Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_25Co-221-2013.pdf
PDF · 96.04 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/221/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a členov senátu JUDr. Dušana Harbutu a JUDr. Ingrid Doležajovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 30. 04. 2013 č.k. 25C/53/2013-44, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy 506,92 eura ako náhrady škody a sumy 175 eur ako nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod sp.zn. 6Er/63/2005 tým, že nerozhodol o návrhu na zmenu exekútora v zákonnej lehote. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1-3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako aj ust. § 41 ods. 1, 2 písm. c/ a d/, § 44 ods. 8, 9 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného v čase začatia exekučného konania (ďalej len „Exekučný poriadok“). Z hľadiska skutkového stavu mal za preukázané, že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Levice pod sp.zn. 6Er/63/2005 bol súdu prvého stupňa dňa 25. 05. 2009 doručený návrh na zmenu exekútora. Prípisom, doručeným súdnej exekútorke 13. 07. 2009, ju vyzval na vyjadrenie k zmene exekútora a vyčíslenie trov exekúcie, po doručení ktorých dňa 16. 11. 2009 zamietol návrh na zmenu exekútora a exekučné konanie zastavil pre rozpor exekučného titulu so zákonom s poukazom na nález ÚS SR sp.zn. I. ÚS 5/2000 z 13. 07. 2000. V dôsledku odvolania oprávneného bolo rozhodnutie zrušené a opätovne rozhodol súd prvého stupňa, krajský súd rozhodnutie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení konania potvrdil. Navrhovateľom vyčíslená majetková škoda mala spočívať v nákladoch vzniknutých v období medzi doručením žiadosti o zmenu exekútora a rozhodnutím o nej, na udržiavanie a správu finančného systému 40 eur, administratívne náklady 50 eur za komunikáciu s pôvodným exekútorom a 15 eur za urgenciu súdu. Nemajetková ujma, ktorej sa domáha, mu vznikla márnym uplynutím času, v dôsledku ktorého boli ohrozené jeho legitímne očakávania na vymoženie pohľadávky a predstavuje satisfakciu za konkrétne porušenie zákona tvrdiac,
že súd prvého stupňa bol nečinný viac ako 180 dní. Súd zisťoval, či nedošlo k nedodržaniu zákonnej lehoty a či je daný dôvod na náhradu škody. Konštatoval, že exekučný súd zákonnú lehotu prekročil o 71 dní, čo je prijateľná doba pre konanie pred súdom, navyše exekučné konanie bolo skončené, okrem nákladov trov pôvodnej exekútorky. Exekútorka oprávnenému vymohla sumu 2.817,47 eura, pričom exekučný titul bol nezákonný, a preto súd konanie zastavil. Rozhodnutie o zmene exekútora z dôvodu zastavenia konania bolo nadbytočné a spôsobilo by ďalšie náklady v rámci exekúcie. Ďalej konštatoval, že aj do rozhodnutia súdu o zmene exekútora pôvodný exekútor má oprávnenie i povinnosť vykonávať úkony exekučného konania, a preto nemohla navrhovateľovi vzniknúť škoda a ani stav právnej neistoty, od ktorej odvodzuje žalobou uplatnený nárok. Navyše, majetkovú škodu nepreukázal, tvrdenia o škode nedokladoval a samotné určenie výšky škody nie je dôkazom o skutočnej škode. Ďalej uviedol, že súd pre rozhodnutie o zmene exekútora potreboval podklady, bez ktorých nemohol rozhodnúť, a preto ani nemohol rozhodnúť objektívne v zákonnej lehote. Doba, po ktorej rozhodol o zmene exekútora po zákonnej lehote, je časovo zanedbateľná, pričom tvrdenie navrhovateľa, že sa informoval o stave konania, zo spisu nevyplýva a ani ho nepreukázal. Poukázal aj na množstvo vecí a prípisov v exekučných konaniach na Okresnom súde Levice, ako aj ďalších súdoch. Konštatoval, že nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody. Medzi navrhovateľom tvrdenou škodou a nesprávnym úradným postupom nebola preukázaná príčinná súvislosť, exekučný titul bol v rozpore so zákonom a zjavná majetková výhoda navrhovateľa z exekučného konania viedla súd k zamietnutiu návrhu. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa zrušenia rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Poukázal na to, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP, účastníkovi sa odňala možnosť konať pred súdom a vec súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil, keďže neúplne zistil skutkový stav veci. Vytkol súdu prvého stupňa, že interpretoval hmotné právo, ktoré nebolo účinné v čase konania (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.), ktorá norma sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda po tom, čo došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní bol viazaný § 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z.z.. Svojim rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Vytkol mu tiež, že odôvodnenie o zániku nároku na náhradu uplatnenej škody založil na nedôveryhodnosti údajov, čo platné právo nepozná. Samotná nedôveryhodnosť údajov však nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom stanovenej lehote. Poukázal tiež na to, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Ďalej argumentoval, že súdu neprináleží polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo, naviac jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti atď. Mal za to, že súd prvého stupňa mu znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku, keď zamietol návrh na vykonanie znaleckého dokazovania, na čo nemal žiadne dôvody. Poukázal aj na Dohovor, na základe ktorého Štrasburgský súd uviedol, že Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovoval požiadavkám čl. 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie o veci v primeranej lehote. Súd, ale i samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie. V závere uviedol, že nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom, ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súdy vyhodnocovali aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.
Odporca k podanému odvolaniu písomne vyjadrenie nezaslal.
Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.
Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy 175 eur z titulu náhrady škody a sumy 331,92 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní sp. zn. 6Er/63/2005. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote, v prieťahoch v konaní, keď o návrhu nerozhodol súd viac ako 180 dní.
Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“), ktorý na danú vec dopadá, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.
Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).
Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).
Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Podľa § 44 ods. 8 zák č. 233/1995 Z.z Exekučného poriadku oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z.).
Úvodom je potrebné poznamenať, že v nadväznosti na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3, 4 Listiny základných práv a slobôd (zák. č. 23/1991 Zb.) je zák. č. 514/2003 Z.z. osobitným zákonom, ktorý upravuje podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). Zároveň je samostatne upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej
slobody (§ 7), a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). I keď zákon explicitne nedefinuje pojem „nesprávny úradný postup“, vo všeobecnosti za takýto možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.
V súdenej veci súd prvého stupňa vo svetle týchto záverov posudzoval existenciu predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu uplatňovanú navrhovateľom v konaní. V tomto smere v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Niet totiž sporu o tom, ako to vyplýva z obsahu spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 6Er/63/2005, že v exekučnom konaní, ktoré začalo na návrh exekútora 16. 02. 2005, bola súdna exekútorka Mgr. Katarína Baňarová dňa 21. 02. 2005 poverená vykonaním exekúcie. Oprávnený dňa 25. 05. 2009 doručil súdu prvého stupňa návrh na zmenu exekútora a navrhol výkonom exekúcie poveriť JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom Exekútorského úradu Bratislava, Záhradnícka 62. Súd prvého stupňa súdnu exekútorku Mgr. Katarínu Baňarovú prípisom z 13. 07. 2009 vyzval na špecifikáciu trov exekúcie a zaslanie exekučného spisu. Exekútorka na výzvu súdu reagovala podaním z 18. 09. 2009 a následne súd prvého stupňa uznesením č.k. 6Er/63/2005-16 zo 16. 11. 2009 návrh oprávneného na zmenu exekútora zamietol a zároveň exekúciu zastavil. Rozhodol aj o náhrade trov exekúcie. Dôvodom zastavenia exekúcie bola absencia materiálneho predpokladu vykonateľnosti exekučného titulu, ktorým bola notárska zápisnica spísaná na Notárskom úrade JUDr. Jarmily Kováčovej č. N 3264/2004, Nz 76023/2004. V dôsledku podania odvolania oprávneným bolo uznesenie súdu prvého stupňa odvolacím súdom zrušené a vec mu vrátená na ďalšie konanie, v ktorom súd prvého stupňa uznesením zo 07. 