Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_26Cob-108-2013.pdf
PDF · 86.21 KB
Case nature
Area
Subarea
26Cob/108/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Pileka a členov senátu JUDr. Romana Greguša a Mgr. Erika Németha v právnej veci navrhovateľky: Zuzana Téglásová - SECCHI- TÉGLÁS, Moča 73, IČO: 43 922 813, zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Roman Blažek, s.r.o, Pohraničná 4, Komárno, IČO: 36 721 123, proti odporkyni: Annamária Benčíková, Modrany 310, IČO: 44 358 725, t.č. Pleš 98, zastúpená: JUDr. Ondrej Tóth, advokát, Dunajské nábrežie 14, Komárno, o zaplatenie 1.645,76 eura s prísl., o odvolaní odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Komárno č.k. 4Cb/185/2009-344 zo dňa 03.04.2013, jednohlasne takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Komárno č.k. 4Cb/185/2009-344 zo dňa 03.04.2013 p o t v r d z u j e.
Súd navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Navrhovateľka sa návrhom doručeným Okresnému súdu Komárno dňa 06.04.2009 domáhala, aby súd odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 1.941,80 eura s príslušenstvom z dôvodu, že jej na základe ústne uzatvorenej kúpnej zmluvy dodala tovar, cenu ktorého odporkyňa nezaplatila.
Okresný súd Komárno vo veci prvý krát rozhodol rozsudkom č.k. 4Cb/185/2009-136 zo dňa 06.12.2010 tak, že odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke 296,04 eura a vo zvyšnej časti návrh zamietol. Rozsudok v časti zamietnutia návrhu napadla navrhovateľka odvolaním, o ktorom bolo uznesením Krajského súdu v Nitre č.k. 26Cob/59/2011-190 zo dňa 23.6.2011 rozhodnuté tak, že odvolací súd prvostupňový rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Okresný súd Komárno opätovne vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 4Cb/185/2009-344 zo dňa 03.04.2013 tak, že odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke 1.645,76 eura, ako aj 8 % ročný úrok z omeškania zo sumy 1.941,80 eura od 05.03.2009 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Odporkyni súd tiež uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke 100 % náhrady trov konania a 98,50 eura na súdnom poplatku.
V jeho odôvodnení súd poukázal na vykonané rozsiahle dokazovanie, na základe ktorého dospel k záveru o uzavretí kúpnej zmluvy medzi účastníčkami konania v zmysle § 409 a nasl. Obchodného zákonníka. Navrhovateľka dodala odporkyni tovar, odovzdala jej doklady k tovaru sa vzťahujúce a odporkyňa nadobudla vlastnícke právo k predmetnému tovaru, ktorý použila na svoje účely v rámci reštauračných služieb. Kúpna cena dodaného tovaru bola určená jeho skutočnou nákupnou cenou, ktorú navrhovateľka pri jeho pôvodnom nákupe zaplatila a ktorú jej mala zaplatiť odporkyňa po vyhotovení a doručení faktúr. Súd mal za preukázané, že odporkyňa bez akýchkoľvek námietok prijala od navrhovateľky dodávky predmetného tovaru špecifikovaných vo faktúrach. Odporkyňa následne
doručené faktúry nikdy nereklamovala a preto navrhovateľka nemohla vedieť, že s nimi nesúhlasí resp. že nesúhlasí s takýmto jej postupom, ako ani s fakturovanou cenou.
S poukazom na § 477 a 448 ods.1 Obchodného zákonníka súd prvého stupňa uviedol, že odporkyňa za tovar, ktorého zoznam obsahujú s návrhom predložené faktúry a ktorý odporkyňa používala pri svojej činnosti, dohodnutú kúpnu cenu nikdy nezaplatila. Odporkyňa spočiatku tvrdila, že tovar uvedený vo faktúrach jej nebol dodaný v rozsahu tvrdenom v návrhu. Neskôr pri doplnení dokazovania však predložila originály doručených faktúr, pričom tvrdila už len to, že o zaplatení ceny tovaru sa s navrhovateľkou dohodla inak. Podľa ňou tvrdenej dohody mala navrhovateľke zaplatiť iba polovicu tovaru dovezeného do reštaurácie.
