Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_3Cob-178-2013.pdf
PDF · 122.77 KB
Case nature
Area
Subarea
3Cob/178/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov senátu JUDr. Gabriela Varhalíková a Mgr. Jolana Fuchsová v právnej veci žalobcu S. sporiteľňa, a. s., so sídlom I., J. XX, IČO: XX XXX XXX, práv. zast. I. advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom I., M. 3, proti žalovanej W.I. G., E.. XX.X.XXXX, I. X., D. J. X, v konaní o zaplatenie 879,70 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rožňava č.k. 12Cb/34/2012-231 zo dňa 17.6.2013 jednomyseľne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol v celom rozsahu a náhradu trov konania účastníkom nepriznal.
Svoje rozhodnutie v podstate odôvodnil tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 879,70 eur, s riadnym úrokom vo výške 17,70 % ročne zo sumy 791,68 eur od 4.7.2012 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 769,17 eur od 4.7.2012 do zaplatenia, z dôvodu, že žalovaná si nesplnila svoju povinnosť vyplývajúcu zo Zmluvy o splátkovom úvere č.XXXXXXXXXX z 22.6. 2006.
Súd prvého stupňa vydal vo veci dňa 27.9.2012 platobný rozkaz č.k. XXRob/XX/XXXX - 62, proti ktorému podala včas odpor žalovaná s tým, že vo výroku o lehote splatnosti, žiadala, aby jej bolo umožnené splatiť dlžnú sumu v mesačných splátkach, na ktorých by sa dohodla. Následne žalobca navrhol odmietnuť podaný odpor s poukazom na to, že žalovaná uznala pohľadávku čo do dôvodu a výšky a žiadala len inú lehotu splatnosti.
Z vykonaného dokazovania súd zistil, že žalobca a žalovaná uzavreli Zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX dňa 22.6.2006, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý „MINIúver do 10 minút“, vo výške 27.500,00 Sk (912,83 eur). Úroková sadzba z poskytnutého úveru predstavovala 17,70 % ročne až do konečnej splatnosti úveru. Výška splátok bola dohodnutá v sume 746,00 Sk (24,76 eur), lehota splatnosti bola stanovená k 10. dňu v mesiaci. Splatnosť prvej splátky bola datovaná ku dňu 10.7.2006 a konečná splatnosť úveru bola datovaná ku dňu 10.6.2011. Podľa čl. I., bod 1, veriteľ sa zaviazal poskytnúť dlžníkovi splátkový úver po splnení podmienok uvedených v zmluve a dlžník sa zaviazal úver splatiť. Výška poplatkov za správu Úveru bola uvedená v sume 50,00 Sk mesačne. Z hľadiska dojednania ďalších zmluvných podmienok, Zmluva obsahovala v bode II. 3. odkaz na Úverové podmienky, VOP, Obchodný zákonník a ostatné právne predpisy. Podľa výpisu z úverového účtu č.
XXXXXXXXXX súd zistil, že dňa 22.6.2006 bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 27.500,00 Sk, pričom splátky boli žalovanou vykonávané nepravidelne a poplatok za správu úveru bol započítaný za obdobie od 22.6.2006 do 31.12.2008 vo výške 1.850,00 Sk. Za rovnaké obdobie bol započítaný poplatok za prvú alebo druhú upomienku v celkovej výške 2.800,00 Sk.
Súd prvého stupňa citoval bod 7.3.2. Všeobecných obchodných podmienok, z ktorého vyplýva oprávnenie Banky uspokojiť splatné úroky vo forme zaťaženia účtu v prípade, že Klient nemá na účte dostatok finančných prostriedkov na ich úhradu. V ďalšom citoval bod 7.4.1. a 7.4.4., bod 7.5., bod 7.6.1. Všeobecných obchodných podmienok. Zároveň poukázal na ust. § 2 písm.a/, b/, § 4 ods. 1 Zákona č. 258/2001 Z.z., o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 2, 3 písm. a/, i/, ods. 4, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, z ktorých vyplýva zásada, podľa ktorej spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať také ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah návrhu zmluvy. V danom prípade teda ide nesporne o spotrebiteľský úver, na základe ktorého sa veriteľ zaviazal poskytnúť žalovanej peňažné prostriedky vo forme úveru. Zmluva o úvere je upravená ako právny inštitút v Obchodnom zákonníku, ale vzhľadom k tomu, že sa v tomto prípade jedná o spotrebiteľský úver, tento záväzkový vzťah sa riadi osobitným predpisom, Zákonom č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľskom úvere a ustanovením § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Zmluvné podmienky dohodnuté medzi účastníkmi konania, na základe zmluvy zo dňa 22.6.2006 súd posudzoval v zmysle vyššie uvedených ustanovení Zákona o spotrebiteľskom úvere a Občianskeho zákonníka.
