Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_8Co-109-2013.pdf
PDF · 104.33 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/109/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a členiek senátu JUDr. Diany Solčányovej a JUDr. Ludviky Bodnárovej v právnej veci navrhovateľa C. H. nar. X.X.XXXX bývajúceho v D. D. na I. ulici č. XX zast. advokátkou JUDr. Vierou Rubaninskou so sídlom Advokátskej kancelárie v Banskej Bystrici na Hornej ulici č. 27 proti odporcovi X.. C. H. nar. X.X.XXXX bývajúcemu v J. na U. ulici č. X zast. advokátom Prof. JUDr. Jánom Klučkom, CSc. so sídlom Advokátskej kancelárie v Košiciach Ku Potoku č. 4 v konaní o zvýšenie výživného o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 10.7.2013 č.k. 23P 289/2012-136 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch o zvýšení výživného a o dlhu na výživnom.
Mení vo výroku o trovách konania tak, že priznáva navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia 1.684,33 €, ktoré je odporca povinný zaplatiť advokátke JUDr. Viere Rubaninskej do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom z 10.7.2013 č.k. 23P 289/2012-136 zaviazal odporcu prispievať na výživu navrhovateľa C. H. nar. X.X.XXXX 300,- € mesačne od 20.12.2012 do budúcna vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca dopredu navrhovateľovi, čím zmenil rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš sp.zn. 5C 386/2002 z 10.10.2012. Dlžné výživné od odporcu pre navrhovateľa 1.386,- € za obdobie od 20.12.2012 do 30.6.2013 zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zaviazal odporcu zaplatiť právnej zástupkyni navrhovateľa 2.246,82 € ako náhradu trov konania do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca z dôvodov, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. (ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (ust. § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil a zvýšil výživné na 150,- € mesačne od 13.12.2012, určil tomu zodpovedajúcu sumu dlžného výživného a v prevyšujúcej časti návrh zamietol a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V prípade, ak odvolací súd zistí, že na zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa nie sú dôvody a sú dané dôvody na jeho zrušenie, navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Konštatoval, že so závermi okresného súdu, ktorý ustálil zmenu pomerov na strane navrhovateľa (odstup 10 rokov od poslednej úpravy výživného), ako aj na jeho strane a strane matky navrhovateľa (nárast príjmov oproti ostatnej úprave), je možné sa stotožniť, avšak zmena pomerov, ktorá nastala, v nijakom prípade neodôvodňuje zvýšenie výživného na 300,- € mesačne. Takto určené výživné
je likvidačné pre neho a jeho manželku. Poukázal na to, že pôvodne ponuku na zvýšenie výživného urobila matka navrhovateľa, s ktorou žije v spoločnej domácnosti, s návrhom na 150,- € mesačne, ktorá podľa jeho názoru zodpovedá odôvodneným potrebám navrhovateľa a jeho možnostiam. Rozsudok tak, ako je koncipovaný, vzbudzuje závažné pochybnosti o nezaujatosti konajúcej sudkyne, pretože pokiaľ hovorí o jeho tvrdeniach vo vzťahu k jeho pomerom, resp. pomerom jeho manželky, používa opakovane prívlastok „údajne“, kým pri vyjadreniach navrhovateľa ohľadom jeho pomerov súd už termín „údajne“ nepoužíva, preto takýto rozdielny prístup súdu k posudzovaniu hodnovernosti tvrdení účastníkov vytvára dojem silnej nerovnosti v postavení účastníkov a v nahliadaní súdu na nich. Trval na tom, že príjem jeho manželky postačuje akurát na úhradu jej podnikateľských aktivít a ostatné výdavky súvisiace s ich bežným životom sú hradené z jeho príjmu. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 71 Zákona o rodine, podľa ktorého manželka má právo na rovnakú životnú úroveň ako on. Pokiaľ ide o výrok o náhrade trov konania, celkom neudržateľný je záver o jeho povinnosti nahradiť navrhovateľovi cestovnú náhradu a stratu času za cestu na pojednávanie konané 22.5.2013, na ktoré sa spolu so svojím právnym zástupcom riadne a včas dostavili do budovy súdu, avšak im bolo oznámené, že v budove je bomba a pojednávania sú zrušené. Pretože pojednávanie bolo zmarené bez ich zavinenia, súd nemôže spravodlivo požadovať od neho, ani od jeho právneho zástupcu, aby boli operatívne pripravení zúčastniť sa pojednávania o jeden a pol hodinu neskôr. V tejto súvislosti konštatoval, že predvolanie bolo na 11:00 hod. a podľa toho si aj vyčlenil predpokladaný časový priestor, ako aj svoj ďalší program, preto takéto posúdenie danej situácie súdom je treba považovať za vysoko svojvoľné a nasvedčujúce zaujatosti sudkyne voči jeho osobe. Neprijateľným je aj priznanie náhrady trov konania za návrh na mimosúdnu dohodu zo 14.12.2012 preto, lebo tento návrh obsahuje rovnakú požiadavku ako návrh doručený súdu, pričom návrh „žaloba“ bol spísaný ešte 10.12.2012. V predmetnom liste právnej zástupkyne navrhovateľa zo 14.12.2012 je uvedené, že „týmto Vám oznamujem, že v záujme ochrany nárokov môjho klienta som podala na príslušný súd návrh na zníženie výživného pre plnoleté dieťa“. Tento úkon nie je možné považovať za účelný, nakoľko je kópiou žalobného návrhu, ktorý je skoršieho dáta a podľa vyjadrenia v liste zo 14.12.2012 bol návrh už v tom čase podaný. V dôvodoch, ktoré by mali viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku poukázal na ust. § 157 ods. 2 O.s.p., judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Zdôraznil, že prvostupňový súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nezaoberal s podstatou jeho argumentácie a obranou, resp. k vysporiadaniu sa s ňou ani nepristúpil. Vyjadril názor, že ak sa konajúci súd nevysporiadá s právne relevantnou argumentáciou účastníka adekvátne a preskúmateľne, alebo nekonštatuje irelevantnosť jeho právnej argumentácie, poruší základné právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Hoci rozsudok konajúceho súdu obsahuje vlastné odôvodnenie (str. 10 - 12), z jeho obsahu nie je vôbec zrejmé, ako sa tento vyporiadal s podstatnou argumentáciou a obranou uvedeného v jeho písomných podaniach a konajúcim súdom uvedenou na jeho str. 3 v 2. ods. spočívajúcou v tvrdení, že tento nie schopný požadované výživné vo výške 300,- € mesačne platiť, nakoľko výška jeho príjmu ani uhradené výdavky, ktoré nie sú nevyhnutné, mu to neumožňuje, resp. že požadované výživné 300,- € je nad jeho finančné schopnosti, a ktorá bola navyše podľa jeho názoru spôsobilá privodiť opačné rozhodnutie vo veci. V závere odvolania vyjadril názor, že nedostatok alebo nezrozumiteľnosť dôvodov rozhodnutia predstavuje závažné procesné pochybenie súdu spočívajúce v odňatí možnosti konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a z toho dôvodu vedie k prípustnosti a dôvodnosti odvolania. Rozhodnutie vydané v konaní s takouto vadou nemožno totiž považovať za zákonné.
Navrhovateľ sa k odvolaniu nevyjadril.
Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 cit. zák. ust., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine, v súlade s §132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie napadnutého
rozsudku o výživnom presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami odporcu uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu už v priebehu konania pred súdom prvého stupňa a odporca ani v odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie o výživnom pre navrhovateľa. Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dôsledne posúdil pomery účastníkov v čase predchádzajúcej úpravy výživného s pomermi existujúcimi v čase terajšieho rozhodovania a dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, že bola preukázaná kvalifikovaná zmena pomerov odôvodňujúca zvýšenie výživného a výživné 300,- € mesačne pre navrhovateľa od podania návrhu 20.12.2012 je primerané reálnym zárobkovým schopnostiam a možnostiam odporcu, zohľadňuje rozsah odôvodnených potrieb navrhovateľa do výšky zodpovedajúcej príjmu odporcu, ako aj tú skutočnosť, že odporca nemá inú vyživovaciu povinnosť. Vo vzťahu k odvolacím námietkam odporcu odvolací súd poukazuje na ust. § 62 ods. 1 Zákona o rodine, ktorý plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom považuje za ich prvoradú zákonnú povinnosť, ako aj na ods. 5 tohto zák. ust., v ktorom je výslovne uvedené, že výživné má prednosť pred výdavkami rodičov, preto je každý rodič povinný svoje výdavky usmerniť tak, aby neohrozil plnenie svojej vyživovacej povinnosti. Odvolací súd je toho presvedčenia, že odporca mal v rozhodnom období dostatok finančných prostriedkov na uspokojovanie vlastných potrieb a potrieb svojej manželky v rozsahu vyššieho životného rozsahu, preto možno od neho spravodlivo žiadať, aby tento štandard poskytol navrhovateľovi formou výživného, čo je v súlade s požiadavkou, že dieťa, rodičia ktorého nežijú spolu, má mať takú životnú úroveň, ako keby spolužitie rodičov existovalo. Vo vzťahu k odvolacím námietkam odporcu, odvolací súd konštatuje, že v priebehu konania na súde prvého stupňa boli nepochybne zistené a preukázané všetky skutočnosti podstatné pre rozhodnutie v merite veci. Súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkové okolnosti dôležité pre posúdenie pomerov odporcu, ktoré hodnotil vlastnou úvahou (neznamená ľubovôľu) najmä z hľadiska ich hodnovernosti a pravdivosti, ale predovšetkým vo vzťahu k reálnej hospodárskej situácii odporcu v dôsledku zmeny pomerov. S výsledkami hodnotenia dôkazov, ktoré sú súčasťou odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa, sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, pretože vychádzajú zo zisteného skutkového stavu veci, zodpovedajú zásadám logiky a nie sú v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho ani odvolací súd nemal pochybnosti o správnosti určeného rozsahu výživného. Odvolací súd tiež dodáva, že navrhovateľ tým, že podal návrh na navýšenie výživného, ktorým sa domáhal zvýšenia výživného na 300,- € mesačne od podania návrhu, t.j. 20.12.2012, vyjadril jednoznačný nesúhlas s eventuálnym plnením vyživovacej povinnosti odporcu 150,- € mesačne a odporca nesúhlasil s nárokom navrhovateľa, ako to vyplýva z jeho vyjadrenia k návrhu na zvýšenie výživného a odvolania, to znamená, že sa účastníci konania nespravovali dohodou, preto je logický (zákonne) postup navrhovateľa, keď svoj nárok uplatnil na súde, nota bene, ponuka matky navrhovateľa na zvýšenie výživného 150,- € mesačne je bez právneho významu. Neobstojí ani odvolacia námietka odporcu o rozdielnom prístupe súdu k posudzovaniu hodnovernosti tvrdeniu účastníkov, ktorý vytváral dojem silnej nerovnosti v postavení účastníkov a v nahliadaní súdov na nich, pretože rozsudok súdu prvého stupňa spĺňa obsahové náležitosti, najmä zrozumiteľnosť, určitosť a jasnosť, je logickým a právnym vyústením priebehu a výsledkov prvostupňového konania, v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého rozsudku o zvýšení výživného pre navrhovateľa presvedčivé a odvolací súd sa ním v plnom rozsahu stotožnil. Odvolací súd tiež dodáva, že rozsudok súdu prvého stupňa spĺňa náležitosti rozsudku