Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16CoE/23/2014

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., so sídlom 824 96 Bratislava, Mliekarenská 10, IČO: 35 792 752, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom 811 04 Bratislava, Kubániho 16, proti povinnému F. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom H. L., P. O. T. XXX/XX, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Jánom Ondášom, so sídlom Exekútorského úradu v Košiciach, Mlynárska 16, pod sp. zn. EX 1477/2013, pre vymoženie pohľadávky vo výške 2.927,06 EUR s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. -23 zo dňa 19. 7. 2013, takto

rozhodol:

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

odôvodnenie:

Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd žiadosť súdneho exekútora JUDr. Jána Ondáša o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol podľa ustanovenia o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej aj „“) v spojení s ustanoveniami , o rozhodcovskom konaní (ďalej aj „“). Konštatoval, že právny vzťah medzi účastníkmi konania vznikol na základe zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa 14. 6. 2011, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 1.500 EUR, pričom povinný sa zaviazal oprávnenému v 42 splátkach zaplatiť výšku poskytnutého úveru plus úroky, celkom sumu vo výške 3.375,54 EUR. Ročná úroková sadzba úveru bola stanovená vo výške 70,01 %. Povinný povinnosť vyplývajúcu zo záväzkového vzťahu riadne nesplnil, čím sa stal dlh splatný a oprávnený zahájil rozhodcovské konanie. Preskúmaním zmluvy o revolvingovom úvere a následne i exekučného titulu okresný súd zistil, že úroková sadzba predmetného revolvingového úveru podstatne prevyšuje priemernú výšku úrokovej sadzby pre spotrebiteľské úvery od 1 do 5 rokov za mesiac jún 2011, vedenú Národnou bankou Slovenska, ktorá sa pohybovala vo výške 14,85 %. Priznanie uvedenej odplaty v exekučnom titule potom okresný súd považoval za plnenie v rozpore s dobrými mravmi. Na základe uvedeného exekučný súd v zmysle Exekučného poriadku s poukazom zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Proti predmetnému uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. V prvom rade poukázal na to, že záver okresného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, založený na zistení, že v exekučnom titule bolo oprávnenému priznané plnenie rozporné s dobrými mravmi, je v prvom rade v rozpore s ust. (ďalej aj „“), podľa ktorého ustanovenia, ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. V zmysle uvedeného sa odplata porovnáva s finančným trhom ako takým, nie iba výlučne trhom bankových produktov. Miesto toho, aby súd vo veci aplikoval príslušné zákonné ustanovenie ( ), vec posudzoval podľa neurčitého právneho pojmu, akým dobré mravy sú. Ustanovenie je pritom lex specialis vo vzťahu k ustanoveniu . Súd sa odvoláva na priemernú úrokovú sadzbu bánk pre spotrebiteľské úvery v mesiaci jún 2011, neuvádza však informáciu o úrokových sadzbách poskytovaných nebankovými

