Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_8CoE-251-2013.pdf
PDF · 102.09 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoE/251/2013
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci v prospech oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnej: N. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom J., O. XX, zastúpená: JUDr. Iveta Lenčéšová, advokátka, so sídlom Nitra, Farská 28, o vymoženie sumy 1.094,07 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nitra č. k. 9Er/227/2008-27 zo dňa 16. septembra 2013, jednohlasne takto
rozhodol:
Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením Okresný súd Nitra, ako súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konania zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 41 ods. 2 písm. d), § 57 ods. 1 písm. g), § 57 ods. 2, § 58 ods. 1, § 196, § 199 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "Exekučný poriadok"), § 35, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o rozhodcovskom konaní“), § 2 písm. a), b), § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, § 25 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 4, 5, § 54 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len "Občiansky zákonník"). Súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 9267/07 zo dňa 12.12.2007 vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným Slovenskou rozhodcovskou, a.s., so sídlom v Bratislave. Exekučné konanie začalo dňa 25.03.2008. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnemu exekútorovi udelené dňa 22.05.2008. Dňa 10.01.2013 povinná doručila súdu návrh na zastavenie exekúcie z dôvodu materiálnej nevykonateľnosti exekučného titulu, pričom sa odvolala na judikatúru Najvyššieho súdu SR a Krajského súdu v Prešove týkajúcu sa nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Exekučný súd ex offo skúmal, či žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul sú v súlade so zákonom a zistil, že uvedené podania nie sú v súlade so zákonom, pretože vychádzajú z exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku, ktorý zaväzuje povinnú na plnenie, ktoré je v rozpore so zákonom a dobrými mravmi, teda na plnenie právom nedovolené, čo znamená, že exekučný titul má vady z materiálnej stránky. Súd zistil, že v predmetnom prípade sa jedná o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa musí použiť spotrebiteľské právo. V zmluve o úvere je povinná označená ako podnikateľ aj ako fyzická osoba a nie je teda zrejmé, či zmluvu uzavrela ako fyzická osoba podnikateľ alebo len ako fyzická osoba. Vzhľadom k tomu, že oprávnený dostatočne nepreukázal, že povinná vystupuje ako podnikateľ, na predmetný právny vzťah boli aplikované spotrebiteľské právne normy, keďže v prípade pochybností o obsahu spotrebiteľských
zmlúv platí výklad pre spotrebiteľa priaznivejší. Súd ďalej zistil, že vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru v bode 17. je obsiahnutá rozhodcovská doložka, ktorú vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, dáva síce zmluvným stranám na výber riešenie sporov cestou príslušného súdu alebo pred rozhodcom, avšak samotný výber v konečnom dôsledku závisí od výberu toho účastníka, ktorý začne konanie skôr. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým všeobecným podmienkam, teda aj rozhodcovskému konaniu. Uvedenú rozhodcovskú doložku súd vyhodnotil v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka ako neplatnú, a teda bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora, pričom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/1/2012 zo dňa 21. marca 2012. Záverom uviedol, že o trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením.
Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený vzhľadom na jeho zákonnú prípustnosť podľa § 45 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie súd prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti
- ide totiž o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené súdnym dvorom EÚ, je to súčasť koncepcie neprijateľných podmienok. Vytýkal súdu prvého stupňa, že nevytýčil vo veci ústne pojednávanie aj keď tak podľa zákona bol povinný učiniť. Mal za to, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do takej situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Zdôraznil, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 ZoRK, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opraveného procesu indikovaného ust. § 40 a nasl. ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Zdôraznil, že exekučný súd ani nemohol interpretovať za účelom aplikácie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a to z dôvodu, že tento procesný úkon uskutočňovaný realizáciou právomoci obsiahnutej v označenom ustanovení bol už exekučným súdom platne vykonaný. Ďalej uviedol, že ak ust. § 41 ZoRK pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov, potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených týmto rozsudkom. Namietal aj tú skutočnosť, že všeobecný súd vo veci žalobcu nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Tomuto záveru zodpovedá i platný systém všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich rozhodcovské konanie, ktorý je výrazom vôle zákonodarcu obmedziť revíziu rozhodnutí rozhodcovských súdov len na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom. Mal za to, že exekučný súd musí s rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný postup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Zdôraznil, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom a to ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Ďalej uviedol, že ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku uvedenou v argumentácii oprávneného žiadal, aby všeobecný súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s článkom 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Mal