Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10CoE/637/2013

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: Dopravný podnik Bratislava, akciová spoločnosť, 814 52 Bratislava, Olejkárska 1, zastúpenej advokátom: JUDr. Marián Chovanec, 821 02 Bratislava, Trnavská cesta 60, proti povinnému: P. Y., nar. XX. Y. XXXX, bytom XXX XX P., J. XX, o 23,24 eur s príslušenstvom, za účasti súdneho exekútora: Mgr. Ján Janec, 831 02 Bratislava, Račianska 109/C, o odvolaní oprávnenej a súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 1. decembra 2009, č. k. -10, EX 841/2006 takto

rozhodol:

Odvolací súd obe odvolania v časti zastavenia exekúcie o d m i e t a .

Uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov exekúcie r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Napádaným uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu a oprávnenú „zaviazal“ zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie v sume 122,50 eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti jeho uznesenia. Zastavenie exekúcie právne odôvodnil aplikovaním ustanovenia E. p. ( v znení neskorších zmien a doplnení, čiže exekučného poriadku), vecne potom návrhom súdneho exekútora na zastavenie exekúcie s poukazom na nezloženie oprávnenou preddavku na trovy exekúcie na výzvu exekútora v lehote ním určenej. Rozhodnutie v časti trov exekúcie právne odôvodnil aplikovaním ustanovení , , a a E. p. a , , , , , , a a vyhlášky č. (tzv. exekútorská tarifa, inak v znení platnom a účinnom do 1. mája 2008 /správne len do 30. apríla 2008/), inak aj odkazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 28. júla 2007 sp. zn. a z 28. októbra 2008 sp. zn. , vecne potom prakticky názorom o zavinení zastavenia exekúcie oprávnenou (nezložením požadovaného preddavku) a o vzniku exekútorovi trov exekúcie majúcich sa nahradiť, avšak s potrebou viacerých korekcií oproti požiadavke z vyúčtovania (1. nedostatok nároku na odmenu za zaevidovanie poverenia, jeho vrátenie a za archiváciu spisu, 2. potreba sčítania časových úsekov kratších než hodina pre účely výpočtu tzv. hodinovej odmeny, 3. nedostatok práva na náhradu nákladov na vypracovanie spisu a 4. nemožnosť priznania dane z pridanej hodnoty, ďalej tiež „DPH“ aj z iných položiek než z odmeny) a to s uvedením prepočtov v odôvodnení.

Proti tomuto uzneseniu podali včas odvolania oprávnená aj súdny exekútor.

Oprávnená navrhla evidentne uznesenie (ako celok) zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (návrh na zamietnutie návrhu exekútora na zastavenie exekúcie a na pokračovanie v exekúcii bolo treba posudzovať takto), resp. i priznanú náhradu trov exekúcie primerane znížiť. Poukázala na to, že zastavenie exekúcie pre nezloženie preddavku oprávneným je len možnosťou a nie povinnosťou súdu a ani v prejednávanej veci nebol takýto postup namieste. Zastavenie exekučného konania podľa jej názoru nie je opodstatnené, nakoľko zastavením exekúcie by jej (oprávnenej) nebola poskytnutá

dostatočná súdna ochrana (ktorej súčasťou je aj výkon rozhodnutia), čím by došlo k upretiu práva garantovaného a medzinárodnými zmluvami. Exekútor si totiž náhradu trov môže uplatniť nielen preddavkom, ale aj trovami exekučného konania, kým ona (oprávnená) sa výkonu svojho práva môže domáhať len exekúciou. Napokon vo vzťahu k trovám konania uplatneným exekútorom poukázala aj na ustanovenie ( č. v znení neskorších zmien a doplnení).

