Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_10CoE-783-2013.pdf
PDF · 104.44 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoE/783/2013
Uznesenie
Krajský súd v Trnave vo veci oprávnenej: EOS KSI Slovensko, s.r.o., 851 02 Bratislava, Pajštúnska 5, zastúpenej: Tomáš Kušnír, s.r.o., 851 02 Bratislava, Pajštúnska 5, proti povinnému: C. D., nar. XX. B. XXXX, bytom XXX XX G., H. ul. č. XXXX/X, o 1.687,54 eur s príslušenstvom, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Rudolfa Krutého, 821 08 Bratislava, Záhradnícka 62, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Senica zo dňa 26. apríla 2012, č. k. 11Er 281/2010-13, EX 6748/2010u takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa m e n í v časti zastavenia exekučného konania tak, že zastavuje exekúciu a v časti trov exekučného konania tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov exekúcie.
Nariaďuje súdu prvého stupňa doplniť označenie súdneho exekútora v úvodnej časti jeho uznesenia.
Povinnému ani súdnemu exekútorovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením zo dňa 26. apríla 2012, č. k. 11Er 281/2010-13 Okresný súd Senica vo výroku v bode I/ exekučné konanie (správne exekúciu) zastavil a vo výroku v bode II/ rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov exekučného konania.
Súd I. stupňa svoje rozhodnutie právne odôvodnil potrebou aplikovania ustanovení
§ 57 ods. 2, § 200 ods. 2, § 203 ods. 1 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, čiže Exekučného poriadku), poukazom na ustanovenia § 45 ods. 1, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej tiež „ZoRK“), ďalej na ustanovenia § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, ods. 5, § 54 ods. 1 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, § 2 písm. a/, písm. b/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej tiež „ZoSÚ“), odkazom na Smernicu Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“) - jej článok 6 ods. 1 a napokon poukazom na rozsudky Európskeho súdneho dvora (ďalej „ESD“) v tzv. spotrebiteľských veciach známe ako Mostaza Claro, Pannon GSM a Cofidis.
V dôvodoch svojho rozhodnutia Okresný súd Senica ozrejmil, že jeho rozhodnutím zo dňa 21. mája 2010 (viď č. l. 9 spisu) bol súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý poverený vykonaním exekúcie na základe návrhu oprávnenej o vymoženie sumy 1.687,54 eur s príslušenstvom a trov exekúcie, a to na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave na Rajskej ul. č. 15/A (rozhodkyňa JUDr. Renáta Burgerová), č. k. II/2009-29767 zo dňa 8. januára 2010, ktorý je opatrený doložkou právoplatnosti dňom 22. februára 2010 a vykonateľnosti dňom 25. februára 2010 (č. l. 3 - 6 spisu). Po vecnej stránke vyslovil právny názor, že v danej problematike
išlo nepochybne o spotrebiteľský vzťah na základe Zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby číslo 04-0000230840 uzatvorenej dňa 18. novembra 2004 účastníkmi konania (právnym predchodcom oprávnenej Tatra banka, a. s. Bratislava, Hodžovo nám. 3 a povinným C. D.). Neoddeliteľnou súčasťou citovanej zmluvy o úvere sú Všeobecné obchodné podmienky v zmysle ktorých sa v článku 4.9 v bode 4.9.1 zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy a v súvislosti s ňou, budú riešené v rozhodcovskom konaní rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie, a to jediným rozhodcom, v súlade so štatútom a rokovacím poriadkom tohto súdu. Strany sa zaviazali podrobiť sa rozhodnutiu tohto súdu, ktoré je pre obe zmluvné strany konečné, záväzné a vykonateľné. Túto skutočnosť súd prvého stupňa považoval za neprijateľnú podmienku v neprospech spotrebiteľa, ktorý si rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a nemal ani na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Záverom vyhodnotil, že neprijateľná rozhodcovská doložka, ktorá nebola spotrebiteľom osobne vyjednaná a nútila ho podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, nemohla ani založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť. Preto je rozhodcovský rozsudok nulitný a ako exekučný titul neúčinný. Súd prvého stupňa z vyššie uvedených dôvodov exekučné konanie zastavil (správne má znieť exekúciu, nakoľko vo veci bolo súdnemu exekútorovi dňa 21. mája 2010 okresným súdom udelené poverenie na vykonanie exekúcie), a súčasne v bode II/ výrokovej časti napadnutého uznesenia rozhodol o jej trovách tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov exekučného konania, nakoľko si ich nik neuplatnil.
Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená, ktorá navrhla, aby krajský súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnila trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 57,96 eur s DPH. Z písomných dôvodov odvolania oprávnenej (v rozsahu č. l. 17 - 21 spisu) vyplýva, že namietala zastavenie exekučného konania z dôvodov, ku ktorým dospel okresný súd a síce, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou. Má za to, že súd prvého stupňa prekročil právomoc, resp. prekročil rámec svojej prieskumnej činnosti, ktorý mu zveril E. p. Poukázala na ustanovenie § 35 „ZoRK“, podľa ktorého doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 uvedeného zákona, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Vyslovila názor, že takýto právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako rovnaký právoplatný rozsudok všeobecného súdu Slovenskej republiky a tak potom aj je prekážkou pre opätovné prejednanie veci v jej merite. Zároveň je právne záväzný a po uplynutí predpísaných lehôt aj vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Namietala, že súd, ktorý koná vo veci exekúcie, je príslušný konať výlučne iba ako exekučný súd, z čoho má vyplývať, že exekučný súd nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie. Ak by totiž exekučný súd mal meritórne skúmať súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok, pôsobil by už ako súd tretej inštancie. Poukázala tiež na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu Slovenskej republiky a (špecifikácia na č. l. 19 - 20 spisu) iné tam uvedené rozhodnutie Súdneho dvora C-40/08 z hľadísk rovnocennosti a ochrany garancie. Súčasne odkázala na ustanovenia § 52 - 54 Občianskeho zákonníka, článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, dôvodovú správu k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka a napokon i rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3M Cdo 11/2010 zo dňa 26. septembra 2011, z ktorého má vyplývať, že termín rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a nie iba na to, či spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku. Nie každá skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienka spôsobuje rozpor splnenia s dobrými mravmi. Rozhodujúcim podľa jej názoru bude len to, či plnenie, ktoré má byť vykonané, odporuje alebo neodporuje dobrým mravom; pričom len tento zákonný dôvod umožňuje zastaviť exekučné konanie. Odvolateľka má za to, že jej právna predchodkyňa si predložením rozhodcovskej zmluvy plnila iba svoju povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „Zákon o bankách“) a neporušila v čase rozhodnom pre posúdenie veci zákon.
Povinný odvolací návrh nepodal.
Predovšetkým odvolací súd nezistil dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného postupu (odvolací súd sa plne stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že oprávnená v predmetnej veci nepreukázala platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy a z tohto dôvodu rozsudok rozhodcovského súdu nie je spôsobilým exekučným
titulom.) a týmto okresným súdom pojatej aj do odôvodnenia napadnutého uznesenia. Práve pre správnosť a i objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvého stupňa predostretých dôvodov by tak v zásade postačovalo len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa odvolacím súdom s odvolaním sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Nakoľko v odvolaní však bol zároveň relatívne podrobne vyargumentovaný nesúhlas oprávnenej s týmito dôvodmi a tým vyvolaná potreba vyporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami, potrebné sa javí doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) ešte toto :
Prijať nemožno už tie námietky plynúce z odvolania, podstatou ktorých je, že 1. dosiaľ známymi rozhodnutiami SD EÚ v tzv. spotrebiteľských veciach nemožno obhájiť nahrádzanie nečinnosti spotrebiteľa (pri spochybňovaní ním rozhodnutia tvoriaceho podklad neskoršej exekúcie) „vložením sa“ do problému exekučným súdom a že 2. skúmanie platnosti rozhodcovskej doložky a teda i právnej bezvadnosti exekučného titulu reprezentovaného rozhodcovským rozsudkom výlučne v rámci procesu udeľovania poverenia exekútorovi (teda bez iniciovania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku) je postupom bez opory v zákone.
Je to totiž najmä súdom prvého stupňa použité ustanovenie § 44 ods. 2 E. p. (resp. i odsek 3 rovnakého paragrafu), ktoré zakotvuje nielen možnosť, ale tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Tunajší odvolací súd pritom už viackrát v minulosti poukázal na to, že práve takáto úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve opak, čiže obrazné posvätenie exekúcie bol(o) možným len za cenu porušenia práva. V uvedenej súvislosti samozrejme stále platí i to, že „odobrenie“ exekúcie - teda udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu, je možným len v prípade nezistenia exekučným súdom rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností) v súhrne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (rozumej zamietnutie žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich (kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo titul).
