Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Cob/114/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, členiek senátu JUDr. Martiny Nemravovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v obchodnej právnej veci žalobcu: GAROX, s.r.o., so sídlom Okružná 18, 058 01 Poprad, IČO: 36 496 944, právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. SIDOR, s.r.o., so sídlom Zdravotnícka 4373/6, 058 01 Poprad, proti žalovanému: Ivan Stolár - Servis a predaj has. prístrojov a hydrantov, vedenie PO a BOZP, s miestom podnikania Hollého 367, 034 95 Likavka, IČO: 14 175 029, právne zastúpenému: Advokátska kancelária Hagara-Hagarová, s.r.o., so sídlom Daniela Dlabača 35, 010 01 Žilina, IČO: 36 806 498, v konaní o zaplatenie 27.519,44 Eur (829.050,63 Sk) s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Ružomberok č.k. -488 zo dňa 04.04.2013, takto

rozhodol:

Medzitýmny rozsudok Okresného súdu Ružomberok č.k. -488 zo dňa 04.04.2013 p o t v r d z u j e .

O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol, že základ nároku žalobcu na zaplatenie sumy 27.519,44 Eur v zmysle § 548 ods. 2 Obchodného zákonníka je daný. Poukázal na podanú žalobu, doručenú súdu 04.02.2008, ktorou žalobca voči žalovanému uplatnil nárok na zaplatenie peňažnej pohľadávky 829.050,63 Sk, t.j. 27.519,44 Eur s úrokmi z omeškania 14,25 % ročne od 16.06.2007 do zaplatenia a s náhradou trov konania. Nárok predstavoval cenu diela po odstúpení žalobcu od Zmluvy o dielo účastníkov č. 33 05 141 zo dňa 16.9.2005 (ďalej len „zmluva o dielo“), v zmysle ust. § 548 ods. 2 Obchodného zákonníka (ďalej len „OBZ“). S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 536 ods. 1, 2, 3 OBZ, § 537 ods. 1, 3 OBZ, § 548 ods. 2 OBZ, § 373 OBZ, § 374 ods. 1 OBZ, okresný súd vyhodnotil, že právny vzťah účastníkov konania bol založený zmluvou o dielo, predmetom ktorej bola finálna dodávka sprinklerového hasiaceho zariadenia v priestore tretieho a štvrtého nadzemného podlažia polyfunkčného objektu, Námestovo. Žalobca ako zhotoviteľ, v súlade so zmluvou o dielo a pokynmi objednávateľa, začal s realizáciou diela a dňa 29.09.2005 bolo prevzaté stavenisko k montáži na štvrtom nadzemnom podlaží. Žalobca zabezpečil nákup potrebného materiálu v súlade s realizačným projektom sprinklerového stabilného hasiaceho zariadenia a špecifikácie materiálu, ktorý bol zložený na stavbe dňa 12.10.2005, ako to vyplývalo zo zápisu v stavebnom denníku. Dňa 12.10.2005, 13.10.2005 montážna čata, vedená pánom F. H., vykonávala prípravné práce a montáž konzol, pričom 13.10.2005 boli práce zastavené Ing. V. J. - stavebný dozor. Dôvod zastavenia prác spočíval v nepredložení odsúhlasenej projektovej dokumentácie a súhlasného stanoviska schvaľovacieho orgánu požiarnej ochrany. Týmto dňom sa podľa okresného súdu objednávateľ dostal do omeškania s plnením zmluvných povinností, keď neumožnil zhotoviteľovi vykonať dielo, pričom nepredloženie dokumentácie schválenej orgánom požiarnej ochrany nie je dôvodom na zastavenie prác, táto povinnosť nevyplýva žalobcovi

ako zhotoviteľovi z platnej zmluvy o dielo, ale je podmienkou riadneho dokončenia a odovzdania diela objednávateľa v zmysle bodu 5.7 zmluvy.

Okresný súd konštatoval, že zhotoviteľ vykonáva dielo samostatne na vlastnú zodpovednosť a objednávateľ nie je oprávnený do vykonávania diela takýmto spôsobom zasahovať, resp. brániť v jeho vykonávaní. Pokiaľ sa tak stalo, došlo zo strany objednávateľa, t.j. žalovaného, k porušeniu zmluvných povinností, na základe čoho, keďže žalovaný napriek výzve žalobcu zo dňa 28.02.2006 neposkytol potrebnú súčinnosť pri vykonávaní diela, žalobca listom zo dňa 09.05.2006 od uzavretej zmluvy o dielo odstúpil. Uvedené vyplývalo aj z listu JUDr. Vladimíra Hericha, v tom čase splnomocneného zástupcu žalovaného. V liste z 08.03.2006 (č.l. 69 spisu) poukázal na skutočnosť, že prvotný objednávateľ, MBM - STAV, s.r.o., neposkytol súčinnosť na vykonanie diela tým, že neumožnil jeho vykonanie, z čoho vyplýva, že dodávateľ márne vykonal prípravu na vykonanie diela, čo má za následok vznik škody a otázna je len výška škody. Svedok, Ing. V. J., ktorý na predmetnej stavbe vykonával funkciu stavebného dozoru, bol poverený konať za spoločnosť MBM-STAV, s.r.o., uviedol, že stavba mala svoj vývoj a protipožiarny projekt bol niekoľkokrát prepracovaný s tým, že na treťom a štvrtom nadzemnom podlaží nerealizovali protipožiarny systém. Rovnako svedok T. F., ktorý v roku 2005 vykonával protipožiarny bezpečnostný projekt na stavbe polyfunkčný objekt Námestovo - Klinec, uviedol, že výsledkom jeho posúdenia bol odsúhlasený projekt na okresnom riaditeľstve hasičského a záchranného zboru a potom, po odsúhlasení investorom, mohol začať so stavbou. Uviedol, že bolo vypracovaných viacero projektov, pričom konečný variant bol ten, podľa ktorého sa skolaudovala stavba. Ku dňu nástupu na montáž sa však v projekte požiarnej ochrany uvažovalo so sprinklerovým systémom. Keďže došlo k zmenám zo strany investora, pokiaľ ide o účel využívania predmetnej stavby, ďalšia dokumentácia už neuvažovala so sprinklerovým hasiacim zariadením. Svedok U. Y. dňa 29.09.2009 vydal stanovisko ku konzultácii k projektovej dokumentácii „polyfunkčný dom Klinec, Námestovo - realizačný projekt sprinklerového stabilného hasiaceho zariadenia v priestoroch Polyfunkčného domu Klinec, Námestovo, zákazkové č. 33 05 141“, pričom neboli zistené závažné nedostatky a bolo konštatované, že záväzné stanovisko bude vydané po predložení kompletnej projektovej dokumentácie na uvedenú stavbu. Pokiaľ žalovaný poukázal na svoj pokyn, podľa ktorého mal žalobca nastúpiť na montáž až po predložení odsúhlasenej projektovej dokumentácie, tak podľa okresného súdu žalovaný udelenie takého pokynu nepreukázal. Naopak bolo preukázané, že medzi účastníkmi konania prebiehala e-mailová (komunikácia) korešpondencia, ktorou žalobca upovedomoval žalovaného o prípravách v súvislosti s nástupom na montáž sprinklerového hasiaceho zariadenia, ako aj s tým, že sa presúval nástup na montáž o týždeň, a to na základe telefonickej informácie od Ing. V. J..