Súdny exekútor napadol uznesenie taktiež v celom rozsahu (vrátane rozhodnutia o zastavení exekúcie) a navrhol ho zmeniť vyhlásením exekúcie za neprípustnú (pri jej zastavení) a priznaním mu celej vyčíslenej náhrady trov exekúcie. Zotrval na názore o povinnosti oprávneného zložiť preddavok na trovy exekúcie v prípade, ak na to je exekútorom vyzvaný a namietal, že nemožno požadovať od súdneho exekútora, aby prakticky dotoval oprávnenú, ak on (exekútor) je na druhej strane povinný prijať každý návrh na vykonanie exekúcie a požadovaný preddavok 8,30 eur ani zďaleka nepokrýval už spotrebované hotové výdavky a predstavoval len 50% z minimálnej odmeny exekútora. Napokon poukázal i na prax oprávnenej smerujúcu k znižovaniu vlastných výdavkov pri zisťovaní postihnuteľného majetku povinných, s ktorou je požiadavka na vyvinutie všetkého možného úsilia exekútora v priamom rozpore.

Povinný odvolací návrh nepodal.

Podľa na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.

Podľa odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona (vo vzťahu k tomuto i predchádzajúcemu ustanoveniu sa pritom žiada uviesť, že osobitným predpisom podľa prvého z nich a prvým z osobitných zákonov podľa toho druhého je podľa poznámky č. 31 v práve E. p. - pozn. odvolacieho súdu).

Podľa odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné a podľa písmena b/ tohto ustanovenia rovnako naloží s odvolaním podaným niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.

Podľa každý úkon posudzuje súd podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený.

Z prvého zo zhora citovaných ustanovení vyplýva zásada podpornej použiteľnosti ustanovení aj v tých prípadoch, v ktorých E. p. neobsahuje inú (rozumej odchylnú) alebo za určitých okolností i žiadnu úpravu (v ktorom prípade však treba zvažovať ešte i účel a konštrukciu oboch takýchto právnych úprav a ich prípadnú kompatibilitu - zlučiteľnosť). Druhé z citovaných ustanovení potom zakotvuje pravidlo nenapadnuteľnosti rozhodnutí vydávaných v exekučných konaniach odvolaniami a tiež potrebu ustanovenia každej prípadnej výnimky z takéhoto pravidla práve v osobitnom zákone majúcom sa tu primárne použiť (v exekučnom poriadku). Ide tu tak o presný opak pravidla uplatňovaného v občianskom súdnom konaní (riadiacom sa výlučne úpravou v ), v ktorom proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa možno podať odvolanie takmer vždy a kde zákon vypočítava len výnimky z tohto pravidla - čiže prípady, kde odvolanie prípustné nie je (v tejto súv. por. i a ). Ak teda E. p. v prípade konkrétneho rozhodnutia s možnosťou odvolania nepočíta, toto je neprípustné a na tom nič nemení, či odvolanie hodlá podať (alebo aj reálne podá) osoba na to oprávnená (účastník konania, ktorý status len v časti rozhodovania o trovách exekúcie prináleží aj poverenému súdnemu exekútorovi, v tejto súv. por. aj E. p.). Jedinou možnosťou odstránenia takéhoto (odvolaním nenapadnuteľného) rozhodnutia je tak (pri odhliadnutí od možností nápravy za pomoci mimoriadnych opravných prostriedkov alebo na Ústavnom súde SR) prípad, kedy by bolo vydané vyšším súdnym úradníkom alebo justičným čakateľom (rozumej nie sudcom), pretože vtedy by už podaním včasného odvolania naň oprávnenou osobou došlo k zrušeniu rozhodnutia zo zákona (tu por. aj ust. poslednej vety ).