Odporkyňa spotrebné predmety, veci a spotrebiče uvedené vo faktúrach č. 2009/06 a č. 2009/07 prevzala a používala za účelom ich využitia v reštauračných službách a preto nadobudla k nim vlastnícke právo. Počas dokazovania bolo preukázané, že navrhovateľka mala presne nešpecifikovaný tovar zobrať, túto skutočnosť potvrdzujú aj štyria svedkovia (C. V., S. M., A. F. a Y. R.), ktorí na druhej strane svojimi tvrdeniami vlastne potvrdili tú skutočnosť, že tovar sa nachádzal v reštauračnom zariadení odporkyne a navrhovateľka ho potom na miesto určenia musela skutočne aj dodať. Keď boli odporkyni faktúry doručené potom musela odporkyňa vedieť, že tento spotrebný tovar, teda veci a spotrebiče sú dodané práve jej, že sa stávajú jej majetkom. V končenom dôsledku ich aj používala ona, ako aj jej zamestnanci. V opačnom prípade, ak s takýmto postupom nesúhlasila, mala tieto veci a spotrebiče vrátiť navrhovateľke, alebo odstúpiť od zmluvy. Odporkyňa si pred, ale ani počas dokazovania, žiadnym právne relevantným spôsobom neuplatnila svoje zákonné práva a preto jej vyjadrenia v tomto smere možno hodnotiť po vykonaní dokazovania iba za jej účelovú obranu.
Čo sa týka potravinárskeho tovaru určeného na konzumáciu, v tejto súvislosti sú dôležité listinné dôkazy, ktoré preukazujú tú skutočnosť, že jedlá pripravované v reštaurácii odporkyne boli pripravované výlučne z takých surovín (tovaru), ktoré boli dovezené navrhovateľkou a jej priateľom z Talianska. Preto je logické, že tento tovar dodaný navrhovateľkou, musel byť spotrebovaný odporkyňou resp. jej zamestnancami pri príprave jedál tzv. „talianskej kuchyne“. Túto skutočnosť potvrdil svedok X. L. a nepriamo aj svedok Y. R.. Odporkyňa počas konania uznala, že časť tovaru skutočne nevrátila. Podľa jej názoru však išlo iba o tovar v hodnote 296,04 eura, ktorý uznala a o ktorom už v čase terajšieho rozhodovania súdu bolo právoplatne rozhodnuté. Zoznam tovaru, ktorý predložila odporkyňa počas dokazovania, nebol verifikovaný navrhovateľkou, ani inou kompetentnou osobou a preto ho súd nemohol považovať za taký dôkaz, ktorým by sa skutočne hodnoverne dalo preukázať, čo mohla navrhovateľka vziať z reštaurácie a čo tam malo skutočne ešte zostať. Pri absencii potrebných právnych krokov odporkyne, táto skutočnosť nezakladá žiadne jej právne nároky, ktoré by ju zbavovali zaplatenia ceny dodaného tovaru, ktorý si v tomto spore uplatnila navrhovateľka.
S poukazom na § 365 a 369 ods.1 Obchodného zákonníka súd navrhovateľke tiež priznal nárok na úroky z omeškania.
O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 149 ods.1 v súvislosti s § 151 ods.7 O.s.p., pričom plne úspešnej navrhovateľke priznal ich náhradu vyjadrenú percentom. O výške náhrady trov konania súd prvého stupňa rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti napadnutého rozsudku.
O povinnosti neúspešnej odporkyne zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 98,50 eura súd prvého stupňa rozhodol z dôvodu, že úspešnej navrhovateľke bolo uznesením zo dňa 21.03.2011 priznané oslobodenie od súdneho poplatku za odvolanie.