Ďalej súd prvého stupňa konštatoval, že v konaní bol vydaný platobný rozkaz, proti ktorému podala odpor žalovaná. Žalobca navrhol uvedený odpor odmietnuť, pretože žalovaná v odpore uviedla, že nárok uznáva, len žiadala zmenu lehoty splatnosti. Z toho hľadiska navrhol odpor ako neodôvodnený odmietnuť. Súd v tomto prípade poukázal na skutočnosť, že pokiaľ sa jedná o spotrebiteľský úver, súd má možnosť preskúmať ex offo zmluvné podmienky úverových zmlúv v zmysle čl. 3 Smernice č. 93/13/ EHS. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz. Preto súd i napriek vydanému platobnému rozkazu a podanému odporu žalovanou, neodmietol odpor a vo veci konal, s poukazom na ust. § 172 ods. 9 O. s. p. V tomto prípade sa jedná o právo na zaplatenie peňažnej sumy zo spotrebiteľskej zmluvy, kde je žalovaná spotrebiteľka, a preto platobný rozkaz, za predpokladu existencie neprijateľných podmienok, nemal byť vydaný. Už spôsob uzavretia zmluvy naznačoval povinnosť súdu preskúmať zmluvné podmienky, keďže sa jednalo o štandardnú formulárovú zmluvu, bez možnosti klienta ovplyvniť obsah tejto zmluvy.
Pri posudzovaní nároku žalobcu, súd sa v zmysle ust. § 53 Občianskeho zákona zaoberal podmienkami zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá bola uzavretá medzi účastníkmi konania. V rámci toho skúmal, do akej miery možno považovať podmienky uzavretej zmluvy za prijateľné, resp. neprijateľné a či teda je možné podmienky vyplývajúce zo zmluvy hodnotiť ako rovnovážne podmienky čo do práv a povinností účastníkov záväzkového vzťahu. V tejto súvislosti skúmal prijateľnosť podmienok z hľadiska výšky nákladov úveru vo vzťahu k poskytnutému úveru, pričom dospel k zisteniu, že úver bol poskytnutý vo výške 912,83 eur. Spolu s uplatneným nárokom a už zaplatenými sumami, by predstavovali celkové náklady úveru výšku 2.226,22 eur (zaplatená suma žalovanou 1.346,52 eur + uplatnený nárok v istine 879,70 eur). Z toho hľadiska je zrejmé, že náklady z poskytnutého úveru pri splátkovom režime na 60. mesiacov, predstavovali 41 %, čo súd považoval v tomto prípade za neprimerané navýšenie úveru. Totiž medzi účastníkmi zmluvného vzťahu bola uzavretá formulárová zmluva, s vopred určenými podmienkami, bez možnosti ich akejkoľvek zmeny zo strany spotrebiteľa. Žalovaná za tejto situácie mohla len pristúpiť k vopred formulovaným podmienkam zmluvy, v opačnom prípade by bolo zrejme vylúčené získanie finančných prostriedkov. Naviac, podľa tvrdenia žalobcu a predformulovaného textu zmluvy sa mala žalovaná oboznámiť s úverovými podmienkami, sadzobníkmi, čo považuje súd prvého stupňa za vylúčené, vzhľadom na čas, ktorý by si vyžadovalo naštudovanie takýchto listín pred uzavretím
zmluvy. Je teda zrejmé, že žalovaná sa nemala možnosť náležite oboznámiť s textom týchto listín pred uzavretím zmluvy. Už aj zo samotnej zmluvy o splátkovom úvere vyplýva, že v tejto zmluve boli označené len základné údaje, a to výška úveru, úrok z úveru, výška splátky, počet splátok, splatnosť prvej splátky a konečná splatnosť úveru, ročná percentuálna miera nákladov. To znamená, že ďalšie zmluvné podmienky mali byť obsiahnuté práve v listinách, na ktoré len zmluva odkazuje, pričom tieto ďalšie listiny, a to ani VOP, neboli podpísané účastníkmi. V tejto súvislosti súd poukázal na skutočnosť, že časť obsahu zmluvy možno určiť odkazom na VOP, vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami, alebo odkazom na iné obchodné podmienky, ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe alebo k návrhu priložené, len v zmysle ust. § 273 ods. 1 Obchodného zákonníka. Zmluvné podmienky predmetnej zmluvy súd posudzuje v zmysle ustanovení Zákona o spotrebiteľskom úvere a Občianskeho zákonníka. Z týchto dôvodov neprichádza do úvahy odkaz na VOP a tieto musia byť obsiahnuté priamo v zmluve alebo účastníkmi záväzkového vzťahu podpísané na znak toho, že skutočne zmluvné podmienky boli dané do dispozície účastníkovi a ten sa s nimi mohol oboznámiť vopred pred uzavretím zmluvy. Súd považuje za neprijateľnú podmienku zmluvné dojednanie v časti nákladov úveru, pretože z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že náklady úveru neboli riadne oboznámené, resp. údaje ktoré obsahovali výšku poskytnutého úveru, úrokovú sadzbu, nemuseli pri uzatváraní zmluvy navodiť dojem neprimeranosti, zvlášť pokiaľ žalovaná pred uzavretím zmluvy nemala priestor na zistenie celkovej výšky nákladov úveru. Z takto koncipovanej zmluvy nie je možné vyvodiť, že v danom prípade sa jednalo o individuálne vyjednané podmienky, pretože aj keď zmluva obsahovala určité údaje, ktoré boli konkrétne vo vzťahu k žalovanej, avšak ostatná časť zmluvy bola obsahom totožná so štandardne formulovanými zmluvami aj pre ostatných klientov.
Ďalej súd prvého stupňa poukázal aj na časť zmluvy, kde bol zahrnutý poplatok za správu úveru a uviedol, že tento poplatok nemá žiadne opodstatnenie vo vzťahu k spotrebiteľovi, pretože vedenie správy úverového účtu slúži predovšetkým pre veriteľa ako poskytovateľa služby, aby mohol sledovať plnenie zo strany žalovanej. V tomto prípade nie je poskytovaná žalovanej žiadna služba, ktorá by mala byť touto formou spoplatnená. Rovnako ani poplatok za upomienky nemá žiadne opodstatnenie, pretože nebol súčasťou zmluvy o splátkovom úvere a pokiaľ boli súčasťou iných pripojených podmienok, v tomto smere platí rovnaké stanovisko s poukazom na ust. § 273 ods. 1 Obchodného zákonníka.
Vzhľadom na vyššie uvedené súd uzavrel, že je nepochybné, že žalovaná zaplatila na splátku úveru sumu 1.346,52 eur. Pokiaľ by súd pripočítal k tejto sume riadny úrok vo výške 17,70 % z poskytnutého úveru, výška by predstavovala sumu 161,57 eur, tzn. bez úroku z omeškania by celková výška mala predstavovať 1.044,40 eur (912,83 eur + riadny úrok 17,70 % z úveru v sume 161,57 eur). Žalovaná však zaplatila 1.346,52 eur, a preto súd prvého stupňa posúdil žalobu za nedôvodnú. Totiž rozdiel medzi sumou, ktorá jej bola poskytnutá ako úver a sumou ktorú skutočne zaplatila, v tomto prípade predstavoval 433,69 eur, čo podľa názoru prvostupňového súdu rozhodne pokrýva náklady žalobcu, keďže táto suma po prepočte na pôvodnú menu Sk predstavuje 13.065,34 Sk a pôvodný úver bol poskytnutý vo výške 27.500,00 Sk.
S poukazom na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka súd považoval za rozpor s dobrými mravmi, ak sa poskytuje spotrebiteľovi úver, za cenu prevyšujúcu niekoľkonásobne priemernú cenu porovnateľných úverov poskytovanými bankami, pričom veriteľ vlastne využije nedostatočnú informovanosť, neskúsenosť spotrebiteľa pri uzatváraní zmluvy. Neprijateľné podmienky nemôžu požívať právnu ochranu, pretože sú v rozpore s ustanoveniami Občianskeho zákonníka. V zmysle ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky sú neplatné.
S poukazom na to, že zaplatením sumy 1.346,52 eur žalovanou, bola jej povinnosť voči žalobcovi splnená, súd žalobu zamietol.