S prihliadnutím na uvedené potom aj v prejednávanej veci muselo byť zrejmé, že zo žiadneho ustanovenia E. p. nemožno vyvodiť, že by bolo prípustné odvolanie proti uzneseniu súdu, ktorým

tento zastavil exekúciu podľa § 31 ods. 1 vety prvej E. p. (teda na návrh exekútora pre nezloženie preddavku na odmenu exekútora a na náhradu jeho hotových výdavkov v lehote určenej exekútorom). Nakoľko potom takéto rozhodnutie tu vydala sudkyňa, odvolania oboch odvolateľov snažiace sa aj o zvrátenie zastavenia exekúcie súdom prvého stupňa (hoc aj u exekútora len s uplatnením požiadavky na zastavenie exekúcie z iného zákonom predpokladaného dôvodu, pre ktorý dôvod však i jeho podanie bolo treba vyhodnotiť aj ako odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa ako celku) neboli prípustné a ako také museli byť (v príslušnej časti) odmietnuté (k čomu sa inak u exekútora pridružil i ďalší dôvod predstavovaný nedostatkom jeho postavenia účastníka konania v takejto časti - v ktorej sa nerozhodovalo o trovách exekúcie, ale o inej otázke).

Odvolací súd preto po prejednaní veci bez pojednávania podľa (nešlo tu o vec samu ani o žiaden zákonom ustanovený prípad potreby prejednania takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) rozhodol spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto svojho uznesenia.

Rovnako bez pojednávania bolo potom treba prejednať (tu však vecne) obe odvolania v časti trov exekúcie (ani tu nešlo o žiaden z prípadov, kedy by mal odvolací súd nariaďovať pojednávanie). V tejto časti pritom odvolací súd už vopred predosiela, že považuje za dôvodné len odvolanie oprávnenej (odvolanie exekútora totiž okrem polemiky s možnosťou postupu podľa žiadne vecné argumenty pre priznanie tomuto odvolateľovi plnej náhrady trov exekúcie neobsahuje) a uznesenie súdu prvého stupňa v účinnej napadnutej časti bolo prinajmenšom predčasným pre vadné (neúplné) právne posúdenie veci súdom prvého stupňa (inak dôvod odvolateľkou uplatnený len v pomerne všeobecnej rovine) a tým zapríčinené neobstaranie si všetkých potrebných podkladov pre rozhodnutie.

Z obsahu súčastí spisu v prejednávanej veci predchádzajúcich napádanému uzneseniu totiž vyplýva len to, že exekučné konanie tu začalo už príchodom návrhu na vykonanie exekúcie neskôr poverenému súdnemu exekútorovi dňa 16. februára 2006 (týmto dňom bol totiž datovaný ako návrh advokáta oprávnenej adresovaný exekútorovi, tak i žiadosť exekútora o poverenie adresovaná súdu prvého stupňa, por. č. l. 1 a 2), že ešte dňa 15. marca 2006 súd prvého stupňa vyhovel žiadosti exekútora o poverenie došlej mu s návrhom i rovnopisom exekučného titulu dňa 22. februára 2006 a exekútora teda poveril vykonaním exekúcie (č. l. 6) a následne už len to, že podaním zo dňa 17. marca 2009, došlým súdu prvého stupňa dňa 14. apríla 2009 (č. l. 7 - 7 p. v.), súdny exekútor navrhol súdu zastavenie exekučného konania a zároveň navrhol „zaviazať“ oprávnenú na úhradu súbežne uplatnených trov exekúcie (v sume 260,78 eur). Prílohou tohto podania (označeného za podnet na zastavenie exekučného konania) bola aj kópia výzvy exekútora datovanej dňom 18. novembra 2008, adresovanej advokátovi oprávnenej a došlej priamo oprávnenej dňa 5. decembra 2008 (č. l. 8) na úhradu preddavkov na trovy viacerých exekučných konaní v sume 297,50 Sk (9,88 eur) za každú z vecí podľa pripojeného zoznamu (v ktorom ako 21. položka z 56 figuruje aj vec exekúcie proti povinnému z prejednávanej veci). Z obsahu podania exekútora navrhujúceho zastavenie exekučného konania (správne exekúcie) a zároveň vyčísľujúceho trovy exekúcie (majúce sa nahradiť) potom nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že v prípade žiadneho z úkonov majúcich sa tu odmeniť tzv. hodinovou odmenou príslušné vyčíslenie neobsahuje konkrétny čas vykonania úkonu (len údaj o čase zrejme reálne strávenom v súvislosti s jeho vykonaním, v každom prípade inak presne 20 minút a teda i pomerne hlboko pod jednu hodinu, avšak s neopomenutým opakovaným zdôraznením, že tu už vždy ide o jednu začatú hodinu) a že v prípade úkonov definovaných ako 1. príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu a 2. exekučný príkaz - prikázaním pohľadávky z účtu v banke mal súdny exekútor (vychádzajúc z obsahu jeho podania) takýmto spôsobom oboslať zrejme do 5 bánk (takýto počet oboch príkazov).