06. 2011 žiadosť oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol, exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Odvolací Krajský súd v Nitre rozhodnutím č.k. 25CoE/67/2011-57 zo dňa 31. 10. 2011 uznesenie súdu prvého stupňa, okrem časti týkajúcej sa povinnosti oprávneného zaplatiť súdnej exekútorke náhradu trov exekúcie, potvrdil. Uvedeným rozhodnutím odvolacieho súdu uznesenie o zastavení exekúcie, ako aj žiadosť oprávneného na zmenu exekútora nadobudlo právoplatnosť. Navrhovateľ tvrdí, že pokiaľ súd prvého stupňa o návrhu na zmenu exekútora zo dňa 25. 05. 2009 rozhodol až 16. 11. 2009, rozhodol po uplynutí 30-dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením, ktoré je potrebné hodnotiť ako prieťahy v konaní. Odpoveď, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu, dáva ust. § 44 ods. 8, podľa ktorého jednoznačne vyplýva, že súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
S ohľadom na uvedené odvolací súd zastáva názor, že na rozhodnutie o žiadosti o zmene exekútora v zmysle citovaného ustanovenia vyplýva pre súd prvého stupňa povinnosť rozhodnúť v lehote 30 dní. Súd rozhodnutie o zmene exekútora a zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachovalé. Odvolací súd však v súlade s právnym záverom súdu prvého stupňa zastáva názor, že nedodržanie zákonnej lehoty v súdenej veci nemá za následok vznik škody a nemajetkovej ujmy, ktorú navrhovateľ v tomto konaní uplatňuje. Podstatné je, či nedodržaním zákonnej lehoty nevznikol navrhovateľom tvrdený stav neistoty, pretože zmena exekútora nemohla mať za následok vznik tohto stavu. Výkonom exekúcie bola pôvodne poverená súdna exekútorka Mgr. Katarína Baňarová, ktorá bola povinná i oprávnená zároveň vykonávať exekučné úkony až do rozhodnutia o zmene exekútora. Zo spisu vyplýva, že súd prvého stupňa vykonával úkony, vyzval exekútorku na vyčíslenie trov konania, ako aj zaslanie exekučného spisu. Samotný prieťah súdu prvého stupňa, spočívajúci v nedodržaní zákonnej lehoty, ako už bolo konštatované, nemá za následok všeobecne vznik škody.
Právo každého na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek nestranného obvinenia proti nemu, zakotvuje čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru. V tomto smere rozsiahla rozhodovacia prax Ústavného súdu SR ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, sa zohľadňujú 3 kritériá, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale s ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa aj v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Hodnotiac postup exekučného súdu z hľadiska týchto kritérií je významné, že súd prvého stupňa po podaní žiadosti o zmene exekútora vykonával úkony v spolupráci s pôvodným súdnym exekútorom a následne vo veci rozhodol tak, že exekučné konanie - celé - zastavil a súčasne zamietol žiadosť oprávneného na zmenu súdneho exekútora majúc za to, že z dôvodu zastavenia exekúcie rozhodovanie o tomto návrhu zostalo právne bezvýznamné. K námietke odvolateľa, že súd prvého stupňa aplikoval na danú vec ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z.z., odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia citoval právne znenia citovaného ustanovenia zákona v znení účinnom do 31. 12. 2012 a aj po novele, avšak právne odôvodnenie rozhodnutia zodpovedá zákonnej úprave § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 01. 01. 2013. Ako správne konštatoval súd prvého stupňa, navrhovateľ majetkovú ujmu a ani výšku škody a nemajetkovú ujmu v konaní nepreukázal a táto nie je automaticky závislá iba od samotného konštatovania nedodržania zákonnej lehoty pre vydanie rozhodnutia. V konečnom dôsledku exekúcia bola zastavená a je potrebné uviesť, že pokiaľ navrhovateľ nedisponoval spôsobilým exekučným titulom, nemohol sa v rámci exekúcie vôbec domôcť ani nároku od povinného vyplývajúceho z úverovej zmluvy, a preto s notárskou zápisnicou ako nevykonateľným exekučným titulom v konaní ani nemôže spájať vznik akejkoľvek škody pre samotnú nemožnosť realizácie exekúcie. Premieta sa tu tak zásada, podľa ktorej „na nepráve nemožno stavať právo“.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.
Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.