiteľnosť). Druhé z citovaných ustanovení potom zakotvuje pravidlo nenapadnuteľnosti rozhodnutí vydávaných v exekučných konaniach odvolaniami a tiež potrebu ustanovenia každej prípadnej výnimky z takéhoto pravidla práve v osobitnom zákone majúcom sa tu primárne použiť (v exekučnom poriadku). Ide tu tak o presný opak pravidla uplatňovaného v občianskom súdnom konaní (riadiacom sa výlučne úpravou v O. s. p.), v ktorom proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa možno podať odvolanie takmer vždy a kde zákon vypočítava len výnimky z tohto pravidla - čiže prípady, kde odvolanie prípustné nie je (v tejto súv. por. i § 202 ods. 1 a 3 O. s. p.). Ak teda E. p. v prípade konkrétneho rozhodnutia s možnosťou odvolania nepočíta, toto je neprípustné a na tom nič nemení, či odvolanie hodlá podať (alebo aj reálne podá) osoba na to oprávnená (účastník konania). Jedinou možnosťou odstránenia takéhoto (odvolaním nenapadnuteľného) rozhodnutia je tak (pri odhliadnutí od možností nápravy za pomoci mimoriadnych opravných prostriedkov alebo na Ústavnom súde SR) prípad, kedy by bolo vydané vyšším súdnym úradníkom alebo justičným čakateľom (rozumej nie sudcom), pretože vtedy by už podaním včasného odvolania naň oprávnenou osobou došlo k zrušeniu rozhodnutia zo zákona (tu por. aj ust. § 374 ods. 4 poslednej vety O. s. p.).
Zo žiadneho ustanovenia E. p. nemožno vyvodiť, že by bolo prípustné odvolanie proti uzneseniu súdu, ktorým tento zastavil exekúciu podľa § 31 ods. 1 vety prvej E. p. (teda na návrh exekútora pre nezloženie preddavku na odmenu exekútora a na náhradu jeho hotových výdavkov v lehote určenej exekútorom). Nakoľko potom takéto rozhodnutie tu vydala sudkyňa, odvolanie oprávnenej snažiace sa aj o zvrátenie zastavenia exekúcie súdom prvého stupňa nebolo prípustné a ako také muselo byť (v príslušnej časti) odmietnuté.
Rovnako bez pojednávania bolo treba prejednať (tu však vecne) odvolanie oprávnenej (len jej) i v časti trov exekúcie (ani tu nešlo o žiaden z prípadov, kedy by mal odvolací súd nariaďovať pojednávanie). V tejto časti odvolací súd napriek chabým dôvodom odvolania prišiel k záveru, že uznesenie v napadnutej časti o náhrade trov exekúcie nie je vecne správne.
Z obsahu súčastí spisu v prejednávanej veci predchádzajúcich napádanému uzneseniu totiž vyplýva, že exekučné konanie tu začalo príchodom návrhu na vykonanie exekúcie neskôr poverenému exekútorovi 9. júna 2008 (č. l. 2), teda až po účinnosti vyhlášky č. 141/2008 Z. z. a že 4. júla 2008 súd prvého stupňa vyhovel žiadosti exekútora o poverenie došlej mu s návrhom 30. júna 2008 a teda exekútora poveril vykonaním exekúcie (č. l. 1 a 6). Následne spis obsahuje aj podanie exekútora z 27. apríla 2009 došlé súdu prvého stupňa 11. mája 2009 (č. l. 7 - 7 p. v.), ktorým exekútor navrhol súdu zastavenie exekučného konania a zároveň „zaviazať“ oprávnenú na úhradu súbežne uplatnených trov exekúcie. Prílohou tohto podania (označeného za podnet na zastavenie exekučného konania) bola aj kópia výzvy exekútora datovanej 9. februára 2009, adresovanej advokátovi oprávnenej a došlej priamo oprávnenej 12. februára 2009 (č. l. 8 - 8 p. v.) na úhradu preddavkov na trovy viacerých exekučných konaní podľa zoznamu majúceho tvoriť prílohu výzvy a to do 14 dní od doručenia výzvy; pričom takáto písomnosť obsahuje aj poznámku v znení „Príloha: výzva 460 strán“ a na druhej strane zoznam 65 exekučných konaní (vrátane toho vedeného proti povinnému z prejednávanej veci a nachádzajúceho sa na 17. mieste zoznamu) s požadovanými preddavkami. Z obsahu podania exekútora navrhujúceho zastavenie exekučného konania a tiež vyčísľujúceho trovy exekúcie (majúce sa nahradiť) potom (obdobne ako aj v iných týmto exekútorom „vybavovaných“ veciach oprávnenej totožnej s tou v prejednávanej veci) je zrejmé, že aj tu sa exekútor snažil presvedčiť súd prvého stupňa o tom, že v záujme vymoženia pohľadávky oprávnenej vstúpil pomocou úkonov označených ako 1. príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky a 2. príkaz na odblokovanie účtu do kontaktu celkom so 14 bankami (rozumej spolu 34 príkazov).