V tejto súvislosti je potrebné súdu prvého stupňa vytknúť, že netrval na odstránení vyššie opísaných nejasností, to však bolo praktickým dôsledkom nesprávneho vyriešenia si z jeho strany (resp. presnejšie podľa doterajšieho obsahu spisu neriešenia ním) otázky práva exekútora na odmenu za viaceré spravidla obsahovo totožné či podobné úkony robené pri vykonávaní exekúcie vo vzťahu k väčšiemu počtu subjektov.

To platilo navzdory tomu, že inak ako nepriznanie exekútorovi odmeny za každú aj len začatú hodinu (majúcu byť strávenú pri uvádzaných úkonoch exekučnej činnosti) ako za hodinu celú, tak i ďalšie „škrty“ vo vyúčtovaní exekútora zo strany súdu prvého stupňa treba považovať za plne odôvodnené.

Len k prvej z takýchto otázok (k dileme, či časové úseky kratšie než jedna hodina pred výpočtom odmeny, resp. pred jej priznaním sčítavať alebo naopak s každým takýmto časovým úsekom naložiť ako s celou hodinou) pritom odvolací súd považuje za potrebné zopakovať, že práve prvým z rozsudkov NS SR použitých na podporu postupu zvoleného súdom prvého stupňa (rozsudok sp. zn. ) bola poskytnutá argumentačná základňa pre názor, podľa ktorého úprava počítajúca s nárokom na odmenu za každú aj začatú hodinu výkonu exekučnej činnosti (ust. a vety prvej rozhodného znenia exekútorskej tarify, teda do nadobudnutia účinnosti vyhlášky č. ) neznamená automaticky, že možno požadovať (a následne aj priznať) tzv. plnú hodinovú sadzbu za každý časový úsek predstavujúci aj len začatú hodinu strávenú pri výkone exekúcie. Korektným výkladom ustanovení majúcich sa tu použiť totiž nemožno dospieť k inému záveru než k tomu o potrebe sčítavania časových úsekov kratších než celé hodiny a o výpočte odmeny až z výsledného časového súhrnu. Opačný výklad by totiž mal za následok honorovanie nielen „počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu“ (doslovná formulácia ustanovenia), ale aj tých časových úsekov, v ktorých práve exekútor žiadnu exekúciu (tu rozumej činnosť) nevykonával a to by bolo zjavne v rozpore s požiadavkou hospodárnosti exekučného konania.

V prejednávanej veci však správnosť takéhoto záveru sama osebe nemohla byť podkladom vecne správneho rozhodnutia, ak si súd prvého stupňa nezodpovedal správne (úplne) otázku počtu reálne vykonaných úkonov majúcich byť takto odmenených (otázku počtu príkazov na začatie exekúcie a iných im na roveň postavených úkonov podliehajúcich režimu odmeny za úkony podľa § 14 ods. 1 písm. b/ rozhodného znenia exekútorskej tarify).

Z ustanovení exekútorskej tarify pritom mali (pre vyriešenie tu posudzovaného problému) zásadný význam jej ustanovenia § 15 ods. 1 písm. b/, d/ a i/, čiže úprava, podľa ktorej paušálnou sumou sa odmeňuje (okrem iného) doručenie príkazu na začatie exekúcie, doručenie exekučného príkazu a každé zisťovanie účtu povinného; tieto však bolo treba vykladať i v súlade so zákonnou úpravou postupu exekútorov pri exekučnom vymáhaní pohľadávok všeobecne a pri snahe urobiť tak prikázaním pohľadávky z účtu v peňažnom ústave osobitne.

