Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_26CoP-14-2013.pdf
PDF · 97.31 KB
Case nature
Area
Subarea
26CoP/14/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a JUDr. Zlatice Javorovej vo veci starostlivosti o maloletého: E. Y., nar. XX. B. XXXX, zast. opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Senica, matky: Ing. N. R., nar. XX. Q. XXXX, bytom L. A. č. XX, A., zast. advokátom: JUDr. Ján Pekar, Potočná 191/39, Skalica a otca M. Y., nar. X. A. XXXX, bytom Z. XXXX/XX, K. - O., zast. opatrovníkom: Mestská časť Bratislava - Petržalka, Kutlíkova 17, Bratislava, za účasti prokurátora, o návrhu otca na zmenu úpravy výkonu rodičovských práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Senica zo 16. septembra 2013 č. k. 3P /58/2009 - 1589 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh otca, ktorým sa domáhal vydania rozhodnutia, ktorý by mu bol maloletý E. zverený do jeho osobnej starostlivosti a matke uložená povinnosť platenia výživného. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 25 ods. 4, § 26, § 28 ods. 1 a 2, § 30 ods. 2 a 3, § 36 ods. 1 a § 43 ods. 1 Zák. o rodine (zákona č. 36/2005 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne tým, že styk otca s maloletým bol naposledy upravený dohodou rodičov, a to rozsudkom Okresného súdu Malacky č. k. 8P/158/2008-323 zo dňa 20.1.2009, keď súd schválil rodičovskú dohodu s tým, že otec je oprávnený stretávať sa s maloletým E. v nepárnom týždni v roku v stredu v čase od 9:00 hod. do 18:00 hod. a v párnom týždni v roku od štvrtka v čase od 14:00 hod. do nedele do 18:00 hod., ďalej počas sviatkov bližšie uvedených vo výroku rozsudku. Prvostupňový súd taktiež zistil, že otec sa domáhal na súde nápravy porušovania styku s maloletým, a to návrhom na súdny výkon rozhodnutia, ktoré prebieha súbežne na Okresnom súde Skalica pod p. zn. 3Em/3/2010. Ani jedenkrát nebolo rozhodnuté o nútenom odňatí dieťaťa pri realizácii styku. Matke bola uložená pokuta uznesením Okresného súdu Skalica č. k. 3Em/3/2010-297 zo dňa 6.9.2011 vo výške 30 eur, pričom z odôvodnenia uznesenia mal preukázané, že styk otca s maloletým sa neuskutočňoval vždy v súlade s rozhodnutím Okresného súdu Malacky č. k. 8P/158/2008-323 zo dňa 20.1.2009 no bolo tomu tak, či už z dôvodov choroby maloletého dieťaťa, ale i z dôvodov, že otec si pre maloletého nechodil. U žiadneho termínu, ktorý otec uvádzal ako termín zmareného styku súd nemal preukázané zavinené správanie matky tak, že by úmyselne marila výkon rozhodnutia, okrem dátumu 30.6.2011. Ostatné dátumy, ktoré otec označoval za termíny zmareného styku a to 24.3.2011 a 16.3.2011 u týchto termínov matka jasne preukázala, že maloletý bol v tom čase chorý. Čo sa týkalo dátumu 30.6.2011 súd mal pri tomto termíne za to, že matka bezdôvodne zmarila styk otca s maloletým, keď odkázala otcovi nech si pre maloletého nechodí, nakoľko majú dňa 1.7.2011 iné plány, a preto jej súd za zmarený styk dňa 30.6.2011 uložil pokutu, ktorú následne matka zaplatila. Súd si taktiež vyžiadal aktuálnu správu od
Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Senica, referátu poradensko-psychologických služieb, od ktorého žiadal vykonať pohovor psychológa s maloletým a zistiť tak, či sa s otcom maloletý chcel stretávať, popr. či sa samotný maloletý odmietal stretávať s otcom a zistiť z akých dôvodov, či bol v tomto smere niekým ovplyvňovaný, napr. či mu úmyselne a bezdôvodne neumožňovala styk s otcom matka. Zo správy súd zistil, že za týmto účelom bol vykonaný pohovor psychológa s maloletým, pričom maloletý sa vyjadril, že matka mu nikdy nebránila v styku s otcom, on sám sa s ním nechce stretávať. Otec mal zakázaný styk na základe predbežného oparenia od 8.10.2010 do 4.3.2011, teda v tomto čase nebol otec ani oprávnený sa s maloletým stýkať a na základe predbežného opatrenia Okresného súdu Skalica č. k. 6P/31/2010-403 zo dňa 24.4.2012 má opäť zakázaný styk s maloletým E., pričom predbežné opatrenie trvá doposiaľ. U matky nie je možné konštatovať, že by opakovane bezdôvodne a zámerne neumožnila otcovi styk s maloletým. Zároveň súd podotýka, že aj keby bolo na strane matky konštatovaný opak, teda opakované bezdôvodné a zámerné neumožňovanie styku otca s maloletým, pre rozhodnutie o zmene zverenia tak ako už súd vysvetlil je potrebné zohľadniť aj záujem maloletého, ktorý je prvoradý. Aby súd mohol v takomto prípade prikročiť k zmene rozhodnutia o osobnej starostlivosti, teda zverenia maloletého do osobnej starostlivosti tohto rodiča, ktorému bolo opakovane, bezdôvodne a zámerne v styku bránené, je nevyhnutné, aby tento rodič dával záruku, že je plne výchovne spôsobilý zabezpečiť zdravý, ničím nerušený a prospešný vývin maloletého dieťaťa. V prejednávanom prípade však nie je naplnená ani táto podmienka. Znaleckým dokazovaním bolo preukázané, že emocionalita maloletého je čiastočne labilizovaná negatívnym prežívaním stretávania s biologickým otcom, jeho správaním a vplyvom počas styku s ním, čo predstavuje pre dieťa zvýšenú psychickú záťaž, vedie k rozladám, nespokojnosti, zníženiu jeho psychického komfortu. U otca znalci zistili závažnú psychickú poruchu, ktorá dokonca indikovala zákaz styku s dieťaťom. Znalci konštatovali, že otec nie je schopný mať v starostlivosti maloleté dieťa a aj keby otec bol schopný zabezpečiť maloletému dieťaťu základnú celodennú starostlivosť, nie je schopný mu zabezpečiť podmienky pre zdravý a harmonický duševný vývin dieťaťa. Zverením maloletého do osobnej starostlivosti otca i napriek podávajúcim sa informáciám od znalcov, ale aj psychológov z Úradu práce sociálnych vecí a rodiny, ktorý uvedené v žiadnom prípade neodporúčajú, by mohlo mať fatálne následky na jeho psychickom, zdravom a prospešnom vývoji. Výchovu dieťa by mal vždy určovať psychicky zdravší rodič, ktorý zaručuje, že bude pre dieťa dobrým vzorom a nebude narušovať jeho základné životné istoty, hodnotový rebríček a štruktúru mravných a morálnych noriem. Po vyhodnotení vykonaných dôkazov súd prvého stupňa dospel k záveru, že sa nezmenili pomery spôsobom odôvodňujúcim rozhodnúť o zmene zverenia maloletého z osobnej starostlivosti matky do osobnej starostlivosti otca. Matka sa o maloletého riadne stará, neboli zistené žiadne neprimerané výchovné prostriedky, neboli zistené žiadne nedostatky, naopak maloletý vyrastá v stabilnom rodinnom