Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8Co-315-2013.pdf
PDF · 114.95 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/315/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kalmanovej, PhD. a členov senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Jarmily Progranovej, POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, zastúpená advokátom a konateľom Doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 02.07.2013 č. k. 13C/663/2012-59, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy 125,00 eur, t.j. náhrady škody a sumy 495,00 eur ako nemajetkovej ujmy podľa zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 14Er/741/10, sumy 125,00 eur náhrady škody a sumy 385,00 eur ako nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 4Er/1113/10 a sumy 125,00 eur ako náhrady škody a sumy 605,00 eur ako nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 5Er/455/10. Odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.
Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a/1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 5, § 44 ods. 1, 2, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Zb. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného v čase začatia exekučného konania (ďalej len „Exekučný poriadok“). Z hľadiska skutkového stavu mal za preukázané, že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 14Er/741/2010 podal súdny exekútor dňa 15.07.2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom na vykonanie exekúcie. Okresný súd Nové Zámky dňa 04.01.2011 vydal poverenie. V konaní sp. zn. 4Er/1113/10 súdny exekútor doručil žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 13.10.2010 a súd prvého stupňa poveril exekútora vykonaním exekúcie dňa 31.12.2010. V exekučnom konaní sp. zn. 5Er/455/2010 súdny exekútor doručil exekučnému súdu žiadosť o udelenie poverenia dňa 28.04.2010 a poverenie bolo vydané 08.12.2010. Konštatoval, že predpokladom vzniku zodpovednosti za štátu zodpovednú za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci úradným postupom je popri nesprávnom úradnom postupe vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi, pričom tieto podmienky musia byť splnené
kumulatívne. V danom prípade navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno preukázania ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu spočívajúcom vo vydaní poverenia s omeškaním v exekučnom konaní sp. zn. 4Er/1113/2010 viac ako 7 mesiacov, vo veci sp. zn. 14Er/741/2010 viac ako 9 mesiacov a sp. zn. 5Er/455/2010 viac ako 11 mesiacov. Poukázal na ust. § 41 ods. 2 písm. e) EP, ktorá v čase doručenia návrhu na vydanie poverení umožňovalo vydať poverenie na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, ako exekučných titulov. Toto ustanovenie bolo novelizované zákonom účinným od 01.06.2011 a aj keď vykonateľné rozhodcovské rozhodnutie ako exekučný titul boli doplnené novelou účinnou od 01.06.2011 vyslovil, že táto by bola nadbytočná v prípade stotožnenia sa súdu s právnym názorom navrhovateľa, že rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa ust. § 41 ods. 2 písm. i) EP, ktorého sa žiadna novela EP nedotkla. Pre výklad zákona je podstatný úmysel zákonodarcu, a preto podľa názoru súdu od 01.06.2010 neexistovala žiadna zákonná lehota na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi na základe exekučného titulu - rozhodnutia rozhodcovského súdu. Pokiaľ ide o škodu, ktorú navrhovateľ vyčíslil v každom exekučnom konaní a tvorili ju ním tvrdené náklady vynaložené v období medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia a vydaním poverenia konštatoval, že navrhovateľ napriek tvrdeniu rôznej dĺžky a omeškania exekučného súdu s vydaním poverenia si v každej veci uplatnil rovnakú náhradu majetkovej škody po 125,00 eur bez toho, aby špecifikoval, koľko zamestnancov v pomoci informačného systému spravoval pohľadávky dlžníkov, aký podklad spravoval a podobne. Z uvedeného mal za to, že takéto náklady na zamestnancov spravujúcich pohľadávku by mal až do ich uhradenia, resp. odpísania , obdobne ako aj náklady na udržanie a stav informačného systému, keďže doposiaľ súdny exekútor nevrátil poverenia a je zrejmé, že navrhovateľ má v súvislosti s vymáhanými pohľadávkami naďalej náklady. Z toho dôvodu uzavrel, že nepreukázal vznik škody zmenšením svojho majetku v rozsahu tvrdených nákladov v každej veci a keďže podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sú určené kumulatívne, nesplnenie, čo i len jednej z nich vylučuje zodpovednosť štátu podľa zákona č. 514/2003, návrh navrhovateľa v časti náhrady materiálnej škody zamietol.