O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a keďže v danom prípade bola v konaní úspešná žalovaná, ktorá si však neuplatnila náhradu trov konania, z toho dôvodu rozhodol súd prvého stupňa tak, ako je uvedené vo výroku napadnutého rozsudku.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd s poukazom na ust. § 220 O.s.p. zmenil napadnutý rozsudok a žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 879,70 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% p.a. zo sumy 796,17 eur od 4.7.2012 do zaplatenia a riadnym úrokom vo výške 17,70% p.a. zo sumy 791,68 eur od 4.7.2012, do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti a zároveň, aby zaviazal žalovanú na náhradu trov prvostupňového konania vo výške 141,79 eur a odvolacieho konania vo výške 71,11 eur, do 3 dní od právoplatnosti. Ak však, by mal odvolací súd za to, že nie sú splnené podmienky na zmenu rozsudku, navrhol, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. S poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. b/, d/ a f/ O.s.p. uviedol, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a že vady konania majú za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.
Svoje odvolanie v podstate odôvodnil tým, že žalobca uzatvoril so žalovanou 22.6.2006 Zmluvu o splátkovom úvere, ktorá sa riadi príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka pretože práve Obchodný zákonník ako jediný komplexne upravuje typ zmluvy - zmluvu o úvere ako takú, t.j. ide o absolútny obchod. Má za to, že Zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou obsahuje všetky náležitosti v súlade so Zákonom o spotrebiteľských úveroch, a preto obsahovo a skutkovo napĺňa všetky obligatórne znaky zmluvy o úvere podľa Obchodného zákonníka ako konsenzuálneho odplatného kontraktu. Poukázal na čl. II bod 3 Zmluvy o splátkovom úvere, § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 2 písm.a/, § 3 ods. 1, 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch a uviedol, že zmluva o splátkovom úvere bola uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou podľa ust. § 497 až 507 Obchodného zákonníka, ktoré upravujú zmluvu o úvere (§ 261 ods. 3 písm.d/ Obchodného zákonníka). V tejto súvislosti poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp.zn. XSžo XXX/XXXX z 31.10.2010 a sp.zn. X F./XX/XXXX z 29.11.2010, rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. XXCdo/XXXX/XXXX z 24.7.2012, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. XCdo/XXX/XXXX z 29.3.2012.
V ďalšom odvolateľ berúc do úvahy ustálenú prax slovenských súdov a ustanovenia slovenských právnych predpisov konštatoval, že so žalovanou bol a je oprávnený uzatvoriť zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa Obchodného zákonníka, pričom však jej jednotlivé ustanovenia nesmú odporovať ustanoveniam Zákona o spotrebiteľských úveroch a Občianskeho zákonníka. Navyše, uvedená dohoda zmluvných strán o uzatvorení Zmluvy o splátkovom úvere podľa Obchodného zákonníka je len potvrdením zákonnej úpravy a ustálenej judikatúry k otázke právneho režimu zmluvy o úvere a aj v prípade, ak by sa žalobca so žalovanou nedohodli na voľbe Obchodného zákonníka, lex generalis k Zmluve o spotrebiteľskom úvere by bol vždy Obchodný zákonník. Ak účastníci akejkoľvek zmluvy zvolia Obchodný zákonník ako právo použiteľné na ich záväzkový právny vzťah, budú sa na nich v prvom rade vzťahovať príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka, a preto názor podľa komentára JUDr. U. L. CSc. k ust. § 566 Občianskeho zákonníka nemožno považovať za opodstatnený, pretože otázka voľby práva nie je otázkou výkladu. Samotné dojednanie zmluvných strán, že Zmluva o splátkovom úvere sa riadi príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka nie je a ani nemôže byť neprijateľnou podmienkou v zmysle Občianskeho zákonníka, a preto žalobca nesúhlasí so záverom prvostupňového súdu, že na vzťah medzi žalobcom a žalovanou nemožno aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, a považuje v tejto súvislosti rozhodnutie súdu prvého stupňa na nesprávne.
