Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Co-209-2013.pdf
PDF · 86.1 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/209/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a sudkýň JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Dagmar Podhorcovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Bratislava, Pribinova 25, zastúpená Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika v jej mene konajúce Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné Námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 26. júla 2013 č. k. 13C/437/2012-70 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy 3.415,48 eura, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Komárno v súdnej veci 13Er/1077/2009. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Z hľadiska skutkového stavu mal za preukázané, že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp zn. 13Er/1077/2009 podal súdny exekútor žiadosť na základe návrhu oprávneného na udelenie poverenia dňa 25.11.2009 a táto žiadosť súdneho exekútora bola uznesením z 12.05.2011 zamietnutá a následne exekúcia uznesením zo dňa 07.10.2011 zastavená. Rozhodnutie o zastavení exekúcie nadobudlo právoplatnosť 11.04.2012. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že návrh oprávneného na vykonanie exekúcie od začiatku vedeného exekučného konania nebol dôvodný a vznik akýchkoľvek trov spojených nielen s uplatnením svojho nároku na súde, ale aj spojených so správnou a vymáhaním pohľadávky si navrhovateľ spôsobil sám podaním nedôvodného návrhu na súde a bez ohľadu na to, kedy súd o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia rozhodol. Mal za to, že zákon pre prípad, že nie je na mieste vydanie poverenia na vydanie exekúcie ale zamietnutie jeho žiadosti neurčuje súdu žiadnu lehotu na rozhodnutie o takejto žiadosti. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy, nárok navrhovateľa nebol dôvodný, pretože pokiaľ by navrhovateľovi nejaká nemajetková ujma vznikla, nebola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu, ale výlučne podaním nedôvodného návrhu na vykonanie exekúcie zo strany samotného oprávneného (navrhovateľa). Z týchto dôvodov konštatoval, že nedošlo k žiadnemu postupu súdu, ktorý by bolo možné charakterizovať ako nesprávny úradný postup, a k žiadnej škode, ktorá by bola navrhovateľovi spôsobená postupom súdu. O trovách konania rozhodol podľa § 150 OSP a odporcovi, ktorý bol v konaní plne úspešný náhradu trov konania nepriznal, pretože si toto právo neuplatnil a navyše ani nezistil, že by odporcovi v tomto konaní v súvislosti s bránením jeho práva boli nejaké trovy vznikli.
Rozsudok súdu prvého stupňa napadol v zákonne lehote odvolaním navrhovateľ a domáhal sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch odvolania uviedol, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd prvého stupňa rozhodol v merite na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a potom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Navrhovateľ nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať, a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom stanovenej lehote. Súd vôbec nevyvodil, prečo zastáva názor, že účastníkom vznikol stav právnej neistoty. Tiež znemožnil žalobcovi objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku, keď zamietol znalecké dokazovanie, na čo nemal žiadne dôvody. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. V závere uviedol, že nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.
Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.
V zmysle § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
Navrhovateľ rámec svojho odvolania v podstate založil na námietke, že zo strany súdu prvého stupňa došlo k nesprávnej aplikácii právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. , ďalej tým, že súd nemôže založiť odôvodnenie rozsudku o zániku takéhoto práva na nedôveryhodnosti údajov, nesúhlasil ani so záverom súdu, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty s poukazom na lehotu od podania žiadosti o vydanie poverenie, do rozhodnutia súdu - vydania poverenia.
Odvolací súd podrobil preskúmaniu napadnuté rozhodnutie z pohľadu odvolacích námietok navrhovateľa a zistil, že tieto nie sú dôvodné.
Pokiaľ ide o aplikáciu súdom ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd zistil, že interpretácia tohto ustanovenia prvostupňovým súdom bola ním odôvodnená v rámci všeobecného prehľadu skúmaniu existencie prieťahov v súdnom konaní. Poukázanie súdu prvého stupňa na toto ustanovenie však nemalo pre rozhodnutie žiaden význam, pretože súd prvého stupňa svoje rozhodnutie na takýchto právnych záveroch nezaložil, čo je zrejmé zo samotného odôvodnenia rozhodnutia, keď súd prvého stupňa v podstate svoje rozhodnutie založil na tom, že v danom prípade bola zamietnutá žiadosť na udelenie poverenia, exekučné konanie je právoplatne skončené a preto navrhovateľovi nemohla vzniknúť žiadna škoda, ani nemajetková ujma.