Z už uvedeného vyplýva nedôvodnosť tzv. odvolacích námietok oprávnenej procesného rázu, keďže stále treba trvať na ďalšom už v minulosti ustálenom tunajším súdom a síce, že exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu. Takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, kde právne významným je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom (čiže rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že konkrétnym problémom sa tzv. všeobecný súd môže - opäť vynímajúc z toho možnosť podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku - zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi); môže mu však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť. Hoci v tejto súvislosti možno súhlasiť s oprávnenou, že tu z pohľadu jej „dopracovania sa“ k vymoženiu pohľadávky ide o rozdiel nevýznamný, z pohľadu právom poskytovaných možností ide naopak o rozdiel zásadný. Prijatie opačného názoru (formulovaného odvolaním na jednej strane tak, že exekučný súd by bez žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku tento nemal skúmať prakticky inak než po stránke formálnych náležitostí a na druhej strane tak, žeby v prípade zistenia okolností uvedených v ust. § 45 ods. 1 ZoRK mal mať možnosť len zastaviť exekúciu) by pritom malo za následok, že súdy by buď nevenovali žiadnu pozornosť exekučným titulom (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať či už vôbec alebo len formálne), alebo by napriek zisteniu konkrétnych a často závažných vád exekučného titulu mali byť donucované najskôr do udeľovania poverení (a tým aj k legitimizovaniu exekučného vymáhania pohľadávky v každom jednom prípade) a až následne byť oprávnené uvažovať o zastavení exekúcie. Obe takéto možnosti však tunajší odvolací súd už v minulosti odmietol s tým, že záujem na zhora podsunutom výklade zjavne odporuje logike, keďže zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú ich atribúty, ktoré tu sú (alebo naopak nie sú) už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle nie je spôsobilé nič zmeniť - z ktorého dôvodu napokon alternatíva k zamietnutiu žiadosti o poverenie reprezentovaná
možnosťou zastavenia exekúcie z tu diskutovaného dôvodu je opodstatnenou a zároveň i náležitým procesným nástrojom len tam, kde práve v dôsledku určitého zlyhania v čase rozhodovania o poverení (v procese udeľovania poverenia) došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak vôbec stať nemalo. Ani v tejto konkrétnej veci pritom od takéhoto záveru - predstavujúceho výraz konštantnej rozhodovacej praxe (judikatúry) tunajšieho súdu nebol dôvod ustupovať (v tejto súv. por. napr. i oprávnenej zaiste známe uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 29. februára 2012, č. k. 10CoE/223/2011-29, vydané v inej veci za účasti takejto účastníčky).
Správnou však nebola ani izolovaná interpretácia ustanovenia § 52 ods. 1 O. z., ktorej cieľom bolo presvedčiť o vymanení sa vzťahu z prejednávanej veci z rámca úpravy noriem spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle. Takáto interpretácia totiž opomínala to, na čo tunajší súd taktiež upozornil už vo svojej skoršej rozhodovacej praxi z minulosti a síce, že úprava normami spotrebiteľského práva nevykazuje znaky kompaktnosti (tu rozumej najmä jej sústredenia výlučne do jedného právneho predpisu či len menšieho množstva takýchto predpisov). Takýto charakter úpravy mal pritom nesporný význam aj v prejednávanej veci, keď tu okrem ZoSÚ a O. z. bol už v čase uzavretia zmluvy aj niekdajší zákon o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 634/1992 Zb.), ktorý v rámci svojho ustanovenia § 23a ods. 1 (nadobúdajúceho účinnosť už dňom 1. januára 2000 a v pôvodnom znení platiaceho len do 24. novembra 2004) do právneho poriadku Slovenskej republiky vniesol pojem tzv. typovej (bez akejkoľvek pochybnosť však vždy spotrebiteľskej) zmluvy, ktorou sa rozumela zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; pričom podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia typová zmluva nesmela obsahovať a/ neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby a 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; resp. b/ podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.
Práve toto (i v spojitosti s neskoršími pohybmi v právnej úprave) ale znamenalo, že už v čase uzavretia zmluvy právnej predchodkyne oprávnenej a povinného z prejednávanej veci muselo byť vylúčené, aby sa na takúto zmluvu nazeralo inak než na zmluvu spotrebiteľskú. I tie najmenšie pochybnosti v uvedenom smere pritom odstránila novelizácia zákona o ochrane spotrebiteľa vykonaná zákonom č. 616/2004 Z. z., nahradzujúca s účinnosťou od 25. novembra 2004 skoršiu definíciu typovej zmluvy takou definíciou spotrebiteľskej zmluvy, do ktorej už nepochybne spadali (vyjadrením expressis verbis, čiže výslovne) aj zmluvy uzavreté podľa Obch. z. (čo napokon muselo viesť k tomu, že protivník spotrebiteľa v prípadnom spore nemohol ťažiť zo stručnejšieho výpočtu zmluvných typov v O. z., ak tu paralelne existovala ďalšia úprava pojmovo zaraďujúca do rámca spotrebiteľských zmlúv aj zmluvy obdobné tej z prejednávanej veci).
