Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)Rozsudok_12C-69-2013.pdf
PDF · 128.57 KB
Case nature
Area
Subarea
12C/69/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava II v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Gabrielou Sobolovskou v právnej veci navrhovateľov: I. B. M., nar. XX.XX.XXXX, Š. XXX, D.F., II. W. M., nar. XX.XX.XXXX, Š.D.F. XXX, D., zastúpených Mgr. Jurajom Šimunym, advokátom, Nám. M. R. Štefánika 30/33, Topoľčany, proti odporcovi: Ringier Axel Springer Slovakia, a.s., Prievozská 14, Bratislava, IČO: 00 678 155, zastúpenému JUDr. Jánom Havlátom, advokátom, Advokátska kancelária HAVLÁT & Partners, Rudnayovo námestie č. 1, Bratislava, o ochranu osobnosti, takto
rozhodol:
Súd návrh z a m i e t a.
Navrhovatelia v I. a II. rade sú spoločne a nerozdielne p o v i n n í zaplatiť odporcovi trovy právneho zastúpenia vo výške 595,15 €, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Navrhovatelia v I. a II. rade sa návrhom zo dňa 27.03.2013 podaným na tunajší súd dňa 22.04.2013 domáhali vydania rozhodnutia, ktorým by súd odporcu zaviazal na úhradu sumy 30.000,00 € a trov konania a trov právneho zastúpenia z titulu ochrany osobnosti.
Navrhovatelia svoj návrh na začatie konania odôvodnili tým, že dňa 25.08.2012 odporca v denníku Nový čas na strane č. 12-13 uverejnil článok s názvom " W. zabila elektrická hračka!" bez súhlasu navrhovateľov. V predmetnom článku boli okrem fotografie maloletého W. M. zverejnené aj meno, priezvisko, vek a bydlisko dieťaťa. Zamestnanci vydavateľa vstúpili na pozemok vo vlastníctve pána U.. K. Š. bez jeho súhlasu za účelom vyhotovenia fotografie miesta tragédie. Snímok maloletého W. M. získali zamestnanci vydavateľa tak, že bez súhlasu vedenia základnej školy, ktorú maloletý W. M. navštevoval, vstúpili do jej priestorov a zo školskej nástenky odfotografovali zomrelého W. M.. Uvedené fotografie získal odporca nezákonným spôsobom. Publikovaním vyššie uvedeného článku tak odporca neoprávnene, t.j. bez súhlasu navrhovateľov, zasiahol do osobnostných práv navrhovateľov v I. a II. rade. Navrhovatelia v I. a II. rade trpeli medializáciou uvedenej tragédie a z tohto dôvodu vyhľadali odbornú psychiatrickú pomoc. Navrhovatelia ďalej poukázali na ustanovenia § 11 až 13 Občianskeho zákonníka majúc za to, že právo na súkromie spočíva v práve fyzickej osoby samostatne sa rozhodnúť, či a v akom rozsahu majú byť skutočnosti z jej súkromného života sprístupnené. O porušenie práva na súkromie ide aj v prípade neoprávneného rozširovania poznatkov a vedomostí o súkromnej osobe.
Odporca žiadal návrh v celom rozsahu zamietnuť a priznať náhradu trov konania. Mal za to, že návrh navrhovateľov v I. a II. rade je založený na nepravdivých skutočnostiach a na nezmyselných predstavách o obsahu ochrany osobnosti v súvislosti so slobodou prejavu a právom na informácie.
Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s návrhom na začatie konania zo dňa 27.03.2013, kópiami výtlačkov z denníka Nový čas zo dňa 25.08.2012 týkajúcimi sa predmetnej tragédie, lekárskou správou o psychiatrickom vyšetrení navrhovateľov v I. a II. rade zo dňa 8.11.2012, 11.10.2012, čestným prehlásením starostu obce D. zo dňa 26.09.2012, čestným prehlásením riaditeľky Základnej školy v D. zo dňa 26.09.2012, potvrdením riaditeľky Základnej školy v D. zo dňa 17.10.2012 o vstupe do budovy školy len s povolením vedenia školy, rodným listom maloletého W. M., písomnými vyjadreniami odporcu zo dňa 24.06.2013, prednesmi účastníkov konania na pojednávaniach konaných dňa 24.10.2013, 30.01.2014, 29.05.2014, výpoveďami svedkov: B. Z., D. A., O. Q. na pojednávaní konanom dňa 30.01.2014, čestným prehlásením U.. K. Š., fotografiami založenými v súdnom spise a prílohovej obálke, a zistil nasledovný skutkový a právny stav:
Odporca v denníku Nový čas dňa 25.08.2012 na strane č. 12-13 uverejnil článok s názvom: " W. zabila elektrická hračka!" Uvedený článok bol zverejnený bez súhlasu navrhovateľov v I. a II. rade, ktorí boli zákonnými zástupcami maloletého W. M.. V predmetnom článku bola uverejnená fotografia maloletého W. spolu s vekom, ako i menom, priezviskom a bydliskom. Podľa názoru navrhovateľov v I. a II. rade, zamestnanci vydavateľa bez súhlasu suseda navrhovateľov v I. a II. rade, pána U.. K. Š., vstúpili na jeho pozemok za účelom získania fotografie miesta tragédie. Okrem toho zamestnanci vydavateľa vstúpili do budovy Základnej školy v D. bez súhlasu vedenia školy, odkiaľ získali snímok maloletého W. M.. Všetky tieto fotografie získal odporca nezákonným spôsobom a použil ich vo vyššie uvedenom publikovanom článku. Navrhovatelia v I. a II. rade trpeli medializáciou uvedenej tragédie a následne vyhľadali psychiatrickú pomoc.
