Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_38T-38-2017.pdf
PDF · 86.5 KB
Case nature
Area
Subarea
38T/38/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Pezinok, samosudcom Marekom Mikulčíkom, v trestnej veci obžalovanej V. R., stíhanej pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 9. marca 2023 v Pezinku, takto
rozhodol:
Obžalovaná: V. R., X.. X. X. XXXX Y. L., V. L. L.,
uznáva sa za vinnú, že
v mieste svojho trvalého bydliska a všade tam, kde sa zdržiavala v období od decembra 2014 doposiaľ (február 2023) si neplnila riadne a v plnej výške svoju vyživovaciu povinnosť voči svojej mal. dcére Y. R. R., X.. XX.XX.XXXX, a to i napriek tomu, že jej táto povinnosť vyplýva predovšetkým z ust. § 62 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov a taktiež jej bola deklarovaná rozsudkom Okresného súdu v Pezinku sp. zn. 11P 191/2013-35 zo dňa 21.11.2014, vykonateľného dňa 30.12.2014, právoplatné v časti výživného dňa 30.03.2015, ktorým bola maloletá Y. R. R. zverená do náhradnej osobnej starostlivosti starej matke H. R. a ktorým bola obvinenej uložená povinnosť v období od 01.12.2014 prispievať na výživu mal. dcéry Y. R. R. sumou 250, Eur mesačne k rukám starej matky H. R. vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred, čím jej tak za uvedené obdobie vznikol dlh na výživnom vo výške 24.750,-Eur
teda
najmenej tri mesiace v období dvoch rokov si úmyselne neplnila svoju zákonnú povinnosť vyživovať iného a taký čin spáchala závažnejším spôsobom konania - po dlhší čas,
čím spáchala
prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona, v znení účinnom do 31. 12. 2019.
Za to jej súd ukladá
Podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona v znení účinnom do 31. 12. 2019, s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona, trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok. Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, obžalovanej výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odkladá. Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona, určuje obžalovanej skúšobnú dobu v trvaní 3 (tri) roky. Podľa § 50 ods. 2 Trestného zákona povinnosť, aby v skúšobnej dobe podľa svojich schopností zaplatila k rukám H. R., X.. XX. XX. XXXX Y. L., V. L. X. H. XX, L., zameškané výživné vo výške 24.750,- €.
odôvodnenie:
1 Okresná prokuratúra Pezinok podala na obžalovanú V. R. (ďalej len „obžalovaná“) na tunajšom súde dňa 16. mája 2017 obžalobu pod číslom Pv 693/15/1107-29 (ďalej len „obžaloba“), pričom skutok uvedený v obžalobe právne kvalifikovala ako prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák, ktorého sa obžalovaná mala dopustiť na skutkovom základe uvedenom v predmetnej obžalobe.
2 Súd vo veci nariadil hlavné pojednávanie, ktoré vykonal v neprítomnosti obžalovanej, nakoľko opatrením zo dňa 26. októbra 2021 súd rozhodol, že podľa § 360 Tr.por. sa v jej trestnej veci vykoná konanie proti ušlému, keďže bolo zistené, že obžalovaná sa trestnému konaniu vyhýba pobytom v cudzine.
3 V súvislosti s predmetom dokazovania súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie, výsluchom svedkyne H. R. a prečítaním listinných dôkazov: č.l. 15-18 - rozsudok Okresného súdu Pezinok sp. zn. 11P/191/2013; č.l. 13 - rodný list; č.l. 14 - potvrdenie o návšteve školy; č.l. 60 - odpis registra trestov; č.l. 271 - odpis registra trestov.
K dokazovaniu
4 Svedkyňa H. R. na hlavnom pojednávaní vypovedala, že je matkou obžalovanej. Uviedla, že jej dcéra odišla z domu v roku 2013 a ona následne požiadala o zverenie maloletej Veroniky, do náhradnej starostlivosti. Dcére vtedy pohrozila, aby jej platila výživné, inak jej zruší trvalý pobyt. V roku 2014, avšak ešte do rozhodnutia súdu, jej dcéra poslala dve platby výživného, jednu vo výške 1.000,- €, druhú vo výške 700,- €. Od decembra 2014 doposiaľ, jej dcéra na výživnom nič nezaplatila.