Hoci ani odvolaním v tejto veci (obsahujúcim, obdobne ako vo všetkých oprávnenou vedených konaniach známych tunajšiemu súdu a ním dosiaľ prejednaných pri skončení konania v prvom stupni zamietnutím žiadosti o poverenie pre neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, len paušálne uplatňované tie isté dôvody) sa výslovne nenamietalo i vyhodnotenie rozhodcovskej doložky za neprijateľnú a preto i neplatnú zmluvnú podmienku, odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa opretými o ust. § 53 ods. 1 O. z. (obsahujúce definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa) i o odsek 4 (v čase uzavretia zmluvy odsek 3) rovnakého paragrafu (ktoré ustanovenie sa okrem tam uvedeného výpočtu zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné - a preto i podľa ďalšieho odseku 5, skôr 4 za neplatné, vyznačuje tiež tým, že tam uvedený výpočet je len demonštratívny, čiže príkladmý bez možnosti nahliadania naň ako na uzavretý a úplný, tu por. i použitie výrazu „najmä“ v uvádzacej vete ustanovenia).
Takto ale samozrejme musela by byť celkom bez nádeje na úspech obhajoba exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) založená na tom, že by tu patričnú rovnováhu v právach a povinnostiach, či presnejšie nedostatok značnej nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa malo zabezpečovať dojednanie,
ktoré (na rozdiel od podoby rozhodcovskej doložky v iných veciach za účasti tej istej oprávnenej) právo výberu spôsobu riešenia sporu a aj subjektu majúceho prípadný spor účastníkov hmotnoprávneho vzťahu vyriešiť zveruje žalobcovi (iniciátorovi konania) a to tak, že tento si môže vybrať ako prejednanie (a rozhodnutie) sporu rozhodcom, tak i všeobecným súdom.
Jednak totiž treba považovať možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom za skôr teoretickú (keďže tu spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku predpokladajúca prvotnú voľbu prejednania a takto i rozhodnutia sporu rozhodcom), predovšetkým však treba naďalej trvať na tom (čo odvolací súd v minulosti uzavrel v prípadoch rozhodcovských doložiek obsahovo totožných s tou z prejednávanej veci, nech aj vo veciach iných oprávnených), že značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného takouto silnejšou stranou spotrebiteľského vzťahu (zmluvným partnerom spotrebiteľa). Túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať). Naopak nerovnováhu zhora ešte zvýrazňuje dojednanie, ktoré vylúčenie následku v podobe podrobenia sa spotrebiteľa právomoci rozhodcu činí závislým na tom, že spotrebiteľ so svojou žalobou (na všeobecnom súde) predbehne dodávateľa.
Práve o takýto súdom prvého stupňa správne kvalifikovaný prípad nanútenia vôle dnešnej oprávnenej povinnej (spotrebiteľovi) v intenciách uvedeného vyššie šlo aj v tu posudzovanej veci, nakoľko tu pri použití tzv. formulárového znenia Dohody obsahujúcej množstvo predtlačených údajov (u ktorých tak bolo prinajmenšom problematickým aj odchýlenie sa od nich, i ak by zmluvný partner osoby disponujúcej takýmto návrhom zmluvy, čiže tu dnešný povinný ako spotrebiteľ mal záujem na nej niečo zmeniť) síce nemožno vylúčiť možnosť podsúvanú odvolaním (teda vyvolanie sporu spotrebiteľom a vybratie si ním, kto by mal ním iniciovaný spor prejednať), na konštatovanie potrebnej rovnováhy či presnejšie nedostatku značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach strán Dohody v neprospech spotrebiteľa to však stále bolo málo.
Napokon ani obrana založená na zákonnej povinnosti uzavrieť zmluvu s tu diskutovanou doložkou nemohla mať nádej na úspech, keďže tunajší súd už zaujal stanovisko aj k otázke tzv. bankových doložiek a k praxi ukrývania bankami rozhodcovských doložiek medzi iné zmluvné ustanovenia, samozrejme takúto prax (vyplývajúcu aj z podkladov v prejednávanej veci) označil za neakceptovateľnú a od takéhoto svojho názoru nevidí dôvod ustupovať (k tomuto podrobnejšie por. tzv. pilotné rozhodnutie tunajšieho súdu, čiže uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 31. mája 2012, č. k. 10CoE/308/2011-39, uverejnené ako jedno z tzv. zásadných rozhodnutí v spotrebiteľských veciach aj na internetovej stránke ministerstva spravodlivosti a analyzujúce práve tu spomínaný aspekt problému).