K vylúčenej záväznosti Všeobecných obchodných podmienok, Sadzobníka a Úverových podmienok a zamietnutiu žalobcom uplatnených poplatkov, žalobca uviedol, že bol a je oprávnený uzatvoriť zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa Obchodného zákonníka, pričom však jej jednotlivé ustanovenia nesmú odporovať ustanoveniam Zákona o spotrebiteľských úveroch a Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti poukázal na čl. II. bod 2 Zmluvy o splátkovom úvere a mal za to, že oprávnenie zmluvných strán určiť časť obsahu zmluvy odkazom na obchodné podmienky vyplýva nielen z ust. § 273 ods. 1 Obchodného zákonníka, ale s uvedenou možnosťou počíta aj ust. § 75 ods. 3 zák.č. 483/2001 Z.z., o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ust. § 53 ods. 13 Občianskeho zákonníka, pričom túto možnosť potvrdzuje aj konštantná judikatúra slovenských a českých súdov. V zmysle ust. § 37 Zákona o bankách je žalobca povinný informovať na internetovej stránke a v prevádzkových priestoroch o podmienkach poskytovania úverov a nakoľko žalobca si túto povinnosť riadne plní, žalovaná mala reálnu možnosť oboznámiť sa s obsahom obchodných podmienok pred uzatvorením zmluvy o úvere a to bez toho, aby musela vyvinúť neprimerané úsilie alebo vynaložiť
neprimerané náklady. Totiž pred podpísaním zmluvy má každý klient žalobcu k dispozícii aktuálne znenie obchodných podmienok a každému klientovi je ponechaný ním požadovaný dostatočne dlhý čas nevyhnutný na preštudovanie a oboznámenie sa s obsahom všetkých dokumentov. Berúc do úvahy tieto skutočnosti odôvodňujúce možnosť aplikácie Obchodného zákonníka na záväzkový právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným vzniknutý na základe Zmluvy o splátkovom úvere, ako aj výslovné znenie Zmluvy o splátkovom úvere, neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o splátkovom úvere sú aj VOP, Sadzobník a Úverové podmienky žalobcu, na základe čoho vyplýva ich záväznosť pre zmluvné strany. Žalobca má za to, že výška ním účtovaných poplatkov bola žalovanej vždy vyčíslovaná v zmysle platného Sadzobníka, čo predpokladá aj Zmluva o splátkovom úvere v čl. II. bod 2, pričom žalovaná svojim podpisom potvrdila, že je so Sadzobníkom oboznámená a je si vedomá, čím sa zmluvný vzťah spravuje. Poplatok za upomienku predstavuje cenu za služby a plnenia poskytované žalovanej a náhradu nákladov žalobcu, ktoré vznikli žalobcovi v súvislosti s omeškaním žalovanej a teda poplatok za upomienku tým nepredstavuje paušálnu náhradu škody, ani poplatok za omeškanie žalovanej. Upomienky zaslané žalovanej slúžili na upovedomenie žalovanej, že riadne nespláca svoj dlh v záujme žalobcu, ako i o možnosti žalovanej vyhnúť sa plnením svojho záväzku súdnemu vymáhaniu žalobcovej pohľadávky. Poplatok za správu úveru vyjadruje cenu za plnenie banky spojené s úverom, pričom úroková sadzba vyjadruje len „cenu“ poskytnutých peňažných prostriedkov, nie všetkých plnení poskytovaných žalovanej v súvislosti s úverom. Poplatok za správu úveru predstavuje cenu za plnenie služieb žalovanému (zasielanie informácii ohľadom úveru, sprístupnenie elektronickej služby internetbanking, vykonávanie inkasa splátok úveru, zasielanie potvrdenia na vyžiadanie klienta, možnosť využitia služby sporotel atď.) ako aj náhradu nákladov za administratívne úkony, ktoré je žalobca povinný vykonávať v zmysle platnej legislatívy (sledovanie rizikovosti žalovanej, archivácia dokumentácie). Vzhľadom na skutočnosť, že sadzobník žalobcu je súčasťou Zmluvy o splátkovom úvere, žalovaná sa so sadzobníkom žalobcu riadne oboznámila a podpisom Zmluvy o splátkovom úvere s ním vyslovila súhlas, preto nemožno prijať záver, že žalobcom predpísané poplatky žalovanej neboli medzi žalobcom a žalovanou dohodnuté, a teda že žalobcovi na ich úhradu nevznikol nárok a nakoľko sa uvedené poplatky týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny a zároveň boli tieto zmluvné podmienky vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne, žalobca má za to, že súd prvého stupňa nebol oprávnený preskúmavať odôvodnenosť žalobcom predpisovaných poplatkov.
