Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23Co/49/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom s predsedníčky senátu JUDr. Iveta Jankovičová a členiek senátu JUDr. Daša Kontríková a Mgr. Renáta Gavalcová v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zast.: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: G. T., nar. XX.XX.XXXX, J. C. X, M., t.č. Y. T. B. M., o zaplatenie sumy 395,54 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu v Skalici č. k. -37 zo dňa 13. novembra 2012, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvého stupňa s a p o t v r d z u j e.

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zamietol návrh žalobcu, ktorým sa domáhal zaplatenia 1.534,36 eur žalovanou. Po právnej stránke rozsudok odôvodnil ust. , , , , , , , , , , , , , , , o ochrane spotrebiteľa, o spotrebiteľských úveroch. Skutkovo rozsudok odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu veci mal súd preukázané, že právny predchodca navrhovateľa a odporkyňa uzavreli dňa 24.02.2000 Zmluvu o prenájme s následnou kúpou prenajatej veci, na základe ktorej bol odporkyni poskytnutý predmet prenájmu a tento užívala. Odporkyňa sa zaviazala splácať mesačné splátky za predmet prenájmu v sume 1.324 Sk (43,95 eur) v počte 10 splátok vždy do 10. dňa v mesiaci. Posledná splátka tak bola splatná dňa 10.12.2000. Odporkyňa si svoje povinnosti zo zmluvy neplnila, keď splátky nesplácala. Dňa 16.03.2010 odporkyňa podpísala Dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, v ktorom uznala záväzok navrhovateľa vo výške 395,54 eur čo do právneho dôvodu a výšky a zároveň sa s navrhovateľom dohodla na forme splácania záväzku. Dohoda obsahovala taktiež ustanovenie, že odporkyňa má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Pred súdom odporkyňa uviedla, že v čase, keď Dohodu podpisovala, nemala vedomosť o premlčaní dlhu. Podľa ustanovenia možno uznať aj premlčaný dlh za podmienky, že ten, kto dlh uznal, o tomto premlčaní vedel. Odporkyňa zároveň vzniesla námietku premlčania nároku navrhovateľa. Vzhľadom k tomu, že odporkyňa v čase uznania záväzku nemala vedomosť o jeho premlčaní, právny úkon odporkyne nemá právny následok trvania dlhu v čase jeho uznania. Nakoľko odporkyňa vzniesla námietku premlčania nároku navrhovateľa, súd na túto námietku dlžníka musel prihliadnuť a keďže uplynula všeobecná trojročná premlčacia lehota na uplatnenie práva navrhovateľa, súd návrh zamietol z dôvodu jeho premlčania. O trovách konania rozhodol súd podľa a úspešnej odporkyni nepriznal právo na ich náhradu, pretože jej trovy konania nevznikli.

