Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11S/9/2014

Potvrdené rozhodnutím 1Sžso/64/2014
„Identifikačné číslo spisu: 4014200059 Dátum vydania rozhodnutia: 16.03.2016 Meno a priezvisko: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:4014200059.1 ROZSUDOK Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD., v právnej veci žalobcu: R.. Y. K., nar. XX.XX.XXXX, s adresou W... L.. O. č. XX, XXX XX M. G., zast.: LEGATE, s.r.o., advokátska spoločnosť so sídlom Dvořákovo nábrežie č. 8/A, 811 02 Bratislava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom Ulica 29 augusta č. 8, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo dňa 07. mája 2014 č. k. 11S/9/2014-52, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 07. mája 2014 č. k. 11S/9/2014-52 p o t v r d z u j e . Žalovaná je povinná do 30 dní od doručenia rozsudku zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 83,88 €."

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek senátu JUDr. Dariny Vargovej a JUDr. Violy Takáčovej, v právnej veci žalobcu: Ing. Y. K., bytom W.. L.. O. XX, M. G., zastúpený LEGATE, s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábr. 8/A, Bratislava, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 - 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 18. decembra 2013 č.: 51371-2/2013-BA, takto

rozhodol:

Súd z r u š u j e rozhodnutie žalovaného zo dňa 18. decembra 2013 č.: 51371-2/2013-BA podľa a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 375,72 eur na účet jeho právneho zástupcu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

odôvodnenie:

Žalovaný správny orgán rozhodnutím uvedeným v záhlaví tohto rozsudku zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne - Levice č. 83/2013-LV-DGP zo dňa 2. októbra 2013, ktorým prvostupňový správny orgán podľa o sociálnom poistení rozhodol tak, že žalobca nemá nárok na dávku garančného poistenia. Žalobca sa podanou žalobou na tunajší súd domáhal preskúmania zákonnosti postupu a uvedeného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a žiadal, aby súd obe rozhodnutia správnych orgánov zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie z dôvodu, že sa cíti byť ukrátený rozhodnutiami a postupom žalovaného na svojich právach, pokiaľ mu nebola priznaná dávka garančného poistenia, na ktorú má zo zákona nárok. Z podanej žaloby vyplýva, že rozhodnutie žalovaného považuje za nezákonné z dôvodu, že vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca uviedol, že prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí uviedol že nemá nárok na dávku garančného poistenia z dôvodu, že ako výkonný riaditeľ a predseda predstavenstva spoločnosti IDS Slovmont Levice a.s. mal priamy vplyv na chod spoločnosti, ako aj informácie o celkovej finančnej situácii tejto spoločnosti a vzhľadom na tieto „osobité väzby“ medzi ním ako zamestnancom a zamestnávateľom, v mene ktorého konal, odmietol správny orgán uspokojenie jeho nároku pri ochrane zamestnanca pri platobnej neschopnosti zamestnávateľa. Tento svoj záver Sociálna poisťovňa pobočka Levice mal vyplývať z článku 12 písm. c/, b/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/94/ES z 22. 10. 2008 o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti zamestnávateľa. Žalobca ďalej namietal (zhodne ako v odvolaní), že v zmysle Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej únie (2012/C 326/01), čl. 288 smernica nemá všeobecnú platnosť a nie je priamo uplatniteľná v členských štátoch, pričom je vždy pre jej záväznosť potrebná transpozícia do vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu. Žalobca namietal právne posúdenie žalovaného v rozhodnutí, ktorý svoje rozhodnutie oprel o ustanovenie článku 12 písm. c/ Smernice 2008/94/ES, z ktorého podľa jeho názoru vyplýva možnosť odmietnutia uspokojenia nárokov zamestnancov, ktorí mali výrazný vplyv na chod/riadenie spoločnosti. Tento článok smernice umožňuje

členskému štátu vyššie uvedené obmedzenie zaviesť do vnútroštátneho poriadku, a to rovnako ako v prípade iných smerníc, prostredníctvom prijatia príslušnej vnútroštátnej úpravy tak, ako to predpokladá čl. 288 Zmluvy o fungovaní EÚ (bývalý čl. 249 Zmluvy o ES), v zmysle ktorého je smernica záväzná pre každý členský štát (a teda nie fyzické a právnické osoby), ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom (na rozdiel od nariadenia, ktoré má všeobecnú platnosť a je priamo uplatniteľné aj voči fyzickým a právnickým osobám). V prípade rozhodnutia o implementácii možnosti zavedenia vyššie uvedeného obmedzenia je takýmto vnútroštátnym orgánom výlučne Národná rada Slovenskej republiky, a to prostredníctvom prijatia zodpovedajúceho ustanovenia o sociálnom poistení, prípadne iného zákona. Žalobca zdôraznil, že takéto ustanovenie nebolo v čase rozhodovania o nároku žalobcu o dávke garančného poistenia zavedené do slovenského právneho poriadku, a preto ho žalovaný nemohol aplikovať bez opory vo vnútroštátnom právnom poriadku, iba na základe svojvoľného rozhodnutia o jeho uplatnení. Je toho názoru, že žalovaný v rámci eurokonformného výkladu smerníc a priamej aplikácie smerníc rozhodol v neprospech žalobcu.