Tu potom podstatnými boli najmä ust. § 34 ods. 5 E. p., podľa ktorého banky sú povinné oznámiť exekútorovi na jeho písomnú žiadosť čísla bankových účtov, ich vlastníkov, stavy účtov a ich zmeny; ust. § 52 E. p., podľa ktorého exekútor poverený vykonaním exekúcie po uplynutí lehoty na vznesenie námietok proti exekúcii alebo po tom, keď sa mu doručí rozhodnutie súdu o námietkach, ktorým sa námietky zamietli, vydá exekučný príkaz (ods. 1) a exekučným príkazom sa rozumie príkaz na vykonanie exekúcie niektorým zo spôsobov ustanovených týmto zákonom (ods. 2); ust. § 53 písm. d/ E. p., podľa ktorého exekučný príkaz musí obsahovať (okrem iných údajov) aj označenie toho, komu sa doručuje príkaz na začatie exekúcie a tiež ust. § 95 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 E. p., podľa ktorých exekútor poverený vykonaním exekúcie prikáže banke, aby po doručení príkazu na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke (ďalej len „príkaz na začatie exekúcie“) odpísala sumu vo výške pohľadávky a jej príslušenstva z účtu povinného a exekútor doručí príkaz na začatie exekúcie banke do vlastných rúk; ako aj § 96 ods. 1 a 2 E. p., podľa ktorých exekútor vydá exekučný príkaz (príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke) po uplynutí lehoty na vznesenie námietok proti exekúcii alebo po tom, keď mu bolo doručené rozhodnutie súdu o námietkach, ktorým sa námietky zamietli (§ 50) a exekučný príkaz sa doručí oprávnenému, povinnému a banke, pričom povinnému a banke sa doručí do vlastných rúk.

Zo zhora ustanovení citovaných potom bez akejkoľvek pochybnosti vyplýva logická postupnosť krokov exekútora pri vykonávaní exekúcie, ktorou je 1. zisťovanie majetku povinného (vrátane dopytov na banky týkajúcich sa vedenia nimi účtov povinného), 2. vydanie (a doručovanie) príkazu na začatie exekúcie a 3. vydanie (a taktiež doručovanie) ďalšieho príkazu na vykonanie exekúcie (synonymom alebo tiež tzv. legislatívnou skratkou ktorého pojmu je podľa rozhodnej právnej úpravy tiež exekučný príkaz). I bez poukazu na definičné rozdiely v ust. § 15 ods. 1 exekútorskej tarify (čo do odmeňovania každého zisťovania účtu povinného, rozumej zjavne každého jedného z viacerých a naopak doručenia príkazu na začatie exekúcie a exekučného príkazu, čiže pri prijatí jednoduchého gramatického a jazykového výkladu každého z takýchto príkazov len raz) je potom zjavné, že v prípade záujmu na odmeňovaní príkazov na začatie exekúcie a exekučných príkazov (čo inak analogicky platí i pri tzv. odblokovaní účtov) nemôže byť správnym žiadne z možných hraničných riešení, ale kľúč k správnemu riešeniu nastoleného problému leží niekde na ceste medzi nimi.