Proti tomuto rozsudku podala odvolanie odporkyňa namietajúc, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odporkyňa poukazovala na protirečivé závery prvostupňového súdu ohľadne splnenia podstatných náležitostí kúpnej zmluvy vo vzťahu medzi účastníčkami porovnávajúc odôvodnenia prvého a druhého prvostupňového rozsudku. Kúpna cena tovaru nebola a ani nemohla byť určená jeho skutočnou nákupnou cenou, pretože navrhovateľka rôzny tovar nakupovala aj v cudzej mene (maďarský forint) a medzi účastníčkami nedošlo k dohode o kúpnej cene. Navrhovateľka nepreukázala nadobudnutie konkrétneho tovaru položkovite fakturovaného odporkyni. Navrhovateľka
v rôznych zahraničných supermarketoch zakúpený zahraničný tovar nezaevidovala vo svojom účtovníctve, pričom na pokladničných blokoch uvedený tovar nekorešponduje druhovo ani cenove s tovarom uvedeným vo faktúrach vyhotovených navrhovateľkou. Navrhovateľka vo svojej účtovnej evidencii za rok 2009 neeviduje voči odporkyni žiadnu pohľadávku. Odporkyňa označila návrh, ktorým sa navrhovateľka pôvodne domáhala zaplatenia 1.941,80 eura s prísl. za dôvodný iba v rozsahu odporkyňou uznanej sumy 296,04 eura.
Odporkyňa pri osobných jednaniach namietala dodávku a spôsob fakturácie navrhovateľkou dodaného tovaru, čo viedlo k rozporom medzi účastníkmi, ktoré vyústili k ukončeniu ich spolupráce v rámci zmluvy o tichom spoločenstve. Odporkyňa zotrvala na tvrdení, že tovar uvedený na faktúrach nebol dodaný v rozsahu uvedenom v návrhu. Odporkyňa súdu predložila originály predmetných faktúr, keďže nikdy nepopierala, že tieto jej boli doručené. S poukazom na výpovede všetkých svedkov s výnimkou svedka X. L. považovala za potrebné prijať záver, že tovar vrátane reštauračného zariadenia, kuchynských potrieb a nerozbalených originálne balených poživatín, si navrhovateľka vzala z reštauračného zariadenia späť. Spotrebný tovar dodaný navrhovateľkou sa nikdy nestal majetkom odporkyne. Za tendenčný označila odporkyňa záver súdu prvého stupňa, podľa ktorého jedlá pripravované v reštaurácii odporkyne sa pripravovali výlučne z takých surovín, ktoré boli dovezené navrhovateľkou a jej priateľom z Talianska, keďže z listinných dôkazov predložených súdu prvého stupňa je zrejmé, že tieto jedlá boli pripravované zo surovín zakúpených osobne odporkyňou.
Odporkyňa spochybňovala hodnovernosť výpovedí svedka X. L. vzhľadom na jeho vzťah k navrhovateľke. Tento svedok (vzhľadom na jazykovú bariéru) v minulosti získaval informácie o obchodných jednaniach a spore účastníkov výlučne sprostredkovane a nepriamo z ústneho podania navrhovateľky.
Z uvedených dôvodov sa odporkyňa odvolaním domáhala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Navrhovateľka sa k odvolaniu odporkyne písomne nevyjadrila.
Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací, prejednal vec v medziach podaného odvolania (§ 212 ods.1 O.s.p.) na pojednávaní nariadenom v súlade s § 214 O.s.p., pričom dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné podľa § 219 ods.1 O.s.p. ako vecne správne potvrdiť.
Keďže odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, v odôvodnení rozhodnutia o odvolaní sa odvolací súd v súlade s § 219 ods.2 O.s.p. obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku.
