Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/500/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľky L. F., nar. XX.X.XXXX, bytom M., P. XXX/X, proti odporcovi N. F., nar. XX.X.XXXX, bytom ČR, U. F., P. XXX, o určenie vyživovacej povinnosti medzi manželmi, na základe odvolania oboch účastníkov proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. -224 zo dňa 30. júla 2013 takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť titulom manželského výživného zaplatiť navrhovateľke sumu 450 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti návrh zamietol. Vychádzal z toho, že manželstvo účastníkov bolo v priebehu konania právoplatne rozvedené, z ktorého titulu bolo možné presne vymedziť obdobie, v rámci ktorého bol posudzovaný návrh na určenie manželského výživného. Jedná sa o časový úsek od 11.5.2009 (deň podania návrhu) do 16.12.2010 (deň právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva). Okresný súd následne konkrétne vymedzil príjmy (vrátane definovania „zdrojov“) oboch účastníkov v rozhodnom období. Navrhovateľka v mesiacoch máj a jún 2009 poberala dávku v hmotnej núdzi 164,91 eur, resp. 101,84 eur a čiastočný invalidný dôchodok 126,70 eur mesačne; v období júl až december 2009 jej bola vyplácaná podpora v nezamestnanosti 225,40 eur + čiastočný invalidný dôchodok. Okresný súd do príjmu v tomto období zahrnul aj sumu 1.149,47 eur vyplatenú navrhovateľke zamestnávateľom (mzda a odchodné alebo odstupné) a tiež cca 790 eur, ktoré navrhovateľka získala zrušením poistky odporcu. Neakceptoval pritom tvrdenie navrhovateľky, že zo sumy 790 eur podporovala dcéru F. v rámci jej vysokoškolského štúdia. Dotknutá poistka bola totiž zrušená 22.10.2009 a dcéra prestala študovať na vysokej škole (najneskôr) k 31.10.2009. Od roku 2010 sa navrhovateľka zamestnala na čiastočný pracovný úväzok, v súvislosti s ktorým jej bola vyplácaná mzda cca 330 eur a (naďalej) poberala aj čiastočný invalidný dôchodok - 130,60 eur mesačne. Odporca (žijúci v Českej republike) tvrdil, že po celú rozhodnú dobu bol nezamestnaný, nebol evidovaný na úrade práce a ani nepoberal žiadnu dávku, pričom v celom rozsahu jeho potreby, ako aj potreby spoločnej domácnosti, uhrádzala jeho družka. Okresný súd dotknutému tvrdeniu neuveril, keďže odporca nedokázal uviesť, aký bol príjem družky, hoci rozsah výdavkov vymedziť dokázal. Zároveň krátko pred rozhodným obdobím - 7.5.2009 - mu bola vyplatená mzda 34,160 Kč; navyše v priebehu zvyšnej časti roku 2009 boli na jeho účet poukázané čiastky v úhrnne v sume 75.060 Kč (cca 2.900 eur) a zo stavebného sporenia a zrušenia účtu v peňažnom ústave získal 1.782,79 eur. Okresný súd sa nestotožnil ani s jeho tvrdením, že sumy poukazované na jeho účet slúžili na vyplatenie mzdy aj ďalším brigádnikom, ktorí nemali v ČR bankový účet. Jednak odporca nevedel uviesť meno ani jedného

