Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_4Er-563-2014.pdf
PDF · 98.69 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
TO-4Er/563/2014
Uznesenie
Okresný súd Topoľčany v exekučnej veci oprávneného: Intrum Justitia Slovakia, s.r.o., IČO: 35 831 154, Karadžičova 8, 821 08 Bratislava, zastúpeného JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, Karadžičova 8, 821 08 Bratislava, proti povinnému: I. G., nar. X.X.A., bytom J. I. XXXX/XX, XXX XX U., tr. bytom I. U., I. A., T.. I.. M.. D. X/X, XXX XX U., o vymoženie sumy 708,19 eur s príslušenstvom, vedenej u súdneho exekútora Mgr. Dušana Čerešňu, Andreja Hlinku 3858/1, 917 01 Trnava pod sp. zn. Ex 646/2014, takto
rozhodol:
Súd žiadosť súdneho exekútora Mgr. Dušana Čerešňu o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 28.4.2014 z a m i e t a .
odôvodnenie:
Oprávnený podal u súdneho exekútora proti povinnému návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu v Banskej Bystrici zriadeného pri spoločnosti Rozhodcovský súd Banská Bystrica, s.r.o., Horná 13, 974 01 Banská Bystrica sp. zn. SR094/2013 zo dňa 29.7.2013 (ďalej len rozhodcovský rozsudok), pre vymoženie sumy 708,19 eur, úroku z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy 708,19 eur od 19.10.2006 do zaplatenia, trov predchádzajúceho konania v sume 53,18 eur, trov právneho zastúpenia v predchádzajúcom konaní v sume 142,22 eur a všetkých účelne vynaložených trov exekúcie. Súdny exekútor požiadal na základe návrhu oprávneného a exekučného titulu o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Exekučný súd je povinný po podaní žiadosti súdnym exekútorom o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (ďalej len žiadosť) postupovať podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len EP), t. j. preskúmať súlad tejto žiadosti, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom a o žiadosti rozhodnúť (udeliť exekútorovi poverenie resp. jeho žiadosť zamietnuť - ak zistí rozpor so zákonom). Pokiaľ je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok (§ 41 ods. 2 písm. d/ EP), súd pri rozhodovaní o žiadosti exekútora postupuje aj podľa § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len ZoRK), t. j. skúma, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) ZoRK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Exekučný súd je teda pri postupe podľa § 45 ZoRK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby nebol materiálne právoplatný - nie je ním viazaný v zmysle § 159 Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 44 ods. 2 EP v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 ZoRK má súd povinnosť skúmať rozhodcovský rozsudok podľa hľadísk ustanovených v § 45 ods. 1 ZoRK už pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak sú tu totiž už v štádiu podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnené podmienky pre zastavenie exekúcie, tak by vyvstalo ako nelogické (aj nehospodárne), aby exekučný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie a následne exekúciu zastavil. V súvislosti s preskúmaním rozhodcovského rozsudku súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci C - 40/80, Austurcom Telecomunicacions SL proti Cristina Rodríguez Nogueira zo dňa 6.10.2009.
Podľa rozhodcovského rozsudku nároky oprávneného majú základ v zmluve o vydaní a používaní medzinárodnej kreditnej karty VISA PRIVATE pod evidenčným číslom 906349311 uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu (Tatra banka, a. s., Bratislava) ako veriteľom a povinným ako dlžníkom (ďalej len zmluva o karte), na základe ktorej veriteľ poskytol povinnému obnovovaný úverový rámec v sume 663,88 eur. Z rozhodcovského rozsudku vyplýva, že povinný si neplnil povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o karte, preto ho veriteľ vyzval na okamžitú úhradu dlžnej sumy k 18.10.2006, povinný na výzvu dlžnú sumu neuhradil a od 19.10.2006 je v omeškaní so zaplatením dlžnej sumy 708,19 eur s príslušenstvom. Povinný svoj záväzok z titulu nesplateného úveru poskytnutého mu veriteľom na základe zmluvy o karte uznal voči oprávnenému, čo do dôvodu aj výšky a zaviazal sa na zaplatenie celej dlžnej sumy voči oprávnenému formou pravidelných mesačných splátok, pod stratou výhody splátok.