Súdu prvého stupňa potom ani tu (ako napokon ale dosiaľ ešte v žiadnej druhovo totožnej veci predloženej odvolaciemu súdu) nemožno nevytknúť, že sa nevyporiadal správne s otázkou práva exekútora na odmenu za viaceré spravidla obsahovo totožné či podobné úkony robené pri vykonávaní exekúcie vo vzťahu k väčšiemu počtu subjektov a to v tomto prípade špecificky vo väzbe na hotové výdavky (i keď v tejto konkrétnej veci bola uvedenej otázke aj s prihliadnutím na zmeny v rozhodnej právnej úprave venovaná relatívne vyššia pozornosť).
Vo všeobecnosti sa aj v tejto konkrétnej veci pritom žiada zopakovať, že z ustanovení exekútorskej tarify mali zásadný význam predovšetkým jej ustanovenia § 15 ods. 1 písm. b/, d/ a i/ (čiže úprava, podľa ktorej paušálnou sumou sa odmeňuje - okrem iného - doručenie príkazu na začatie exekúcie, doručenie exekučného príkazu a každé zisťovanie účtu povinného); tieto však bolo treba vykladať i v súlade so zákonnou úpravou postupu exekútorov pri exekučnom vymáhaní pohľadávok všeobecne a pri snahe urobiť tak prikázaním pohľadávky z účtu v peňažnom ústave osobitne.
Tu potom podstatnými boli najmä ust. § 34 ods. 5 E. p., podľa ktorého banky sú povinné oznámiť exekútorovi na jeho písomnú žiadosť čísla bankových účtov, ich vlastníkov, stavy účtov a ich zmeny; ust. § 52 E. p., podľa ktorého exekútor poverený vykonaním exekúcie po uplynutí lehoty na vznesenie námietok proti exekúcii alebo po tom, keď sa mu doručí rozhodnutie súdu o námietkach, ktorým sa námietky zamietli, vydá exekučný príkaz (ods. 1) a exekučným príkazom sa rozumie príkaz na vykonanie exekúcie niektorým zo spôsobov ustanovených týmto zákonom (ods. 2); ust. § 53 písm. d/ E. p., podľa ktorého exekučný príkaz musí obsahovať (okrem iných údajov) aj označenie toho, komu sa doručuje príkaz na začatie exekúcie a tiež ust. § 95 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 vety prvej E. p., podľa ktorých exekútor poverený vykonaním exekúcie prikáže banke, aby po doručení príkazu na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke (ďalej len „príkaz na začatie exekúcie“) zablokovala sumu vo výške pohľadávky a jej príslušenstva z účtu povinného s výnimkou plnenia za účelom uspokojenia pohľadávky oprávneného, jej príslušenstva a trov exekúcie bezhotovostným prevodom na účet určený exekútorom, a exekútor doručí príkaz na začatie exekúcie banke do vlastných rúk. Takúto úpravu následne dopĺňajú aj ust. § 96 ods. 1 a 2 E. p., podľa ktorých exekútor vydá exekučný príkaz (príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke) do 14 dní po uplynutí lehoty na vznesenie námietok proti exekúcii alebo po tom, keď mu bolo doručené rozhodnutie súdu o námietkach, ktorým sa námietky zamietli (§ 50) a exekučný príkaz sa doručí oprávnenému, povinnému a banke, pričom povinnému a banke sa doručí do vlastných rúk.