Na podporu svojich tvrdení navrhovatelia súdu predložili fotokópie výtlačku denníka Nový čas, konkrétne strán 12-13 zo dňa 25.08.2012, na ktorom bol snímok maloletého W. M. a miesta tragédie. Ďalej predložili lekárske správy o psychiatrickom vyšetrení zo dňa 11.10.2012, z ktorých vyplynulo, že navrhovateľka v I. rade mala depresívny syndróm po úmrtí syna, nič ju nebavilo, nemohla ísť do W. izby ani sa pozerať na jeho fotky. Denne chodievali s navrhovateľom v II. rade na cintorín, realita bola strašne ťažká. Fotky v novinách celú situáciu len zhoršili.
Obec Krušovce na žiadosť navrhovateľov v I. a II. rade vydala čestné prehlásenie zo dňa 26.09.2012, že televízii O., A., denníku E. Č. a Z. O. B. neboli poskytnuté informácie a ani fotografie týkajúce sa tragickej udalosti maloletého W. M.P.. Riaditeľka Základnej školy v D. čestne prehlásila dňa 26.09.2012, že príspevok v denníku E. Č. bol urobený bez súhlasu školy. Potvrdením zo dňa 17.10.2012 riaditeľka Základnej školy v D. tiež potvrdila, že budova školy je v čase letných prázdnin zatvorená a verejnosť má vstup do budovy v tomto období len so súhlasom vedenia školy.
Písomným podaním zo dňa 24.06.2013 podaným na tunajšom súde dňa 26.06.2013 odporca predložil vyjadrenie k návrhu. Uviedol, že návrh je neopodstatnený a, že predpokladom vzniku zodpovednosti za neoprávnený zásah do práva na ochranu v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka je kumulatívne splnenie dvoch podmienok: a) existencia neoprávneného zásahu, b) spôsobilosť neoprávneného zásahu negatívne zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti. Neoprávnenosť zásahu však vylučuje skutočnosť, ak pôvodca realizoval svoje právo. Zákon neposkytuje právu na ochranu osobnosti absolútnu ochranu. Všetky práva a slobody sa chránia v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva či slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu či popretiu iného práva alebo slobody. Právny zástupca odporcu poukázal na články ústavy SR, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako i judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu týkajúce sa slobody prejavu a slobody tlače. Mal za to, že obsahu žaloby nie je zrejmé, ochrany osobnosti koho sa navrhovatelia domáhajú. Zverejnením článku o maloletom W. vydavateľ realizoval svoje právo šíriť informácie garantované článkom 26 Ústavy SR. Takéto udalosti legitímne pútajú záujem verejnosti. Ďalej uviedol právny zástupca odporcu, že nedošlo k neoprávnenému vstupu do budovy základnej školy v D. a ani na pozemok U.. K. Š.. Budova základnej školy je verejne prístupná a vstup do nej nebol žiadnym spôsobom regulovaný alebo obmedzovaný. Na budove nebol umiestnený žiadny nápis, ktorý by podmieňoval vstup do budovy školy súhlasom vedenia školy. Tvrdenie navrhovateľov v I. a II. rade, že museli vyhľadať psychiatrickú pomoc v dôsledku medializácie predmetnej udalosti nie je pravdivé. Z obsahu písomných záznamov o psychiatrických vyšetreniach vyplýva, že príčinou psychických problémov navrhovateľov je tragická strata ich syna a nie medializácia tejto udalosti.
Na pojednávaní konanom dňa 24.10.2013 predstúpila navrhovateľka v I. rade, ktorá uviedla, že čiastku 30.000,00 eura považuje za primeranú, vzhľadom na to, čo bolo zverejnené v denníku E. Č. bez jej súhlasu. Uvedené zverejnenie jej spôsobilo traumu. Náhrady nemajetkove ujmy sa navrhovateľka dožadovala aj z dôvodu, aby sa uvedené nestalo iným rodičom. Aj navrhovateľ v II. rade uviedol, že bez jeho súhlasu bola zverejnená fotografia maloletého W. M., ktorá bola získaná zo školy, ktorá v čase letných prázdnin je pre verejnosť neprístupná. Taktiež odporca vstúpil za účelom odfotografovania miesta tragédie na súkromný pozemok bez súhlasu majiteľa pozemku.
Právny zástupca navrhovateľov sa v ústnom vyjadrení na pojednávaní konanom dňa 24.10.2013 pridržiaval písomného návrhu na začatie konania zo dňa 27.03.2013, keď mal za to, že zamestnanci odporcu uverejnili fotografiu maloletého W. M. bez súhlasu jeho rodičov, t.j. navrhovateľov, a to odfotografovaním fotky maloletého Andreja z nástenky v budove školy vstupom do tejto budovy bez súhlasu vedenia školy a taktiež získali fotografiu miesta tragédie nedovoleným vstupom na súkromný pozemok suseda navrhovateľov v I. a II. rade, U.. K. Š.. Uvedené konanie považoval za v rozpore s ústavou a zákonmi. Zverejnenie fotografie maloletého malo za následok, že navrhovatelia utrpeli psychickú ujmu a museli vyhľadať psychiatrickú pomoc v ambulancii A.. S. K. S.. Podľa názoru právneho zástupcu navrhovateľov musí byť zverejnenie informácií takým spôsobom, aby bola zachovaná rovnováha medzi záujmom verejnosti a spoločnosti byť informovaný a rovnováha medzi oprávnenými záujmami jednotlivca ochrany jeho osobnosti a súkromia.
Právny zástupca odporcu sa na pojednávaní konanom dňa 24.10.2013 pridržiaval písomného vyjadrenia zo dňa 24.06.2013, pričom žiadal návrh v celom rozsahu zamietnuť. Mal za to, že v slovenskom právnom poriadku nie sú ustanovenia, z ktorých by vyplývalo, že uverejnené údaje (týkajúce sa v danom prípade mena, priezviska, veku a bydliska maloletého W. M.) je možné použiť len so súhlasom zákonných zástupcov. Uvedené údaje sú základné identifikačné údaje, a na ktoré sa ustanovenie § 12 Občianskeho zákonníka nevzťahuje. Z ustanovenia § 12 Občianskeho zákonníka jednoznačne vyplýva právo tlačového spravodajstva použiť fotografiu fyzickej osoby. Predmetnom informovania bola v danom prípade udalosť, ktorá pútala záujem verejnosti, pričom bolo v záujme verejnosti informovať o tragédii, aby k uvedenej udalosti už nedošlo. Podaný návrh nič nezmení na následkoch, ktoré sa stali. Poukázal na to, že navrhovatelia v I. a II. rade nespochybňujú pravdivosť informácii ohľadom tragédie. Odporca popieral, že fotografia miesta tragédie bola získaná zo súkromného pozemku ako i tvrdenie, že snímka maloletého W. M. bola získaná z nástenky základnej školy neprístupnej verejnosti.
Svedkyňa B. Z. na pojednávaní konanom dňa 30.01.2014 uviedla, že tento šot bol odvysielaný na podnet, avšak si nepamätá, kto tento podnet dal. Následne spolu s kameramanom prišla do obce D. a sa pokúsila navštíviť rodinu, kde došlo ku tragédii. Keďže nikto neotváral, zboku z ulice urobili zábery na bazén. Potom išli do základnej školy, ktorú navštevoval maloletý W. M.. Dvere boli otvorené, vošli dnu a sa objavila nejaká pani, ktorá tvrdila, že je príbuzná maloletého W. a ďalšia pani, ktorá bola pravdepodobne zamestnankyňa školy. Jedna z tých žien, zamestnankýň školy, potvrdila, že maloletý W. uvedenú školu navštevoval, pričom im ukázali aj triedu, do ktorej chodil. Následne bol urobený rozhovor s týmito ženami, ktoré poskytli aj fotografiu maloletého W., ktorú kameraman nasnímal. Na otázku súdu, z akého pozemku bol bazén, kde došlo ku tragédii nasnímaný uviedla, že z ulice, nie z pozemku, nakoľko nemôžu vstupovať s kameramanom na cudzí pozemok. Z ulice bolo vidieť aj bazén. Na otázku, či boli dvere na škole otvorené a či dve spomínané osoby prišli až na základe volania uviedla, že dvere na škole boli otvorené a zamestnankyne školy sa objavili na základe ich volania. Právny zástupca navrhovateľov žiadal, aby sa svedkyňa vyjadrila, či bol bazén za domom alebo pred domom. Svedkyňa uviedla, že bola s kameramanom z boku ulice a bazén bol za domom. Na ďalšiu otázku, ako prechádzali na bok ulice uviedla, že po ceste. Svedkyňa si nepamätá, či na budove školy bol nápis, ktorý by zakazoval vstup do školy a taktiež, ktorá so zamestnankýň, ktorá ich sprevádzala po škole poskytla fotografiu. Taktiež si nepamätá, aká bola fotografia maloletého W., ktorá bola poskytnutá, ani v akom vzťahu bola pani, ktorá fotografiu poskytla, k maloletému W.. Právny zástupca odporcu žiadal, aby sa svedkyňa vyjadrila, či kameraman vstupoval na súkromný pozemok a či prekonával nejakú prekážku. Uviedla, že pochybuje, že by niečo preskakoval a nič iné si nevšimli. Na otázku, či im niekto bránil sa pohybovať po budove školy v D. uviedla, že nie. Taktiež sa zamestnankyniam predstavili spôsobom, že sú z médií.
