Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4CoPr/5/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľa: O. G., D.. XX.XX.XXXX, N. B. XX, N., zast. JUDr. Soňa Pohovejová, advokátka so sídlom Záhradnícka 37, Bratislava, proti odporcovi: Pantheon Technologies, s.r.o. so sídlom Mlynské Nivy 56, Bratislava, IČO: 35 821 779, zast. PRK Partners, s.r.o., so sídlom Hurbanovo námestie 3, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Ing. Miriam Galandová, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 12. februára 2014 č.k. 21Cpr 1/2013- 91 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 25.2.2013 dané navrhovateľovi odporcom podľa je neplatné s tým, že o trovách konania rozhodne v konečnom rozhodnutí. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že odporca po tom, čo navrhovateľa dvakrát upozornil na porušenie pracovnej disciplíny, dňa 25.2.2013 s navrhovateľom okamžite skončil pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 16.3.2013 s uvedením dôvodu, že závažne porušil pracovnú disciplínu, opakovane neplnil termínované pracovné úlohy a neuspokojivé plnenie pracovných povinností, na ktoré bol upozornený dňa 6.2.2013 a 25.2.2013. Taktiež nemal za sporné riadne doručenie okamžitého skončenia pracovného pomeru, prerokovaného so zástupcom zamestnancov, navrhovateľovi v dvojmesačnej lehote odo dňa, kedy sa mal odporca o dôvode pre okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedieť. Vychádzal z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, uvedeného v okamžitom skončení pracovného pomeru, ktorým malo byť opakované neplnenie termínovaných pracovných úloh a neuspokojivé plnenie pracovných povinností, na ktoré mal byť upozornený dňa 6.2.2013 a 25.2.2013 a dospel k záveru, že odporca toto porušenie pracovnej disciplíny navrhovateľom nepreukázal a dôvod uvedený odporcom v okamžitom skončení pracovného pomeru považoval za nedostatočne vymedzený, neurčitý a nezrozumiteľný, vykonaný len odkazom na predchádzajúce upozornenia porušenia pracovnej disciplíny, pričom tieto dôvody neboli nijako konkretizované. Takto uvedený dôvod považoval za nedostatočne určitý a len za všeobecné konštatovanie o porušovaní pracovnej disciplíny navrhovateľom, z ktorého nijako podľa neho nevyplýva, akého konkrétneho konania sa mal navrhovateľ dopustiť, ako konkrétne závažne porušil pracovnú disciplínu, resp. akého konkrétneho právom nedovoleného konania sa mal dopustiť. Konštatoval, že len samotný odkaz na predchádzajúce písomné upozornenia nie je dostatočným vymedzením dôvodu pre taký závažný zásah do existencie pracovného pomeru, akým je okamžité skončenie pracovného pomeru, ku ktorému môže dôjsť len v krajnom prípade, kedy dôjde k tak závažnému porušeniu pracovnej disciplíny, ktoré vylučuje možnosť ďalšieho trvania pracovného pomeru so zamestnancom,