Proti rozsudku podal odvolanie žalobca, prostredníctvom právneho zástupcu, pričom poukázal na nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočne zistený skutkový stav súdom prvého stupňa. Odvolateľ poukázal na to, že dňa 16.03.2010 žalovaná podpísala Dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, prostredníctvom ktorej žalovaná uznala svoj záväzok voči žalobcovi vzniknutý zo zmluvy o prenájme číslo 6861136040 uzavretej so spoločnosťou Consumer Finance Holding, a.s. vo výške 395,54 eur s prísl., čo do dôvodu a výšky a zaviazala sa splatiť svoj záväzok. Dohoda spĺňa všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre platnosť uznania dlhu zo strany dlžníka, teda má písomnú formu, vyplýva z nej dôvod vzniku pohľadávky, výška pohľadávky a prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť. Zároveň žalovaná potvrdila vedomosť o premlčaní dlhu a následkoch s tým spojenými. Žalobca poukázal na skutočnosť, že v danom prípade došlo k nespochybniteľnému uznaniu dlhu, pričom, aby nastali právne účinky spojené s uznaním práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta O.z. zákon nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu, pričom zároveň v danom prípade v čase uznania nebol záväzok žalovanej premlčaný. Uznanie práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta O.z. nemožno stotožňovať s inštitútom uznania dlhu podľa § 558 O.z., čo potvrdzujú aj odlišné právne dôsledky, ktoré s nimi zákon spája. Uznanie premlčaného práva nie je z hľadiska účinkov spojených s § 110 ods. 1 O.z. viazané na vedomosť dlžníka, že uznal premlčané právo. K prerušeniu plynutia pôvodnej premlčacej doby a začatiu plynutia novej 10 ročnej premlčacej doby dochádza bez ohľadu na to, či dlžník v čase uznania o premlčaní vedel alebo nie. Na rozdiel od uvedeného, úprava obsiahnutá v ust. § 558 O.z. spája vedomosť toho, kto uznal premlčaný dlh, o jeho premlčaní, so vznikom vyvrátiteľnej domnienky, že dlh v čase uznania trval, t. j. ust. § 110 O.z. nepodmieňuje samotné uznanie dlhu a jeho účinky s nutnosťou vedomosti toho, kto dlh uznal, o jeho premlčaní a jeho následkoch. Navrhovateľ zdôraznil, že ak by aj v danom prípade išlo o premlčaný záväzok a odporca by v čase uznania dlhu nevedel o jeho premlčaní, právny účinok spojený s uznaním práva, ktorý predpokladá ust. 110 ods. 1 druhá veta O.z., t.j. prerušenie plynutia pôvodnej premlčacej doby a začiatok plynutia novej 10-ročnej doby, v takomto prípade nastupuje. Rovnaký právny názor je vyjadrený aj v rozsudkoch NS ČR , , , . Pre úplnosť žalobca dodal, že predmetnou dohodou dochádza k zmene v obsahu záväzku zmluvných strán, ktorá spočíva v tom, že žalovanému je umožnené splácať záväzok v splátkach. Dochádza teda k zmene v spôsobe plnenia záväzku. Dohoda o zmene obsahu záväzku je zmluvný vzťah, ktorý vznikol medzi žalobcom a žalovaným ako veriteľom a dlžníkom, pričom žalobca ako postupník tu nemá postavenie dodávateľa v zmysle spotrebiteľskej úpravy. Z uvedeného potom vyplýva, že ustanovenie dohody o tom, že žalovaný uznáva svoj záväzok, nemohlo byť odporcovi vnútené ako neprijateľná podmienka v spotrebiteľskej zmluve a na dohodu sa nevzťahujú ustanovenia o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Odvolateľ navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok preskúmal a v zmysle zmenil tak, že vyhovie návrhu navrhovateľa v plnom rozsahu, resp. v zmysle a ho zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou - účastníkom konania ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( a ), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti ( ) a že odvolateľ použil zákonom prípustný odvolací dôvod ( a ), preskúmal rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné a boli splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku.

Podľa ust. , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd poukazuje na správne dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa a v plnom rozsahu sa s nimi stotožňuje. K uvedeným dôvodom ešte dodáva nasledovné.

Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade je potrebné v prvom rade posúdiť charakter právneho úkonu, zmluvy o vydaní pôžičkovej karty Žolík zo dňa 14.07.2005, k uzavretiu ktorej došlo medzi žalovanou a Všeobecnou úverovou bankou a.s., na základe ktorej VÚB a.s. poskytla žalovanej úverový rámec 30.000 Sk a žalovaná vyčerpané finančné prostriedky v celom rozsahu nevrátila. Podľa názoru

odvolacieho súdu ide o zmluvu o úvere, uzavretú podľa ustanovení a nasledujúcich . Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára mala banka už pripravený a dopisovala do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa žalovanej, pričom žalovaná obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohla ovplyvniť a ani neovplyvnila. Podľa znenia v období od 01.04.2004 do 31.12.2007, teda v čase uzavretia zmluvy o úvere medzi účastníkmi, ktorá je upravená v , táto pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa nespadala. Je ale nesporné, že zmluva o vydaní pôžičkovej karty Žolík zo dňa 14.07.2005 je spotrebiteľskou zmluvou podľa z. č. o ochrane spotrebiteľa, v znení platnom v čase uzavretia zmluvy, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou. Keďže z a nasl. nie je možné vyvodiť, že 5. hlava sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy, ako sú definované v , odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa a nasl. je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy, ako sú definované v z. č. o ochrane spotrebiteľa. Keďže Všeobecná úverová banka a.s. bola osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, vystupovala v pozícii dodávateľa v zmysle v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a je i veriteľom v zmysle z. č. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že žalovaná pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ju v zmysle v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v zmysle z. č. Vzhľadom na to, že zmluvou sa VÚB a.s. zaviazala poskytnúť ako dodávateľ žalovanej ako spotrebiteľovi dočasne peňažné prostriedky vo forme úveru a žalovaná ako spotrebiteľ sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť spolu s odmenou, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle a z. č. , keď zároveň nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v z. č. , a preto nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona. Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený zmluvou zo dňa 14.07.2005 je nevyhnutné posudzovať podľa z. č. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod ( ). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady prednosti aplikácie špeciálnej právnej úpravy, ktorou v danom prípade je z. č. o spotrebiteľských úveroch, ako i a nasledujúcich , má prednosť pred všeobecnou, ktorou je , je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi VÚB a.s. a žalovanou posudzovať podľa citovaných ustanovení a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch, t.j. medzi účastníkmi bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch.