Ďalej konštatoval, že nesprávny úradný postup exekučného súdu bez ďalšieho nemá za následok vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 17 ods. 2 cit. zákona. Uviedol, že navrhovateľ v konaní nepreukázal nesprávny úradný postup exekučného súdu, nepreukázal omeškanie exekučného súdu pri vydávaní poverení v ním tvrdenej dĺžke a tak ako aj pri vzniku škody, aj v tomto prípade je povinný nielen tvrdiť, ale aj preukázať vznik nemajetkovej ujmy. Doba od doručenia žiadosti súdneho exekútora do vydania poverenia exekučným súdom nemohla negatívne zasiahnuť navrhovateľa a vyvolať v ňom ním tvrdenú neistotu ako morálnu ujmu a ovplyvniť jeho plánovanie a rozhodovanie a viesť k legitímnym očakávanim, že v zákonom určenom čase nastane stav predpokladaný zákonom a nemohla vyvolať ani riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky. V tomto smere poukázal na rozhodnutie iných súdov vydávané v obdobných veciach. Uviedol, že exekučný súd v každej veci realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce z ust. § 44 ods. 2 EP, a to oprávnenie posúdiť, či exekučný titul - rozhodcovský rozsudok - nie je v rozpore so zákonom. Toto posúdenie je v súlade s predpismi na ochranu práv spotrebiteľa, je nepochybne časovo náročné, čo viedlo zákonodarcu k vylúčeniu aplikácie 15 dňovej lehoty na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi v prípade rozhodcovských rozsudkov. Aj pre prípadný stav neistoty účastníka neprimerane dlhého konania je tento povinný tvrdenie rozhodujúcich skutočností dostatočne vysvetliť zdôvodniť motiváciu k uplatneniu nároku na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má slúžiť ku kompenzácii stavu neistoty, do ktorej by bol poškodený v dôsledku neprimeranej dĺžky konania uvedený.
S poukazom na absenciu tvrdeného nesprávneho úradného postupu ako nevyhnutného predpokladu zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. uzavrel, že navrhovateľovi nevzniklo nárok na náhradu škody podľa § 9 ods. 1 cit. zákona a ani na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa vytvoril konštrukciu, podľa ktorej uplatnený nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy je anulovaný nedôveryhodnosťou údajov, čo platné právo nepozná. V tejto súvislosti poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a preto mohol niektoré skutočnosti len usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré
mal v realite, z ktorého dôvodu ako dôkaz označil aj exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov však nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Poukázal tiež na to, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Ďalej argumentoval, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a naviac jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti atď. Rovnako tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. V neposlednom rade vytkol prvostupňovému súdu zamietnutie jeho návrhu na znalecké dokazovanie len s poukazom, že nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, čím mu znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Tým svoje rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave. V neposlednom rade nesúhlasil s prvostupňovým súdom vyhodnotenou námietkou premlčania vznesenou odporcom z ním konkretizovaných dôvodov, pre ktoré k premlčaniu práva nedošlo.
Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.
Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie odporcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.
Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, zaplatenia sumy 125,00 eur ako náhrady škody a 495,00 eur titulom nemajetkovej ujmy vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky v konaní sp. zn. 14Er/741/10, sumy 125,00 eur náhrady škody a sumy 385,00 eur z titulu nemajetkovej ujmy vzniknutý v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 4Er/1113/2010 a sumy 125,00 eur ako náhrady škody a sumy 605,00 eur a z titulu nemajetkovej ujmy v dôsledku vzniknutého nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom pod sp zn. 5Er/455/10. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutí o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote a v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s omeškaním viac ako 6 mesiacov. Súd prvého stupňa všetky tri konania spojil na spoločné konanie uznesením č.k. 13C/663/2012-25 zo dňa 30.04.2013.
Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“), ktorý na danú vec dopadá, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.
Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).
Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).
Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z.).
Úvodom je potrebné poznamenať, že v nadväznosti na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3, 4 Listiny základných práv a slobôd (zák. č. 23/1991 Zb.) je zák. č. 514/2003 Z.z. osobitným zákonom, ktorý upravuje podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). Zároveň je samostatne upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej slobody (§ 7), a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). I keď zákon explicitne nedefinuje pojem „nesprávny úradný postup“, vo všeobecnosti za takýto možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.