Z vykonaného dokazovania okresný súd uzavrel, že prekážkou realizácie diela bola skutočnosť, že sa investor rozhodol nerealizovať sprinklerov hasiaci systém, a to v dôsledku zmeny projektu počas realizácie stavebných prác. Išlo o zmenu riešenia zo strany investora; následne došlo k zmene systému požiarnej ochrany, kedy podľa predloženej projektovej dokumentácie sa už nevyžadovalo sprinklerové hasiace zariadenie, keďže priestory boli rozdelené na viacero menších častí - požiarnych útvarov. Keďže investor nemal záujem na montáži sprinklerového hasiaceho zariadenia, žalobca listom z 09.05.2006 odstúpil od uzavretej zmluvy o dielo, č. 33 05 141 a vyzval žalovaného na úhradu vzniknutej škody. Žalovaný vyzval žalobcu na špecifikáciu náhradu škody listom jeho vtedajšieho právneho zástupcu, JUDr. Vladimíra Hericha. Skutočnosť, že žalobca nemohol vykonať dielo v zmysle zmluvy o dielo, podľa okresného súdu vyplýva i zo stanoviska JUDr. Vladimíra Hericha, z 08.03.2006, podľa ktorého prvotný objednávateľ, MBM-STAV, s.r.o. Námestovo neposkytol súčinnosť na vykonanie diela, a to tým, že neumožnil jeho vykonanie, z čoho vyplýva, že dodávateľ (dodávatelia) márne vykonali prípravu na vykonanie diela, čo malo za následok vznik škody. JUDr. Vladimír Herich ako splnomocnený zástupca žalovaného požiadal žalobcu o vyčíslenie škody, ktorú bude následne vymáhať od MBM-STAV, s.r.o. Uvedená korešpondencia podľa okresného súdu logicky nadväzovala na žalobnú upomienku žalovaného z 24.11.2005, adresovanú spoločnosti MBM-STAV, s.r.o. ktorou žalovaný žiadal o záväzné stanovisko k úhrade vzniknutých nákladov podľa zmluvy o dielo č. 33 05 141. Okresný súd dospel k záveru, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu povinnosti objednávateľa v zmysle uzavretej zmluvy o dielo, keďže zhotoviteľovi nebolo umožnené vykonať dielo na svoje nebezpečenstvo, zhotoviteľ odstúpil v súlade s ust. § 548 od zmluvy o dielo a v takom prípade mu vznikol nárok na cenu v zmysle zmluvy, po odpočítaní toho, čo zhotoviteľ ušetril nevykonaním diela v plnom rozsahu. Medzitýmnym rozsudkom (o základe veci) okresný súd rozhodol v zmysle § 152 ods. 2 OSP z dôvodu účelnosti a hospodárnosti konania, vzhľadom na obranu žalovaného a na to, že pre rozhodnutie o výške nároku je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný (č.l. 514-518 spisu). Namietol, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) OSP) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) OSP). Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že zastavenie prác nebolo nariadené žalobcovi žalovaným, ale stavebným dozorom investora, s ktorým nebol žalobca v žiadnom právnom vzťahu - nešlo teda o pokyn žalovaného, ale o prekážku tretej osoby. Napriek tomu okresný súd mal za to, že nárok žalobcu v zmysle § 548 ods. 2 je daný. Okresný súd však neriešil, či vôbec bola daná existencia omeškania objednávateľa a či prekážka pre splnenie povinnosti objednávateľa nespočívala v okolnostiach vylučujúcich zodpovednosť. Podľa žalovaného na jeho strane nevznikli voči zhotoviteľovi žiadne prekážky, ktorými by mu bránil v zhotovení diela, ale boli naplnené okolnosti vylučujúce zodpovednosť žalovaného v zmysle § 374 OBZ. Žalovaný vyjadril názor, že v prvostupňovom konaní boli v rámci dokazovania produkované také tvrdenia žalobcu, jeho právneho zástupcu, svedkov K. J. a B. H., ktoré „nedovolili konajúcemu súdu prijať závery obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí“. Žalovaný poukázal, že v prvostupňovom konaní uviedol, že mu nebola žiadna výzva na poskytnutie súčinnosti doručená, bolo mu doručené odstúpenie od zmluvy žalobcom; nie je zrejmé, ako sa okresný súd vysporiadal so skutočnosťou, že žalobca - v omeškaní - odstupoval od zmluvy po cca ôsmich mesiacoch od času, keď malo byť dielo vykonané. Odstúpenie od zmluvy nebolo v zmluve o dielo účastníkmi dohodnuté. V zmysle ust. § 344 a § 345 žalobca, ak chcel odstúpiť od zmluvy, bol oprávnený tak vykonať, ak to oznámil strane v omeškaní bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o porušení dozvedel. Žalobca takto nepostupoval „zrejme z dôvodu, že odporca v omeškaní nebol“. Tvrdenie, že žalovanému doručil výzvu na poskytnutie súčinnosti, nepreukázal; v tomto smere žalovaný poukázal na nedodržanie ust. § 345 ods. 3 OBZ. Súd prvého stupňa tieto ustanovenia nebral do úvahy, nezaoberal sa tým, či žalobca vôbec mohol platne a účinne odstúpiť od zmluvy o dielo, ani v čom malo spočívať porušenie povinnosti žalovaného, hoci „právne posúdenie tejto otázky je zásadným pre toto konanie“. Podľa žalovaného svedok J. nepotvrdil doručenie e-mailovej komunikácie medzi účastníkmi; napriek námietke žalovaného k pravosti tohto dôkazu, okresný súd to nebral do úvahy a „považoval papierové výpisy za dôkaz“.

Podľa žalovaného, napriek výpovediam svedkov (J., F., Y.) okresný súd nebral do úvahy následnú zmenu riešenia protipožiarnej bezpečnosti v objekte OD Klinec, hoci bola zo strany žalovaného „uvedená skutočnosť ohľadom dodatočnej nemožnosti plnenia (nie z dôvodov na strane žalovaného, ale z dôvodov zmeny riešenia protipožiarneho bezpečnostného systému zo strany investora)“. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na ust. § 352 a nasl. v spojení s ust. § 575 Občianskeho zákonníka o dodatočnej nemožnosti plnenia, nakoľko po uzavretí zmluvy o dielo v dôsledku omeškania zo strany žalobcu, kedy tento mal žiadať o súčinnosť v čase, kedy už stavba bola daná do predčasného užívania a žalovaný nemal žiadnu možnosť do tohto procesu zasiahnuť, stavba bola daná do predčasného užívania a zo sprinklerovým SHZ sa už nepočítalo. Žalobca nesplnil svoju zmluvnú povinnosť a v čase, keď od žalovaného mal žiadať súčinnosť, polyfunkčný objekt už bol užívaný; žiadanú súčinnosť by žalovaný aj v prípade doručenia výzvy objektívne, bez svojho zavinenia, nemohol žalobcovi poskytnúť. S tým sa okresný súd nevysporiadal. Aj svedok P. F. potvrdil, že v dokumentácii ku kolaudácii nebolo vôbec uvažované zo sprinklerovým systémom. Potvrdil tiež, „že investor sa rozhodol rozdeliť požiarne útvary na viacero menších častí“, teda potvrdil rozhodnutie investora o zmene protipožiarneho riešenia. Okresný súd nevyhodnotil výpoveď svedka Y. v tom zmysle, že „pominuli zákonné dôvody na inštaláciu sprinklerového hasiaceho zariadenia“.

Žalovaný poukázal, že žalobca sa nevyjadril, z akého dôvodu nesplnil povinnosť v zmysle ustanovenia 8.5 zmluvy o dielo č. 33 05 141, prečo nepokračoval v diele, neodkladne nepožiadal o súčinnosť žalovaného a od zmluvy odstúpil až cca trištvrte roka po tom, čo malo dôjsť k odovzdania diela (?). Žalobca sa nevyjadril, čo urobil s materiálom objednaným na zhotovenie diela; podľa svedka H. materiál zostal na stavbe. Žalobca neobjasnil svoje omeškanie a nepreukázal, že splnil všetky svoje povinnosti titulom zmluvy o dielo.

Žalovaný vytkol okresnému súdu, že v rozsudku nevysvetlil ako vyhodnotil oboznámenie sa so zmluvou o dielo, tiež to, že za dôkazy považoval zápisy v montážnom denníku, hoci z výpovedí svedkov vyplývalo, že „montážny denník nie je doklad, jedine stavebný denník“. Do montážneho denníka mohol záznamy vykonať ktokoľvek. Okresný súd napriek tomu, že mal záznam zo stavebného denníka k dispozícii, tento dôkaz vôbec nebral do úvahy, ani sa ním nezaoberal, a to v rozpore

s tým, že v zmysle § 46d zák. č. 50/1976 Zb. stavebný denník je dokument, ktorý je súčasťou dokumentácie uloženej na stavenisku; zaznamenávajú sa v ňom všetky podstatné udalosti, ktoré sa stali na stavenisku. Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, čo mal okresný súd záznamom v montážnom denníku za preukázané - ale záznamom vykonaným v stavebnom denníku sa vôbec nezaoberal. Žalobca tiež predložil záznamy z rôznej e-mailovej komunikácie, ktorej autentickosť žalovaný v prvostupňovom konaní spochybnil. Napriek tomu okresný súd bral tieto e-mailové správy do úvahy. Žalobca nepreukázal ani doručenie výzvy na poskytnutie súčinnosti žalovanému. Konštatovanie okresného súdu, že listom zo dňa 23.02.2006 doručovaným žalovanému, žalobca prostredníctvom právneho zástupcu vyzval žalovaného na poskytnutie súčinnosti, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. K odstúpeniu od zmluvy žalobcom došlo s úmyslom, aby sa napriek svojmu nesplneniu záväzku titulom zmluvy o dielo po tom, čo vedel, že stavba bola odovzdaná do predčasného užívania, bezdôvodne obohatil na úkor žalovaného. Žalovaný je fyzická osoba, t.č. už nie je živnostníkom, naproti tomu žalobca je „veľká spoločnosť“; žalobca zasielal žalovanému rôzne kalkulácie náhrady škody a nie je ani zrejmé, prečo žalobca za danej situácie vôbec vystavoval zálohové faktúry.

Listiny predložené právnym zástupcom žalobcu na pojednávaní 14.03.2013 boli žalovanému cestou jeho právneho zástupcu doručené až pri vyhlásení rozsudku dňa 04.04.2013; žalobca predložil množstvo listín (aj duplicitne), čoho výsledkom je značný rozsah a neprehľadnosť spisového materiálu bez toho, aby žalobca listinami čokoľvek preukázal.