Ďalej uviedol, že odhliadnuc od skutočnosti, že čl. 12 písm. c/ citovanej Smernice, ktorá stanovuje len možnosť členského štátu zaviesť určité obmedzenia, a teda nie je splnená prvá podmienka aplikácie priameho účinku smerníc a naviac, toto ustanovenie nebolo transponované vôbec, resp. neúplne alebo nesprávne, nie je splnená ani druhá podmienka, a to, že ustanoveniu musí ustanovovať jasné a presné právo a povinnosť a už vôbec nie je splnená tretia podmienka, a to že priama aplikácia ustanovenia nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, resp. v danej situácii nepriznanie nároku fyzickej osobe. Ako vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskeho únie - priama aplikácia ustanovenia smernice nesmie mať horizontálny, ani obrátený vertikálny priamy účinok. Inak povedané, členský štát sa v žiadnom prípade nemôže dovolávať priamej aplikácie netransponovaného ustanovenia smernice voči fyzickej alebo právnickej osobe, priamej aplikácie sa môžu dovolávať iba fyzické a právnické osoby voči štátu a jeho orgánom (viď napr. Vec 152/84 Marchall).

Žalobca tiež uviedol, že čo sa týka eurokonformného výkladu, zmyslom tohto inštitútu je taká aplikácia vnútroštátneho práva orgánom štátu, ktorá zabezpečí reálny účinok smernice, bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. Z uvedeného jasne vyplýva, že ho nie je možné uplatniť za situácie, kedy sa členský štát rozhodol nevyužiť možnosť danú smernicou a čl. 12 písm. c/ Smernice 2008/94/ES do svojho vnútroštátneho poriadku nezaviesť, a teda chýba ustanovenie, ktoré by sa malo eurokonformne vykladať (toto ustanovenie chýba v znení účinného do 31. 12. 2013). Eurokonformný výklad podľa jeho názoru, naviac nemôže slúžiť ako základ pre výklad „contra legem“ vnútroštátneho práva (napr. vec C-105/03 Pupino).

Žalobca poukázal na ust. § 4, 18, resp. 102 zákona o sociálnom poistení, účinného do 31. 12. 2013, ktoré neodopierajú zamestnancom z dôvodu majetkového alebo personálneho prepojenia so zamestnávateľom nárok na dávku garančného poistenia, a preto nemohol žalovaný vychádzať z ust. článku 12 Smernice 2008/94/ES, ak bola uvedená v zozname preberaných právnych aktov Európskej únie uvedenými v prílohe k zákonu o sociálnom poistení.

Netransponovanie čl. 12 Smernice č. 2008/94/ES vyplýva aj zo Správy Komisie Európskeho parlamentu a Rady KOM(2011)84 o vykonávaní a uplatňovaní určitých ustanovení Smernice 2008/94/ES o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa zo dňa 28. 02. 2011, podľa ktorej: „postavenie zamestnancov, ktorí sú spoločníkmi alebo akcionármi“ (čl. 12 písm. c/) - môžu členské štáty odmietnuť poskytnúť ochranu alebo ju znížiť v prípade, keď zamestnanec sám alebo spolu so svojimi blízkymi príbuznými bol vlastníkom podstatnej časti príslušného podniku a mal značný vplyv na jeho činnosť. Niektoré členské štáty túto možnosť využili, ostatné členské štáty, medzi ktorými je i Slovensko, túto možnosť nevyužili.

Žalobca v žalobe poukázal i na ust. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) sa v sociálnom zabezpečení zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov podľa . V závere žaloby tiež poukázal na tú skutočnosť, že v rovnaký deň, t. j. 13. 09. 2013 ako žalobca, podala žiadosť o dávku garančného poistenia aj iná zamestnankyňa spoločnosti IDS Slovmont Levice a.s., ktorá si uplatnila nárok na dávku garančného postenia z dôvodu platobnej neschopnosti zamestnávateľa, ktorá vznikla dňa 11. 02. 2013 a žalovaný v jej prípade zamestnankyni nárok na dávku

garančného poistenia priznal. Žalobca tiež poukázal na odôvodnenie rozhodnutia žalovaného, v ktorom uviedol, že v rámci prebiehajúcej transpozície Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/94/ES z 22. 10. 2008 boli s účinnosťou od 01. 01. 2014 prijaté zmeny príslušných ustanovení zákona o sociálnom poistení, týkajúce sa vylúčenia špecificky vymedzených osôb v pozícii štatutárneho orgánu z okruhu zamestnancov na účely garančného poistenia, z čoho má vyplývať, že žalovaný v pozícii správneho orgánu v prípade žalobcu vychádzal z požiadavky eurokonformného výkladu Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/94/ES, a podľa neho aj keď predmetné ustanovenia žalovaný v napadnutom rozhodnutí necituje, mal nepochybne na mysli , ktoré obsahuje definíciu zamestnanca pre účely garančného poistenia. Až do 31. 12. 2013 sa pre účely garančného postenia za zamestnanca považovala každá fyzická osoba v právnom vzťahu zakladajúcom zamestnávateľovi garančné poistenie.