5 Z rodného listu maloletej Y. R. R., X. G. XX.XX.XXXX súd zistil, že obžalovaná je jej matkou.
6 Rozsudkom Okresného súdu Pezinok sp. zn. sp. zn. 11P 191/2013-35 zo dňa 21.11.2014, vykonateľným dňa 30.12.2014, právoplatným v časti výživného dňa 30.03.2015 súd zveril maloletú Veroniku, nar. 04.08.2005 do náhradnej osobnej starostlivosti starej matky H. R.. Obžalovanej bola týmto rozsudkom určená povinnosť v období od 01.12.2014 prispievať na výživu mal. dcéry Y. R. R. R. 250, - € mesačne k rukám starej matky H. R. vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred.
7 Obžalovaná bola v minulosti raz súdne trestaná v roku 2008, avšak sa na ňu hľadí ako keby nebola odsúdená
K výroku o vine k právnej kvalifikácií
8 Vykonané dôkazy súd vyhodnotil jednotlivo i v ich súvislostiach a zistil, že je z nich zrejmé, že obžalovaná si najmenej tri mesiace v období dvoch rokov neplnila zákonnú povinnosť vyživovať iného a čin spáchal závažnejším spôsobom konania - po dlhší čas. Konanie obžalovanej súd zo subjektívnej stránky vyhodnotil, ako priamy úmysel, nakoľko obžalovaná chcela spôsobom uvedeným v Trestnom zákone môže porušiť záujem chránený týmto zákonom. Vzhľadom na vyššie uvedené súd právne kvalifikoval skutok obžalovanej ako prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno b/ Trestného zákona v znení účinnom do 31.12.2019.
9 Po zistení formálnych znakov trestného činu - prečinu, skúmal súd aj materiálnu stránku - materiálny znak prečinu uplatňovaný ako materiálny korektív k formálnym znakom, a to z hľadiska posúdenia všetkých skutočností spadajúcich pod kritéria definované v § 10 odsek 2 Trestného zákona. Pritom vychádzal z požiadavky, že skutočnosti uvedené v § 10 odsek 2 Trestného zákona je potrebné hodnotiť vo svojom súhrne bez toho, aby niektorej bol pripisovaný väčší či menší význam (jednej na úkor druhej). Na tomto základe dospel súd k záveru, že konkrétna závažnosť prečinu stíhaného v obžalobe dosahuje Trestným zákonom vyžadovaný stupeň pre vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti, teda stupeň vyšší než nepatrný. Tento záver vyplýva z už uvedeného spôsobu vykonania činu a jeho následku popísaného v skutkovej vete rozsudku, z okolností, za ktorých bol spáchaný, ako aj z uvedenej formy a
miery zavinenia. Tieto všetky rozhodné skutočnosti vo svojom súhrne preukazujú taký stupeň závažnosti činu, pre ktorý je nevyhnutné vyvodzovať voči páchateľovi trestnú zodpovednosť.
K výroku o treste
10 Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupoval súd v zmysle zásad a kritérií rozhodných pre ukladanie trestov uvedených v ust. § 34 odsek 1, odsek 3 Trestného zákona, podľa ktorých trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľmi tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.
11 Vo všeobecnosti treba uviesť, že trest je právnym následkom trestného činu a preto musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného určujú aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t.j. či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti.
12 Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona, čím je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t.j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, jednak prvkom donútenia (represia), ale tiež prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou. Trestný zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a pred ich páchateľmi.
13 Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Inak povedané musí vyjadrovať spoločenské odsúdenie, negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, tak právne, ako aj etické.