v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. a len odlišný názor účastníka vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov a úvahám súdu uvedených v odôvodnení rozsudku nečiní rozsudok nepreskúmateľným a nezákonným. V tomto prípade súd prvého stupňa poskytol odporcovi dostatočnú možnosť na uplatnenie jeho procesných práv v občianskom súdnom konaní, vrátane práva na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa obsahuje dostatok dôvodov, ich uvedenie je zrozumiteľné, lebo dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako si súd ich vec vyložil, ako aplikoval príslušné hmotnoprávne a procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní vo veci samej. Účastníci konania na základe preskúmateľného rozhodnutia súdu prvého stupňa mali možnosť efektívne využiť svoje procesné právo na napadnutie rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolaním, t.j. mohli odvolanie odôvodniť podľa § 205 ods. 1, 2 O.s.p., pretože rozhodnutie prvostupňového súdu obsahuje dôvody, ktorým sa dá porozumieť a objektívne posúdiť správnosť, či nesprávnosť rozhodnutia alebo postupu súdu prvého stupňa a kvalifikovane sa rozhodnúť, ktorým odvolacím dôvodom majú odvolanie odôvodniť, aby boli v odvolacom konaní úspešní. Odvolací súd je toho presvedčenia, že postupom súdu prvého stupňa, ako to vyplýva, z preskúmavaného rozhodnutia, nebola odporcovi odňatá možnosť konať pred súdom, pretože procesným postupom konajúceho súdu nebola odporcovi znemožnená realizácia jeho procesných práv priznaných v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia ochrany jeho práv a právom chránených záujmov
(čl. 46 ods. 1 Ústavy SR). Odvolací súd nemá pochybnosti o správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa o výživnom pre navrhovateľa, pretože konajúci súd vykonaným dokazovaním získal pre rozhodnutie podstatné skutkové poznatky o veci, t.j. skutkové okolnosti, ktoré zakladajú a odôvodňujú prejednávaný nárok, vec správne právne posúdil, keď na zistený skutkový stav aplikoval ust. § 62, § 63, § 65, § 75, § 76, § 77 a § 78 Zákona o rodine (proces tzv. subsumpcie, t.j. zaradenie súdom zisteného stavu pod hypotézu príslušnej právnej normy) a tieto zák. ust. následne správne interpretoval vo vzťahu k prejednávanej veci, preto sa odvolací súd s odôvodnením napadnutého rozsudku, ktoré je zrozumiteľné, určité a jasné a je logickým a právnym vyústením priebehu a výsledkov prvostupňového konania, sa v plnom rozsahu stotožnil, a preto rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. a v odôvodnení sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia podľa § 219 ods. 2 O.s.p..
Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, a so zreteľom na ich pomer veci k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa ods. 3 cit. zák. ust. dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.
Podľa § 15a ods. 3 O.s.p. v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Podľa ods. 5 tohto zák. ust., ak sa námietka zaujatosti týka len okolnosti ustanovených v § 14 ods. 3, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.
Odporca vo svojom odvolaní z 12.9.2013 (č.l. 156 - 161) vyjadril názor, že rozsudok súdu prvého stupňa tak, ako je koncipovaný, vzbudzuje závažné pochybnosti o nezaujatosti konajúcej sudkyne o rovnom prístupe k obom účastníkom a posúdení konajúcej sudkyne vo vzťahu k odročeniu pojednávania 22.5.2013 považuje za vysoko svojvoľné a nasvedčujúce zaujatosti sudkyne voči jeho osobe.
Z vyššie cit. zák. ust. § 14 ods. 3 O.s.p. výslovne vylučuje, aby dôvodom na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania vo veci samej boli okolnosti, ktoré spočívajú v postupe súdu v konaní o prejednávanej veci. Postupom sa rozumejú procesné úkony sudcu vrátane rozhodnutí, a to aj vo veci samej. V postupe sudcu pri prejednávaní konkrétnej veci sa prejavuje samotný výkon súdnictva, preto tieto okolnosti nemôžu byť samé o sebe dôvodom zaujatosti sudcu. Pretože námietka zaujatosti konštatovaná v odvolaní odporcu nespĺňa náležitosti námietky a navyše sa týka okolností uvedených v § 14 ods. 3 O.s.p., odvolací súd podľa § 15a ods. 5 O.s.p. na námietku zaujatosti odporcu neprihliadol.
