Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_11Er-2020-2005.pdf
PDF · 74.66 KB
Case nature
Area
Subarea
11Er/2020/2005
Uznesenie
Okresný súd Dunajská Streda v exekučnej veci oprávneného: Sociálna poisťovňa so sídlom v Bratislave, IČO: 30 807 484, pobočka Dunajská Streda, so sídlom Galantská cesta 693/5, 929 01 Dunajská Streda, proti povinnému: G. Š., B.: XX.XX.XXXX, J. Ú. J.H. XX.XX.XXXX, B. X. Y., vedenej u súdneho exekútora: JUDr. Peter Urbánek, Exekútorský úrad v Galante, so sídlom Bratislavská 23/11, 924 01 Galanta pod spisovou značkou EX 2129/05, o vymoženie 37,18 EUR s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Súd exekúciu vyhlasuje za n e p r í p u s t n ú.
Súd exekúciu z a s t a v u j e.
Súdnemu exekútorovi JUDr. Petrovi Urbánkovi súd náhradu trov exekučného konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Oprávnený podal dňa 28.11.2005, exekútorovi doručené návrh na vykonanie exekúcie, ktorým sa domáhal vymoženia pohľadávky voči povinnému na základe exekučného titulu - Rozhodnutie Sociálnej poisťovne, vydaný pobočkou v Dunajskej Strede dňa 27.12.2004, č. 700-0540020204-GC04/04. Exekučný titul nadobudol právoplatnosť dňa 21.08.2005 a vykonateľnosť dňa 21.05.2005. Na základe návrhu oprávneného, žiadosti súdneho exekútora a exekučného titulu konajúci súd vydal dňa 15.12.2005 súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného.
Súdny exekútor písomným podaním, doručeným tunajšiemu súdu dňa 28.01.2014, podal návrh na zastavenie exekúcie, nakoľko povinná osoba zomrela dňa 23.12.2011. Lustráciou v v dedičskom registri súd zistil, že dedičské konanie po nebohej povinnej bolo Uznesením Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 01.08.2012, pod sp.zn. 8D/15/2012 právoplatne zastavené, nakoľko povinná nezanechala žiaden majetok. Súdny exekútor súčasne s oznámením o úmrtí povinného žiadal priznať náhradu nevyhnutných trov exekúcie vo výške 240,38 EUR, ktoré si vyčíslil podľa vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov. Na úhradu trov žiadal zaviazať oprávneného.
Podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku proti inému než tomu, kto je v rozhodnutí označený ako povinný, alebo v prospech iného než toho, kto je v rozhodnutí označený ako oprávnený, možno vykonať exekúciu, len ak sa preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu podľa § 41 ( Ex. por. ).
V prípade ak povinný zomrel po vydaní poverenia v konaní sa pokračuje s dedičmi. Po právoplatnosti dedičského rozhodnutia sa koná s každým dedičom povinného v rozsahu, v ktorom na neho prešli záväzky poručiteľa.
Súd preskúmaním Uznesenia tunajšieho súdu o zastavení dedičského konania zistil, že dedičské konanie po povinnej osobe bolo právoplatne zastavené dňa 07.09.2012. Z procesného hľadiska vznikla
prekážka tohto konania a je na mieste posúdiť, či z exekučného titulu prešla povinnosť na právnych nástupcov (dedičov povinnej).
Podľa § 19 O.s.p. spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.
Podľa § 7 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti vzniká narodením, pričom smrťou táto spôsobilosť zanikne.
Podľa § 57 ods.1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Podľa § 58 ods. 4 Exekučného poriadku proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) a k) je prípustné odvolanie.
Súd za účelom zistenia, či prešla povinnosť z exekučného titulu na právnych nástupcov povinného, preštudoval Uznesenia tunajšieho súdu o zastavení dedičského konania a zistil, že vymáhaná povinnosť neprešla na dedičov povinnej osoby, nakoľko povinná zomrela ako nemajetná a dedičské konanie bolo právoplatne zastavené. Vzhľadom na uvedené s poukazom na ustanovenie § 7 Občianskeho zákonníka spôsobilosť povinného byť účastníkom exekučného konania zanikla dňom smrti, ako aj na to, že vymáhaná povinnosť neprešla a ani neprejde na nového účastníka na strane povinného súd v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil, preto že je tu iný dôvod pre ktorý nemožno exekúciu vykonať. Ako príklad zastavenia exekúcie v zmysle tohto ustanovenia uvádza právna teória okrem iného aj nedostatok niektorej z procesných podmienok, ktorý nemožno odstrániť (porovnaj Jaroslav Krajčo, Komentár Exekučný poriadok, Eurounion, spol. s r.o., 2009 jún, str.207). Posudzovanie majetku (majetnosti) povinného prichádza do úvahy, len ak povinný právne existuje. Pokiaľ povinný právne zanikol (fyzická osoba smrťou), nemožno uvažovať o jeho majetnosti či nemajetnosti, vylučuje to povaha smrti ako právnej skutočnosti. Zároveň povinný z procesného hľadiska prestáva byť účastníkom exekučného konania a z hľadiska hmotného práva prestáva byť aj dlžníkom.