nakoľko zamestnávateľovi by ďalším trvaním pracovného pomeru hrozila škoda, resp. by došlo k tak závažnému narušeniu vzájomnej dôvery, ktoré vylučuje možnosť ďalšieho zamestnávania. Mal preto za to, že je nevyhnutné, aby tento dôvod bol v okamžitom skončení pracovného pomeru výslovne uvedený a jasne špecifikovaný, a pokiaľ sa tak stane, nie je možné považovať okamžité skončenie pracovného pomeru za platné. Za neplatné považoval okamžité skončenie pracovného pomeru aj z dôvodu neexistencie závažného porušenia pracovnej disciplíny zo strany zamestnávateľa, vychádzajúc z písomných upozornení zo dňa 7.2.2013 a 25.2.2013, tieto navrhovateľovi vytýkali jednak opakované neodhlásenie sa zo spracovaných systémov a jednak nesplnenie termínovanej úlohy- vypracovanie dokumentácie k monitoringu systémov. Pokiaľ ide o prvý vytýkaný nedostatok, tento podľa súdu prvého stupňa nemožno v žiadnom prípade považovať za natoľko závažný nedostatok v práci navrhovateľa, ktorý by odôvodňoval okamžité skončenie pracovného pomeru a závažnosť toho konania neozrejmil v konaní ani samotný odporca, čo vyplýva aj z obsahu upozornenia, z ktorého je zrejmé, že ide o upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny, nie však závažné. Pokiaľ ide o druhý vytýkaný nedostatok, a to nesplnenie pracovnej úlohy v zmysle písomného upozornenia zo dňa 25.2.2013, aj tento považoval za nedostatočný na okamžité skončenie pracovného pomeru, keď ani odporca ani v konaní vypočutí svedkovia netvrdili, že by táto pracovná úloha bola natoľko významná, že by v prípade jej nesplnenia v stanovenom čase hrozila odporcovi škoda, a pod., že by vykonanie tejto úlohy bolo po stanovenom termíne znemožnené, resp. že by mu hrozili z dôvodu nesplnenia pracovnej úlohy navrhovateľom sankcie zo strany obchodných partnerov, a pod. Nesplnenie jednej parciálnej úlohy, ktorú eminentnú dôležitosť odporca v konaní netvrdil, nepovažoval súd prvého stupňa za dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru, ktorý dôvod by nanajvýš mohol odôvodňovať skončenie pracovného pomeru výpoveďou, a to aj za predpokladu, že by odporca navrhovateľa písomne upozornil na nesplnenie pracovnej úlohy, a to za stanovenia náhradného termínu jej ukončenia pod hrozbou skončenia pracovného pomeru výpoveďou. Za sporný považoval aj samotný obsah zadanej úlohy, ktorý neobjasnili ani samotní vypočutí svedkovia ani samotný odporca, pričom aj svedok A. S. ako zamestnanec odporcu, ktorý úlohu po navrhovateľov i prevzal, uviedol, že z listinného dôkazu predloženého odporcom, ktorý má obsahovať zadanie úlohy, nie je zrejmé, čo je jeho obsahom. Pokiaľ ide o ďalšie odporcom v konaní uvedené dôvody, na tieto súd prvého stupňa neprihliadol, nakoľko dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru nie je možné dodatočne meniť.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie odporca, ktorý žiadal napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrh navrhovateľa zamietnuť, resp. zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vytýkal súdu prvého stupňa, že sa dostatočne nezaoberal prvým porušením pracovnej disciplíny a vôbec neskúmal skutkový stav tohto porušenia, keď navrhovateľ o povinnosti odhlasovať sa zo systémov/serverov mal vedomosť a tým, že zastával pozíciu administrátora, mal vedomosť aj o dôležitosti tejto povinnosti, a to najmä v súvislosti s ochranou týchto systémov a údajov, dát v nich obsiahnutých, a vo vzťahu k druhému porušeniu pracovnej disciplíny sa sústredil len na to, či listinnými podkladmi bola dostatočne špecifikovaná termínovaná úloha zadaná navrhovateľovi, pričom nezohľadnil jeho pracovnú pozíciu a diskusiu o tejto úlohe medzi dotknutými zamestnancami, nebral do úvahy samotný skutok, a to, že skutočne nedošlo zo strany navrhovateľa k odovzdaniu termínovanej úlohy. Konštatoval, že súd prvého stupňa sa primárne nezaoberal tým, že zadanú úlohu navrhovateľ nesplnil, ale neprimeranú pozornosť venoval tomu, že táto úloha nebola špecifikovaná, pričom v čase jej zadania bola táto dostatočne špecifikovaná. Uviedol, že okrem vývoja softvéru a správy databáz je pre neho dôležitý aj funkčný monitoring, ktorú skutočnosť súd prvého stupňa nevzal do úvahy. Mal preto za to, že súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Keďže navrhovateľ zastával pracovnú pozíciu administrátora, jeho náplňou bolo navrhovanie, realizácia a kontrola informačných systémov, ktoré používa on aj jeho klienti, má prístup ku všetkým systémom, ktoré vyvíja a spracováva. Poukázal na to, že závažné porušenia pracovnej disciplíny s upozornením na neuspokojivé plnenie pracovných povinností boli bližšie uvedené v jeho predchádzajúcich písomných upozorneniach zo dňa 7.2.2013 a 25.2.2013 a každé z uvedených porušení pracovnej disciplíny bolo závažné a osobitne ho oprávňovalo skončiť s navrhovateľom pracovný pomer okamžite, čo priamo vyplýva aj z formulácie týchto písomných upozornení. K zrozumiteľnosti a určitosti okamžitého skončenia pracovného pomeru uviedol, že čo sa týka jazykovej stránky, nie je žiadna pochybnosť o tom, že by v nich boli uvádzané nezrozumiteľné pojmy, slovné spojenia, ktoré by boli účastníkom pracovného pomeru neznáme. Podľa neho ak je zo všetkých okolností zrejmé, čo subjekt úkonom sledoval a tento úkon nie je vnútorne rozporný, je dostatočne určitý. Mal tiež za to, že konkretizácia systému nie je podstatná pre okamžité skončenie pracovného pomeru, keďže navrhovateľ ako administrátor neplnil základnú povinnosť týkajúcu sa zaistenia bezpečnosti systémov a opakovane sa neodhlasoval z rôznych jeho systémov. Porušenie povinnosti odhlásiť sa zo