Svedok O. Q. vo svojej svedeckej výpovedi na pojednávaní konanom dňa 30.01.2014 uviedol, že druhý deň po tragédii dostal telefonát od neznámej osoby o uvedenej tragédii. Oslovil šéfredaktora a následne šiel na miesto tragédie, kde boli aj ďalšie médiá. Ľudí sa pýtali na miesto tragédie, pričom im ukázali dom. Bočnou ulicou prišli ku plotu a s fotoaparátom zdvihnutým do výšky nafotil miesto, kde je bazén. Plot bol vo výške cca 180 cm a preto nebol problém nafotiť snímky. Následne šli do budovy školy. Na základe ich volania sa objavili dve panie, pričom jedna uviedla, že je príbuznou zosnulého W.. Na požiadanie ukázali tieto zamestnankyne aj triedu, do ktorej chodil maloletý W. a poskytli aj jeho fotografiu. Na otázku súdu, či bola budova školy otvorená uviedol, že áno. Na škole nebol žiaden nápis. Právny zástupca navrhovateľov žiadal, aby sa svedok vyjadril, či vstúpili do budovy školy bez predchádzajúceho súhlasu vedenia školy. Svedok uviedol, že áno. Na ďalšie otázky uviedol, že fotografiu bazénu z č.l. 13 súdneho spisu robil svedok svojím fotoaparátom z bočnej ulice. Dom z č.l. 14 súdneho spisu taktiež odfotil svedok, pričom bol odfotený z pravej strany, kde bola ulička. Taktiež bazén z č.l. 13 bol odfotený z tejto uličky. Fotografia bola vyhotovená spôsobom, že svedok zdvihol ruky ponad hlavu, nakoľko múr nebol priehľadný. Právny zástupca odporcu žiadal, aby sa svedok vyjadril, či bol bazén viditeľný z ulice. Svedok uviedol, že áno. Na otázku, či im niekto bránil vo vstupe do budovy školy uviedol, že nie. Zamestnankyne školy ich sprevádzali po budove školy, ukázali im triedu, ktorú maloletý Andrej navštevoval, ako i jeho fotografiu. Nebolo im týmito zamestnankyňami oznámené, že po budove školy môžu chodiť len so súhlasom vedenia školy. Týmto ženám sa predstavili svojím menom ako i redakciou, ktorú zastupujú.
Na pojednávaní konanom dňa 30.01.2014 predstúpil svedok D. A., ktorý uviedol, že si nepamätá na základe akého podnetu sa zúčastnil nahrávania šotu predmetnej tragédie a nepamätá si, či bol vyslaný centrálou z I., alebo ho o to niekto iný požiadal. Na mieste sa stretli spolu so štábom z televízie Joj a redaktorom vydavateľstva Ringier. Informácie dostali od ľudí v dedine, natočili miesto tragédie z bočnej cesty cez plot. Následne šli do školy, ktorá bola otvorená. Nepamätá si, či tam bol nápis zákaz vstupu, ale v prípade, ak by tam bol, určite by tento zákaz rešpektovali. V budove školy boli pracovníčky školy, ktoré poskytli fotografiu maloletého W.. Následne ich tieto pracovníčky odviedli do triedy, ktorú nasnímali. Jedna z týchto pracovníčok bola príbuzná maloletého W. a tak aj porozprávala o chlapcovi. Právny zástupca navrhovateľov mal na svedka otázku, prečo nasnímal fotografiu maloletého W. tak, aby nebolo vidieť jeho tvár. Svedok uviedol, že sa v takých témach snaží zachovať citlivo, aj keď si myslí, že by nič neporušil, keby nasnímal tvár maloletého. Právny zástupca odporcu žiadal, aby svedok odpovedal na otázku, či videl, či svedok Q. prekonával prekážku pri snímaní bazénu. Uviedol, že toto vylučuje, nik plot nepreliezal. Na otázku, kto sa predstavil zamestnankyniam školy uviedol, že všetci, pričom aj oznámili, za akým účelom sú v škole. Nebolo im oznámené, že vstupovať do školy môžu len so súhlasom vedenia školy, pričom s týmto sa ako redaktor nikdy nestretol, a nie je to zvykom.
