Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_10CoE-841-2013.pdf
PDF · 102.08 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoE/841/2013
Uznesenie
Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: EOS KSI Slovensko, s. r. o., Bratislava, Pajštúnska 5, zast. splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., Bratislava, Pajštúnska 5, proti povinnému: V. V., nar. XX. F. XXXX, naposledy bytom M. X., A. XX, trvalo bytom M. X., V. XX/X, t. č. na neznámom mieste, zast. opatrovníčkou: F. Z., zamestnankyňa Okresného súdu Senica, o 453,76 eur s príslušenstvom a iné, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Rudolf Krutý, Bratislava, Záhradnícka 60, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Senica z 10. decembra 2012 č. k. 6Er/744/2009-16, EX 5948/09u takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti zastavenia exekučného konania m e n í tak, že zastavuje exekúciu.
V časti trov exekúcie napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Povinnému ani súdnemu exekútorovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
Súdu prvého stupňa nariaďuje vykonanie opravy chýbajúceho označenia súdneho exekútora v úvodnej časti napadnutého uznesenia.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekučné konanie (správne z dôvodov uvedených neskôr mal zastaviť „exekúciu“ - pozn. odvolacieho súdu); exekútorovi potom nepriznal náhradu trov exekúcie. Rozhodol tak inak potom, čo exekútorovi bolo (ešte 20. novembra 2009) udelené poverenie na vykonanie exekúcie a takéto svoje uznesenie odôvodnil (v časti zastavenia „exekučného konania“) právne ustanoveniami § 57 ods. 2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších zmien a doplnení, čiže exekučného poriadku); § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej tiež „ZoRK“); § 52 ods. 1, § 53 ods. 1 a § 54 ods. 1 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení účinnom do 31. decembra 2007) a § 2 písm. a/ a b/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (platného a účinného v čase uzavretia zmluvy povinného s právnou predchodkyňou oprávnenej - spoločnosťou QUATRO, a.s., Kežmarok, Hlavné námestie 12; ďalej len „ZoSÚ“ a „predchodkyňa“); ako aj citáciami z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD“) vo veci C-76/10 a odvolaním sa na čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Vecne mal za to, že tu šlo nepochybne o spotrebiteľský vzťah na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorom rozhodcovskú doložku pojatú do tzv. formulárovej zmluvy predchodkyne oprávnenej bolo treba považovať za ustanovenie spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa a takto aj za neprijateľnú zmluvnú podmienku sankcionovanú neplatnosťou, ak podstatou príslušného dojednania (z čl. VIII písm. p/ Všeobecných obchodných podmienok pôžičky poskytovanej predchodkyňou oprávnenej) bolo nanútenie záujmu dodávateľky (poskytovateľky spotrebiteľského úveru) riešiť spory vzniknuté zo zmluvy účastníkov pred rozhodcovským súdom a to tým skôr, ak povinný (v pozícii dlžníka z tzv. hmotnoprávneho úverového
vzťahu) si takúto doložku osobitne nevyjednal a možnosť eliminovať takéto pre neho nevýhodné ustanovenie zo zmluvy tiež nemal. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa tak priečila dobrým mravom, čo platilo aj o výkone práv z takejto doložky; dôvodil napokon okresný súd, ktorý rozhodnutie o trovách exekúcie odôvodnil právne ust. § 200 ods. 2 a § 203 ods. 1 E. p. a vecne neuplatnením si exekútorom požiadavky na náhradu trov exekúcie.
Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená s návrhom na jeho zrušenie (uznesenia) a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V zhode s väčšinou dosiaľ tunajšiemu súdu predložených jej odvolaní v obdobných veciach i tu súdu prvého stupňa vytýkala prekročenie ním oprávnení priznávaných mu právom (keďže tu exekučnému súdu neprislúcha konať ako súd vyššej inštancie a preskúmavať exekučný titul, predstavovaný rozhodcovským rozsudkom) a tiež nesprávnosť právneho posúdenia ním veci, majúc najmä za to, že ani z dostupnej judikatúry SD vo veciach ochrany spotrebiteľa nemožno vyvodiť oprávnenie exekučného súdu nahrádzať pasivitu spotrebiteľa (predstavovanú nepodaním žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku práve pre popretie platnosti rozhodcovskej doložky). Ani vyhodnotenie vzťahu účastníkov ako vzťahu spadajúceho pod ustanovenia O. z. o spotrebiteľských zmluvách (§§ 52 - 54) podľa nej (odvolateľky) neobstojí, ak tu tzv. úverová zmluva podľa úpravy platnej v čase jej uzavretia (a to až do 31. decembra 2007) nepatrila do výpočtu v ust. § 52 ods. 1 O. z. a mala sa tak riadiť len ZoSÚ a inak Obchodným zákonníkom (zákonom č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež „Obch. z.“), pričom ani z dôvodovej správy k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ O. z. nemožno potom vyvodiť neplatnosť rozhodcovskej doložky ako celku; dôvodilo sa napokon odvolaním.
Povinný odvolací návrh nepodal.
Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú vec (zastavenia exekúcie, na ktorom bolo závislé aj rozhodnutie o jej trovách) a to bez pojednávania (pretože nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za správne a námietky voči nemu zo strany oprávnenej tak logicky za nedôvodné.
Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod (a to napriek presne opačnému názoru oprávnenej), pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného postupu a týmto (okresným súdom) pojatej aj do odôvodnenia napadnutého uznesenia. Práve pre správnosť a i objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvého stupňa predostretých dôvodov (objektívnu z pohľadu schopnosti presvedčiť každého s výnimkou niekoho majúceho nespochybniteľný záujem na inom výsledku konania) by tak zásadne postačovalo i len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa odvolacím súdom s odvolaním sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Nakoľko tu však bol zároveň i relatívne rovnako podrobne vyargumentovaný nesúhlas oprávnenej s takýmito dôvodmi (v odvolaní) a tým vyvolaná potreba vyporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami (ktorá povinnosť je tu však napokon v každej odvolacím súdom prejednávanej veci vynímajúc z toho len prípady paušálneho opakovania už v prvom stupni uplatnených dôvodov, o aký tu ale nešlo bez ohľadu na skutočnosť, že so všetkými námietkami obdobnými tým z prejednávanej veci sa tunajší súd už v minulosti stretol), potrebné sa javí doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) ešte toto :
Prijať nemožno už tú námietku z odvolania, či presnejšie až dve takéto námietky, podstatou ktorej (-ých) je, že 1. dosiaľ známymi rozhodnutiami SD v tzv. spotrebiteľských veciach nemožno obhájiť nahrádzanie nečinnosti spotrebiteľa (pri spochybňovaní ním rozhodnutia tvoriaceho podklad neskoršej exekúcie) „vložením sa“ do problému exekučným súdom a že 2. skúmanie platnosti rozhodcovskej doložky a teda i právnej bezvadnosti exekučného titulu reprezentovaného rozhodcovským rozsudkom bez iniciovania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku je postupom bez opory v zákone.
Je tu totiž už ustanovenie § 44 ods. 2 E. p. (resp. i odsek 3 rovnakého paragrafu), ktoré zakotvuje nielen možnosť, ale tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Tunajší odvolací súd pritom už viackrát v minulosti poukázal na to, že práve takáto úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení niekoho
k splneniu ním dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve opak, čiže obrazné posvätenie exekúcie bol(o) možným len za cenu porušenia práva. V uvedenej súvislosti samozrejme stále platí i to, že „odobrenie“ exekúcie - teda udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu, je možným len v prípade nezistenia exekučným súdom rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností), v súhrne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (rozumej zamietnutie žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich (kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo titul).
Z už uvedeného vyplýva nedôvodnosť tzv. odvolacích námietok oprávnenej procesného rázu, keďže tu stále treba trvať na ďalšom už v minulosti ustálenom tunajším súdom a síce, že exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu. Takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, kde právne významným je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom (čiže rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že konkrétnym problémom sa tzv. všeobecný súd môže - opäť vynímajúc z toho možnosť podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku - zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi); môže mu však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť. Hoci v tejto súvislosti zásadne nemožno namietať proti tomu, že z pohľadu „dopracovania sa“ k vymoženiu pohľadávky môže ísť o rozdiel nevýznamný, z pohľadu právom poskytovaných možností ide naopak o rozdiel zásadný. Prijatie opačného názoru (sformulovateľného na jednej strane i tak, že exekučný súd by bez žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku tento nemal skúmať prakticky inak než po stránke formálnych náležitostí a na druhej strane tak, žeby v prípade zistenia okolností uvedených v ust. § 45 ods. 1 ZoRK mal mať možnosť len zastaviť exekúciu) by pritom malo za následok, že súdy by buď nevenovali žiadnu pozornosť exekučným titulom (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať či už vôbec alebo len formálne), alebo by napriek zisteniu konkrétnych a často závažných vád exekučného titulu mali byť donucované najskôr do udeľovania poverení (a tým aj k legitimizovaniu exekučného vymáhania pohľadávky v každom jednom prípade) a až následne byť oprávnené uvažovať o zastavení exekúcie. Obe takéto možnosti však tunajší odvolací súd už v minulosti odmietol s tým, že záujem na zhora podsunutom výklade zjavne odporuje logike, keďže zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú ich atribúty, ktoré tu sú (alebo naopak nie sú) už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle nie je spôsobilé nič zmeniť - z ktorého dôvodu napokon alternatíva k zamietnutiu žiadosti o poverenie reprezentovaná možnosťou zastavenia exekúcie z tu diskutovaného dôvodu je opodstatnenou a zároveň i náležitým procesným nástrojom práve tam, kde práve v dôsledku určitého zlyhania v čase rozhodovania o poverení (v procese udeľovania poverenia) došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak vôbec stať nemalo. Ani v prejednávanej veci (v ktorej šlo práve o takýto prípad) pritom od práve zopakovaného záveru tunajšieho odvolacieho súdu, predstavujúceho výraz jeho konštantnej rozhodovacej praxe (judikatúry) nebol dôvod ustupovať (v tejto súv. por. napr. i oprávnenej zaiste známe uznesenie Krajského súdu v Trnave z 29. februára 2012 č. k. 10CoE/223/2011-29, vydané v inej veci za účasti takejto účastníčky).
Správnou však nebola ani izolovaná interpretácia ustanovenia § 52 ods. 1 O. z. v znení platnom v čase uzavretia tzv. úverovej zmluvy predchodkyne oprávnenej a povinného, ktorej cieľom bolo presvedčiť o vymanení sa vzťahu z prejednávanej veci z rámca úpravy noriem spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle. Takáto interpretácia totiž opomínala to, na čo tunajší súd taktiež upozornil už vo svojej skoršej rozhodovacej praxi z minulosti a síce, že úprava normami spotrebiteľského práva nevykazuje znaky kompaktnosti (tu rozumej najmä jej sústredenia výlučne do jedného právneho predpisu či len menšieho množstva takýchto predpisov). Odhliadajúc od toho, že oprávnená v tejto veci zrejme pre paušálne použitie takmer vo všetkých obdobných veciach ňou uplatňovaných dôvodov pominula, že aj v tomto prípade úpravu v ZoSÚ dopĺňal (namiesto až neskôr v príslušnom zmysle doplneného O. z.) aj zákon o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 634/1992 Zb.), ktorý v rámci svojho ustanovenia § 23a ods. 1 (nadobudnuvšieho účinnosť už 1. januára 2000 a v pôvodnom znení platiaceho do 24. novembra 2004) do právneho poriadku Slovenskej republiky zaniesol pojem tzv. typovej (mimo akúkoľvek pochybnosť však vždy spotrebiteľskej) zmluvy, ktorou sa rozumela zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; pričom podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia typová zmluva nesmela obsahovať a/ neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných
strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby a 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; resp. b/ podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.
Práve toto (i v spojitosti s neskoršími pohybmi v právnej úprave) ale znamenalo, že už v čase uzavretia zmluvy právnej predchodkyne oprávnenej a povinného z prejednávanej veci muselo byť vylúčené, aby sa na takúto zmluvu nazeralo inak než na zmluvu spotrebiteľskú. I tie najmenšie pochybnosti v uvedenom smere inak odstránila novelizácia zákona o ochrane spotrebiteľa vykonaná zákonom č. 616/2004 Z. z., nahradzujúca s účinnosťou od 25. novembra 2004 skoršiu definíciu typovej zmluvy takou definíciou spotrebiteľskej zmluvy, do ktorej už nepochybne spadali (vyjadrením expressis verbis, čiže výslovne) aj zmluvy uzavreté podľa Obch. z. (čo napokon muselo viesť k tomu, že protivník spotrebiteľa v prípadnom spore nemohol ťažiť z istý čas trvajúceho stručnejšieho výpočtu zmluvných typov v O. z., ak tu paralelne existovala ďalšia úprava pojmovo zaraďujúca do rámca spotrebiteľských zmlúv aj zmluvy obdobné tej z prejednávanej veci - keď navyše zmluvy o spotrebiteľských úveroch sú štandardne ponímané len ako podmnožina spotrebiteľských zmlúv).
Z pohľadu dôvodnosti rozhodnutia spôsobom vyplývajúcim z napadnutého uznesenia potom podstatným bolo to, že súd prvého stupňa sa pomerne podrobne, na vysokej argumentačnej úrovni a takto i objektívne presvedčivo vyporiadal s otázkou akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky. Práve táto otázka bola pritom z pohľadu udržateľnosti ďalšieho behu exekúcie v prejednávanej veci ťažiskovou a platila tu pomerne jednoduchá rovnica (v podobe „prijateľná rozhodcovská doložka = relevantný exekučný titul“, resp. naopak „neprijateľná rozhodcovská doložka = titul existujúci tu len formálne a z právneho hľadiska nulitný“).
V prípade tejto otázky súd prvého stupňa zaujal stanovisko, podľa ktorého rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou, pretože spôsob riešenia prípadného sporu zo zmluvy ponecháva prakticky na vôli dodávateľa a takto vykonaná voľba vyžaduje, aby sa spotrebiteľ podriadil rozhodcovskému konaniu a hoci odvolaním sa nenamietalo (priamo) i vyhodnotenie rozhodcovskej doložky za neprijateľnú a preto i neplatnú zmluvnú podmienku, odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa vychádzajúc pritom z len demonštratívnej povahy príslušného zákonného výpočtu zmluvných podmienok dnes označených za neprijateľné a zákonom o ochrane spotrebiteľa účinným v čase uzavretia zmluvy za neprimerané (tu por. predovšetkým slovo „najmä“ v ustanovení citovanom zhora odvolacím súdom aj v ust. § 53 ods. 3 O. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy účastníkov).
Hoci z pomerne obsiahleho zákonného výpočtu zakotveného v ustanovení § 53 ods. 3 O. z. navyše postupom času i dopĺňaného (tu pre prípad záujmu por. jednotlivé zákony novelizujúce state O. z. o spotrebiteľských zmluvách) možno nepochybne vybadať úmysel zákonodarcu zaniesť už do textu zákona podľa možnosti všetky mu známe a teda najtypickejšie prípady dojednaní na ujmu spotrebiteľa, teda obrazne neponechať nič na náhodu a čo najviac zúžiť pomyselný manévrovací priestor nielen osobám profitujúcim z neprijateľných podmienok, ale tiež súdom (tým pri interpretácii a aplikácii tzv. pozitívneho práva), po celú dobu existencie úpravy normami spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle na vnútroštátnej úrovni je patrným tiež uvedomovanie si nemožnosti reagovania priamo zákonom na všetky do úvahy prichádzajúce situácie a takto i nutnosť poskytnutia možnosti práve súdom, aby existujúcu právnu úpravu dotvorili výkladom.
Práve za pomoci takejto úvahy potom i podľa názoru odvolacieho súdu za korektnú a tiež zodpovedajúcu zmyslu právnej úpravy (majúcej sa tu použiť) nemožno považovať takú interpretáciu rozhodcovskej doložky, ktorej účelom je presvedčiť, že už poskytnutie možnosti výberu orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy (tu rozumej úverovej) a takto i spôsobu vyriešenia prípadného sporu obom zmluvným stranám (s poukazom na možné vystupovanie v prípadnom spore na strane žalobcu ako dnešnej oprávnenej, tak i dnešného povinného) treba považovať za také zmluvné dojednanie, ktoré je z pohľadu rešpektovania domácich i európskych štandardov ochrany spotrebiteľa k tomuto účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto nemôže vykazovať znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky. To platí rovnako u tvrdenia (opakovane uplatňovaného v druhovo totožných konaniach a majúceho taktiež väzbu na argument o tzv. nevýhradnom charaktere rozhodcovskej doložky či zmluvy), že zánik rozhodcovskej doložky (zmluvy) privodí už to, že si spotrebiteľ vyberie všeobecný súd (a takto dôjde k naplneniu rozväzovacej podmienky zo zmluvy).
Jednak totiž tunajší súd už v minulosti v inej tzv. spotrebiteľskej veci vyznačujúcej sa obdobnou argumentáciou (v tejto súv. por. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 9. augusta 2011 č. k. 10CoE/326/2010-36, vec Okresného súdu Piešťany sp. zn. 6Er/3210/2009) poukázal na to, že možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom treba považovať skôr za akademickú (keďže tu spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku predpokladajúca prvotné prejednanie a tiež rozhodnutie sporu rozhodcom), predovšetkým však aj v prejednávanej veci treba mať za to, že značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa. Rovnako potom nie je dôvod ustupovať ani od toho rovnako už skôr vysloveného názoru (tu opäť por. obsah odôvodnenia ostatného vyššie spomenutého uznesenia), že túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať). Ak potom možnosť predstihnutia dodávateľa spotrebiteľom pri uplatňovaní nárokov z úverovej zmluvy je i pri zohľadnení faktoru právneho vedomia oboch strán diskutovaného vzťahu vysoko nepravdepodobnou až blížiacou sa či bez nadsadzovania i rovnou nule, namieste je i ďalší záver, že už vyššie zadefinovanú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa naopak umocňuje dojednanie, ktoré zachovanie možnosti spotrebiteľa vybrať si spôsob riešenia sporu k nemu ohľaduplnejší a takto i vylúčenie následku v podobe nutnosti podrobiť sa právomoci rozhodcu činí závislým na tom, že spotrebiteľ s jeho požiadavkami predstihne dodávateľa.
Pretože práve o takýto prípad šlo aj v prejednávanej veci, súhlasiť bolo treba so súdom prvého stupňa, že tu oprávnenou sformulovaná rozhodcovská doložka mala charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky zo zákona považovanej za neplatnú (podľa § 53 ods. 3 a 4 O. z. v rozhodnom znení)
Logickým dôsledkom toho však musel byť i ďalší záver, podľa ktorého neplatná rozhodcovská doložka nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom). Pre nutnosť takéhoto nazerania na exekučný titul potom bez akéhokoľvek významu pre rozhodnutie v tejto veci (teda irelevantnou) bola by i otázka dovolenosti plnenia priznaného exekučným titulom (ktorý akoby tu ani nebol); pričom tu napokon odvolaciemu súdu uniká zmysel odvolacej námietky snažiacej sa o obhájenie čo i len čiastočnej platnosti rozhodcovskej doložky, nakoľko nie je zrejmé, 1. ako by to mohlo procesným postojom oprávnenej pomôcť v prípade ustálenia neprijateľnosti (a neplatnosti) v tej časti, ktorá bola z pohľadu „udržateľnosti“ exekučného titulu použitého v tejto konkrétnej veci rozhodujúcou a 2. aký by mala význam (pri vyjdení z neprijateľnosti dohody o právomoci rozhodcovského súdu) obhajoba platnosti tej časti rozhodcovskej doložky, ktorá zakotvovala právomoc všeobecného súdu na iné než právomoci rozhodcovského súdu podriaďované spory a teda pravidlo, ktoré by muselo nastúpiť aj v prípade neexistencie rozhodcovskej doložky či zmluvy ako takej.
Ak takto navzdory vade exekučného titulu na ujmu jeho vykonateľnosti došlo k udeleniu poverenia (hoci sa tak stať nemalo), musí tu byť aj právny prostriedok spôsobilý eliminovať nežiadúce dôsledky takéhoto skoršieho pochybenia exekučného súdu. Tým je práve zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 ZoRK v spojení s ust. § 57 ods. 2 E. p.
Jedinou (už vyššie naznačenou) výhradou odvolacieho súdu, týkajúcou sa výroku napadnutého uznesenia, nemajúcou však vplyv na prípadný vecný úspech odvolania oprávnenej, tak bolo len zastavenie exekučného konania namiesto správneho zastavenia exekúcie. V tomto prípade sa tak evidentne stalo v dôsledku pomýlenia súdu prvého stupňa do istej miery zavádzajúcou úpravou v ZoRK, ktorý do úpravy exekučného vymáhania pohľadávok priniesol nenáležité a koncepciu v E. p. zdanlivo narušujúce narábanie s pojmami. Takáto nenáležitosť spočíva (ako na to upozornil tunajší súd už vo svojom uznesení z 25. júla 2013 č. k. 10CoE/69/2013-40, vydanom v konaní Okresného súdu Senica sp. zn. 5Er/658/2008) v narábaní v ust. § 45 ZoRK len s pojmom zastavenie exekučného konania, teda bez rozlišovania, že E. p. takýto postup pozná iba do času udelenia poverenia súdnemu exekútorovi alebo v
prípade zistenia samým exekučným súdom akejkoľvek takej prekážky na ujmu ďalšieho behu konania, ktorú možno vyhodnotiť za nedostatok podmienky konania. Obdobne ako u súdneho výkonu rozhodnutí pritom platí, že kým konanie o výkon (tu exekučné konanie) možno zastaviť len do nariadenia výkonu (tu rozumej do udelenia poverenia na vykonanie exekúcie), v neskoršom čase možno zastaviť iba výkon (tu rozumej rozbehnutú a už prebiehajúcu exekúciu).
Ak by sa súd prvého stupňa riadil aj práve uvedeným a poskytol by tak korektný (najmä systematický) výklad príslušného pojmu z ust. § 45 ods. 1 a 2 ZoRK, nestalo by sa mu i to, že vo výroku jeho uznesenia sa ocitol nepopierateľný rozpor oboch jeho viet (z ktorých prvá hovorila o zastavení exekučného konania a druhá o trovách exekúcie).
Takýto rozpor šlo samozrejme odstrániť len právnou zmenou napadnutého uznesenia v časti zastavenia exekučného konania spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto uznesenia odvolacieho súdu (podľa § 220 O. s. p. pri zachovaní podstaty rozhodnutia, teda jeho faktickom potvrdení) a súbežným potvrdením uznesenia v časti trov exekúcie podľa § 219 O. s. p. (kde proti záveru o nepožadovaní exekútorom žiadnej náhrady nikto - vrátane jediného týmto dotknutého exekútora - nebrojil).
Pri takomto výsledku odvolacieho konania bola v ňom plne neúspešnou oprávnená (odvolateľka) a preto právo na náhradu tu formálne vzniklo obom ďalším jeho účastníkom (povinnému reálne preto, lebo bolo definitívne odvrátené riziko uloženia tzv. náhradovej povinnosti jemu a exekútorovi len formálne pre otvorenie odvolaním aj možnosti vyporiadať sa s otázkou správnosti nepriznania mu náhrady trov exekúcie). Pretože však týmto účastníkom v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli a nebol tu ani návrh žiadneho z nich na priznanie náhrady, odvolací súd o tejto otázke rozhodol podľa § 251 ods. 4, § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O. s. p. spôsobom uvedeným v tretej vete výroku tohto svojho uznesenia.
Odvolací súd však podľa § 251 ods. 4, § 222 ods. 3 a § 164 O. s. p. nariadil súdu prvého stupňa opravu úvodnej časti napadnutého uznesenia, nakoľko tam opomenul uviesť označenie súdneho exekútora, za účasti ktorého exekúcia prebiehala.
K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.