K hodnoteniu dokazovania okresného súdu žalovaný uviedol, že stotožniť sa možno len s tým, že došlo k uzavretiu zmluvy o dielo. So závermi súdu prvého stupňa sa žalovaný nestotožnil, pričom okresný súd rozhodol na základe pochybných listín, keď svedecké výpovede, ako i iné (objektívne) dôkazy do úvahy nebral. Podľa žalovaného postupom súdu prvého stupňa tak došlo k nesprávnemu zisteniu skutkového stavu a následne k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Keby okresný súd dôsledne dodržal zásady hodnotenia dôkazov a vykonal dôkazy aj v prospech žalovaného (resp. ak ich aj vykonal, tak ich v hodnotení dokazovania nespomenul), nemohol by dospieť k záveru, že nárok žalobcu je daný. Následne, keby správne aplikoval ustanovenia príslušných právnych predpisov (najmä § 548 ods. 2 v spojení s § 374 - pokiaľ ide o samotný nárok na zaplatenie ceny diela, prípadne § 352 a nasl. - vznik dodatočnej nemožnosti plnenia, § 344 a nasl. - splnenie podmienok pre odstúpenie od zmluvy žalobcom), musel by žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Prvostupňový súd síce odcitoval ust. § 548 ods. 2 a § 374 ods. 1 OBZ, ale ďalej sa so žiadnym z argumentov žalovaného dôsledne nevysporiadal. Nie je zrejmé, ako okresný súd dospel k záveru, že „navrhovateľ zabezpečil nákup potrebného materiálu v súlade s realizačným projektom...“; okresný súd vyvodzuje skutočnosti, ktoré považuje za preukázané zo zápisov z montážneho denníka. Potom názor okresného súdu, že žalovaný ako „objednávateľ sa dostal dňom 13.10.2005 do omeškania s plnením zmluvných povinností, keď neumožnil zhotoviteľovi vykonať dielo...“, nemá podľa žalovaného oporu vo vykonanom dokazovaní, nakoľko nie je zrejmé, ako samotný žalovaný „neumožnil zhotoviteľovi vykonať dielo“, v čom malo spočívať jeho konanie, resp. nekonanie, resp. ako mal žalobcovi „brániť vo vykonávaní diela“. Žalovaný nesúhlasil ani s výkladom zmluvy, že zhotoviteľovi nevyplývala povinnosť predložiť dokumentáciu; v tomto smere žalovaný odkázal na článok 8.5 zmluvy o dielo. Predloženie dokumentácie sa napokon nevzťahovalo na spôsob vykonania diela, ako to nesprávne uviedol okresný súd. V odôvodnení rozsudku nie je ani zmienka o tom, prečo okresný súd považoval odstúpenie žalobcu od zmluvy až v máji 2006 za opodstatnené. Okresný súd vyhodnotením výpovedí svedkov J., F. a Y. získal síce poznatok o zmene protipožiarneho riešenia, ďalej túto skutočnosť nevyhodnotil najmä s ohľadom na prípadnú dodatočnú nemožnosť plnenia. Vo vzťahu k výroku rozsudku vyznieva rozporne odôvodnenie rozhodnutia, že prekážkou realizácie diela bola skutočnosť, že sa investor rozhodol nerealizovať sprinklerov hasiaci systém v dôsledku zmeny projektu počas realizácie stavebných prác - ide o záver okresného súdu preukazujúci splnenie podmienok v zmysle § 374 ods. 1 (okolnosti vylučujúce zodpovednosť).

Žalovaný vo vzťahu k odôvodneniu rozsudku namietol jeho neprehľadnosť, a tým nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť. Za nehospodárny a neúčelný tiež považoval postup rozhodnutím medzitýmnym rozsudkom. Súčasne, ak žalobca doteraz nenavrhol vykonať žiaden dôkaz k výške žalovaného nároku, tak okresný súd nemohol vyhlásiť medzitýmny rozsudok, ktorého výrokom by bol v prípade jeho právoplatnosti viazaný a nie je zrejmé, ako by mal postupovať v prípade, že žalobca by výšku svojich nárokov nepreukázal. Podľa žalovaného mal žalobca ešte pred vyhlásením dokazovania za skončené predložiť alebo označiť aj dôkazy k výške žalovanej sumy (lebo len vo vzájomnej súvislosti s takými dôkazmi by mohol rozhodnúť o základe nároku. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok

okresného súdu zmenil a žalobu zamietol, prípadne napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalovaný si uplatnil i nárok na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania.

K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca v podaní jeho právneho zástupcu (č.l. 552-555 spisu). Napadnutý rozsudok okresného súdu označil za vecne správny a dostatočne odôvodnený. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že sám nebol v omeškaní s poskytnutím súčinnosti, resp. že sa dostal do omeškania konaním tretích osôb, a to p. J. o zastavení stavebných prác, v dôsledku rozhodnutia MBM-STAV, s.r.o. o zmene požiarneho systému, pričom podľa žalovaného malo ísť o okolnosti vylučujúce jeho zodpovednosť, tak podľa žalobcu ide o nesprávne závery žalovaného. Pod okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť v zmysle § 374 ide o okolnosti vis major, t.j. udalosti, ktoré sú pri všetkej starostlivosti nepredvídateľné a pri všetkom možnom úsilí neodvrátiteľné. Rozhodnutie prvotného objednávateľa o nerealizovaní sprinklerovho hasiaceho systému, s ktorým mal zmluvný vzťah žalovaný, mohol žalovaný v čase uzavretia zmluvy s MBM-STAV, s.r.o. ako i zmluvy o dielo so žalobcom predvídať a pre tento prípad sa zabezpečiť. To však neurobil a následne nepodnikol žiadne právne kroky, aby sa voči MBM-STAV, s.r.o. domáhal prijatia ponúkaného plnenia, hoci na to mal podľa zmluvy o dielo medzi ním a MBM-STAV, s.r.o. právo. Vo vzťahu k žalobcovi nebol žalovaný schopný prevziať od žalobcu plnenie, ktoré bol povinný zmluvne prevziať, pričom splnenie tejto povinnosti si nijako nezabezpečil. Ide teda o prekážku, ktorá vyplýva z hospodárskych pomerov žalovaného a ktorá bola v čase uzavretia zmluvy o dielo predvídateľná. Pre žalobcu nie je rozhodujúce, že žalovaný neprevzal objednané plnenie v dôsledku rozhodnutia tretej osoby. Žalovaný bol povinný umožniť žalobcovi dielo realizovať, pričom ak žalovaný nemal vlastnú stavbu, nad ktorou by mal plnú moc, bol povinný prijať opatrenie, aby na stavbe, ktorou nedisponoval, mal také oprávnenia, aby mohol samostatne rozhodnúť o poskytnutí súčinnosti pri realizácii diela. Je zrejmé, že žalovaný bol odkázaný na rozhodnutia investora a nemal možnosť v rozpore s vôľou investora čokoľvek na stavbe povoliť alebo zakázať; od počiatku sa žalovaný bez zabezpečenia spoliehal, že MBM-STAV, s.r.o. zrealizuje sprinklerov hasiaci systém a pre prípad, že tomu tak nebude, neprijal žiadne opatrenia. Predmetná prekážka na strane žalovaného bola predvídateľná už pri uzatvorení zmluvy o dielo a nemožnosť prevziať plnenie na strane žalovaného vznikla z jeho hospodárskych pomerov. Rozhodnutie investora o nerealizovaní sprinklerovho hasiaceho systému nie je možné považovať ani za dodatočnú nemožnosť plnenia. Podľa § 352 ods. 1 sa záväzok považuje za splniteľný aj v prípade, ak ho možno splniť pomocou inej osoby. Uvedené ustanovenie stanovuje tzv. objektívnu dodatočnú nemožnosť plnenia. Žalovaný však mohol poskytnúť súčinnosť prostredníctvom tretej osoby, spoločnosti MBM-STAV, s.r.o., ktorá objektívne mohla realizovať pôvodne projektovaný sprinklerov hasiaci systém, avšak rozhodla sa inak. U žalovaného ide o subjektívnu nemožnosť odstrániť prekážku plnenia, nie o objektívnu nemožnosť plnenia ako takého. Plnenie je splniteľné, pokiaľ ho možno splniť prostredníctvom inej osoby, prípadne aj za sťažených podmienok, či s väčšími nákladmi a/ alebo až po dojednanom čase. Na predmetnej stavbe bolo možné zrealizovať sprinklerov hasiaci systém pred jej kolaudáciou ako i po nej a je to možné i v súčasnosti, aj keď z hospodárskeho hľadiska sa to môže javiť ako zbytočné a nehospodárne.

Z dokazovania vyplynulo tak doručenie výzvy na súčinnosť, ako aj dôvodnosť následného odstúpenia od zmluvy o dielo 09.05.2006. E-mailová komunikácia i montážny denník sú prípustné dôkazné prostriedky v zmysle § 125 OSP. Medzi účastníkmi panuje rovnosť tak ako medzi podnikateľskými subjektami ako aj v súdnom konaní - odlišná argumentácia žalovaného je podľa žalobcu nedôvodná. Žalobca poukázal i na podnikateľské riziko žalovaného. Prípadná chyba v písaní v odôvodnení napadnutého rozsudku nespôsobuje jeho nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť. Žalobca navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správne rozhodnutie potvrdiť a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1 OSP postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a verejným vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP napadnutý medzitýmny rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 OSP.

Podľa ust. § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa ust. § 212 ods. 3 OSP, na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Podľa ust. § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ust. § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozsudku bola vyššie citovaná právna úprava. Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom súdneho spisu a za aplikácie ust. § 219 ods. 1, 2 OSP dospel k záveru, že nie sú dané dôvody na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie napadnutého výroku medzitýmneho rozsudku súdu prvého stupňa.