Z ustanovení citovaných zhora potom mimo akúkoľvek pochybnosť vyplýva logická postupnosť krokov exekútora pri vykonávaní exekúcie, ktorou je 1. zisťovanie majetku povinného (vrátane dopytov na banky týkajúcich sa vedenia nimi účtov povinného), 2. vydanie (a doručovanie)
príkazu na začatie exekúcie a 3. vydanie (a taktiež doručovanie) ďalšieho príkazu na vykonanie exekúcie (synonymom alebo tiež tzv. legislatívnou skratkou ktorého pojmu je podľa rozhodnej právnej úpravy exekučný príkaz). I bez poukazu na definičné rozdiely v ust. § 15 ods. 1 exekútorskej tarify (čo do odmeňovania každého zisťovania účtu povinného, rozumej každého jedného z viacerých a naopak doručenia príkazu na začatie exekúcie a exekučného príkazu, čiže pri prijatí jednoduchého gramatického a jazykového výkladu každého z takýchto príkazov len raz) je potom zjavné, že aj v prípade záujmu na odmeňovaní príkazov na začatie exekúcie a exekučných príkazov (čo analogicky platí i pri tzv. odblokovaní účtov a napokon i u doručovania príslušných listín z hľadiska práva na tzv. paušálnu odmenu podľa exekútorskej tarify) nemusí byť správnym žiadne z možných hraničných riešení, ale kľúč k správnemu riešeniu nastoleného problému leží buď niekde na ceste medzi nimi alebo za určitých okolností i celkom mimo takto vymedzeného intervalu.
Kým totiž zjavne nemôže byť sporu o potrebe odmenenia každého pokusu exekútora zistiť postihnuteľný majetok povinného (s čím rozhodná právna úprava vo vzťahu k majetku na účtoch v peňažných ústavoch počíta v podobe práva na odmenu za každé zisťovanie účtu povinného - rozumej zisťovanie vlastníctva účtu i stavu na ňom v každej banke potenciálne spôsobilej účet povinného viesť), u odmeňovania doručenia príslušných príkazov zo strany exekútora podstata úpravy tkvie v pristúpení k týmto fázam exekučného vymáhania pohľadávky oprávneného len v prípade tých bánk, u ktorých sa skorším zisťovaním dospelo k poznatku o vedení nimi účtov povinného. Len v prípade týchto bánk totiž môže dôjsť (reálne) k postihnutiu účtov (u neexistujúcich účtov tak samozrejme urobiť nemožno) a to bez ohľadu na potenciálnu efektivitu počínania exekútora aj v tomto prípade (u tzv. aktívnych účtov povinného totiž pri nedostatku náležitej súčinnosti povinného prakticky nemožno zistiť, či aj na účet na prvý pohľad „vybielený“, stále však existujúci, v budúcnosti nedorazia finančné prostriedky umožňujúce uspokojenie pohľadávky oprávneného). To obdobne musí platiť aj u príkazov exekútora na odblokovanie účtov, ktoré sú rovnako možnými len tam, kde skôr došlo k zablokovaniu účtov (opäť len u existujúcich účtov povinného). Práve tu sa inak žiada uviesť, že za krajne nepravdepodobnú treba považovať už samotnú možnosť fakticky podsúvanú exekútorom a ním predloženým vyčíslením požadovanej náhrady trov (teda tú, žeby povinná mala postihnuteľný účet prakticky v každej z komerčných bánk na trhu). Na druhej strane však za doterajšieho (nie dostatočne uspokojivo doloženého) stavu vecí nemožno vylúčiť ani to, že povinná nemá účet žiadny (kedy by aj pristúpenie súdu prvého stupňa na odmenenie čo i len jedného príkazu bolo bez opory nielen v skutkovom stave, ale i v práve - pokiaľ by takto všetky príkazy mali smerovať do bánk bez vzťahu s povinnou).