subjektmi v danom období. V tejto súvislosti poukázal na už zrušené , ktorým sa ustanovovala výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytnutie úveru. Citované nariadenie v čase, keď bolo ešte účinné a k dátumu najbližšiemu ku dňu uzatvorenia predmetnej zmluvy (30. 6. 2010) stanovovalo maximálnu výšku ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej aj „RPMN“) na 76 %. Pokiaľ je potom podľa predmetnej zmluvy o revolvingovom úvere RPMN 66,82 %, nemožno hovoriť o tom, že výška odplaty (zahrnutá a vyjadrená v RPMN) je plnením v rozpore s dobrými mravmi. Ďalej uviedol, že poskytovanie úverov je predmetom podnikateľskej činnosti oprávneného a zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že oprávnený by mal úver poskytovať bezodplatne. Pokiaľ súd dospel k záveru, že odplata dohodnutá v zmluve o revolvingovom úvere je neprimerane vysoká, potom mal určiť, aká časť zmluvnej odplaty zodpovedá akceptovateľnej výšky odplaty. Peňažné plnenie je deliteľným plnením, a preto, ak by aj úvahy súdu ohľadne úroku boli opodstatnené, exekučný súd mal žiadosť o udelenie poverenia zamietnuť len v určitej časti úrokov. Zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia došlo tak k odňatiu vlastníckeho práva k peňažným prostriedkom minimálne vo výške neuhradenej istiny úveru a tiež k porušeniu práva na súdnu ochranu, súčasťou ktorého je okrem iného aj právo na riadne, presvedčivé na náležité zdôvodnenie súdneho rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené odvolateľ navrhol napadnuté uznesenie okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Spolu s odvolaním si uplatnil si trovy odvolacieho konania. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie prejednal v medziach daných ustanovením (ďalej aj „“) a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením , uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia ako vecne správne potvrdil. Podľa ustanovenia Exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu () a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie ( Exekučného poriadku). Podľa Exekučného poriadku súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie skúma návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Súdneho exekútora písomne poverí vykonaním exekúcie do 15 dní od doručenia jeho žiadosti len v tom prípade, ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V prípade ak uvedený rozpor zistí žiadosť o udelenie poverenia zamietne. V zmysle ustanovenia súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa citovaného ustanovenia, odseku 2, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). Proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok ( ). Vychádzajúc z dikcie citovaných zákonných ustanovení, a to tak Exekučného poriadku, ako aj Zákona o rozhodcovskom konaní, je zrejmé, že súd pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je tak predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia Exekučného poriadku, a tiež či uvedený exekučný titul nie je v rozpore so zákonom ( Exekučného poriadku). Keďže exekučným titulom je rozhodcovské rozhodnutie (rozhodcovský rozsudok zaväzujúci na plnenie podľa spotrebiteľskej zmluvy), je nevyhnutné, okrem už uvedených ustanovení Exekučného poriadku, vychádzať aj zo Zákona o rozhodcovskom konaní. Z ustanovení tohto zákona totiž vyplýva, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s je hmotnoprávnym predpokladom na vykonanie exekúcie. Preto exekučný súd v tejto fáze konania je povinný prihliadnuť, či sú dané dôvody neprípustnosti exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku podľa . V zmysle citovaných ustanovení je okresný súd nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a to nielen v súvislosti s vydaním poverenia na

vykonanie exekúcie, a napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -19 zo 23. novembra 2011). Práve takáto úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve opak

- obrazné posvätenie exekúcie - bolo možným len za cenu porušenia práva. V uvedenej súvislosti preto stále platí to, že „odobrenie" exekúcie - teda udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu, je možným len pri nezistení rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností) v súhrne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (rozumej zamietnutie žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich (kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo exekučný titul a rovnako žiadnu úlohu tu nezohráva, či nesúlad do zákonom má charakter porušenia predpisov procesného alebo i hmotného práva). Záveru o možnosti skúmania zákonnosti exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, napokon svedčí i doslovné znenie ustanovenia , ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský súd je - napriek výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku

- súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Je teda potrebné trvať na skutočnosti, že exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu. Takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, kde právne významným je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície apelačného alebo kasačného súdu a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom; môže mu však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností (napríklad z dôvodu rozporu so zákonom) odoprieť vykonateľnosť. Rozhodcovský rozsudok je ako exekučný titul v rozpore so zákonom o. i. aj vtedy, ak zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom ( ). Uvedené bolo dôvodom na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj v prejednávanom prípade, keď exekučný súd konštatoval, že plnenie úrokov za poskytnutie úveru vo výške 70,01 % ročne je plnením v rozpore s dobrými mravmi. Dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku (poctivosť, nezneužívame výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov). Vo svojom rozhodnutí sp. zn. (Zo súdnej praxe č. 62/2004) Najvyšší súd SR uviedol, že za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom v zmysle treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Ústavný súd SR už v náleze z 28. februára 1995 sp. zn. (Zbierka zákonov SR, čiastka 20, číslo 51/1995), ktorým rozhodol o nesúlade ustanovenia vyhlášky ministerstva spravodlivosti č. s ustanovením okrem iného uviedol, že aj keď sú úroky z pôžičky ( ) predmetom zmluvnej voľnosti medzi účastníkmi neznamená to, že možno dohodnúť úroky v akejkoľvek výške. Dohoda o úrokoch musí byť v súlade s ustanovením , teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Závisí preto od rozhodnutia súdu, aby v konkrétnom prípade ustálil, či výška dohodnutých úrokov je alebo nie je v súlade s dobrými mravmi. Uvedený nález je pritom plne aplikovateľný aj v prípade ak je predmetom posudzovania výška zmluvne dohodnutých úrokov z úveru. Ústavným súdom vyslovený názor korešponduje s tézou (používanou predovšetkým právnou vedou a teóriou), že zásada zmluvnej voľnosti v súkromnom práve nie je absolútna a nachádza svoje obmedzenie (z hľadiska obsahovej náplne právnych úkonov) napr. pri aplikácii korektívov rozporu s dobrými mravmi. Usmerňovanie zásady zmluvnej voľnosti prostredníctvom uvedených korektívov (ako aj pri zákonnom zákaze) nepochybne prispieva k spoločenskej a právnej akceptácii zásady zmluvnej spravodlivosti v súkromnom práve. Pokiaľ ide o primeranosť výšky zmluvných úrokov - problematika dobrých mravov (na historickom národnom, ale aj európskom pozadí) úzko súvisí s doktrínou o neprípustnom, resp. neprimeranom znevýhodnení založenom právnym úkonom, tak typickou práve v prípade tradičnej "úžery". Táto doktrína nadobudla v modernom práve váhu a význam a slúži určitým obmedzujúcim spôsobom k naplneniu zásady zmluvnej spravodlivosti.