V ďalšom odvolací súd konštatuje, že hoci navrhovateľ ani nekonkretizoval svoj odvolací dôvod, a postup prvostupňového súdu v konaní, ktorým by malo dôjsť k odňatiu možnosti konať mu pred súdom,
odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo takúto vadu konania podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP nezistil. Ďalšie skutočnosti vytýkané navrhovateľom v jeho odvolaní sú bez právneho významu, keď tvrdenia v súvislosti s vierohodnosťou údajov sa prekúmavaného rozhodnutia netýkajú, ani otázka zamietnutia návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania, pretože táto otázka a zisťovanie výšky škody by prípadne prichádzalo do úvahy len pri zistení existencie zodpovednostného vzťahu odporcu. Naopak, zo samotného odvolania navrhovateľa odvolací súd dospel k záveru, že z jeho strany ide o prejav nesústredenej činnosti, keď vo svojom odvolaní namietal také skutočnosti, ktoré v predmetnom rozhodnutí uvádzané neboli a súd prvého stupňa dôvody svojho rozhodnutia na týchto odvolacích námietkach nezaložil.
Súd prvého stupňa ďalej vo svojom rozhodnutí uviedol, že v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je toho názoru, že 15 dňová lehota uvedená v druhej vete tohto ustanovenia neurčuje súdu žiadnu lehotu na rozhodnutie o žiadosti, keď je žiadosť o vydanie poverenia zamietnutá.
Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy 3.415,48 eura prestavujúcu náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá už viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní a nemôže tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny a príslušenstva zo strany exekučného súdu. Ďalej sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 683,10 eura, podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vzniknutú mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu okresného súdu v exekučnom konaní vedenom v Nových Zámkoch pod sp. zn. 13Er/1077/2009. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote, keď namietal, že vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu mohol efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva, keby vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bude zamietnutá.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (platného od 01.06.2010), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo v návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/). Ak súd zistí rozpor v žiadosti alebo v návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa zastáva názor, že z prejavu vôle normotvorcu obsiahnutom v zhora citovanom ustanovení plynie záver, podľa ktorého 15-dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Prejav vôle vyjadrený v právnej norme je totiž potrebné ozrejmiť výkladovými metódami, ktoré zachovávajú autenticitu sledovaného zámeru, čo umožňuje výklad doslovný, gramatický a systematický, pričom nie dôvodu pre použitie analógie. V tejto súvislosti je zvlášť významné, že úmyslom zákonodárcu bolo práve zefektívnenie exekučného konania v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečestnosťou exekučného súdu, a tak prispieť k lepšej vymožiteľnosti práva. Táto požiadavka však stráca svoj základný význam a opodstatnenosť v prípade, že niet exekučného titulu pre jeho rozpor so zákonom, ako materiálneho predpokladu každej exekúcie. Neznamená to však, že vtedy exekučné konanie nemusí naplniť právo účastníka na prejednanie veci v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov vyplývajúcich z článku 48 ods. 2 ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru, aby sa tak odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Pokiaľ by ale zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňová lehota exekučného súdu dopadala i na rozhodnutie, ktorým zamietne žiadosť exekútora o udelenie poverenia, bol by to explicitne zakotveným spôsobom, ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, ako napr. v ust. § 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť (či už pozitívne alebo negatívne) v stanovenej lehote, na rozdiel od § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, kde uložil exekučnému súdu do 15 dní od doručenia žiadosti „poveriť exekútora“ aby exekúciu vykonal. S ohľadom na cieľ a zásady Exekučného poriadku, na ktorých je budovaný, preto jeho ust. § 44 ods. 2 nie je možné
interpretovať rozširujúcim spôsobom tak, ako to predpokladá navrhovateľ. Vychádzajúc z týchto záverov v danej veci s ohľadom na skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučným súdom zamietnutá, nedošlo tak z jeho strany k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote.
Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok: a/ nesprávny úradný postup, b/ vznik škody, c/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok náhrady, náhradu škody nie je možné priznať. Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom.
Odvolací súd sa plne stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa, že v danom prípade nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, a taktiež, že navrhovateľ nepreukázal vznik škody, ako ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. S takýmto právnym posúdením sa plne stotožňuje, a už len ako na správne v zmysle ust. § 219 ods. 2 OSP poukazuje.
V závere je nutné skonštatovať, že v danom prípade exekúcia bola aj právoplatne zastavená, čiže v podstate navrhovateľ nedisponoval spôsobilým exekučným titulom a už z týchto samotných dôvodov mu nemohla vzniknúť tak materiálna ako aj nemateriálna ujma.
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1, 2 OSP v spojení s ust. § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 veta prvá OSP tak, že odporcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože si trovy konania neuplatnil.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu Nitre pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.