Žalobca ďalej uviedol, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, keď žalobný návrh zamietol s odôvodnením jeho nedôvodnosti. Totiž konajúci súd zamietol žalobný návrh napriek skutočnosti, že zo skutkového stavu jasne vyplýva existencia pohľadávky žalobcu voči žalovanej, ako aj výška uplatnenej istiny vo výške 791,68 eur. Poukázal na svoje vyjadrenia zo dňa 28.1.2013 a 23.1.2013, v ktorých presne špecifikoval žalovanú sumu a podrobne zodpovedal na jednotlivé požiadavky súdu prvého stupňa a navyše súčasťou uvedených vyjadrení boli listinné dôkazy, ktoré preukazujú jednak jednotlivé žalovanou uskutočnené bankové operácie, ako aj vývoj výšky pohľadávky žalobcu voči žalovanej. Aj napriek tejto skutočnosti súd prvého stupňa návrh žalobcu v celom rozsahu zamietol. Súd a ani žalovaná počas konania žiadnym spôsobom nespochybnila skutočnosť, že k čerpaniu úveru z jej strany skutočne došlo, ani to, že neuhrádzala splátky riadne a včas. Súd prvého stupňa v uvedenom odôvodnení bez akéhokoľvek vysvetlenia a výpočtov, bez použitia údajov o neustálom omeškaní žalovanej so splácaním, a teda pripočítania úrokov z omeškania ako i dohodnutej úrokovej sadzby a dohodnutého spôsobu započítania, dospel k názoru, že nakoľko žalovaná skutočne uhradila sumu vo výške 1.346,52 eur, pričom skutočne čerpala úver vo výške 912,83 eur, rozdiel medzi uvedenými sumami je 433,96 eur, čo rozhodne pokrýva náklady žalobcu. Toto tvrdenie žalobca s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 9.4.2013 sp.zn. XObo/XX/XXXX a ust. § 157 ods. 2 O.s.p. považuje za neopodstatnené, neodôvodnené a arbitrárne, nakoľko v súlade s dohodou zmluvných strán, bola žalovaná povinná platiť mesačne, t.j. vždy v posledný deň kalendárneho mesiaca riadny úrok v pevnej výške 17,70% p.a., pričom uvedená úroková sadzba je porovnateľná so sadzbou uplatňovanou inými bankovými inštitúciami v danom období. V súlade so Zmluvou o splátkovom úvere sa žalovaná zaviazala platiť aj poplatky a úroky z omeškania v súlade so Sadzobníkom žalobcu, VOP a Úverovými podmienkami. Preto dlžná suma v tej výške, v akej si ju uplatňuje žalobca v tomto konaní, v danom prípade vznikla z dôvodu, že si žalovaná neplnila riadne a včas svoje povinnosti a nesplácala úver v súlade so Zmluvou o splátkovom úvere. Ak by žalovaná riadne uhrádzala splátky, bola by výška dlžnej sumy oveľa nižšia. Žalobca však súdu predložil listinné dôkazy, z ktorých jasne vyplýva výška debetného zostatku na úverovom účte žalovanej, a teda z čerpaných prostriedkov a vyčíslení žalovanou uskutočnených úhrad jasne vyplýva, že tieto sa vzájomne nekryjú, a za žiadnych okolností nemohlo dôjsť k splneniu pohľadávky žalobcu
zo strany žalovanej. Pokiaľ mal súd prvého stupňa pochybnosti o spôsobe započítania jednotlivých žalovanou uskutočnených splátok, rozhodne nemal žalobný návrh v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodný, najmä preto, že žalobca jasne a podrobne špecifikoval žalovanú sumu a odôvodnil tak výšku uplatneného nároku. Žalobca počas celého zmluvného vzťahu započítal žalovanou uskutočnené jednotlivé platby v súlade so Zmluvou o splátkovom účte a jej neoddeliteľnými súčasťami, s ktorých znením vyslovila žalovaná súhlas podpisom Zmluvy o splátkovom účte ako aj v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi platnými na území Slovenskej republiky.
Z vyššie uvedených skutočností žalobca uzavrel, že v danom prípade rozhodne neboli splnené zákonom ustanovené podmienky na zamietnutie žalobného návrhu v celom rozsahu, keďže žalobca riadne preukázal vznik nároku voči žalovanej uplatnený v žalobnom návrhu listinnými dôkazmi; správne voči žalovanej formuloval žalobný petit; nárok žalobcu uplatnený v žalobnom návrhu nebol nikdy počas súdneho konania na súde prvého stupňa dôvodne spochybnený ani konajúcim súdom a ani žalovanou a konajúci súd svoje rozhodnutie o zamietnutí riadne neodôvodnil.