Z rozsahu a vymedzených jednotlivých dôvodov odvolania vyplýva, že námietky žalovaného smerovali tak do procesného postupu súdu prvého stupňa ako aj do vecno-právnej roviny rozhodnutia, jeho skutkových zistení a záverov a právneho posúdenia veci.

Prejednaním veci podľa § 212 ods. 1 OSP len v rámci a na základe tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní, a z nich len tých relevantných dôvodov, ktoré boli predmetom obrany žalovaného pred súdom prvého stupňa, za konštatovania uzavretého skutkového stavu veci v zmysle § 213 ods. 1 OSP, potrebného pre vydanie medzitýmneho rozsudku, odvolací súd uvádza, že okresný súd vo veci vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové závery a rovnako správne ich právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti meritórneho výroku napadnutého medzitýmneho rozsudku okresného súdu o tom, že základ žalobcovho nároku na doplatenie ceny diela podľa § 548 ods. 2 Obchodného zákonníka je daný a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 OSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého medzitýmneho rozsudku okresného súdu.

Len na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého medzitýmneho rozsudku okresného súdu odvolací súd k odôvodneniu prvostupňového rozhodnutia precizuje a dodáva nasledovné.

K procesným námietkam odvolací súd uvádza, že výrokovú časť i odôvodnenie napadnutého medzitýmneho rozsudku zhodnotil ako preskúmateľné, dostatočne vyhovujúce požiadavkám stanoveným v ust. § 157 ods. 1, 2 OSP vo väzbe na § 152 ods. 2 OSP.

Podľa ust. § 152 ods. 2 OSP, rozsudkom sa má rozhodnúť o celej prejednávanej veci. Ak je to však účelné, môže súd rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo len o jej základe.

Podľa ust. § 157 ods. 1 OSP, v písomnom vyhotovení rozsudku sa po slovách „v mene Slovenskej republiky“ uvedie označenie súdu, mená a priezviská sudcov a prísediacich, presné označenie účastníkov a ich zástupcov, účasť prokurátora, označenie prejednávanej veci, znenie výroku, odôvodnenie, poučenie o lehote na podanie odvolania a náležitostiach odvolania podľa § 205 ods. 1 a 2, poučenie o možnosti výkonu rozhodnutia a deň a miesto vyhlásenia.

Podľa ust. § 157 ods. 2 OSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Pokiaľ žalovaný namietal nepreskúmateľnosť rozsudku pre neprehľadnosť skutočností opakovane uvádzaných v odôvodnení napadnutého medzitýmneho rozsudku, tak odvolací súd po oboznámení sa s obsahom medzitýmneho rozsudku nezistil takú jeho vadu, ktorá by mala za následok nepreskúmateľnosť rozsudku v rovine odňatia možnosti žalovaného konať pred súdom. Už v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení (sp.zn. zo dňa 12.03.2012) odvolací súd uviedol, že odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorý znemožnil účastníkovi konania v konaní realizáciu tých

jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práva a právom chránených záujmov, t.j. právo podávať opravné prostriedky, zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a podobne a v neposlednom rade i právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, tiež ako súčasť práva na spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavno-právnych princípov občianskeho súdneho procesu spočíva v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania), ako aj iného civilného procesu, majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých podmienok, bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (). Táto zásada vyjadrujúca „právo na spravodlivý proces“, nutnosť rovnakých „pravidiel hry“ alebo tiež „princíp rovnosti“, sa premieta predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania. V podstate rovnosť účastníkov v súdnom konaní, ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov, je upravená v ust. § 18 OSP. Pri uplatňovaní tejto zásady rovnosti v súdnom konaní je však nevyhnutné prihliadať nielen k právam jedného účastníka súdneho konania, v danom prípade žalovaného ako odvolateľa, ale aj k právam žalobcu, ktorý rovnako má nárok, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, z ktorého dôvodu nemôže v súdnom konaní dochádzať k výkonu práv jedného z účastníkov súdneho konania na ujmu druhého účastníka súdneho konania. Ani s ohľadom k uvedenej zásade rovnosti, vyjadrenej v § 18 OSP, krajský súd nezistil, že by v kontexte celého prvostupňového konania postupom okresného súdu podľa stavu ku dňu vydania napadnutého medzitýmneho rozsudku došlo k takej vade prvostupňového konania, ktorá by znamenala vo svojom dôsledku odňatie možnosti žalovanému konať pred súdom, alebo ktorou by došlo k prijatiu vecne nesprávneho rozhodnutia. Na tomto mieste je potrebné uviesť, že pokiaľ išlo o procesný postup, ktorý predchádzal vydaniu prvého medzitýmneho rozsudku, zrušeného predchádzajúcim uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 24.01.2013, tento bol napravený práve v dôsledku zrušenia prvého medzitýmneho rozsudku, a to tiež postupom okresného súdu v ďalšom prvostupňovom konaní (napr. zopakovaním viacerých dôkazov na pojednávaní za účasti žalovanej strany). Súčasne odvolací súd nezistil, že by sa okresný súd v rámci prvostupňového konania jednostranne venoval len dôkazom a dôkazným návrhom žalobcu, ale vykonal a prihliadal na všetky relevantné dôkazné prostriedky produkované účastníkmi v prvostupňovom konaní. Zo Zápisnice o pojednávaní 14.03.2013 (č.l. 461-480 spisu) vyplýva, že okresný súd na začiatku pojednávania (na ktorom napokon bolo ukončené dokazovanie) pred termínom verejného vyhlásenia medzitýmneho rozsudku 04.04.2013, zopakoval „výsledky doterajšieho dokazovania“, čo zodpovedá postupu súdu prvého stupňa pri vykonaní odročeného pojednávania v zmysle § 119 ods. 5 OSP, podľa ktorého na začiatku nového pojednávania súd oboznámi obsah prednesov a vykonaných dôkazov. Právny zástupca žalovaného naviac využil možnosť nahliadnuť do spisu dňa 12.03.2013 a substitučne bol prítomný na pojednávaní 14.03.2013 i 04.04.2013, na ktorom bol „po zhodnotení vykonaného dokazovania“ verejne vyhlásený napadnutý medzitýmny rozsudok. Voči protokolácii okresného súdu v zápisniciach o pojednávaní 14.03.2013 a o verejnom vyhlásení rozsudku 04.04.2013 žalovaný nevzniesol žiadne námietky. Nebol ani z uvedeného, v spojení s celým preskúmavaným spisovým materiálom, zistený taký postup okresného súdu, ktorým by neprihliadal pri prejednaní a rozhodnutí veci na všetky dôkazné prostriedky, vyjadrenia a návrhy oboch strán sporu, alebo že by uprednostnil jednu zo sporových strán na úkor druhej. Listiny predložené právnym zástupcom žalobcu na pojednávaní 14.03.2013 (č.l. 482-487 spisu) boli vykonané na tomto pojednávaní okresným súdom za účasti právneho zástupcu žalovaného v súvislosti s výsluchom svedka J. a žalovanému boli naviac v kópii doručované stranou žalobcu na výslovnú žiadosť právneho zástupcu žalovaného (č.l. 475-480 spisu), preto ani v tomto smere nebol zistený postup okresného súdu, ktorým by žalovanému boli upreté (odňaté) práva účastníka konania na oboznámenie sa s predmetnými dôkazmi, s možnosťou sa k nim vyjadriť.

K vyššie citovanému zákonnému ustanoveniu § 157 ods. 2 OSP odvolací súd uvádza, že nepochybne odôvodnenie rozsudku je práve tou časťou (i medzitýmneho rozsudku), ktorá síce sama o sebe právoplatnosť nenadobúda, avšak je relevantná, významná z hľadiska presvedčivosti, logickej konzistentnosti a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Odvolací súd v danom prípade konštatoval, že okresný súd dostatočne uviedol, akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov, ako ich posúdil a v akých vzájomných súvislostiach. Rovnako dostatočné bolo odôvodnenie v právnom posúdení veci. Pod právnym posúdením veci sa rozumie podradenie súdom zisteného stavu pod hypotézu príslušnej

právnej normy. Odôvodnenie rozsudku musí obsahovať, podľa akej právnej normy bola vec posúdená, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný zistený skutkový stav. Ide tak o aplikáciu, ako aj interpretáciu práva. Je potrebné uviesť, ako daný skutkový stav bol právne posúdený, ktorú právnu normu súd aplikoval a ako ju v intenciách konkrétneho prípadu interpretoval. Uvedené v dostatočnej miere z napadnutého medzitýmneho rozsudku okresného súdu vyplýva. V tomto smere bolo dostatočné nielen samotné vymenovanie a odcitovanie zákonných ustanovení, ale z odôvodnenia medzitýmneho rozsudku v ďalšom vyplynulo, akým spôsobom boli tieto ustanovenia aplikované, ktoré z citovaných zákonných ustanovení a ako sa premietli do samotného rozhodnutia okresného súdu vo veci.