O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol na základe návrhu navrhovateľa, aby mu odporca nahradil trovy konania v celkovom rozsahu 2.246,82 € za prevzatie a prípravu zastúpenia v roku 2012, za návrh na mimosúdnu dohodu, za žalobný návrh, za účasť na pojednávaní konanom 3.4.2013 a 10.7.2013, za 5 režijných paušálov vynaložených ku každému z úkonov; v roku 2012 v hodnote 7,63 € a v roku 2013 v hodnote 7,81 €, za cestovné, stratu času a poštovné. Zistený skutkový stav posúdil podľa § 142 ods. 1, § 149 ods. 1 O.s.p., a skonštatoval, že navrhovateľ spĺňa podmienky pre priznanie náhrady trov konania, pretože bol v konaní úspešný. Stotožnil sa s vyčíslením trov právneho zastúpenia a pri ich posudzovaní vychádzal z § 10 ods. 3, 13a, § 15, § 16 ods. 4 a § 17 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len vyhlášky). Navrhovateľovi priznal odmenu za jeden úkon právnej služby 270,54 €, t.j. 5 x 270,54 €, a náhradu 3 režijných paušálov v roku 2012 po 7,63 € a 2 v roku 2013 po 7,81 €. Navrhovateľovi priznal aj náhradu cestovného podľa jeho vyčíslenia, a to za 3 spiatočné cesty na pojednávania z miesta sídla jeho právneho zástupcu v D. D. do J., pričom v tejto súvislosti priznal navrhovateľovi cestovné aj na pojednávanie, ktoré sa neuskutočnilo pre nahlásenie bomby a pre následnú neochotu odporcu a svedkyne dostaviť sa na pojednávanie v ten istý deň, ale v neskorší čas. Pri priznaní náhrady vychádzal z toho, že vzdialenosť medzi D. D. a J. je 240 km, čo je pri 6 jednosmerných cestách 1.440
km, z toho, že osobné motorové vozidlo právneho zástupcu má priemernú spotrebu 6,2 l na 100 km, a z priemernej ceny pohonných hmôt 1,364 €/l. Po zohľadnení amortizácie predstavujúcej 0,18 €/km priznal navrhovateľovi cestovné v rozsahu 381,60 € (6,2 x 1,364/100 = 0,085 + 0,18= 265 x 1.440 km). Navrhovateľovi priznal aj náhradu za stratu času za 36 polhodín v rozsahu 468,36 € (36 x 13,01 €) strávených počas 3 spiatočných ciest jeho právneho zástupcu z D. D. do J., pričom vychádzal z toho, že jedna jednosmerná cesta trvá 6 polhodín (3 hodiny) a priznal mu aj náhradu poštovného v rozsahu 5,65 € za žalobný návrh (1,- €), zaslanie návrhu na mimosúdnu dohodu (1,- €), vyjadrenie odporcovi (1,10 €), zaslanie odporcovho vyjadrenia k návrhu (1,25 €) a predloženie mzdových listov matky navrhovateľa (1,30 €), ktoré preukázal podacími lístkami.
Pokiaľ ide o trovy konania, odporca v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa priznal navrhovateľovi náhradu za návrh na mimosúdnu dohodu, aj keď nebol účelný so zreteľom na to, že je kópiou žalobného návrhu. Konajúcemu súdu vytkol, že priznal navrhovateľovi aj náhradu cestovného a náhradu za stratu času za cestu, ktorú absolvoval s jeho právnym zástupcom z D. D. do J. na pojednávanie, ktoré bolo odročené pre nahlásenie bomby. V tejto súvislosti poukázal na to, že sa na pojednávanie riadne a včas dostavil, a že bolo zmarené bez jeho zavinenia. Konštatoval, že súd od neho nemôže spravodlivo žiadať, aby sa zúčastnil pojednávania o hodinu a pol neskôr, keď predvolanie jasne znelo na 11:00 hod., podľa čoho si prispôsobil program a vyhradil časový priestor.
