Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9Co-247-2014.pdf
PDF · 85.57 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/247/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej a členov senátu JUDr. Jána Buríka a JUDr. Ladislava Mejstríka v právnej veci navrhovateľa: G. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. Y., T. XXXX/XX, zast. Advokátska kancelária JUDr. ŠKERDA, s. r. o., so sídlom Dolný Kubín, Radlinského 1727/49 proti odporkyni: D. G., rod. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XXX, zast.: Advokátska kancelári Kováčik Legal, s. r. o, so sídlom Dolný Kubín, Radlinského 1729, na odvolanie účastníkov proti rozsudku Okresného súdu v Dolnom Kubíne č. k. 7C/162/2013-52 zo dňa 27.01.2014, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu, vo výroku ktorým okresný súd návrh navrhovateľa zamietol, p o t v r d z u j e .
Vo výroku, ktorým odporkyni náhradu trov konania nepriznal, rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal uloženia povinnosti odporkyni zaplatiť mu 630,36 eur s príslušným úrokom z omeškania zamietol, odporkyni náhradu trov konania nepriznal. Z výsledkov vykonaného dokazovania mal za preukázané, že manželstvo účastníkov bolo rozvedené rozsudkom okresného súdu 6C/60/2010 zo dňa 20.12.2010 s právoplatnosťou 04.01.2011. Maloleté deti Z., G. a B. boli zverené do osobnej starostlivosti matke oproti povinnosti otca platiť na ne primeraným výživným. Účastníci sú bezpodielovými spoluvlastníkmi trojizbového bytu č. 57 na 2. posch. vo vchode č. 57 bytového domu súp. č. XXXX, zapísaného na LV XXXX kat. územia S. Y. spolu s príslušným spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, resp. pozemku. Medzi účastníkmi nie je sporné, že odporkyňa od júna 2010 v byte nebýva, a že od roku 2011náklady na byt uhrádzal navrhovateľ, ktorý zároveň byt aj užíval. Ďalej bolo preukázané, že žalovanú sumu si navrhovateľ neuplatňuje i v konaní o vyporiadanie BSM, tam si uplatňuje len obdobné náklady, napr. za poistenie a daň za byt. Suma požadovaná navrhovateľom v tomto konaní predstavuje výšku nákladov, ktorými by sa mala odporkyňa podieľať na úhrade nákladov spojených s bývaním. Okresný súd vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania, z ktorých vyplynulo, že odporkyňa opustila spoločnú domácnosť z dôvodu sústavných hádok, po tom čo sa jej manžel vyhrážal, že ju z bytu vynesú v truhle, prihliadol na ust. § 3 ods. 1 O. z. zohľadniac, že pomerná časť nákladov na byt, ktorú žiada navrhovateľ voči odporkyni v tomto konaní, vznikla za čas po rozvode ich manželstva. Uvedená pohľadávka, ktorú navrhovateľ žiada, nepatrí do BSM, nejde o výlučné peniaze jedného z manželov vynaložené za trvania manželstva na spoločnú vec. Ustálil, že navrhovateľ by mal nárok na úhradu nákladov, ktoré opodstatnene vynaložil na predmetný byt v spoločnom vlastníctve, bez ohľadu na to, či v byte niekto býva, alebo nie, nakoľko slúžia na udržanie vlastníctva, resp. jeho ochranu. Na druhej strane uviedol, že i keď skonštatuje právo navrhovateľa na túto náhradu, výkon tohto jeho práva nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi. Zastal názor, že priznanie práva na náhradu týchto nákladov by bolo
v rozpore s pravidlami slušnosti, ohľaduplnosti a vzájomného rešpektu, keď vzťahy medzi manželmi boli rozvrátené, čo bolo preukázané i výpoveďou maloletej dcéry účastníkov. Bolo preukázané, že byt užíval navrhovateľ. Odporkyňa si musela zabezpečiť bývanie, taktiež pre seba i pre 3 maloleté deti, to i napriek tomu, že navrhovateľ jej po určitý čas neplatil výživné a dokonca vybral peniaze z vkladných knižiek na mená detí. Krátko po opustení spoločnej domácnosti došlo k výmene zámky, a teda bolo odporkyni znemožnené, resp. sťažené do bytu sa dostať. Až pod tlakom vyšetrovania polície navrhovateľ deklaroval slovne vôľu kľúč vydať. Po určitý čas navrhovateľ odporkyňu aj s deťmi, držal v stave neistoty s bývaním, vystavil ich neistote aj pri zabezpečovaní výživy, v dôsledku čoho nemožno hovoriť o nejakom slušnom, ohľaduplnom správaní, kde by bol citeľný nejaký rešpekt, či už voči blízkym osobám, resp. voči povinnostiam. I z konania o vyporiadanie BSM vyplýva, že navrhovateľ užíva stále predmetný byt, uspokojuje si svoju bytovú potrebu, pričom odporkyňa pre seba a deti si musela svoju bytovú situáciu riešiť iným spôsobom. Za zjavný rozpor s dobrými mravmi okresný súd považoval práve okolnosť, že navrhovateľ v byte býval, odporkyni zatiaľ nemusel vyplatiť hodnotu jej podielu, a naopak táto by mala navrhovateľovi prispievať na určité platby spojené s vlastníctvom bytu. O trovách konania rozhodol podľa § 150 ods. 1 O.s.p., dôvody hodné osobitného zreteľa vzhliadol v charaktere sporu, keď návrh zamietol z dôvodu rozporu s dobrými mravmi.
Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote doručil odvolanie navrhovateľ. Navrhovateľ v podanom odvolaní vytýkal okresnému súdu, že na základe vykonaných dôkazov, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, tým že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Nestotožnil sa s názorom okresného súdu, o tom, že priznanie uplatneného nároku je v rozpore s dobrými mravmi. Za nepravdivé označil tvrdenia odporkyne, že sa z bytu vysťahovala z dôvodu násilníckeho správania navrhovateľa. Odišla dobrovoľne, keď chcela ukončiť spolužitie s navrhovateľom a následne i manželstvo. Nikdy na navrhovateľa nepodala žiadne trestné alebo iné oznámenie. Nijako sa nedomáhala užívania predmetného bytu, a to tak svojpomocne ako ani prostredníctvom súdu alebo iného orgánu. Tvrdenia, o nevhodnom správaní sa navrhovateľa voči odporkyni v čase pred rozvodom, označil za nepravdivé, s tým že jej v užívaní predmetného bytu nikdy nejako nebránil. Zámok vymenil z dôvodu bezpečnosti, ale kľúč od bytu odporkyni poslal po deťoch. Od januára 2011 do októbra 2013sa odporkyňa o užívanie predmetného bytu nijako nezaujímala, užívania bytu sa nedomáhala, a to ani prostredníctvom policajného alebo súdneho orgánu, a ani svojpomocne. Za nepravdivé označil tvrdenia o tom, že vybral peniaze z účtov na vkladných knižkách maloletých detí, že im určitú dobu neprispieval na výživu. Naopak od svojvoľného opustenia spoločnej domácnosti odporkyňou do vyporiadania BSM, uhrádzal splátky všetkých úverov vyporiadavaných v rámci BSM, čo potvrdzujú i výpisy z úverových účtov navrhovateľa. Odporkyňa navrhovateľovi za vyššie uvedené obdobie neprispela ani čiastočnou úhradou žiadnej zo splátok. Zdôraznil, že povinnosť uhrádzať platby sa odvíja od vlastníctva, vlastníckeho práva žalovanej k predmetnému bytu, pričom nie je dôležité, či odporkyňa predmetnú nehnuteľnosť užíva, ale to, či bola v rozhodnom období jej vlastníčkou. V odvolacom návrhu žiadal rozsudok okresného súdu zmeniť, jeho návrhu vyhovieť, resp. rozsudok okresného súdu zrušiť, vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Pre prípad úspechu si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil.
Odporkyňa rozsah podaného odvolania obmedzila, čo do výroku o náhrade trov prvostupňového konania. Nesúhlasila s rozhodnutím okresného súdu, ktorým žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov prvostupňového konania nepriznal s poukazom na ust. § 150 ods. 1 O.s.p. Uviedla, že okresný súd správne vyhodnotil situáciu, ktorá viedla odporkyňu k opusteniu spoločnej domácnosti. Nie je však zrejmé, v čom vzhliadol súd dôvody hodné osobitného zreteľa na strane žalobcu, ktoré by odôvodnili aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p. Tieto dôvody by bolo možné vzhliadnuť jedine na strane žalovanej, ktorá bola vylúčená z užívania bytu z dôvodu jej obavy o svoj život. Za absurdné považovala, aby bola ochrana v podobe priznania nároku na náhradu trov konania odporkyni, poskytnutá navrhovateľovi. Okresný súd zohľadňoval dôvody hodné osobitného zreteľa na strane navrhovateľa, ktoré však nejako bližšie nešpecifikoval, čím je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Na druhej strane nezohľadňoval tieto dôvody na strane odporkyne, čím bez náležitého zdôvodnenia sa odchýlil od ustálenej judikatúry, napr. rozsudku Najvyššieho súdu SR 3MCdo 5/2006. Navrhovala, aby odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu v napadnutej časti, uložil navrhovateľovi zaplatiť jej na trovách prvostupňového konania 171,82 eur a zároveň si uplatnila nárok na náhradu trov v odvolacom konaní, ktoré vyčíslila.
Vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa odporkyňa uviedla, že okresný súd správne vyhodnotil situáciu, ktorá viedla odporkyňu k opusteniu spoločnej domácnosti. Uviedla, že súd musí posúdiť skutkový stav komplexne, teda správaním žalobcu pred a po rozvode. Situáciu, v ktorej sa navrhovateľka s tromi deťmi ocitla, to, že žalobca neplatil výživné načas, vybral z účtov detí peňažné prostriedky, jeho správanie bolo v rozpore s dobrými mravmi pred i po rozvode. Samotná dcéra účastníkov potvrdila, že počula ako sa otec vyhrážal matke, že ju zabije, že ju vynesú v truhle, a tiež počula, že otec dal matke facku. S výsluchom maloletej dcéry vôbec nepočítala a preto ju na výsluch ani nemohla pripraviť. Užívania bytu sa nedomáhala z dôvodu, že sa navrhovateľa bála a chcela s ním prichádzať do styku čo najzriedkavejšie. Poprela, že by jej žalobca poslal kľúč od vymenenej zámky po deťoch. Pokiaľ i neprispievala žalobcovi na splátky úverov, tieto boli zohľadnené v konaní o vyporiadanie BSM, v ktorom účastníci konania uzavreli súdny zmier.
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrh navrhovateľa zamietol, ako správny potvrdil, vo výroku ktorým rozhodol o trovách prvostupňového konania rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Po preskúmaní veci krajský súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie. Z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutia napokon náležitým a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.).
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovania správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu, odvolací súd považoval za potrebné dodať, že i po zániku BSM až do jeho vyporiadania zostáva každý z manželov vlastníkom celej veci, pričom toto vlastníctvo je obmedzené rovnakým vlastníckym právom druhého z manželov. Manžel, ktorý za týchto okolností vec užíva sám, sám znáša náklady spojené s jej užívaním a udržiavaním a zodpovedá za to, že sa v dôsledku užívania zmenil stav veci, najmä však za to, že došlo k jej znehodnoteniu, poškodeniu, resp. zničeniu.
Podľa § 454 O. z. bezdôvodne sa obohatil i ten, za ktorého bolo plnené, čo podľa práva mal plniť sám.
Medzi prípady prospechu toho, za ktorého bolo plnené iným, čo podľa práva mal plniť sám, patria i požiadavky rozvedených manželov na splácanie podielov úhrady za užívanie spoločného bytu po rozvode.
Podľa § 458 ods. 1 O. z. musí byť vydané všetko čo bolo nadobudnuté bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, menovite pretože obohatenie záležalo na výkonoch, musí byť poskytnutá peňažná náhrada.
Povinnosť vydať všetko čo sa neoprávnene získalo, treba splniť tak, aby sa po splnení buď obnovil pôvodný stav, alebo aby vznikol stav, ktorý je ekonomicky rovnocennou náhradou pôvodného stavu. Vždy je rozhodujúce, aký neoprávnený majetkový prospech mal povinný v čase vzniku, teda nie je rozhodujúce, čo tomu kto získal neoprávnený majetkový prospech z tohto prospechu ešte zostalo, ale rozhodujúce je to, o čo sa obohatil v čase získania prospechu.
Z výsledkov vykonaného dokazovania v preskúmavanej veci bolo jednoznačne preukázané, odporkyňa i s maloletými deťmi v dobe, za ktorú navrhovateľ požaduje náhradu toho čo plnil, za užívanie bytu, v byte nebývala, teda užívaním bytu jej nevznikal žiaden prospech, ktorý by bolo potrebné vyvážiť
finančnou protihodnotou. Odporkyňa po odchode zo spoločnej domácnosti byt neužívala, a ten kto ho užíval výlučne pre vlastnú potrebu bol navrhovateľ. Nemožno ani ustáliť, že by plnil za odporkyňu to, čo mala plniť sama, nakoľko táto bola z užívania bytu vylúčená a svoje bytové potreby a bytové potreby maloletých detí riešila úplne odlišným spôsobom.
Správne preto okresný súd pri rozhodovaní zohľadňoval tú skutočnosť, či odporkyňa i s maloletými deťmi v rozhodnom období byt užívala, alebo nie, a to že nemala ani v úmysle sa do bytu vrátiť a tento ďalej do vyporiadania BSM užívať.
V nadväznosti na uvedené v ostatnom sa stotožniac s odôvodnením rozhodnutia zo strany okresného súdu, krajský súd toto ako správne, podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.
Pokiaľ sa týkalo rozhodnutia okresného súdu o náhrade trov prvostupňového konania, krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že okresný súd nedostatočným spôsobom zdôvodnil svoj postup pri aplikácii ust. § 150 ods. I O.s.p., preto v tejto časti rozsudok okresného súdu ako nepreskúmateľný zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.