Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Co-48-2014.pdf
PDF · 88.37 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/48/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a sudcov JUDr. Michala Boroňa a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci navrhovateľa S. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom V. X, H., prechodne bytom K. X, R., XXXXX Y., I., zastúpeného JUDr. Miroslavom Korchom, advokátom, Kukorelliho 1505/50, Humenné proti odporcom v 1/r. S. N., nar. XX.XX.XXXX a v 2/r. K. N., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom V. X, H., zastúpeným Mgr. Luděkom Voigtom, usadeným euroadvokátom, Dlhá 777, 093 01 Vranov nad Topľou, o zrušenie vyživovacej povinnosti, o odvolaní odporcu v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 10P 81/2012-435 zo dňa 2.1.2014 v pomere hlasov 2 : 1 takto
rozhodol:
I. M e n í rozsudok vo výroku o zrušení vyživovacej povinnosti tak, že zrušuje vyživovaciu povinnosť na K. N. k 1. 11. 2013.
II. Náhrada trov konania sa medzi navrhovateľom a odporcom v II. rade n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvého stupňa“) zrušil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči odporcovi v 2. rade K. N. určenú rozsudkom Okresného súdu Humenné č. 19P/49/2010 zo dňa 30.04.2010 ku dňu podania návrhu 23.02.2012. Návrh navrhovateľa na zníženie výživného pre odporcu v 1. rade S. N. vylúčil na samostatné konanie. V časti návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti voči odporcovi v 2. rade náhradu trov konania navrhovateľovi a odporcovi v 2. rade nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil cit.: „rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 19P/49/2010 zo dňa 30.04.2010 bol navrhovateľ zaviazaný prispievať na výživu K. N. po 400,- eur mesačne s účinnosťou od právoplatnosti rozsudku. Rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 6C/165/2010 zo dňa 28.06.2011 bol v tom čase maloletý S. N. zverený do osobnej starostlivosti matke a navrhovateľ bol zaviazaný prispievať na jeho výživu po 300,- eur mesačne s účinnosťou od právoplatnosti rozsudku.
V danej veci má súd za preukázané, že u K. N. došlo od posledného rozhodnutia o výživnom k podstatnej zmene pomerov v tom, že v máji 2011 ukončil štúdium na strednej škole, následne sa zaevidoval na úrade práce ako uchádzač o zamestnanie a popri tom pracoval na základe dohody o pracovnej činnosti v spoločnosti Gastrogal, s.r.o. v Humennom. Z vyjadrenia jeho právneho zástupcu na pojednávaní dňa 11.12.2013 vyplýva, že K. N. dňom 01.11.2013 nastúpil do pracovného pomeru so spoločnosťou KAISAR, s.r.o.
Vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom trvá v zmysle hore citovaných ustanovení zákona do doby, kým nie sú schopné samé sa živiť. Nepochybne bolo preukázané , že odporca v 2. rade ukončil štúdium na strednej škole v máji 2011 a v štúdiu na vysokej škole nepokračuje. Dosiahol vek 18 rokov, ukončil prípravu na svoje budúce povolanie a preto je súd toho názoru, že navrhovateľovi zanikla vyživovacia povinnosť voči odporcovi v 2. rade. Skutočnosť, že po skončení štúdia sa odporca v 2. rade zaevidoval na úrade práce a nemal stále zamestnanie je spôsobené objektívnymi skutočnosťami, a to nedostatkom voľných pracovných miest na trhu práce. To však nemení nič na skutočnosti, že po skončení štúdia je odporca v 2. rade schopný sám sa živiť, nepreukázal žiadne subjektívne okolnosti, ktoré by mu v tejto schopnosti bránili, preto je súd toho názoru, že vyživovacia povinnosť navrhovateľa voči odporcovi v 2. rade zanikla ukončením štúdia. Súd túto vyživovaciu povinnosť zrušil v zmysle návrhu navrhovateľa od podania návrhu t.j. od 23.2.2012.“
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca v 2. rade. Uviedol, že ukončil stredoškolské vzdelanie na Strednej odbornej škole hotelových služieb, následne bol evidovaný na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Humennom od 7.9.2011 do 1.11.2012 a po celú dobu tejto evidencie nebol poberateľom podpory v nezamestnanosti, dávky v hmotnej núdzi, resp. inej sociálnej dávky. Naďalej žil v spoločnej domácnosti s matkou, na ktorú bol odkázaný výživou. Z dôvodu ťažkej ekonomickej situácie v regióne sa nemohol zamestnať na pracovný pomer, pričom jeho jediným príjmom bol 46 Eur mesačne na základe dohody o pracovnej činnosti. Zamestnaný na pracovný pomer sa stal až 1.11.2013, kedy bol vyradený z evidencie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Humennom. Vzhľadom na okolnosti prípadu mal za to, že jeho schopnosť samostatne sa živiť nastala až 1.11.2013. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom výroku zmenil tak, že vyživovaciu povinnosť zruší k 1.11.2013.
Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) v rozsahu suspenzívneho účinku odvolania (§ 206 O.s.p.) a zistil, že odvolanie je dôvodné. Odvolací súd rozhodol o odvolaní postupom podľa § 214 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O. s. p., pričom miesto a čas vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli súdu najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením.
Pri rozhodovaní o návrhu na zmenu vyživovacej povinnosti určenej predchádzajúcim právoplatným rozhodnutím súdu je potrebné mať na zreteli ust. § 159 ods. 3 O.s.p., i ust. § 78 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine (ďalej len „ZoR“). Občiansky súdny poriadok v označenom ustanovení určuje, že len čo sa vo veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (prekážka res iudicatea - veci rozhodnutej). Zákon však počíta s prípadmi, keď nie je objektívne možné túto zásadu dodržať. Ust. § 163 O.s.p. výslovne umožňuje zmenu rozsudku odsudzujúceho na plnenie v budúcnosti zročných dávok, alebo na plnenia v splátkach, ak sa podstatne zmenili okolnosti, ktoré sú rozhodujúce pre výšku a ďalšie trvanie dávok alebo splátok (clausula rebus sic stantibus). Pritom nie je rozhodujúce, či ide o plnenie vyživovacej povinnosti určenej súdom, alebo o plnenie dohody. Hmotnoprávna podmienka zmeny súdneho rozhodnutia o výživnom je upravená v ustanovení § 78 ods. 1 ZoR. Podľa tohto ustanovenia dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Aby súd mohol vo veci výživného zmeniť rozhodnutie súdu, nevyhnutnou podmienkou je zmena pomerov.
V zmysle judikatúry je potrebné prihliadať ku všetkým skutočnostiam, ktoré by mohli odôvodniť zmenu výživného, avšak len vtedy môžu byť dôvodom na zmenu vyživovacej povinnosti, keď sa závažnejším spôsobom prejavia v pomeroch účastníkov v porovnaní s ich pomermi v čase vyhlásenia predchádzajúceho rozsudku. Nestačí len úvaha o tom, že je doterajšie výživné neprimerané. Pokiaľ by súd nemal preukázanú zmenu pomerov a rozhodol by o zmene výšky vyživovacej povinnosti, išlo by vlastne o neprípustné preskúmavanie, či reparáciu právoplatného súdneho rozhodnutia. Touto zásadou sa musel súd riadiť aj pri rozhodovaní o podanom návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti. Právne relevantné pre rozhodnutie o podanom návrhu je, či sa výrazne, trvale, nie krátkodobo alebo nepatrne zmenili okolnosti na strane oprávnených, alebo na strane povinného rodiča, ktoré boli podkladom pre predchádzajúce rozhodnutie o výživnom. Takouto zmenou pomerov je i nadobudnutie schopnosti dieťaťa samého sa živiť.
Podľa § 62 ods. 1 ZoR plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.
Podľa § 78 ods. 1 ZoR dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh.
Pri rozhodovaní o zmene výživného na účely zisťovania pomerov je potrebné porovnať okolnosti v čase vydania prvšieho rozhodnutia s okolnosťami v čase nového rozhodnutia, pričom predpokladom takejto zmeny je výrazná a trvalá zmena pomerov, či už na strane dieťaťa, alebo na strane rodičov.
Posudzovaním všetkých zmien v pomeroch účastníkov konania, ku ktorým došlo od poslednej úpravy sa sleduje zámer, aby súd mohol vyhodnotiť, či skutočne došlo k takej zmene pomerov účastníkov konania, ktorá by odôvodňovala zmenu rozhodnutia. Pritom iba zmena pomerov výraznejšieho rázu v okolnostiach, ktoré tvorili podklad pre vydanie skoršieho rozhodnutia o výživnom, je dôvodom pre jeho zmenu.
Ústavnoprávny základ ochrany rodiny a rodičovstva je obsiahnutý v čl. 32 Listiny základných práv a slobôd, ktorý garantuje právo rodičov na starostlivosť o deti a ich výchovu a deťom zaisťuje rodičovskú výchovu a starostlivosť. Systematické zaradenie tohto práva do kategórie práv hospodárskych a sociálnych sa odráža v interpretácii tohto práva, a to nielen iba ako právo rodičov a dieťaťa, aby štátna moc nezasahovala do rodičovskej starostlivosti, ale tiež i v tom smere, aby štátna pomoc poskytovala tejto starostlivosti špecifickú ochranu. Starostlivosť o dieťa a jeho výchovu predpokladá zaistenie materiálnych a nemateriálnych (citových, psychosociálnych, kultúrnych atď.) podmienok pre to, aby dieťa mohlo v prirodzenom rodinnom prostredí rozvíjať všetky svoje osobné schopnosti a možnosti, ktoré vo výsledku smerujú k socializácii dieťaťa (v maximálne možnej miere).