Pri riadení sa všetkými už opísanými úvahami preto odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru, než k tomu, ku ktorému už dospel pred ním súd prvého stupňa, čiže k záveru o potrebe vyhodnotenia rozhodcovskej doložky tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku slúžiaceho tu za exekučný titul za neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Logickým dôsledkom týchto úvah je aj ďalší záver, podľa ktorého neplatná rozhodcovská doložka nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky, teda stať sa spôsobilým podkladom exekúcie, resp. exekučným titulom.
Za danej dôkaznej situácie, dôsledne sa riadiac všetkými vyššie konštatovanými úvahami, je z pohľadu senátu druhostupňového súdu plne opodstatnené právne ustáliť a dôvodne uzavrieť, že súd prvého stupňa po materiálnej, t. j. vecnej stránke rozhodol správne, keď v prejednávanej veci exekúciu
ako celok zastavil (avšak v postupe jeho konania mu je nutné vytknúť terminologicky formálne nesprávne aplikovanie slovného spojenia „exekučné konanie“, nakoľko v konaní predtým došlo k vydaniu poverenia na výkon exekúcie.). Takúto disproporciu odvolací súd odstránil právnou zmenou napadnutého uznesenia v časti zastavenia exekučného konania spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto uznesenia krajského súdu (podľa § 220 O. s. p. pri zachovaní podstaty rozhodnutia, teda jeho faktickom potvrdení).
Odvolací súd následne pristúpil i k preskúmaniu uznesenia v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov exekúcie , v ktorej časti je odvolanie prípustné (§ 58 ods. 5, resp. v súčasnom znení už ods. 6 v spojení s § 57 ods. 2 E. p. s použitím § 202 ods. 2 O. s. p.), a s poukazom na ustanovenie § 212 ods. 1 O. s. p., v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania dospel k záveru, že aj v tejto časti je potrebné a plne dôvodné napadnuté uznesenie vecne potvrdiť. Oprávnená sa totiž v odvolaní (ku v poradí druhému výroku napadnutého uznesenia) vôbec nevyjadrila a neuviedla v ňom žiaden k tomu prislúchajúci odvolací dôvod. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd (po vyčerpaní odvolacích dôvodov uplatnených do uplynutia lehoty na odvolanie) uznesenie súdu prvého stupňa aj v tej napadnutej časti, ktorou rozhodol o náhrade trov exekučného konania ako vecne správne potvrdil, pričom v prvej vete výroku svojho rozhodnutia taktiež zhodne deklaroval jeho formálnu zmenu, pretože , ako už bolo vyššie konštatované, v prvostupňovom konaní sa jednalo už o fázu prebiehajúcej exekúcie, nakoľko v ňom došlo k vydaniu poverenia na výkon exekúcie.
Zároveň však podľa § 222 ods. 3 a § 164 O. s. p. nariadil súdu prvého stupňa opraviť zrejmú nesprávnosť v úvodnej časti napadnutého uznesenia. Tam totiž vôbec nebol označený poverený súdny exekútor, ktorý ale v zmysle § 37 ods. 1 E. p. je účastníkom konania za situácie, keď sa rozhoduje o trovách exekúcie (čo by inak v prípade zachovania výsledku konania na súde prvého stupňa celkom vylučovalo vykonateľnosť napádaného uznesenia).
Pri takomto výsledku odvolacieho konania bola v ňom plne neúspešnou oprávnená (odvolateľka) a preto právo na náhradu tu formálne vzniklo obom ďalším účastníkom (povinnému preto, lebo bolo definitívne odvrátené riziko uloženia mu tzv. náhradovej povinnosti a exekútorovi pre len formálny úspech v konaní, v ktorom nedostatkom požiadavky na náhradu fakticky konal v prospech oprávnenej). Pretože však týmto účastníkom v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli a nebol tu ani návrh žiadneho z nich na priznanie náhrady, odvolací súd o tejto otázke rozhodol podľa § 251 ods. 4, § 224 ods.1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O. s. p. spôsobom uvedeným v ostatnej (tretej) vete výroku tohto svojho uznesenia.
K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2001 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.