systémov po ukončení prác bez ďalšieho dostatočného preukazovania považoval za dané charakterom druhu práce navrhovateľa a zakladajúci dostatočný dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru. Podľa neho medzi ním a navrhovateľom bolo určité, čo je dôvodom a predmetom okamžitého skončenia pracovného pomeru a nebolo potrebné konkrétnejšie uvádzať okolnosti prvého s druhého porušenia pracovnej disciplíny v okamžitom skončení pracovného pomeru, preto postačilo uviesť len odkaz na prvé a druhé porušenie. Konštatoval, že navrhovateľ svojim konaním narušil jeho dôveru a súčasne ohrozil jeho ekonomické postavenie a bezpečnosť ním spracovaných systémov a databáz, že pre neho bolo adekvátne uplatniť okamžité skončenie pracovného pomeru. Mal za to, že každé závažné porušenie pracovnej disciplíny uvádzané v okamžitom skončení pracovného pomeru, ako aj závažnosť týchto porušení boli dostatočne preukázané a okamžité skončenie pracovného pomeru bolo určité.

Navrhovateľ odvolanie ani vyjadrenie k odvolaniu odporcu nepodal.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( ) prejednal vec podľa bez pojednávania podľa , a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, výsledky ktorého aj náležite podľa zhodnotil a vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa aj náležite v súlade s odôvodnené.

Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na ust. , podľa ktorého okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť v písomnom okamžitom skončení pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého účastníka pracovného pomeru k tomu, že končí pracovný pomer, aby nevznikali pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t. j. ktorý zákonný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatňuje a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť. K splneniu tejto hmotnoprávnej podmienky platného okamžitého skončenia pracovného pomeru teda treba, aby dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru bol určitým nezameniteľným spôsobom konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých účastník vidí naplnenie zákonného dôvodu tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný pomer končí okamžite. Pri úvahe akým spôsobom má byť dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru konkretizovaný tak, aby zodpovedal požiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia treba mať na zreteli, že ustanovenie vymedzuje len skutkové podstaty pre okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Na to, aby bolo možné v konkrétnom prípade posúdiť, či okamžité skončenie pracovného pomeru je platným právnym úkonom treba zistiť, či nastali také skutočnosti, ktoré právna norma predpokladá ako dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru. Z dôvodu uvedeného v ustanovení môže zamestnávateľ okamžite skončiť pracovný pomer len vtedy, ak zamestnanec svojím konkrétnym zavineným konaním porušil závažne pracovnú disciplínu. Dôvod okamžitého skočenia pracovného pomeru preto musí byť uvedený nielen tak, aby bolo zrejmé, ktorý z dôvodov uvedený v ustanovení bol uplatnený, ale súčasne takým spôsobom, aby bolo nepochybné v akom konkrétnom konaní zamestnanca je potrebné tento dôvod vidieť a to preto, aby sa zabezpečilo, že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť.

Pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi sústavným a menej závažným porušením pracovnej disciplíny a porušením pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom, t.j. vyššej intenzity, ktoré je už dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru podľa Zák. práce. Vzhľadom na charakter tohto zákonného ustanovenia, ktoré patrí k právnym normám s neurčitou (abstraktnou) hypotézou, je vždy úlohou súdu, aby podľa svojho uváženia s ohľadom na okolnosti prípadu, sám túto hypotézu vymedzil, posúdil, či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny a v prípade kladného záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade ide. Hodnotenie porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, funkcia, ktorú zastáva, jeho doterajší spôsob k

plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu, ap. Iba porušenie pracovnej disciplíny značnej intenzity je dôvodom pre skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce.

Vzhľadom na závažnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru by sa tento dôvod mal uplatňovať len vo výnimočných prípadoch, keď nie je spravodlivé od zamestnávateľa vyžadovať, aby zamestnanca aj čo len počas výpovednej lehoty pri závažnom porušení pracovnej disciplíny zamestnával. Závažné porušenie pracovnej disciplíny musí zamestnávateľ preukázať a pokiaľ ide o zamestnanca, musí byť zavinené aspoň z nedbanlivosti. Doterajšia súdna prax už dostatočne vymedzila hľadiská, na ktoré súd prihliadne pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny. Súd prihliadne najmä na osobu zamestnanca, na funkciu ním vykonávanú, na jeho doterajší prístup k plneniu si pracovných povinností, na celkovú situáciu, za ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, na mieru zavinenia zamestnanca, na spôsob a intenzitu porušenia pracovnej disciplíny, na dôsledky porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa, na to či zamestnanec svojim konaním spôsobil zamestnávateľovi škodu, na rozsah škody, ap.