Ani v tejto veci tak nevznikol dôvod, aby odvolací súd ustupoval od právneho názoru vysloveného v celom množstve druhovo totožných vecí tejto istej oprávnenej, exekútora a v niektorých prípadoch i rovnakého súdu prvého stupňa, teda od toho, že účelným úkonom súdneho exekútora je doručenie príkazu na začatie exekúcie len takej banke, u ktorej skorším zisťovaním podľa § 34 ods. 5 E. p. (odmeňovaným inak samostatne) bol zachytený účet povinného potenciálne spôsobilý uspokojiť pohľadávku oprávneného a len za takéto doručenie patrí exekútorovi aj odmena (čo inak obdobne platí aj u úkonov exekútora smerujúcich k obnoveniu stavu možnosti povinného nakladať s účtami v bankách, teda u príkazov na tzv. odblokovanie účtov).
Význam nesprávnosti posúdenia tejto čiastkovej otázky súdom prvého stupňa (ktorý považoval za náležité „honorovanie“ práve a len jedného príkazu s odvolaním sa na gramatický výklad právnej úpravy, hoci s prihliadnutím na už uvedené vyššie i to mohlo byť veľa a naopak v prípade existencie viacerých účinne postihnutých účtov povinného by to naopak bolo málo) však v prejednávanej veci takmer úplne zotrela potreba postupu podľa novelizovaného znenia ust. § 14 ods. 1 exekútorskej tarify, teda podľa úpravy, ktorá zaručuje právo exekútora na minimálnu tzv. paušálnu odmenu vo výške 33,19 eura (tu por. najmä vyhl. č. 141/2008 Z.z.).
Za tejto situácie tak otázka počtu úkonov exekútora majúcich sa odmeniť paušálnou sumou strácala na význame vo všetkých prípadoch, v ktorých by analýzou vyúčtovania náhrady zo strany exekútora bolo treba dospieť k sume náhrady za jednotlivé úkony nižšej než 33,19 eur. To prakticky znamená, že až do počtu deviatich honorovateľných úkonov (vrátane toho deviateho) má exekútor vždy právo na minimálnu paušálnu odmenu (za desať úkonov by naopak už mal dostať o jeden eurocent viac než minimálnu odmenu, keďže 10x 3,32 = 33,20).
Pretože aj v prejednávanej veci súd prvého stupňa dospel k záveru o možnosti odmenenia paušálnou sumou len šiestich úkonov exekútora (6 < 9) a takýto jeho záver sa pre nedostatok včasného odvolania aj exekútora v tejto veci stal nezvratným, viedlo to k praktickej potrebe odobrenia spôsobu rozhodnutia napádaným uznesením v časti o paušálnej odmene.
Napriek tomu ale rozhodnutie o trovách exekúcie zjavne nemohlo byť správnym.
V prejednávanej veci sa síce takáto čiastočná nesprávnosť právneho posúdenia neprejavila v nesprávnosti určenia výšky exekútorovi priznanej odmeny (šlo tu totiž o špecifický prípad, v ktorom v čase zaoberania sa vecou odvolacím súdom exekútorovi nebolo možno priznať nielen vyššiu než súdom prvého stupňa priznanú časť náhrady na odmene - tu pre nedostatok včasného odvolania exekútora, ale ani nižšiu než okresným súdom určenú sumu - v tomto prípade preto, že práve tá predstavovala minimum zaručené novelizovanou exekútorskou tarifou), v protiklade k tomu (a aj k názoru súdu prvého stupňa o práve exekútora len na odmenu redukovanú až na úroveň tej minimálne zaručenej) však bolo priznanie tomu nezodpovedajúcej náhrady hotových výdavkov za vytlačené listy, obálky a poštovné. U tej totiž súd prvého stupňa síce pomerne podrobne (a i objektívne presvedčivo) zdôvodnil, ktoré položky z vyúčtovania podľa neho nemohli obstáť; chýbal tu však rovnako dostatočne preskúmateľný výpočet, prečo práve poštovné 42 eur (viac než odmena), prečo počet obálok 35, prečo obálky v cene 0,10 eur, prečo 70 listov, prečo