Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_11Co-147-2013.pdf
PDF · 82.96 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/147/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku v právnej veci navrhovateľa: Debtinvest Limited, so sídlom 33 Porter Road, P. O. Box 3169, Road Town, Tortola, Britské Panenské ostrovy, zastúpený splnomocnencom: Advokátska kancelária Gallo, s. r. o., so sídlom Jilemnického 30, Martin, proti odporkyni: O. T., nar. XX. T. XXXX, H., Y. XXXX/XX, o 726,59 eur a príslušenstvo, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 25. januára 2013, č. k. 9C/81/2012 - 56, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa o zaplatenie 726,59 eur s príslušenstvom a o trovách konania rozhodol tak, že odporkyni nepriznal právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa právne odôvodnil použitím ust. § 3 ods. 1, § 39 ods. 1, § 52, § 53 ods. 1,2 a 4 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 v znení zmien a doplnení) a § 7 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy, keď vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľ, na ktorého bola pohľadávka, ktorá je predmetom konania postúpená, túto uplatňuje titulom Zmluvy o úvere č. 8 388 zo dňa 24.7.2007 uzavretej medzi odporkyňou ako dlžníkom a spoločnosťou Citibank (Slovakia) a. s. ako veriteľom je podľa jej obsahu spotrebiteľskou zmluvou a napriek tomu, že bola uzatvorená s odkazom na ustanovenia Obchodného zákonníka, je tu potrebné aplikovať všetky režimy a opatrenia, ktoré sú určené na ochranu spotrebiteľa, ktorým odporkyňa bezpochyby je a ktoré platia bez ohľadu na typ štandardnej formulárovej zmluvy a to i vo vzťahu k úverom ako tzv. absolútnym obchodno-právnym vzťahom. Zmluvný vzťah, z ktorého navrhovateľ nárok odvodzuje je tak z hľadiska právneho posúdenia vzťahom, na ktorý sa aplikuje právna úprava platná pre spotrebiteľský úver, čím sa zároveň dosiahne vyvážený vzťah medzi veriteľom a spotrebiteľom v postavení dlžníka. Z obsahu zmluvy a obchodných podmienok vyplýva, že text zmluvy bol vopred pripravený právnym predchodcom navrhovateľa ako dodávateľom, ktorý určil, čo všetko v zmluve bude uvedené, v akom znení, a to aj čo sa týka obchodných podmienok. Obchodné podmienky sú vypracované pre vopred bližšie neurčeného dlžníka - spotrebiteľa. Spotrebiteľ, teda ani odporkyňa sa na ich príprave nepodieľala a ani by nemohla docieliť nejakú zásadnejšiu zmenu vopred pripravených podmienok. Navrhovateľ nepreukázal, že obchodné podmienky zmluvy boli s odporkyňou individuálne dojednané. Pohľadávka, ktorá je predmetom žalobného nároku navrhovateľa bola naňho postúpená a dôsledkom postúpenia je zmena na strane veriteľa bez zmeny obsahu práva na plnenie (pohľadávky). Postúpenie pohľadávky ako takej nemôže mať za následok zhoršenie postavenie dlžníka, avšak predmetná vec je typická tým, že to tak nie vždy je a aj postúpenie pohľadávky môže predstavovať stav zákonom zakázaný, napríklad nekalú obchodnú praktiku (§ 7 ods. 2 Zákona
o ochrane spotrebiteľa). Doterajšia prax zmluvných vzťahov bežne pripúšťa postúpenie pohľadávky a osobu postupníka vyberá postupca a je to v konečnom dôsledku v súlade s § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka. Nie je až také významné, čo sa takýmto postúpením pohľadávky sledovalo. Dôležité je, že objektívne už na prvý pohľad takéto postúpenie aj pre nadpriemerný subjekt práva znamená minimálne sťaženie garancií a pri nízkych pohľadávkach je nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľa odradí uplatňovať právo na plnenie nižšej hodnoty od subjektu na Britských Panenských ostrovoch v Atlantickom oceáne. O nič menej je odradzujúca aj predstava o vymáhaní práv (exekúcia) už len vzhľadom na okolnosti doručovania. Platí to vo vzťahu k všetkým právam spotrebiteľa, vrátane práv z porušovania práva a teda aj práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Podľa § 7 ods. 1 Zákona o ochrane spotrebiteľa sú nekalé praktiky zakázané. Súd preto považuje výkon práv na postúpenie práv zo zmluvy na subjekt na Britských Panenských ostrovoch za výkon práv, ktorý sa prieči dobrým mravom podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Postúpenia súd hodnotí ako nekalú obchodnú praktiku. Ak sa uplatňuje právo po použití nekalej obchodnej praktiky, súd môže odmietnuť poskytnúť ochranu uplatnenému právu. Z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa bol predmetný návrh zamietnutý. O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 O. s. p., keď v konaní úspešnej odporkyni síce náhradu trov konania nepriznal, avšak len z dôvodu, že si ich náhradu výslovne neuplatnila, nakoľko jej trovy s konaním nevznikli.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie, ktorým žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, z vykonaného dokazovania vyvodil nesprávne závery. Zo Smernice EHS 93/13 vyplýva, že jej cieľom nie je vyhlásiť zmluvy na základe nekalých podmienok, ktoré obsahujú za neplatné, ale cieľ spočíva výlučne v nastolení rovnováhy, nie však odstránenie zmluvy ako celku. Čo sa týka postúpenia pohľadávky, jediným dôvodom kedy ju nie je možné postúpiť je existencia dohody s dlžníkom, ktorá postúpenie vylučuje v zmysle § 525 ods. 2 O. z..