Oprávnený predložil žiadosť povinného o vydanie súkromnej kreditnej karty VISA (ďalej len žiadosť). Zo žiadosti vyplýva, že Tatra banka, a. s., Bratislava (ďalej len banka) dňa 19.5.2006 súhlasila s vydaním kreditnej karty a poskytnutím celkového úverového rámca povinnému. V zmluve výška poskytnutého úverového rámca uvedená nie je a taktiež z nej nevyplýva deň jej podpisu povinným.
Oprávnený predložil aj „Uznanie dlhu a dohodu o splácaní v splátkach“ číslo 3359883 podpísané povinným dňa 1.12.2012 (ďalej len dohoda o uznaní dlhu, resp. len dohoda). Z dohody vyplýva, že povinný (označený v nej ako dlžník) uznal čo do dôvodu aj výšky celý svoj splatný peňažný dlh voči veriteľovi (oprávnenému) vzniknutý z titulu nesplateného úveru poskytnutého dlžníkovi na základe zmluvy o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty uzavretej medzi dlžníkom a právnym predchodcom veriteľa - spoločnosťou Tatra banka, a. s. (pôvodný veriteľ), evidovanej pôvodným veriteľom pod evidenčným číslom 2004005246. Záväzok dlžníka ku dňu spísania dohody pozostával z dlžnej sumy 874,49 eur, ktorú tvoria - dlžná istina v sume 708,19 eur, úroky z omeškania v sume 24,66 eur, náklady spojené s uplatnením pohľadávky v zmysle ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka (OZ) v sume 141,64 eur. Podľa dohody pôvodný veriteľ zmluvou o postúpení pohľadávok uzavretou s oprávneným postúpil predmetnú pohľadávku voči dlžníkovi vo výške dlžnej istiny s príslušenstvom, pričom postúpenie bolo dlžníkovi oznámené podľa § 526 ods. 1 OZ. Povinný (dlžník) uznal nárok oprávneného na vrátenie celej dlžnej sumy vrátane príslušenstva. Súčasne sa oprávnený a povinný (v článku II) dohodli, že povinný zaplatí dlžnú sumu formou pravidelných mesačných splátok vo výške 30,- eur, pričom prvý deň nasledujúci po dni omeškania s úhradou ktorejkoľvek z dohodnutých splátok alebo jej časti sa celý dlh stáva splatným a oprávnený (veriteľ) je oprávnený predmetnú pohľadávku vrátane príslušenstva vymáhať súdnou cestou. V článku 5 dohody povinný prehlásil, že si je vedomý, že predmetný dlh voči oprávnenému je v čase jeho uznania premlčaný. Dohoda obsahuje v čl. 4 aj rozhodcovskú zmluvu (doložku).
Podľa § 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie
a) spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme,
b) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
Podľa § 3 Občianskeho zákonníka (OZ) výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (OZ) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa 53 ods. 1, 2, 3, 5 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka za neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve sa považuje aj ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Podľa § 53 ods. 9 OZ neprijateľnosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.