Vo vzťahu k vyššie uvedeným dôvodom krajský súd pre úplnosť poukazuje i na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. , podľa ktorého ust. § 157 ods. 2 OSP je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, čo v danom prípade prvostupňový súd v napadnutom medzitýmnom rozsudku dodržal. Tiež z odôvodnenia rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997 vyplýva, že „právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“. Odvolací súd vzhľadom na odôvodnenie napadnutého medzitýmneho rozsudku mal za to, že okresný súd dal odpoveď na nosnú otázku, ktorou v danom prípade bolo vyhodnotenie dôvodnosti odstúpenia žalobcu ako zhotoviteľa podľa § 548 ods. 2 veta prvá a jeho dôsledky v rovine posúdenia, či žalobcovi vzniklo právo na cenu podľa zmluvy o dielo účastníkov, avšak len v rovine základu, bez posúdenia a stanovenia výšky tejto ceny, za aplikácie i § 548 ods. 2 veta druhá OBZ.

Pokiaľ aj v odôvodnení napadnutého medzitýmneho rozsudku došlo k určitému zopakovaniu rovnakého textu, ako vytkol odvolateľ (na strane 4 odsek 2 , 3, strana 6 odsek 2, 3 odôvodnenia), nemalo to bez ďalšieho za následok nepreskúmateľnosť rozsudku; rovnako to platí i o vytknutí rozsahu písomného vyhotovenia rozsudku (spolu 20 strán textu). Aj keď ust. § 157 ods. 2 OSP vyžaduje i stručnosť podaných vysvetlení súdu, táto nie je ani vo vykonávacích predpisoch konkrétne určená (napr. vyhl. č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy); nie sú stanovené limity čo do počtu strán písomného vyhotovenia rozsudku. Je zrejmé, že predmetná „stručnosť“ rozsudku musí vždy vychádzať z podmienok konkrétnej prejednávanej veci, množstva prednesov, vyjadrení strán, vykonaných dôkazov, použitých úvah i právnych predpisov, inak povedané, je odrazom procesnej, skutkovej a právnej zložitosti veci a množstva relevantných argumentov účastníkov, na ktoré súd považuje za potrebné dať odpoveď, pričom podrobnosť odôvodnenia rozsudku súdu nie je sama o sebe dôvodom nepreskúmateľnosti, prípadne s dôsledkom vecnej nesprávnosti rozhodnutia. Napokon pre záver odvolacieho súdu o preskúmateľnosti napadnutého medzitýmneho rozsudku nepriamo svedčí i podrobnosť odvolania žalovaného (č.l. 514-518 spisu), ktorý v bodoch II/ až XV/ napadol postup okresného súdu a argumentačne polemizoval so skutkovými i právnymi závermi obsiahnutými v napadnutom medzitýmnom rozsudku.

K zvolenej forme medzitýmneho rozsudku odvolací súd uvádza, že procesný postup v konaní, vrátane formy rozhodnutia, určuje konajúci súd, pričom jeho postup sa musí opierať o zákonnú úpravu. Okresný súd zvolil postup rozhodnutia najskôr len o základe (skutkovom a právnom) uplatneného nároku napadnutým medzitýmnym rozsudkom, čo bolo súladné s ust. § 152 ods. 2 veta druhá OSP. Vyššie citované zákonné ustanovenie stanovuje len jednu podmienku, a to, ak je to pre rozhodnutie o veci účelné. Pod pojmom účelnosť sa vo všeobecnosti rozumie vlastnosť procesu, spočívajúca v sledovaní cieľa; spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. V danom prípade nešlo o svojvoľný postup okresného súdu, keďže aj na poslednom pojednávaní, ktoré predchádzalo verejnému vyhláseniu medzitýmneho rozsudku, t.j. na pojednávaní 14.03.2013, o rozhodnutie medzitýmnym rozsudkom výslovne požiadal žalobca za situácie pretrvávajúcich námietok žalovaného spochybňujúcich aj výšku uplatneného nároku, s potrebou ďalšieho (navrhovaného i znaleckého) dokazovania. Vydanie medzitýmneho rozsudku je však fakultatívne a iba súd posúdi, či je zachovaná účelnosť. „Zákon teda ponecháva účelnosť vydania čiastočného, resp. i medzitýmneho rozsudku na uváženie súdu, ktorý ho môže vydať i bez návrhu účastníkov; k účelnosti takého postupu majú účastníci právo sa vyjadriť“. (k tomu viď uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 24. júla 2002, sp.zn. ). Keďže žalobca navrhol vydanie

medzitýmneho rozsudku na pojednávaní 14.03.2013 v prítomnosti právneho zástupcu žalovaného a aj z predchádzajúceho postupu okresného súdu bola zrejmá možnosť rozhodnutia o veci najskôr o jej základe medzitýmnym rozsudkom, na strane žalovaného nebolo ani v tomto smere porušené právo účastníka konania. Preskúmaním veci odvolací súd nezistil, že by rozhodnutím najskôr o základe veci došlo k neúčelnému postupu súdu prvého stupňa, a to tak, že by z tohto dôvodu samotného mali byť splnené podmienky pre zrušenie napadnutého medzitýmneho rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

K formulácii výroku napadnutého medzitýmneho rozsudku odvolací súd uvádza, že medzitýmnym rozsudkom sa rozhoduje o tom, či je základ nároku daný, dôvodný, resp. opodstatnený. Napríklad obvykle pri náhrade škody sa môže rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom o tom, že „nárok na náhradu škody je daný“, alebo medzitýmnemu rozsudku zodpovedá ako dostatočná možná formulácia výroku, že „základ žalobného (žalovaného) nároku je opodstatnený“. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp.zn. uviedol, že „medzitýmny rozsudok predstavuje rozsudok o základe uplatneného nároku. Základ uplatneného nároku definuje iba teória a judikatúra. Základom predmetu konania budú všetky okolnosti determinujúce výšku predmetu konania, teda všetky tie skutkové a právne otázky, od ktorých posúdenia závisí výška uplatneného nároku. Za základ prejednávanej veci, o ktorom môže súd rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom, treba spravidla považovať všetky sporné otázky vyplývajúce z uplatňovaného nároku, ktoré musí posúdiť, ak má súd o veci rozhodnúť, s výnimkou výšky nároku (R V/1968). Posúdenie predbežnej otázky nemožno v žiadnom prípade vyjadriť formou výroku, ale sa môže prejaviť len v spôsobe rozhodnutia o návrhu vo veci samej a možno ho uviesť len v odôvodnení rozhodnutia (R 61/1965). Medzitýmnym rozsudkom môže byť rozhodnuté len o základe prejednávanej veci, nikdy len o dielčej spornej právnej otázke, týkajúcej sa uplatneného žalobného návrhu (R 44/1996). Rozhodnutím o základe prejednávanej veci nie je riešenie predbežnej otázky pre rozhodovanie vo veci samej“. Vo vzťahu k napadnutému výroku medzitýmneho rozsudku, ktorým okresný súd rozhodol, že „základ nároku navrhovateľa na zaplatenie sumy 27.519,44 Eur v zmysle § 548 ods. 2 Obchodného zákonníka je daný“, v zmysle vyššie uvedených dôvodov nie je možné vytknúť takú vadu, ktorá by mala za následok vecne nesprávne rozhodnutie, t.j. len o základe žalobou uplatneného nároku, a na ktoré by odvolací súd musel prihliadať. Podľa ust. § 212 ods. 3 OSP na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. To, že okresný súd (obvyklú) všeobecnú formuláciu výroku v danom prípade spresnil a rozšíril aj o identifikovanie žalovaného nároku uplatnenou sumou, o výške ktorej sa ešte len bude konať po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku, prípadne tiež o zákonné ustanovenie, z ktorého základ nároku vychádza, nie je možné hodnotiť samé o sebe ako vecne nesprávne rozhodnutie. Tak z formulácie výroku napadnutého medzitýmneho rozsudku, ako aj vo väzbe na jeho odôvodnenie, nie je pochybné, že okresný súd rozhodol len o základe nároku a suma uvádzaná vo výroku ho pre ďalšie konanie a rozhodnutie, t.j. už len o výške tohto nároku, nezaväzuje (okrem limitu v procesnej rovine no ultra petitum). V každom prípade medzitýmnym rozsudkom je možné rozhodnúť aj iné typy žalôb na peňažné plnenie, než len o náhrade škody, preto ak v danom prípade okresný súd dospel k rozhodnutiu najskôr právoplatne vyriešiť, či je základ nároku daný, čo zahŕňa všetko, čo nemožno zahrnúť pod pojem výšky uplatneného nároku, tak v tomto smere odvolací súd nezistil takú prekážku, vadu prvostupňového konania, pre ktorú by nemohol napadnutý medzitýmny rozsudok preskúmať a meritórne o ňom rozhodnúť aj v odvolacom konaní.