prostredí, je zabezpečený jeho riadny, zdravý a prospešný vývin. Matke v starostlivosti o maloletého pomáhal a na jeho výchove sa podieľal aj jej manžel, pričom v konaní nebolo preukázané, že by bolo ohrozené zdravie, dôstojnosť, duševný, telesný či citový vývoj maloletého. Nepotvrdili sa tvrdenia otca o zlom zaobchádzaní s maloletým, či dokonca týraní alebo sexuálnom zneužívaní maloletého, pričom súd pri rozhodovaní prihliadol predovšetkým i na názor maloletého. Súd nezistil takú podstatnú zmenu pomerov, ktorá by odôvodňovala zmenu súdneho rozhodnutia, ktorým bol maloletý zverený do osobnej starostlivosti matky, a preto návrh otca ako nedôvodný zamietol. Podotkol, že v tomto konaní sa nezaoberal otázkou zmeny úpravu styku s maloletým dieťaťom, či už v podobe rozšírenia, obmedzenia alebo zákazu styku s maloletým, nakoľko uvedené je predmetom súbežne prebiehajúceho konania pod sp. zn. 6P/31/2010. O trovách konania rozhodol v zmysle § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p. a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania, vzhľadom k tomu, že konanie sa mohlo začať i bez návrhu. Prvostupňový súd uložil otcovi povinnosť zaplatiť náhradu trov konania štátu v sume 1.593,64 eur, a to do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku Okresnému súdu Skalica. Náklady znaleckého dokazovania predstavovali sumu 524,58 eur za znalecký posudok č. 15/2011 a sumu 1.069,06 eur za znalecký posudok č. 22/2011, celkom teda sumu 1.593,64 eur, pričom náhrada trov spojených so znaleckým dokazovaním a podaním znaleckých posudkov bola v plnej výške hradená z rozpočtových prostriedkov súdu. Ustanovenie § 148 ods. 1 O. s. p. platí nielen pre sporové konania, ale i pre nesporové konania. Štát má právo na náhradu trov konania i v nesporových konaniach. Konanie nebolo začaté bez návrhu, ale bolo začaté na návrh otca, pričom otec sa domáhal zmeny zverenia maloletého dieťaťa. Je potrebné uviesť, že znalecké dokazovanie sa nariadilo na základe skutočností tvrdených otcom o zlom zaobchádzaní s maloletým, týraní maloletého v domácnosti matky a podozrení so sexuálneho zneužívania, pričom vykonaným znaleckým dokazovaním sa tieto skutočnosti tvrdené otcom nepreukázali. Naviac aj samotný otec navrhoval nariadiť v tomto smere znalecké dokazovanie. Konanie, v ktorom vznikli štátu trovy bolo iniciované otcom, pričom návrh otca bol zamietnutý ako nedôvodný, teda vo veci je možné jednoznačne určiť výsledok konania, pričom výsledok
v konaní svedčí jednoznačne v prospech matky a pre otca konanie skončilo výsledkom nepriaznivým. Otec nespĺňa podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov, otec poberá starobný dôchodok vo výške 349,40 eur mesačne, pričom podľa samotného vyjadrenia otca na poslednom pojednávaní je schopný si vždy zabezpečiť aj viacej peňazí, je živnostníkom. Naproti tomu matka spĺňa podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov, nakoľko sa osobne stará o tri maloleté deti, je na rodičovskej dovolenke, pričom je len poberateľkou rodičovského príspevku vo výške 199,60 eur mesačne. Vzhľadom na uvedené súd zaviazal otca k zaplateniu náhrady trov konania štátu v sume 1.593,64 eur.
Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie otec a to s len mechanickým prevzatím do úvahy prichádzajúcich odvolacích dôvodov, tak ako tieto vymenúva § 205 ods. 2 písm. a/ b/ c/ d/ e/ a f/ O. s. p. (teda bez uvedenia tiež, v čom konkrétne by existencia takýchto odvolacích dôvodov mala spočívať), ako aj poukázaním na manipuláciu konania sudkyňou JUDr. K., ktorá bola zákonnou sudkyňou až do vylúčenia z prejednávania veci, ako aj bývalého predsedu JUDr. K., ktorí mali ovplyvňovať aj vec prejednávajúceho sudcu, ktorý vo veci rozhodol a ktorého navrhol vylúčiť z ďalšieho konania. Navrhol, aby odvolací súd zamietol (odvolateľ mal na mysli pravdepodobne zrušil) rozsudok súdu prvého stupňa a rozhodol o zverení maloletého E. do jeho starostlivosti; zrušil rozhodnutie o zaplatení znaleckého posudku; nariadil vyšetrenie duševného stavu T. R. a jeho manželky, matky mal. E., Ing. N. R.; vylúčil ÚPSVaR Senica a Skalica zo šetrenia a nahradiť ich organizáciou na pomoc pre týrané deti; vyšetriť zdravotný stav maloletého E. v DFN na Kramároch v Bratislave; nevykonávať na maloletom E. žiadne psychologické a psychiatrické vyšetrenia a doposiaľ vykonané vyšetrenia odmietnuť; vyžiadať z polície v Senici výpoveď starej matky Ing. N. R., ktorú urobila pred vyšetrovateľkou M.-R.; vylúčiť z ďalšieho konania právneho zástupcu matky JUDr. O., pretože dlhodobo manipuluje pojednávaniami; prizvať na pojednávanie starú matku Ing. N. K. ako svedkyňu ako aj jeho syna a umožniť mu vyjadriť sa k otázkam, ktoré mu budú súdom a ním položené v súlade s Dohovorom o právach dieťaťa.
Prokurátorka Okresnej prokuratúry Skalica navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť a to popri stotožnení sa s jeho dôvodmi prakticky pre osvojenie si i časti argumentácie, vedúcej súd prvého stupňa k rozhodnutiu takýmto spôsobom.
Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p. v medziach odvolania celú vec, keďže tu vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej šlo o konanie, ktoré bolo možno začať i bez návrhu a v takomto konaní súd nebol viazaný návrhmi účastníkov na konkrétny spôsob rozhodnutia (vrátane odvolacích návrhov) a napokon rozhodnutie v časti trov konania malo povahu rozhodnutia závislého na rozhodnutí vo veci samej a to podľa § 214 ods. 2 a contrario O. s. p. bez pojednávania, pretože tu síce šlo aj o vec samu, popri tom však nie aj o žiaden z prípadov potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu (nakoľko tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zákazu rovnakého zaobchádzania a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok vo veci samej treba považovať za správny, keď súd prvého stupňa zistil skutkový stav v miere dostatočnej pre ním zvolené rozhodnutie a vec správne posúdil i po právnej stránke.
Odvolací súd nemal dôvod nestotožniť sa s tým, ako súd prvého stupňa odôvodnil, prečo návrhu otca maloletého nešlo vyhovieť. Argumentácia pojatá do odôvodnenia napadnutého rozsudku totiž nevykazovala žiadne vecné, právne ani logické medzery a javila sa i pomerne kompaktnou a objektívne presvedčivou, t. j. schopnou presvedčiť aj niekoho majúceho celkom jednoznačný záujem na inom výsledku konania, pričom za správny tu bolo treba považovať najmä rozhodujúci záver o neexistencii takej zmeny pomerov, ktorá by odôvodňovala zmenu súdneho rozhodnutia, ktorým bol maloletý zverený do osobnej starostlivosti matky, a preto návrh otca ako nedôvodný zamietol.