Súdom predvolaný svedok U.. K. Š. ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní nariadenom na deň 29.05.2014, pričom súdu doručil elektronicky dňa 27.05.2014 čestné prehlásenie, v ktorom uviedol, že v čase nehody nebol prítomný na mieste činu. Pozemok bol zabezpečený bránou a brána bola uzamknutá fabkovým zámkom. Prístup na jeho pozemok odporcovi povolená nebol, taktiež ani ďalší nájomca súhlas nedal. Taktiež nebol daný súhlas na fotografovanie. Žiadnych zamestnancov odporcu nepoznal a ani s nimi nekomunikoval. Napriek porušeniu zákazu vstupu, nehodlal podať trestné oznámenie voči neoprávnenému vstupu na pozemok.
V zmysle § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Ochrana osobnosti prislúcha každej fyzickej osobe bez ohľadu na pôvod, rasu, národnosť, sociálne postavenie atď. Predmetom ochrany je osobnosť človeka vo svojej celistvosti ako nehmotný statok, ktorý patrí konkrétnej fyzickej osobe. Právo na ochranu osobnosti patrí vždy konkrétnej fyzickej osobe. Toto právo je nescudziteľné a neprevoditeľné. Za určitých podmienok môžu právo na ochranu uplatňovať po smrti fyzickej osoby len najbližší príbuzní. Právo na ochranu osobnosti je absolútnym právom fyzickej osoby, ktoré pôsobí proti všetkým (erga omes), t. j. proti ostatným fyzickým osobám, právnickým osobám, ako aj proti štátu. Jeho obsahom je zákaz akéhokoľvek zásahu, ktorý by bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo porušenie práv, ktoré sú príkladom uvedené v § 11 OZ (nevyžaduje sa vyvolanie následkov; stačí zásah, ktorý je spôsobilý vyvolať
ohrozenie alebo narušenie chránených práv). Túto ochranu zákon zabezpečuje v plnom rozsahu aj vtedy, ak sú napadnuté len jednotlivé zložky osobnosti fyzickej osoby (napr. fyzická integrita, občianska česť, meno, podoba človeka, prejavy osobnej povahy a pod.). V občianskom práve platí zásada, že ohrozenie, resp. porušenie čo i len jednej stránky osobnosti človeka je ohrozením, resp. porušením jeho osobnosti ako celku. Pri práve na ochranu osobnosti ide o všeobecné osobné (osobnostné) práva, ktoré patria bez rozdielu každej fyzickej osobe bez toho, že by ku vzniku práv boli potrebné ešte nejaké ďalšie skutočnosti
V zmysle § 12 odsek 1 až 3 citovaného zákona, písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením. Privolenie nie je potrebné, ak sa vyhotovia alebo použijú písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky, zvukové alebo obrazové a zvukové záznamy na úradné účely na základe zákona. Podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby.
Fyzická osoba má právo na ochranu podobizne pred neoprávneným použitím. Podobizňou je hmotné zachytenie podoby človeka. Na rozdiel od práva na podobu, ktoré vzniká už narodením fyzickej osoby, vzniká právo k podobizni až okamihom, keď je podoba na podobizni zachytená a individualizovaná. To platí aj vtedy, keď podobizeň nie je ešte dohotovená (napr. zachytená v pamäti digitálneho fotoaparátu). Právo na ochranu podobizne podľa § 12 ods. 1 OZ koliduje s autorskoprávnou ochranou. Autorskoprávna ochrana sa však obmedzuje len na obmedzenie rozširovania jej hmotných substrátov, na ktorých je podoba fyzickej osoby zobrazená. Občiansky zákonník takéto obmedzenie nemá a poskytuje ochranu nielen na podobizne ako hmotné substráty (§ 12 OZ), ale aj na podobizeň ako všeobecnú hodnotu chránenú osobnostným právom podľa § 11 OZ. Právo na ochranu podobizne sa neobmedzuje len na podobu živého človeka, ale sa vzťahuje i na podobu zomretého človeka (posmrtná maska).
Ustanovenie § 12 odsek 3 Občianskeho zákonníka upravuje tzv. spravodajskú zákonnú licenciu. Podľa tejto licencie možno bez súhlasu oprávnenej osoby vyhotoviť a následne použiť podobizne, obrazové snímky alebo obrazové a zvukové záznamy na vedecké a umelecké účely a v tlačovom, filmovom, rozhlasovom a televíznom spravodajstve. Uvedené predmety ochrany možno použiť primeraným spôsobom. Primeranosť treba posudzovať z hľadiska vyhotovenia predmetov ochrany, predovšetkým z hľadiska účelu, na ktorý majú slúžiť, z hľadiska rozsahu a z hľadiska miesta, kde dochádza k ich vyhotoveniam.