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p. po zistení, že odvolanie podal včas oprávnená osoba - účastník konania § 201 a § 204 ods. 1 O. s. p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O. s. p.) postupom bez nariadenia pojednávania § 214 ods. 2 O. s. p. preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, pretože rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.
Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 9C/81/2012 je návrh navrhovateľa, ktorým sa domáha od odporkyne zaplatenia 726,59 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % p. a. z uvedenej sumy od 14.11.2011 do zaplatenia.
Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bol návrh navrhovateľa zamietnutý.
Z obsahu spisu vyplýva, že medzi právnym predchodcom navrhovateľa spoločnosťou Citibank (Slovakia) a. s. a odporkyňou ako dlžníkom bola uzavretá dňa 24.7.2007 Zmluva o úvere č. 8 388, na základe ktorej bol odporkyni poskytnutý bezúčelový úver vo výške 40.000 Sk s poplatkom za poskytnutie úveru 15.625 Sk, s poplatkom za poistenie 6.000 Sk, úrokov vo výške 29,99%, RPMN 54,5%, výška mesačnej splátky 2.107 Sk s počtom splátok 36, splatnosť splátky 24. deň v mesiaci s dátumom poslednej splátky 24.3.2011. Podľa všeobecných podmienok poskytovania úverov pre fyzické osoby spoločnosti Citibank (Slovakia) a. s. zo dňa 24.3.2003 v čl. 28 „zmeny zmluvných strán“ v bode 28.1 „zmeny na strane klienta“ klient nie je oprávnený bez predchádzajúceho písomného súhlasu banky postúpiť, previesť, zmeniť či akokoľvek disponovať ktorýkoľvek zo svojich práv, či záväzkov podľa zmluvy o úvere. Podľa bodu 28.2 tohto článku „zmena na strane banky“ banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť či previesť ktorejkoľvek zo svojich práv či záväzkov podľa zmluvy o úvere na tretiu osobu. Klient svojím podpisom zmluvy o úvere dáva výslovný súhlas k prevzatiu záväzkov treťou osobou v prípadoch, keď tretia osoba je zo skupiny Citigroup alebo trvá porušenie. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 16.12.2010, uzavretou medzi Citibank Europe plc. ako postupcom a navrhovateľom ako postupníkom bola predmetná pohľadávka postúpená na navrhovateľa.
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Dokazovanie v rozsahu vykonanom prvostupňovým súdom považuje odvolací súd za dostatočné, v ktorom sa prvostupňový súd podrobne zaoberal všetkými účastníkmi tvrdenými skutočnosťami a vznesenými námietkami, tieto správne jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti vyhodnotil a právny záver, ku ktorému dospel keď konštatoval, že zmluvná podmienka, ktorá umožňuje postúpiť práva iba jednej strane za neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi a teda i za absolútne neplatnú.
Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza, že úverová zmluva, z ktorej plnenia sa navrhovateľ domáha je zmluvou spotrebiteľskou, ktorá skutočnosť síce nevylučuje postupovanie pohľadávky a vyššie cit. práv. predpisy túto možnosť i pripúšťajú, ale napriek tomu ho i odvolací súd považuje za porušenie práv spotrebiteľa, ktoré má za následok rozpor s dobrými mravmi a následne absolútnu neplatnosť takéhoto právneho úkonu, ktorá vyplýva z nerovnováhy zmluvou dohodnutých podmienok medzi úverovým veriteľom a úverovým dlžníkom. Pokiaľ by takéto právo prislúchalo i úverovému dlžníkovi, skutková situácia by bola v takom prípade vyhodnotená iným spôsobom a vtedy by nebolo možné na ňu aplikovať i právnu úpravu, na základe ktorej je zmluvná podmienka, ktorá umožňuje postúpiť práva iba jednej strane za neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi a teda i za absolútne neplatnú.
V súvislosti s opakovaným postupovaním žalovanej pohľadávky sa tak odporcovia ako spotrebitelia dostali do výrazne zhoršeného právneho postavenia v prípade, ak by sa chceli domáhať svojich práv, ktoré by si museli uplatniť nie od pôvodného úverového veriteľa, ale v tomto konaní navrhovateľa, čím by zároveň bol značne diskriminovaný, preto konanie pôvodného úverového veriteľa a následných subjektov, na ktoré bola pohľadávka postupovaná, vykazuje i znaky sťaženia domáhania sa práv úverového dlžníka voči úverovému veriteľovi, čo tiež možno vyhodnotiť ako znaky diskriminácie a vybočenie z pravidiel morálky (§ 4 ods. 8 zák. č. 250/2007 Z. z.) a takéto konanie možno posudzovať i ako nekalú obchodnú praktiku v spojení s § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z. z., podľa ktorého každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Z obsahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere jednoznačne vyplýva, že odporkyni bola možnosť postúpiť akúkoľvek svoju pohľadávku voči úverovému veriteľovi na tretie osoby výslovne v zmluve zakázaná, čo vzhľadom k jej spotrebiteľskému charakteru vytvorilo nerovnováhu medzi účastníkmi spotrebiteľského vzťahu.
Z uvedeného dôvodu právne posúdenie zistených skutočností súdom prvého stupňa je správne a odvolací súd preto rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vo výroku vecne správny potvrdil a stotožnil sa i s odôvodnením rozhodnutia.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. a v konaní úspešnej odporkyni náhradu nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.
Uvedené rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.