z takýchto brigádnikov a jednak zamestnávateľ mohol týchto „iných brigádnikov“ vyplácať v hotovosti, čo aj bežne (podľa samotné odporcu) robil. Do príjmu v roku 2009 okresný súd zahrnul aj 50.000 Sk, získané odporcom z predaja spoločného vozidla účastníkov a časť peňazí získaných z dedičstva (v rozsahu 248.500 Sk), z ktorých približne po 9.000 Sk mesačne mohol uhrádzať odporca jeho bežné potreby až do mesiaca október 2010. Následne okresný súd ustálil, že v mesiaci máj 2009 bol príjem odporcu cca 670 eur a príjem navrhovateľky len 290 eur, z ktorého titulu za dotknuté obdobie priznal navrhovateľke nárok na manželské výživné v sume 100 eur. V nasledujúcich mesiacoch - jún až december 2009 - došlo k zlepšeniu situácie navrhovateľky (vyplatenie cca 1.150 eur zamestnávateľom + výber poistky odporcu), ale i odporca nadobudol ďalšie finančné prostriedky - za predaj spoločného motorového vozidla + disponoval peniazmi z dedičstva, čo navýšilo jeho „príjem“ cca o 295 eur. To znamená, že životná úroveň účastníkov nebola rovnaká ani v období mesiacov jún až december 2009. Na jej „zrovnanie“ okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 50 eur mesačne. V období roku 2010 už boli pomery odporcu horšie, peniaze z dedičstva dokázali pokryť jeho potreby len vo výške minimálnej mzdy, pričom navrhovateľka z pracovného pomeru a z titulu čiastočného invalidného dôchodku poberala spolu cca 470 eur mesačne. Následne okresný súd uzavrel, že v období roku 2010 navrhovateľke manželské výživné neprináleží, z ktorého dôvodu v časti o určenie manželského výživného od 1.1.2010 do 16.12.2010, návrh ako nedôvodný zamietol. Celkovo tak odporcovi vznikol na manželskom výživnom dlh 450 eur (za jeden mesiac 100 eur a za 7 mesiacov po 50 eur). O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že účastníkom vzhľadom na ich približne rovnaký úspech v konaní ich náhradu nepriznal ( ). Zároveň uložil odporcovi povinnosť zaplatiť trovy konania štátu v sume 19, eur, ktoré vznikli v súvislosti so zisťovaním stavu a pohybov na jeho účte v peňažnom ústave.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie obaja účastníci. Navrhovateľka sa alternatívne domáhala jeho zmeny tak, že odporca bude povinný zaplatiť jej titulom manželského výživného sumu 1.916,12 eur, alebo jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Namietala, že okresný súd jej odňal možnosť konať pred súdom, keď po poučení podľa nemohla na záver zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu; pričom na vyhlásenie rozhodnutia bola predvolaná až na deň 3.9.2013. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia považovala za nepresvedčivé a vykazujúce logické rozpory, najmä v hodnotení dokazovania. Navrhovateľka zotrvala na vyjadrení, že celá suma zo zrušenej poistky odporcu bola vložená na účet dcéry a tieto prostriedky boli použité na jej štúdium. Zdôraznila, že počas štúdia dcéry F. na vysokej škole mala (rovnako aj odporca) k dcére vyživovaciu povinnosť. Vo vzťahu k príjmu odporcu uviedla, že tento neuniesol dôkazné bremeno a preto (v súlade so súdnou praxou) malo byť vychádzané ohľadne jeho príjmu z priemernej mzdy v hospodárstve SR vykazovanej štatistickým úradom.

Odporca vo svojom odvolaní (v časti na hranici úplnosti z hľadiska náležitosti tohto opravného prostriedku podľa ) žiadal zrušiť napadnutý rozsudok s tým, že žalobný návrh bude zamietnutý. Citoval časti z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu, z ktorých - podľa neho - je zrejmá nedôvodnosť návrhu navrhovateľky. Napríklad v roku 2009 jej bola poskytnutá okrem invalidného dôchodku aj mzda a odchodné. Odporca konštatoval, že v roku 2009 nedosahoval ani takú životnú úroveň ako navrhovateľka.

Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu odporcu označila jeho tvrdenia za nepravdivé. Zároveň mala za to, že odvolanie nepodával ani sám odporca. Odporca sa k odvolaniu protistrany nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením a bez nariadenia pojednávania ( za súčasnej aplikácie ) napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny podľa Krajský súd v zmysle v spojení s je viazaný nielen rozsahom odvolania, ale aj konkrétnymi dôvodmi, ktoré odvolatelia vymedzia v rámci zákonom stanovenej lehoty na podanie tohto oprávneného prostriedku. Nadväzne odvolací súd posudzoval napadnutý rozsudok (prioritne) z dôvodov označených oboma účastníkmi.