Zo zmluvy bolo zistené, že medzi účastníkmi ide o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa musí použiť spotrebiteľské právo, pričom zmluva o úvere bola posúdená za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, a to z nasledovných dôvodov. Predmetom zmluvy bolo dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov vo forme úveru. Veriteľom zo zmluvy o karte bola banka, ktorá je podnikateľom, pričom medzi predmety jej činnosti patrí aj poskytovanie úverov. Banka teda pri uzatváraní zmluvy konala v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a mala preto postavenie dodávateľa (či už podľa Občianskeho zákonníka alebo podľa zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy). Pokiaľ ide o povinného, ktorý je dlžníkom zo zmluvy, je nepochybné, že zmluvu uzatváral ako fyzická osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z celkového formátu zmluvy (žiadosti) vyplýva, že ide o rovnaký typ, aký veriteľ používal pri poskytovaní úverov fyzických osobám, pričom ide o zmluvy vrátane obchodných podmienok, ktoré boli vopred veriteľom pripravené pre veľký počet dlžníkov, ktorí pri ich uzatváraní nemohli ovplyvniť ich obsah a zmluvné dojednania (§ 53 ods. 1, 2, 3 OZ). Zmluva uzavretá medzi veriteľom (bankou) a povinným ako dlžníkom je teda typizovanou, štandardnou zmluvou - uzatvára sa vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy nemá možnosť zmeniť. Keďže peňažné prostriedky boli poskytnuté povinnému formou úveru a nebol zistený dôvod, pre ktorý by sa zákon o spotrebiteľských úveroch na zmluvu nevzťahoval (§ 1 ods. 2, 3), bol úver poskytnutý veriteľom povinnému posúdený za spotrebiteľský úver. Použitie spotrebiteľského práva na právny vzťah vzniknutý zmluvou nemení ani prevod práva zo zmluvy v dôsledku postúpenia pohľadávky.
Na spotrebiteľské vzťahy, o ktorý ide aj v prípade vzťahu medzi účastníkmi konania, sa aplikujú spotrebiteľské právne normy, preto sa vždy použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve a ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech (§ 52 ods. 2, 3, § 54 OZ) a to bez ohľadu na to, podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzavretá a bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva (§ 262 ods. 1 ObZ), alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 ObZ). Právne normy upravujúce spotrebiteľské právne vzťahy sú pritom kogentnými právnymi normami, ktoré teda nie je možné zmeniť dohodou zmluvných strán a ani inak.
Rozhodcovský súd, ktorý rozhodoval spor účastníkov a vydal rozhodcovský rozsudok, odvodil svoju právomoc rozhodnúť spor účastníkov z rozhodcovskej doložky vyplývajúcej z dohody o uznaní dlhu. Medzi účastníkmi ide o spotrebiteľský vzťah, preto bola rozhodcovská zmluva podrobená súdnej kontrole aj podľa kritérií, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej podmienky (dojednania, požiadavky) spotrebiteľskej zmluvy. Význam rozhodcovskej doložky je pritom v porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami osobitný, pretože v krízových situáciách a vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o
právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. V prípade rozhodovania v rozhodcovskom konaní totiž nejde o výkon verejnej moci, ale o rozhodovanie súkromnou osobou, ktorej zmluvné strany delegovali právomoc rozhodnúť ich spor.
Smernica Rady (Európskej únie) č. 93/13/EHS z 5.4.1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané, pričom zákaz neprimeranosti je tu treba chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané logicky tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok a že u úverových zmlúv, spotrebiteľ koná pod tlakom finančnej tiesne - k získaniu nefair výhody. Súd pritom nepochybuje o tom, že takouto výhodou je prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov k rozhodcovi, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je nutné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky atď.
Podľa rozhodcovskej doložky vyplývajúcej z dohody (čl. IV) sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory vzniknuté z právnych vzťahov, ktoré vyplývajú z dohody, alebo ktoré súvisia s dohodou, vrátane všetkých vedľajších právnych vzťahov ako aj právnych vzťahov, ktoré súvisia so zmluvami, ktorých sa dohoda týka, nárokov na náhradu škody, nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia, sporov o platnosť, výklad, zánik, dohody alebo rozhodcovskej doložky predložia buď na rozhodnutie v rozhodcovskom konaní pred jediným rozhodcom jednému z dvoch rozhodcovských súdov vymenovaných v rozhodcovskej doložke, alebo všeobecnému súdu, ktorého právomoc je daná podľa príslušných procesných právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmet sporu. Výber súdu môže uskutočniť ktorákoľvek zo zmluvných strán, pričom pre platnosť vykonanej opcie nie je potrebný súhlas druhej zmluvnej strany. Rozhodnutiu vydanému v rozhodcovskom konaní sa zmluvné strany podriadia s tým, že takéto rozhodnutie bude pre nich konečné, záväzné a vykonateľné. Dlžník súčasne prehlásil, že bol veriteľom poučený o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy a túto bez výhrad prijal, a to zaškrtnutím jednej z dvoch možností predtlačených v zmluve (jedna možnosť prijíma a druhá možnosť neprijíma).