Posúdenie záväzkového vzťahu medzi žalovanou a bankou bolo potrebné z toho dôvodu, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 03.05.2007 medzi postupcom, VÚB a.s.(Consumer Finance Holding, a.s.) a postupníkom, t.j. žalobcom, došlo k postúpeniu pohľadávky voči žalovanej na žalobcu. Postúpenie pohľadávky malo za následok, že žalobca vstúpil do práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvy o vydaní pôžičkovej karty ako veriteľ. Postupca, VÚB a.s. (Consumer Finance holding a.s.) postúpenú pohľadávku so všetkými právami s ňou spojenými stratil. Postupník, t.j. žalobca nadobudol pohľadávku aj so všetkými námietkami, ktoré možno proti nej uplatniť. K týmto námietkam môžu pribudnúť aj iné námietky, vzniknuté z nového pomeru medzi dlžníkom a novým veriteľom. Žalobca dňa 01.04.2010, ako postupník uzavrel so žalovanou dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku. Správne žalobca v odvolaní uviedol, že predmetnou dohodou dochádza k zmene v obsahu záväzku zmluvných strán, ktorá spočíva v tom, že žalovanej je umožnené splácať záväzok v splátkach. Dochádza teda k zmene v spôsobe plnenia záväzku. Z uvedeného teda vyplýva, že dohodou o uznaní záväzku pôvodný záväzok nezaniká, nevzniká nový záväzok, dochádza len k zmene pôvodne uzavretého záväzku. Následne potom nemožno dospieť k zhodnému právnemu názoru vyjadrenom žalobcom v odvolaní, že žalobca ako postupník pri uzatváraní dohody o uznaní záväzku tu nemá postavenie dodávateľa v zmysle právnej úpravy týkajúcej sa spotrebiteľských zmlúv. Podľa názoru odvolacieho súdu, vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca vstúpil do práv a povinností postupcu a nedošlo k zániku pôvodne uzavretej zmluvy zo dňa 14.07.2005, len k jej zmene (umožnené splácať záväzok v splátkach), posúdenie zmluvy o vydaní pôžičkovej karty Žolík a jej dodatku formou uznania záväzku

(zo dňa 01.04.2010) sa nezmenilo, ide o spotrebiteľskú zmluvu a žalobcu je potrebné považovať za dodávateľa. Ak žalobca ako dodávateľ uzavrel so žalovanou dohodu o uznaní záväzku, je možné dôjsť k záveru, že takáto zmluvná podmienka (dohoda) spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (začala plynúť nová 10 ročná premlčacia lehota), a preto je neplatná podľa aj s prihliadnutím aj k uvedenému nižšie.