Poukázal na novelu , vykonanú , ktorá v ust. , s účinnosťou od 01. 01. 2014 zmenila definíciu zamestnanca tak, že „zamestnanec na účely garančného poistenia je fyzická osoba v právnom vzťahu zakladajúcom zamestnávateľovi garančné poistenie, okrem zamestnanca, ktorý je štatutárnym orgánom zamestnávateľa a má najmenej 50 % účasť na majetku zamestnávateľa alebo členom štatutárneho orgánu zamestnávateľa a má najmenej 50 % účasť na majetku zamestnávateľa“. V tejto súvislosti poukázal na ust. o sociálnom poistení, z obsahu ktorého vyplýva, že „ak platobná neschopnosť zamestnávateľa podľa vznikla pred 1. januárom 2014, nárok na dávku garančného poistenia sa posudzuje a suma tejto dávky sa určuje podľa zákona účinného do 31. decembra 2013“.

Podľa tohto ustanovenia sa za zamestnanca pre účely garančného poistenia totiž od 01. 01. 2014 nepovažuje len taká fyzická osoba, ktorá spĺňa kumulatívne dve podmienky, a to je členom štatutárneho orgánu zamestnávateľa a má najmenej 50 % účasť na majetku zamestnávateľa. Druhou podmienkou, t. j. najmenej 50 % majetkovú účasť žalobcu v spoločnosti jeho zamestnávateľa však žalovaný vôbec neskúmal. Ide pritom o akciovú spoločnosť, a preto akcionárska štruktúra spoločnosti nie je z verejne prístupných zdrojov (obchodný register) vôbec prístupná.

Platobná neschopnosť zamestnávateľa žalobcu nastala podľa dňa 11. 02. 2013, nárok na dávku garančného poistenia musí byť posudzovaný žalovaným výlučne podľa zákona účinného ku dňu platobnej neschopnosti, a v žiadnom prípade nie podľa zákona účinného od 01. 01. 2014. Akékoľvek zmeny zákona o sociálnom poistení po 1. januári 2014 aj ak nimi bola transponovaná Smernica č. 2008/94/ES, sú bez právneho významu vo vzťahu k posúdeniu nároku žalobcu na dávku garančného poistenia, ktorý mu vznikol v roku 2013.

Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť s poukazom na odôvodnenie svojho rozhodnutia a spisový materiál. Uviedol, že žalobca podal žiadosť o dávku garančného poistenia v Sociálnej poisťovni pobočka Levice dňa 13. 09. 2013, pričom si uplatňoval neuspokojené nároky z pracovného pomeru u zamestnávateľa IDS Slovmont Levice a.s., v ktorej uviedol, že žiada o poskytnutie dávky garančného poistenia za tri mesiace z posledných 18 mesiacov trvania pracovnoprávneho vzťahu predchádzajúcich dňu skončenia pracovnoprávneho vzťahu. Neuspokojené nároky z pracovnoprávneho vzťahu si žalobca uplatnil za mesiac máj a jún 2013. Žalovaný poukázal na ust. , , , , , , , zákona o sociálnom poistení, ako i ust. , , o konkurze a reštrukturalizácii a uviedol, že dňa 11. 02. 2013 bol podaný Okresnému súdu Bratislava I. návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka IDS Slovmont Levice a.s. a podľa zákona o sociálnom poistení sa uvedená spoločnosť stala týmto dňom platobne neschopnou. Uznesením OS Bratislava I. sp. zn. -158 zo dňa 30. mája 2013 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka a predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 22. júna 2013. Do funkcie správcu bol súdom ustanovený Mgr. Ľubomír Bugáň, so sídlom v Bratislave, značka správcu: S 1238. Dňa 13. 09. 2013 bolo pobočke žalovaného predložené tlačivo Potvrdenie zamestnávateľa na účely nároku na dávku garančného poistenia, týkajúce sa zamestnávateľa IDS Slovmont Levice a.s., so sídlom Karadžičova 8/A, Bratislava, ktoré tlačivo bolo potvrdené menovaným správcom dňa 21. 08. 2013, pričom súčasne bolo potvrdené žalobcom v pozícii štatutárneho orgánu. Na základe údajov uvedených v predmetnom tlačive možno konštatovať, že požadované údaje neboli vyplnené úplne, nakoľko neobsahovali súhrnné vyčíslenie jednotlivých súm uplatňovaných nárokov.

Pracovnoprávny vzťah žalobcu u menovaného zamestnávateľa trval od 01. 06. 2003 do 30. 06. 2013. Jeho skončenie je v spisovom materiáli doložené dohodou o skončení pracovného pomeru podľa , ktoré žalobca ako zamestnanec a aj ako zamestnávateľ v zastúpení tou istou osobou podpísali dňa 31. 05. 2013. Žalovaná poukázala na ust. zákona o sociálnom poistení, v zmysle ktorého žiadosť o priznanie dávky garančného poistenia podáva zamestnanec do 60 dní od vzniku platobnej neschopnosti zamestnávateľa alebo odo dňa skončenia pracovnoprávneho vzťahu. Napriek skutočnosti, že žiadosť žalobcu o poskytnutie dávky garančného poistenia bola miestne príslušnej pobočke doručená až dňa 13. 09. 2013, t. j. po uplynutí zákonom stanovenej 60 dňovej lehoty, Sociálna poisťovňa - pobočka Levice jeho nárok riadne posúdila.