Pre správnosť použitej argumentácie okresného súdu by tak zásadne postačovalo (zo strany odvolacieho súdu) i len obmedzenie sa na konštatovanie takejto správnosti a odvolanie sa na dôvody súdu prvého stupňa (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.); pričom na zdôraznenie správnosti dôvodov je žiadúce doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) ešte toto :
Súdom prvého stupňa použité ustanovenie § 36 ods.1 Zák. o rodine je ustanovením precizujúcim všeobecnú úpravu rozhodovania o úprave práv a povinností k maloletým deťom, ktorá možnosť zmeny skoršieho rozhodnutia viaže na kritérium zmeny pomerov (§ 26 Zák. o rodine) - čo v prípade tu vykladanej (rozhodnej) úpravy znamená, že dôvodom pre zmenu súdneho rozhodnutia o výchovnom
prostredí maloletého dieťaťa môže byť výlučne len zmena pomerov, ktorú možno vymedziť ako zmenu rozhodujúcich kritérií v porovnaní so skutkovým stavom existujúcim v čase predchádzajúcom rozhodnutiu súdu. V danom prípade mala byť potreba zmeny zverenia maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti otca vyvolaná tým, že maloletý E. je v domácnosti matky týraný a sexuálne zneužívaný a v druhom rade úmyselným bránením v styku otca s maloletým E.. Odvolací súd po preskúmaní veci má jednoznačne za to, že dôkazný prostriedok - znalecký posudok č. 15/2011 zo dňa 5.8.2011, ktorý vyhotovila na základe požiadavky súdu prvého stupňa znalecká organizácia Psychiatrická nemocnica Philippa Pinela, Malacká cesta 63, Pezinok vyvrátil tvrdenia otca o týraní a sexuálnom zneužívaní maloletého E., naopak bol vyhodnotený jeho citový vzťah k matke, jej manželovi a k mladšej sestre V. ako pozitívny, bezprostredný, cíti sa byť súčasťou rodiny, v ktorej má pocit istoty a bezpečia. Naopak sa uňho zistila zvýšená emocionálna záťaž podmienená stretávaním sa s biologickým otcom, jeho správaním počas styku s ním, čo preňho predstavuje zvýšenú psychickú záťaž, ktorá vedie k jeho rozladeniu, nespokojnosti, zníženiu jeho psychického komfortu. Výhrady otca týkajúce sa predmetného znaleckého posudku považuje odvolací súd za právne irelevantné a ako dôkazný prostriedok je v súlade s procesným právom upravujúcim proces dokazovania. Čo sa týkalo bezdôvodného a zámerného neumožňovania mu stretávania sa s maloletým E. zo strany matky tu je sa treba stotožniť s argumentáciou prvostupňového súdu, ktorú je treba podporiť záujmom maloletého, čo potvrdzuje aj nižšie uvedené rozhodnutie o zákaze styku. Vo veci je potrebné nepochybne poukázať na tú skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Skalica č. k. 6P/31/2010 sa matka maloletého E. domáhala zákazu styku otca s maloletým synom E., pričom prvostupňový súd rozsudkom č. k. 6P/31/2010 - 841 zo dňa 24. októbra 2013 zakázal styk otca s maloletým E. a predmetným rozsudkom zároveň zmenil rozsudok Okresného súdu Malacky č. k. 8P/158/2008-323 zo dňa 20.1.2009 v časti úpravy styku otca s maloletým E.. Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k. 23CoP/119/2013 - 897 zo dňa 31. marca 2014 potvrdil prvostupňový rozsudok, keď dôvodom bola tá skutočnosť, že vzhľadom na zistenú psychickú poruchu otca nie je tento schopný mať v starostlivosti maloleté dieťa a aj keby bol schopný zabezpečiť maloletému základnú celodennú starostlivosť, nie je schopný mu zabezpečiť podmienky pre zdravý a harmonický duševný vývin. Vzhľadom k uvedenému má odvolací súd za to, že pokiaľ otec nie je spôsobilý postarať sa o maloletého E., bolo by absurdné, aby mu bol zverený do osobnej starostlivosti v zmysle zásady ,,argument a minori ad maius“ t.j. od menšieho k väčšiemu.
Podľa § 148 ods. 1 O.s.p. štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil. Ak sú u niektorého účastníka predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov, náhrada trov sa proti tomuto účastníkovi zníži o rozsah, ktoré mu súd priznal.
Keďže podľa § 4 ods. 1 písm. a/ Zák. o súdnych poplatkoch od poplatku je oslobodené i súdne konanie vo veciach starostlivosti o maloleté deti, je od súdnych poplatkov vecne oslobodené i dané konanie.