Ak odvolací súd v súlade s hore uvedeným považoval žalobcu za dodávateľa, a záväzkový vzťah medzi účastníkmi za spotrebiteľský, je potrebné v danej veci tiež aplikovať ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa, Z.z (predtým ako súd už vyššie uviedol). Ustanovenie citovaného zákona stanovuje, že predávajúci (teda aj dodávateľ) nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Ustanovenie cit. zák. definuje, že obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje, alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov. Podľa názoru odvolacieho súdu, v danom prípade žalobca ako veriteľ dosiahol uzavretie dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku dňa 01.04.2010 v dôsledku použitia nekalej obchodnej praktiky (ako to správne vyhodnotil aj súd prvého stupňa) spočívajúcej v tom, že právny úkon, obsahom ktorého bolo uznanie dlhu, bol súčasťou predtlačeného formulára, do ktorého sa doplnili len údaje o žalovanej (súčasťou tohto formulára bolo aj ustanovenie, že žalovaná uznáva premlčaný dlh). Žalobca však počas konania nepreukázal (na ňom bolo dôkazné bremeno), že žalovanej, ako priemernej spotrebiteľke boli akokoľvek vysvetlené, v súlade s požiadavkou odbornej starostlivosti, následky uznania dlhu najmä s ohľadom na jeho premlčanie, resp. dĺžky premlčacej doby. Následne žalovaná bez toho, aby jej boli vysvetlené následky uznania záväzku, dohodu podpísala (došlo k narušeniu ekonomického správania sa priemerného spotrebiteľa). Ak by bol žalobca žalovanej vysvetlil následky uznania záväzku (10-ročná premlčacia lehota), bolo by nelogické, že by žalovaná s takýmto poznatkom dohodu o uznaní záväzku podpísala. Navyše súdu je z jeho rozhodovacej činnosti zrejmé, že žalobca nakupuje premlčané pohľadávky vo veľkom množstve a následne iniciuje stretnutia, na ktorých bez náležitého vysvetlenia následkov uznania záväzkov spotrebiteľom, necháva dohody o uznaní záväzku podpisovať s úmyslom docieliť nápravu pochybenia právnych predchodcov žalobcu, spočívajúcu v nepodaní žaloby včas (pred uplynutím premlčacej doby) a s cieľom získať výhody na úkor spotrebiteľa.

Je nepochybné, že uznanie záväzku je jednostranný právny úkon, v ktorom dlžník uznáva záväzok čo do dôvodu a výšky. Pre posúdenie platnosti takéhoto právneho úkonu je potrebné aplikovať ust. a nasledujúce . Posudzujúc platnosť tohto právneho úkonu odvolací súd dospel k záveru, že ide o absolútne neplatný právny úkon, pretože nespĺňa predpoklady riadneho právneho úkonu v súlade s , pre jeho rozpor s dobrými mravmi ( výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi). Rozpor s dobrými mravmi je rozporom s objektívnym právom a tento rozpor spôsobuje neplatnosť právneho úkonu bez ohľadu na to, či subjekt o tomto rozpore vedel alebo nie. Právny úkon sa prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektorú zo súhrnu spoločenských, kultúrnych a mravných noriem. Ako súd vyššie dôvodil, k podpisu dohody o uznaní záväzku došlo za použitia nekalej obchodnej praktiky, t.j. konania v rozpore s dobrými mravmi. Takýto jednostranný právny úkon je potom potrebné vyhodnotiť ako absolútne neplatný, od počiatku neexistujúci a samozrejme nespôsobujúci následky, t.j. v konkrétnom prípade nedošlo platne k uznaniu záväzku, čo má za následok, že v danom prípade je premlčacia lehota 3-ročná (resp. 4-ročná podľa ). Premlčacia lehota začala v danom prípade plynúť 12.10.2006, deň po splatnosti pohľadávky (samotný žalobca uviedol, že pohľadávka sa stala splatnou 11.10.2006) a uplynula 12.10.2009 (resp. 12.10.2010). Žalobca podal žalobu na súd 20.07.2012. Vzhľadom k tomu, že žalovaná vzniesla námietku premlčania, súd prvého stupňa k nej správne prihliadol a žalobu zamietol. Podľa názoru odvolacieho súdu podľa sa zmluvné dojednania spotrebiteľských zmlúv nemôžu odchýliť od zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa nesmie vzdať práv, ktoré mu zákon poskytuje, alebo inak zhoršiť svoje

postavenie. Jeho postavenie nesmie byť zhoršené ani s jeho súhlasom, preto prehlásenie o predĺžení premlčacej lehoty v prospech žalobcu ako podnikateľského subjektu je možné považovať za absolútne neplatné, pretože postavenie spotrebiteľa tým bolo značne zhoršené.

Pre úplnosť je potrebné dodať, že uvedený právny názor je aj v súlade s názorom NS SR vyjadrenom v rozhodnutí z 16.01.2013, sp. zn. , podľa ktorého kým rešpektovanie princípu „neznalosť zákona neospravedlňuje“ v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) je potrebné vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je „princíp ochrany spotrebiteľa“. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov, realite praktického života odporuje požiadavka na podrobnú (až detailnú) znalosť právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu.

Preto bolo vecne správne rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdené podľa ust. .

V odvolacom konaní úspešnej žalovanej v zmysle v spojení s vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi. Keďže v odvolacom konaní žalovanej žiadne trovy nevznikli, a neuplatnila si ich, v zmysle nebola jej náhrada trov odvolacieho konania priznaná.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte počtom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.