Podľa údajov z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I. žalobca je od 03. 07. 2000 predsedom predstavenstva a výkonným riaditeľom spoločnosti IDS Slovmont Levice, a.s. Žalobca teda v období, v ktorom zastával funkciu predsedu predstavenstva, bol oprávnený samostatne konať v mene spoločnosti. Žalovaná poukázala na , v zmysle ktorého predstavenstvo je tiež povinné bezodkladne informovať dozornú radu o všetkých skutočnostiach, ktoré môžu podstatne ovplyvniť vývoj podnikateľskej činnosti a stav majetku spoločnosti, najmä jej likviditu. Z uvedených skutočností je zrejmé, že navrhovateľ ako štatutárny orgán mal priamy vplyv na chod uvedenej spoločnosti, mal informácie o celkovej finančnej situácii tejto spoločnosti a potom z článku 12 písm. c/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/94/ES z 22. októbra 2008 vyplýva možnosť odmietnutia alebo obmedzenia uspokojovania nárokov zamestnancov, ktorí mali výrazný vplyv na chod/riadenie spoločnosti.

Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-30/10 zo dňa 10. 02. 2011 (Lotta Andersson proti Staten genom Kronofogdemyndigheten i Jönköping, Tillsynsmyndigheten), ktorý v bode 22 uvádza, že citovaná smernica vo svojom článku 3 zavádza povinnosť výplaty neuspokojených nárokov zamestnancov, zatiaľ čo článok 12 písm. c/ tej istej smernice dovoľuje členským štátom odmietnuť alebo znížiť túto zodpovednosť v prípade, keď zamestnanec vlastní sám alebo spolu so svojimi blízkymi príbuznými podstatnú časť podniku alebo podnikateľské činnosti zamestnávateľa a má významný vplyv na jeho činnosti. V zmysle bodu 23 predmetného rozsudku článok 12 písm. c/ Smernice 2008/94 neuvádza žiadnu dobu, počas ktorej musí existovať vlastníctvo podstatnej časti predmetného podniku a významný vplyv na jeho činnosti na to, aby sa uvedená zodpovednosť za vyplatenie odoprela alebo znížila. V zmysle bodu 24 predmetného rozsudku z odôvodnenia článku 12 písm. a/ až c/ citovanej smernice vyplýva, že zákonodarca si neželá brániť členským štátom, aby si mohli stanoviť obmedzenia zodpovednosti záručných inštitúcií v určitých prípadoch, vrátane tých, ktoré sú uvedené v článku 12 písm. c/. Toto posledné uvedené ustanovenie je okrem iného založené na implicitnej právnej domnienke, podľa ktorej zamestnanec, ktorý v rovnakom čase vlastnil podstatnú časť predmetného podniku a má významný vplyv na jeho činnosti, môže byť čiastočne z tohto dôvodu zodpovedný za platobnú neschopnosť tohto podniku. V zmysle bodu 25 predmetného rozsudku táto možnosť sa však musí preskúmať vo svetle sociálneho cieľa uvedenej smernice, ktorým je záruka minimálnej ochrany pre všetkých zamestnancov v Európskej únii v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa vyplatením neuspokojených nárokov, vyplývajúcich z pracovnoprávnych zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov voči zamestnávateľom, ktoré sa týkajú odmeny za určitú dobu.

Žalobca v žalobe poukazuje na skutočnosť, že obmedzenia uvedené v článku 12 písm. c/ Smernice 2008/94/ES môžu byť zavedené do vnútroštátnej právnej úpravy v zmysle predmetnej smernice výlučne prijatím vnútroštátnej právnej úpravy, t. j. v podmienkach Slovenskej republiky výlučne prostredníctvom príslušného právneho predpisu Národnej rady SR a že predmetné ustanovenie nebolo vôbec zavedené do právneho poriadku Slovenskej republiky v čase rozhodovania o nároku žalobcu na dávku garančného poistenia. K tomuto tvrdeniu žalobcu žalovaná uviedla, že príloha č. 5 k zákonu o sociálnom poistení v čase posudzovania nároku žalobcu obsahovala a aj v súčasnosti stále obsahuje zoznam preberaných právne záväzných aktov Európskej únie, medzi ktorými je aj Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/94/ES o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa. Súčasne žalovaná uviedla, že v čase rozhodovania o nároku žalobcu bol obsah kodifikovaného znenia predmetnej smernice transformovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky zákonom o sociálnom poistení a taktiež ďalšími právnymi predpismi, vzťahujúcimi sa k problematike riešenej touto smernicou, pričom predmetné právne predpisy, vrátane zákona o sociálnom poistení boli ku kodifikovanému zneniu smernice notifikované Európskej komisii a zo strany komisie voči Slovenskej republike nebolo iniciované

konanie pre nesplnenie zmluvných povinností v zmysle článku 258 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (infringement proceedings).

Žalovaný ďalej uviedol, že z ust. prvej vety článku 12 predmetnej Smernice vyplýva, že predmetná Smernica nemá žiaden vplyv na postup členských štátov v prípade vzniku okolností zmienených v odseku a/ až c/ tohto článku, t. j. okolností, ktoré preukázateľne nastali práve v prípade žalobcu. Na základe uvedeného možno konštatovať, že postup žalovanej sa pri posudzovaní prípadu žalobcu vôbec neopiera o žalobcom zmienenú priamu aplikáciu netransponovanej smernice, ale o nepriamu aplikáciu transponovanej smernice, ktorej nedielnou súčasťou je aj ust. článku 12. V čase posudzovania prípadu žalobcu žalovaná mohla postupovať jedine spôsobom nepriamej aplikácie predmetnej Smernice spôsobom eurokonformného výkladu príslušných existujúcich ustanovenia zákona o sociálnom poistení, keď obsahoval aj ustanovenie zohľadňujúce vedomosť zamestnanca o platobnej neschopnosti zamestnávateľa ako podstatnú okolnosť vyvolávajúcu neexistenciu nároku na dávku garančného poistenia (§ 102 ods. 2 zákona o sociálnom poistení).

