Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_9Co-173-2014.pdf
PDF · 81.29 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/173/2014
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: TJ Partizán Liptovská Lúžna občianske združenie, so sídlom Liptovská Lúžna 580, 034 72 Liptovská Lúžna, IČO: 14 225 905, zast. Mgr. Martinom Alušicom, advokátom, Advokátska kancelária Madačova 1/A, 034 01 Ružomberok, IČO: 37 573 390, proti odporkyni v rade 1/: Ing. C. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. Q. XXX, odporcovi v rade 2/: Ing. H. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. Q. XXX a odporcovi v rade 3/: K. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XXX/X, K., všetci zast. JUDr. Milanom Hodanom, advokátom, Advokátska kancelária A. D. XX, XXX XX W., na odvolanie odporcov proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k. 3C/77/2013-120 zo dňa 17.01.2014, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým vo zvyšnej časti návrh navrhovateľa zamietol, ako odvolaním účastníkov nenapadnutom p o n e c h á v a nedotknutý.
V ostatnej časti rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že nebohý Ing. N. Q., rod. Q., nar. XX.XX.XXXX, zomrelý XX.XX.XXXX, naposledy bytom Q. Q. XXX, mal v čase smrti dlh voči navrhovateľovi vo výške 7.873,99 eur. V ostatnej časti návrh zamietol. Navrhovateľovi priznal náhradu trov konania titulom súdneho poplatku vo výške 99,50 eur, titulom trov právneho zastúpenia vo výške 284,31eur, ktoré uložil odporcom v rade 1/, 2/ a 3/ zaplatiť spoločne a nerozdielne k rukám jeho právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Naliehavý právny záujem navrhovateľa na podanej určovacej žalobe vyvodil zo skutočnosti, že odporcovia, ako dedičia po poručiteľovi Ing. N. Q. v dedičskom konaní, popreli pohľadávku navrhovateľa na náhradu škody vo výške 11.617,87 eur, ktorú uplatnil v žiadosti, doručenej notárke 26.09.2011. Tým sa stala predmetná pohľadávka spornou. Pri výpočte čistého majetku v zmysle osvedčenia o dedičstve na túto pohľadávku navrhovateľa prihliadané nebolo, teda nebola zahrnutá do pasív dedičstva. K námietke odporcov o premlčaní nároku navrhovateľa uviedol, že bezpečne preukázanú vedomosť o vzniku škody získal navrhovateľ v priebehu trestného konania, ktoré prebiehalo na OR PZ v Ružomberku, odbor kriminálnej polície ČVS: ORP 443/JP-RK-209 a to z uznesenia, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie v predmetnej veci z dôvodu jeho neprípustnosti - proti tomu kto zomrel, v zmysle § 9 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku § 215 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku. Z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, že zo zhromaždených dôkazov vyplýva, že k naplneniu znakov prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. a) Trestného zákona došlo konaním Ing. N. Q.. Predmetné uznesenie bolo vydané 19.09.2011, právoplatné dňom 29.09.2011, návrh na začatie konania bol podaný v tejto právnej veci 24.06.2013, to znamená pred uplynutím dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, a teda nemožno hovoriť o premlčaní nároku navrhovateľa uplatneného v tomto konaní. Zároveň konštatoval, že pokiaľ by i premlčacia doba začala plynúť dňom výpovede A. V. v trestnom konaní, v procesnom postavení svedka 29.06.2011, aj v tomto prípade, keďže návrh na začatie konania bol podaný dňa 24.06.2013 premlčacia subjektívna dvojročná doba pred podaním návrhu na začatie konania neuplynula. Po čiastočnom späťvzatí návrhu navrhovateľom predmetom konania zostal dlh
odporcov voči navrhovateľovi vo výške 8.205,93 eur. Po vykonanom dokazovaní napokon okresný súd za dôvodný považoval nárok navrhovateľa v rozsahu 7.873,99 eur a vo zvyšku jeho návrh zamietol. O trovách konania rozhodol s poukazom na ust. § 142 ods. 2 O.s.p. s prihliadnutím na pomer úspechu a neúspechu účastníkov v spore.
Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote doručili odvolanie tak navrhovateľ ako i odporcovia. Navrhovateľ rozsah odvolania obmedzil čo do výroku, ktorým okresný súd vo zvyšku jeho návrh zamietol a ktorým rozhodol o trovách prvostupňového konania. Uviedol, že pokiaľ sa týkalo určenia výšky dlhu poručiteľa na základe vykonaných dôkazov, okresný súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žiadal zmeniť rozsudok okresného súdu tak, aby určil, že nebohý Ing. N. Q. mal v čase smrti dlh voči navrhovateľovi vo výške 8.205,93 eur, nakoľko vyčíslenie dlhu poručiteľa voči navrhovateľovi zo strany okresného súdu je nesprávne. Pokiaľ sa týkalo rozhodnutia o náhrade trov konania uviedol, že podľa § 9 ods. 1 Vyhlášky č. 555/2004 Z. z., základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci, alebo druhu veci, alebo práva, podľa § 10 ods. 2 citovanej vyhlášky, ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia, alebo cena veci, alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby. Za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je 1/13 výpočtového základu, iba v prípade, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci, alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami (§ 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky č. 655/2004 Z.z.). Predmetom sporu v danej veci bolo určenie existencie dlhu vo výške 11.285,93 eur vo vzťahu k poručiteľovi. Dlh vo vzťahu k poručiteľovi bol oceniteľný a vyjadrený peniazmi. Okresný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania aplikoval § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky č. 655/2004, avšak predmetnú aplikáciu právneho predpisu nezdôvodnil, len konštatoval, že nemožno vyjadriť hodnotu veci a práva v peniazoch, a možno ju zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Zastal názor, že okresný súd sa náležite nevysporiadal s otázkami posudzovania tarifnej hodnoty práva v súvislosti so súdnym konaním o určenie existencie dlhu poručiteľa, čo v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je popretím ústavného práva na spravodlivé konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou občianskeho súdneho konania v procese interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení všeobecne záväzného predpisu, a preto vyjadril presvedčenie, že zo strany okresného súdu pri rozhodovaní o trovách konania došlo k popretiu princípov spravodlivosti a nedostatku dostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia. Rozhodnutie súdu označil tiež za nelogické, pretože ak by právny predchodca žalovaných žil, prebehlo by pojednávanie o zaplatenie pohľadávky, ktoré by bolo svojím obsahom identické a úkony, ktoré navrhovateľ musel urobiť v tomto konaní, musel by urobiť aj v konaní o zaplatenie pohľadávky. Žiadal preto zmeniť rozhodnutie okresného súdu o trovách prvostupňového konania a priznať navrhovateľovi náhradu trov konania tak ako si ich vyčíslil.
Odporcovia v odvolaní proti rozsudku okresného súdu uviedli, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a to najmä pri hodnotení nimi vznesenej námietky premlčania v zmysle ust. § 106 ods. 1, 2 OZ. Nesúhlasili s názorom okresného súdu, že bezpečnú a preukázateľnú vedomosť o tom, kto za škodu zodpovedá, získal navrhovateľ v priebehu trestného konania. Vyjadrili presvedčenie, že túto vedomosť navrhovateľ mal už v čase, keď zaslal Ing. N. Q. list, ktorý síce datovaný nie je, avšak s určeným termínom plnenia dňa 18.02.2007. Z toho možno vyvodiť, že premlčacia lehota začala plynúť prvým dňom, nasledujúcim po stanovenom termíne plnenia, t. j. od 19.02.2007. Vzhľadom na vyššie uvedené zastal názor, že premlčacia subjektívna dvojročná lehota uplynula pred podaním návrhu na začatie konania, a teda nimi vznesená námietka premlčania je dôvodná. Návrh konečného vysporiadania, adresovaný zo strany TJ lyžiarskeho oddielu Ing. N. Q., okresný súd vyhodnotil, že sa nejedná o platný prejav vôle navrhovateľa voči Ing. N. Q., nakoľko neobsahoval podpis dvoch oprávnených osôb. S týmto sa nestotožnili, nakoľko posúdenie oprávnenosti a podmienky podpisu jednou alebo dvoma osobami je podľa ich presvedčenia vecou navrhovateľa. Žiadali preto rozsudok okresného súdu zmeniť a návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietnuť, zároveň mu uložiť nahradiť im vzniknuté trovy konania.
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal v intenciách ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd nepostupoval správne, keď navrhovateľom podanú žalobu o určenie, že nebohý Ing. N. Q., nar. XX.XX.XXXX, zomrelý XX.XX.XXXX,
naposledy bytom Q. Q. XXX, mal v čase smrti dlh voči navrhovateľovi akceptoval a ustálil existenciu naliehavého právneho záujmu navrhovateľa na požadovanom určení.
