Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_17CoE-121-2013.pdf
PDF · 101.85 KB
Case nature
Area
Subarea
17CoE/121/2013
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r.o., so sídlom ul. Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom ul. Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421 proti povinnému Z. J., nar. XX.X.XXXX, bytom ul. P. XX, XXX XX V., vedenej pod sp. zn. EX 12395/2009 súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad so sídlom Bratislava, ul. Záhradnícka 60, pre vymoženie pohľadávky 425,05 EUR s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen, č. k. 11Er/3266/2003-47 z 5.11.2012, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu vo výroku o zastavení exekúcie p o t v r d z u j e.
Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením okresný súd podľa § 57 ods. 1 písm. g) zák. č. 233/1995 z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) zastavil exekúciu, pretože uznesením Okresného súdu Zvolen, č. k. 11Er/3266/2003-32 z 12.05.2010, právoplatným 10.11.2010, bola exekúcia, vedená proti povinnému, vyhlásená za neprípustnú. Súdnemu exekútorovi JUDr. Jozefovi Matejovovi so sídlom Exekútorského úradu v Partizánskom priznal trovy exekúcie v sume 49,83 EUR, na ktorých nahradenie zaviazal oprávneného a súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému náhradu trov exekúcie nepriznal, pretože si ich neuplatnil.
Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, podľa ktorého okresný súd nedodržal ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, keďže mal s ohľadom na zákon č. 230/2012 Z. z., účinný od 09.08.2012, pri zastavovaní exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku nariadiť pojednávanie. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Notár má povinnosť poskytovať pri zachovaní všetkých platných normatívnych pravidiel náležitú právnu starostlivosť. Ak právny poriadok osobitne upravuje nástroje právnej kontroly a zodpovednostné mechanizmy ochrany práv subjektov, musí ich exekučný súd rešpektovať a nemôže ich nahrádzať vlastnou činnosťou. Uviedol, že bol to notár, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo povinne posúdil súlad úkonu, obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi. Notár napráva situácie v prípade neúmerne vysokých úrokov v zmluvách o pôžičke, neúmerne vysokých zmluvných pokút alebo neprimeraných plnení, a nie exekučný súd. Teda ak notár neodmietne vykonať úkon, zanikne právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Postup exekučného súdu zasahuje do práv a právneho postavenia oprávneného. Extenzívna
interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa) a je povinnosťou súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a jeden ústavne nekonformný), vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná. Všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej normy, k čomu mu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom SR. Exekučný súd konal pri revízii notárskej činnosti mimo rámec zverenej právomoci, čo ho dostalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, aj keď bol rovnakou stranou v spore ako povinný. V tejto súvislosti poukázal na porušenie zásady „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Má za to, že exekučný súd svoje rozhodnutie založil na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ, čo je v danej veci neprípustné a nemožné. Zároveň namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení; ďalej nemal vedomosť, ako účastník konania o tom, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený ani s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení. Pokiaľ súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uvádza, že plnomocenstvo považuje za neprijateľnú podmienku podľa ust. § 53 ods. 1 OZ, resp. podľa ust. § 23a ods. 2 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a toto je preto neplatné pre rozpor so zákonom, odvolateľ má za to, že plnomocenstvo nie je vôbec možné právne považovať za neprijateľnú podmienku. Plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň preto aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok, obsiahnutých v ust. § 53 OZ. Právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať dlh/záväzok v čase jeho vzniku, teda napr. súčasne s uzatvorením zmluvy, na základe ktorej dlh/záväzok vzniká. Ak povinný udelil svojmu zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie vo veci uznania dlhu a spísania notárskej zápisnice ako exekučného titulu, niet pochýb o tom, že mu udelil plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony urobil predpísaným zákonným spôsobom, tak, aby mali všetky náležitosti platného právneho úkonu, pričom to si vyžaduje aj určenie, dokedy bude dlh splatný. V zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd môže vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Preto žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Súčasťou odvolania bol aj návrh na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, v ktorom neuznal rozhodujúci právny argument exekučného súdu v odôvodnení napadnutého uznesenia, že plnomocenstvo je neprijateľnou podmienkou podľa ust. § 53 ods. 1 OZ resp. § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, že toto plnomocenstvo je preto neplatné pre rozpor so zákonom, že neprijateľnosť podmienky podľa súdu spočíva v hrubom nepomere medzi právami a povinnosťami povinného a oprávneného v neprospech povinného ako spotrebiteľa. Dojednaním o plnomocenstve povinný neprevzal na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky resp. oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, preto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti stavu, kedy plnomocenstvo dojednané nebolo vôbec. Okrem toho povinný mohol plnomocenstvo podľa § 33b ods. 1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať, vo výkone tohto práva mu nebránila žiadna prekážka. Exekučný súd nekonkretizoval, na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v konkrétnych právach a povinnostiach zmluvných strán, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Exekučný súd sa nevysporiadal s výkladovými pravidlami smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Jednotlivé ustanovenia smernice totiž nemožno aplikovať izolovane, v prospech jednej zo zmluvných strán resp. účastníkov následného sporového konania, ale v celom jej znení (čl. 4 ods. 1 smernice). Preto je podľa názoru oprávneného nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohoto sporu Súdny dvor EÚ. Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv
komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi SR. Ustanovenia vnútroštátneho práva (najmä §§ 36, 38 a 40 Notárskeho poriadku, §§ 44 ods. 2, 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a §§ 31, 37, 39 a § 52 a nasl. OZ) mali byť vykladané v rámci smernice Rady 93/13/EHS v súlade najmä s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ, ktorá im je ako prameň primárneho práva Európskej únie nadradená. S poukazom na všetky ním dosiaľ uvedené argumenty navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, alebo alternatívne, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: „1/ Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy ? 2/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“ Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. l, 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.
Podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania podľa tohto zákona možno exekúciu vykonať aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.
Podľa § 22 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.
Podľa § 31 ods. 1 OZ pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia.
Podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Podľa ustanovenia § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Krajský súd po preskúmaní spisu zistil, že exekúcia v danom prípade bola dôvodne zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, potom ako rozhodnutie okresného súdu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú, nadobudlo právoplatnosť. Notárska zápisnica, ktorá v danej veci je exekučným titulom, bola spísaná dňa 05.09.2003 po tom, čo sa na notársky úrad dostavil Mgr. Bruno Žlnay podľa substitučnej plnej moci zastupujúci Mgr. Tomáša Kušníra, ktorý na základe splnomocnenia v úverovej zmluve požiadal o spísanie osvedčenia o vyhlásení účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou podľa § 274 písm. e) O. s. p. a súhlase s exekúciou podľa § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z.. Povinný pri spísaní notárskej zápisnice prítomný nebol. Za správny považuje odvolací súd záver, že plnomocenstvo udelené povinným Mgr. Tomášovi Kušnírovi v Zmluve o úvere zo dňa 26.6.2003 ho neoprávňovalo na spísanie notárskej zápisnice v znení, ako bola spísaná. Osobitné splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu v danom prípade nie je platné, pretože je koncipované široko a všeobecne. Práve s ohľadom na to, že exekučnému titulu vo forme notárskej zápisnice nepredchádza základné konanie súdu, treba pri udelení splnomocnenia na takýto úkon obzvlášť starostlivo a prísne posudzovať rozsah splnomocnenia tak, aby tento bol určitý, jednoznačný a nesporný. Zo splnomocnenia nie je možné zistiť konkrétny rozsah oprávnení, ktoré z neho zástupcovi vyplývajú (v akom rozsahu má konať v mene zastúpenej osoby) a následne posúdiť, či konal splnomocnenec v mene splnomocniteľa v medziach oprávnenia
zastupovať, či tým vznikli práva a povinnosti priamo splnomocniteľovi alebo či splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie, vyplývajúce z plnomocenstva a či na základe takéhoto úkonu mohli vzniknúť práva a povinnosti zastúpenému (§§ 32 a 33 OZ). Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa vzdal svojho práva uznať alebo neuznať prípadný záväzok (dlh), ktorý vznikne, či nevznikne v budúcnosti, pričom v zmysle § 574 ods. 2 OZ platí, že dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná. Povinnému bolo už v tom čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu neexistoval, odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlhu v čase uznania, pretože neistý záväzok v budúcnosti nie je dostatočne určitý a ani určiteľný, navyše nemožno ani predpokladať, či vôbec určité právne významné okolnosti (omeškanie dlžníka a v akom rozsahu) v budúcnosti nastanú. Zástupca povinného navyše určil lehotu, dokedy má byť dlh zaplatený zjavne bez splnomocnenia povinného, čím dlžníka zaviazal k povinnosti a k lehote, o ktorej nemohol mať vedomosť, pričom na základe uplynutia tejto lehoty sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom. Pretože splnomocnenie koncipované tak, ako je obsiahnuté v zmluve o úvere vytvára široký priestor pre konanie a právne úkony splnomocnenca, treba ho považovať za neplatné. Zmluvná voľnosť pri „výbere“ splnomocneného zástupcu bola obmedzená. K veci odvolací ďalej uvádza, že pri jedinej možnej variante konkrétneho zástupcu vyplývajúcej a zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere, nemožno o slobodnej vôli dlžníka pri zvolení si zástupcu vôbec hovoriť. Všetky tieto skutočnosti, každá sama osebe by mala za následok vyslovenie absolútnej neplatnosti udeleného plnomocenstva. Pokiaľ teda plnomocenstvo udelené platne nebolo, nemohli z neskorších právnych úkonov uskutočnených „splnomocneným zástupcom“ v mene splnomocniteľa vzniknúť právne účinky pre osobu v mene ktorej „konal“. Ak z neplatne udeleného plnomocenstva nevyplynuli právne účinky vykonaného právneho úkonu v mene povinného, ani predložená notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