Žalobca ako dlhodobý predseda predstavenstva, oprávnený samostatne konať v mene spoločnosti a taktiež ako dlhodobý výkonný riaditeľ spoločnosti, nesporne vystupoval súčasne v pozícii zamestnávateľa, ktorý sám sebe ako zamestnancovi neuspokojoval nároky. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na článok 12 písm. b/ Smernice 2008/94/ES z 22. októbra 2008, v zmysle ktorého odmietnutie poskytnutia dávky v prípade platobne neschopnosti môže byť odôvodnené aj vzhľadom na existenciu osobitných väzieb medzi zamestnancom a zamestnávateľom a spoločných záujmov vedúcich ku kolízii medzi nimi.

K námietke žalobcu, že zo strany žalovaného bol bezdôvodne a v rozpore s platným právnym poriadkom diskriminovaný, žalovaná poukázala na , , o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskrimačný zákon). Pokiaľ ide o inú zamestnankyňu p. B. toho istého zamestnávateľa, že z právneho hľadiska je potrebné uviesť, že zamestnanec na účely garančného poistenia nemá postavenie poistenca, resp. poistenej osoby, nakoľko garančne poistený je výlučne jeho zamestnávateľ. Je zrejmé, že predmetné antidiskrimačné kritériá je možné aplikovať výlučne na poistené osoby. V prípade žalobcu nie je sporná existencia garančného poistenia, jeho zamestnávateľa, resp. žalobca nespochybňuje podmienky, na ktorých je jeho zamestnávateľ garančne poistený so zreteľom na iných zamestnávateľov (spoločnosť IDS Slovmont Levice a.s. dlhuje žalovanej na poistnom celkom 75.722,20 eur), problematika posudzovania dávkových nárokov zamestnancov vyplývajúcich z garančného poistenia si vyžaduje individuálne hodnotenie jednotlivých prípadov, a to so zreteľom na ich špecifické skutkové okolnosti. Námietka žalobcu s diskriminačným prístupom k jeho osobe by podľa žalovanej bola opodstatnená bez ohľadu na zmienený právny stav len vtedy, ak by v súvislosti s posudzovaním svojho dávkového prípadu preukázal nerovnaké vyhodnotenie rovnakých skutkových okolností pri posudzovaní dávkového prípadu inej osoby. Z hľadiska skutkových okolností v prípade p. B. ako zamestnankyne uvedenej spoločnosti boli skutkové okolnosti v rozhodujúcej miere odlišné od dávkového prípadu žalobcu. Menovaná si vzhľadom na obdobie rodičovskej dovolenky v predchádzajúcom období uplatňovala nárok na dávku garančného poistenia len za mesiac jún 2013, a to bez akýchkoľvek nárokov na cestovné, sťahovanie a iné výdavky, ktoré mali vzniknúť pri plnení pracovnoprávnych povinností a ktoré si uplatnil žalobca, pričom taktiež nikdy nevykonávala funkciu štatutárneho orgánu uvedeného zamestnávateľa.

Za ďalšiu významnú skutočnosť, ktorá odlišuje dávkový prípad žalobcu od dávkového prípadu žalobcom zmienenej zamestnankyne, možno považovať okolnosť, že v prípade žalobcu došlo k súbežnému potvrdzovaniu neuspokojených nárokov žalobcu ako zamestnanca na účely dávky garančného poistenia tou istou osobou v pozícii žalobcu ako zamestnávateľa a súčasne ustanoveným správcom, čo odporuje príslušným ustanoveniam zákona o konkurze a reštrukturalizácii a zákona o sociálnom poistení. Vzhľadom na predmetné pochybenie na strane žalobcu v osobe zamestnávateľa by jeho nepriaznivé dôsledky podľa žalovanej nemala v rovnakej miere znášať zamestnankyňa, voči ktorej žalobca vystupuje ako zamestnávateľ. Záverom žalovaná poukázala na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia zo dňa 18. 12. 2013, v ktorého záverečné časti sa nachádza informácia o prijatých zmenách príslušných ustanovení zákona o sociálnom poistení, týkajúcich sa vylúčenia špecificky významných osôb v pozícii štatutárneho orgánu, z okruhu zamestnancov na účely garančného poistenia, s účinnosťou od 1. januára 2014. Žalovaná pri posudzovaní nároku žalobcu na dávku garančného poistenia vôbec nemala v úmysle aplikovať a ani vôbec neaplikovala ustanovenia právnej úpravy zákona o sociálnom poistení, účinného

od 1. januára 2014, ako to uvádza žalobca vo svojej žalobe, ale vychádzala z právneho stavu účinného do 31. 12. 2013.

Krajský súd v Nitre ako súd vecne a miestne príslušný (, ), preskúmal na pojednávaní napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 12. júna 2013 ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu podľa a nasl. , pričom dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto toto rozhodnutie podľa 250j ods. 2 písm. a/ zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, pričom takto rozhodol pomerom hlasov 3:0 ( ust. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Podľa , podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Z pripojeného administratívneho spisu, súčasťou ktorého je i spis prvostupňového správneho orgánu, súd zistil, že žalobca si v pobočke žalovaného uplatnil nárok na dávku garančného poistenia formou, ktorá bola správnemu orgánu prvého stupňa doručená dňa 13. 09. 2013, pričom si uplatnil neuspokojené nároky z pracovného pomeru u svojho zamestnávateľa IDS Slovmont Levice a.s., so sídlom Karadžičova 8/A, Bratislava. V žiadosti žalobca uviedol, že žiada o poskytnutie dávky garančného poistenia za tri mesiace z posledných 18 mesiacov trvania pracovnoprávneho vzťahu predchádzajúcich dňu skončenia pracovnoprávneho vzťahu, a to za mesiace máj 2013 a jún 2013. Správny orgán prvého stupňa zistil, že dňa 11. februára 2013 bol podaný Okresnému súdu Bratislava I. návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka, t. j. IDS Slovmont Levice a.s. a týmto dňom sa uvedená spoločnosť stala platobne neschopnou. Táto skutočnosť bola správnemu orgánu preukázaná uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. -158 zo dňa 30. mája 2013, ktorým uznesením bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka, t. j. uvedenej spoločnosti. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 22. júna 2013 a do funkcie správcu bol súdom ustanovený Mgr. Ľubomír Bugáň. Pobočke žalovaného so sídlom v Leviciach bolo dňa 13. 09. 2013 predložené i tlačivo „Potvrdenie zamestnávateľa na účely nároku na dávku garančného poistenia“, ktoré bolo potvrdené menovaným správcom Mgr. Bugáňom dňa 21. 08. 2013 a za štatutárny orgán zamestnávateľa potvrdenie podpísal žalobca. Pracovnoprávny vzťah žalobcu v spoločnosti IDS Slovmont Levice a.s. trval od 01. 06. 2003 do 30. 06. 2013 a skončil dohodou podľa dňom 31. mája 2013 z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok zamestnávateľa. Za zamestnávateľa dohodu podpísal žalobca ako predseda predstavenstva oprávnený samostatne konať v mene spoločnosti, ktorý bol tiež dlhoročný výkonný riaditeľ spoločnosti, čo vyplýva z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I. k dátumu 13. 09. 2013.

Sociálna poisťovňa - pobočka Levice ako správny orgán prvého stupňa vydal dňa 02. 10. 2013 rozhodnutie č. 83/2013-LV-DGP, v zmysle ktorého podľa ust. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov žalobca nemá nárok na dávku garančného poistenia. Žalobca podal proti vyššie označenému rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa odvolanie, o ktorom žalovaný rozhodol 18. decembra 2013 č.: 51371-2/2013-BA tak, že odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil ako vecne správne.

Z SR vyplýva, že v právnom štáte sa orgánu verejnej moci neponecháva na úvahu či uplatní kompetenciu, ktorú mu priznáva alebo zákon. Preto je povinnosťou každého orgánu verejnej moci konať, uplatniť svoju kompetenciu vždy, v celom rozsahu a včas ( SR). Preto úlohou krajského súdu bolo preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 18. 12. 2013 a posúdiť, či tento vo vzťahu k žalobcovi postupoval v súlade so zákonom, keď potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktorým správny orgán prvého stupňa žalobcovi podľa ust. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov nepriznal nárok na dávku garančného poistenia, a to s poukazom na čl. 12 písm. c/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/94/ES.

Podľa o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov platnom v čase rozhodovania žalovaného, sociálne poistenie podľa tohto zákona je

a) nemocenské poistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva, b) dôchodkové poistenie, a to 1. starobné poistenie ako poistenie na zabezpečenie príjmu v starobe a pre prípad úmrtia, 2. invalidné poistenie ako poistenie pre prípad poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v dôsledku dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu poistenca a pre prípad úmrtia, c) úrazové poistenie ako poistenie pre prípad poškodenia zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného úrazu, služobného úrazu (ďalej len "pracovný úraz") a choroby z povolania, d) garančné poistenie ako poistenie pre prípad platobnej neschopnosti zamestnávateľa na uspokojovanie nárokov zamestnanca a na úhradu príspevkov na starobné dôchodkové sporenie nezaplatených zamestnávateľom do základného fondu príspevkov na starobné dôchodkové sporenie, e) poistenie v nezamestnanosti ako poistenie pre prípad straty príjmu z činnosti zamestnanca v dôsledku nezamestnanosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku nezamestnanosti.

Podľa § 4 ods. 4 vyššie citovaného zákona, zamestnanec na účely garančného poistenia je fyzická osoba v právnom vzťahu zakladajúcom zamestnávateľovi garančné poistenie.

Podľa § 12 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, zamestnávateľ je na účely tohto zákona platobne neschopný, ak bol podaný návrh na vyhlásenie konkurzu. Deň vzniku platobnej neschopnosti zamestnávateľa je deň doručenia návrhu na vyhlásenie konkurzu príslušnému súdu.

Podľa § 18 ods. 1, 3 vyššie citovaného zákona, povinne garančne poistený je zamestnávateľ zamestnanca v pracovnoprávnom vzťahu a člena družstva, ktorý je v pracovnom vzťahu k družstvu. Nárok na dávku garančného poistenia z garančného poistenia zamestnávateľa má jeho zamestnanec uvedený v ods. 1 po splnení podmienok ustanovených týmto zákonom.