Taktiež tvrdenie súdu o neprijateľnej podmienke v časti nákladov úveru a rozporu s dobrými mravmi považuje žalobca za nesprávne a neodôvodnené, pretože výška riadnych úrokov, poplatkov, nákladov a úrokov z omeškania bola v Zmluve o splátkovom úvere dojednaná za porovnateľných podmienok, za akých sa porovnateľné služby poskytujú v iných bankových inštitúciách a v súlade s platnými právnymi predpismi. Výška dlžnej sumy, z ktorej tvoria značnú časť aj zv. „náklady úveru“ vznikla výlučne z dôvodu, že žalovaná si neplnila riadne a včas svoje povinnosti, čím podstatne navýšila celkovú sumu, ktorú je povinná za poskytnutý úver v súlade so Zmluvou o splátkovom úvere zaplatiť. Navyše tvrdenie súdu, že náklady z poskytnutého úveru pri splátkovom režime na 60 mesiacov predstavovali 41% je irelevantné a o ničom nevypovedajúce. V prípade, ak by si žalovaná uhrádzala splátky riadne a včas, bola by povinná platiť každý mesiac žalobcovi v súlade so zmluvou, splátky istiny a riadneho úroku vo výške 17% p.a., ako aj poplatok za správu úveru. Nakoľko si však žalovaná neplnila svoje povinnosti riadne a včas, okrem splátky istiny úveru, riadnych úrokov a poplatkov za správu úveru, bola povinná žalobcovi platiť aj úrok z omeškania a poplatky za upomienky a samozrejme aj riadny úrok a poplatky za správu úveru počas dlhšej doby. Žalobcom boli počas zmluvného vzťahu predpisované riadne úroky, úroky z omeškania a poplatky v súlade s vôľou zmluvných strán vyjadrenou v Zmluve o splátkovom úvere a žalobca nemal v žiadnom prípade záujem na neplatení a neuhrádzaní splátok za strany žalovanej, čo dokazujú aj upomienky zasielané žalovanej, aby si v záujme žalobcu ako i svojom plnila svoje povinnosti zo Zmluvy o splátkovom úvere riadne a včas. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že v súlade s výslovným znením Zmluvy o splátkovom úvere, s ktorým bola žalovaná oboznámená, bola ročná percentuálna miera nákladov dohodnutá v súlade s platnými právnymi predpismi vo výške 10,23%. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má žalobca za to, že nie je možné, aby žalobca bol podstatne znevýhodnený oproti žalovanej, ktorá je resp. by bola týmto rozhodnutím súdu zvýhodnená a neprimerane chránená napriek skutočnosti, že si neplnila svoje povinnosti riadne a včas a tak sama spôsobila navýšenie ceny úveru.
K súdom tvrdenej nemožnosti ovplyvniť obsah Zmluvy o splátkovom úvere zo strany žalovanej, žalobca uviedol, že v platnom právnom poriadku neexistuje žiadny zákaz uzatvárať formulárové zmluvy. Skutočnosť, že sa jedná o formulárovú zmluvu nemôže sama o sebe konštituovať neprijateľnú podmienku. V tejto súvislosti žalobca poukázal na skutočnosť, že niektoré zo zmluvných podmienok, ako napr. výška úrokovej sadzby, deň konečnej splatnosti úveru, výška splátok a iné, boli individuálne dojednané. Zo samotnej súdom tvrdenej formulárovej povahy Zmluvy o splátkovom úvere nie je možné vyvodiť neplatnosť zmluvy, a preto v prípade, ak súd prvého stupňa považoval niektoré podmienky dohodnuté v Zmluve o splátkovom úvere za neprimerané, bol v zmysle riadneho odôvodnenia rozhodnutia povinný konkrétne uviesť ustanovenia, ktoré pokladá za neprimerané podmienky v zmysle spotrebiteľských predpisov, ako aj uviesť, v čom presne vidí ich rozpor so zákonom. Žalobca berúc do úvahy vyššie uvedené, má za to, že tvrdenie súdu prvého stupňa o neprijateľnosti podmienok Zmluvy o splátkovom úvere vyvodené len zo samotnej formulárovej povahy zmluvy je neopodstatnené, ničím neodôvodnené a arbitrárne.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, má žalobca za to, že konanie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej má vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, nakoľko súd prvého stupňa nerešpektoval základnú zásadu súkromného práva, a to rovnosť procesných strán a nezabezpečil spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov obidvoch účastníkov konania. Navyše, žalovaná nikdy dôvodne nespochybnila existenciu nároku žalobcu, a preto súd prvého stupňa neprimerane zvýhodnil stranu žalovanej. Súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcu v celom rozsahu napriek skutočnosti, že žalobca splnil všetky požiadavky prvostupňového súdu a riadne preukázal dôvodnosť žaloby. Avšak súd konal svojvoľne a dospel k arbitrárnemu rozhodnutiu, keď bez relevantného odôvodnenia zamietol žalobu žalobcu v celom rozsahu. Taktiež má žalobca za to, že prvostupňový súd nerešpektoval základnú zásadu súkromného práva, a to zásadu rovnosti účastníkov.