Podľa ustálenej súdnej judikatúry štát má podľa výsledku konania proti účastníkovi právo na náhradu trov konania, ktoré platil aj v konaniach, v ktorých účastníci nemajú postavenie navrhovateľov a odporcov, teda aj v tých konaniach, ktoré sú vecne oslobodené od súdnych poplatkov, alebo v ktorých účastníci požívajú osobné oslobodenie od súdnych poplatkov (Z I str. 192, 193). Ustanovenie § 148 O.s.p. platí aj pre konanie, v ktorom vzhľadom na povahu prejednávanej veci, nemožno hodnotiť úspech či neúspech účastníka v konaní (Z I str. 130).
Z výkladu § 148 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že štát, ktorý v priebehu konania platil nejaké trovy, má právo na ich náhradu voči účastníkovi konania. Rozhodujúci je výsledok konania. Môže ním byť plný úspech jedného účastníka alebo čiastočný úspech každého účastníka. Ak by mali účastníci iba čiastočný úspech, mal by štát proti každému z nich nárok na náhradu trov konania v pomere, ktorý zodpovedá ich úspechu vo veci.
Povinnosť nahradiť trovy konania štátu je úplne alebo sčasti zbavený iba ten účastník, u ktorého sú predpoklady o oslobodenie od súdnych poplatkov. Nie je pritom rozhodujúce, či účastníkovi bolo rozhodnutím súdu priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, ale to, či sú splnené podmienky pre priznanie oslobodenia podľa § 138 O. s. p. a nie je rozhodujúcim kritériom na návrh ktorého z účastníkov sa vykonal úkon, majúci za následok vznik trov. Môže ísť teda o účastníka, ktorý bol rozhodnutím súdu oslobodený od povinnosti platiť súdny poplatok a takisto môže ísť o účastníka, ktorý síce nebol rozhodnutím súdu oslobodený od povinnosti platiť súdny poplatok, ale súd dospeje k záveru, že u
účastníka sú inak splnené podmienky na takéto oslobodenie. Znamená to, že skôr ako súd uloží účastníkovi povinnosť nahradiť trovy štátu, musí sa zaoberať otázkou možnosti splnenia podmienky na oslobodenie tohto účastníka od povinnosti platiť súdny poplatok, teda musí skúmať, či pomery účastníka odôvodňujú oslobodenie a súčasne či nejde o svojvoľné alebo zrejme neúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva v súlade s ust. § 138 O. s. p.. Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak na strane účastníka sú splnené podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov, trovy, ktoré by inak podľa výsledku konania pripadali na tohto účastníka, znáša štát.
Z obsahu spisu vyplýva, že otázkou podmienok pre oslobodenie otca od súdnych poplatkov sa súd prvého stupňa zaoberal čo s poukazom na § 148 ods. 1 O. s. p. nasvedčovalo tomu, že uňho nezistil tieto predpoklady, preto jeho rozhodnutie aj v tejto časti bolo správnym.
Zamietnutie návrhu súdom prvého stupňa, ako aj uloženie povinnosti otcovi zaplatiť trovy štátu bolo preto správnym, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 2 O. s. p. potvrdil.
O trovách tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 146 ods. 1 písm. a) O. s. p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko v predmetnej veci bolo možné začať konanie aj bez návrhu.
Odvolací súd ešte považuje za potrebné uviesť, že v zmysle § 14 ods. 3 O. s. p. dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach, pričom podľa § 15a ods. 5 O. s. p. ak sa námietka zaujatosti týka len okolností ustanovených v § 14 ods. 3, súd na námietku zaujatosti neprihliada a v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Keďže námietky otca voči vec prejednávajúcemu sudcovi spočívali v jeho postupe v konaní, nebol dôvod na ne prihliadať a odvolaciemu súdu tak nevznikla povinnosť rozhodnutia o námietke zaujatosti.
K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, teda jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.