náklady na vytlačený list 0,07 eur, boli podľa neho odôvodnenými výdavkami. Pre takýto záver jednak opäť chýbali uspokojivé podklady pre rozhodnutie (tzv. exekútorský spis nebol žiadaný ani pripojený), najmä sa tu však ponúka úvaha, že k takejto sume hotových výdavkov i pri vedomostiach o výške bežného poštovného či jednotlivých súdom prvého stupňa vymenovaných komodít by zrejme šlo dospieť len zahrnutím do výdavkov aj všetkých exekútorom účtovaných doručovaní (teda i vrátane tých, ktoré okresný súd odmietol akceptovať z hľadiska nároku exekútora na tzv. paušálnu odmenu). Tým bol ale daný v odvolacom konaní neodstrániteľný rozpor (argumentačná nesúdržnosť odôvodnenia napádaného uznesenia a teda i jeho faktická nepreskúmateľnosť) a zároveň i zákonný dôvod pre zrušenie uznesenia súdu prvého stupňa (v odvolaním oprávnenej účinne napadnutej časti) podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O. s. p. (druhého per analogiam) a vrátenie veci súdu prvého stupňa (v dotknutej časti) na ďalšie konanie podľa odseku 2 takéhoto ustanovenia.
Odvolací súd preto o odvolaní oprávnenej v časti o náhrade trov exekúcie rozhodol spôsobom uvedeným v druhej vete výroku tohto svojho uznesenia.
Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 O. s. p. viazaný, doplniť v naznačenom smere podklady pre svoje rozhodnutie (najmä trvaním na bezodkladnom doložení spisu exekútora a prípadne i ďalších podkladov schopných poskytnúť odpovede na vyššie položené otázky, ak by tieto nevyplývali zo spisu exekútora) a v závislosti na výsledkoch tohto doplnenia opätovne rozhodnúť o otázke tvoriacej naďalej predmet konania (len o trovách exekúcie) a to i s odôvodnením nového rozhodnutia v intenciách už naznačených vyššie. Odvolací súd inak v tejto súvislosti podotýka, že v iných veciach tej istej oprávnenej posudzovaných podľa novelizovanej tarify bolo exekútorovi priznaných podstatne nižších 68,30 eur a tu odvolací súd závery súdu prvého stupňa (Okresného súdu Galanta) akceptoval (v uvedenej napr. por. uznesenie Krajského súdu v Trnave v jeho veci sp. zn. 10CoE/187/2010).
Odvolací súd však považuje za potrebné uviesť (pre oprávnenú len zopakovať) ešte nasledovné :
Odhliadnuc od nedostatku akýchkoľvek konkrétnych argumentov oprávnenej v prospech navrhovaného použitia ust. § 150 ods. 2 O. s. p. tunajší (odvolací) súd nevidí dôvod ani v tejto veci nič meniť na už skôr viackrát vyslovenom názore, že tu taký postup neprichádza do úvahy, nakoľko tu v čase exekučného vymáhania pohľadávky už nejde o spor všeobecne (tým je len tzv. základné konanie) a teda ani o drobný spor v zmysle príslušného ustanovenia O. s. p. (§ 200ea). Okrem uvedeného ale argumentácii oprávnenej v tomto smere naozaj chýbala i patričná miera konzistencie (ako na to upozornil aj exekútor, hoci s nepríhodnou námietkou nepoužitia takejto argumentácie už v základnom konaní - ktoré však skončilo dávno pred účinnosťou zákona č. 384/2008 Z. z. - rozumej zákona, ktorý doplnil skoršie znenie § 150 O. s. p. totožné s jeho dnešným prvým odsekom aj o jeho dnešný odsek 2). Oprávnená totiž zjavne hodlala tzv. moderačné oprávnenie súdu požadovať len na vlastnú ochranu pred tzv. náhradovou povinnosťou, nebolo tu však nič, z čoho by šlo usúdiť, žeby sa navrhovaný postup mal aplikovať aj na trovy exekúcie majúce byť potenciálne nahradené povinným - v prípade vymoženia pohľadávky.
Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.