Podľa 200 ods. 2 Exekučného poriadku ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Podľa § 203 ods. 1 Ex. por. ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.
Keďže podľa § 7 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka spôsobilosť povinnej - ako fyzickej osoby mať práva a povinnosti, zanikla smrťou a vymáhaná povinnosť neprešla a ani neprejde na nového účastníka na strane povinného súd nemohol zaviazať povinnú osobu (resp. právneho nástupcu povinnej osoby) na náhradu trov exekúcie.
Exekučný poriadok pripúšťa výnimky zo zásady, že trovy exekúcie uhrádza povinný (§ 197 ods. 1). Trovy exekúcie, ktoré má súdnemu exekútorovi uhradiť oprávnený, určuje vždy exekučný súd. Oprávnený je zaviazaný na úhradu trov exekúcie podľa princípu zavinenia a princípu voľnej úvahy súdu. Výnimkou je ustanovenie § 203 ods. 2 EP, kedy musí oprávnený uhradiť trovy exekúcie aj keď zastavenie nezavinil a nemohol ho predvídať.
Súd sa pri rozhodovaní o trovách exekučného konania preskúmal vyúčtovanie trov exekúcie, ktoré súdny exekútor predložil súdu a zistil, že exekútor žiada priznať náhradu trov exekúcie, pričom na ich úhradu žiada zaviazať oprávneného. Súd vedený hore uvedenými úvahami dospel k názoru, že ak ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ako podmienku uloženia povinnosti na náhradu trov exekúcie oprávnenému predpokladá zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie, a teda je na mieste preskúmať toto rozhodujúce kritérium aj v tomto konaní. Takýmto zavinením je potrebné zásadne rozumieť také vedomé konanie, či opomenutie oprávneného, s ktorým je zastavenie exekúcie v príčinnej súvislosti. Pri zavinení oprávneného navyše zo znenia citovanej právnej úpravy vyplýva, že musí ísť o výlučné zavinenie oprávneného, teda nemôže ísť ani o také konanie či opomenutie, ktoré by bolo len jednou z viacerých príčin vedúcich k zastaveniu exekúcie. O procesné zavinenie
oprávneného na zastavení exekúcie pôjde vtedy, keď mu bude možné vytýkať, že nedbal na náležitú opatrnosť a uvážlivosť a návrh na začatie exekúcie podal, hoci mal k dispozícii poznatky, z ktorých sa dal takýto výsledok predvídať. Aj pri preukázanom zavinení oprávneného má potom súd možnosť rozhodnúť spôsobom uvedeným v citovanom ustanovení, avšak túto možnosť nie je možné stotožňovať s povinnosťou tak urobiť. V predmetnej exekučnej veci oprávnený ani pri vynaložení maximálneho úsilia nemohol zabrániť smrti povinnej osoby a teda zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie tak nemožno vyvodiť. Súd zohľadnil aj ekonomické hľadisko, kedy zaviazaním oprávneného k náhrade trov exekučného konania, by dôsledky bezvýslednosti exekúcie znášal oprávnený dva krát - prvý krát nevymožením jeho priznaného práva z Exekučného titulu a druhý krát uložením povinnosti na náhradu trov zastavenej exekúcie, čím by sa paradoxne oprávnený dostal do horšej pozície, ako keby k exekučnému vymáhaniu vôbec nepristúpil (svedčí o tom aj nález Ústavného súdu zo dňa 17.decembra 2004 sp. Zn. II ÚS 31/4). Súd svoj názor súčasne opiera aj o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.02. 2012, sp.zn. 6M Cod/9/2012, avšak prikláňa sa k odlišnému stanovisku ktorý tam prezentuje JUDr. Rudolf Čirč. V konečnom teda súd rozhodol o nepriznaní náhrady trov exekúcie nie z dôvodu, že by súdny exekútor nemal nárok na ich náhradu, ale z dôvodu, že na ich náhradu nie je koho zaviazať.
Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu vo výroku o zastavení konania je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na tunajší súd (§ 58 ods. 4 Exekučného poriadku). Podanému odvolaniu môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, pričom jeho rozhodnutie sa bude považovať za rozhodnutie súdu prvého stupňa. Ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu (§ 374 ods. 4 O.s.p.).
Proti výroku o trovách exekúcie nie je možné podať odvolanie (§ 202 ods. 2 O.s.p.). Proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie, ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202) podaním odvolania sa zrušuje tento výrok uznesenia a opätovne rozhodne sudca. (§ 374 ods. 4 O.s.p.).
Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3 O.s.p.).
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.).