Kým totiž zjavne nemôže byť sporu o potrebe odmenenia každého pokusu exekútora zistiť postihnuteľný majetok povinného (s čím rozhodná právna úprava vo vzťahu k majetku na účtoch v peňažných ústavoch počíta v podobe práva na odmenu za každé zisťovanie účtu povinného - rozumej zisťovanie vlastníctva účtu i stavu na ňom v každej banke potenciálne spôsobilej účet povinného viesť), u odmeňovania doručenia príslušných príkazov zo strany exekútora podstata úpravy tkvie v pristúpení k týmto fázam exekučného vymáhania pohľadávky oprávneného len v prípade tých bánk, u ktorých sa skorším zisťovaním dospelo k poznatku o vedení nimi účtov povinného. Len v prípade týchto bánk totiž môže dôjsť (reálne) k postihnutiu účtov (u neexistujúcich účtov tak samozrejme urobiť nemožno) a to bez ohľadu na potenciálnu efektivitu počínania exekútora aj v tomto prípade (u tzv. aktívnych účtov povinného totiž pri nedostatku náležitej súčinnosti povinného prakticky nemožno zistiť, či aj na účet na prvý pohľad „vybielený“, stále však existujúci, v budúcnosti nedorazia finančné prostriedky umožňujúce uspokojenie pohľadávky oprávneného). To obdobne musí platiť aj u príkazov exekútora na odblokovanie účtov, ktoré sú rovnako možnými len tam, kde skôr došlo k zablokovaniu účtov (opäť len u existujúcich účtov povinného). Práve tu sa inak žiada uviesť, že za dosť nepravdepodobnú treba považovať možnosť fakticky podsúvanú vyčíslením požadovanej náhrady trov exekútora v prejednávanej veci, teda tú, žeby povinný ako fyzická osoba (podľa všetkého nepodnikateľ) mal postihnuteľné účty až v piatich bankách.

Z už uvedeného tak podľa odvolacieho súdu môže vyplynúť jediný udržateľný záver a síce, že účelným úkonom súdneho exekútora je doručenie príkazu na začatie exekúcie a aj príkazu na vykonanie exekúcie (exekučného príkazu) len takej banke, u ktorej skorším zisťovaním podľa § 34 ods. 5 E. p. (odmeňovaným inak samostatne) bol zachytený účet povinného potenciálne spôsobilý uspokojiť pohľadávku oprávneného a len za takéto doručenie patrí exekútorovi aj odmena. To musí logicky platiť aj v prípade snahy exekútora docieliť aj odmenu (náhradu trov exekúcie) za doručovanie takýchto príkazov (doručenie banke nevedúcej účet povinného nie je účelným úkonom s nárokom na odmenu).

Pretože súd prvého stupňa vedený odchylným (s poukazom na vyššie podaný výklad však nesprávnym) názorom sa otázkou efektivity jednotlivých úkonov súdneho exekútora zahrnutých do jeho vyčíslenia nezaoberal, ale nevenoval prakticky žiadnu pozornosť ani prevereniu, či takéto úkony exekútor vôbec vykonal, šlo aj o prípad neobstarania si exekučným súdom prvého stupňa rozhodujúcich skutkových zistení (v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci). Daný tak bol i zákonný dôvod pre zrušenie uznesenia súdu prvého stupňa (v účinne napadnutej časti) podľa per analogiam a vrátenie veci súdu prvého stupňa (v dotknutej časti) na ďalšie konanie podľa odseku 2 takéhoto ustanovenia.

Odvolací súd preto o odvolaniach v časti trov exekúcie rozhodol spôsobom uvedeným v druhej vete výroku tohto svojho uznesenia.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa viazaný, doplniť v naznačenom smere podklady pre svoje rozhodnutie (najmä bezodkladným zadovážením si tzv. exekučného spisu súdneho exekútora) a v závislosti na výsledkoch tohto doplnenia opätovne rozhodnúť o otázke tvoriacej naďalej predmet konania (len o trovách exekúcie).

Odvolací súd však považuje za potrebné uviesť (v záujme právnej istoty) ešte toto :

Použitie ust. pre rozhodovanie v exekučných konaniach zásadne neprichádza do úvahy, nakoľko tu (v čase exekučného vymáhania pohľadávky) jednak už nejde o spor všeobecne (tým je len tzv. základné konanie) a teda ani o drobný spor v zmysle príslušného ustanovenia (), okrem toho však argumentácii oprávnenej v tomto smere chýbala i patričná miera konzistencie. Popri možnom dôvode spočívajúcom v netrvaní oprávnenej na postupe podľa ňou navrhovanej úpravy už v pozícii žalobkyne z tzv. základného konania (čo v tejto veci inak neprichádzalo do úvahy, keďže platobný rozkaz majúci sa vykonať bol vydaný ešte 4. februára 1998 ustanovenie bolo do zákona zanesené až v októbri 2008, teda vyše o 10 rokov neskôr) tu totiž bol ďalší podobný dôvod a to nedostatok akejkoľvek zjavnej snahy oprávnenej ňou navrhovaný postup aplikovať aj na trovy exekúcie majúce sa potenciálne nahradiť povinnou (pri vymožení pohľadávky - zásada známa ako „padni, komu padni“).