Odporca napadnutý rozsudok spochybňuje len veľmi všeobecne - odkazom na citácie častí jeho odôvodnenia, avšak bez vyslovenia konkrétnej protiargumentácie, ktorá by bola (aspoň hypoteticky)

spôsobilá podmieniť iné závery konajúcich súdov. Naopak, práve z časti odôvodnenia citovaných odporcom vyplýva dôvodnosť záverov o nerovnakej životnej úrovni účastníkov/manželov v roku 2009, a teda o uložení povinnosti odporcovi zaplatiť (aktuálne už zameškané) manželské výživné v (celkovej) sume 450 eur. Vyjadrenie: „finančné prostriedky predajom spoločného motorového vozidla som si zakúpil z finančnú hotovosť i z dedičstva, v dôsledku čoho som nemal ani nedosahoval takú životnú úroveň ako odporkyňa (správne navrhovateľka - pozn. odvolacieho súdu)“ je značne nezrozumiteľné a aj pri jeho (v podstate iniciatívnom) výklade zo strany odvolacieho súdu nevedie k iným skutkovým záverom. Podstatou posúdenia „príjmu“ odporcu v roku 2009 totiž neboli len prostriedky získané z predaja spoločného auta, či z dedičstva. Naopak, základom boli finančné prostriedky, ktoré boli poukazované na jeho účet a vo vzťahu ku ktorým nepreukázal, že by malo ísť o prostriedky určené, resp. patriace iným osobám.

Námietka navrhovateľky o odňatí možnosti jej konať pred súdom nie je dôvodná. Nie je podstatné, či sa pojednávania dňa 16.7.2013 nezúčastnila z objektívneho dôvodu (v odvolaní tvrdeného lekárskeho ošetrenia, o ktorom však v spise - doteraz - nie je založený žiadny doklad) alebo bezdôvodne; dôležité je, že nepožiadala o odročenie dotknutého pojednávania. Následne neprítomnosť na pojednávaní dňa 16.7.2013, ktorého súčasťou boli i „záverečné“ vyjadrenia účastníkov, je dôsledkom jej vlastného postupu a nie postupu okresného súdu. Pokiaľ ide o predvolanie na verejné vyhlásenie rozsudku, je faktom, že (zrejme administratívnym pochybením pri jeho expedovaní) bolo navrhovateľke doručené predvolanie na deň 3.9.2013. Bez ohľadu na to, že dotknuté predvolanie si navrhovateľka prevzala až 1.8.2013, t.j. po reálnom vyhlásení rozsudku dňa 30.7.2013, predmetná nedôslednosť však nepredstavuje vadu, ktorá by mala za následok vecne nesprávne rozhodnutie okresného súdu. Súčasťou pojednávania dňa 16.7.2013, ktorého sa navrhovateľka nezúčastnila, bolo aj odročenie veci „len“ na verejné vyhlásenie rozsudku na deň 30.7.2013. Jedná sa o postup súdu, kedy nie je možné (spravidla pre značnú skutkovú alebo právnu náročnosť konkrétnej veci) v rámci pojednávania vyhlásiť rozsudok. Vo svojej podstate je následné verejné vyhlásenie rozsudku pokračovaním úkonu súdu a striktne nevyžaduje (aj vzhľadom na fakt, že takto vyhlasovaný rozsudok môže byť vyhlásený vo veľmi krátkej časovej následnosti - napr. aj hneď na druhý deň), aby na dotknutom pojednávaní neprítomný účastník bol osobitne predvolávaný na termín vyhlásenia rozhodnutia. Nadväzne vyššie popísaná nedôslednosť v postupe okresného súdu, keď v rámci iniciatívneho predvolania navrhovateľky na verejné vyhlásenie rozsudku uviedol nesprávny dátum, nevykazuje intenzitu potrebnú pre konštatovanie relevantného porušenia práva účastníka konania.

Obdobne neobstojí tvrdenie o nepresvedčivosti napadnutého rozsudku. Okresný súd pomerne podrobne vymedzil jednotlivé skutkové zistenia, vrátane označenia dôkazov, na základe ktorých k nim dospel. Následne prehľadne po jednotlivých mesiacoch celého rozhodného obdobia ustálil pomery tak navrhovateľky, ako i odporcu a ich porovnaním vymedzil dôvodnosť, resp. nedôvodnosť nároku navrhovateľky v tom-ktorom kalendárnom mesiaci. Krajský súd zdôrazňuje, že súčasťou práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nie je právo na to, aby súd vyhotovil odôvodnenie (vrátane hodnotenia dôkazov) podľa predstáv účastníka. Inými slovami, konkrétne rozhodnutie netrpí nepresvedčivosťou, či nepreskúmateľnosťou len preto, že niektorý z účastníkov nesúhlasí s jeho obsahom. V danej spojitosti nemožno konštatovať ani logické rozpory v úvahách a záveroch okresného súdu. Navrhovateľka, napokon, ani konkrétne neuvádza, v čom by mali spočívať, ale len maximálne všeobecne hovorí o ich (údajnej) existencii.