Odvolacia námietka oprávneného, keď osobitne namietal, že okresný súd vo veci nevytýčil ústne pojednávanie a rozhodol o zastavení exekúcie, nie je opodstatnená. Okresný súd v danej veci exekúciu vyhlásil za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku dňa 12.05.2010, pričom zákon č. 230/2012 Z. z., ktorým sa doplnil Exekučný poriadok vstúpil do účinnosti dňa 08.08.2012. Je teda celkom zrejmé, že okresný súd rozhodol podľa právneho stavu platného a účinného do 08.08.2012, kedy nemal povinnosť nariaďovať pojednávanie, hoci rozhodoval podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Uznesenie, ktorým okresný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú sa stalo právoplatným dňa 10.11.2010. Odkaz na prechodné ustanovenia § 243 ods. 1 Exekučného poriadku a použitie „novej“ právnej úpravy aj na skôr začaté exekučné konania nie je adekvátny, pretože okresný súd rozhodol o neprípustnosti exekúcie v čase, kedy nemal zákonnú povinnosť nariadiť pojednávanie. Na tomto nič nemení, že o zastavení exekúcie bolo rozhodnuté dňa 03.12.2012, pretože toto rozhodnutie len procesne zavŕšilo predchádzajúci postup okresného súdu a nemá dopad na záver, že exekúcia nebola vedená dôvodne. Z tohto hľadiska ani prípadne zrušenie uznesenia okresného súdu z 05.11.2012 a nariadenie pojednávania by žiadnym spôsobom neovplyvnilo predchádzajúci právoplatný záver exekučného súdu o neprípustne vedenej exekúcii proti povinnému. Okresný súd rozhodol o podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku pred účinnosťou zák. č. 230/2012 Z. z. a nemal povinnosť nariadiť pojednávanie.
Námietku oprávneného, podľa ktorej už súd posudzoval súladnosť exekučného titulu - notárskej zápisnice so zákonom, pričom táto otázka bola predmetom skúmania notára a neskôr exekučného súdu pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, pričom súd uznal exekučný titul za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, nepovažoval odvolací súd za dôvodnú. Povinnosťou súdu je v každom štádiu vedenia exekúcie prihliadať na to, či sú naplnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Exekučný súd v rozsahu jemu danej prieskumnej činnosti skúma exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, na prípadnú námietku povinného proti exekúcii a taktiež na prípadný návrh povinného na odklad či zastavenie exekúcie. Súd môže a zároveň je povinný v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu), aby bola garantovaná zákonnosť exekúcie. Pokiaľ exekučný súd zistí formálne či materiálne nedostatky exekučného titulu, majúce za následok absolútnu neplatnosť exekučného titulu, je táto skutočnosť postačujúca pre jednoznačný záver súdu, že predmetná notárska zápisnica nemôže byť a nie je spôsobilým exekučným titulom. Vysloveniu uvedeného záveru v priebehu exekúcie pritom nebráni existencia poverenia súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. Vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie totiž netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. (len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova), pretože poverenie na vykonanie exekúcie je len písomný doklad, ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať.
Pokiaľ ide o námietky oprávneného, ktorý tvrdil, že exekučný súd vyslovil neplatnosť notárskej zápisnice s poukazom na viaceré rozhodnutia Súdneho dvora EÚ a na znenie Smernice Rady 93/13/EHS, čo je v danej veci neprípustné a nemožné, že plnomocenstvo pre Mgr. Tomáša Kušníra považoval za neprijateľnú podmienku podľa ust. § 53 ods. 1 OZ, a že poukázal na chýbajúcu účasť povinného pri spisovaní notárskej zápisnice, pričom podľa námietok oprávneného sú závery exekučného súdu mylné, odvolací súd sa týmito námietkami nezaoberal. Preskúmaním napadnutého uznesenia totiž dospel k záveru, že exekučný súd v tomto rozhodnutí nekonštatoval neplatnosť notárskej zápisnice ani z dôvodu, že pri jej spisovaní chýbala účasť povinného, ani z dôvodu, že by plnomocenstvo považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ale z dôvodov, ktorými sa odvolací súd zaoberal v prechádzajúcich odsekoch. Navyše okresný súd v napadnutom rozhodnutí nepoukázal na žiadne z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ a pri rozhodovaní zo Smernice Rady 93/13/EHS taktiež nevychádzal. Na základe vyššie uvedeného považoval odvolací súd tieto námietky oprávneného za absolútne neopodstatnené.
Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. l a 2 O. s. p. ako vecne správne v celom rozsahu potvrdil.
Odvolací súd nepovažoval za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. z dôvodu, že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ (súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy).
Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva, týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti) musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Na uvedenom základe potom krajský súd posudzoval oprávneným formulované prejudiciálne otázky.
K prvej otázke krajský súd uvádza, že napadnutým uznesením okresný súd nevyslovil právny názor, že predmetné plnomocenstvo (ktoré je obsahom zmluvy o úvere zo dňa 26.6.2003) je neprijateľnou podmienku zmluvy podľa ust. § 53 ods. 1 OZ resp. podľa ust. § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a súd z hľadiska kritérií ochranného režimu zákazu neprijateľných zmluvných podmienok v typovej zmluve o spotrebiteľskom úvere toto plnomocenstvo ani neposudzoval. Procesný postup a výsledok rozhodnutia okresného súdu jednoznačne vylučuje takýto názor a svedčí o tom, že exekučný súd plnomocenstvo udelené dňa 26.6.2003 povinným (dlžníkom z úveru) Mgr. Tomášovi Kušnírovi na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu skúmal z hľadiska iných kritérií (najmä či je možné zistiť konkrétny rozsah oprávnení, ktoré z neho zástupcovi vyplývajú - v akom rozsahu má konať v mene zastúpenej osoby, či konal splnomocnenec v mene splnomocniteľa v medziach oprávnenia zastupovať, či tým vznikli práva a povinnosti priamo splnomocniteľovi alebo či splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva a či na základe takéhoto úkonu mohli vzniknúť práva a povinnosti zastúpenému) a to podľa ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov týkajúcich sa zastúpenia účastníka pri právnom úkone a týkajúcich a neplatnosti právneho úkonu. Exekučný súd v tomto procese aplikoval výlučne právo SR, zákonné ustanovenia kde v súdnej praxi niet pochýb o ich výklade - aj na základe existujúcej konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR. Ide o aplikáciu zákonných ustanovení kde sa nevyskytuje prvok úniového práva a nie je potrebné, obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ o výklade a aplikácii úniového práva, teda ani s otázkou, akú formuloval pod bodom 1/ odvolateľ, ktorá nemá základ v prejednávanej veci a nie je ani
spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad úniového práva, k čomu otázka odvolateľa nesmeruje.
Pre rozhodnutie súdu nie je relevantná ani druhá otázka, pretože prejednávanú vec po stránke právnej nedeterminuje. Odvolateľ sa snažil získať odpoveď, „či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi“. Krajský súd poukazuje na to, že v odôvodnení predmetného uznesenia exekučného súdu niet žiadnej zmienky o aplikácii cit. smernice o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Ďalej k tejto otázke uvádza, že Exekučný poriadok aj vo fáze výkonu rozhodnutia pripúšťa možnosť posudzovať neprípustnosť exekúcie s tým, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k záveru o neprípustnosti, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva. Podľa Exekučného poriadku je to zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku. Použitie uvedených právnych postupov má za následok, že pohľadávku oprávneného voči povinnému nemožno v exekučnom konaní vymôcť. Potom nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, pričom tento postup nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces.
V prejednávanom prípade nie je daný zákonný dôvod obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, preto krajský súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.
Záverom je potrebné uviesť, že o odvolaní oprávneného z 26.11.2012 proti výroku o náhrade trov konania krajský súd nemohol rozhodnúť. Podľa § 243b ods. 3 Exekučného poriadku s účinnosťou od 01.11.2013 nemá krajský súd funkčnú príslušnosť na rozhodnutie o odvolaní proti výroku o trovách exekúcie v uznesení vydanom vyšším súdnym úradníkom. O tomto rozhoduje sudca okresného súdu, pričom proti jeho rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie. Prechodné ustanovenie § 243b ods. 3 veta za bodkočiarkou Exekučného poriadku vylučuje aplikáciu predpisov, účinných do 31.10.2013. Oprávneným podané odvolanie smeruje voči uzneseniu okresného súdu, vydaného vyšším súdnym úradníkom, o ktorom sudca okresného súdu nerozhodol.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3: 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.