Materiálne podmienky výchovy sa realizujú prostredníctvom vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom. Vyživovacia povinnosť sa vzťahuje zásadne na oboch rodičov, pričom stanovenie jej trvania, rozsahu a podmienky výkonu vyplývajú z konkrétnych ustanovení Zákona o rodine.
Ústavou zaručený princíp zahrňuje preto zo strany rodičov zaistenie podmienok materiálnej a nemateriálnej povahy toho, aby dieťa mohlo dostatočne rozvíjať svoje možnosti a schopnosti vedúce k jeho uplatneniu v spoločnosti.
Pri posudzovaní vyživovacej povinnosti je potrebné vychádzať z ust. § 62 ods. 1 ZoR, v zmysle ktorej vyživovacia povinnosť rodičov k deťom trvá do doby, pokiaľ deti nie sú schopné samé sa živiť. Vyživovacia povinnosť teda nie je podmienená vekom ani ukončením určitého stupňa vzdelania, ale schopnosťou samého sa živiť. Uvedený relatívne neurčitý pojem je potrebné vykladať jednotlivo podľa špecifík každého konkrétneho prípadu.
Zmyslom a účelom poskytovania výživného zo strany rodičov je umožniť dieťaťu dosiahnutie čo možno najvyššieho stupňa vzdelania a tým mu dať možnosť získať v budúcnosti sociálne istoty, ktoré sú spojené so začlenením dieťaťa do pracovného procesu.
Odvolací súd poznamenáva, že trvanie vyživovacej povinnosti je vecou posúdenia konkrétnych okolností prípadu.
V predmetnej veci odporca v 2. rade ukončil štúdium na strednej škole v máji 2011 a v štúdiu na vysokej škole nepokračoval. Po ukončení prípravy na budúce povolanie sa zaevidoval na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Humennom s tým, že mu nevznikol nárok na poberanie dávky v hmotnej núdzi alebo iných sociálnych dávok. Z obsahu spisu vyplýva, že sa snažil nájsť si zamestnanie, no neúspešne.
Pokiaľ mu bola ponúknutá práca z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Humennom, nevyhovoval zamestnávateľovi. Bol odkázaný ma výživu svojej matky a pomáhal si prácou na základe dohody o pracovnej činnosti s mesačným príjmom 49,80 Eur. Na domácnosť však neprispieval, keďže na to nemal finančné prostriedky.
Schopnosť dieťaťa samostatne sa živiť možno chápať ako spôsobilosť dieťaťa si zabezpečiť materiálne podmienky pre svoj život.
Odporca v 2. rade vynaložil úsilie za účelom zabezpečenia si materiálnych podmienok pre svoj život. S poukazom na vysokú nezamestnanosť v regióne, v ktorom žije, sa mu nepodarilo zamestnať v pracovnom pomere, a naďalej bol odkázaný na výživu zo strany matky. Príjem, ktorý na základe dohody o pracovnej činnosti dosahoval bol nižší, ako je dávka v hmotnej núdzi (60,50 Eur od 1.7.2012) a táto suma (49,80 Eur) nepostačuje na pokrytie ani základných životných potrieb.
Zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol všetky rozmanitosti života. Vo svetle tohto princípu nemožno bez ďalšieho spájať ukončenie strednej školy s nadobudnutím schopnosti samostatne sa živiť. Dieťa sa nestáva sebestačným „zo dňa na deň“ dňom nasledujúcim po ukončení školy.
Vo všeobecnej rovine schopnosť nadobudnúť spôsobilosť maloletých detí samé sa živiť vzniká dovŕšením 15-roku veku, kedy môžu podľa pracovnoprávnych predpisov uzavrieť pracovnú zmluvu. To, či pracovnú zmluvu dieťa uzavrie, závisí nielen na jeho vôli, ale i na situácii na pracovnom trhu.
Odporca v 2. rade nebol schopný, napriek preukázateľne veľkej snahe, uplatniť sa na trhu práce. Napriek ukončeniu štúdia, štát mu neposkytol žiadnu pomoc, nakoľko mu nevznikol nárok na poberanie dávky v hmotnej núdzi, ani iných sociálnych dávok. Navrhovateľ na druhej strane mal prostriedky na výživu odporcu. Bolo dôvodné konštatovať, že schopnosť sám sa živiť nadobudol odporca v 2. rade až ku dňu 1.11.2013, t.j. ku dňu nástupu do pracovného pomeru s dosahovaným mesačným príjmom brutto 340 Eur (čl. 413).
Majúc na zreteli uvedené odvolací súd postupom podľa § 220 O.s.p. zmenil rozsudok v napadnutom výroku tak, že zrušil vyživovaciu povinnosť na K. N. k 1. 11. 2013.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníci nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania, keďže odvolateľ bol v odvolacom konaní úspešný, avšak náhradu trov konania si neuplatnil.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.