Podľa ust. § 125 OSP, za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

Podľa ust. § 132 OSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

To, či bude dôkaz navrhnutý účastníkmi v občianskom súdnom konaní aj vykonaný, závisí na posúdení súdu. Ide o procesný postup súdu v konaní. Žalovaný takýto postup okresného súdu namietal v súvislosti s prihliadaním pri rozhodnutí na doloženú e-mailovú korešpondenciu a na montážny denník, ktoré žalovaný nepovažoval za riadne, prípadne objektívne dôkazné prostriedky. Je však potrebné rozlišovať medzi prípustnosťou dôkazu v rovine prípustnosti jeho vykonania a vyhodnocovaním vykonaného dôkazu. Z ust. § 125 OSP však vyplýva, že obsahuje iba výpočet najbežnejšie používaných

dôkazných prostriedkov. V podmienkach občianskeho súdneho konania platí, že dôkaz možno vykonať akýmkoľvek dôkazným prostriedkom za predpokladu, že ním možno zistiť skutkový stav veci. Teda aj montážny denník možno považovať za taký dôkazný prostriedok, vykonaním ktorého bolo možné zistiť, resp. prispieť k zisteniu skutkového stavu veci. V zmysle § 120 OSP je to súd, ktorý rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Žalovaný neuviedol také skutočnosti, ktoré by objektívnosť obsahu montážneho denníka spochybnili. Obdobne to platí aj vo vzťahu k námietkam k e-mailovej korešpondencii. Naviac odvolací súd upriamuje pozornosť na dojednanie účastníkov v čl. 5.5 zmluvy o dielo, v ktorom v rámci základných podmienok vykonávania diela bola dohodnutá povinnosť zhotoviteľa „viesť montážny denník na mieste montáže“. Uvedené dojednanie tak vymedzilo právny (zmluvný) rámec montážneho denníka a z dôkazného hľadiska i dôvodnosť vychádzania z jeho záznamov ako relevantných pre zistenie skutkového stavu. Spochybnenie, že doloženú e-mailovú korešpondenciu mohol ktokoľvek aj dodatočne účelovo vyprodukovať, zostalo len v rovine tvrdení žalovaného. K námietke, že záznamy v montážnom denníku neverifikovala protistrana, odvolací súd uvádza, že po oboznámení sa s týmito listinami, vo väzbe i na ostatné zhodnocované dôkazy, nemal ani odvolací súd pochybnosť o autenticite predmetných dôkazných prostriedkov.

Odvolací súd uvádza, že i elektronický záznam môže podobne ako listina bezo zbytku splniť požiadavku na textovú formu i na autentizáciu. (k tomu porovnaj SMEJKAL, V. a kol. Právo informačních a telekomunikačních systémů. Praha: C.H.Beck, 2004). Aj keď v prípade e-mailu ide o dokument, ktorý obsahuje len jednoduchý (nie zaručený) elektronický podpis, za ktorý je možné považovať akékoľvek dáta, umožňujúce identifikovať autora príslušného dokumentu (takým je napr. i automaticky doplnená pätička e-mailu alebo vlastnoručný podpis v naskenovanom dokumente), neznamená to však, že by mal a mohol len z tohto dôvodu súd odmietnuť e-mailovú korešpondenciu ako nespôsobilý dôkazný prostriedok. Taký dôkaz nie je možné odmietnuť s poukazom na jeho nedostatočnú formu. Aj napríklad jednoduchý e-mail (či naskenovaný dokument) má totiž všetky formálne náležitosti a je potrebné s ním ako s písomnosťou nakladať, t.j. materiálne hodnotiť jeho dôkaznú spoľahlivosť v rovine pravdivosti a pravosti písomného dôkazu. Pritom odvolací súd uznáva, že zrejme ani nemusí existovať absolútny, totálny dôkaz skutočnosti, že určitá osoba predmetný e-mail napísala (a odoslala). Dôležitá je však otázka vyhodnotenia takého dôkazu. K tomu primerane a podporne odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25.11.2010, sp.zn. , podľa ktorého „pre spôsobilosť listiny byť dôkazným prostriedkom nie je rozhodujúce, či ide o originál listiny (prvopis, pôvodné znenie), alebo o odpis či fotokópiu (fotograficky zhotovenú kópiu alebo iným spôsobom zhotovenú kópiu). Aj fotokópia listiny je spôsobilá byť vykonaná ako dôkaz zákonom predpokladaným spôsobom. Občiansky súdny poriadok v žiadnom svojom ustanovení neukladá súdu povinnosť vykonávať dôkaz iba originálom listiny. Od spôsobilosti listiny byť dôkazným prostriedkom však treba odlišovať spôsob vykonania dôkazu listinou súdom a posudzovanie pravosti a pravdivosti listiny. Pravosťou a pravdivosťou listiny sa súd zaoberá v rámci hodnotenia dôkazov, t.j. v rámci činnosti, pri ktorej súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na to, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Dôkaz vykonaný fotokópiou listiny hodnotí súd ako každý iný dôkaz podľa zásad uvedených v ust. § 132 OSP. V prípade vykonania dôkazu fotokópiou listiny možno len zvážiť jeho dôkaznú silu“.

Pokiaľ aj okresný súd prihliadal na zápisy v montážnom a nie v stavebnom denníku, ako namietol žalovaný, tak okrem poukazu na zákonnú úpravu o stavebnom denníku, a to, že zápisy v montážnom denníku neboli verifikované protistranou, resp. podpísaním stavebného dozoru, žalovaný neuviedol žiaden rozumný dôvod pre nepoužitie tohto dôkazného prostriedku pri rozhodovaní, za situácie absentujúcich zápisov v stavebnom denníku, ktoré by sa týkali vyhodnocovaných sporných okolností veci v rozhodnej dobe.

Z hľadiska vyhodnotenia vykonaných dôkazov, na základe ktorých podľa odvolacieho súdu okresný súd dospel k správnym skutkovým zisteniam a záverom, je potrebné uviesť, že hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. (k tomu porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.09.2011, sp.zn. ).

Aj s ohľadom na uvedené odvolací súd považoval za významné, že okresný súd vykonané dôkazy hodnotil v zmysle úpravy v § 132 OSP; v prípade namietaného montážneho denníka a e-mailovej korešpondencie bolo dôležité ich prepojenie na ostatné vykonané dôkazy, osobitne na výpovede svedkov (napr. u naposledy doloženej e-mailovej korešpondencie v súvislosti s výpoveďou svedka J.).

Odvolací súd preskúmaním veci nezistil takú procesnú vadu prvostupňového konania vo vzťahu k dôkaznému postupu, dôsledkom ktorej by došlo k vecne nesprávnemu rozhodnutiu v rovine neúplne či nesprávne zisteného skutkového stavu veci.

Odvolací súd tiež dodáva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ).

V danom prípade z dokazovania v prvostupňovom konaní vyplynulo, že žalobca ako zhotoviteľ na základe Zmluvy o dielo zo 16.09.2005 a pokynov žalovaného ako objednávateľa realizoval dielo počnúc dňom 29.09.2005, kedy prevzal stavenisko. To, že zabezpečil potrebný materiál a začal vykonávať prípravné práce k montáži, vyplýva aj z výpovede svedka F. H., z montážneho denníka, doložených faktúr, dokladov o úhradách za materiál (č.l. 95 a nasl. spisu). Dňa 13.10.2005 Ing. V. J. vo funkcii stavebného dozoru zastavil práce na stavenisku s tým, že nie je daný súhlas orgánu požiarnej ochrany, resp. že prítomní pracovníci nemajú školenie o bezpečnosti práce na pracovisku. Zhotoviteľ vykonával práce, avšak tieto boli zo strany stavebného dozoru zastavené. Bolo preukázané, že žalobca žiadal o poskytnutie súčinnosti žalovaného. Žalobca už v novembri 2005 dal najavo, že chce pokračovať vo vykonávaní diela, trval na umožnení plnenia podľa zmluvy o dielo (e-mailová korešpondencia zo 07.11.2005, 10.11.2005, č.l. 223, 224 spisu). V liste z 23.02.2006 žalovanému oznámil, že stavebný dozor práce na stavenisku zastavil. List bol žalovanému podľa vyjadrenia právneho zástupcu žalovaného JUDr. Vladimíra Hericha, advokáta, doručený dňa 01.03.2006, teda tvrdenie žalovaného, že list - žiadosť o súčinnosť z 23.02.2006 mu nebola doručená, bolo dokazovaním (dôkaz na č.l. 69 spisu) vyvrátené.

K odvolacím dôvodom v rovine právneho hodnotenia veci odvolací súd uvádza, že pri námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je pod vecou potrebné rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky, v danom prípade napadnutého medzitýmneho rozsudku, pod vecou bolo potrebné rozumieť základ veci, t.j. všetko, čo nemožno zahrnúť pod pojem výšky uplatneného nároku. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, alebo aplikoval nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.

Prejednaním veci odvolací súd nezistil opodstatnenosť ani tohto odvolacieho dôvodu. Okresný súd v danej veci správne aplikoval i interpretoval právne normy citované na str. 17 odôvodnenia napadnutého medzitýmneho rozsudku. Nosným bolo ust. § 548 ods. 2 OBZ, pričom žalobca uniesol svoje dôkazné bremeno na preukázanie všetkých podmienok stanovených v tomto zákonnom ustanovení pre vznik nároku voči žalovanému na cenu, na ktorú má nárok na základe zmluvy o dielo účastník, od ktorej dôvodne odstúpil. V tomto smere odvolací súd odkazuje na dostatočné zhodnotenie veci okresným súdom v odôvodnení napadnutého medzitýmneho rozsudku, pokiaľ išlo o základ daného nároku žalobcu.