Takáto rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu spotrebiteľa (povinného) dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak návrh podá dodávateľ (oprávnený). Rozhodcovská zmluva (bez ohľadu na formu akou bola uzavretá), ktorá síce poskytuje spotrebiteľovi možnosť obrátiť sa na všeobecný súd, ale v prípade, že rozhodcovské konanie iniciuje dodávateľ a spotrebiteľ sa musí podrobiť rozhodcovskému konaniu, je iba iluzórna, pretože trvá iba do podania návrhu na začatie rozhodcovského konania dodávateľom. Z rozhodovacej praxe exekučného súdu je pritom zrejmé, že v prípade sporov medzi oprávneným a spotrebiteľmi je to výlučne oprávnený kto iniciuje rozhodcovské konanie. Rozhodcovskou doložkou sa spotrebiteľovi odňalo právo brániť sa a podať žalobu, ak už bola podaná oprávneným na rozhodcovskom súde, alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok, na všeobecný súd, teda základné právo spotrebiteľa zákonom ustanoveným postupom sa domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Rozhodcovská zmluva je v neprospech povinného ako spotrebiteľa aj z dôvodu miesta rozhodcovského konania, nakoľko v prípade riešenia sporu štátnym súdom by bol miestne príslušný súd, v ktorého obvode je bydlisko povinného (spotrebiteľa), čo neplatí v prípade rozhodcovského konania.
Aj keď sa rozhodcovská doložka na prvý pohľad môže javiť ako individuálne dojednaná, keďže z nej vyplýva, že povinný ju mal možnosť prijať alebo neprijať, podľa názoru súdu individuálne dojednaná nebola. Súd pritom vychádzal nielen zo samotnej možnosti vyznačiť príslušnú možnosť prijatia alebo neprijatia rozhodcovskej doložky, ale z celkového jej charakteru vrátane ostatných častí dohody o uznaní dlhu, schopnosti spotrebiteľa pochopiť význam tak dôležitého dojednania, akým rozhodcovská doložka je a tiež možnosti spotrebiteľa ovplyvniť obsah rozhodcovskej doložky (§ 53 ods. 2 OZ). Súd prihliadal aj na to, že v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (§ 54 ods. 2 OZ). Zo znenia celej dohody má súd za nepochybné, že rozhodcovská doložka (napokon aj ostatné časti dohody - zrejme s výnimkou výšky splátok) bola oprávneným vopred pripravená a povinný nemal možnosť zmeniť jej obsah. Oprávnený sám formuloval znenie rozhodcovskej doložky a to vrátane určenia dvoch možností rozhodcovských súdov, na ktoré môžu účastníci podať prípadnú žalobu. Túto skutočnosť prakticky potvrdzuje aj možnosť povinného pripravenú rozhodcovskú
doložku (jej návrh) buď prijať alebo neprijať - žiadna možnosť zmeny z nej nevyplýva. Aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť, či rozhodcovskú doložku príjme a aby toto rozhodnutie mohlo byť považované za dobrovoľné a individuálne, musí mať vedomosť o tom, čo vlastne uzavretie rozhodcovskej doložky znamená - aké má následky. Z rozhodcovskej doložky síce vyplýva, že dlžník bol poučený o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy, súd má pochybnosti, či k takémuto poučeniu skutočne došlo a ak aj áno, v akom rozsahu. Pokiaľ totiž toto poučenie spočíva v informovaní spotrebiteľa, že spory môžu byť riešené v rozhodcovskom konaní, ale aj v súdnom konaní, pričom výber z týchto dvoch možností je na žalobcovi, takéto poučenie nemožno posúdiť za adekvátne, pretože spotrebiteľovi neobjasňuje, čo znamená výlučné riešenie prípadného sporu v rozhodcovskom konaní, ak žalobcom je dodávateľ. Je pritom viac ako pravdepodobné (a súdu aj známe z jeho činnosti), že subjektom, ktorý bude uplatňovať svoje nároky pred rozhodcovským súdom, bude práve dodávateľ. Možnosť alternatívne si vybrať medzi rozhodcovským a všeobecným súdom sa takto javí iba ako teoretická, spravidla bez možnosti praktického využitia spotrebiteľom. Ak nie je spotrebiteľ náležite informovaný o dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy, ale práve naopak je mu dané vysvetlenie, že rozhodcovská zmluva mu vlastne dáva pri riešení sporov na výber medzi rozhodcovským (súkromným) a všeobecným (štátnym) súdom, pričom k tomuto výberu vzhľadom na charakter sporov z úverových zmlúv ani nedôjde, pretože iniciátorom konania je spravidla dodávateľ, nemožno za zhojenie individuálneho dojednania rozhodcovskej zmluvy považovať ani možnosť rozhodcovskú zmluvu (doložku) neprijať. Podľa súdu povinný dokonca mohol mať dojem, že keď aj uznaný dlh podľa dohody nesplní, bude, prípadný spor riešený všeobecným súdom - z dohody totiž vyplýva, že v prípade omeškania so splátkou je veriteľ oprávnený pohľadávku s príslušenstvom vymáhať súdnou cestou. Takéto dojednanie mohlo ovplyvniť povinného, aby rozhodcovskú doložku prijal, keďže sa domnieval, že spor vzniknutý omeškaním s platením splátok bude aj tak vymáhaný (riešený) súdnou cestou (nie v rozhodcovskom konaní). Súd je toho názoru, že uzavretie rozhodcovskej zmluvy, a prípadné riešenie sporu v rozhodcovskom konaní, ale aj uznanie dlhu, najmä, ak je premlčaný, je predovšetkým v záujme dodávateľa. Ten takýmto spôsobom dosiahne, že o spore so spotrebiteľom rozhodne ním vybraný súkromný subjekt a to aj bez možnosti, resp. obmedzenia možnosti, prípadnej ochrany spotrebiteľa (napr. prostredníctvom vedľajšieho účastníka v súdnom konaní - právnickej osoby, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa podľa osobitného predpisu - § 93 ods. 1, 2 OSP). Súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, v neprospech spotrebiteľa, pričom aj keď ide o spotrebiteľa menej bdelého, či skoro pasívneho až ľahostajného, je namieste mu poskytnúť súdnu ochranu.
Rozhodcovskú zmluvu (uzavretú formou rozhodcovskej doložky) súd z uvedených dôvodov posúdil za neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy, na ktorú je potrebné aplikovať ustanovenie §-u 53 ods. 5 OZ. Rozhodcovská zmluva ako neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy je podľa tohto zákonného ustanovenia absolútne neplatná, a preto na základe nej rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania a vydať exekučný titul. Rozhodcovský rozsudok tak nemôže byť podkladom pre vykonanie exekúcie, na základe čoho bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrh na vykonanie exekúcie zamietnuť. Pokiaľ bola právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Vzhľadom na uvedené bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcia zamietnutá.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu m o ž n o podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd Topoľčany, písomne v troch vyhotoveniach.
Odvolanie musí mať náležitosti § 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (musí z neho byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované) a § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (musí sa v ňom tiež uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha).
Podľa § 205 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.