V zmysle § 13 odsek 1 až 3 citovaného zákona, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
Navrhovatelia v I. a II. rade opierajú svoj nárok na náhradu sumy 30.000,00 € z titulu ochrany osobnosti o tri základné skutočnosti, a to, že článok o maloletom W. bol uverejnený bez súhlasu rodičov, zamestnanci odporcu vstúpili za účelom vyhotovenia fotografie miesta tragédie na súkromný pozemok bez povolenia jeho vlastníka a taktiež vstúpili do budovy základnej školy v D. bez súhlasu vedenia školy.
Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že tieto skutočnosti tvrdené navrhovateľmi sa nezakladajú na pravde, resp. navrhovatelia nepreukázali opodstatnenosť svojho nároku.
V prvom rade súd poukazuje na to, že z podaného návrhu navrhovateľov nie je zrejmé, či sa domáhajú ochrany svojich práv alebo práv maloletého W. M.. Z ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka vyplýva, že každá fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti. Navrhovatelia opierajú svoj návrh o uvedené ustanovenia, pričom v tomto prípade je zrejmé, že nie sú aktívne legitimovaní na podanie návrhu na ochranu osobnosti, ale aktívne legitimovaný by bol ich zomrelý maloletý syn.
V danom prípade prichádza do úvahy aplikácia ustanovenia § 15 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať právo na ochranu jej osobnosti manželovi a deťom, a ak ich niet, jeho rodičom. Avšak z navrhovateľmi podaného návrhu na ochranu osobnosti nevyplýva, že sa domáhajú postmortálnej ochrany práv maloletého W. M.. Je zrejmé, že v tomto konkrétnom smere je podaný návrh na začatie konania o ochranu osobnosti zmätočný, pričom súd zastáva názor, že navrhovatelia nie sú aktívne legitimovaný na podanie návrhu na začatie konania tak, ako to uvádzajú v návrhu na začatie konania zo dňa 27.03.2013 a ako prezentovali v priebehu konania.
Navrhovatelia poukázali na to, že predmetný článok v denníku Nový čas zo dňa 25.08.2012 s názvom : "W. zabila elektrická hračka!" bol uverejnený bez ich súhlasu. V tomto smere súd poukazuje na ustanovenie § 12 odsek 3 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je možné použiť podobizne fyzických osôb bez ich súhlasu za splnenia troch podmienok, a to jednak použitie musí byť primerané, na účely vedecké, umelecké, a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo, ako i spôsobom, ktorý nie je v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby. Uvedené ustanovenie má na mysli tzv. zákonnú licenciu. Súd okrem splnenia vyššie uvedených podmienok skúmal, či posudzovaný článok a zverejnené fotografie, ktoré boli jeho súčasťou, spĺňali parametre spravodajského žánru. Charakteristickým znakom spravodajskej fotografie je cieľ, ktorý fotografia sleduje, a tým je pohotové zobrazenie aktuálnej informácie výstižným a objektívnym spôsobom. Prvok aktuálnosti a bezprostrednosti je teda pri spravodajskej fotografii, resp. spravodajskom článku podstatný. Súd zastáva názor, že odporca splnil všetky tieto podmienky, keď verejnosť informoval o tragickom úmrtí maloletého W. primeraným spôsobom, aktuálne ( dva dni po smrti maloletého W.), výstižne a objektívne s uvedením pravdivých informácií. Z obsahu článku (č.l. 13 - 14 súdneho spisu) je zrejmé, že bol maloletý Andrej označený menom a vekom. Navrhovatelia nenamietali v priebehu celého konania, že informácie uvedené v tomto článku by boli nepravdivé, zavádzajúce. Práve naopak, je zrejmé, že odporca informoval verejnosť o tom, čo sa stalo v inkriminovaný deň pravdivo. Okrem iného navrhovatelia nežiadali od odporcu žiadne ospravedlnenie a ani opravu prípadných chýb v článku, alebo iných nezrovnalostí. Súd je toho názoru, že odporca realizoval svoje právo informovať verejnosť o tom, čo sa stalo, aby sa tak do budúcnosti zabránilo vzniku ďalších podobných tragédií. Práve zverejnenie článku zabezpečilo, aby sa podobné tragédie nezopakovali, a nie skutočnosť, ak by súd navrhovateľom priznal náhradu sumy 30.000 €, ako to uviedla navrhovateľka v I. rade vo svojej ústnej výpovedi dňa 24.10.2013. Podľa názoru súdu boli informácie verejnosti sprostredkované citlivo, bez úmyslu poškodiť maloletého W., prípadne jeho blízku rodinu. Taktiež odporca informoval o uvedenej udalosti pohotovo a objektívne, keď bol článok uverejnený deň po tragickej smrti maloletého a bez pochybností o pravdivosti informácií v ňom uvedených. Súd ďalej zistil, že bola splnená aj ďalšia podmienka pre zverejnenie podobizne fyzickej osoby bez jej súhlasu, nakoľko bola uvedená snímka maloletého W. použitá pre tlačové, resp. spravodajské účely a to práve v jedinom článku zo dňa 25.08.2012. Taktiež navrhovatelia súdu nepreukázali, že použitie snímky maloletého W. odporcom by bolo v rozpore s oprávnenými záujmami maloletého. Tieto skutočnosti ani v konečnom dôsledku neboli navrhovateľmi v konaní namietané.