Námietka navrhovateľky o neunesení dôkazného bremena odporcom vyznieva značne účelovo a tendenčne. Nakoľko navrhovateľka bola tým účastníkom, ktorý sa domáhal priznania hmotnoprávneho nároku (manželského výživného) bolo prioritne jej povinnosťou tvrdiť konkrétne skutočnosti a na ich existenciu (minimálne) označiť konkrétne dôkazy. Už v uznesení odvolacieho súdu z 19.2.2013 bolo zdôraznené, že pasivita odporcu neznamená, že navrhovateľka nie je povinná svoje tvrdenia preukázať. Až za situácie, keď by navrhovateľka splnila tak povinnosť tvrdenia, ako i dôkaznú povinnosť, došlo by k presunu dôkazného bremena na protistranu. Rozhodne za náležité unesenie dôkazného bremena však nemožno považovať len všeobecné tvrdenie, že odporca určite v ČR pracoval a nech on preukáže, že tomu tak nebolo. Pokiaľ z konkrétnych skutkových okolností nevyplýva aspoň dôvodný predpoklad vykonávania pracovnej činnosti, nie je prijateľné ani len uvažovať o uplatnení fikcie o predpokladanom zárobku dotknutého účastníka. Pre

úplnosť krajský súd dodáva, že navrhovateľkou prezentovaná (údajná) zásada súdnej praxe, že ak výživou povinná osoba (v súdenej veci odporca) nepreukáže svoj príjem, je potrebné za jej príjem považovať priemernú mesačnú mzdu dosahovanú v hospodárstve SR, nie je všeobecne (dokonca ani prevažujúco) akceptovanou doktrínou. Navyše, na jej eventuálne uplatnenie musia byť ustálené aspoň základné skutkové okolnosti, čo v súdenej veci (práve pre neunesenie dôkazného bremena navrhovateľkou) splnené nebolo.

Navrhovateľka ani v štádiu odvolacieho konania neuviedla okolnosti, ktoré by mohli podmieniť iné vyhodnotenie výberu finančných prostriedkov zo zrušenej poistky odporcu. Nakoľko k výberu došlo doslova pár dni pred ukončením vysokoškolského štúdia dcérou F., nezodpovedá stavu veci tvrdenie o financovaní práve touto čiastkou jej vysokoškolského štúdia. Odhliadnuc od uvedeného, pokiaľ navrhovateľka zrušila predmetnú poistku, vedela, že disponuje prostriedkami, ktoré patria odporcovi a z hľadiska predmetu sporu nie je podstatné ich bezprostredné použitie na konkrétny účel. Významným je, že navrhovateľka disponovala finančnou čiastkou patriacou odporcovi, ktorú okolnosť je nutné „započítať“ na plnenie vyživovacej povinnosti manžela/odporcu voči navrhovateľke. Pokiaľ dcéra F. mala za to, že odporca, ako otec, si neplní vyživovaciu povinnosť voči nej, mohla si dotknutý nárok uplatniť v samostatnom súdnom konaní. Ani jeho prípadná existencia však nie je osobitne významná z hľadiska vyživovacej povinnosti medzi účastníkmi - manželmi.

Nakoľko odvolacie dôvody oboch účastníkov neboli opodstatnené a krajský súd nezistil ani nedostatky, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti ( ), napadnuté rozhodnutie vo veci samej potvrdil ako vecne správne. Okresný súd vecne správne rozhodol i o trovách konania (hoci bezprostredne vo výroku neuviedol výslovné konštatovanie o nepriznaní trov účastníkom navzájom, avšak vzhľadom na obsah odôvodnenia a na uvedenie vo výroku rozsudku povinnosti odporcu platiť trovy štátu sa nejedná o situáciu, kedy by o trovách konania nebolo rozhodnuté), keď náležite aplikoval zásadu úspechu v spore.

O trovách odvolacieho konania krajský súd rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, nakoľko tento procesný nárok nebol uplatnený ani jednou zo sporových strán ( v spojení s ).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.