K poukazu žalovaného na čl. 8.5 zmluvy o dielo, odvolací súd uvádza, že podľa tohto zmluvného dojednania „objednávateľ pre montáž potvrdí zhotoviteľovi odsúhlasený RP v dvoch vyhotoveniach“. Z tohto zmluvného dojednania skutočne nevyplývala povinnosť zhotoviteľa predložiť dokumentáciu; išlo nepochybne o dojednanie postupu na strane objednávateľa, teda žalovaného. Okresný súd opodstatnene uviedol, že žalovaný nepreukázal (i vo väzbe na čl. 8.4 zmluvy o dielo), že dal žalobcovi

pokyn, aby žalobca nastúpil na montáž až po predložení „odsúhlasenej“ projektovej dokumentácie. Odvolací súd za nosné považoval vzájomné práva a povinnosti účastníkov ako zmluvných strán, tak ako vyplynuli z písomnej zmluvy o dielo (č.l. 10-16 spisu). Okresný súd správne pri rozhodovaní vychádzal aj v rovine právneho posúdenia práve z obsahu záväzkového vzťahu účastníkov založeného dotknutou zmluvou o dielo. Z dokazovania dostatočne vyplynulo, že bol to žalovaný ako objednávateľ, ktorý mal žalobcovi ako zhotoviteľovi poskytnúť súčinnosť pri riešení situácie, kedy stavebný dozor (resp. investor, či zmluvný partner žalovaného) zastavil práce na stavenisku. V kontexte zisteného skutkového stavu išlo o prekážku na strane žalovaného ako objednávateľa, ktorý sa dostal do omeškania tým, že od 13.10.2005 neumožnil žalobcovi ako zhotoviteľovi plniť na dojednanom mieste a v dojednanom čase dielo podľa Zmluvy o dielo účastníkov zo 16.09.2005. Tento záver dostatočne vyplýva i z napadnutého medzitýmneho rozsudku.

Pokiaľ ide o omeškanie žalovaného, t.j. v rámci zmluvného záväzkového vzťahu ako veriteľa (objednávateľa), je potrebné poukázať i na § 370 OBZ, podľa ktorého veriteľ je v omeškaní, ak v rozpore so svojimi povinnosťami vyplývajúcimi zo záväzkového vzťahu neprevezme riadne ponúknuté plnenie alebo neposkytne spolupôsobenie potrebné na to, aby dlžník mohol splniť svoj záväzok. Uvedená právna úprava vychádza z toho, že zo záväzkového vzťahu vznikne veriteľovi nielen nárok na plnenie, ale aj povinnosť prijať plnenie a spolupôsobiť pri splnení záväzku. Porušenie týchto povinnosti zakladá zodpovednosť veriteľa. V danom prípade išlo o omeškanie veriteľa porušením povinnosti objednávateľa diela, a to neposkytnutím spolupôsobenia potrebného na to, aby dlžník (zhotoviteľ) mohol splniť svoj záväzok. V podmienkach súdenej veci išlo o nesplnenie povinností na strane objednávateľa, dojednaných v zmluve o dielo. Napríklad pokiaľ svedok J. vypovedal, že vykázal pracovníkov žalobcu (jeho subdodávateľa) dňa 13.10.2005 z miesta výkonu diela aj pre absenciu, resp. nepreukázanie školenia o bezpečnosti na danom pracovisku, takáto povinnosť vyplývala z čl. 5.6, piata odrážka zmluvy o dielo pre žalovaného. K argumentom žalovaného o povinnosti žalobcu predložiť žalovanému pred začatím montáže realizačný projekt odsúhlasený príslušným orgánom hasičského zboru na potvrdenie žalovaným, odvolací súd uvádza, že takáto povinnosť zo zmluvy o dielo žalobcovi nevyplývala zo znenia poukazovaných čl. 8.4, 8.5 zmluvy o dielo, ani z iných jej dojednaní. V tomto smere odvolací súd upriamuje pozornosť na čl. 2 zmluvy o dielo o predmete zmluvy, v ktorom sa realizačný projekt definuje ako súčasť zmluvy o dielo. Pokiaľ v čl. 1.3 zmluvy o dielo sa realizačný projekt č. 33 05 141 vymedzil ako súčasť „plnenia tejto zmluvy o dielo“, tak je potrebné poukázať, že žalobca „Realizačný projekt Sprinklerového stabilného hasiaceho zariadenia v priestoroch Polyfunkčného domu KLINEC, Námestovo“, zákazkové číslo 33 05 141, s dátumom 9/2005, doložil v prvostupňovom konaní na č.l. 102-121 spisu.

K námietke žalovaného vo vzťahu k existencii okolností vylučujúcich zodpovednosť (§ 374 žalovaného v zmysle § 548 ods. 2 OBZ, odvolací súd uvádza, že okresný súd sa zaoberal v napadnutom medzitýmnom rozsudku i touto otázkou v rovine vyhodnocovania okolnosti (zmeny) rozhodnutia investora nerealizovať sprinklerov hasiaci systém v dôsledku zmeny projektu počas realizácie stavby, resp. stavebných prác. Odvolací súd dodáva, že v prípade okolností vylučujúcich zodpovednosť za škodu (§ 374 ide o liberačné dôvody, t.j. skutočnosti, na základe ktorých, ak sú preukázané, sa subjekt môže zbaviť zodpovednosti, hoci v opačnom prípade, ak by tieto skutočnosti nepreukázal, by bol zodpovedný. Vo všeobecnosti okolnosti, ktoré spôsobujú vylúčenie zodpovednosti, musia vyhovovať všetkým požiadavkám uvedeným v § 374 ods. 1 OBZ, správne citovaného v odôvodnení napadnutého medzitýmneho rozsudku a tiež ust. § 374 ods. 2 OBZ, podľa ktorého zodpovednosť nevylučuje prekážka, ktorá vznikla až v čase, keď povinná strana bola v omeškaní s plnením svojej povinnosti, alebo vznikla z jej hospodárskych pomerov. Ide teda o okolnosti, ktoré 1/ musia byť nezávislé od vôle zmluvnej strany, t.j. musia objektívne znemožňovať splnenie povinnosti v tom zmysle, že ich povinná strana nemôže ovplyvniť, 2/ musia mať takú povahu, že bránia povinnej strane v plnení povinnosti; patria sem okrem iného aj prekážky právnej povahy (napr. úradný zákaz obchodovať s určitými výrobkami v prípade epidémie), prípadne tieto prekážky môžu mať povahu prírodnej udalosti (povodeň), či inej udalosti (občianska vojna, blokáda sankcie OSN a pod.), 3/ musia byť neodvrátiteľné, t.j. nemožno rozumne predpokladať odvrátenie alebo prekonanie prekážky alebo jej následkov povinnou stranou, 4/ musia byť nepredvídateľné, a to v čase vzniku záväzku; ide o objektívnu mieru predvídateľnosti prekážky brániacej splneniu povinnosti, ktorá zodpovedá podnikaniu v danom odvetví. Subjektívna spôsobilosť osoby vo vzťahu k tejto predvídateľnosti nie je rozhodujúca, 5/ musia nastať predtým, ako nastalo omeškanie povinnej strany; ten, kto je v omeškaní s plnením povinností, znáša aj riziko náhrady škody, 6/ nesmú mať pôvod v hospodárskych pomeroch povinnej osoby (napr. insolventnosť,

nedostatok odborných znalostí). Uvedené znaky neboli v danom prípade kumulatívne naplnené. V tomto smere odvolací súd uvádza, že ust. § 374 nie je vymenované v ust. § 263 ods. 1 OBZ, teda medzi tými kogentnými ustanoveniami Obchodného zákonníka, od ktorých sa strany nemôžu odchýliť. Pritom účastníci v čl. 9.2 zmluvy o dielo dohodli, že splnenie diela zo strany zhotoviteľa sa môže stať „neuskutočniteľným“, pokiaľ nastúpi vyššia moc, ktorú definovali a) výnimočným stavom (vojnovým stavom,...), b) živelnou udalosťou ovplyvňujúcou predmet zmluvy o dielo u zhotoviteľa v takom rozsahu, že ani skúsený zhotoviteľ nemohol dopredu proti tomu podniknúť žiadne účinné opatrenia. V čl. 9.3 zmluvy o dielo účastníci dohodli, že v prípade vyššej moci sa zhotoviteľ a objednávateľ vyrozumejú o patričných opatreniach a doplňujúcich podmienkach, aby dosiahli splnenie dohodnutého rozsahu tejto zmluvy vo vzájomných možných termínoch. I v kontexte takto vymedzeného pojmu „neuskutočniteľnosti“ plnenia diela na strane zhotoviteľa, bolo dôvodné, ak okresný súd prijal záver, že v danom prípade nedošlo k splneniu podmienok pre vylúčenie zodpovednosti žalovaného podľa § 548 ods. 2 z dôvodov okolností vylučujúcich zodpovednosť v spojení s § 374 OBZ. Kumulatívnym znakom takej okolnosti nezodpovedá prípad zmeny vôle, či straty záujmu investora o predmet plnenia, ktoré (ako zrejme jednoduchšie riešenie, prípadne ekonomickejšie) obchodné rozhodnutie následne vyvolalo prekážku na strane objednávateľa (sub)dodávky diela. Takéto podnikateľské riziko žalovaný ako objednávateľ nemôže prenášať na zhotoviteľa (subdodávateľa) formou liberovania cez § 374 OBZ. Napokon odvolací súd súhlasil s argumentáciou žalobcu vo vyjadrení k odvolaniu, že prípadnú budúcu zmenu obchodného rozhodnutia investora nie je možné považovať z hľadiska úpravy v § 374 za objektívne nepredvídateľnú okolnosť v čase vzniku záväzku. Je tiež možné súhlasiť s názorom, že predmetná prekážka nie je neodvrátiteľná, keďže závisela od vôle investora a súčasne, že by bolo objektívne možné predmet diela (sprinklerové hasiace zariadenie) realizovať bez ohľadu na zmenu účelu využívania stavby i po dobe plnenia dojednanej v zmluve o dielo.