Vzhľadom na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že použitie snímky maloletého Andreja odporcom bolo v súlade s ustanovením § 12 odsek 3 Občianskeho zákonníka, a preto nebol potrebný súhlas rodičov, resp. navrhovateľov v I. a II. rade, na zverejnenie snímky maloletého.
Súd sa ďalej zaoberal tvrdeniami navrhovateľov v I. a II. rade, že odporca vstúpil na súkromný pozemok U.. K. Š. bez povolenia. Ako dôkaz na podporu ich tvrdení súdu predložil U.. K. Š. čestné prehlásenie, v ktorom uviedol, že v čase nehody nebol na mieste, avšak jeho pozemok bol zabezpečený bránou, ktorá bola uzamknutá. Vstup na pozemok odporcovi, ani jeho zamestnancom nebol povolený. Síce predložil fotografiu, z ktorej je zrejmé, že brána je uzamknutá, avšak nie je zrejmé, že tomu tak bolo v deň tragédie (č.l. 70 súdneho spisu).
Z výpovedí svedkov pána Q., A. a pani Z. súd zistil, že snímka miesta tragédie bola vyhotovená z bočnej ulice, pričom nikto z nich nepotvrdil, že za účelom vyhotovenia predmetnej fotografie bolo nutné preliezť oplotenie, resp. nik tak neurobil, nakoľko bolo možné vyhotoviť fotografiu zdvihnutím rúk nad hlavu. Taktiež všetci svedkovia na pojednávaní potvrdili, že v čase vyhotovenia fotografie miesta tragédie nebol pozemok, z ktorého bola snímka vyhotovená, žiadnym spôsobom uzatvorený.
Súd je toho názoru, že ak by tomu tak bolo, nebolo by možné vyhotoviť fotografiu, pričom navrhovatelia súdu nepreukázali, že brána na pozemku bola v čase tragédie skutočne zamknutá a nebol možný na ňu prístup. Z fotografií predložených odporcom (č.l. 80-82) vyplýva, že brána nebola vždy uzatvorená. Je zrejmé, že tomu tak bolo, a preto zamestnanci odporcu vstúpili na pozemok pána Š. a vyhotovili snímok bazénu. V neposlednom rade súd poukazuje i na to, že z fotografie predloženej navrhovateľom na pojednávaní konanom dňa 29.05.2014 (nachádzajúce sa v prílohovej obálke) je zrejmé, že za bránou je umiestnený nápis: " Servis auto moto vo dvore." Z uvedeného vyplýva záver, že na predmetný pozemok je umožnený vstup verejnosti, nakoľko tento nápis určitým spôsobom usmerňuje verejnosť, resp. zákazníkov servisu, ako sa dostať do servisu. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd dospel k záveru, že navrhovatelia nepreukázali, že vstup zamestnancov odporcu na pozemok pána Š. bol neoprávnený. Svedeckými výpoveďami súd zistil, že redaktor odporcu vstúpil na predmetný pozemok v dobrej viere, pričom nemohol vedieť, že je na cudzom pozemku. A podľa názoru súdu je tento pozemok verejnosti prístupný. Taktiež na predmetnej fotografii zachytávajúcej bazén, kde došlo ku tragédii, nie sú žiadne hodnoty, resp. veci, ktoré by odôvodňovali právo na ochranu osobnosti.
Na záver súd skúmal navrhovateľmi uvádzaný nedovolený vstup do budovy Základnej školy v D.. O tomto nepovolenom vstupe navrhovatelia súdu predložili potvrdenie riaditeľky školy, ktorá uviedla, že do budovy základnej školy je možné vstúpiť len so súhlasom vedenia školy, pričom príspevok uverejnený v denníku Nový čas bol urobený bez súhlasu vedenia školy. Súd vykonaným dokazovaním dospel k zisteniam, že v čase konania reportáže v budove základnej školy v D., tá bola otvorená, tj. nebola uzamknutá a neobsahovala nápis na dverách, že verejnosti vstup zakázaný. Taktiež z výpovedí svedkov súd zistil, že po tom, čo vstúpili do otvorenej budovy školy sa objavili zamestnankyne školy, z ktorých jedna bola príbuzná maloletého Andreja, a ktoré poskytli redaktorom rozhovor a zároveň ukázali triedu, do ktorej chodil maloletý. Aj tu súd opäť poukazuje, že ak by mala verejnosť zakázaný vstup do budovy školy, je zrejmé, že po príchode zamestnancov školy by museli redaktori novín a televízií opustiť budovu školy na základe ich pokynu. V konaní bolo preukázané, že k uvedenej situácii nedošlo.