Vzhľadom na obsah odvolania navrhovateľa sa na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku žiada uviesť len nasledovné :
Odvolací súd zdôrazňuje, že odporkyňa už v samotnom počiatku konania pred súdom prvého stupňa potvrdila dodanie sporného tovaru zo strany navrhovateľky. Stalo sa tak v odpore proti platobnému rozkazu, v ktorom výslovne uviedla, že tovar vyfakturovaný faktúrami č. 2009/1 až 2009/9 jej bol dodaný navrhovateľkou, a to na základe vlastnej požiadavky odporkyne. Jediná jej vtedajšia námietka voči výške žalovanej sumy sa zakladala na tom, že veľkú časť dodaného tovaru si navrhovateľka mala vziať späť.
Po zrušení prvého meritórneho rozhodnutia prvostupňového súdu odporkyňa v ďalšom konaní pred súdom prvého stupňa potvrdila, že časť tovaru pre prevádzku reštaurácie kupovala od navrhovateľky a časť si zabezpečovala vlastnými nákupmi v supermarketoch (výpoveď odporkyne na pojednávaní dňa 05.12.2011). Vo svojej výpovedi uskutočnenej na prvostupňovom pojednávaní dňa 13.03.2013 odporkyňa vzniesla ďalšiu námietku, ktorou namietala iba voči dohode o výške ceny navrhovateľkou dodaného tovaru prezentovanej navrhovateľkou. V tomto smere tvrdila, že sa s navrhovateľkou dohodla na zaplatení iba polovice ceny dodaného tovaru s tým, že jej druhú polovicu znáša navrhovateľka. Odporkyňa na preukázanie pravdivosti takéhoto svojho tvrdenia neprodukovala žiaden dôkaz v zmysle § 120 ods.1 O.s.p. Pravdivosti tvrdenia navrhovateľky o tom, že cena dodaného tovaru bola dohodnutá vo výške uvedenej v predmetných faktúrach, naopak nasvedčuje to, že tieto faktúry boli potvrdené odtlačkom pečiatky odporkyne a podpisom a to vrátane cien dodaných tovarov. Predpoklad uzavretia kúpnej zmluvy medzi účastníčkami konania v minimálne konkludentnej podobe preto považuje odvolací
súd za dostatočne preukázaný. Uvedenému záveru naviac nasvedčuje aj to, že zmluva o tichom spoločenstve uzavretá medzi účastníčkami dňa 22.01.2009 nepredpokladá inú účasť navrhovateľky na podnikaní odporkyne, ako poskytnutie peňažného vkladu vo výške 1.000,-- eur, pričom tento bol podľa zmluvy odporkyni navrhovateľkou zaplatený ešte v deň uzavretia zmluvy o tichom spoločenstve. Ani podľa obsahu zmluvy o tichom spoločenstve preto nič nenasvedčuje tomu, že navrhovateľka by mala dôvod na podnikaní odporkyne participovať znášaním polovice ceny tovaru potrebného na prevádzkovanie reštaurácie odporkyne.
Uvedené okolnosti preto nasvedčujú tomu, že medzi účastníčkami došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy dohodou o všetkých podstatných náležitostiach kúpy podľa § 409 ods.1 Obchodného zákonníka, na základe ktorej nadobudla vlastnícke právo k tovaru špecifikovaného jednotlivými faktúrami a za ktorý jej vznikla povinnosť zaplatiť kúpnu cenu tak, ako to konštatoval súd prvého stupňa. Následné odobratie časti tovaru tvoriaceho vlastníctvo odporkyne navrhovateľkou môže iba zakladať prípadné právo odporkyne domáhať sa voči navrhovateľke ich vydania, keďže v priebehu konania nebolo ničím preukázané, že by zo strany navrhovateľky bolo došlo k odstúpeniu od predmetných kúpnych zmlúv.
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 ods.1 a 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods.1 a § 151 ods.1 O.s.p. tak, že v odvolacom konaní úspešnej navrhovateľke ich náhradu nepriznal, pretože jej v súvislosti s týmto odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.