Principiálne však v prípadoch obdobných tomu v prejednávanej veci nemožno prijať ani zastavenie exekúcie pre nezloženie oprávneným na výzvu exekútora preddavku na trovy exekúcie. Hoc aj v prejednávanej veci (a podľa vedomosti odvolacieho súdu i vo viacerých iných veciach tej istej oprávnenej) takýto záver odvolacieho súdu nemohol viesť k zvráteniu ním stavu zastavenia exekúcie (oprávnená má za dnešnej právnej úpravy len obmedzené spektrum prostriedkov, ktorými možno brojiť proti postupu exekučného súdu prvého stupňa a odvolanie medzi takéto prostriedky nepatrí), súhlasiť treba s oprávnenou, že exekútorom aj v tejto veci navrhnutý a súdom prvého stupňa akceptovaný postup zákon ustanovuje len ako možnosť (nie teda aj povinnosť súdu návrhu exekútora vyhovieť). I keď zaiste nie je dôvod polemizovať s tým názorom, že exekútor nie je povinný fakticky úverovať oprávneného (tým, že nepožadovaním preddavku na trovy exekúcie tieto prinajmenšom po určitý čas musí znášať sám), výkladom príslušného zákonného ustanovenia (§ 197 ods. 2 E. p.) a v ňom uvedeného slovného spojenia „primeraný preddavok“ treba podľa názoru odvolacieho súdu primárne vyvodiť, že exekútor môže korektne požadovať preddavok len v úvodnom štádiu exekučného konania (neskôr totiž už nejde o preddavok, ale o faktickú náhradu medzičasom vzniknutých trov exekútora na odmene a súvisiacich náhradách). Okrem toho však možnosť exekútora požadovať len (práve) primeraný preddavok prakticky vylučuje možnosť exekútora podmieňovať ďalšie pokračovanie exekúcie (a teda i úspešne hroziť zastavením exekúcie pre nezloženie preddavku) požadovaním preddavku zjavne nezodpovedajúceho predpokladaným trovám exekúcie, pričom takouto neprimeranosťou treba rozumieť nielen premrštenosť výšky preddavku, ale aj požiadavku na preddavok predstavujúci len nepatrný zlomok zo súm neskôr požadovateľných (či aj reálne požadovaných) exekútorom. Práve o prípad zjavného vybočenia z medzí opísaných vyššie pritom šlo aj v prejednávanej veci, kde exekútor na jednej strane oprávnenú na zloženie preddavku vyzval až s časovým odstupom vyše dvoch rokov po udelení mu poverenia (teda v čase, v ktorom už podľa všetkého väčšinu honorovateľných úkonov alebo dokonca i všetky vykonal) a to tak, že 18. novembra 2008 požadovaný preddavok 9,88 eur činil len 3,79 % zo sumy trov exekúcie 260,78 eur vyčíslenej ani nie pol roka potom (nepatrnosť a v zmysle toho podaného už vyššie aj zjavná neprimeranosť). To všetko i v spojitosti s ťažko vyvrátiteľnými pochybnosťami o tom, že všetky položky pojaté exekútorom do jeho vyúčtovania by šlo podradiť pod pojem nevyhnutné trovy exekúcie preto už v tomto štádiu konania odôvodňuje záver, že v ďalšom konaní bude musieť dôjsť prinajmenšom k ešte podstatnejšej redukcii požadovanej náhrady trov exekúcie (než sa tak stalo tentoraz napádaným uznesením).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.