za to, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (ust. § 45 ods. 1 ZoRK). Ale aj v tomto prípade je exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu. Namietal aj tú skutočnosť, že exekučný súd konal pri revízii rozsudku mimo rámec zverenej právomoci a taktiež porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Ďalej dospel k záveru, že odlišné zaobchádzanie so žalobcom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením, pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Poukázal na skutočnosť, že exekučný súd rozhodol na základe normatívnej úpravy, ktorá nemá povahu prameňa práva a preto sa ňou nemohol riadiť. Porušením princípu rovnosti zbraní bol oprávnený uvedený exekučným súdom do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Namietal, že žalobca nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Oprávnený nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia a nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach. Namietal, že exekučný súd rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci. Ďalej mal za to, že exekučný súd je oprávnený v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Podľa názoru oprávneného rozhodcovská doložka je platná. Záver súdu prvého stupňa, že ide o spotrebiteľskú zmluvu je absolútne nesprávny a v rozpore so zisteniami súdu. Ako vyplýva z uzavretej zmluvy o úvere, povinný pri uzatváraní zmluvy konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti, t.j. oprávnený poskytol povinnému podľa zmluvy o úvere finančné prostriedky na účel podnikania, a preto sa na povinného nemôže vzťahovať ochrana, ktorú právny poriadok poskytuje spotrebiteľovi. Nie je možné sa stotožniť ani s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné resp. že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a už vôbec nie nerovnováhu kvalifikovanú ako značnú. Taktiež sa nestotožnil ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Pokiaľ ide o tvrdenia súdu prvého stupňa o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený konštatoval, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, teda i s 0,25 % úrokom z omeškania z dlžnej sumy, ktorý má predovšetkým sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v tom prípade, ak poruší zmluvné podmienky. Oprávnený je toho názoru, že výška úrokov z omeškania 0,25 % denne nie je neprimeraná a ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých poskytol úver povinnému a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Z uvedeného dôvodu, ako i s ohľadom na skutočnosť, že oprávnený nežiadal od povinného zabezpečenie úveru, si účastníci dohodli úroky z omeškania a takto prejavenú vôľu účastníkov by mal aj súd rešpektovať. V súvislosti s dohodnutým úrokom z omeškania oprávnený poukázal na ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a rozhodnutie NS SR č. k. 1Obdo/34/2004 zo dňa 21.12.2004, ako aj na ďalšie rozhodnutia NS SR, v ktorých sa Najvyšší súd SR zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nie je možné sa zo strany odporcov odvolávať na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, a to povinnosti platiť úroky z omeškania v dojednanej výške. Opätovne zdôraznil, že dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak ten poruší svoje povinnosti vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy. Zároveň poukázal na tú skutočnosť, že pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. K poplatku za zaslanie upomienok uviedol, že v zmysle bodu 4 VPPÚ, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sa
povinný zaviazal uhradiť oprávnenému za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu 1,99 eura (60,-- Sk) ako paušálnu úhradu nákladov a administratívy s tým spojenej. V závere zdôraznil, že súd môže podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust. § 45 ZoRK dbajúc na existenciu ust. § 40 a nasl ZoRK len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Ak exekučný súd uskutočňuje revíziu exekučného titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v poriadok , čím taktiež porušuje základné práva účastníkov exekučného konania a to najmä právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivý súdny proces, právo vlastniť majetok a právo pokojného užívania majetku.
Oprávnený zároveň podal návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, ktorým navrhol, aby odvolací súd prerušil predmetné exekučné konanie a v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v tomto znení: 1) Má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
Povinná sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrila. Sudca nemienil podanému odvolaniu proti rozhodnutiu vydanému za súd vyšším súdnym úradníkom v plnom rozsahu vyhovieť.
Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 OSP, § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil, preto odvolací súd sa v danej právnej veci v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, preto sa v odôvodnení rozhodnutia obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia podľa § 219 ods.2 OSP.
Vychádzajúc z obsahu spisu, zmluvu o úvere zo dňa 30.04.2007 súd prvého stupňa správne posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ako aj správne na ňu aplikoval ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Uvedené nenarúša ani skutočnosť, že zmluva bola uzatvorená v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Taktiež možno konštatovať, že uvedené nenarúša ani skutočnosť, že povinná je v zmluve uvedená ako fyzická osoba s uvedením rodného čísla, aj ako fyzická osoba - podnikateľ, pretože v pochybnostiach sa ide v prospech spotrebiteľa (§ 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a oprávnený v tomto ohľade neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepreukázal, že povinná pri uzatváraní zmluvy o úvere konala ako podnikateľ a úver si brala na podnikanie.
Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že jednou z neprijateľných podmienok je aj samotná rozhodcovská doložka. Akákoľvek rozhodcovská doložka bez ohľadu na jej formu a znenie obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom a to v neprospech spotrebiteľa. Takáto rozhodcovská doložka je preto podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. V predmetnom exekučnom konaní ide o tento prípad. Značná nerovnováha v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa bola spôsobená najmä tým, že spotrebiteľovi bolo zároveň týmto postupom odňaté právo brániť sa a podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd, pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a taktiež aj nerešpektovaním právnej úpravy ochrany spotrebiteľa.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dodáva, že aj keď v čase uzavretia zmluvy medzi neprijateľnými podmienkami v Občianskom zákonníku nebolo zahrnuté také ustanovenie, ktoré sa dotýka rozhodcovskej doložky, nakoľko uvedené ustanovenie bolo doplnené až zákonom č. 568/2007 Z. z. účinným od 1. januára 2008, bolo potrebné uzatvoriť rozhodcovskú doložku tak, aby bola v súlade s ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na článok 17. všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktorý v článku 17. a) rozhodcovskej doložky uvádza, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, alebo podľa článku 17. b) rozhodcovskej doložky pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (OSP). Zmluvné strany sa tiež dohodli, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne zo zmluvy o úvere, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky. Ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.
Z uvedeného teda vyplýva, že výber jednej z alternatív riešenia sporov podľa tejto rozhodcovskej doložky spočíva výlučne na žalobcovi. Uvedené dojednania vyznievajú jednoznačne v neprospech spotrebiteľa, keďže tento toto dojednanie pri uzatváraní zmluvy nijakým spôsobom ovplyvniť nemohol a iba v prípade, že by bola rozhodcovská doložka s odporcom pri uzatváraní zmluvy individuálne dojednaná, t. j. iba v prípade, ak by odporca mal danú možnosť význam tohto dojednania v celom rozsahu pochopiť a teda i ovplyvniť, bolo by možné konštatovať, že rozhodcovská doložka je dojednaná platne. Odvolací súd iba zdôrazňuje mimoriadnu dôležitosť rozhodcovskej doložky, keďže následne v prípade spornosti nároku, napríklad neplnenia odporcom na základe uzatvorenej zmluvy, dochádza prakticky automaticky k podávaniu návrhov zo strany dodávateľov na rozhodcovský súd ako tomu bolo i v tomto prípade.
Odvolací súd má za to, že výkon práv oprávneného (dodávateľa) podľa vyššie uvedenej rozhodcovskej doložky je v rozpore s dobrými mravmi, ako aj s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa a preto je na danú právnu vec dôvodné aplikovať ust. § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 57 ods. 1 písm. g), ods. 2 Exekučného poriadku, pretože súdny exekútor vykonával exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na túto neplatnú rozhodcovskú doložku ani nemal byť vydaný, nakoľko rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania.
Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil. V ostatných dôvodoch poukazuje na odôvodenie rozhodnutia súdu prvého stupňa ako na svoje vlastné.
Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
Odvolací súd s poukazom na uvedené dospel k záveru, že návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) OSP z dôvodu predloženia oprávneným vyššie uvedených prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie, je potrebný ako nedôvodný zamietnuť. Odvolací súd mal za to, že Exekučný poriadok v § 36 ods. 5 zakotvuje zásadu, že exekučné konanie je možné prerušiť iba vtedy, ak to stanový osobitný zákon. Keďže v danom prípade takýto osobitný predpis neexistuje a Exekučný poriadok výslovne vylučuje prerušenie exekučného konania odvolací súd návrhy oprávneného ako nedôvodné zamietol. Výnimka z uvedeného pravidla neprerušiteľnosti exekučného konania je obsiahnutá v zákone č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii.
Záverom odvolací súd dodáva, že skutočnosti, ktoré uvádza oprávnený vo svojom návrhu na prerušenie konania boli už riešené aj judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a to tak, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená. a taktiež v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. IV. ÚS 285/2010-12 zo dňa 30.08.2010. Vzhľadom k týmto dôvodom odvolací súd vo vzťahu k návrhu oprávneného na prerušenie konania prijal záver, že v tomto konaní sa nepreukázala potreba výkladu komunitárneho práva Súdnym dvorom Európskej únie, pretože táto otázka komunitárneho práva nie je pre riešenie daného prípadu relevantná. Odvolací súd aj z týchto dôvodov návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.