Podľa § 220 O.s.p., súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého výroku o trovách konania dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a vyhlášky, ale nesprávne rozhodol, ak priznal navrhovateľovi odmenu za návrh na mimosúdnu dohodu, pretože tento úkon nie je možné považovať podľa jeho obsahu na č.l. 127 spisu, ani podľa jeho načasovania za taký úkon, za ktorý by navrhovateľovi spravodlivo patrila náhrada. Z jeho obsahu totiž vyplýva, že by jeho formuláciu zvládol aj sám navrhovateľ, nakoľko len parafrázuje 3 odseky zo žalobného návrhu, za ktorý už bola navrhovateľovi priznaná odmena. Rovnako, návrh podľa načasovania jeho podania na rovnaký deň ako žalobný návrh (č.l. 126 a 127 spisu), nie je možné považovať za účelný, pretože takým by bol len v prípade, ak by ho podal v dostatočnom časovom predstihu pred podaním návrhu na súd. Navrhovateľovi nič nebránilo podať tento návrh v rámci samotného žalobného návrhu ako prvú alternatívu riešenia sporu s odporcom, pretože aj v takom prípade by splnil rovnaký účel ako samostatný návrh na mimosúdnu dohodu podaný v ten istý deň ako žalobný návrh. Odvolací súd sa stotožnil aj s odvolacími námietkami odporcu týkajúcimi sa nesprávneho postupu konajúceho súdu pri priznávaní náhrady cestovného a náhrady za stratu času za cestu absolvovanú navrhovateľom a jeho právnym zástupcom z D. D. do J. na pojednávanie dňa 22.5.2013, pretože jeho odročenie súviselo s objektívnou prekážkou (nahlásenie bomby), ktorú odporca nemal možnosť žiadnym spôsobom ovplyvniť. Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že pojednávanie sa mohlo uskutočniť s jeden a pol hodinovým odstupom, pretože jeho uskutočnenie nezáviselo len od odporcu, ale aj od účasti svedkyne tak, ako to nepochybne vyplýva z úradného záznamu na č.l. 62b spisu. Odporcovi tiež nemožno spravodlivo zosobniť, že sa odmietol dostaviť na neskoršie pojednávanie, pretože bol predvolaný na 11:00 hod. a po obede už bolo potrebné rešpektovať jeho právo na ďalšie pracovné alebo osobné plány alebo povinnosti.
Z uvedených dôvodov tak navrhovateľovi ostal zachovaný nárok na náhradu 4 úkonov právnej služby, t.j. prevzatie a prípravu zastúpenia v roku 2012, žalobný návrh z roku 2012, účasť na pojednávaniach konaných 3.4.2013 a 10.7.2013, a 4 režijných paušálov vynaložených ku každému z úkonov; v roku 2012 v hodnote 7,63 € a v roku 2013 v hodnote 7,81 €. Aj odvolací súd vychádzal pri výpočte základnej sadzby tarifnej odmeny zo súčtu hodnôt opakujúcich sa plnení, ktoré právny zástupca ubránil navrhovateľovi od podania návrhu do predpokladaného ukončenia štúdia navrhovateľa (v zmysle návrhu navrhovateľa) podľa § 10 ods. 3 vyhlášky (11.585,- €) a určil ju na 270,54 € (220,74 € + 3 x 16,60 €). Odvolací súd priznal navrhovateľovi aj náhradu cestovného, a to za 2 spiatočné cesty na pojednávania z miesta sídla právneho zástupcu v D. D. do J., pričom vychádzal z toho, že vzdialenosť medzi D. D. a J. je 240 km, čo je pri 4 jednosmerných cestách 960 km, z toho, že osobné motorové vozidlo právneho
zástupcu má priemernú spotrebu 6,2 l na 100 km, a z priemernej ceny pohonných hmôt 1,364 €/l. Po zohľadnení amortizácie predstavujúcej 0,18 €/km priznal navrhovateľovi cestovné v rozsahu 254,40 € (6,2 x 1,364/100 = 0,085 + 0,18 = 0,265 x 960 km). Navrhovateľovi priznal aj náhradu za stratu času za 24 polhodín v rozsahu 312,24 € (24 x 13,01 €) strávených počas 2 spiatočných ciest jeho právneho zástupcu z D. D. do J., pričom vychádzal z toho, že jedna jednosmerná cesta trvá 6 polhodín (3 hodiny) a priznal mu aj náhradu poštovného v rozsahu 4,65 € okrem zaslania návrhu na mimosúdnu dohodu za 1,- €.
Z uvedených dôvodov odvolací súd zmenil napadnutý výrok rozsudku o trovách konania tak, že úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov jeho právneho zastúpenia v rozsahu 1.684,33 € (4 x 270,45 € + 2 x 7,63 € + 2 x 7,81 € + 254,40 € + 312,24 € + 4,65 €) a podľa § 142 ods. 1 a § 149 ods. 1 O.s.p. zaviazal odporcu nahradiť ich právnemu zástupcovi navrhovateľa do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.