Právny zástupca navrhovateľov v záverečnej reči uviedol, že zamestnanci odporcu získali fotografie tragédie z miesta verejnosti neprístupného, ponad múr zabezpečujúci ochranu súkromia navrhovateľov, čím zasiahli do chránených práv navrhovateľov. Mal za to, že podanie správ verejnosti v takom rozsahu nie je potrebné, aby bola verejnosť takto informovaná. Ani s týmito tvrdenia sa súd nestotožnil. Odporca legitímne a v súlade so zákonom informoval verejnosť o tragickej udalosti.
Súd poukazuje v tejto súvislosti na nález Ústavného súdu Českej republiky č. IV. ÚS 154/97, ktorý vyslovil, že pri strete práva na informácie a ich šírení s právom na ochranu osobnosti a súkromného života, teda základných práv stojacich na rovnakej úrovni, je predovšetkým vecou všeobecných súdov, aby s prihliadnutím k okolnostiam každého prípadu zvážili, či jednému právu nebola bezdôvodne daná prednosť pred právom druhým.
Vychádzajúc z ustálenej súdnej praxe, za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti zásadne nemožno považovať uverejnenie pravdivých informácií (Zborník stanovísk, záverov, rozborov a zhodnotení súdnej praxe, správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí Najvyššieho súdu, Najvyšší súd ČSSR, Praha 1980, str. 172). Právo na slobodu prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov existencie demokratickej spoločnosti a jednu z hlavných podmienok pre rozvoj spoločnosti a každého človeka. S výhradou čl. 10 odsek 2 Dohovoru sa vzťahuje nielen na informácie, ktoré sú prijímané priaznivo alebo sú považované za neutrálne a neurážlivé. Ale aj na tie, ktoré útočia, šokujú, či znepokojujú.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva so sídlom v Štrasburgu vyplýva, že slobody prejavu sa môže dovolávať predovšetkým vydavateľ (rozsudky vo veciach Observer a Guardian proti Spojenému kráľovstvu z roku 1991, Prager a Oberschlick proti Rakúsku z roku 1995).
Podľa článku 26 Ústavy SR, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Podľa článku 26 odsek 2 citovaného zákona, každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.
Podľa článku 10 odsek 1 Dohovoru, každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a přijímat a rozšiřovat informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článek nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolenia rozhlasovým a televíznym alebo filmovým spoločnostiam.
Podľa článku 10 odsek 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ( ďalej " Dohovor"), výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti a zopodvednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanoví zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, ochrany poriadku a predchádzaniu zločinnosti, ochrany zdravia a morálky, ochrany povesti iných, zabránení úniku dôverných informácií alebo zachovanie autority a nestrannosti súdnej moci.
Voľba spravodajskej techniky je výlučným oprávnením tlače, pričom žiadny súd nemôže nahradiť novinárov pri stanovení spravodajskej techniky, ktorú majú použiť ( prípady Jersild proti Dánsku z roku 1994 a Bergens Tidende a ďalší proti Nórsku z roku 2000).
S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti, súd v konaní poskytol rovnakú právnu ochranu právam na ochranu osobnosti a právam na šírenie informácie chráneným článkom 26 Ústavy SR a článku 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv. S ohľadom na obsah článku zverejneného odporcom o tragédii v Krušovciach súd dospel k záveru, že informácie boli odporcom podané legitímne a citlivo bez náznakov zásahu do práv na ochranu súkromia a osobnosti. V zmysle vyššie uvedených skutočností by vyhovením návrhu na ochranu osobnosti došlo k neprimeranému obmedzeniu slobody prejavu.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že odporca je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy konania a to zaplatený súdny poplatok vo výške 16,50 € a trovy právneho zastúpenia vo výške 66,55 € pozostávajúce z dvoch úkonov právnej služby v zmysle § 10 odsek 1, § 14 odsek 1 písmeno a) a b) vyhlášky č. 655/2004 Z.z.: 1. prevzatie veci a príprava zastúpenia rok 2013: 91,29 € + 7,81 € (režijný paušál) = 99,10 € 2. písomné podanie na súd rok 2013: 91,29 € + 7,81 € (režijný paušál) = 99,10 € 3. účasť na pojednávaní rok 2013: 91,29 € + 7,81 € (režijný paušál) = 99,10 € 4. účasť na pojednávaní rok 2014: 91,29 € + 8,04 € (režijný paušál) = 99,33 € 5. účasť na pojednávaní rok 2014: 91,29 € + 8,04 € (režijný paušál) = 99,33 € Trovy právneho zastúpenia navrhovateľa sú vo výške 495,96 €, nakoľko je právny zástupca navrhovateľa platcom DPH, súd priznal aj DPH, pričom celková výška trov právneho zastúpenia je 595,15 €.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na tunajšom súde , písomne, v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinná dobrovoľne nesplní, čo jej ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona(§ 251, ods. 1, veta prvá OSP).