, (ani iný predpis) neobsahuje ustanovenie o tom, do akej konkrétnej výšky možno dojednať zmluvné úroky, predstavujúce odplatu za poskytnutie finančných prostriedkov. V prípade, ak sa jedná o poskytnutie finančných prostriedkov spotrebiteľovi, určité mantinely vyplývajú z odvolateľom citovaného ust. , v zmysle ktorého ustanovenia platí, že ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Existencia citovaného ustanovenia však nevylučuje exekučný súd z možnosti posudzovania výšky dojednanej odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úroku aj cez prizmu dobrých mravov. Nemožno totiž opomenúť, že dobré mravy sú pojmom inherentným s právnym poriadkom, nakoľko samotné dobré mravy len dopĺňajú písané normy pozitívneho práva o vyvážený a spravodlivý širší rámec založený na analýze oprávnených záujmov. Stoja na úrovni nepísaného práva, ktorého hlavné zložky predstavujú všeobecné právne zásady a všeobecne uznávané normy morálky. Systém pozitívneho práva je tak zabezpečený (všeobecnou) dimenziou spravodlivosti. V zmysle uvedeného sa aj na výšku odplaty za poskytovanie finančných prostriedkov je potrebné pozerať nie len z hľadiska platnosti jej dojednania v zmysle účinného zákonného ustanovenia , ale aj z hľadiska toho, či takto dojednaná odplata v podobe úrokov z úveru neodporuje všeobecnej predstave primeranosti za zachovania základných zásad, na ktorých je občianske právo postavené, t. j. (okrem iného) i na zachovaní zásady ekvity. Pritom platí, že neprimerane vysoký úrok je nepochybne v rozpore s dobrými mravmi. Pri posúdení primeranosti dojednanej výšky úroku treba predovšetkým porovnať dojednaný úrok s úrokovou mierou obvyklou z praxe peňažných ústavov v rozhodnom období. V tejto súvislosti možno za dôvodnú uznať námietku odvolateľa, že pokiaľ chcel okresný súd skúmať primeranosť dojednaných úrokov z revolvingového úveru, nemal obmedziť svoje skúmanie primeranosti dojednaného úroku v zmluve o revolvingovom úvere len na porovnanie jeho výšky s priemernou úrokovou mierou obchodných bánk v Slovenskej republike pre úvery neslúžiace na bývanie so splatnosťou od 1 do 5 rokov vedenú Národnou bankou Slovenska (a dostupnou i na internetovej stránke: <http://www.nbs.sk/sk/statisticke-udaje/udajove-kategorie-sdds/ urokove-sadzby/priemerne-urokove-miery-z-uverov-obchodnych-bank>), ale bolo potrebné aj porovnať RPMN účastníkmi dojednanej zmluvy o revolvingovom úvere s poukazom na priemernú hodnotu RPMN všetkých finančných inštitúcií poskytujúcich úvery vedenú Ministerstvom financií SR. Napriek vyššie vytýkaným nedostatkom však možno uviesť, že záver okresného súdu o rozpore dojednaných úrokov zo zmluvy o revolvingovom úvere s dobrými mravmi obstojí i pri porovnaní dojednanej výšky RPMN s priemernou hodnotu RPMN všetkých finančných inštitúcií poskytujúcich úvery vedenou Ministerstvom financií SR (dostupnou na stránke: <http://fastsearch.mfsr.sk/mfsr/?query=priemern %C3%A1+RPMN&offset=20&>), ktorá v rozhodnom období pre nezabezpečené úvery do 1.500 EUR vrátane so splatnosťou od 1 do 5 rokov predstavovala 45,11 %. Dojednaná RPMN v zmluve o revolvingovom úvere (66,82 %), ktorá o viac ako 21 % prekračuje priemernú hodnotu RPMN úverov poskytovaných finančnými inštitúciami (teda aj nebankovými subjektmi) v Slovenskej republike, t. j. predstavuje viac ako 148 % jej hodnoty, je dozaista rozporná s dobrými mravmi. Poukaz odvolateľa na znenie nariadenia vlády SR č. , ktorým sa ustanovovala výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytnutie úveru, a ktoré bolo zrušené k 11. 6. 2010, je pritom pre prejednávaný prípad irelevantný, keď úverový vzťah medzi oprávneným a povinným vznikol až dňa 14. 6. 2011. Navyše na margo odvolacích námietok sa žiada dodať, že účastníkmi konania dojednaná úroková sadzba by podľa názoru odvolacieho súd neobstála ani pri posudzovaní súladu jej výšky zo zákonným znením ust. . Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, nakoľko exekučným titulom bol povinný zaviazaný na plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, rozhodol okresný súd správne, pokiaľ žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku zamietol. Úvaha odvolateľa o zásadnej deliteľnosti peňažných plnení, a teda aj o principiálnej možnosti zamietnutia žiadosti o poverenie len v časti vymáhaného plnenia trpiacej prekážkou brániacou jej vymoženiu je totiž síce správna, avšak v špecifických situáciách tzv. „zliatia“ častí plnenia dotknutých aj nedotknutých faktorom právnej nedovolenosti plnenia v exekučnom titule nejde oddeliť to, čo predstavuje ešte nárokovateľnú istinu či iné dovolené plnenia a čo už plnenia nedovolené (keďže obvykle veriteľ v spotrebiteľských vzťahoch primárne započítava plnenia dlžníka na príslušenstvo pohľadávky a tým spôsobuje, že istina sa neznižuje, hoci za stavu plnenia len toho, čo je dovolené, by to bolo presne naopak), keď navyše ani z exekučného titulu nebolo možné zistiť, čo oprávnenému priznanú istinu vo výške 2.927,06 EUR vlastne tvorí. Preto odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu podľa ako vecne správne potvrdil. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.