Podľa § 102 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, zamestnanec zamestnávateľa podľa § 18 má nárok na dávku garančného poistenia, ak jeho zamestnávateľ sa stal platobne neschopný a nemôže uspokojiť nároky tohto zamestnanca, ktorými sú a) nárok na mzdu a náhradu za čas pracovnej pohotovosti, b) nárok na príjem plynúci členovi družstva z pracovného vzťahu k družstvu, c) nárok na odmenu dohodnutú v dohode o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, d) nárok na náhradu mzdy za sviatky a pri prekážkach v práci, e) nárok na náhradu mzdy za dovolenku, na ktorú vznikol nárok počas kalendárneho roka, v ktorom vznikla platobná neschopnosť zamestnávateľa, ako aj za predchádzajúci kalendárny rok, f) nárok na odstupné, ktoré patrí zamestnancovi pri skončení pracovného pomeru, g) nárok na náhradu mzdy pri okamžitom skončení pracovného pomeru, h) nárok na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru, i) nároky cestovných, sťahovacích a iných výdavkov, ktoré vznikli pri plnení pracovných povinností, j) nárok na náhradu vecnej škody v súvislosti s pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, k) nárok na náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca podľa osobitného predpisu, l) súdne trovy v súvislosti s uplatnením nárokov z pracovného pomeru zamestnanca na súde z dôvodu zrušenia zamestnávateľa vrátane trov právneho zastúpenia.

Zamestnanec nemá nárok na dávku garančného poistenia, ak pracovnoprávny vzťah uzatvoril po vzniku platobnej neschopnosti zamestnávateľa, ak bol na platobnú neschopnosť zamestnávateľa písomne upozornený.

V danej veci správne orgány (obe rozhodnutia sociálnej poisťovne tvoria jeden celok) v správnom konaní o priznanie dávky garančného poistenia správne orgány správne vychádzali z toho, že žalobca bol dlhoročným predsedom predstavenstva a výkonným riaditeľom spoločnosti IDS Slovmont Levice a.s., so sídlom Karadžičova 8/A, Bratislava a podľa doloženej pracovnej zmluvy zo dňa jeho pracovnoprávny vzťah k tomuto zamestnávateľovi trval od 01. 06. 2003 a bol ukončený dohodou podľa k 31. máju 2013 z dôvodu podľa os. 1 písm. a/ , t. j. z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok zamestnávateľa ako dlžníka. vychádzajúc z vyššie uvedených ustanovení citovaných zákonov v danej veci nie je sporné, že táto spoločnosť bola v zmysle ust. , citovaného zákona platobne

neschopná od 11. februára 2013, kedy bol podaný návrh na vyhlásenie konkurzu na príslušný súd. Správny orgán prvého stupňa nepriznal žalobcovi uplatnený nárok na dávku garančného poistenia podľa ust. § 102 ods. 1 vyššie citovaného zákona s odkazom na čl. 12, písm. c/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/94/ES, ktorý umožňuje členským štátom odmietnuť alebo znížiť zodpovednosť záručných inštitúcií za výplatu neuspokojených nárokov zamestnancov z pracovnoprávnych zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov v prípadoch, keď zamestnanec mal výrazný vplyv na jeho činnosť. Žalovaný ako odvolací správny orgán takýto postup prvostupňového správneho orgánu považoval za súladný s platnou právnou úpravou a vyššie uvedenou smernicou, pričom podľa jeho názoru nárok na dávku garančného poistenia bolo možné v prípade žalobcu odmietnuť i podľa článku 12, písm. b/ tejto smernice, ktorý umožňuje členským štátom odmietnuť alebo znížiť zodpovednosť záručných inštitúcií i v prípade, ak sa preukáže, že plnenie tejto povinnosti nie je opodstatnené vzhľadom na existenciu osobitných väzieb medzi zamestnancom a zamestnávateľom a spoločných záujmov vedúcich ku kolízii medzi nimi.

Žalovaný správny orgán vychádzal z toho, že ustanovenia prvej vety článku 12 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/94/ES zo dňa 22. 10. 2008 o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa vyplýva, že predmetná smernica nemá žiaden vplyv na postup členských štátov v prípade vzniku okolností zmienených v odsekoch a/ až c/ tohto článku, t. j. okolností, ktoré preukázateľne nastali práve v prípade žalobcu a žalovaný správny orgán uplatnil nepriamu aplikáciu transponovanej smernice do , platnej ku dňu podania žiadosti, ktorej nedielnou súčasťou je aj ustanovenie článku 12.