V súdenej veci vo svetle týchto záverov je preto potrebné posudzovať existenciu predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu uplatňovanú navrhovateľom v tomto konaní, čo učinil i súd prvého stupňa a v tomto smere v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci. Je nesporné, ako to vyplýva z obsahu spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 14Er/741/2010, že exekučnému súdu bola dňa 15.07.2010 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnému U. P. na vymoženie sumy 720,00 eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. v Bratislave zo dňa 15.04.2010 č.k. SR 00113/10. Exekučný súd dňa 04.01.2011 exekútora poveril vykonaním predmetnej exkúcie. V exekučnom konaní sp. zn. 4Er/1113/2010 bola žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. návrh doručený súdu dňa 13.10.2010 proti povinnej C. R. na vymoženie sumy 342,00 eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu -rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. v Bratislave zo dňa 23.02.2010 č.k. SR 23427/09. Exekučný súd dňa 03.12.2010 poveril exekútora vykonaním exekúcie. V exekučnom konaní sp. zn. 5Er/455/2010 bola exekučnému súdu žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na návrh povinného oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o. proti povinnej H.. G. D. na vymoženie sumy 1.516,24 eura s príslušenstvom na základe exekučného titulu rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sídlom v Bratislave zo dňa 16.11.2009 č.k. SR 15855/09. Exekučný súd vydal poverenie dňa 08.12.2010. Podľa navrhovateľa postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadostiach súdneho exekútora došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením (9 mesiacov, 7 mesiacov, 11 mesiacov), ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní. Z dôvodu takéhoto nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si preto uplatnil náhradu škody predstavujúcu ním účelne vynaložené náklady spojené so správou a vymáhaním pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím exekučného súdu. Tieto pozostávali zo sumy 70,00 eur vynaloženej na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, zo sumy 40,00 eur na udržiavanie a správu informačného systému a zo sumy 15,00 eur na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštové a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde, t.j. celkovo škoda predstavuje sumu 125,00 eur. Zároveň si navrhovateľ uplatnil i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 495,00 eur za exekúciu sp. zn. 14Er/741/2010, sumu 385,00 eur za exekučné konanie sp. zn. 4Er/1113/2010 a sumu 605,00 eur za exekučné konanie sp. zn. 5Er/455/2010 za bezdôvodnú nečinnosť exekučného súdu v trvaní 9, 7 a 11 mesiacov, keď márnym uplynutím tohto času boli reálne ohrozené jeho legitímne očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu pohľadávky a tiež došlo k vyvolaniu rizík a to k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a k insolvencii povinného.
Podľa § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení zák. č. 144/2010 účinného od 01. 06. 2010, t.j. v čase doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučnému súdu (ďalej len „Exekučný poriadok“) súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Podľa § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom do 01. 06. 2010, t.j. v čase doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučnému súdu (ďalej len „Exekučný poriadok“) v konaní sp. zn. 5Er 455/2010, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.
V zmysle § 41 ods. 2 EP, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu, okrem iného aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila (písm. c/), vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (písm. d/) a iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon (písm. i/).
Vychádzajúc z vyššie cit. zák. ustanovení za situácie, keď exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok, ktorý podľa na vec dopadajúcej platnej úpravy bolo potrebné považovať za exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku, nie podľa § 41 ods. 2 písm. d/ EP ako nesprávne konštatoval súd prvého stupňa, sa na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre exekučný súd vzťahovala 15-dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora. S ohľadom na zhora uvedené skutkové zistenia v predmetnej exekučnej veci táto lehota dodržaná nebola a k vydaniu poverení exekučným súdom došlo až po uplynutí 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
I napriek tomuto zisteniu, odvolací súd v zhode so záverom súdu prvého stupňa zastáva názor, že v sporom dotknutom exekučnom konaní neboli preukázané navrhovateľom avizované zbytočné prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu z hľadiska platnej právnej úpravy § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v čase vzniku zodpovednostného vzťahu, na čo odvolateľ dôvodne poukazuje. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Právo každého na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu, zakotvuje i čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru. V tomto smere rozsiahla rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Hodnotiac postup exekučného súdu z hľadiska týchto kritérií je významné, ako už bolo uvedené, že žiadosť súdneho exekútora bola doručená exekučnému súdu dňa v exekučnej veci sp. zn. 14Er/741/2010 dňa 15.07.2010, v exekučnej veci sp. zn. 4Er/1113/2010 dňa 13.10.2010 a v exekučnej veci sp. zn. 5Er/455/2010 dňa 28.04.2010, exekučným titulom a exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok zaväzujúci povinných na plnenie z titulu spotrebiteľskej úverovej zmluvy. V nadväznosti na tento exekučný titul súd viazaný ust. § 44 ods. 2 EP vydal poverenie dňa 04.01.2011 (sp. zn. 14Er/741/2010), dňa 03.12.2010 (sp. zn. 4Er/1113/2010), 08.12.2010 (sp. zn. 5Er/455/2010) pre exekútora na vykonanie exekúcie. Pri posudzovaní, či konanie exekučného súdu nevykazovalo navrhovateľom tvrdené zbytočné prieťahy, resp. či jeho postup treba považovať za nesprávny úradný postup (práve pre nevydanie rozhodnutia v zákonnom ustanovenej lehote) pri zohľadnení kritérií, ktorými sú: 1. právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2. správanie účastníka konania 3. spôsob, akým súd v konaní postupoval, odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľ plne nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu nevydaným rozhodnutia v zákonnej lehote (teda k naplneniu základného predpokladu pre prípadnú zodpovednosť odporcu). Vychádzajúc z ust. § 44 ods. 2 EP mal odvolací súd za to, že lehota 15 dní od doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa vzťahovala len na prípady vydania poverenia na vykonanie exekúcie. Posúdenie zbytočných prieťahov nie je ale možné bez prihliadnutia na všetky okolnosti veci, teda nemožno prihliadnuť na tisícky obdobných vecí podávaným navrhovateľom a na postup exekučného súdu vzhľadom k jeho možnostiam. Vydanie poverenia v exekučnej veci sp. zn. 14Er/741/2010 po 9 mesiacoch, v exekučnom konaní sp. zn. 4Er/1113/2010 po 7 mesiacoch a v exekučnom konaní sp. zn. 5Er/455/2010 po uplynutí 11 mesiacov nepovažoval ani odvolací súd bez ďalšieho za také konanie exekučného súdu, ktoré by sa dalo kvalifikovať ako zbytočné prieťahy vedúce k navrhovateľom tvrdením (nepreukázaním) následkom. Samotné zistenie, že k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom došlo po uplynutí zákonnej lehoty ešte samo o sebe nezakladá zodpovednosť štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z.. Podľa zhora podaného výkladu odvolacieho súdu musia byť totiž splnené i ďalšie 2 predpoklady a to vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a priama príčinná súvislosť medzi konaním exekučného súdu a samotnou škodou, resp. nemajetkovou ujmou na preukázanie ktorých predpokladov zaťažuje dôkazné bremeno práve navrhovateľa. V danom prípade si navrhovateľ svoju dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal splnenie týchto zákonných predpokladov. Ním predkladané tvrdenia o vzniku škody vo výške 125 eur, predstavujúce náhradu účelne vynaložených
nákladov spojených s činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím exekučného súdu o tejto žiadosti, odvolací súd považuje za zavádzajúce. Vychádzajúc z elementárnej logiky veci totiž navrhovateľ ako právnická osoba, ktorej náplňou činnosti, ako je všeobecne známe, je práve vymáhanie pohľadávok, bezosporu na zabezpečenie svojej bezporuchovej činnosti musí viesť databázu vymáhaných pohľadávok prostredníctvom informačného systému až do ich vymoženia, prípadne zániku iným spôsobom a to aj v dobe, keď exekútor poverený vykonaním exekúcie začal exekúciu vykonávať. Pracovné výkony zamestnancov v súvislosti so správou týchto pohľadávok, administratívnymi prácami, udržiavaním informačného systému, atď. tak nepredstavujú zmenšenie majetku navrhovateľa v čase nerozhodnutia o žiadosti exekútora. Naviac podľa obsahu exekučného spisu navrhovateľ ako oprávnený v danom exekučnom konaní len jediný raz podal hromadnú sťažnosť zo dňa 30. 08. 2010 na prieťahy v konaní, aj to v dobe, keď bol nečinný v súvislosti s výzvou exekučného súdu na predloženie zmluvy o úvere a tým sám mu znemožnil rozhodnúť o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Za danej situácie niet tak príčinnej súvislosti medzi konaním exekučného súdu a navrhovateľom tvrdenou škodou. Rovnako tak i vzniku nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa z ním predkladaných dôvodov, ktoré naviac bez ponúknutia dôkazu o tom sú len v rovine teoretických úvah.
Vychádzajúc z uvedeného mal preto odvolací súd za to, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci vecne správne, keď návrh navrhovateľa zamietol. Odvolací súd tiež vychádzal z toho, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že navrhovateľ nepodal návrh na predbežné prerokovanie svojich nárokov a že 6 mesačná lehota na ich prerokovanie v čase rozhodovania súdu už uplynula, že je neprípustná všeobecná paušalizácia uplatňovaných nárokov na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, keď oba nároky je potrebné v konaní jednoznačne preukázať, nie je možné ich len predpokladať v konaní vykonaním dokazovaním, že nepredloženie dôkazov nie je dôvodom na zastavenie konania, že znalecký posudok slúži len na preskúmavanie správnosti preukázaných tvrdení účastníkov konania a rozhodovaciu činnosť súdov tvoriacu podstatu súdnictva nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup a vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy bezprostredný a neprerušený a nestačí, ak je iba sprostredkovaný a v konaní navrhovateľ nevyprodukoval žiadne dôkazy preukazujúce ním uvádzanú škodu a nemajetkovú ujmu.
Záverom odvolací súd konštatuje, že hoci navrhovateľ ani nekonkretizoval svoj odvolací dôvod a postup prvostupňového súdu v konaní, ktorým malo dôjsť k odňatiu mu možnosti konať pred súdom, odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu konania podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP nezistil. I ďalšie skutočnosti vytýkané navrhovateľom v jeho odvolaní sú bez právneho významu, keď tvrdenia v súvislosti s vierohodnosťou údajov, znaleckým dokazovaním a premlčaním sa preskúmavaného rozsudku vôbec netýkajú.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.
Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.