V závere odvolateľ poukázal na nedostatočnú odôvodnenosť rozhodnutia súdu vo veci samej. Súd prvého stupňa žiadnym spôsobom neuviedol, akými úvahami pri hodnotení dôkazov v danom prípade postupoval, aké dôkazy bral do úvahy a na základe akých ustanovení zákona aj rozhodol o zamietnutí nároku žalobcu v celom rozsahu. Preto má žalobca za to, že rozhodnutie súdu o zamietnutí žaloby je nepreskúmateľné, nepresvedčivé a protiústavné.
K odvolaniu žalobcu žalovaná uviedla, že aj keď žalobca vo svojom odvolaní poukazuje na niekoľko už vydaných rozhodnutí odvolacími súdmi, má za to, že každý súdny spor je sám o sebe špecifický a iný. Taktiež uviedla, že nárok žalobcu, čo do výšky požadovanej sumy spochybnený bol a to čo do výšky poplatku za poskytnutý úver, ktorý sa menil už po podpísaní zmluvy a dlžník s ním nebol nikdy nijakou formou oboznámený (nechodieval čítať do banky oznámenia na nástenkách). Vyplýva to až z odvolania, kde sa nachádzajú doplnkové vysvetlenia k zmluve o pôžičke (podľa vysvetlenia žalobcu). Až v priebehu pojednávania dlžník zistil, že aj poplatok za úver bol úročený 25,7% p.a., o čom dovtedy nemal vedomosti. Navyše zmluva o poskytnutí úveru je pre klienta (laika) zavádzajúca, čo do percenta úroku za poskytnutý úver, ak sa v priebehu jej splácania do istiny započítavajú aj iné poplatky, okrem úveru samotného a tak konečné plnenie (v tomto prípade) presahuje 40% p.a. i pri úročení 25,7% pri meškajúcich splátkach zo žalovanej závažných dôvodoch. Toto percento bolo pri podpise zmluvy žalovanou nepredpokladané a ani neočakávané, že tým dôjde v konečnom dôsledku k 250% plneniu poskytnutej sumy, hoci v rozpätí viac rokov. Žalobca zdôvodňuje výšku istiny tým, že sa jedná o veľké navýšenie z dôvodu predĺženia splácania, avšak toto je len 12 mesiacov oproti lehote splatnosti a to je 12x50,00 Sk (podľa zmluvy). Vo svojom vysvetlení započítateľnosti splátok uvádza postupnosť započítavania: úrok z omeškania, riadny úrok, istina. Na prvé miesto kladie náhradu nákladov za poskytnutie účtu. Potom z plnenia 13.2.2012 mali byť uhradené náklady v prvom rade a nezapočítané vo väčšej sume do istiny, keďže sa jednalo do podania návrhu na súd len o 5 mesiacov a to o 250,00 Sk, t.j. o 8,28 eur.
Žalovaná má za to, že v samotnom odvolaní je viacero nezrovnalostí, čo do výšky požadovaného nesplateného úveru, ako aj úročenia nákladov spolu s úverom a tiež konečného percentuálneho plnenia.
Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa zásad uvedených v ust. § 212 O.s.p. aj s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, vec po právnej stránke posúdil v súlade so zákonom, a preto aj správne rozhodol.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a na doplnenie dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa a k odvolacím dôvodom uvádza nasledovné:
Žalobca v odvolaní v podstate uvádza tvrdenia a argumenty, s ktorými sa vyporiadal súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku.
Týka sa to aj záväznosti všeobecných obchodných podmienok, neprijateľnej podmienky v časti nákladov úveru a rozporu s dobrými mravmi ako aj nemožnosti ovplyvniť obsah zmluvy o splátkovom úvere zo strany žalovanej.
Závery súdu prvého stupňa sú v plnom súlade s ustálenou súdnou praxou.
Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny.
O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O. s. p., § 142 ods. 1 O. s. p., neúspešný odvolateľ (žalobca) na náhradu trov odvolacieho konania nemá právo a ostatným účastníkom žiadne preukázateľné trovy nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.