Súd je toho názoru a nie je sporné, že čl. 12 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/94/ ES zo dňa 22. 10. 2008 o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa umožňuje členským štátom Európskej únie prijať také opatrenia, aby sa predišlo zneužívaniu výplaty neuspokojených nárokov zamestnancov vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov alebo pracovnoprávnych zmlúv, resp. za istých podmienok môžu členské štáty túto zodpovednosť za výplatu neuspokojených nárokov zamestnancov z týchto vzťahov alebo zmlúv obmedziť alebo i odmietnuť. Táto smernica bola prevzatá do našej právnej úpravy od 01. 01. 2011, keď bola zaradená do prílohy č. 5 (zoznam preberaných právne záväzných aktov Európskej únie) k o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, čo nepopiera ani žalovaný, avšak prijatie tejto smernice sa nepremietlo do paragrafového znenia vyššie citovaného zákona v tom zmysle, aby boli obmedzené nároky na dávku garančného poistenia u tých zamestnancov, ktorí sú zároveň štatutárnymi orgánmi zamestnávateľa a majú i účasť na majetku zamestnávateľa (alebo iba jedno postavenie). Takáto úprava v našom právnom poriadku, konkrétne v , bola prijatá až (čl. I, bod 6.) od 01. 01. 2014, kedy bolo novelizované ust. vyššie citovaného zákona a zákonodarca v súlade so smernicou vylúčil z okruhu zamestnancov na účely garančného poistenia osoby, ktoré sú zodpovedné za plnenie povinností zamestnávateľa v sociálnom poistení (štatutárny orgán zamestnávateľa). Z vyššie uvedeného potom vyplýva, že naša vnútroštátna právna úprava až do 31. 12. 2013 neumožňovala vylúčiť zamestnancov zamestnávateľa, ktorí boli zároveň jeho štatutárnymi zástupcami, pričom takýto postup nebol možný ani s odvolaním sa na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/94/ES zo dňa 22. 10. 2008.

Súd považuje za potrebné uviesť, že „smernica“ (na rozdiel od „nariadenia“, ktoré je záväzné a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch) ako taká je záväzná pre členský štát, ktorému je určená, teda i pre Slovenskú republiku, ale voľba foriem a metód, ktorými sa má určitá úprava dosiahnuť, je ponechaná vnútroštátnym orgánom (čl. 288 konsolidovaného znenia Zmluvy o fungovaní Európskej únie - pôvodne čl. 249 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva). Z uvedeného potom vyplýva, že žalovaná ako záručná inštitúcia poskytujúca dávky z nárokov garančného poistenia, resp. správny orgán prvého stupňa nemohla žalobcovi nepriznať nárok na dávku garančného poistenia s priamym odkazom na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/94/ES s tým, že žalovaná uplatnila nepriamu aplikáciu predmetnej smernice spôsobom eurokomformného výkladu príslušných existujúcich ustanovení zákona o sociálnom poistení, ktorý v čase posudzovania žalobcu obsahoval aj ustanovenie zohľadňujúce vedomosť zamestnanca o platobnej neschopnosti zamestnávateľa ako podstatnú okolnosť, vyvolávajúcu neexistenciu nároku na dávku garančného poistenia. Podľa názoru súd takýto postup je v rozpore i s jej čl. 11, z ktorého vyplýva, že smernica nemá vplyv na možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať také predpisy a opatrenia, ktoré sú pre zamestnancov výhodnejšie. Podľa názoru súdu právna úprava ( o sociálnom poistení v znení

neskorších predpisov) platná do 31. 12. 2013 neumožňovala nepriznať zamestnancovi nárok na dávku garančného poistenia z dôvodu, že bol zároveň štatutárnym zástupcom zamestnávateľa.

S poukazom na uvedené potom súd žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 12. 06. 2013 zrušil podľa , a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nakoľko toto rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

V ďalšom konaní bude povinnosťou žalovaného, ktorý je viazaný právnym názorom súdu ( ) opätovne rozhodnúť o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa, pričom má v odvolacom konaní rozsiahle oprávnenia vyplývajúce z ust. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Pokiaľ žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobca si nárok na dávku garančného poistenia uplatnil po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, a napriek tomu bol jeho nárok riadne posúdený, jeho úlohou bude vysporiadať sa i s tým, či a aký vplyv na rozhodnutie v predmetnej veci má prípadné uplatnenie si nároku žalobcu na dávku garančného poistenia po uplynutí lehoty uvedenej v ust. vyššie citovaného zákona (t. j. 60 dní od vzniku platobnej neschopnosti zamestnávateľa alebo odo dňa skončenia pracovnoprávneho vzťahu). V prípade, ak je to vhodnejšie z dôvodov rýchlosti alebo hospodárnosti, žalovaný môže rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, pričom i správny orgán prvého stupňa bude viazaný právnym názorom žalovaného. Viazanosť právnym názorom je právnou povinnosťou správneho orgánu a znamená, že správny orgán je v ďalšom konaní v podstate viazaný názorom súdu na právne a skutkové odôvodnenie nového rozhodnutia a táto viazanosť sa vzťahuje aj na postup správneho orgánu pri ďalšom konaní. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. a úspešnému žalobcovi priznal náhradu účelne vynaložených trov konania v sume 375,72 eur. Táto suma pozostáva z tarifnej odmeny právneho zástupcu žalobcu zo sumy 251,68 eur s DPH, t. j. za 3 úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie žaloby, účasť na pojednávaní) po 61,87 eur + DPH a 3x režijný paušál po 8,04 eur, + náhrada za stratu času v sume 13,40 eur + DPH za 4 začaté polhodiny za cestu Bratislava - Nitra a späť na pojednávanie dňa 07. 05. 2014, čo je spolu 62,59 eur. Ďalej náhrada cestovného v zmysle advokátskej tarify v sume 61, eur s DPH, ktorá suma zahŕňa sumu PHM 1, eur/1 L pri priemernej spotrebe 3, pri 100 km za jednu cestu 186 km Bratislava - Nitra a späť.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Najvyšší súd SR v Bratislave, do 15-tich dní odo dňa doručenia, cestou podpísaného súdu, v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach () uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha ( ).