Odvolací súd k argumentu žalovaného, že predmetná prekážka na strane objednávateľa predstavovala prípadne i dodatočnú nemožnosť plnenia, uvádza, že vo všeobecnosti ide o jeden z dôvodov zániku záväzku, ktorý nastal po vzniku záväzku, spravidla uzavretím zmluvy. Dodatočnú nemožnosť plnenia upravuje Občiansky zákonník v § 575 - § 577 a táto všeobecná úprava je doplnená pre obchodné zmluvy osobitnou úpravou (niektorými ustanoveniami o dodatočnej nemožnosti plnenia) v § 352 - § 354 OBZ. Dodatočná nemožnosť plnenia nastáva, ak je záväzok po vzniku záväzkového vzťahu trvale nesplniteľný. Záväzok teda nezaniká, ak plnenie je nemožné v dobe splatnosti záväzku, avšak je možné ho uskutočniť neskôr (§ 575 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Oprávnená osoba však nemusí v tomto prípade čakať na plnenie až do doby, keď je uskutočniteľné, ale môže pri porušení záväzku v dobe jeho splatnosti odstúpiť od zmluvy v súlade so zákonom. Vo všeobecnosti je možné rozoznávať tzv. nemožnosť plnenia a) faktickú, b) právnu, c) hospodársku, d) objektívnu, e) zmluvne vymedzenú. U faktickej ide o nemožnosť splniť záväzok trvale vzhľadom na pôsobenie prírodných zákonov alebo iných skutočností, než účinkov právnych predpisov. Právna nemožnosť plnenia nastáva, ak právne predpisy nedovoľujú dlžníkovi splniť jeho záväzok. Záväzok však nezaniká pri tzv. hospodárskej nemožnosti plnenia, t.j. v prípade, keď je z hľadiska faktického i právneho splniteľný, ale s jeho splnením sú spojené vyššie náklady, než ktoré boli predvídateľné v dobe uzavretia zmluvy. Zánik záväzku spôsobuje iba objektívna nemožnosť splnenia záväzku, t.j. nestačí iba subjektívna nemožnosť, skutočnosť, že dlžník sám nemôže záväzok splniť; prekážka musí byť neprekonateľná. Je zrejmé, že ak by išlo o objektívnu nemožnosť splnenia záväzku dlžníkom, a to faktickú, tak by mohla nastať aj nemožnosťou splniť povinnosť veriteľa, ktorá je nevyhnutná pre uskutočnenie plnenia dlžníka. V danom prípade však boli posudzované preukázané okolnosti na strane žalovaného ako objednávateľa diela (veriteľa), ktoré spočívali v rozhodnutí (vôli) investora použiť iný protipožiarny systém, než ktorý bol predmetom diela, čo však neznamenalo vo svojom dôsledku objektívnu nemožnosť plnenia faktickú alebo právnu na strane dlžníka v rovine úplne neprekonateľnej prekážky. Na tomto mieste je potrebné dodať i to, že úprava v Obchodnom zákonníku rozlišuje medzi okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť a dodatočnou nemožnosťou plnenia a ich následkami. K argumentu žalovaného, že daná zmluva o dielo predstavovala tzv. fixnú zmluvu, u ktorej účinky odstúpenia od zmluvy nastávajú priamo zo zákona (§ 349 ods. 3 , tak odvolací súd v rámci právneho posúdenia veci preskúmaním predmetnej Zmluvy o dielo účastníkov zo 16.09.2005 nezistil, že by išlo o zmluvu fixnú. Za fixné sa považujú vo všeobecnosti zmluvy, z obsahu ktorých vyplýva, že veriteľ nemá záujem na splnení záväzku po dobe stanovenej pre splnenie. Nevyplýva to z označenia danej zmluvy o dielo, ani v žiadnom zmluvnom ustanovení účastníci neuviedli, že veriteľ (objednávateľ) nemá záujem na neskoršom splnení záväzku a s následkom, že pri omeškaní dlžníka (zhotoviteľa) plnenie odmietne. Pre kvalifikáciu zmluvy ako fixnej nestačí iba zdôraznenie záujmu veriteľa na včasnom plnení záväzku

a nepostačuje na to bez ďalšieho ani poukaz žalovaného na to, že v decembri 2005 bolo stavebným úradom povolené predčasné užívanie stavby (č.l. 385 spisu) ako osvedčenie o tom, že stavba je schopná dočasného užívania. Relevantné bolo, že z obsahu zmluvy o dielo nevyplynuli účinky zániku zmluvy pri jej porušení, preto tvrdenie žalovaného, že zmluva o dielo mala byť právne hodnotená ako zmluva fixná, nebolo opodstatnené.

K námietke žalovaného, že žalobca od zmluvy o dielo odstúpil neplatne, lebo tak nevykonal v lehote bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o omeškaní žalovaného (porušení zmluvy o dielo) dozvedel (§ 345 ods. 1 , tak odvolací súd za určujúce považoval, že žalobca zvolil spôsob odstúpenia od zmluvy ako pri nepodstatnom porušení zmluvnej povinnosti (§ 346 ods. 1 , v ktorom prípade zákonná úprava nestanovuje podmienku oznámenia odstúpenia od zmluvy strane v omeškaní bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o tomto porušení dozvedela. Podľa ust. § 346 ods. 1 OBZ, ak omeškanie dlžníka alebo veriteľa znamená nepodstatné porušenie zmluvnej povinnosti, môže druhá strana odstúpiť od zmluvy v prípade, že strana, ktorá je v omeškaní, nesplní svoju povinnosť ani v dodatočnej primeranej lehote, ktorá jej na to bola poskytnutá. Uvedená právna úpravu, v rámci úpravy odstúpenia od zmluvy v § 344 - § 351 OBZ, obsahuje všeobecné ustanovenia o odstúpení od zmluvy pri porušení zmluvnej povinnosti, ktoré sú aplikovateľné na všetky pomenované obchodné zmluvy a tiež na zmluvy inominátne. V danom prípade okresný súd správne zhodnotil, že žalobca splnil podmienky pre platné odstúpenie od Zmluvy o dielo účastníkov zo 16.09.2005 podľa § 548 ods. 2 (tiež vo väzbe na § 346 ods. 1 , ak žalovanému 01.03.2006 doručil výzvu z 23.02.2006 s určením dodatočnej primeranej lehoty na plnenie (č.l. 17, 44, 69 spisu) a ak po jej márnom uplynutí písomnosťou z 09.05.2006 odstúpil od zmluvy s doručením dňom 06.06.2006 (č.l. 18, 19 spisu). K tomuto dátumu nastali účinky zániku zmluvy o dielo a súčasne účinky vzniku práva žalobcu ako zhotoviteľa na cenu v zmysle § 548 ods. 2 OBZ. O jej výške, v rozpätí 0 až 27.519,44 Eur, s príslušenstvom, rozhodne okresný súd v ďalšom konaní, po právoplatnosti tohto rozsudku, vrátane rozhodnutia o trovách predchádzajúceho i tohto odvolacieho konania. Vo vzťahu k výške žalovaného nároku dôkazné bremeno v plnom rozsahu spočíva na žalobcovi

Odvolací súd napokon zdôrazňuje, že strata hospodárskeho (obchodného) záujmu (investora) v rovine jeho vôle, rozhodnutia, ako pôvod prekážky na strane objednávateľa, z objektívneho hľadiska neznamená úplný zánik hospodárskej využiteľnosti predmetu plnenia podľa zmluvy o dielo účastníkov, ani dodatočnú nemožnosť plnenia, či okolnosť vylučujúcu zodpovednosť objednávateľa za porušenie zmluvnej povinnosti voči zhotoviteľovi, tiež vo väzbe na vymedzenie neuskutočniteľnosti splnenia diela v čl. 9.2, čl. 9.3 zmluvy o dielo. Zodpovednosť objednávateľa podľa § 548 ods. 2 zahŕňa aj prípady, keď dielo je nemožné dokončiť pre prekážku, ktorú spôsobil objednávateľ, čo v danom prípade na strane objednávateľa predstavovala subjektívna strata záujmu (investora a následne objednávateľa) na objednanom plnení.

Z uvedených dôvodov bol napadnutý medzitýmny rozsudok okresného súdu potvrdený (§ 219 ods. 1, 2 OSP). Vzhľadom na charakter rozhodovania len o základe prejednávanej veci o trovách tak prvostupňového ako aj odvolacieho konania rozhodne okresný súd (§ 224 ods. 4 OSP).

Krajský súd poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Toto rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.