14 Pri úvahe o druhu a výmere trestu, súd vychádzal z vyššie uvedených skutočností a dospel k záveru, že u obžalovanej najlepšie splní účel trestu uloženie podmienečného trestu odňatia slobody, s dostatočne dlhou skúšobnou dobou, v rámci ktorej jej bude uložená povinnosť, aby podľa svojich schopností nahradila zameškané výživné, pretože takýto trest dostatočne zabezpečí ochranu spoločnosti, vytvorí podmienky na výchovu obžalovanej k tomu, aby viedla riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, pričom zároveň vyjadrí morálne odsúdenie obžalovanej spoločnosťou. Súd mal pritom na zreteli to, aký objekt je chránený v ustanovení § 207 Tr.zák., čo je účelom a cieľom trestu, ako aj to, že pri uložení nepodmienečného trestu odňatia slobody nemožno páchateľovi trestného činu zanedbania povinnej výživy zároveň uložiť aj povinnosť zaplatiť zameškané výživné. Inými slovami povedané, pre spoločnosť je vždy lepšie, ak si páchateľ zanedbanie svojej vyživovacej povinnosti len tzv. „neodsedí“ počas výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody , ale keď je pri uložení iného druhu trestu donútený svoju zanedbanú vyživovaciu povinnosť riadne splniť dodatočne a taktiež je počas výkonu iného než nepodmienečného trestu odňatia slobody nútený riadne si plniť svoju vyživovaciu povinnosť v sume určenej mu súdnym rozhodnutím.
15 Pri určovaní druhu a výmery trestu súd v súlade s ustanovením § 34 odsek 4 Trestného zákona prihliadol na spôsob spáchania trestného činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a
poľahčujúce okolnosti, ako aj na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy. Pri výmere trestu súd taktiež obligatórne prihliadol podľa § 38 odsek 2 Trestného zákona na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností.
16 Súd u obžalovanej nezistil žiadne poľahčujúce okolnosti, ani priťažujúce okolnosti. u obžalovanej súd nezistil žiadne. Vzhľadom na trestnú sadzbu ustanovenú v § 207 ods. 3 Tr. zák. (1 rok až 5 rokov) zistil, že obžalovanej je možné ukladať trest v rozpätí 1 rok až 5 rokov. Za toho stavu súd uložil obžalovanej trest odňatia slobody na dolnej hranici takto určeného rozpätia v trvaní 1 rok, nakoľko mal za to, že takáto výmera trestu bude vzhľadom na okolnosti prípadu a osobu obžalovanej dostatočne represívna.
17 Ako súd už vyššie uviedol, nedospel k záveru, že na obžalovanú je potrebné pôsobiť uložením nepodmienečného trestu odňatia slobody, práve naopak, sú u nej splnené podmienky podľa § 49 ods. 1 písm. / Trestného zákona a preto obžalovanej výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odložil.
18 Následne sa súd zaoberal tým, akú dlhú skúšobnú dobu treba obžalovanej pri povolení podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody určiť, pričom vyhodnotil, že v rámci jej rozpätia stanoveného v § 50 ods. 1 Trestného zákona na 1 rok až 5 rokov, bude potrebné obžalovanej skúšobnú určiť v polovici takto daného rozpätia, t.j. v trvaní 3 roky, nakoľko mal za to, že takáto skúšobná doba bude vzhľadom na okolnosti prípadu a osobu obžalovanej dostatočne individuálne preventívna.
19 Trest uložený t na dolnej hranici modifikovanej trestnej sadzby, podmienečne odložený na skúšobnú dobu určenú v polovici zákonom stanoveného rozpätia považuje súd vzhľadom na všetky vyššie uvedené okolnosti prípadu za trest primeraný, spravodlivý, dostatočne zodpovedajúci represívnej funkcii trestu i potrebám generálnej a individuálnej prevencie, ktorý bude dostatočným prostriedkom na dosiahnutie účelu trestu, ako ho má na mysli Trestný zákon.
20 Na podklade znenia § 50 ods. 2 Trestného zákona súd pri ukladaní podmienečného trestu odňatia slobody obžalovanej uložil aj povinnosť, aby v skúšobnej dobe podľa svojich síl a schopností zaplatila zameškané výživné. Zameškané výživné je ku dňu vyhlásenia rozsudku vo výške 24.750,- € (250 € x99), nakoľko z vykonaného dokazovania vyplynulo, že obžalovaná trestný čin pácha po dobu 99 mesiacov a doposiaľ svojej matke -svedkyni H. R. na výživnom nezaplatila nič.
21 To sú dôvody, pre ktoré súd rozhodol tak, ako je to uvedené v enunciáte tohto rozhodnutia.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho oznámenia na Krajský súd v Bratislave, cestou Okresného súdu Pezinok. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku.