Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_3CoE-8-2014.pdf
PDF · 82.23 KB
Case nature
Area
Subarea
3CoE/8/2014
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803 zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti povinnej: P. W., A.. X.X.XXXX, W. Q. O., F. XXX/X, o vymoženie pohľadávky vo výške 5.647,52 eur s príslušenstvom, vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave, Záhradnícka 62, pod č. EX/10792/2013, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice II z 12. septembra 2013, č.k. 39Er/1829/2013-29 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
N e p r i z n á v a účastníkom a súdnemu exekútorovi náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sp.zn. EX 10792/2013 zamietol.
Na zdôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa návrhom zo 17. júna 2013 domáhal u súdneho exekútora vykonania exekúcie na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnej vo výške 5.647,52 eur s prísl. na základe exekučného titulu - právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie, č.k. II/2011-7538 zo 14. júna 2012. Dňa 1. júla 2013 súdny exekútor doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s prílohami. S poukázaním na § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok) súd prvého stupňa preskúmal, či súdnym exekútorom predložená žiadosť, návrh oprávneného na vykonanie exekúcie a exekučný titul sú súladné so zákonom. Z predloženej Zmluvy o splátkovom úvere č. 0476416597 z 1. júla 2005, vrátane Všeobecných obchodných podmienok, zistil, že oprávnený (toho času Slovenská sporiteľňa a.s. - poznámka odvolacieho súdu) sa zmluvou zaviazal poskytnúť povinným úver vo výške 3.319,39 eur, ktorú sa povinná zaviazala splatiť v pravidelných mesačných splátkach po 77,17 eur. Zmluvu o splátkovom úvere súd prvého stupňa v zmysle § 52 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), čl. 2 písm. a), čl. 3 ods.1, čl. 6 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS, posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere a uzavrel, že daný právny vzťah je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve, keďže sa vymáha plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, na ktorú sa vzťahuje právny režim zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a § 52 a nasl. OZ. Zo Všeobecných obchodných podmienok Zmluvy zistil, že zmluvné strany sa v bode 18 (Rozhodcovská doložka) dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú z Bankových prevodov, spory, ktoré vznikli alebo vzniknú v súvislosti so Zmenkou vystavenou Klientom v prospech Banky, ako aj spory, ktoré vznikli alebo vzniknú zo Zmlúv upravujúcich podmienky vykonávania Bankových obchodov alebo v súvislosti s nimi, vrátane sporov o ich platnosť, výklad alebo zrušenie bude prejednávať a rozhodovať Rozhodcovský súd. S poukázaním na ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, § 40 ods. 1, §
45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, dospel k záveru, že takto dojednaný spôsob riešenia sporov vzniknutých medzi zmluvnými stranami možno považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzájomných právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom. O takúto podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským súdom a štátnym súdom, ale ak podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ je nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa teda nie je rozdiel medzi výhradnou rozhodcovskou doložkou a voľbou dodávateľa, ktorý spotrebiteľovi rozhodcovské konanie vnúti, ako najvhodnejší spôsob rozhodovania sporu. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto ju súd prvého stupňa v zmysle § 53 ods. 4 OZ považoval za neplatnú a z uvedeného dôvodu žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci.
Oprávnený uviedol, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok a poukázal pritom aj na ustanovenie § 35 a § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a § 159 Občianskeho súdneho poriadku. Uviedol, že v zmysle citovaných ustanovení právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu a tvorí prekážku pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a spôsobilý byť podkladom na vykonanie exekúcie. Z ustanovenia § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. vyplýva, že exekučný súd je oprávnený exekučné konanie zastaviť, nemôže však rozhodnúť o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd tiež nemôže meritórne skúmať súlad plnenia priznaného rozhodcovským rozsudkom s hmotným právom, nakoľko by tým pôsobil ako súd konajúci o opravnom prostriedku proti exekučnému titulu. Exekučný súd pri preskúmavaní rozhodcovského rozsudku z hľadiska uvedeného v ustanovení § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. skúma len vlastnosti uloženej povinnosti, nie však rozhodnutie samotné a exekúciu zastaví len vtedy, ak priznané plnenie je v rozpore s právnym poriadkom. Oprávnený poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora ES (C - 40/08) a uviedol, že vychádzajúc zo zásady rovnocennosti, ochrana garantovaná spotrebiteľovi v rámci exekučného konania musí byť porovnateľná s ochranou garantovanou mu vnútroštátnym právom v rámci výkonu iných exekučných titulov. Podľa oprávneného nemožno z európskeho práva vyvodzovať záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu právomoc preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu narušenia zásady rovnocennosti. Poukázal tiež na znenie ustanovenia § 52
- 54 Občianskeho zákonníka účinné do 31.12.2007, v zmysle ktorých sa za spotrebiteľské zmluvy považovali len kúpna zmluva, zmluva o dielo a iné zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako aj zmluva podľa § 55 OZ. Poznamenal tiež, že zmluva bola uzavretá pred 1.1.2008, preto nie je možné aplikovať ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka. Zdôraznil, že namietaným postupom exekučného súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a k porušovaniu princípu právnej istoty, čím je oprávnenému znemožnené efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní. Záverom poukázal na dôvodovú správu k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, podľa ktorej ak by niektoré ustanovenie rozhodcovskej doložky zakladalo výlučnú právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, nemá to za následok vyslovenie neplatnosti celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľovi, ako aj dodávateľovi, ostáva možnosť riešiť spor v rozhodcovskom konaní alebo na všeobecnom súde. Tiež zdôraznil, že oprávnený, resp. jeho právny predchodca uzavretím rozhodcovskej zmluvy plnil len povinnosť, ktorú im ukladá ustanovenie § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Tiež poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 26. septembra 2011, sp. zn. 3 M Cdo 11/2010 (priložil k odvolaniu), z ktorého vyplýva právny názor, že pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy, preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je
možné, len pokiaľ ide o dôvod uvedený v § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. (rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom). Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie, a nie iba na to, či samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku, nie každá skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienka, spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi. Rozhodujúcim bude len, či plnenie, ktoré má byť vykonané, odporuje alebo neodporuje dobrým mravom, len tento zákonný dôvod umožňuje zastaviť exekučné konanie. Na základe uvedeného žiadal napadnuté uznesenie zrušiť.
Napadnuté uznesenie vydala vyššia súdna úradníčka, odvolaciemu súdu ho predložil sudca súdu prvého stupňa s tým, že odvolaniu nemieni celkom vyhovieť podľa § 374 ods. 4 O.s.p., preto odvolanie prejednal odvolací súd.
Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods.1, 3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.2 O.s.p., pretože nejde o také odvolanie podľa § 214 ods.1 O.s.p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, keďže odvolanie smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie je potrebné považovať za nedôvodné.
Podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného odvolací súd uvádza nasledovné:
Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Poskytnutý úver túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o poskytnutí pôžičky boli bez akýchkoľvek pochybností všeobecné obchodné podmienky, ktoré povinná ovplyvniť nemohla, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov a v priebehu odvolacieho konania nebolo ani tvrdené, aby úver bol poskytnutý povinnej na obchodnú činnosť alebo inú podnikateľskú činnosť.
Podľa Všeobecných obchodných podmienok k Zmluve o splátkovom úvere poskytovanej Slovenskou sporiteľnou, a.s., sa všetky spory z úverovej zmluvy mohli riešiť iba pred rozhodcovským súdom.
Občiansky zákonník síce až od 1. januára 2008 v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) za neprijateľné označil aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, avšak táto okolnosť nie je dôvodom na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky u zmlúv uzatvorených pred 31. decembrom 2007. Občiansky zákonník účinný do 31. decembra 2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda charakter neprijateľných podmienok mohli mať aj iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v ustanovení § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti. Keďže ustanovenie § 53 OZ nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a OZ), išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti.
Bez pochýb možno konštatovať, že obmedzenie možnosti spotrebiteľa brániť si svoje práva pred nezávislým súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ide o podmienku, ktorú odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 1 OZ považuje za neprijateľnú, a preto neplatnú.
Ak teda dojednanie ukladajúce spotrebiteľovi povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu je pre jeho neprijateľnosť neplatné, pre vykonanie exekúcie chýba základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul. Rozhodcovský súd totiž môže vec v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi zmluvnými stranami bola v súlade s ustanovením § 3 zákona č. 244/2002 Z.z. uzatvorená platná rozhodcovská zmluva o tom, že majetkové spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred jediným rozhodcom. Bez takejto platnej zmluvy, majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k
zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.), akýkoľvek rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom pre exekučné konanie.
V závere odvolací súd poukazuje na to, že ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti aj bez návrhu. Z ustanovenia § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní preto možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v § 40 písm. a) alebo b) Zákona o rozhodcovskom konaní, a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že exekučný súd rámec svojej preskúmavacej činnosti neprekročil.
Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne.
V odvolacom konaní bol oprávnený neúspešný a povinnému trovy odvolacieho konania nevznikli. Preto odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. rozhodol tak, že účastníkom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti uzneseniu odvolanie nie je prípustné.