Povinnosť účastníka preukázať existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, vyplýva z ust. § 80 písm. c) O.s.p. Právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 80 písm. c) O.s.p., musí byť naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie, alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené, alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým. Za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale vedie len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov. Ak však určovacia žaloba vytvára pevný základ pre právny vzťah účastníkov sporu, je prípustná aj napriek tomu, že je možná (prípadne) iná žaloba (viď. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, publikované v časopise zo súdne praxe pod č. 40/1996).
Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu, alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha (žalobcu). Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu medzi účastníkmi a k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah, alebo právo, je alebo nie je. Na druhej strane vysvetliť, že práve podaná žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši (odstraňuje neistotu vzťahu účastníkov konania, alebo vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie).
V súdenom prípade nie sú pochybnosti o tom, že ide o určovaciu žalobu v zmysle citovaného zákonného ustanovenia procesného poriadku, pretože žalobcovia sa domáhajú určenia, že Ing. N. Q. mal v čase smrti dlh voči navrhovateľovi. Ide teda o určenie či tu právny vzťah, právo je, alebo nie je, a teda na takomto určení musí byť daný naliehavý právny záujem.
Aby bol naliehavý právny záujem daný, aby rozhodnutie súdu nebolo výsledkom hromadenia zbytočných sporov, a aby slúžilo potrebám praktického života, musí vyriešiť predmet sporu medzi účastníkmi, dať mu právny rámec a vyriešiť ich neistotu s konečnou platnosťou.
Podľa § 470 ods. 1 OZ dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli s poručiteľovou smrťou.
Podľa § 470 ods. 2 OZ ak je viac dedičov, zodpovedajú za náklady poručiteľovho pohrebu a za dlhy, podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli k celému dedičstvu (do dedičstva nepatria iba aktíva, existujúci majetok a pohľadávky) poručiteľa, ale aj jeho dlhy. Dedič zodpovedá za poručiteľovi dlhy a náklady jeho pohrebu do výšky ceny nadobudnutého dedičstva na základe zákona. Zodpovednosť dediča je takto chápaná preto, aby sa dedením nedostal do nevýhodného postavenia, kedy by mal povinnosť vysporiadať všetky dlhy poručiteľa zo svojho majetku a na druhej strane i preto, aby veritelia poručiteľa mohli byť do hodnoty dedičstva na svojich pohľadávkach uspokojení. Preto dedič zodpovedá za dlhy poručiteľa len do výšky majetku, ktorý mu v skutočnosti poručiteľ zanechá. Ak je viac dedičov, ktorí dedičstvo neodmietli, rozsah zodpovednosti každého z nich sa spravuje výškou ceny majetku, ktorý fakticky nadobudol, a nie podľa pomeru toho, čo predstavuje ich dedičský podiel.
Podľa názoru odvolacieho súdu preto nemusí byť rozhodnutím súdu stanovené, že poručiteľ mal v čase smrti určitý dlh, nakoľko dedičia zodpovedajú za dlhy poručiteľa priamo zo zákona, ktorého aplikácia smeruje k tomu, aby bol dedič priamo k úhrade dlhu zaviazaný, a aby mu takáto povinnosť mohla byť autoritatívnym výrokom súdu uložená. Práve v tomto konaní si prejudiciálne súd musí ustáliť i právny základ uplatneného dlhu a teda jeho odôvodnenosť a výšku. Argumentácia, že dedič zodpovedá za dlh poručiteľa iba v prípade ak je dlh zahrnutý do pasív dedičstva nemá oporu v zákone.
Určovacia žaloba pritom nie je opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplne vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu, alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu len predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či právny vzťah je, alebo nie je. I v prejednávanom prípade určenie, že poručiteľ mal v čase smrti dlh voči navrhovateľovi, neodstraňuje právnu neistotu
medzi účastníkmi sporu a prispieva len k hromadeniu žalôb. Totiž týmto výrokom žalobcovia nedosiahnu odstránenie sporu medzi účastníkmi, nakoľko na odstránenie spornosti vzťahov medzi účastníkmi by musel navrhovateľ uplatniť žalobu na plnenie. Práve v tomto konaní by súd musel opätovne posudzovať nielen odôvodnenosť nároku navrhovateľa, ale i výšku ním požadovaného plnenia a vysporiadať sa i s námietkou premlčania vznesenou zo strany odporcov.
V nadväznosti na uvedené odvolací súd zastal názor, že v danom prípade nie je daný naliehavý právny záujem navrhovateľov na predmetnom určení a preto z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci tejto otázky okresným súdom, jeho rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, aby o veci opätovne rozhodol v intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.