Pred okamžitým skončením pracovného pomeru so zamestnancom zamestnávateľ musí mať zistený dôvod na toto okamžité skončenie. Nestačí iba podozrenie, že tento dôvod je daný. Teda keď sa zamestnávateľ preukázateľne (skutočne) dozvedel o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru. Konkretizácia dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru môže byť rôzna, v mnohých prípadoch stačí stručné uvedenie skutočností oprávňujúcich na rozviazanie pracovného pomeru týmto spôsobom a zakladajúce dôvod pre tento disciplinárny postih, ale vždy tak, aby zamestnancovi bolo zrejmé, ktoré porušenie pracovnej disciplíny sa mu vytýka a je teda dôvodom skončenia pracovného pomeru.

Pokiaľ ide o skutkové vymedzenie dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru, musí ísť o také vymedzenie, aby ich nebolo možné zameniť s inými dôvodmi (§ 70 Zák. práce), čo je tiež naplnenie podmienky platnosti právneho úkonu z hľadiska jeho určitosti a zrozumiteľnosti, ako to vyplýva z ustanovenia § 37 Obč. zák. Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť v písomnom okamžitom skončení pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatňuje, a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť.

Potrebné je nielen citáciou právneho predpisu, ale aj skutkovo konkretizovať (vymedziť) výpovedný dôvod tak, aby nebol zameniteľný. Dôvod výpovede z pracovného pomeru je skutkovo vymedzený nezameniteľným spôsobom vtedy, ak sú vo výpovedi okolnosti výpovedného dôvodu uvedené tak, že opísaný skutok je nezameniteľný s inými skutkami. Bez tejto konkretizácie použitého dôvodu zo skutkovej stránky nie je zabezpečené, že nevzniknú pochybnosti o tom, z akého dôvodu bol so zamestnancom pracovný pomer skončený, a že dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru nebude možné dodatočne meniť dopĺňaním skutkových údajov, ktoré výpoveď neobsahuje.

V okamžitom skončení pracovného pomeru (označenom ako výpoveď pracovnej zmluvy v zmysle ust. ) dané odporcom navrhovateľovi je ako dôvod uvedené závažné porušovanie pracovnej disciplíny: opakované neplnenie termínovaných pracovných úloh a neuspokojivého plnenia pracovných povinností, na ktoré mal byť navrhovateľ upozornený dňa 6.2.2013 a 25.2.2013. Z obsahu tohto okamžitého skončenia pracovného pomeru však vôbec nevyplýva, o aké porušenia pracovnej disciplíny išlo a v čom spočívalo neuspokojivé plnenie pracovných povinností, na ktoré mal byť navrhovateľ písomne upozornený, pretože len odkaz na písomné upozornenia je nepostačujúci a nezodpovedajúci konkretizácii dôvodu v zmysle Zák. práce, nakoľko tento presne konkretizovaný dôvod musí byť uvedený v samotnom okamžitom skončení a ani to, kedy porušeniu pracovnej disciplíny došlo. Takéto nedostatočné vymedzenie dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru z hľadiska skutkového a časového samo o sebe spôsobuje neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa ustanovenia . okamžite skončiť pracovný pomer len vtedy, ak zamestnanec svojím konkrétnym zavineným konaním porušil závažne pracovnú disciplínu. Dôvod okamžitého skočenia pracovného pomeru preto musí byť uvedený nielen tak, aby bolo zrejmé,

ktorý z dôvodov uvedený v ustanovení bol uplatnený, ale súčasne takým spôsobom, aby bolo nepochybné v akom konkrétnom konaní zamestnanca je potrebné tento dôvod vidieť a to preto, aby sa zabezpečilo, že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť. Aj v ostatnom sa odvolací súd pridržiava odôvodnenia rozhodnutia súdom prvého stupňa, pričom však už samotná absencia konkrétneho dôvodu porušenia pracovnej disciplíny navrhovateľom bola dôvodom pre určenie daného okamžitého skončenia pracovného pomeru daného navrhovateľovi za neplatné ( Zák. práce).

Odvolací súd preto napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa

O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodol vzhľadom na ust. § 224 ods. 4 O.s.p, keďže o nich rozhodne súd prvého stupňa vo svojom konečnom rozhodnutí.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.